ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

René mal spočiatku iba žiaka, no o niekoľko dní pribudla mu i žiačka. Nech si nikto nemyslí, že mohamedáni sa vôbec nesmú vzdelávať, veru sa môžu. Písať a čítať mohli sa učiť odjakživa, hoci je medzi nimi málo takých, ktorí o to dbajú. A preto kto z nich vie čítať z koránu, i keď textu nerozumie, už ho pokladajú za múdreho a veľmi učeného človeka. Takúto poctu dosahujú obyčajne daktorí ich kňazi alebo váženejší a bohatší občania. Poniektorým sa páčia i cudzie jazyky a ich znalosť hodnotia aspoň ako poľahobu pri obchodovaní, ktorému sa zriedkakedy venujú, lebo aj krámy majú neveľké. No inakší spomedzi nich sú tí, čo sa zapodievajú kupčením už zo samej záľuby, časom predsa len zjemnejú a ich surové povahy sa trochu okrešú.

Nech už vplývalo na muftiho čokoľvek, určite patril medzi takých, ktorí sa usilujú svoje deti povzniesť z neznesiteľnej hlúposti predkov. Dcéru mal už síce dosť vzdelanú na jej postavenie, takže sa René nemálo čudoval, čo chce ešte vedieť a čo túži dosiahnuť. A jeho údiv sa menil v obavy o výsledok svojho neveľmi príjemného učiteľského pôsobenia a čoraz väčšmi sa utvrdzoval v tomto názore, takže vzrastala jeho bojazlivosť a na každý pannin pohľad i otázku zbledol alebo sa červenal. No zatiaľ nepobadal ani u nej, ani u iného nijaké očividné podkušovanie, nik mu neublížil ani len krivým pohľadom, čo v takom dome znamenalo veľa. Neskôr sa však predsa len pomaličky a nenápadne začali jeho útrapy, spočiatku sužujúce iba ducha, no potom už aj telo.

René sa medzitým spriatelil s človekom, ktorého si zaslúžene ctili v muftiho dome. Povolaním bol lekár a okrem toho sa vyznal aj v iných vedách, čo i často dával najavo. Mladík si ho preto natoľko vážil, že vždy pokladal za šťastie, keď sa s ním mohol pozhovárať. Z jeho rečí totiž vyrozumel, že nie je mohamedánom od narodenia.

Mufti často volával Reného k sebe, neraz i sám zašiel do miestnosti, kde učil jeho dcéru aj syna, a správal sa k nemu až nezaslúžene láskavo. Iba dakedy mu narádzal, aby sa stal mohamedánom, pričom mu sľuboval rozmanité pocty a zlaté hory aj doly. A toto bol ten prvý kameň úrazu, pre ktorý René tŕpol strachom, aby sa na ňom nepotkol.

Mladíkove obavy vzrastali ešte väčšmi, keď v tejto veci začínala mať s otcom rovnakú mienku i jeho dcéra. Prvý raz sa prezradila pri tradičnej slávnosti, ktorú mohamedáni usporadúvajú, keď niekto prestupuje zo svojho náboženstva na ich vieru. Na väčšiu česť a slávu Prorokovu a na potupu i zahanbenie jeho nepriateľov rozvádzajú nového vyznavača v sprievode po uliciach, najmä v mestách, kde žijú aj ľudia inej viery. Na čele sprievodu nesú ako zástavy dva zelené bunčuky z chvostov vodných koní. Za nimi kráča vojenská kapela a bije na bubny, vyhráva na píšťalách a všelijakých iných hudobných nástrojoch. Potom nasleduje na koni novopečený mohamedán v dlhom rúchu z červeného hodvábu, koňa mu vedú dvaja poprednejší občania. Za ním sa uberá opäť vojsko a naostatok sa hrnie pozbiehané obyvateľstvo s takým krikom, že to zalieha až v ušiach a ohlušuje celé okolie. Keď nového člena viery ukážu takto celej obci, privedú ho na rínok alebo pred dom jeho významnejšieho patróna, neraz však i k jatkám. Lebo aj keď mohamedáni pokladajú svoju obriezku za sviatosť, predsa ju ani ich deti nepodstupujú v mešite.

A na jednom zo spomínaných miest zastane celý zástup, zložia z koňa túto vzácnu obeť a kým ju na to ustanovený šachter krvaví, ona hlasne a zreteľne odrieka nasledovný článok a vyznanie mohamedánskej viery:

A pritom v jednej ruke drží šíp a druhú so vztýčeným prstom dvíha k nebu, čo znamená, že uznáva iba Alaha. Šíp je zasa znakom, že vieru, ktorej sa podvoľuje, pripravený bude v každom čase zbraňou nielen chrániť, ale aj hlásať, rozširovať a obracať na ňu i násilím. Krásny je to veru sľub a chválitebné, len takých splesnivených mozgov hodné predsavzatie!

Keď šachter dokončil obriezku, začal vykrikovať, že oslávenec je už mamelukom, čo v arabčine znamená kúpeného alebo násilím získaného človeka. A to teda právom, lebo do svojho pohanstva doslovne zakupujú darmi alebo vháňajú doň tak, že sa obeti vyhrážajú mukami a smrťou. Svojich vlastných súvercov, ktorých splodila mohamedánska krv, nazývajú moslimami, čo v arabskom jazyku značí slobodných a od služby mečom oslobodených ľudí. Totiž v tom čase, keď Mohamed rozširoval svoju vieru zbraňou, požívali slobodu všetci tí, ktorí bez výhrady uznávali jeho reči za čisté a neomylné slovo božie. A hoci výraz moslim označuje všetkých mohamedánov od narodenia, predsa si ho privlastňujú predovšetkým Turci a tak sa v ňom kochajú, že vzbudzuje u nich nevôľu a hnev, ak ich dakto volá Turkami. To akiste preto, že slovo turek znamená kočovného pastiera, ktorý sa zdržiava na jednom mieste len dotiaľ, kým tam má dobytok pašu. Teda nijako nemôžu zatajiť, akých mali predkov.

Novopečený mameluk dostáva rozmanité dary hneď na mieste svojho mohamedánskeho preporodu. Zhromaždení mu naznášajú toľko šatstva i potravín, že mu to postačí na dlhší čas. No pre každého, kto podlieha povinnosti platiť sultánovi dane — a to nielen pre toho, čo dosiaľ nevládal poplatky splácať, ale aj pre poplatných rodených mohamedánov — najväčší zisk znamená vymanenie sa z poddanstva. Tieto ťarchy sú bezpochyby hlavnou príčinou, pre ktorú sa tamojší obyvatelia nášho alebo iného náboženstva často musia stať mohamedánmi. Vyrubujú im totiž také dane, že ich nevládzu platiť. Pod túto všeobecnú povinnosť výnimočne nepodliehajú ani tí, ktorých násilím prinútili vstúpiť medzi Prorokových vyznavačov. Dane síce neplatia, ale sú obyčajne neobľúbení. A veru hocikto ľahko môže prísť k znaku mohamedánstva i proti svojej vôli, ak niekoho z nich udrie, či zneváži slovom alebo dačím iným, čo sa prieči ich smiešnym príkazom.

A táto obyčaj, ako sme videli, poskytla muftiho dcére príležitosť, aby vyjavila svoju mienku i túžbu. Práve v tom čase, keď bol René u nej, viedli s opísanou slávou popod obloky akéhosi Gréka. Hadixa pristúpila ihneď k obloku a volala ta i Reného, aby sa aj on podíval. Bezo slova si zastal k nej. Sotva si však uvedomil, čo to všetko znamená, zhnusený odtiaľ odišiel a viac sa jej ho nepodarilo prehovoriť ani prosbami, aby sa vrátil k obloku a všetko pozoroval. Potom sa stade pobrala i ona, obrátila sa k nemu a povedala:

„Čo z tejto našej slávnosti urazilo môjho učiteľa, že sa ihneď tak roztrpčil a naduril? Čo mu mohlo tak rýchlo spôsobiť smútok či hnev alebo oboje?“

A nato začala naširoko vysvetľovať i chváliť obrady súvercov. No René akoby bol z toho všetkého stratil reč, ledva slovo utrúsil, ba keď zbadal, že prešiel čas vymedzený na jeho učiteľské povinnosti, porúčal sa panne s patričnou prívetivosťou i zdvorilosťou a odobral sa k Arabovi na svoju hospodu.

Muftiho dcéry sa všetko bolestne dotklo, zahanbila sa sama pred sebou a z Reného postoja usudzovala, že ju veru očakáva lámanie tvrdej skaly. Ale hoci predvídala, že sa podoberá na ťažkú úlohu a túžobne očakávané výsledky jej úsilia budú dosť pochybné, predsa pokladala za nemožnosť, že by sa mohla vzdať úmyslu, čo sa v nej každým dňom zakoreňoval čoraz mocnejšie, a upustiť od svojho pevného predsavzatia. I lámala si preto hlavu, vyhutovala a neprestávala vo dne v noci premýšľať, ako by ho čo najprefíkanejšie a najľahšie vohnala do nastaveného osídla.

Práve vtedy svätili mohamedáni takzvaný ramadan, ktorý pokladajú za najposvätnejšie i najslávnejšie obdobie v celom roku a odbavujú počas neho najväčšie pobožnosti. Veria totiž, že v tomto mesiaci konal a preukazoval Alah ľudskému pokoleniu najviac zázrakov, z ktorých najväčším bolo zoslanie koránu, podľa nich najdokonalejšieho zákona. Teda na pamiatku tohto zjavenia nič nejedia, ani nepijú a tak trýznia svoje telo, hoci to pripadá na najhorúcejší mesiac. Cez všetky tieto dni odopierajú si jedlá i nápoje od rána až do večera, čiže od východu slnka až do vyjdenia zorničky. Aj keď ich pôst spadá do najhorúcejšieho leta — čo ináč ani nemožno, lebo mohamedáni sa nepridŕžajú slnečných, ale mesačných rokov, ktoré nazývajú hedžrou — nielenže nesmú zahasiť ani najväčší smäd nijakým nápojom, ale i navlhčenie úst a ovlaženie suchého jazyka uvrhlo by na dušu veľkú poškvrnu a bolo by to telesný trest zasluhujúce prehrešenie. Len v noci môžu užiť pokrm i nápoj, a to do sýtosti a podľa potreby. A preto len čo sa na nebi ukáže prvá hviezda, zasadnú k misám a lyžice odložia až potom, keď spoza hôr vyskočia slnečné lúče. Kto by nechcel znášať útrapy takéhoto pôstu, najlepšie by si poradil, keby vo dne spal a tak premenil deň na noc a noc na deň, na čo by mal veru vážnejší dôvod než mnohí u nás.

Keď mohamedáni prekonajú tento koránom predpísaný čas, odbavujú Veľkú noc, ktorú nazývajú bajram. Svätia ju tri dni v mešitách mnohými modlitbami a spevom. V týchto svojich kostoloch sa schádzajú viac ráz cez deň a noc, a to na svitaní, na poludnie, asi o štvrtej a o polnoci. A keďže nemajú zvony, na pobožnosti zvoláva ich z veže kostolník trojnásobným „Alah akbar“, čo kričí z celej sily a zapcháva si pritom uši prstami. Tieto slová v našej reči znamenajú: Alah je veľký, Alah je spravodlivý. Na ten hlas, keď si najprv poumývali vodou ruky, nohy aj celé telo, ponáhľajú sa ku kostolným dverám, kde si vyzujú črievice zvané pačmag a dnuka vchádzajú niektorí bosí, iní v čistej obuvi, ktorú volajú mest. Zhromaždeným káže najprv daktorý kňaz i vyše dve hodiny, keď skončí, dvaja chlapci odbavujú predpísané piesne. Po nich prichádza opäť kňaz a so všetkými prítomnými spieva alebo sa modlí tak horlivo a sústredene, že by to veru zahanbilo aj tých najsvätejších iného náboženstva. Ak majú zhromaždení počúvať, mlčia ako ryby, a nielen mlčia, ale ani sa len nepohnú, takže vzbudzujú zdanie, že koľko ľudí, toľko je tam drevených alebo kamenných stĺpov. No ak nastáva hodina spevu či modlitby, vtedy sa natoľko sústredia, že od zbožnosti nevidia ani vchádzajúcich, ani odchádzajúcich z mešity a sú, ako sa vraví, úplne vo vytržení. Pri modlitbe neskladajú klobúky, takzvané čalmy, ale podľa zvyku sa ich zavše dotýkajú prstami. Ako tak kľačia, dvíhajú často k nebu oči, bozkávajú zem a aby sa Alahovi zaľúbili čo najväčšmi, bijú sa do pŕs i po bokoch, kričia z plného hrdla, rukami rozhadzujú na všetky strany a ustavične pokyvujú hlavou ako židia. Daktorí pritom strácajú zmysly, iní s penou na ústach alebo s osinetou tvárou polomŕtvi padajú na zem a ešte aj tam chrčia aspoň slovo „hou“, čo znamená boha.

Ich kostoly sú dosť priestranné, dlažbu pokrývajú rohože a pokrovce. Vidieť tam najmä množstvo zažatých olejových lámp a na stenách arabské nápisy, zvyčajne: La ilaha ila lahu, va Mohamedun rasulu lahi; taure bir pegamber hah. No býva aj nápis: Fila galib ila lahu. Prvé znamená: Nieto boha okrem jediného Alaha a Mohamed je prorok boží; jeden je stvoriteľ a jeden prorok vo všetkom mu podobný. Toto je ich najsvätejšie heslo, vždy a všade ho vyhlasujú ako veľký článok viery, ktorý napríklad pri spomínanej už obriezke vyslovujú nahlas. Druhý nápis má takýto zmysel: Niet mocnejšieho od Alaha, lebo ten je najmocnejší. Inakších ozdôb tam nieto. Mohamedáni nestrpia ani maľované obrazy, ani sochy a vo svojom chráme nevystoja husle, trúby, píšťaly, bubny, organy alebo akúkoľvek inú muziku. Prvé však netreba brať vážne; lebo prečo potom prijímajú peniaze s hocijakým portrétom? Podaj len mohamedánovi dukát, veru ho vezme, hoci by bol na ňom vyobrazený aj sám belzebub. No druhú vec netreba zasa haniť, lebo nech to už robia z akýchkoľvek pohnútok, v podstate nie je to zlý názor, keď nedopustia do svojich kostolov nijaký hukot, piskot, čvirikanie a tresky-plesky, čo zvyčajne — najmä v terajších časoch to skusujeme — v človeku roznecuje a vzbudzuje skôr bezbožnosť než opravdivú zbožnosť. Ale nemožno ani to odsudzovať, ba hodno skôr chváliť, že v mešite nie sú nikdy pomiešaní mužskí so ženami. Ženy bývajú vždy samy a osobitne na takom mieste, skade mužov ani nezazrú a nezačujú, a ich zasa mužskí nemôžu vidieť, ani počuť.

Spomenutý lekár zavolal Reného na mohamedánsku veľkonočnú slávnosť, aby sa aj on na ňu podíval a ju spoznal. Mladík dôveroval tomuto človeku a opatrne sa poobzerajúc okolo seba, otvorene mu povedal svoj názor a nešiel. Muftiho dcéra sa to ihneď dozvedela a ešte v tú istú hodinu zavolala Reného k sebe a povedala mu:

„Z akého to plemena pochádzaš a akých nerozumných obyčají sa to pridŕžaš, že máte také nezmyselné zákazy, čo vám nedovoľujú pozrieť ani na modliacich sa ľudí?… Dobre viem, že nás pokladáte za pohanov. Ale či oprávnene? Prečo vlastne?… Nechcem tu vychvaľovať našu vieru, no prezraď mi: Aký hriech by si bol spáchal, keby si bol využil našu blahovôľu? Veru nie je to každodenný prípad, ani každému z vás sa nepošťastí, aby sme mu dovolili vstúpiť do mešity. A ty si opovrhol touto láskavosťou!“

Za týchto výčitiek chodila po svojej svetlici, no zrazu chytila Reného za ruku a ťahala ho k obloku, skade bolo vidieť do siene mešity.

„Pozri na tamtých,“ vravela, „a pouč sa názorne z príkladu, aby si uveril, akí sme my verní a dokonalí milovníci pobožnosti a preukazovania úcty Alahovi, keď natoľko trestáme aj ich najmenšie zanedbanie.“

Do siene zhromaždili takých, čo nedodržali pôst alebo bez vážnejšej príčiny neprišli na všeobecné modlitby. Svoju lenivosť odpykávali daktorí peňažitými pokutami, iní telesnými trestami alebo verejnou hanbou — na krk im totiž zavesili tabuľu i zopár lišacích chvostov a tak ich vodili po meste. Že mohamedáni vlastných veriacich takto nútia do pobožností a ich zanedbávanie natoľko trescú, je síce opodstatnené článkom ich viery, ale pritom hlúpo veria dôsledkom tohto falošného článku. Presvedčení sú, že do plnenia náboženských predpisov môžu prinucovať ľudí argumentmi, ktoré citeľne postihujú telo, lebo to vraj dovolil, ba prikázal Mohamedovi Alah. A veru skutočnosť aj potvrdzuje, že vieru svoju mečom a kyjom nielen rozširujú, ale tými istými prostriedkami ju aj udržujú medzi Prorokovými vyznavačmi. No takéto základy viery sú vratké, podobnú stálosť má aj to, čo sa na nich buduje, a rýchlo sa zrúti. A telesne trestať za nezachovávanie predpisov náboženstva, ktorého prívržencom sa dakto stal dobrovoľne, nemá s rozumom nič spoločné.

Ako reagoval René na prudké dohovárame muftiho dcéry a všetky výjavy s trestanými hriešnikmi? Za nič na svete ju nechcel ešte väčšmi rozdráždiť a znovu vyvolať pre seba nebezpečný príval jej rečí. No ona si to nepredstavovala tak, že by ju mal prevýšiť mlčaním. Dotiaľ do neho pichala, zadierala a dobiedzala všakovakými otázkami — najmä čo má proti Mohamedovi a jeho zákonu — že by to nebolo malo konca-kraja, ak by sa nebol ozval. Nuž jej stroho povedal:

„Ak tu ide o to, čo už dávno tuším, nech mi povedia radšej otvorene a priamo, aby som prestúpil na mohamedánstvo. Potom jasne vyjavím i ja svoju mienku!“ A pri týchto slovách mu vstúpili do očí slzy, lebo v duchu sa už so žiaľom videl obeťou jednej z najväčších nehanebností. Všetko úsilie i neodbytné otázky panny naisto pokladal za úlisne nastavené osídlo, do ktorého by ho chcela vohnať. Veď pre čo iné by sa usilovala od neho počuť dačo proti Mohamedovi, ak by ho nechcela obžalovať a potom ho násilne pomohamedánčiť? A to je veru taktiež jeden z dôvodov, pre ktorý obrežú každého, či už chce alebo nechce, ak haní ich vieru, jej zakladateľa alebo sa proti nemu vysloví potupne. Podobný trest postihne aj toho, kto sa opováži vojsť do mešity, iba ak by sa vykúpil poriadnou kopou peňazí. Aj v Jeruzaleme majú taký kostol na mieste, kde stál kedysi Šalamúnov chrám, a kto ta vkročí, musí preto alebo prijať ich pohanstvo, alebo sa rozlúčiť so životom. V prvom prípade je to krutý trest pre dosť smiešnu príčinu — veria totiž, že prítomnosť neveriacich poškvrňuje ich mešity. V druhom prípade i pre spomenutú už príčinu i pre akési proroctvo, že ich skaza a zánik začne sa v tomto kostole.

Keď sa René ozval, muftiho dcéra zastala v očakávaní, že si vypočuje žiadané slová. Ale keď dostala takú odpoveď, čo nikdy nepredpokladala, rozhnevaná odbehla do susednej miestnosti. O chvíľu stade poslala za Reném chlapca s odkazom, že môže odísť a do muftiho domu aby sa ustával, až keď ho zavolajú.

Znamenalo to pannin hnev či zármutok alebo oboje? Dosť na tom, že ani celý nasledujúci deň necítila sa tak ako inokedy a vo dne v noci ju trápili akési ťažké-preťažké myšlienky. Až na tretí deň dala k sebe zavolať Reného a ked sa mu najprv rozpačito prihovorila, podala mu rozochvenými rukami zložený lístok, aby si doma prečítal, čo je v ňom napísané:

„Netajím, že som si pevne zaumienila dostať Ťa medzi vyznavačov Mohameda. A keďže som nijako nemienila odstúpiť od svojho úmyslu, rozhodla som sa použiť lesť aj podvod a sústredila som na to všetok svoj dôvtip i schopnosti. Lebo takýto spôsob zdal sa mi jediným prostriedkom, ktorým by som najskôr dosiahla svoj vytúžený cieľ. (Ak to vezmeš do úvahy, iste mi odpustíš túto krehkosť, ktorá je taká príznačná pre celé naše pohlavie.) No — Tvoj rozum zvíťazil nad mojou múdrosťou! Vtedajšia Tvoja krátka odpoveď prekazila všetky moje zámery a v okamihu zmarila dlho pripravovaný plán. A hnevlivé či milosrdné nebesia boli by tak dopustili, aby so zmarenými nástrahami vyšla navnivoč a udusila sa i moja túžba! Ale túžbu som celú uzavrela do srdca, kde sa ešte väčšmi roznietila a rozblčala. Keďže teraz v rozpakoch neviem nájsť iný prostriedok, neostáva mi nič iné, než priamo bez pretvárky a hanby vyjaviť, prečo som to všetko urobila.

Hneď v prvé dni, ako si prišiel do Káhiry, upútal si v záhrade pozornosť kohosi — nešťastná tá, čo Ťa zazrela! Bodaj by si nebol radšej nikdy učaril jej očiam, ak zatvrdíš srdce voči tej, čo sa Ti ponúka. Od onej chvíle láskou k Tebe zapálená neprestáva vo dne v noci rozmýšľať, ako by Ťa získala a čím skôr i čo najistejšie mohla urobiť svojím… Odstráň, milý, zo svojej strany aspoň tú jednu jedinú prekážku! A všetky ostatné protivenstvá, ktoré by azda znemožňovali dosiahnuť spomínanú osobu i cestu k úprimnému priateľstvu, odstráni už ona a dokáže, že Ťa všetci privítajú a uznajú za hodného jej lásky. Prijmi teda ponúkaný dar a miluj milujúcu — aspoň zo súcitu!“

Keď to René čítal a prečítal nie raz, ale viac ráz, otrasený bol do hĺbky srdca a upadol do neradostných myšlienok.

„Nebesia,“ zakvílil napokon, lebo nepochybne predvídal hanebný neúspech svojej cesty, na ktorú sa vybral z domu Don Varleta, „keď ste ma už nemilosrdne odsúdili na neodvratnú skazu, prečo odďaľujete vykonanie ortieľa? Prečo ma radšej Tripolisania v zúrivosti nezahlušili, more nepohltilo alebo tamtie zvery neroztrhali!? Vrháte ma do smrteľného nebezpečenstva, no smrti nedoprajete, mučíte ma a zároveň nechávate položivého, trápite ma, ale ducha mi neodnímete, dlhšie žijem preto, aby som dlhšie zomieral. A hoci sa všemožne usilujem, aby som zamedzil svoje biedy, valia sa na mňa znovu a čoraz väčšie… Ach, najdrahšia moja perla, jediné na svete moje potešenie!“ vzdychal, ako si pritom spomenul na Fatimu. „Hľa, iba teba som mal rád, všetko som zavrhol a len teba som si z tej duše zamiloval, a pozriže len!… Čo by si povedala, keby si ma videla v položení terajšom, aj ktoré mi hrozí? Ach, moja jediná — kam si sa len podela a ako sa máš?“

Keď oplakal Fatimu, bedákal nad otcom Don Varletom a potom ronil slzy nad svojím milovaným druhom Van Stiphoutom: „Ach, priateľ môj,“ žialil, „žiješ ešte, dýchaš, a či si sa stal potravou rýb v morských hlbinách? Akou radou by si ma povzbudil v takomto trápení? Čo by si mi poradil urobiť a podniknúť?… Ale veď ja tuším, čo by si radil, viem, že by si nič iné nepovedal, než aby som dodržal svoj sľub a zachovával tvoje naučenia za každých okolností… A to aj splním, veru splním!“

Nato si sadol za stolík a začal uvažovať, čo by bolo najlepšie urobiť s lístkom. Viacero možností mu prichádzalo na um a niektoré sa mu videli správne. Najväčšmi sa mu pozdávalo, aby za čas mlčal a ponechal si celú príhodu pre seba, kým sa muftiho dcéra nevyjadrí jasnejšie; alebo aby zašiel k samému muftimu a prezradil mu, čo požaduje od neho jeho dcéra či už sama pre seba a či pre dakoho iného. Toto sa mu zdalo zo všetkého najlepšie a najodôvodnenejšie. A v pevnom predsavzatí podstúpiť radšej čím skôr smrť než pristať na takú žiadosť dúfal, že ak táto žaloba bude príčinou jeho smrti (lež kto by tomu veril?), umrie aspoň v dohľadnom čase a bez prieťahov, čo prijme ochotne a s radosťou. No takýmto činom nepochybne by uškodil milujúcej ho osobe. Veru. Ale čo, ak svojím mlčaním uškodí i sebe i jej neskôr? Teraz v prvom vzplanutí hnevu mohol by azda zachrániť obidvoch alebo vytrhol by nenásytnej smrti aspoň jednu hlavu, a mlčaním by mohol neskôr uvrhnúť do istej a neodvratnej skazy oboch… Toto by si mal rozvážiť čo najchytrejšie a predvídavo sa rozhodnúť.

Prečo však takéto riešenie zavrhol a za lepšie pokladal na list odpovedať, veru nevedno. Odpísal teda takto:

„Že som spôsobil bolesť, hoci neviem komu, tušil som ešte skôr, než ma vyžiadali na veľkňazský dvor Tvojho otca. Nešťastná záhrada!… Túto domnienku vo mne utvrdilo, keď ma proti vôli prinútili, aby som sa stal Tvojím učiteľom, hoci si to nepotrebovala. A teraz som už presvedčený, ba o tom ani nepochybujem a je mi to nad slnko jasnejšie, že moje obavy neboli zbytočné. Nešťastná, naozaj nešťastná záhrada, čo priniesla také ovocie! Ba ani nie záhrada — ale ja, nešťastný!… no ani ja, lež nešťastná tá jedna jediná, ktorá sa vo mne sklamala!… Túžobne žiada odo mňa liek v domnení, že len ja ju môžem uzdraviť!… Urobím jej po vôli, dám jej liek, ktorý ak nespomôže, neviem jej poradiť iný… Ak som ja zapálil oheň či už vedome alebo nevdojak, vycedím svoju krv do poslednej kvapky, aby som ho uhasil… Prosím, nech vďačne prijme túto moju lásku, ktorá oprávnene prevyšuje všetko svojou veľkou vrúcnosťou.“

A hneď pri prvej návšteve potajomky odovzdal tento lístok muftiho dcére, pričom zachoval podobnú obozretnosť ako ona predtým. Odľahlo jej zo srdca a ovládla ju radosť ešte skôr, než lístok prečítala! Veru nedúfala, že jej René odpovie, očakávala pravý opak toho. Ani jeho tvár a oči jej nesľubovali nič iné, takže s bôľom predvídala zmarenie svojich nádejí.

A čo ešte potom, keď sluhov poslala preč a osamote rozvinula lístok, v ktorom čo najpozornejšie niekoľko ráz prečítala každé slovo i literu! „Ak som ja zapálil oheň či už vedome alebo nevdojak, vycedím svoju krv do poslednej kvapky, aby som ho uhasil…“ Toto bolo jadrom hlbokého zármutku a príčinou nezahojiteľnej rany. Viacej dával, než pýtala. A práve to, že viacej dával, menej sa jej páčilo, ba tento jeho dôverný sľub bol zo všetkého najkrutejší. Zatiaľ bolesť premáhala a smútok z toho nútila sa zastierať veselosťou. Niekoľko dní nepodnikala u Reného nič, trávila s ním čas iba plnením povinností, ktorou ho poveril mufti. Ale ako dlho mohla takto vydržať? Mládniky jej hlboko zakorenenej a ujatej už túžby pučali, vyháňali a mohutne rástli. Čím viac ich zrezovala, tým väčšmi sa vytískali, čím usilovnejšie ich osekávala, tým tuhšie rástli. Bolo to ako Hydra, s ktorou zápasil Herkules — keď jej zoťal hlavu, ihneď jej vyrástli dve. Pravda, Herkules napokon netvora zničil ohňom, ale muftiho dcéra svoju hydru nemohla premôcť ani vodou, ani ohňom.

Napísala teda druhý lístok, René odpovedal aj druhý raz. V treťom liste vyložila najprv žalostné a skutočne smutné rozpoloženie milujúcej a úprimne sa ho spytovala, či milovať je hriechom, aký zákon zakazuje lásku, akoby bola dajakou neresťou alebo zlom. Potom sa ho vypytovala na hlavnú príčinu, ktorá ho núti opovrhnúť takým šťastím a blaženosťou. „Ak Tvoje srdce od nej odvracia naše mohamedánstvo,“ písala, „prezraď, prečo nechceš a nemôžeš naň pristať, ochotne ho spolu s Tebou zavrhne, len ju presvedč.“ Nato sa pochvalne vyslovila o milujúcej a za najcennejšie pokladala u nej to, že v živote nikomu ešte neprejavila priazeň svojho srdca, hoci sa uchádzali o ňu mnohí, takže dosiaľ nevedela, čo je láska. „Iba Teba pokladá za toho jediného, čo jej vybrali a určili nebesia, lebo takúto príchylnosť cíti len k Tebe…“ List svoj dokončila uistením, že by u nich dosiahol veľkú úctu, keby vyhovel jej vrúcnej prosbe.

Na tento posledný list jej aj René ešte odpísal:

„Keby aspoň trochu pouvažovala, za kým a v akom svete túži, keby sa tomu všetkému i sebe prizrela hoci len letmo a na chvíľočku sa nad tým zamyslela, istotne by upustila od svojej žiadosti a usilovne, iste aj s úspechom, hľadala by iný spôsob, ktorým by ľahko zahasila čo ako rozblčaný plameň vo svojom srdci. Lebo ako je to vlastne? Hoci jej láska sama osebe a podľa prirodzeného zákona nie je nijakým hriechom, ani neresťou alebo zlom — čím je teda? Neprináša so sebou milujúcej i milovanému ukrutné nebezpečenstvo? Aj keď sa jej prosby neprotivia nijakému zákonu, predsa môžu mať v budúcnosti zlé následky v podobe žalostného nešťastia. Ak teda prechováva ku mne opravdivú i ohľaduplnú lásku a nechce, aby ma dakedy postihlo nešťastie alebo nejaká ťažká krivda — prosím, akým spôsobom to môže dosiahnuť? Je možné, aby sa za túto nešťastnú osobu, ako mi ju opisuješ, jej zbožňovatelia i milovníci krvavo na mne nepomstili a môj život nepadol za obeť ich hnevu?… Veru neverím, ani veriť nemôžem, aj keby sa ako usilovala a hocičo robila.

Obom nám hrozí rovnaké nebezpečenstvo, ani jej by nenastali veselšie dni a noci. A keby predsa len dajakým zázrakom odvrátila nebezpečenstvo od seba i odo mňa a podarilo by sa jej nepriateľov pokoriť a zneškodniť, za lásku jej úctivo ďakujem. Ale ani na um mi neprichodí, aby som ňou opovrhol z pýchy alebo z nenávisti voči jej národu, to teda nie. Veď ma láskavo chce obdarovať tým — a verím, že úprimne — čo je podľa jej mienky v živote najväčšou hodnotou. No povedal som už, vravím to i teraz a toho sa budem vždy dôsledne pridŕžať, že nemôžem a ani nechcem prijať ponúkanú blaženosť a šťastie. Hlavnou príčinou a najzávažnejším dôvodom je nepochybne to, čo aj Ty akiste šípiš a čo ak vysvetlím a presvedčivo dokážem, chce milujúca nasledovať a ochotná je — ako píšeš — mohamedánstvo zavrhnúť spolu so mnou. Predsa však aj vtedy akým spôsobom by sme mohli stadeto utiecť? Tisíc ráz by nás dostihli a priviedli naspäť, aby sme si to odpykali ukrutným a neslýchaným trestom. A keby sa jej odtiaľto aj podarilo uniknúť dajakým zázrakom, hoci by sa aj šťastlivo dostala do našej krajiny, ani tam by som — aby som sa podľa pravdy úprimne priznal — nepovedal ináč než: nie. Toto pre ňu trpké a príkre slovo by mi akiste odpustila, keby uvážila, že láska sa zakladá na slobode a neznáša nátlak zvonka. Nik rozumný ju isteže neodsúdi za to, že si neobľúbila ani jedného zo svojich ctiteľov — ako si mi písala — teda nech aj mňa ospravedlní u nej moja povaha, ktorá nepocítila podobnú náklonnosť a neroznietila v mojom srdci taký istý plameň lásky… A z priateľskej oddanosti ju prosím a napomínam, aby o tom všetkom zaraz pouvažovala a triezvo sa na to podívala svojím nezastretým duševným zrakom, ako nezastretým zrakom telesným hľadela na mňa v onej nešťastnej záhrade. Nech sa zľutuje nado mnou i nad sebou! Ak aj nie nado mnou — aspoň nad sebou, lebo iste si v plnej miere uvedomuje, aké následky by malo jej daromné úsilie bezo mňa, ak by som sa musel ozvať… Opäť opakujem: Nikdy naše ruky nezviaže alfakin, nikdy my nebudeme spolu sláviť váš eulenmech. So smrťou sa zmierim, ale jej prosbám nemôžem vyhovieť…

Ty však, pani moja, od vôle ktorej závisí moje šťastie, moja bezpečnosť i vyslobodenie z tohto trápenia, čo ma môžeš nesmierne potešiť aj zarmútiť, keď si sa stala prostrednicou medzi mnou a po mne túžiacou osobou — ty, pani moja, najlepšie by si nám obom pomohla, keby si svojho hogsialora, ktorého vôbec nepotrebuješ a nemáš z neho nijaký úžitok, lebo všetko vieš a poznáš, čo si sa chcela od neho naučiť, keby si ho slobodne prepustila domov k milovanému otcovi a takto mu neodoprela jeho jedinú radosť na tomto svete. Istotne by sa Ti odslúžil za Tvoju dobrotu, ako by si len chcela. A týmto činom by si, ver mi, uzdravila aj onú chorú. Lebo ja som pevne presvedčený, že nič na svete nie je toľko hodno a také vzácne, milé a zasluhujúce toľkú lásku, čo by po čase nevypadlo z pamäti a na čo by sa nezabudlo. Keďže ma videla, zapáčil som sa jej a páčim sa jej dosiaľ, lebo som tu. Ak však s Tvojím dovolením z Káhiry odídem a naveky jej zmiznem spred očí, vybledne v jej predstavách aj môj obraz, až sa načisto rozplynie, a tým utíchne i vzrušenie jej srdca, oheň lásky zhasne sám od seba a zahojí sa i rana.

Hoci by bolo pre mňa osožnejšie mlčať, predsa toto píšem spomínanej osobe so všetkou dôverou a úctou, ako keď sa aj voči mne podobne správajú, vravia pravdu a neklamú. Ale ako to všetko mám pomenovať a nazvať!? (A tu už zmenil tón a zakončil svoj list slovami plnými hnevu, ktorými ostro napádal muftiho dcéru a bolestne jej zraňoval srdce.) Kto by neodsudzoval a nehanil Tvoju nešľachetnosť i vaše prekliate pohanské pokolenie? Prečo?! Lebo vaše úskočné, falošné a podvodné reči, ktoré ešte aj divosi a bez akýchkoľvek zákonov žijúce národy odsudzovali vždy ako veľkú ohavnosť a opovrhovali nimi ako najošklivejším a ľudskej spoločnosti nesmierne škodiacim pohanením, tieto úskočné, opakujem znovu, falošné a klamné reči natoľko ste si osvojili, že ich pokladáte nielen za dovolené, ale aj za nevyhnutné!… Nikdy nikomu z vás nebudeme môcť veriť, lebo klame každý, či je to mužský alebo ženská, či mladý alebo starý, a nik pravdu ani len nedýchne. A takto vy, poľutovaniahodný národ, lapáte, naháňate, hľadáte a privolávate svoje šťastie. Čo by si bola vlastne zvíťazila, keby si neprávosťou bola dosiahla splnenie svojej nestatočnej túžby? To si teda pekná ctiteľka ešte krajšieho Proroka! Pekná rozširovateľka jeho bezbožného náboženstva! Urob teraz verejný pohon na toho, ktorého si nemohla lapiť potajomky. Teraz možno neprevládze tak ľahko násilie, ako si predtým poradil s Tvojimi úskočnými zámermi, možno sa zľakne a podľahne…“

Tento Reného list obsahoval ešte viacej podobných a muftiho dcéru nemilosrdne zraňujúcich riadkov. No najväčšmi ju znepokojil a rozčúlil najmä záver listu:

„Ak ma čo najskôr alebo neprepustíš na slobodu, alebo sa nepousiluješ všetko skoncovať tak, ako podľa vášho zákona zasluhujem za svoje ostré výhrady voči Tebe a voči najväčšiemu zločincovi Mohamedovi, prinútim Ťa konať,lebo nestrpím, aby som toľký čas nemal pre Teba pokojnej chvíle. Pôjdem a vymôžem si, ak aj nie od muftiho, s ktorým si bola uzrozumená, tak určite od niekoho iného či už bezpečný život bez strachu, alebo čo najskoršiu smrť Tebe na veľkú hanbu a potupu. No ak by si to pomocou svojej prefíkanosti chcela prekaziť a ak aj prekazíš — dobre, aspoň Ti ostanem živou výčitkou, keď sa nasýtiš mojou krvou…

Veru aj René mal postupovať podľa naučenia, ktoré dával na začiatku listu svojej ctiteľke, aby totiž pouvažovala, kto „za kým a v akom svete túži“. Aj on sám si mal uvedomiť: Kto, komu, v akom svete a za akých okolností píše tak ostro! Isteže sa mu mohlo oškliviť, že by sa mal zvrhnúť pod vplyvom nestatočného sľubu manželstva. Lenže aký z toho úžitok? Pomôže si tým? Neuškodí tomu, čo mu to z priateľstva prezradil, aby ho pred ňou vystríhal? Keby bol natrafil na inú osobu, než bola muftiho dcéra, určite by ho bola postihla neodvratná a čo najukrutnejšia smrť, po ktorej toľko túžil. No predsa táto panna — za čo si zasluhuje veľkú chválu — hoci mohla Reného zničiť a zmámiť, neurobila to. Ba po prečítaní strašného záveru listu ho ihneď zavolala k sebe a so zopätými rukami prosila, aby za nikým nešiel a tak sa dobrovoľne nevydal smrti. Zaverila sa mu, že pri prvej príležitosti mu naskutku umožní odísť domov k jeho rodine.

A vtedy v nej zrazu skrsla myšlienka o zrade. Naisto tu predpokladala straku, čo o nej všetko vyrapotala. Nepochybne to musel byť dakto, komu dôverne zverila vykonať časť svojho zámeru a pred ktorým sa podvedome preriekla, aby Renému sľuboval manželský zväzok s istou významnou devou. A to ju ešte väčšmi rozhorčilo, lebo nemálo si zakladala na svojej cti, a bolestne ju zranilo aj sklamanie sa v nádejach. Okrem toho sa zľakla hroziacej jej nepríjemnosti, že to už nebude zrážka s Reném, ale so spolupracovníkom. Nepochybovala o tom, že rozpor medzi ňou a mladíkom nevznikol náhodne, ale dakto ním sledoval určitý zámer, akiste podnietený závisťou alebo pomstou. Otec mufti bol uzrozumený s jej úsilím a činnosťou, vedel, že chce z Reného urobiť moslima, ale nevedel, akým spôsobom pri tom postupuje. Aj on sám bol by sa tomu potešil, nie však za cenu takého sľubu, ktorý ju mohol uvrhnúť do vážneho podozrenia a tak vystaviť veľkému nebezpečenstvu zo strany obyvateľov mesta i ju i otca.

Predstava toho všetkého, čo by im hrozilo, naplnila ju strachom i hnevom. No napokon ju premohol žiaľ, že stratila všetku nádej na získanie takého mladíka, akým bol René. A tieto pocity, najmä posledný z nich, natoľko ju skrušili, že veľmi ťažko a priam nevyliečiteľne ochorela. Usilovala sa síce zatajiť všetko svoje duševné utrpenie, ale márne. Čoskoro nato, ako sa oboznámila s obsahom odpovede, dalo sa jej z tváre vyčítať, že dačo jej nesmierne zranilo srdce a dušu moria nejaké náramné protivenstvá. Ihneď vtedy sa prejavili na jej výzore nemalé zmeny:

Muftiho dcéra sa do takéhoto rozpoloženia dostala nezaveľa po prečítaní Reného listu a sužovala sa do večera, ba neuľahčilo sa jej ani cez noc a nasledujúceho dňa. No domáci pobadali na nej čosi až neskôr, lebo tam slobodné i vydaté ženy dodržiavajú skutočne chvalitebnú obyčaj, že nosia mužským čalmám veľmi podobné pokrývky hlavy. Na ľavom alebo pravom boku týchto šatiek majú pripevnené závoje, ktorými si v prítomnosti mužských alebo na ulici zahaľujú tvár niže očí. A teda závoj zabránil služobníctvu spozorovať zmeny na jej obličaji, ale iba na čas, lebo prezradila ju nechuť do jedla a nápojov, akoby sa obávala, že do nich namiešali blenu alebo jed. Zanedbala i svoje dotiaľ obľúbené každodenné zábavky a nevinné žartovanie, ktorými si spríjemňovala čas a obveseľovala myseľ. Ani Reného nepozvala viacej k sebe, až napokon z toho súženia i vyčerpanosti ochorela a nemoc ju zložila na lôžko.

Keď to panne posluhujúci chlapci a eunuchovia oznámili muftimu, až sa zachvel. No ešte väčšmi sa zľakol, keď pribehol do jej svetlice a na vlastné oči sa presvedčil, že je všetko pravda.

„Ach, ty môj život, ty kvietok môj spanilý!“ kvílil a hladkal jej povädnuté líca. „Ty moja jediná radosť na svete… moja všetka potecha v starobe! Čo mám zo života, ak ma opustíš?… Poberiem sa s tebou, neodídeš sama… smrť nás vedno spojí… neviem si ani predstaviť, že by som tu bez teba strávil čo i len chvíľu! Ako rýchlo a nečakane sa tratí tvoja krása!… Dcérenka moja, najväčšie moje potešenie a poklad nad všetky poklady sveta!“

Takto a podobne bedákal mufti. Potom odstúpil od lôžka a začal pobehovať po miestnosti, pričom rozhadzoval rukami, škrípal zubami a hnevlivo dupkal nad krutosťou osudu. Nato sa opäť vrátil k dcére, stieral jej horúce kropaje potu a neprestával sa jej plačlivým hlasom vypytovať, kde a čo ju bolí, kvári, na čo sa najväčšmi žaluje, aby mohol zavčasu, kým ju choroba nezmôže, obstarať potrebnú lekársku pomoc, aj keby ho to stálo celý majetok, ba i život. No Hadixa mu len ruky bozkávala a neprestávala opakovať, že sama nevie a o svojej chorobe i úzkosti nemôže povedať viacej, než čo vedia a vidia aj ostatní.

Nuž mufti sa začal znovu vyzvedať sluhov, ako to vlastne bolo, čo na nej spozorovali bezprostredne predtým, kým si nemusela ľahnúť. Ale služobníctvo nevedelo sa rozpamätať na nič novšie pre onú spomenutú už príčinu. Mufti zavolal teda lekára a prikázal mu, aby zistil chorobu i čo ju zapríčinilo, a potom bez ohľadu na výdavky vynaložil všetky svoje sily aj vedomosti a čím ráznejšie, a teda tým skoršie zažehnal neduh, ktorý prepukol u dcéry. A hoci lekár na prvý pohľad a pri prvom zisťovaní tepu nevedel povedať o chorobe ešte nič isté, predsa muftiho povzbudil, že čoskoro ju uvidí opäť zdravú a pôvabnú, ako bola predtým.

Aby sa lekárove slová naisto a čím najskôr splnili, neprestával mufti o to prosiť nebesia i mohamedánskych svätých, a tak čo ako kňaz učil konať ľud, utiekal sa i on k podobným prostriedkom. Obetoval dobytok najprv Mohamedovi, potom Abubekrovi, Omarovi, Osmanovi Alimu, Hasanovi, Huseinovi a napokon aj Derelekovi Bozatlemu. Lebo aj mohamedáni zachovávajú takúto obyčaj, prebratú od Židov alebo iných dávnych pohanov, a volajú to charban. Podľa svojho dostatku zabijú ovcu, vola či viacero oviec, volov a obetujú ich samému Alahovi alebo spomenutým už svojim svätcom a pomocníkom. Pravda, nerobia tak vždy, ale iba v dajakom nešťastí a najmä v chorobe, aby ju od seba odvrátili. Z tejto nezápalnej obety koža, hlava i nohy so štvrtinou mäsa pripadá pri obetovaní prítomnému kňazovi, druhú čiastku obetného mäsa rozdajú chudobe, tretia štvrtina patrí rodine a príbuzným, zvyšok si rozdelia medzi sebou obetovatelia alebo tí, čo venované hovädo pri slávnosti zabíjajú, derú a sekajú.

Otec chcel teda tak odvrátiť od dcéry chorobu, lekár zasa svojím liekom a potešil sa, že sa mu predsa len raz naskytla vytúžená príležitosť, čo mu pomôže dosiahnuť najväčšie šťastie, za ktorým sa dlhý čas umáral. Dávno už chcel vyjaviť panne svoje muky, ale okolnosti mu akosi nežičili, a keď aj dakedy svoju túžbu naznačil, muftiho dcéra to akiste nepochopila. A tak jej ochorenie pokladal pre seba za šťastie a túto príležitosť za najväčšiu svoju šancu.

Čoskoro vybadal príčinu panninej choroby. Mal už toľko skúseností a vedomostí, že priam hneď pochopil a spoznal, čo ju trápi, aké korene má tento neduh, ale kto ho v nej vyvolal, to nevedel. Prišiel na príčinu jej útrap a bolesti, ale nepoznal pôvodcu tejto príčiny, čo predsa len bolo potrebné a nevyhnutné. No dokiaľ nevedel, kto je pôvodcom rany, nemohol, ba ani si netrúfol ju liečiť. Chorej sa však neodvážil vypytovať na nič, aby sa azda jej stav nezhoršil. Keďže to predsa len chcel zistiť, zaumienil si vyhľadať Reného a dačo z neho vytiahnuť, lebo podľa všetkého o veci asi dačo vedel. A teda pod rúškom priateľského rozhovoru, aký sa medzi nimi rozpriadol neraz aj predtým, žartovným tónom začal sa ho na kadečo vypytovať. Potom otvorene i narážkami chválil alebo hanil dcéru aj otca, len aby z neho vylákal či už pritakanie, či nesúhlas, z čoho by si mohol utvoriť potrebnú mienku. Ale daromné bolo jeho úsilie. Aj keď René nepobadal jeho falošnosť, ba pokladal lekára za dobroprajného priateľa, ktorý by ho vždy bránil a nedopustil na neho nič zlé, predsa predvídavo zachoval opatrnosť. Hoci mu onehdy uveril, že panna manželstvo iba sľubuje — a preto druhú časť listu napísal tak ostro — jednako vtedy aj teraz ostražito zamlčal, že by mal s ňou dajaké dôverné rozhovory, a s ešte väčšou obozretnosťou zachoval v tajnosti, že si navzájom píšu. To však netajil, o čom podľa jeho vedomia naisto vedel aj lekár, že ho Hadixa i mufti niekoľko ráz prehovárali, aby prestúpil na ich vieru.

Ale keď René stále rozprával takto opatrne a každá podaromne premrhaná chvíľa ukazovala sa čoraz škodlivejšia, rozhodol sa lekár po dôkladnej úvahe čo najprefíkanejšie obrátiť pozornosť iba na samu chorú. A tak po krátkom čase a bez väčšej námahy šťastlivo sa mu podarilo zistiť, kto je pôvodcom jej súženia. Panna sa totiž i proti svojej vôli i všetkému úsiliu vždy dajako prezradila pri každom spomenutí onej osoby, čím lekára iba utvrdzovala a uisťovala v jeho domnienke. No čoskoro prišiel aj na ostatné príčiny jej ochorenia, lebo keď ju začal liečiť, keď jej prinášal svoje lieky, vychvaľoval ich a radil jej i prosil ju čo najvrúcnejšie, aby ich užívala, panny sa zmocňovala nevýslovná netrpezlivosť a po žilách sa jej začala rozlievať žlč a hnev. Už hneď spočiatku prejavovala voči lekárovi veľkú nevôľu a otcovi vravela, že ju nielen nevylieči, ale privedie do ešte horšieho trápenia. Otec si však tohto človeka veľmi vážil, pokladal ho za učeného a v lekárstve skúseného, kázal jej preto, aby poslúchala, dala na jeho radu a užívala, čo jej predpíše. Nuž voľky-nevoľky musela ho teda pri sebe strpieť a počúvať jeho reči a kadejaké klebety. A predsa jej to bolo na osoh, lebo sa veľa dozvedela i poučila, a zrovna o tom, čo chcela vedieť a čo jej mohlo veľmi poslúžiť i nemálo osožiť, keby si to bola uvedomila zavčasu. Ale ona, či už z nepredvídavosti alebo dajakej inej príčiny, nevyužila vhodnú príležitosť. Uspokojila sa predbežne tým, že lekára čo najprísnejšie vyhrešila za jeho nehanebnú smelosť a pozbavila ho i tej najmenšej nádeje na svoju priazeň. Ba pohrozila mu, že ak nabudúce čo i len spomenie dačo podobné, bude na neho žalovať otcovi. A mufti, hoci by si ho raz toľko vážil, rozkáže ho veru za takú nemiestnu žiadosť náležite potrestať.

Lekár prišiel takto aj na druhú stránku neduhu muftiho dcéry a už naisto vedel, že jej srdce zhrýza i nivočí aj hnev a nenávisť. Pochopil však i to, koho z patričných dvoch ľudí sa týka hnev a koho náklonnosť. A keď si všetko ujasnil, o oboch skutočnostiach pouvažoval, mohol, ba musel predvídať iba nezdar svojej lekárskej vedy a chorú radšej ponechať na samu seba. No predsa ju neopustil, a zaujal k prípadu iný postoj, podľa ktorého potom pokračoval, pretože si zaumienil oba tieto vredy (ak nedozrú, nezmäknú a samy od seba neprasknú) rozrezať ešte tvrdé a zapálené.

Kým sa lekár potajomky na to čo najstarostlivejšie chystal, upadol René do veľkého nebezpečenstva života. Sám nevedel, či zjedol dajaké otrávené jedlo alebo vypil jed v nejakom nápoji, ale jeho výzor o tom nasvedčoval. Prvá to na ňom spozorovala cudzinka, ktorú milosrdný Arab vykúpil v mužskom obleku z rúk pohanov podobne ako aj Reného a držal ju vo svojom dome na ľahšiu prácu ako pestúnku. Keď táto žena videla, že mladík meravie a očernáva, kázala mu, aby si sadol, lebo za pohybu sa mu otrava zo žalúdka rýchlejšie roznášala po žilách. Nato mu ihneď strčila do hrdla pero a dotiaľ ho ním šteklila, kým nevyvrátil celý obsah žalúdka. Zatiaľ sa pozbiehali ostatní obyvatelia domu a poskytli mu aj iné prečisťovacie lieky, ktorými možno úplne odstrániť zvyšky škodlivín. Mladíka potom uložili do teplej postele, aby sa z neho vyparilo a vypotilo všetko škodlivé, čo sa už dostalo do tela. A to mu pomohlo. Čokoľvek z otravy mu zaviazlo v krvi a mäse i po vyprázdnení čriev, všetko vyhnalo teplo na pokožku vo forme vyrážok, ktoré sa kúpeľnou liečbou začali strácať a čoskoro úplne zmizli. Tak sa René zachránil od istej smrti a navrátil sa do života, keď sa už s ním lúčil — a to zásluhou tejto nešťastnej ženy! Veru mohol sa tomu tak tešiť, akoby sa druhý raz narodil a na svet ho priniesla — ona.

A čo muftiho dcéra, keď sa o tom dozvedela? Možno si vôbec predstaviť, čo si pomyslela, či sa jej utrpenie nezväčšilo? Nehnevala sa, že René ešte žije, ak ho všetko postihlo na jej podnet? A keď to neprikázala ona, netrpela znovu ešte väčšmi a neľutovala ho? Alebo či sa jej kruto nedotkol najmä odkaz, čo jej poslal René? Lebo priam vtedy, keď ho postihlo toto nešťastie a keď ho kriesili, poslala za ním panna svojho verného služobníka, aby sa vyzvedel, čo robí a ako sa má. Keď ho René zazrel, povedal mu:

„Oznám, že za lásku, z milosti ktorej sa mali skončiť moje útrapy, srdečne ďakujem. Ale zároveň zo srdca ľutujem, že tá láska nemohla osláviť úplný úspech, že som sa musel proti nej vzoprieť a brániť sa aspoň proti jej spôsobom. Keby som bol pánom vlastného života, keby mi nebesia boli dali nad sebou plnú moc a vládu, nielenže by som si nebol pomáhal, ale bol by som sa čo najlepšie skryl ešte skôr, než by som bol načisto zdrevenel, aby mi nemohli pomáhať ani iní. Neutekám pred smrťou, ba rád ju objímem ako svoju jedinú radosť, jedinú poľahobu a útechu na tomto svete. A podobne objímem i toho, kto mi pomôže čím skôr dosiahnuť tento vytúžený cieľ. No prosím ho, nech to robí tak, aby nebolo v mojej moci zachovať a ochrániť si život, ktorý som povinný od prvého dychu chrániť a udržiavať. Veru už ja sám poskytol som dôvod na takýto postup, pripomeň však, že prosím, aby ma prenasledovali po tej ceste, ktorou som sa dobrovoľne pustil a po ktorej dosiahneme svoj cieľ i ja i oni, ak prežijem toto nešťastie.“

Obyvatelia Arabovho domu sa nemálo začudovali až natoľko otvorenému odkazu, ba čudoval sa i sám Arab a prisľúbil žiadať zaslúžený trest pre vraha, nech by to bol ktokoľvek z muftiho služobníctva, len aby ho René ihneď prezradil a oznámil. No mladík sa dlho vykrúcal, odvádzal pozornosť na iné veci a povedal iba toľko, že mu nikto nemôže uľahčiť osud. A takmer takého istého názoru bol potom aj Arab, keď sa im na veľké naliehanie René predsa len aspoň ako-tak zdôveril, čo sa s ním robilo doteraz. Vážne sa začal o neho obávať a rozkázal ho starostlivo strážiť, kým ho nebude možné ochrániť nejakým iným spôsobom.

Sluha nestačil ani poriadne rozpovedať, čo sa stalo s Reném a čo odkázal, a chorá padla do mdlôb, akoby ju bola ranila mŕtvica. Ostala ležať bez vedomia a bez najmenšieho prejavu života. Služobník sa veru namordoval a div že od strachu neumrel, kým ju prebral a dosiahol, že prejavila aké-také príznaky života. Oči otvorila dosť neskoro a iba po vytrvanlivom prikladaní tuhých liečivých vodiek k nosu. Hoci jej na prsiach ležala veľká ťažoba a zmeraveným jazykom sotva vládala pohnúť, usilovala sa zo všetkých síl kričať:

„Ach, ja najnešťastnejší a najbiednejší tvor na svete! Nešťastná chvíľa i zlomyseľná hviezda, za ktorej som bola počatá! V akú chvíľu a pod akou ukrutnou hviezdou som sa to narodila?! Bodaj by som bola radšej nenarodená ostala naveky v ničote! O čo mi mohlo byť lepšie, nekonečne príjemnejšie a jedinečnejšie!… Bože dobrý, aký slastný nápoj som vypila proti tvojmu príkazu alebo zákazu, že ma napájaš takou horčinou?… Náklonnosť k dakomu predsa nie je nijakým hriechom (veď prečo by si ju bol vložil do každého tela?), ani neumenšuje a nepotupuje tvoju česť!… A keď som chcela poslúchnuť iba to, čo si dal všetkým živým tvorom už pri ich vzniku, a čo je tvojím všeobecným prikázaním — keď som si teda zaumienila splniť povinnosť, hľa, čo sa stalo!… Dosť dlho som čakala, či sa mi predsa len nenavráti, čo mi bolo súdené. A bola by som čakala hoci aj do svojho posledného dychu, lebo natoľko túžim po tom neznámom! Ale čože zmôžem proti dvom príčinám, ktoré ma, jedna závažnejšia než druhá, prinútili upustiť od predsavzatia? Ak je to hriech a proti tvojej vôli, Alah, alebo mi navráť, čo som stratila nie svojou vinou, alebo znivoč vo mne korene nielen tej náklonnosti, ktorú pociťujem voči tomuto, ale ktorú by som mohla prechovávať i voči iným… Ak tieto moje city neschvaľuješ a zakazuješ, no tamtoho mi naspäť nedávaš, nechcem nikoho a každým opovrhnem.“

Po tomto rozhovore s Alahom umĺkla, položila si hlavu na ruky opreté o podušku a tak sa rozžiarila, že by bola rozplakala i kameň. No o chvíľu sa opäť vzchopila:

„Teda mňa obviňuješ zo smrteľných úkladov na svoj život, teda mňa (ach, aký si len ľahkoverný a nerozvážny!) pokladáš za svoju vražednicu!?“

Zrazu sa obrátila k sluhovi a znovu ho posielala za Reném:

„Choď chytro, ponáhľaj sa, ako len vládzeš, a prines mi od neho zvyšok otravy, aby som spolu s ním skončila svoje neslýchané úzkosti alebo zomrela hoci aj sama a tak dokázala svoju nevinu.“

Ako Reného odkaz mohla pochopiť len muftiho dcéra, tak plný zmysel Hadixiných slov nik by nebol zasa lepšie pochopil než sám René. Málo odkázala, ale veľa znamenalo. Spomenutá strata čohosi súdeného a nadovšetko drahého, ako panna vraví, je zahalená tajomstvom a ťažko tomu rozumieť. Vari to znamená alebo aspoň pripomína čosi podobné, čo tak nesmierne sužovalo aj Fatimu z Tripolisu? Zatiaľ nech je to už čokoľvek, kým to sama nevysvetlí, ale že ona nechcela Reného priviesť o život — ako sám veril — začínali dosvedčovať niektoré slová z odkazu, ba okrem toho naznačovali, že i miluje…