ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predkladám dielo o mladíkovi, ktorému som dal meno René, keďže šťastlivo prežil mnoho príhod, na svojich cestách počul a videl veľa poučného, a preto sa napokon i sám cítil ako znovuzrodený.

Nie je tu všetko vybájené, ani číra fantázia, nenájdeš tu, milý čitateľ, ani svojvoľne vymyslené a iba v hlave autora žijúce mravy (ako to obyčajne býva v iných podobných dielach), ale stretneš sa tu s takými mravmi, aké panujú aj v našich časoch. No miestami tu nájdeš zdôraznené a vysvetlené i dôsledky jestvujúcich mravov, čo možno neuznáš za vhodný postup, lež nechcel som byť len obyčajným rozprávačom. Opisujem teda veľa činov, skutkov i obyčají mnohých ľudí, aby priamo z nich čitateľ pochopil — či už sám od seba alebo zásluhou môjho jasného a zreteľného výkladu — tie pravé a užitočné, hoci zavše aj menej závažné ponaučenia, ktoré podávam otvorene alebo v inotaji. Ale aby som nechválil sám seba, nebudem veľa rečniť, a nech už je čokoľvek podstatou mojej knižky, podrobujem sa všetkým prípadným súdom. Podľa spravodlivosti však prosím predbežne o jedno, aby posudzovatelia neboli iba hanlivcami, ktorí všetko znevažujú a potupia, alebo pavúkmi, čo ani z najsladších kvetov nezberajú med, ale iba jed. Posudzovatelia nech súdia jednotlivé riadky knihy tak, aby mali na pamäti predchádzajúce i nasledujúce riadky. Nech merajú celé moje dielo i jeho časti rovnakou mierou. Keď prezerajú začiatok, nech nezabúdajú na text uprostred a na konci diela. A keď dočítajú do konca, nech pamätajú na text uprostred a na začiatku knižky.

No keď niekde zbadajú očividnú chybu, že sa dakde prehrešujem proti ich mienke a názorom, vtedy nech ma u nich očistí a ospravedlní predovšetkým neveľa mojich rokov (lebo podľa nich nie som ešte mužom). Všetko napísané však zasa dokáže, že som mal pred sebou nie zlý cieľ, ale dobré predsavzatie, o ktorom tu netreba ani hovoriť. A toľko nech postačí nielen o samom prvom zväzku, ale aj o celej mojej skromnej práci.

Čo sa týka slovenského jazyka, ktorým píšem, uznávam, že sa tu môžu vyskytnúť nejaké chyby, ale zároveň dúfam, ba som presvedčený, že mi ich každý múdry človek odpustí. A čo by sa vlastne aj stalo v tom prípade, keby sa chcel so mnou dakto dohadovať? Z ktorých kníh by mi dokázal, že sa nevyjadrujem čistou a krásnou slovenčinou, ale iba obyčajným nárečím? Ako by zvíťazil nado mnou? — Iba ak by sa oháňal niekoľkými (lebo ani tých nie je veľa) česko-moravskými písomnosťami a tými ma chcel poraziť. Za túto chorobu musíme totiž všetci vďačiť hnilobe našich predkov, lebo hoci nemali nedostatok prostriedkov, tento znak — ktorým sa človek odlišuje od nemého tvorstva — nielen nepestovali a nezveľaďovali podľa príkladu ostatných národov, ale od samého začiatku svojho jestvovania si ho nechránili a ani neochránili.

Nuž teda v takej tvŕdzi a za nedostatku kníh čo by si radil ty sám, čo to nechápeš? Radil by si počúvať a učiť sa iba z hovoreného jazyka? Ale ako by si sa rozhodol za takéhoto stavu, ktorý je ešte horší než babylonský zmätok jazykov? Veď koľko je obcí, toľko nájdeš nárečí, odlišujúcich sa ak aj nie slovami a tvarmi, tak určite nezhodnými koncovkami. A teda pre tento rozdiel, pre takúto odlišnosť ťažko posúdiť, aký postoj by si zaujal, po ktorej ratolesti tohože kmeňa by si šliapal alebo ktorú dcéru by si nasledoval, keď už matka umrela?

Všemožne som sa usiloval vybrať len to najlepšie. Zdravý rozum mi prikazoval pridŕžať sa tej podoby rodnej reči Slovákov, ktorá sa najväčšmi približuje aspoň jej všeobecným základom, a všade som z nej odstraňoval nepotrebné zbytočnosti v slovách i písmenách. Taktiež som kvôli ľahšiemu čítaniu a na rozdiel od moravsko-českého pravopisu pokladal za vhodné zaviesť nad písmenami dvojaké znamienka. Jedno nad takzvanými samohláskami, aby sa takáto hláska v spojení s inými predĺžila. Nad takzvanými spoluhláskami zaviedol som zasa iné znamienko, ktoré označuje mäkkú výslovnosť ako v maďarskom jazyku pripojené y.

Veľmi rád by som bol, keby moje skromné úsilie pomohlo otvoriť oči bystrejším a vzdelanejším, žeby im záležalo na zachovaní materinského jazyka, ktorý je doposiaľ medzi ostatnými jazykmi posledný a trpí nie pre svoju, lež pre našu vinu.