ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po divej búrke, za ktorej vlnobitie odnieslo čln aj s Reném, dostala sa loď napokon z najväčšieho nebezpečenstva. Strašné temravy oheň chrliacich mračien sa roztrhali, vetriská ustali, more stíchlo, akoby sa táto hrôza bola rozpútala iba kvôli Renému. No keď už nebolo po ňom ani vidu, opäť sa rýchlo a zaraz pominula. A teda keď na lodi zazreli túto nečakanú premenu počasia, opustilo plaviacich sa zúfalstvo, prestali odtŕhať dosky, ako im poradil kapitán, a zo všetkých síl začali hasiť oheň a zapchávať na lodi trhliny, aby si zachovali nádej na záchranu a aspoň dotiaľ sa nepotopili, kým nedosiahnu nejaký breh. Ako tak všetci usilovne narábali veslami, natrafili na stroskotanca, ktorého bez najmenších príznakov života niesol po mori kus dreva. Bola to nešťastná Fatima.

Keď sa Fatima dohodla s Reném o svojom úteku z Tripolisu, celý deň potom vyhutovala spôsob a dôkladne i usilovne premýšľala o všetkých možných podrobnostiach, aby týmto činom nevylomila väzy ani sebe, ani bratovi. Za takýchto starostí zapadlo aj slnko a keď nastávalo šero, odobrala sa — ako už vieme — do dvorskej záhrady len s dvoma služobníkmi, ktorí mali bdieť nad jej bezpečnosťou. Tam sa prechádzala, pričom ustavične myslela na Reného a podchvíľou si zavzdychala:

„Ach, keby si teraz dostal vnuknutie a pribehol sem aj s pomocníkmi! Ako ľahko by sa dala uskutočniť naša spoločná túžba!“

Čas sa jej zdal na to veľmi vhodný. Zo záhrady viedli dvere von na pole a k moru. Ako tak o všetkom uvažovala, začula, že ktosi zabúchal práve na tieto dvere a žiada, aby ho vpustili dnu. Ihneď rozkázala sluhom, hoci sa nemálo vzpierali, aby odomkli dvere, a ponáhľala sa k nim aj ona. Odomknutými dverami vošli traja mužskí v spôsobnom obleku a na prvý pohľad bez zbrane. Niekoľkými slovami pannu hneď pozdravili a jeden ju zavolal nabok, akoby jej chcel oznámiť niečo veľmi dôverné. A tí dvaja pristúpili k sluhom, každý k jednému, a na dané znamenie vypálili spod oblekov namierenými pištoľami tak zručne, že obaja služobníci sa naskutku zrútili bez jediného výkriku o pomoc, alebo i vzdychu. Medzitým ten tretí priložil Fatime k prsiam dýku s hrozbou, že ju prebodne, ak len mukne. Vyviedli ju zo záhrady a vyložili do sedla pred jedného z jazdcov, čo tam čakali. Potom všetci nasadli na kone a mlčky uháňali rovno k moru. Pri brehu ich očakával čln, rýchlo doň posadali a ponáhľali sa k lodi, kotviacej na mori.

Za celý tento čas panna sa ničomu neprotivila, ba tešila sa zdarnému spĺňaniu svojej túžby v domnienke, že to René z nedočkavosti podnikol všetko skôr, múdro vymyslel spôsob a poslal po ňu preoblečených služobníkov. Ale keď sa na lodi rozhľadela, videla okolo seba miesto prestrojených námorníkov skutočných musulmanov s oholenými hlavami. Keď sa dopytovala na Reného, pristúpil k nej ten istý mužský, čo ju na rukách odnášal z mesta, no teraz vošiel vyobliekaný, ako sa svedčí na zbojníckeho harambašu. Úctivo sa jej poklonil a s výrečnosťou zamilovaného začal jej rozprávať, kto je, za čím túžil, koho hľadal, prečo neľutoval nijaké námahy a že sa na tento čin odhodlal preto, lebo nevidel iné východisko. Nuž keď toto všetko deva videla a počula, padla do mdlôb. Na veľkú bolesť i úzkosť srdca napokon precitla a keď prišla celkom k sebe, začala kvíliť, božekať, potom sa rozkričala a hromžila na takéto lotrovstvo, až sa ozývala celá loď. Nikoho nechcela ani vidieť, z celej sily každého odsacovala a neprestávala sa vyhrážať, že radšej sa zmárni vlastnou rukou, než by pristala na takého lotra ako ženícha a nehanebného milenca.

Ale čože mohla tým všetkým dosiahnuť? Vari sa hneď obrátili naspäť? Isteže nie preto ju uniesli a vystavili pritom svoje životy toľkým nebezpečenstvám. Tento neznámy zbojník a vydierač, veď predtým ho nikdy ani nevidela a dosiaľ jej o svojej láske nevyjavil ani slovko (okrem toho, čo mienil napísať v liste, ktorého náčrt — ako už vieme — našiel kádi), nepochybne predvídal jej nevôľu i vzdor. No dúfal, že sa upokojí, zamiluje si ho, keď pochopí beznádejnosť svojho položenia a že už navždy stratila slobodu. Preto ju nechal, aby sa vykričala do vôle, uľavila si všemožnými rečami a tým sa unavila. Rozkázal však vytiahnuť všetky plachty, vetru pomáhať veslami, aby sa čím skôr a čo najviacej vzdialili od Tripolisu.

Ale nešťastného frajera zastihla podobná a vari tá istá slota, čo i Reného s Van Stiphoutom, ba okolo neho vyčíňala ešte zúrivejšie. Nemilosrdná búrka dotiaľ ani neustala, kým sa Aborisova loď neroztrieskala a nerozsypala na márne kúsky. Všetci sa ocitli v mori, daktorých už zaliali a pochovali vlny, trosky lode začali sa ponárať a klesať na dno mora.

No zaľúbený vodca zbojníkov pre veľký bôľ srdca zabudol i na záchranu vlastného života. Aj bezradná Fatima stála meravo na vraku. Aboris sa spamätal, až keď začal glgať vodu. Vtedy jednou rukou schytil polomŕtvu pannu, ktorá ho ešte aj teraz odtískala od seba, druhou rukou pritiahol najbližšie brvno a na ňom sa chcel zachrániť spolu s Fatimou. Ale drevo nevládalo udržať obidvoch a začalo sa ponárať. Vtedy — mohla to byť pekná a nehynúcej chvály hodna láska, keby bola mala pekný začiatok a vznikla z úprimných a slušných spôsobov — aby nezahynuli obaja a panne ostala väčšia nádej na záchranu, pustil sa brvna a prekrikujúc vlnobitie, prosil ju o odpustenie. Všetkého voči nej sa vraj dopustil z nesmiernej túžby a nevýslovných súžob svojho srdca. Hoci jej už každú chvíľu hrozila smrť, zachránila sa vďaka zbojníkovej dobrotivosti. No dlhší čas ju ešte potom hádzali a pohružovali vlny, takže nahltala sa nemálo vody, a takú ju našiel Van Stiphout.

Celá bola skrehnutá, ale údy prejavovali ešte aké-také príznaky života. Bez otáľania ju prevrátili, aby z nej vytiekla voda, ktorá jej zahatala dych, a nato ju treli teplým súknom i plátnom dotiaľ, kým sa neprejavil želateľný výsledok. A skutočne, onedlho sa jej rozohrialo telo, žilami začala kolovať krv, prsia jej rozvlnil dych a neskôr otvorila aj oči. Keď už mohla vravieť, domáhala sa na Reného:

„A kde je brat, že sa ani neukáže?“

Van Stiphout na jej otázku odpovedal vyhýbavo a nejasne, aby jej nespôsobil nový otras, keďže sa ešte poriadne neprebrala z prvých mdlôb. Napokon mu však iné neostávalo než rozpovedať, čo sa s ním stalo, lebo už z výzoru rozbitej a poplátanej lode vytušila celé nešťastie. Ako sa zachovala, keď jej oznámil zlú novinu? Začala bedákať a nariekať za utopeným Reném. Potom zrazu zmenila svoj pôvodný úmysel a veľmi nástojila zasa na návrate do Tripolisu.

Nuž plakať — ako sa patrí na sestru — veľmi plakala, ba až zbytočne veľa, ale návrat do Tripolisu akosi vyhodila z hlavy. Srdce jej síce šlo puknúť od bôľu pre takúto rozlúčku s Reném, ktorého láska k nej bola vari väčšia než bratská, keďže neľutoval vystaviť svoj život toľkým nebezpečenstvám. Ale k pašovi sa nechcela vrátiť, ani ho naďalej nemienila uznávať za svojho otca pre akúsi nenávisť a nevraživosť, čo v nej voči nemu skrsli znezrady, alebo si to všetko nahovorila sama, akoby ani nebola jeho krvou a dcérou. A preto Van Stiphouta neprestávala pre milosrdenstvo božie prosiť, aby sa bez meškania vypravili a ponáhľali do Benátok k onomu dobrotivému človeku, u ktorého by sa za ňu prihovoril, žeby ju láskavo prijal miesto Reného a strpel u seba aspoň ako poslednú služobnicu.

Van Stiphoutovi nemohlo byť nič milšie než táto pannina ochota, ktorú veľmi vďačne prijal najmä po zmiznutí Reného, lebo veru nevedel, ako sa bez neho odváži ukázať pred Don Varletom. Obával sa, že ak sa vráti len sám so zlou novinou, hneď v tú chvíľu zabije jeho pána žiaľ. Takto dúfal, že ho aspoň čiastočne upokojí a vari ľahšie sa zmieri s vôľou bohov. Ak sa však mala uskutočniť jeho i Fatimina túžba, nevyhnutne museli čím skôr zakotviť pri nejakom brehu a opraviť poškodený koráb. Pristáli teda pri meste Jafe s úmyslom dať do poriadku loď a zásobiť sa na cestu potrebnými vecami, aby nemuseli za plavby domov dopĺňať zásoby v niektorých osadách podliehajúcich sultánovi.

Na veľké šťastie oboch Van Stiphout poučil pannu, aby sa neskrývala, ak príde dakto na loď a bude ju prezerať, ale aby naskutku vyjavila, kto je. Odôvodňoval to závažnými argumentmi:

„Ak by som ťa utajoval a predsa by ťa našli, nazmar by vyšiel tvoj zámer odísť so mnou, daromná by bola aj moja vôľa i ochota vziať ťa so sebou. Myslím, že ti je to jasné… No ak sa ukážeš dobrovoľne sama a rozpovieš, čo a ako sa s tebou stalo, zachrániš i mňa od nepríjemností, takže budem môcť ešte dúfať v dajaký spôsob, ktorým by sme dosiahli náš spoločný cieľ. Lebo zapamätaj si a ver mi, že bez teba odtiaľto neodídem, hoci by som tu musel stráviť aj niekoľko rokov. Len vydrž aj ty vo svojom predsavzatí a všemožne mi pomáhaj!“

A Van Stiphoutovo naúčanie, ktorým pripravoval devu na nejakú nečakanú príhodu, ukázalo sa zrazu veľmi potrebné. Veď ešte ani nezakotvili a už množstvo Jafčanov pobehovalo po brehu s úmyslom, že ak by loď nemienila pristáť, pustia sa za ňou. Keď sa totiž Fatimin otec dozvedel o dcérinom únose, rozposlal po mestách na pobreží Sýrskeho mora rozkaz, aby dôkladne prezreli všetkých ľudí na každej lodi a na koho tvári by spozorovali v onom príkaze uvedené alebo im aspoň trochu podobné črty, nech každého takého človeka i s druhmi privedú ihneď k nemu. Okrem toho sa mnohí dozvedeli už aj to, že čoskoro po spomínanom zbojstve strhla sa na mori veľká búrka. Teda všímali si predovšetkým poškodené lode, lebo verili, že tejto pohrome neunikol ani onen lotor.

Len čo spustili kotvu, Jafčania sa ihneď valili na loď a vôbec sa nespytovali na ochranné listy a odporúčania. Fatima im teda bez meškania vyšla v ústrety. Keď im povedala, že je dcéra pašu Ibrahima, uverili jej a radostne sa rozkričali. No že ju Van Stiphout neuniesol, ba ešte je zachránil od istej skazy, tomu neverili. S ňou zaobchádzali úslužne, ako si vyžadovalo jej postavenie, Van Stiphouta i s ostatnými však sputnali a odviedli najprv do Jafy, odtiaľ potom onedlho loďou do Tripolisu.

Tam už každú chvíľu očakávali pašovu smrť, lebo vtedy, ako dobehol na nešťastný chýr o dcérinom únose do mesta, natoľko mu zlomil srdce tento druhý prípad straty dieťaťa, že upadol do beznádejnej choroby. Na lôžku iba strápene vzdychal:

„Ibrahim, Fatima, jediné moje deti, za aké hriechy som vás to stratil?!“

Jafčan, ktorý doviezol Fatimu, Van Stiphouta i ostatných a predbežne ich nechal na karavele, bežal sám k pašovi s veselou novinou. Keď ho pustili pred pašu, bez ceremónií mu rovno oznámil, že priviezol jeho dcéru. Chorého nečakaná novina priam omráčila, nevýslovnou radosťou celý ohúrený bez pohnutia hľadel iba na rozprávajúceho. Nevládal totiž vydať zo seba ani slovko a z ohromenia úplne precitol až po dlhej chvíli zásluhou zhromaždených dvoranov, lebo nemohol pochopiť, čo to má všetko znamenať. No keď Jafčan zopakoval to isté druhý aj tretí raz — že doviezol devu, čo sa vydáva za jeho dcéru, a s ňou i niekoľko ďaurov, v korábe ktorých ju našli — vtedy vstal z postele, rozkázal si osedlať koňa a rozhlásiť v meste radostnú novinu, aby oželenú už Fatimu mohol spolu s obyvateľmi čo najslávnostnejšie privítať v paláci.

Len čo vstúpil na loď, hodil sa jej okolo krku, dlho a nepretržite ju bozkával. Hoci sa mu medzitým usilovala rozpovedať svoju príhodu, začal ju počúvať, až keď sa nasýtil objímania. Potom vyšiel na pobrežie, vysadil pannu na koňa trblietajúceho sa perlami a zlatom, a tak bok po boku pokračovali v ceste uprostred sprievodu mešťanov, za ich veselého pokrikovania, streľby a zvukov všelijakých hudobných nástrojov. Fatimy sa však zmocňovala čoraz väčšia clivota, zmáhal ju zármutok i žiaľ, ktoré v nej vzbudzovali najmä myšlienky, že sa opäť musí vrátiť do háremu, a nevedela si ani predstaviť, ako by sa mohla stadiaľ dostať.

Niekoľko dní trvalo toto donalma po celom Tripolise. Ulice ožarovali svetlá, mestom sa rozliehal buchot kanónov, všade sa ozývala hudba a veselé hlasy, čím sa chceli obyvatelia zavďačiť svojmu pánovi. Na mnohých miestach usporiadali všelijaké hry a vystupovali rozmanití kaukliari. Tu ukazovali ťavu poskakujúcu podľa zvukov bubna, tam zasa chodil akýsi človek po povraze, inde mohli obdivovať nezvyčajnú hybkosť tiel cvičiacich na koňoch alebo na rovnej zemi. Ktorí to či ono zunovali alebo pri pohľade na krkolomné kúsky dostávali závrat, mohli sa uchýliť do tône zelených stromov pri žblnkotajúcich vodách, pod stany na brehu mora alebo do kúpeľných búd, kde všade bola hojnosť kávy a tabaku.

Tieto kratochvíle poskytol Tripolisanom Ibrahim a tým im doprial všetko, čo sa dalo a čo sa im mohlo páčiť. Ak viacej vtipnejších a veselších zábav niet ani v ich hlavnom meste Stambule, príčinou toho je vrodená hlúposť obyvateľov, korí nielenže sú na viac neschopní, lež ešte nevražia na dačo dômyselnejšie. U nich niet opier ani divadiel, a kto by sa na ne podujal, mohol by pokladať za úspech a šťastie, ak by mu dovolili odísť s prázdnym mešcom bez úhony na zdraví. Lebo všetky také veci, ktoré nevedia pochopiť, pokladajú za čary a dávajú ich do súvisu s diablom. Iné zasa výjavy, ktorým síce rozumejú, pre určitú štylizáciu, výsmech ľudských pochabostí a iných ľahkovážností odsudzujú ako ohavnosti, pretože vraj človek má ostať človekom a pridŕžať sa vždy a všade zdravého rozumu. Preto je u nich všetko z tohto odboru na biednej úrovni a skôr to človeka nahnevá než rozveselí. Teda predovšetkým učia ťavy a iné hovädá všelijako vyskakovať alebo sa schádzajú na voľné priestranstvá a tam cválajú najmä na koňoch, venujú sa súbojom, pasujú sa, no celkom iným spôsobom než voľakedajší Gréci a Rimania. Takmer všetka ich umnosť záleží v tom, aby vedeli pred sebou bežiaceho chytiť na slučku a tak ho polapiť. So záľubou sa venujú aj cviku, pri ktorom sa i za najväčšieho behu koňa zohnú, zdvihnú zo zeme dajakú vec a opäť sa vyšvihnú do sedla.

Okrem spomínaných záujmov oddávajú sa mohamedáni aj inakším hrám, pri ktorých sedia alebo stoja, tak napríklad hrajú šachy. Pritom rovnováhu ich ducha nenaruší ani výhra, či prehra, a to azda preto, že sa nesmú hrať o peniaze a za hriech pokladajú ublížiť sebe alebo spoluhráčovi. Pravdaže, toto netreba haniť alebo odsudzovať, lebo nie je to ani zlo, ani neresť.

Tamojší obyvatelia sa však najradšej kúpu. Kúpele sú stále plné, lebo veria, že častým umývaním tela očistia si aj dušu od hriechov. Ráno sa kúpu ženy a popoludní mužskí. Druhou ich najväčšou záľubou sú spoločné posedenia v tôni stromov pri vodách alebo cestách. No tieto chvíle predpokladanej družnej veselosti sú skôr na smiech, lebo sedávajú tam v kole bez rečí, akoby každému jazyk prirástol k zubom. Keď aj niekto príde, povie síce prítomným ono salem aleikum (pokoj s vami), ale potom si sadne, pričom prekríži nohy, bafká z fajky, odpľúva a za niekoľko hodín prepovie toľko slov, že by sa ľahko dali spočítať. Schádzajú sa aj v domoch, nie však verejných, ako sú u nás hostince, lebo tam ich niet (podobajú sa im iba hospitáliá, ktorých majú pomerne dosť a poskytujú v nich zadarmo stravu pútnikom, uberajúcim sa do Mekky alebo Mediny), lež sa navzájom navštevujú priatelia. Ale ani tam veľa toho nenarozprávajú, mlčia, aby jeden druhého nevyrušoval v dumách. Ak sa už hostiteľovi zunovali, začne izbu kropiť vodou a tým im dáva na vedomie, že každý sa môže pobrať svojou cestou.

Okrem tejto všeobecnej priazne, ktorú preukázal paša ako prejav radosti poddaným, dovolil milostivo niektorým poprednejším občanom navštíviť palác a pozhovárať sa s ním i jeho dcérou. S Fatimou vychádzal teraz častejšie než dotiaľ i s väčšou okázalosťou koňmo do lesov, sadov alebo k moru. Onoho Jafčana pochválil a odmenil za vernú službu aj za svedomité plnenie rozkazov vrchnosti, no vyčítal mu jeho nemilosrdné zaobchádzanie s Van Stiphoutom, o čom sa dozvedel od Fatimy. Keď mu povedala, kto je Van Stiphout a ako ju vytrhol z pazúrov istej smrti, zaraz ho aj s druhmi prikázal pustiť na slobodu. Potom mu sľúbil, že dá opraviť jeho loď a ochotne mu nahradí všetko, o čo prišiel či už pri tamtom vyčíňaní Tripolisanov, na mori alebo v Jafe. Hocikedy mohol zájsť i k Fatime, keď ho pozvala, ale tak voľne a dôverne sa už viac nemohli zhovárať. Pravda, hoci sa musel mať v pašovej prítomnosti na pozore, celkom ináč to vyzeralo v jeho neprítomnosti, lebo vtedy rozhodovala Fatimina vôľa, a čo nezmohla rozkazom, dosiahla od služobníctva darmi. Až vtedy sa mu odvážila ukradomky pošepnúť, kde má stále kotviť s pripravenou loďou a každú noc vyčkávať na brehu — lebo sa chystala utiecť v noci — aby mohli do svitu ujsť čo najďalej.

O podrobnostiach úteku sa však nezmienila, lebo ani sama ešte nevedela, ktorý z viacerých spôsobov by bol najvhodnejší a dal sa uskutočniť bez väčších ťažkostí a vystavovania sa priveľkému nebezpečenstvu. Črtali sa dva spôsoby, ktoré by jej umožnili dosiahnuť vytúžený cieľ. Mohla by nastrojiť také okolnosti, čo by spôsobili veľký rozruch nielen v otcovom paláci, ale aj v celom meste a vtedy by mala najlepšie podmienky na útek. Alebo mohla sa pripravovať nenápadne a tak aj odísť, čiže keď bude celý dvor spať, nebadane sa spustí z obloka do tej istej záhrady, skadiaľ ju uniesol Aboris, prešmykne sa známymi dvierkami a poponáhľa sa na dohovorené miesto. Prvý postup mohol spôsobiť veľa nepríjemností najmä pašovi. No v každom prípade nestačila iba veľká nenávisť voči tomuto surovému pokoleniu a srdečné pocity k tým, medzi ktorými túžila žiť už ani nie kvôli bratovi Renému, pretože toho pokladala za mŕtveho. V oboch prípadoch sa vyžadovala nie ženská krehkosť, lež chlapská smelosť a odvaha. Nech by už postupovala tak či onak, nachystala si mužský oblek a obstarala si aj zbraň, aby sa mohla ubrániť aspoň jednému prenasledovateľovi — ak by ju, pravda, napadol iba jeden.

A keď si už všetko pripravila a mienila svoj zámer uskutočniť v čo najbližšom čase, po niekoľkých dňoch malo všetko jej úsilie vyjsť nazmar a rozplynúť sa ako dym. Paša totiž medzitým poslal svojich ľudí za ženíchom, ktorého Fatime vybral, a odkazoval mu, že sa už našla, nech si teda príde po ňu. I začalo sa podľa rady istého kniežaťa chystať všetko na túto novú slávnosť.

Mohamedáni neodbavujú nijaké výchyrné svadby, ani najpoprednejší občania, keďže manželstvá spravidla nedohovoria osobne, lež pomocou listov alebo vyslaných sprostredkovateľov. Preto sa neraz stáva, že oddanci sa nielenže navzájom nepoznajú, ale nikdy sa ani nevideli. Žena nedostáva veno od vlastných rodičov, lež ho musí dať muž svojej žene, ktorá sa už na svadbu výstrojí za jeho peniaze. A keď aj má dačo na sebe z domácich prostriedkov, ženích to ihneď musí otcovi nahradiť. Teda tamojší šťastliví rodičia majú voči svojej dcére iba jednu povinnosť — pohostiť na poludnie zaťa obedom, ktorý ich však veľa nestojí, pretože jedávajú striedmo. Keď sa potom vo všetkom dohodli a obaja uzavreli pred ustanoveným na to kňazom zväzok manželský, ženích si odvedie svoju ženu, kam chce, a viacej ju neuvidí ani rodina, leda že by jej dovolil manžel.

Sultán však pri vydávaní svojich dcér postupuje ináč. Nečaká, kým o ich ruku požiadajú niektoré jeho kniežatá, ale sám odkáže tomu najbohatšiemu, že mu milostivo dovoľuje vziať si za manželku jednu z dcér. A tým ju už vydal. Nuž a vyzvaný, či už chce alebo nechce, musí zaťovstvo prijať. V prípade, že má už dosť žien a ich počet nemieni rozširovať, nútený je daktorú prepustiť, ba často i viaceré, aby tak sultánova dcéra dosiahla čím väčšiu úctu. No z otcovho dvora neodchádza a manžel musí za ňou chodiť do Stambulu čo najčastejšie, hoci by mal svoje panstvo v najodľahlejších končinách ríše. Za spomínaným postupom sa skrývajú závažné dôsledky a prefíkané zámery, veď takouto svadbou sultán získa veľa. Zať mu i proti vlastnej vôli musí preukazovať verné služby a poskytovať aj hmotné prostriedky zo svojho majetku. Lebo ak si ženu miluje, oboje robí dobrovoľne, no ak ju aj nenávidí, predsa musí na ňu veľa vynaložiť a nemálo ho stoja návštevy v Stambule, takže sa ožobračuje. Keby však toto všetko dajako zanedbával, upadol by do podozrenia, že zamýšľa nejakú vzburu. Teda či zať už má alebo nemá rád natisnutú mu osobu, vždy ho prinútia aj verne slúžiť, aj rozmnožovať poklady veľkého tesťa. A tak sa obyčajne musí pousilovať čím skôr zomrieť, aby ani manželka, ani sultán dlho nečakali na svoj podiel. Preto najčastejšie vyberá dcéram starých mužov. Ak niektorého prirodzená smrť priveľmi obchádza alebo je pevného zdravia a má vyhliadky na dlhý život, pomôžu mu zo sveta: namiešajú mu do jedla či nápoja otravu, keď sa dačoho takého najmenej nazdá.

Fatima sa veľmi naľakala, len čo začula, že si má po ňu prísť otcom vyvolený manžel a odviesť ju do ďalekého kraja, odkiaľ by sa jej už nikdy nepodarilo utiecť. No vtedy sa zrazu všetko tak vyvinulo, že sa jej zámer podaril uskutočniť ešte skôr, než sa mladoženích pobral z domu — ona už bola vtedy na lodi pod Van Stiphoutovou ochranou. Útek sa je vydaril a pošťastil práve zásluhou nečakaného pašovho nešťastia.

Za spomínaných dní prejavoval paša svoju nesmiernu radosť najmä častými vychádzkami do ulíc mesta alebo na pobrežie do prístavu, kam sa vyberal vždy koňmo spolu s Fatimou, ktorá sa niesla na honosne vyzdobenom koni. Chcel teda, aby ich videli poprednejší občania i celé mesto a tak sa všetko obyvateľstvo na vlastné oči presvedčilo, že sa mu dcéra navrátila, a mohli sa tešiť vedno s ním.

Keď sa istého dňa vracal z podobnej vychádzky, z davu zhromaždeného na námestí pred jeho palácom ozval sa výstrel. Do srdca zasiahnutý paša zletel z koňa a na mieste dokonal. Medzi zbehnutým obyvateľstvom vyvolal zločin veľké rozhorčenie, lebo paša bol medzi poddanstvom veľmi obľúbený. Začali hľadať lotra, aby ho potrestali podľa zásluhy. No keď ho našli, ukázal im akýsi list s podpisom a pečaťou, čo všetkých zaraz upokojilo. Sklonili hlavy, na znak poslušnosti a poníženosti skrížili si na prsiach ruky a ticho sa porozchádzali domov.

Takto napokon končievajú, ba musia skončiť všetci miestodržitelia, ktorí majú v sultánových krajinách najvyššiu moc i najväčšie bohatstvá. Preto je na počudovanie, že sa jednako vyskytujú záujemci o tieto úrady, ba ešte aj platia za ne, hoci dlhoročné skúsenosti nasvedčujú, že sotvakto z týchto hodnostárov nezíde zo sveta násilnou smrťou a musí teda opustiť všetko svoje bohatstvo. Mnohých, najmä ktorí dostávajú do správy odľahlejšie krajiny, lákajú vidiny, že svoju závislosť časom zmenia na suverénnu moc, vypovedia sultánovi poslušnosť, spravované územie odtrhnú od jeho ríše a tak sa stanú nezávislými a samostatnými panovníkmi.

O dačo také sa pokúsili viacerí už dávnejšie a ani teraz nechýba niektorým odvaha na čosi podobné. Ale takéto úmysly im prekazí Pán pánov, Kráľ kráľov, Posol, Syn a Vnuk boží, či akými ešte výchyrnými a hlúpymi — s odpustením — hodnosťami a titulmi sa samoľúbo vystatuje sultán. Prv než sa niektorý miestodržiteľ odváži na dačo podobné čo i len pomyslieť, nieto ešte začať, odpyká si to smrťou. Pravdaže, vedno s vinníkmi hádže do jedného vreca i nevinných a z opatrnosti, aby nikto z nich sa neodvážil vzbúriť, ani jednému nedožičí umrieť prirodzenou smrťou v posteli, kde sa narodil, hoci je aj celkom presvedčený o vernosti daktorých.

Takýto postup mohol by sa volať i upevňovaním moci hlavného mesta, keby neožobračoval ostatné mestá a celú krajinu. Jediným sultánovým cieľom totiž je, aby vládol majetkami všetkých poddaných, čiže aby mu nepatrili len formálne, lež aj v skutočnosti. A najľahšie to dosahuje uvedeným spôsobom a pod takou zámienkou, lebo dobre vie, že pašovia a iní vysokí hodnostári krajiny priam z kože zdierajú obyvateľov a oberajú ich o celé imanie. Keď teda tuší, že už nahrabali dosť bohatstva, dá ich zmárniť a potom bez akýchkoľvek dodatočných súdnych procesov alebo vyšetrenia pravdy rozkáže všetky ich drahocennosti uložiť do svojich podzemných pokladníc, skadiaľ sa vyberajú a používajú iba za vojnových čias. Nuž a keď aj nehodno chváliť, možno vari haniť takéto sultánovo hospodárenie?

Veru ešte skôr a oveľa viacej by sultán získal aj inými, človeka dôstojnejšími spôsobmi — ak by, povedzme, zakázal pašom a ich námestníkom zdierať vlastných občanov, žeby od nich okrem povinných poplatkov bezprávne nevymáhali už nič iné. A keby už dane vybrali, mohli by viacej žiadať iba na zjavne nevyhnutné potreby. Tým menej by mali pachtivo siahať na imanie, čo si občania nadobudli usilovnou prácou a prispením šťastia. Veru takýmto zákrokom zbohatol by aj sultán a lepšie by sa mali aj poddaní! Lebo ak by používali právnu ochranu a nestrácali výnos z práce vlastných rúk ešte za horúca, keby sa smeli tešiť z plodov svojej usilovnosti a nimi sa aj pochváliť, nezanedbávali by potom prácu a nedopustili by, aby im polia zarastali tŕním a nepustlo všetko to, čo môže donášať úžitok, ktorý by slúžil na rozkvet celej krajiny. No či môže mať také zderstvo inakšie následky, než aj má? Keďže každý vie, že zhromažďovaním imania pletie bič sám na seba, radšej nič nerobí, aby sa vyhol dvojnásobnému nešťastiu. Aj by sa namáhal a v pote tvári dorábal, ale i o takto zhonobený majetok by prišiel násilnou smrťou, nuž sa radšej nepotí. Preto sú polia poddaných spustnuté, po dedinách vidieť samé rozvaliny alebo stavania na spadnutie. Nesejú viacej, než je treba na nevyhnutné živobytie, domy opravujú až vtedy, keď už letia na kopu a ohrozujú životy obyvateľov. Ale ani takéto opravy nestoja za veľa, uspokoja sa, ak im vydržia na krátky čas. Nuž také sú následky týchto múdrych poriadkov!

Skade sa berie toľko lotrovstva, lúpeží, toľko prepadov a zbojstiev na cestách? Prečo sa nik samotný nemôže odvážiť nielen z mesta do mesta, lež i roľník, ak sa vyberá do chotára orať, spolu s otkou si nesie aj zbraň? Všetko sú následky spomínaných pomerov. Lebo tento stav núti tamojších obyvateľov hľadať taký spôsob života, aký je tu najľahší a najbezpečnejší. Lež dohaduj sa s takýmto národom a skús ho poučovať!

Zámienkou na zmárnenie pašov a kniežat, nevynímajúc ani veľkého vezíra, býva výmysel, že chystajú vzburu alebo nie sú schopní spravovať určenú im krajinu. Nástrojom smrti je obyčajne šnúra, ktorú im posiela sultán. A ešte sa to pokladá za čestnú smrť, lebo takú milosť môžu obsiahnuť iba oni a nik z pospolitosti. Keď teda vyšle dakoho sultán s týmto darom a ten príde na určené miesto, zvolá obyvateľov, prečíta im list najvyššieho panovníka a prinesenú okrasu založí na krk odsúdenému, ktorý musí vypočuť všetko až do konca. Potom ihneď k nemu pristúpia určení kati a škrtia ho dotiaľ, kým sa len hýbe. Ak má takýto odsúdenec v krajine veľkú moc a medzi poddanými je obľúbený, takže verejná poprava nemusela by sa vydariť a vzácny dar mohol by ozdobiť krk toho, čo ho priniesol, za takýchto okolností vyslaný vrah usiluje sa obeť zákerne bodnúť alebo zastreliť. Až potom sa preukáže poverením i sultánovým rozkazom, ktoré na obyvateľstvo tak zapôsobia, že sa ihneď upokojí, hoci by bol zavraždený najvzácnejším a najobľúbenejším človekom, lebo vie, že by ho nevzkriesilo už ničím. Zbehnuté davy zmĺknu a pokorne, s najponíženejšou poslušnosťou prijímajú novú vrchnosť, ktorú im určil sultán — ako sa stalo aj v prípade tripoliského pašu.

Po výstrele a otcovom páde z koňa Fatima chvíľku čakala s úmyslom, že sa dozvie, aký mu vrahov list vyčíta zločin, za ktorý ho postihol taký ukrutný trest. Chcela vedieť i to, čo sa má stať s veľkým pašovým majetkom, lebo Ibrahim na počudovanie dlho zastával pašovský úrad. Nuž keď počula, že vedno so všetkým imaním odvezú i ju do Stambulu, kde by sa stala sultánovou riadnou či podružnou ženou, nenápadne sa vytratila z davu a bežala domov. Tam úchvatky pobalila drobnejšie drahocennosti, obliekla si mužský dolomán a naň prehodila feredžu. Nato si vzala so sebou nachystanú zbraň a ešte pred príchodom hrabivých sultánových poverencov do paláca vykradla sa podľa pôvodného plánu cez onú záhradu na pole, kde sa schovala v kriačinách. Až keď sa zotmelo, odvážila sa vykuknúť zo svojej skrýše a potom s náramným strachom a celá vzrušená ponáhľala sa v neustálom strehu k pobrežiu na určené miesto. Tam ju podľa dohovoru čakal člnok, nasadla teda doň a z neho čoskoro na pripravenú loď, ktorou sa dostala až do Benátok.

Nakoľko Don Varleta potešil roztomilý dar, natoľko ho zarmútila strata jeho srdcu najmilšieho dediča. Darmo ho Van Stiphout všelijako upokojoval, márne ho povzbudzoval nádejou, že sa môže ešte vrátiť. Nuž a keď ešte dostal od Reného list o nešťastí, čo ho postihlo v Káhire, ako meče prenikli jeho srdce bolestné spomienky na šľachetného syna, lebo so žiaľom si až teraz uvedomoval, že ho na cestu vylákal celkom iný úmysel, než si on myslel. Keďže René nástojil iba na ceste do mohamedánskeho sveta, čo odôvodňoval túžbou po skúsenostiach, zarmútený otec sa domnieval, že sa chce vrátiť do ohavného prostredia, v ktorom sa narodil, že sa ponáhľa do starej peleše. Vôbec nedúfal, že ho ešte dakedy uvidí, v slabej nádeji na jeho návrat udržiaval ho iba prísľub samého Reného a Van Stiphoutovo uisťovanie. No list ho vyviedol z omylu a tak sa dozvedel pravdu. Mladík sa predovšetkým ospravedlňoval, prečo nemohol vyjaviť skutočný zámer svojej cesty. Obával sa totiž, že by mu otec nebol dovolil odísť, lebo oboznámený s jeho úmyslom bol by si nebezpečenstvá plavby a pobytu v tamtých krajoch predstavoval ešte v čiernejších farbách, než boli v skutočnosti. Písal aj to, ako sa po Van Stiphoutovej dobrej novine upevnil v nádeji, že po dlhoročnom umáraní sa túžbou neodíde ta nadarmo. A Van Stiphout až teraz rozpovedal celú vec, k čomu sa pripojila i Fatima a podľa svojich vedomostí potvrdzovala jeho slová. Teda všetko sa odohralo takto:

Keď sa pred istým časom vybral Van Stiphout aj s kýmsi iným do Svätej zeme, aby si tam vykonal pobožnosť a zároveň sa venoval i kupčeniu, pošťastilo sa mu dostať k Fatime, ktorá — ako už vieme — prechovávala voči takýmto ľuďom nezvyčajnú náklonnosť a vypytovala sa ich na rozličné veci bezpochyby preto, aby sa vyzvedela, či nežije dakde medzi nimi jej brat. Nuž a vtedy pri rozhovore s ňou, podľa otázok i zo samého výzoru jej tváre, čoskoro sa utvrdil v domnienke, že by sa rada vyslobodila z tohto mohamedánskeho väzenia a vďačne odišla medzi iných ľudí. A keď sa to potom od neho René dozvedel, pevne sa rozhodol, že jej pomôže, nech by to vyžadovalo akúkoľvek námahu a musel by prekonať čo aké veľké nebezpečenstvá. Don Varletovi však nemienil vyzradiť, že sa rozhodol vybrať po sestru, ba že má vôbec nejakú sestru. Jedine svojmu vychovávateľovi Van Stiphoutovi sa zdôveril s vrúcnou láskou k sestre, ktorej chcel podať pomocnú ruku, a neprestával sa preto s ním radiť a prosiť ho o účinnú pomoc. Van Stiphout chválil síce jeho bratskú oddanosť, no pokladal ju za slepú lásku, pretože nechcela vidieť prekážky, čo jej stáli v ceste, a nemohla ich teda obchádzať. Proti mladíkovej nerozvážnej túžbe brojil preto rozumnými dôvodmi a ustavične zdôrazňoval, že sa mu to nepodarí ani za cenu vlastného života. Ale daromné boli všetky jeho reči a dôvody. Reného umienenosť a trúfalosť sa nedali zlomiť. Keďže ho Van Stiphout nemohol od úmyslu odhovoriť, rozhodol sa teda, že spojí svoj osud s osudom dobrého a úprimného mladíka a podstúpi kvôli nemu všetky nebezpečenstvá tak, ako ich chce pretrpieť on kvôli Fatime. Ich postup, ktorým sa pokúsili obsiahnuť cieľ, bol síce dôvtipný aj smelý, ale — ako sme už videli — zvrátila ich z neho sama panna vyjavením svojej túžby ešte skôr, než ho začali uskutočňovať.

V onom liste René opisoval taktiež všetky príhody, čo prežil ešte spolu s Van Stiphoutom aj sám po nešťastnej rozlúčke až do poslednej chvíle. Potom prosil, aby ochotne poskytli pomoc takej deve, ako je muftiho dcéra, a poslali po ňu, ak ich o to požiada. Naostatok pri rozlúčke napomínal Don Varleta, aby za ním neželel, ale radšej sa tešil, že za takýchto bohmi určených okolností zachoval sa podľa jeho naučení. A hoci mohol uniknúť tomu, čo ho očakáva, neuniká preto, aby neupadol do novej a ešte väčšej ukrutnosti.

Don Varleta teda spomínaný list veľmi zarmútil a nemálo sĺz vyhnal z očí aj Fatime a Van Stiphoutovi. No ešte väčšmi sa všetci rozžialili, keď pribehol do Benátok tripoliský kádi a rozpovedal im priam neuveriteľné veci.