Zlatý fond > Diela > Slovenské iskrice


E-mail (povinné):

Samo Bohdan Hroboň:
Slovenské iskrice

Dielo digitalizoval(i) Peter Kohaut.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 101 čitateľov

Slovenské iskrice


Slovenské Slavoiskrice,
všebratije záletnice,
liubožihajte jej srdiec,
že sa zraduje Všeotec.

Do lona svätej Rusie,
pervorodenky Slávie,
do srdca svojej cárice,
pervoliúbosti iskrice
a srdca svojho vekožiar,
Sája slovenský popelvár.

Tys'môj život, moja sila,
tys' od smrti ma zbavila,
keď si jedným okamihom
a orliným krílošvihom
vraha môjho k zemi zbila,
za život život tebe dať,
poprosí Slovák večnú mať.
Tys' od smrti ma zbavila,
smrťou druhou zas umieram,
no od teba druhá sila,
tak ja v Boha môjho vieram,
rys' mi v Bohu sosliúbená,
v srdci Tatry vslavonená
[1].
S tebou chvelos' srdce moje,
keď si išla v svätoboje,
s Otcom tvojím umieralo,
s mučeníkmi krújaňalo,
s molelščíky sa modlilo,
s tebou žiaľoslavonilo.
Prím od srdca súrodného
a od srdca matky jeho
slovo vďaky liuboslávy,
slovo pravdy – slavonávy.
[2]

Nedôstojno to Rusie,
krevodennice Slávie,
cudzím s' plaziť, pochlebovať,
cudzím duchôm
[3] robotovať.
Hordým Francúzom laskotiť,
neverným Nemcom robotiť.
No dôstojno i slavojno
Bohu slúžiť, Bohu s' kloniť
a všebratoliúbne zvoniť.
Bohu sa klaňaj, cárica,
v Bohu siaj, krevodennica.
Máš ty Duch – rozum hluboký,
máš um k Bohu vozvysoký.
Nahliadni sa vo svoju hruď
a slavoduchom sa vozbuď.
Na prsiach matky izcelej
a k slavorodu nám dospej.

Smutno to našej cárici,
všechrestian Krevodennici,
s nevernými sa paskudiť,
svätoserdenko si trudiť,
no radostne i slavostno,
Christu Silbohu sa kloniť,
jeho vrahom smrť zazvoniť
a ľud svoj službozmorený,
ľud Christu krevosliúbený,
vysoko k serdcu si vozniesť
všechristokrevne ružokviesť.
Bolo Bohu sa pokloniť,
jeho tajnu v srdce vroniť,
hlasu Boha prisluchovať
a v Silbohu boj hotovať.
Bolo národ k srdcu pružiť,
bojar – ľud – cár sa sodružiť,
bolo bratov priholubiť,
so Slavianstvom sa sosliubiť,
bolo mužíkov rozkovať
a všeľudstvo rozradovať,
bolo národu dať dýchnuť
a mužíkov serdce slýchnuť,
hviezdou-nádejou zasvietiť,
ňou všeruský ľud roznietiť
a k voľnosti vievodovať
[4],
tak všeľudstvo rozradovať.
A potom kríž do pravice,
za ním plukov na tisíce,
rázom zemiomorotrasným,
na pervovraha doraziť,
všezemionebo rozhlasným,
slávojasotom zvíťaziť.
To bolo treba, bratija drahá,
to bude treba, ak Boh dá.
Tak bolo treba – no Boh inak súdil,
súdil Európu – súdil nás,
Spasiteľ sveta, všetko spas.
Blahoslav, Pane, svojich mučeníkov,
i našich vrahov a nenávistníkov,
blahoslav, Pane, a vojnoliatu kruj,
svokreviou svätou preslavosvätaňuj.
Preslavosviecaj všetky moria, zeme,
kde sa vraždilo zase tvoje plemä.
I Balt búrlivý i tichý Okojan,
brehy Dunaja i Dunaj krvolian,
i strmhlavý Kavkaza,
čajúce christovíťaza,
i krížosklonnú Áziu,
roztočnú Černomoriju,
i sohrobný Sebastopol,
nad ním sa, Pane, zblahovoľ.
Už sa splnila veštba starosvatá
liudožertvenej Taurie
[5],
no duša Slávy nie nám je odňatá
nebratmi Ifigénie.
Nám i Hellenom Sláva somatemna
[6],
vekososliubná, rodu prietajemná,
jej duša – dievka nie nám je odňatá,
nie hosťom lichým na rozchvat vydatá.
Tam spočinula v mora hlubolone
pri svätoloďnej korablije skone,
v žasopožiare do lún spopolilas',
tam s Nachimovým duchom sjedinilas'
a samoletom vznikne zas!
Sebastopol, ty hrobhorod,
v tebe s cel-svetom bil s' môj rod,
východ západ sa pasoval,
s Rímom Carihrad bojoval
a Turka desil svätý kríž,
komu tú všetajnu zjavíš?
A komu ju vyspievať dáš,
Prabože duchov, Christe náš?
Spočiň v sohrobe, ľudský rod,
pohrúž sa ticho v Mirhorod,
vznášajte sa nad vodami,
nad svojimi korabľami,
vy duchovia svätozvestov.
Vozdychujte morom, zemou,
kým tá siatba vzíde z hrobov.
Od východu božihrobu jedno slnko zemi stanet,
v morooku šírhlbokú svätotíšne zasijanet.

Kedy Poliaci, rodní slavobratci,
na vspolnú matku spomnete?
Kedy s nami, Slavianami,
za všeľud náš, za všesobáš
oruž víťaznú zdvihnete?
Kedy bratia proti bratom,
nenásytným pomstychvatom,
prestanete búriť svet?
Recte! z vašej krevi zlatej,
za cudzincov márne liatej,
kedy jaký zišiel kvet?
Slúžili ste Frankom, Nemcom,
Anglom, Turkom, Maďarencom,
koľkorazy ste slúžili,
toľkorazy vás zradili
a pošliapali ako smet.
Duchu svätej Bronislavy,
vzkries Poliaka, vznes zástavy.
Tam, kde národ všeslaviansky
a ľud boží všekresťanský,
bratoľúbne, vrahoborne,
svätodušne, jednosvorne,
v jeden svet sa sníma zase,
v Christosrdca ľúbohlase.
Kedy, Bože, krv slavianska
v srdce matky sa vrojí?
Kedy cirkev všekresťanská
rody naše zapojí,
srdce slávy zahojí?
Kedy bratia slavospolne,
Rus i Poliak blahovolne,
pozvú všetek národ náš,
na všezmierny svoj sobáš?!

Bratia Poliaci, srdca môjho bratci
a Tatry zámkov somsedi.
Vás sme za mladi ľúbili Slováci,
vy ohniduchov veledi.
Už vo chlapectve boli ste mi svieca,
preto ma tajná iskra vše podnieca,
že srdce vaše naviedi.
Čo chlapec malý ucho som prikladal
k zemi tatranskej, žeby som vybadal
dunor diel vašich od diaľnej Varšavy,
akoby trúby voľnosti Všeslavy –
neznal som Rusov, len vás zveleboval,
vtom Kollár večný Slavomír zvestoval.
Nebili ste sa, bratia, len ihrali,
anjela vaši v srdci božom spali
a rody vaše v Slavorod sa sňali
v rode Christovom naveky! –
Bratia Poliaci, srdca môjho bratci!
Vás sme za mladi ľúbili Slováci,
čuli sme vaše náreky –
i mňa váš Adam
[7] krížbleskom rozronil
a zory svitom Bohdanko
[8] ovônil,
bájuc nov-neba vidieky,
to slovo veštcov v srdci mojom žilo,
s vami vyhnanci po svete blúdilo –
i keď na moju matku ste sa hnali,
ľútosť nad vami, Poliaci, budilo. –
Duchu Adama, vznášaj sa nad nami,
ži, duch Bohdana, zaspievaj stepami
o všeľúbosti Všeslavian,
že sa usmeje svetov Pán.
Krevoprúdy mučeníkov,
obostranných súbitníkov,
nach sa v duši tvojej spoja
i v duši Boha všekoja.
V tebe hárajúc duch poľskej otčiny,
vše zvára dušu ruskej Ukrajiny –
buď Slav-Bojanom obojú plemenu
vzpej nad Slavianstvom veľdumu nadšenú.

Duch stepu, mať Ukrajina –
privolajže svojho syna.
Priviňže ho srdce cára,
priviň veštca Božidara.
Sedí kozák na mohyle, hlávočku opustil,
smutnú, smutnú ku serdenku dumočku pripustil.
Veje vietor sponad Krymu, smutno povzdychuje,
o zabitých i zaviatych bratach poveduje.
Veje vietor od Dunaja ako z cudza kraja,
oj, zle teší ten brat vietor kozáka, šuhaja.
Veje vietor z Čierna mora, popolom sypuje,
oj, zaplače kozák mladý – koňa prihvizduje.
A už letí jasný sokol, ponad stepy letí,
a zrak bystrý tam obráti, kde slniečko svieti.
Ide sa ti kozák mladý slnka Rusov spýtať,
kedy sa mu, kedy, bude s vrahom Rusi vítať?!
A slniečko ticho svieti, ticho s' usmechuje,
od mohyly sponad Dnepru kozák hlasy čuje.

Duch stepu, duša mohyly,
k Čiernu moru hovorili:
čis' ty more obelelo,
že si vrahov nepojelo?
Len kríž svätý zamorilo,
slávu Rusi pohltilo?
Oj, kde, more, sa tie časy,
keď si nieslo naše hlasy
a na čajkach naše deti
tam, kde sláva Rusi svieti.
By dennica z čiernej noci,
vzýva slnce ku pomoci –
Čierno more povzdychuje,
duchu duši poveduje:
ždala zemia, ždalo more,
ždali neba biele zore,
vidieť na mne vaše rody,
by labute všeslobody
samy tiahli moje víly,
keď sa plavil syno milý
Noachovič
[9] Nachimov,
silosmielne na vrahov.
Vo mne hnulos' serdce moje,
serdce moje priepastnoje,
išlo hltať ohavúne,
anglo-galské dychbesúne,
i no ruka Boha Otca
zatvorila lono srdca –
zatvorila – roztvorila,
aby deti pomorila.
Za hriech Rusi činovníkov,
viny cárov, bojarčíkov,
i za viny Slávov rodu,
a za chrestian všesvobodu,
veľkoobeť prijalo som,
svätolode schovalo som;
Belpopolom zasypujem,
rody naše rozkajujem.
Pôjdete-li v moje vody,
kajajte sa, Slávov rody,
z nesváry a nesvobody,
spovedajte s' Svä-svätému
i mne moru smútočnému,
spovedajte s' svätospráve
a všemati našej Sláve.
Duch stepu, duša mohyly,
čo ste ku mne hovorili,
vetrošumom zavzdychajte,
najprú Moskvu pozdraviajte –
Slávou danú matku rodnú,
ľudozemoriekoplodnú –
v zlatom poli slavuje si –
rody, rieky pestuje si –
Volgu, Dneper, Don i Dviny –
Čtyromoria zapojuje,
no nad Čiernym nevladuje,
nevladuje bez Dunaja,
Slávov Otca starjaraja.
Váh, Morava, Tisa, Sáva,
tým Dunajom ku mne pláva:
ním sa bratov rody ronia,
mnohosborne ľubozvonia.
Rontes' rody v moro Čierno,
luntes' v lono vševšesmierno.
V serdci mojom čierna kru
slavobožnie v červenú.

Ver mi, Rusia, duša moja,
nezasvieti hviezda tvoja,
no na púti slávy zhynieš
ty li k serdcu neprivinieš
svoj ľud a slavianske rody,
nedá tebe Boh slobody,
ty li jeho svätý kríž,
v rodoslave nezbudíš.
Spomeň, že ti bratia mrú,
a ty v cudzeň nevernú
leješ ducha, zlato, krú.
Vylieč Rusiu, Bože môj,
ľubokreviou ju vozpoj.
Slávy čeľaď rôzokmenná,
nemôžeš ty byť spasená –
no na púšti sveta zhynieš,
ak sa srdcom neprivinieš
k veľkosvetu ruskej sily,
spoj a spas nás, Bože milý.

Junač srbská, slavobratská,
aká ruka ťa držala,
žes' ty na hlas pravoslavy
proti Turkom nepovstala?
Či ti Nemec srdce páral?
Či ťa Francúz odhováral?
Zes' nečula čhrista hlas,
Srbia, bratiju si spas.
Nach duch Sávy – cár – Lazara
dušu srbskú nahovára,
keď sa ozve zase hlas,
Srbia, Slavobratstvo spas.
Rozpomeň sa, Srbia milá,
čo stará piesma veštila:
že raz kľúče Carihradu
musí sultán cáru dať –
pod bariakom
[10] archandela
Rus i Srb ich pôjde vziaf.

Utvrď, Bože, Čiernu Horu,
silni svoju vrahomoru.
A keď Slavomír zasiane,
nach sa chrámom tvojím stane.
Ešte iskra, ešte jedna,
no v ľúbosti neposledná,
bratom Čechom sa zasvieť,
srdce k Sláve im zanieť.
Nerozlučný váš Slovák
odlúčil sa nevdojak,
nevdojak a duchovďak.
Bo reč jedna, Slavodeti,
v Slávoslne nám zasvieti,
Slavoj i šil Záboj vám
priamoveti ku Tatrám.
Iskra k iskre ešte jedna,
Christosrdcu pripoviedna.
Buďte jedno, Čechodeti,
trebas cirkev dvojisvieti.
Dvaja bratia, dva Janovia,
buďte zhody zvestoňovia.
Jeden mlčí, druhý svedčí,
obom Kristus blahorečí.
Jeden vodou peklo hasí,
druhý ohňom nebo jasí,
v obojici život váš,
svätotajný rod – sobáš.
K obojici zjav sa tretí,
Václav, Vojtech novokveti
a s Ľudmilou všeslavuj –
otec Čech sa rozraduj.
Srdca iskry dohárajúc,
v boživetre len pálajúc,
kriepte srdce Bulharovo,
slávte srdce Horvatovo,
k slavobratstvu všehotovo.
Prívet žikrasy Dalmatom
a Slovencom drusobratom,
i lužickým omladňatom,
slavoživot prispevujte,
Slezov slzou pozdravujte,
všemenbratiu slavoňujte.
Všetky štyri sveta strany,
krížom krážom zablýskajte,
prvobúriou nad Slaviany
jarisvety vozbúdzajte.
Všetkých rodov rôzkorene
a ich hrobov rôzotlene
k novživotu zažihajte.
Od Slováka od Rusína,
dvú sobratú Slav-Tatrína,
od Moravy svätokrajny,
svätobratú slavotajny
chvejtes' duchom nad horami,
nad vodami, všekrajnami –
v srdciach tvorov harhárajte,
všetky duchy rozklínajte.
Len v srdci božom stíchnite
všesvetoľúbne zavzdychnúc,
no zas na rod svoj spomenúc
v nov-blahoslave vyndite
a zrastúc v jeden Slavostrom
a v jeden boží svätodom,
zrokotajte v duchu Pána,
slovo Dávid-Nov-Bajána.
Svätý Rím, svätá Moskva nám,
svätejší Sion, božichrám,
nanajsvätejší Pán je sám.
Všeslavianski bratia milí,
biedny Slovák nemá sily,
žeby pramaterným hlasom
a hrdinským duchajasom
vyzval všetky vaše rody,
ku dňu slávy a slobody.
Len malé sype iskrice,
srdiec vašich záletnice.
Daj im, Bože, zrastu, sily,
žes' potešia bratci milí.
Daj im, Christe, tak sa prijať,
žes' potešia Otec i Mať.

Dôslov

Kto mi mŕtve srdce znietil,
ký to duch mi tak podsvietil?
Či to pravý hlas je tvoj,
milý Bože, Otče môj?
Srdce moje v tvoje vkladám
z tvojho srdca zas vyvádam:
srdce srdcom mi ukoj,
slovo moje ty uzbroj.
Slovo k cárom Jasnostárom,
nad Slavianmi Troj-vladárom,
jeden polnoc, východ tríma,
Slavoveľrod on obníma.
Druhý v západ rozklonený
tríma Slavov rôzokmeny –
vládne Vlachom, vládne Nemcom,
i rozkrajným Odslovencom,
i Rumunom Slavosľubným
i Maďarom Slavozhubným:
V ňomž zabitý sobrat
[11] môj
mrtvožije tajomnoj.
Tisícročné vkrajanený,
slavokrevne zapojený,
buď nám Maďar smierenoj,
[12]
Vlach i Nemec sodružnoj.
A ten tretí Jasnostima
vládne medzi obojima,
nad Kašubom, nad Pozňancom,
Slezom, Srbom Slavrodiancom;
nad Star-Prusom, Star-Litvínom,
nad polabským mŕtvosynom.
Nad pohrebným Slavosvetom
snuješ Nemec vedbokvetom,
v jeho vládcach, viere, krajne
veje Slaveť križmotajne.
Polnoc, východ, západ tríma
Trojislavná Jasnostima,
ale juh náš – Bože môj,
srdce Slávy ty ozbroj.
Srdce Boha cárov cára
veľ-mocnosťam dohovára,
i krv Ábelova volá –
kto z vás srdcu tomu zdolá?
Trojislavná Jasnostima,
počuj Christa Všespasima.
Spas kríž jeho na východe,
vyveď ľud môj ku slobode.
Spoj rozrody Christokruj,
srdcia cárov presväcuj.
Traja cára, Jasnostárä
nad Vše-Slavmi Veľ-vladárä.
Dajte voľnosť rodom mojim,
ako vlastným deťom svojim.
Tak Slavianom ako Nemcom,
jednu pravdu vševlastencom.
Duša Slávy v jarme lká,
a duch boží v nej vzdychá,
Všade smrti-duch pohanstva
dusí lásku všekresťanstva.
Žid a pohan vrchom vládne
a kresťanstvo iba na dne.
Zjavozvery sa spolčili,
aby ľudstvo hanobili.
Stroje kŕmi všeúžera
a bez práce ľud umiera.
Dohán, ópium a káva,
nad to vodka bes-horava
srdcia ľudí otravujú,
všetky rody zotročujú.
Boží rod a božie nivy,
hydia besov lichodivy.
Zeleň božiu-háje, lesy,
priemyselné kazia besy,
kde sa duchy otcov dejú,
spevci boží kde zapejú?
Kedyž viera, večný Bože,
myslibesov v tebe zmôže?
Kedyž budú duši slúžiť,
teba sláviť, k nebu túžiť?
Duša ľudstva duchotajne,
vzdychá k Bohu neprestajne.
Čujte, dušu, traja cárä,
nad Vše-Slavmi Veľ-vladárä.
V sile Christa sa ozbrojte,
viažte besy – srdcia hojte:
na to vláda vám je dána,
na to z neba moc od Pána.
Cestu Pane pripravujte,
večný slavomír zvestujte.
Medzi Nemcom a Slovänom,
a európskym trojplemänom
vekobratstvo osnovujte.
Svieťte krížom Hebrejovi,
záslepnému star-bratovi,
dotknis' očú jeho, Pane,
nech sa vôľa tvoja stane.
Svieťte krížom všeľudianom,
Židom, Turkom aj pohanom.
Zasvieť, Bože, Trojbratiji,
Siemo – Chámo – Jávetiji.
Zasvieť duchom aj zakliatym,
v nemej prírode rozviatym,
všetkým, všetkým duchom, Pane,
nech sa vôľa tvoja stane.
Svieťte sviece na oltári,
slavovôňte k Otca tvári.
Trojicirkve tria Obranci
buďte siajní svät-bratianci.
V Trojicirkvi všekresťanskej,
východ-západ-prosredňanskej,
jednotrojný Bože môj,
všetko, všetko spas a spoj.
Duchy cárov slavnostárov,
svätospojných Troj-vladárov
vy to slovo dôslovujte,
zorysvitom prímilujte.
Čujte boží! Boha hlas,
čujte z prachu Christa zas.
Z horoskalín Pán Boh môj,
vzbudiť môže svätotroj.

Čujte, vlády, čujte, rody,
slovo pravdy a všehody.
Pravda kričí, pravda horí,
že mi národ – západ morí,
a dedičstvo vziať mu bráni,
vraha cirkve božej chráni.
Pravda kričí, pravda horí,
že môj národ sám sa morí
a nebratstvom sám sa kára,
sám z dedičstva sa vytvára.
Duch ľúbosti nadvodiansky,
sosliub národ všeslaviansky
a vzpoj ľudstvo v jedno slovo,
zem i tvory Všeotovo.
Zažni plameň na horhory,
zdýchni duchov svätozbory,
čo nám zemiu rozmerajú,
všekresťanský zbor zvolajú.
Siajni Sion horhorona,
siajni matka preslaviona.
Nedivujte sa, národy,
že i Slavian, syn slobody,
ide s vami na všehody.
Žičte bratu najmladšiemu,
žičte veľkosť velikému,
s ním sa všetci zveličíte,
všetci v Bohu preslávite.
Dosť je zeme, dosť je neba,
dosť je deťom božím chleba,
dosť je vody obmoriami,
dosť povetria obhorami,
dosti slávy nad svetami.
Skloňtes', svety, skloňtes', hory,
skloňtes', duchy, rody, tvory.
Ide svätiť Pán Boh sám,
vševšezmierny slavochrám.

Vznestes' dumy v Duchu Pána,
všenárodná Slav-Slajána.
Vznestes' dumy na horhoru,
vnovoneba ružozoru,
vstúpte, Peter, Jakub, Ján,
Roman, Germán a Slavian,
na horhoru Christoslavy,
predosmrtnej Bohojavy,
peremieny slavosiajnej,
slnosvietnej neprestajnej,
sem pozovte všetky rody,
na výslnia všesvobody.
No bez smrti sa nestane,
vôľa tvoja, vekov Pane.
Aj, na hore v slnozore,
stojí Božič, no v pokore:
Mojžiš, Ježiš, Eliáš,
smrti obeť, hovor váš.
Otec boží, zbi i nás,
zmŕtvi rody – duchy zhas,
vzídu v synoslave zas.
Svätá Moskva, svätá Roma,
Svätá ducha Prietajoma,
skrytá cirkev všenerestná,
matka moja blahozvestná.
Zovte rody v hrobochrám,
sväťte Veľký piatok nám.
Veľký piatok všezmierenia,
to všesmútku slavsvätenia,
všekajúcej smútoslavy,
bohosmrtnej svetozbavy.
Vyvolajte všemu svetu,
vyvolajte slavosvetu:
druhú slávnosť Bohojavy,
všeradostnej slávoslávy,
slávokrásy nad-Jordánskej,
Svä-Trojice nad-vodianskej.
Pohrúžte sa, všetky rody,
vnovoneba svätovody.
Tretiu slávnosť Matky Slávy,
Boharodnej Bohojavy,
ziemodevy vznesojevny,
svetov, duchov všecarevny,
zasväť. Holub svätý, nám,
Máriu matku v bohochrám.
Ako tu dobre na Kristovej hore,
čo raz vydýchnuť v jeho slnozore.
Všetko zanikne – jedna Boha žiadosť
a jedna sláva a nesmierna radosť.
Vznesú ti srdce na prestol večitý,
pod tebou leží svet mrakom prikrytý,
ako sen dávno zabitý,
nad tebou sláva nebies a večnosti,
zliata v jediný milozor svetlosti,
z Božiča očiu svieti, jagolinie
a k duši božej dušu tichovinie.
Len raz vydýchnuť pod jeho stopami,
a umrieť, umrieť všetkými svetami.
Tak si zažiadaš – taká je tam radosť,
taká nesmierna jedna srdca žiadosť.
A Božič z večnej slávy Otca stúpil
v prepásť ohavnú, aby nás vykúpil.
A vzložil ťarchu svetov na ramená,
nešiel ich všetky Otcu na kolená.
Len raz vydýchne svetlom si na hore,
a skryjas' ide v predivnej pokore
v temnú dolinu hriechu a neresti –
Baránkom tichým bôle smrti niesti –
pod ťarchou ľudu, pod ťarchou vesmiera
krvou sa potí, na kríži umiera.
Bohsvet umretý do hrobu sa zloží,
a v smrti život večitý zosoží.
Do Sitna zíde po svet prepadený,
s novsvetom skresne Otcom oslávený.
Ach, nes, Baránok, i hriech môjho ľudu
a vo hrob číry ujdi s ním osudu.
A v pekle prepliam odrodilé plemä
a z hrobu vynič sväté slavosemä.
I slavosiajne zasvieť mu na hore,
zasvieť Slavianstvu v novej slnozore.
Svet sýty smrti v Sitno pozasuni
a k novživotu, Prabože, presluni,
ba všesvet vními v paňu svojho oka
a zasvieť Otcu z výsa i z hlboka.
Zalkaj, Duch-Holub, nad prepasťou sýtou,
aby Prabožič z hrobu nám vykvitou.
Zalkaj v praduši odbojného syna,
krvou Baránka srdce mu premyna.
Vznes ho. Baránok zbitý od večnosti,
vznes pratmu duchov k Pra-Otnej svetlosti.



[1] vslavonená – to jest voslavená, v slávu vtelená

[2] slavonáva – slavonáuka, slavodogma

[3] duchôm či duchuom – v Orave a liudu ešte zachovaný dat. plurál na rozdiel od inštr. sing. duchom

[4] vievoduvať – vedome, múdre viesť, vodiť

[5] Tauria – tak sa za starogréckych časov zval Krym a bezpochyby kolo Sebastopolu bol chrám Diany, kde príchodzích obetovali. Ifigéniu, rodom Grékyňu, kňažku toho chrámu, Orestés a Pyladés i so sochou Diany do Réckej odniesli. Orestés bol brat Ifigénie a Pyladés jeho pobratim. Ale Francúz a Angličan boli nebratia a nepriatelia Hellenom či Grékom.

[6] spoločná mater

[7] Adam Mickievič

[8] Bohdan Zaleský

[9] ako syn či dedič Noacha

[10] bariakom – praporcom či zástavou

[11] . sobrat – dávny súkmeňovec a sused Slovákov Staroslovän bulharský, ktorého Maďar sčiastky vyplienil a s ním sa zlial.

[12] tajomnoj, smierenoj, sodružnoj, toľko ako v plností zmierený atď. Lebo prídavné meno (adjektív) na -oj, -oja, -oje vo všeslovenčine prechodí do významu podstatného či substantíva. Koncovka on, ona značí okrúhlosť a ion, iona vo vyššej slavoreči osobenstva plnoplnosť a holubiu vekojunosť: ako na predešlej strane horhorora.

« predcházajúca kapitola    |    



Samo Bohdan Hroboň

— básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.