ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nevedno, aký našiel Van Stiphout liek na vyhojenie Reného rany a akým spôsobom ho upokojil. No čoskoro vyplávali z Tripolisu di Soria a možno sa ponáhľali za kádim k Tripolisu di Barbaria. Ako sa vzďaľovali, strácali z očí mešity s okrúhlymi vežami, paláce i zámky a celé mesto, takže keď onedlho pozreli za seba alebo pred seba, obklopovali ich len vody šíreho mora. Počasie bolo také príjemné, že si lepšie nemohli ani želať. Obloha jasná, bezoblačná, more pokojné a priaznivý vietor mierne pofukoval až do západu slnka. Ale práve vtedy sa všetkým zachmúrili tváre, lebo

Hoci dostali od svojho kráľa Aiola iný rozkaz, naprotiveň mu pretrhli mocné reťaze, čo ich sputnávali, vylámali železné dvere na jaskyniach, kam ich zatváral, naraz stade vyleteli a

Väčšej víchrice nebolo už ani treba, vetriská nemuseli sa vystatovať všetkou svojou silou, lebo čo bolo na lodi z dreva, zmenilo sa čoskoro na triesky, a čo sa dalo rozdriapať, obrátilo sa na márne zdrapy a pazderie. A tak po krátkom vzdore

Dalo by sa očakávať, že po toľkom vyčíňaní vetry stíchnu, že ich prešiel hnev i zúrivosť, lebo aj plavcov usužovali až na smrť a pozbavili ich všetkých prostriedkov, aby sa mohli dajako dostať zo šíreho mora na pevninu. Neborákom na lodi však vôbec nemienili ponechať ani tú najmenšiu nádej na záchranu života a ich doterajšie nešťastie malo byť iba začiatkom ešte väčšej a oveľa strašnejšej pohromy. Lebo vetriská

Nič horšie ich už nemohlo ani postihnúť. Či pozreli hore, či upreli pohľad dolu, ohrozovalo ich toľko nebezpečenstva, že prevyšovalo ešte aj Eneove útrapy, o ktoré sa mu postarala rozhnevaná bohyňa Juno. Koľko ráz sa len v mračnách zablyslo (a blýskalo sa ohnivo bez prestania), toľko hromov sa zosypalo na loď. More sa vše rozčeslo na dvoje a zvrhlo ich až na svoje dno, akoby im ukazovalo ich blízky hrob. Zavše sa vzopälo a vyšmarilo ich takmer až po oblohu, odkiaľ sa rútili zasa do hlbín, pričom zo všetkých strán bili do nich ozrutné vlny. A loď už horela zvrchu od bleskov a zospodu valili sa do nej cez diery mohutné prúdy vody, takže kapitán všetkých vyzval, aby sa nik nezdržiaval dnu v lodi, lebo tam bez pomoci zahynie. Radil im odtŕhať dosky, na ktorých sa mohli ešte azda zachrániť.

Všetci poslúchli kapitána a usilovne si obstarávali poslednú možnosť záchrany. No René akoby prišiel o rozum a nevidel, čo sa okolo neho robí. Celý zmeravený neprestajne iba opakoval: Priateľ môj milovaný… Van Stiphout pochopil, čo tým chce povedať, že sa väčšmi trápi kvôli nemu než kvôli vlastnému životu. A preto, aby mu uľahčil posledné chvíle, povedal:

„Nepoddávaj sa tomu a nezväčšuj tým svoje i moje muky! Nuž isteže priateľstvo nás oboch priviedlo do tohto nešťastia. Rád si mal a čo si si zamiloval, hodno bolo všetkých útrap. Ver mi, za svoju lásku obsiahneš hojnú odplatu. I ja som mal rád a kedže som natoľko prepadol tomuto citu, chcel som byť obľúbencovi druhom v dobrom i zlom. Nesužuj sa, odslúžil si sa mi za moju lásku. No odvďačíš sa mi ešte väčšmi, ak dodržíš sľub, ktorým si sa mi pod prísahou zaviazal ešte doma, a podľa toho sa teraz úplne odovzdáš do mojej ochrany.“

Po týchto slovách zodvihol polomŕtveho Reného a na pleciach ho vyniesol spomedzi plameňov ako kedysi Anchisa jeho syn z horiacej Tróje. Potom Reného zložil do pripútaného člna, v ktorom sa chcel s ním zachrániť. No vrátil sa ešte po čosi na loď a zatiaľ mohutná vlna pretrhla lano, ďaleko odhodila člnok aj s Reném, takže ho Van Stiphout už viacej ani nezazrel.

Vlnobitie dohnalo po čase čln k pobrežiu, kde sa Níl, v jazyku miestneho obyvateľstva zvaný Abavi, vlieval jedným ramenom do Stredozemného mora. Tam sa René prebral z mdlôb a veľmi sa čudoval, že ešte žije, no ešte väčšmi ho udivilo, že sa tak šťastlivo zachránil z nebezpečenstva smrti. A keď si to plne uvedomil, potešil sa síce, že sa nestal potravou rýb, ale ihneď si spomenul, čo všetko stratil, aká budúcnosť ho očakáva, a mráz mu prešiel po chrbte, srdce mu išlo puknúť od žiaľu i strachu. Aby sa zbavil týchto skľučujúcich pocitov, pozoroval od rána, keď ho vlny vyhodili na pevninu, až do mrku more, či podobné šťastie nedoženie k nemu aj Van Stiphoutovu loď s druhmi. No márne. Ďaleko bol on od nich a oni od neho a veru nedalo sa dúfať, ani utešovať nádejou, že sa dakedy ešte stretnú.

Až do večera sa René túlal po brehu a od mora neodišiel ani na krok. A bol by tam ostal aj celú noc, keby ho stade neboli odplašili všelijaké vodné potvory, čo po západe slnka vychádzali vždy z mora i z Nílu na súš, aby sa napásli. Ako začali vykúkať z vody a vyliezať na brehy, Reného tak vydesili, že ušiel od člna a utekal až do úmoru. Hoci už nevládal, predsa išiel ďalej, lebo radšej sa chcel dostať do rúk hocakým ukrutníkom, než zmiznúť v bachore nejakej obludy. Po istom čase sa už domnieval, že sa dosť vzdialil od mora i rieky a že nablízku musí byť nejaká osada, keď sa zrazu prepadol do akejsi jamy a rovno dačomu živému na chrbát. Jeho strach sa ešte zväčšoval najmä vtedy, keď sa v úzkom priestore ležiaca potvora pohla a pokúšala sa vstať, pričom škrípala zubiskami. René sa usiloval stade vydriapať, ale vždy sa zrútil dolu a kamkoľvek sa pohol, ihneď sa odrazil späť. Plný zúfalstva z nevydarených pokusov dostať sa z priepadliska, s veľkým strachom očakával ráno, ktoré mu vari vnukne dajaký spôsob, akým by sa vyslobodil z tejto strašnej hospody. Zatiaľ sa všemožne varoval priblížiť k hlave obludy, ktorá mu ináč pre úzky priestor nijako nemohla ublížiť.

Keď na svitaní pomaly už rozoznával podobu svojho spolukvartieľnika, videl, že je vysoký a veľký ako vôl, aj nohy mal podobné, chrbtom, chvostom i hrivou pripomínal koňa a zubiská mal ako diviak. Opäť sa zľakol a znovu sa pokúšal dostať z tohto kvartieľa. Ale aj zvera sa zmocnil ešte väčší nepokoj než cez noc, nemohol už vydržať na sebe nevítaného spoločníka, ani tiesňavu jamy. Koľko ráz sa pokúsil s náramným stonaním vstať, toľko ráz ťažko dochrámaný padol dolu. A tak sa tam obaja mordovali až do východu slnka, kým ich stade nevytiahli tamojší sedliaci, ktorým táto pasca patrila.

V tom kraji žilo totiž veľa vodnej zvere, ktorá vydržala rovnako vo vode ako i na vzduchu. Najmä cez noc sa často zdržiavala na súši a ohromne nivočila obyvateľom zbožie. Z týchto potvor vynikala práve tá, ku ktorej sa nechtiac dostal René, a pretože sa veľmi ponášala na koňa, volali ju vodným koňom. Proti škodám, čo spôsoboval, bránili sa tamojší sedliaci takým jednoduchým spôsobom ako aj naši gazdovia: Okolo siatiny vykopú hlboké a pri vrchu rozšírené priekopy, do ktorých takýto žnec padne, keď sa opováži do zbožia. Veľká váha tela ho stiahne až na úzke dno jamy, kde sa nemôže ani pohnúť, takže sa mu stade nikdy nepodarí vyslobodiť a za svoju pažravosť životom zaplatí majiteľom poľa, keď ho tam pristihnú.

A priam aj vtedy prišli spomínaní sedliaci zistiť úlovok práve k jame, kde čakal René na pomoc. Keď nazreli dolu a zbadali Reného, naľakali sa, lebo ho s istotou pokladali za černokňažníka, ktorý priletel odniekiaľ z tmavej Afriky na šarkanovi a zrútili sa ta. No keď pod ním rozoznali zdýmajúceho vodného koňa a René im ich rečou horko-ťažko vysvetlil svoje položenie, pustili sa do náramného smiechu, rehotali sa z plného hrdla a vyskakovali od radosti z dvojnásobného úlovku.

Najprv vytiahli z jamy Reného na povrazoch, ktorými boli opásaní, a potom sa pustili do potvory. Dotiaľ ju bili a tĺkli rozličnými zbraňami, kým nevypustila poslednú paru a oni sa nespotili do nitky. Keď sa sedliakom všetko tak zdarilo a aj zabitého zvera vytiahli z priekopy, vrátili sa i s úlovkami do dediny. Tam sa Reného začali vyzvedať, či má peniaze a kde ich ukrýva. No keď on ustavične tvrdil, že peňazí nemá, stiahli z neho šaty a rozpárali na nich každý švík. Po takom presvedčivom zistení, že peňazí skutočne nemá, sputnali ho a hodili do akejsi maštale až do rozhodnutia o jeho osude.

O niekoľko dní ho aj s inými väzňami odviedli v okovách na trh do mesta Damietty, iným menom Pelusium, ktoré svojho času mali možnosť spoznať Uhri, keď sa zúčastnili križiackej výpravy na Jeruzalem, aby ho vytrhli z rúk mohamedánov. V tomto meste predávali na rínku — ako u nás hovädá — všetkých zajatých cudzincov, čo nechceli prestúpiť na Mohamedovu vieru.

Ako tam tak stáli, šiel tadiaľ náhodou istý káhirský kupec, ináč rodený Arab koptického náboženstva, a keď videl, ako sa trhovci jednali o Reného, prišlo mu zrazu ľúto jeho roztomilej mladosti. Pristúpil hneď k otrokárom a bez akéhokoľvek tŕženia vyplatil za neho požadovanú sumu. René mal teda šťastie, lebo akiste by bol pochodil horšie, keby sa bol dostal do vlastníctva dajakého mohamedána. Najlepšie to vedia tí, čo na vlastnej koži skusujú od nich tak málo ľudského citu, no tým viacej prinucovania do úmornej a skôr dobytku svedčiacej roboty, bitky aj útrap a naostatok neraz i ukrutnú smrť. Mohamedáni sa totiž domnievajú, že im patrí nielen úžitok z práce otroka, ale aj nešťastníkov život.

Za chvíľu si tento Arab natoľko Reného obľúbil, že len čo vyšli z Damietty, rozkázal mu strhnúť z rúk i nôh okovy, ba sa i zaprisahal a prisľúbil mu, že ho po splnení istej nedlho trvajúcej a ľahkej úlohy prepustí do rodného kraja, ak bude po ňom túžiť. No keby sa nemienil vrátiť, zaviazal sa, že mu bude u neho dobre až do smrti. No pri tom všetkom neprestával ho prehovárať, aby si kvôli väčšej bezpečnosti vymenil svoje šaty za oblek, aký sa nosí v tamojšej krajine. René ho počúvol, hoci sa predtým pre isté háklivé dôvody rozhodol ináč. A táto Arabova láskavosť nesmierne na neho zapôsobila, aj keď sa prevažne zakladala iba na sľube. René veru takéto šťastie nemohol očakávať ani vo sne, ale predsa mu srdce prenikla ostrá bolesť, kedykoľvek si spomenul na udalosti spred niekoľkých dní. Sužoval sa v duši, že už neuvidí Dona Varieta, že stratil Van Stiphouta, a ešte ho trápilo i to, že Fatima nemohla splniť svoj sľub. Zdalo sa však, že všetko sa nenávratne pominulo, nebolo by teda rozumné želieť za tým — a tak si spôsobovať nové bolesti. O otca ho osud celkom neobral, po čase mohol sa k nemu vrátiť, ak mal podľa sľubu svojho pána dostať slobodu, veď dala sa prekonať aj taká diaľava z Káhiry domov. No zatiaľ si iste veľa vytrpí, keď už teraz zakusuje toľko úzkosti. Kým dosiahne úplnú slobodu, bude sa musieť ozbrojiť trpezlivosťou, ktorá je v trápení najlepším liekom. Jeho totožnosť osvedčujúce listy, čo si priniesol z domova i čo dostal v Tripolise, zostali na lodi. A keby ich aj mal pri sebe, samy listy by mu nič nepomohli. Ak by mal peniaze, ktorými by sa mohol vykúpiť, mohli by mu väčšmi poškodiť než osožiť, lebo to by nasvedčovalo, že je zámožný, a žiadali by od neho dvojnásobnú, ba vari aj trojnásobnú cenu. Najlepšie teda urobí, ak sa o svojich rodičoch ani nezmieni a vlastné nešťastie si uľahčí tak, že bude svedomite plniť pánovu vôľu.

Ako sa René rozhodol, tak aj urobil. Keď sa ho kupec spytoval na rodinu, ochotne odpovedal a z jeho rečí sa dalo vyrozumieť iba toľko, že si ho ako sirotu vzal k sebe istý milosrdný Benátčan a od mala ho vychovával až doteraz. A svojou poníženosťou, poslušnosťou a prívetivosťou si René už cestou získal Arabovu priazeň, ktorá bola nepochybne prísľubom jeho šťastnej budúcnosti. Prejavovalo sa to najmä v tom, že kupec s ním nezaobchádzal ako pán so sluhom. Pravda, Renému mohol byť takýto obrat v osude aj na škodu, no Arabovi jedine na úžitok.

Keď nasadli na loď s rozmanitým tovarom, plavili sa proti prúdu, čoskoro zanechali dolný Egypt a prišli na miesto, kde sa Níl rozdvojoval a jedno z ramien sa rozchádzalo ešte na troje. Odtiaľ už nebolo ďaleko do Káhiry. Tam museli pre nepriaznivý vietor zastať. Arab sám chodil zamyslený po brehu, zrazu však zbadal, že po piesku sa za ním ženie zver, ktorého veru dobre poznal. Začal kričať i rukami privolávať na pomoc svojich sluhov. Všetci sa ihneď rozbehli k nemu, ale prvý tam bol René. Priskočil v poslednej chvíli, ked už potvora kupca doháňala. Odrazil ju od neho, ale tým ju popudil proti sebe. Chmatla ho za nohu a nebezpečne ho poranila. A René by tam bol iste zahynul, keby neboli pribehli ostatní sluhovia, ktorí tohto nepriateľa srdnato obkľúčili a nemilosrdne zahlušili.

Tento živočích aj s mnohými inými čudesnými potvorami je obyvateľom Nílu, ale iba v noci. Cez deň sa s obľubou pohybuje na súši, smelo si vykračuje alebo sa zakráda a utajuje, keď si zháňa dajakú živú potravu. Najradšej má ľudské mäso. Keď človeka zožerie, plače vraj nad jeho kosťami — no nie azda preto, že ho zmárnil, ale že nemá ešte jedného, čo by ho mohol podobne pochovať. Liahne sa z vajca takej veľkosti, ako je husacie. Mater znáša vajcia na jedno miesto a tam na nich sedí. Keď sa tento živočích z vajca vykľuje, na počudovanie rastie cez celý svoj život, a tak často sa vyskytujú i vyše osemnásť lakťov dlhé potvory. Zver má štyri krátke nohy s dlhými pazúrmi, husté zuby sa mu pri zavretí čeľustí zasekujú do seba ako hrebene. Spodnou škraňou nikdy nehýbe a keď otvára papuľu, dvíha iba hornú. Jazyk nemá, patrí medzi nemých. V behu je vynikajúci, takže keď uteká, nik ho veru nedohoní; keď niekoho naháňa, nikto mu neunikne, ak beží rovno. Kto však pozná jeho spôsoby a vrtko kľučkuje, zachráni sa pred jeho bruchom, lebo potvora nemá v tele nijakých zhybov, a preto jej otáčanie zaberie veľa času. Ak ju obyvatelia dakedy pristihnú a chcú ju zahlušiť, prepichnú jej brucho, lebo na chrbte má takú tvrdú kožu, že sa jej nechytá a odskakuje od nej i najostrejší paloš.

Spomínaný živočích sa volá krokodíl. Ako nebezpečne vie pohryznúť, skúsil na sebe René. Hoci sa mu do lýtka zadrapol iba zvrchu, ihneď mu rana začala opuchať, a veru bol by o niekoľko hodín naisto zahynul, keby neboli na lodi vedeli chytro pripraviť účinný liek z prostriedkov, čo mali poruke. Na ranu mu priložili obväz so soľou namočenou v tuhom octe, takže onedlho spľasla celá opuchlina a čoskoro mohol chodiť. Tento účinný liek je o to podivuhodnejší, že je veľmi lacný a hojivo pôsobí aj pri mnohých iných chorobách. Používa sa ako pri pohryzení krokodílom, tak i pri uštipnutí osou. Pomiešaný s teľacím lojom hojí vredy na hlave, pri bolestiach žíl ho priväzujeme na lopatky a často kropíme teplou vodou.

Potierame ním opuchnuté ďasná, s olejom pomiešaný dávame zasa na popáleniny. Spolu s origantom, medom a hyzopom lieči uštipnutie hadom, ba i hovädá stratia svrab, ak ich natierame týmto liekom.

Keď sa vietor utíšil, odišli z miesta, kde Reného postihlo nešťastie pri zachraňovaní jeho pána. Prekonali dobrých päť míl plavby a dostali sa do hlavného toku Nílu, potom sa plavili ešte štyri míle a už boli v Káhire. Toto mesto — nazývané ináč aj Tostat, Alkair, Mesr — leží v strednom Egypte, ktorý kraj tamojší obyvatelia volajú Bostani. Že je Káhira naozaj veľké mesto, nasvedčovalo množstvo ulíc, ktorých malo štyriadvadsaťtisíc. Aj mešít čiže mohamedánskych kostolov tam bolo nemálo, len tých s vežami možno narátať šesťtisíc osemsto. A dlhé bolo tri naše míle. Žilo tam nesmierne množstvo ľudstva rozmanitej národnosti, rozličných jazykov a náboženstiev. Sídlil v ňom paša, vladár celého Egypta, ktorý mal pre každý prípad poruke dvanásťtisíc vojakov. Boli tam aj traja patriarchovia — mohamedánsky, koptický a grécky. Kupectvo v meste rozkvitalo ako sotvakde inde a bolo tu hojnosť všetkého okrem vody, lebo ju treba dopravovať vodovodom z Nílu a obyvatelia si ju musia kupovať.

Reného pán býval neďaleko mešity Giamalasar, obvod ktorej meral taliansku míľu. Zdržiaval sa tam mohamedánsky patriarcha s kňazmi šantajmi a spolu odbavovali pobožnosti podľa svojej reguly. Len čo René vkročil do Arabovho domu a zazrel jeho veľkú výzdobnosť i honosnosť, ihneď videl, že jeho osloboditeľ nepatrí medzi tých, čo sa hocikde povaľujú a s Irosom

ale že vládne pokladmi bohatého Kroisa. Na pastvinách sa mu páslo množstvo čried dobytka a jeho palác oplýval rozmanitým bohatstvom. A keďže patril medzi ľudí, ktorých múdrejšie a znášanlivejšie náboženstvo zošľachťuje rozumnosťou, umiernenosťou a znášanlivosťou, vidieť bolo v jeho dome ten najväčší poriadok, vyplývajúci nie zo strachu, ale z oddanosti služobníctva.

Arab mal jediného, ešte malého syna, ktorého priviedol a Renému pritom povedal:

„Uznávam, že za onen odvážny čin, ktorým si ma zachránil, zasluhuješ, aby som ťa stadiaľto čestne a čím skôr prepustil do rodného kraja. No vydrž začas a najprv mi nauč chlapca vašej reči, mravom a spôsobom, oboznám ho podľa svojho najlepšieho vedomia s obyčajami kultúrnejšieho sveta a ja sa ti za to odmením, ako si len zažiadaš.“

Potom mu dal pripraviť osobitný príbytok a sluhom dôrazne prikázal, aby mu slúžili oddane a starostlivo plnili jeho vôľu. A tak Reného hneď spočiatku poverili nečakanou úlohou, ktorá bola väčšmi pánovou prosbou než rozkazom. Ujal sa jej a plnil ju veľmi svedomite, lebo si uvedomil, že od jej včaššieho alebo neskoršieho splnenia závisí aj blízkosť jeho vyslobodenia z nevole.

René za ten čas v meste veľa poskusoval, lebo pán mu dožičil voľnosti do vôle a v tamojšom odeve nevzbudzoval pozornosť mohamedánov, ktorí by mu ináč iste boli spôsobovali nemalé protivenstvá, kedykoľvek sa vybral von, aby prehlušil v sebe clivotu, čo sa mu veru stávalo často. Nuž a takto zažiadalo sa mu vidieť najmä zázračné mesto Memfis, o ktorom toľko toho počul ešte doma. Toto mesto bolo kedysi veľmi vychýrené, šírili sa o ňom len chvály, no zub času ho znivočil takmer celé. Predsa však dačo z neho odolalo skaze a zachovalo sa až do týchto čias neďaleko Káhiry na druhom brehu Nílu. Celý Memfis je podkopaný na spôsob našich krýpt pod kostolmi. Kto sa ta chce dostať, spustia ho na povrazoch cez úzky otvor, dole potom vidí klenbu, vysklepenú krásnym bielym kameňom, množstvo stĺpov, medzi ktorými sú zo všetkých strán vymurované malé miestnosti či komôrky, kam sa dávali pochovávať memfiskí obyvatelia. Mnohé ich telá tam doteraz ležia zachované s úplnou kožou i všetkými kosťami a nazývajú ich múmiami, čo v perzskom jazyku znamená „suché“, aké aj sú v skutočnosti. Nepochybne by sme sa čudovali, že sa tak dlho, cez niekoľko tisícročí zachovali v celosti, keby sme nepoznali spôsob pochovávania starých Egypťanov. Ak zomrel u nich dakto bohatší, po ukončení smútku, plaču a všelijakého poverami požadovaného žiaľu, za všeobecnej veselosti obstúpili mŕtveho, vyšparchali mu zvyčajne cez nos špeciálnym hákom mozog a prázdnu lebku vyplnili potom rozmanitými voňavkami. Podobne otvorili mŕtvole brušnú dutinu, odstránili z nej všetko, čo mohlo spôsobiť rozklad tela, vymyli ju, naplnili cestovitou zmesou z roztlčenej myrhy a tekutého palmového výťažku a naostatok ju zašili. Potom sedemdesiat dní posýpali telo sanitrou, kým sa na ňom nezosušilo všetko mäso a ostala z neho iba koža a kosti. Telo nato znovu poumývali, poovíjali plátnom i jemnými tkaninami a zvrchu poliali arabskou gumou čiže živicou, ktorú obľubujú mačky. Takto zabalzamovaného nebožtíka vložili do truhly a postojačky postavili v daktorej zo spomenutých komôrok. Stadiaľ teda všetka ich trvácnosť a vôňa, pre ktorú si ich kupujú lekári do svojich domov.

A čo je ešte zázračnejšie, v tejto krypte sa zachovalo zopár kahancov, ktoré podľa tvrdenia terajších strážcov tohto miesta sú tam od čias pochovávania mŕtvych a zažaté horia až dosiaľ bez prilievania oleja alebo akéhokoľvek iného zásahu. Ale ako to nemožno pochopiť, tak nemožno tomu ani uveriť. Isteže by sa boli veľmi prehrešili oní egyptskí mudrci, ktorí by boli vynašli takú osožnú, ba ľudskému pokoleniu prepotrebnú pomoc, a neboli by ju naučili vyrábať potomkov ani ústnym podaním, ani písomnou správou. No keby sa ich správa dôkladne prebádala, nenašiel by sa predsa len dakde v múre alebo v zemi ukrytý sud plný oleja, z ktorého ťahá oheň svoju poživeň cez tajné prívody? Alebo či nemá lampa spojenie s daktorými olej vylučujúcimi stromami a z nich do nej priteká, koľko treba? Ale ani vtedy by akiste nevystačil knôt, čo by bol aj z akého azbestu.

Neďaleko Memfisu zachovala sa nádrž, čo dal vykopať ešte faraón Meris, a okolití obyvatelia majú z nej dosiaľ veľký úžitok. Lebo Níl, ktorý nahrádza Egypťanom dažde, má vody vše viacej, vše menej (dvíha sa zvyčajne s príchodom letného slnovratu) a podľa toho zalieva polia štedro alebo skúpo. Ak je v ňom vody hojnosť, jarkami ju prepravujú do spomenutej nádrže a potom ňou v období sucha zavlažujú obsiate role. Toto konajú veľmi slávnostne: Zbehne sa sem celá Káhira, ba i obyvatelia vzdialených miest aj dedín a pri tejto kaluži prejavujú všetci veľkú radosť, všelijako sa tešia i veselo výskajú a potom, keď paša prvý dá svojím rýľom znamenie, uvoľnia priekopy. V tejto vode stoja dva kamenné stĺpy, nad vodou zvýše tristo šuchov a pod hladinou vari aj dva razy toľko. Oba stĺpy završuje vytesaná socha faraóna na tróne. A podobných stĺpov je pri Káhire i Memfise veľa. Niektoré sú zdnuka duté a pochovávali v nich faraónov, iné sú plné. Ich vonkajšie plochy pokrývajú odvrchu až po spodok rozličné obrazy. Vidieť tam vytesané býčie, levie i capie hlavy aj hlavy všelijakých vtákov a je to vraj písmo hvezdárov. Nikto však ešte z neho nevyčítal zmenu hviezd ani počasia. Tieto stĺpy nie sú vystavané z mramoru, ktorého majú v Egypte dostatok, a to pekného, ale z kameňa, čo sa vyskytuje pri Tébach a vyzerá, akoby ho posypali iskrami. Daktoré z týchto stĺpov sú aj v Ríme, kam ich previezli s vynaložením veľkej námahy ešte pohanskí cisári bezpochyby ako čudo a zázrak. A podľa tohto treba vysoko oceniť um, dômysel i múdrosť starých Egypťanov.

No čo nad všetkými zvláštnosťami Egypta vynikalo, bol Palác dvanástich faraónov. Podľa pravdy mal by sa volať labyrintom, z ktorého by nebol našiel cestu ani Theseus podľa Ariadninej nite, ani Daidalos pohľadom zhora, čo tak boli domotané všetky vchody aj východy. Túto stavbu obopínali najprv pevné múry, dnu stálo dvanásť budov a okolo každej množstvo menších domcov a všetkototo malo dookola svoj osobitný múr. Kto vošiel dnu, videl samé chodníky a dvere. Keď sa uberal stále ďalej, kam ho oči viedli, ukonal sa alebo čoraz väčšmi zamotával a strácal orientáciu, alebo sa vracal na predchádzajúce miesto bez toho, že by sa naň pamätal. To isté mohol podobne zakúsiť aj pod zemou, lebo celý Palác bol podkopaný. Ani tam nebolo vidieť iné, lebo z každej uličky vychádzalo sto iných uličiek a na každom kroku zo všetkých strán samé krížne cesty. Na čo vybudovali spomínaní faraóni takéto stavisko, mohli by povedať len oni sami. Možno si chceli nimi, ako aj tamtými hrobkami a stĺpmi získať iba obdiv budúcich pokolení. Celý ten palác bol z bieleho mramoru a stál hneď pri Merisovej nádrži, no návštevníci vidia teraz z neho iba rumy a zrúcaniny.

René si všetko toto vo vhodnom čase poprezeral, zároveň si dokonale plnil svoju povinnosť voči Arabovmu synovi a s radosťou očakával skorý návrat k Don Varletovi. No práve tou dokonalosťou, ktorou si mal vyslúžiť slobodu, prisporil si veru dlhšiu, ťažšiu a veľmi nebezpečnú službu. O jeho schopnostiach sa dopočul mufti, spomenutý už mohamedánsky patriarcha. Možno ho dakto iný naviedol, možno z vlastnej vôle chcel, aby René aj u neho zastával podobné miesto, aké mal u Araba. Kopt s tým spočiatku nijako nesúhlasil a opovrhoval peniazmi, ktoré mu ponúkal mufti za mladíka. Bránil sa proti tomu aj René, keď sa dozvedel o mohamedánovej žiadosti, a svojho pána podnecoval všelijakými dôvodmi, aby nepopúšťal zo svojho stanoviska a nepodľahol ani prosbám, ani hrozbám muftiho. Ak by však už nebolo iné východisko, prosil, aby ho tajne prepustil, lebo radšej sa chce vraj dostať hoc aj do najkrutejších rúk než k muftimu. Renému okrem známych už príčin bránil ešte iný a veľmi závažný dôvod, pre ktorý sa vzpieral odísť do domu tohto mohamedána. No všetko bolo márne! Mufti neprestával dobiedzať, až napokon Arab so slzami v očiach prosil Reného, aby sa podvolil muftiho vôli a tak odvrátil hroziace nebezpečenstvo i od neho, i od seba. René sa väčšmi obával o život svojho dobrodincu než o seba (lebo už chcel utiecť aj bez Arabovho vedomia), pristal teda na muftiho neodbitnú ponuku, ale vymienil si, aby aj potom mohol bývať u svojho predošlého pána.