ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď kádi nedostihol Aborisa nikde na mori, uháňal za ním až do Tripolisu di Barbaria. No keď ho ani tam nenašiel, vyzvedal sa u jeho otca, či nevie aspoň to, kde sa zdržiava najčastejšie, ale darmo sa ho vypytoval. Pobral sa teda na správu mesta a nechal tam rozkaz, čo majú robiť, ak by sa Aboris vrátil. Potom sa plný strachu vydal na spiatočnú cestu a nesmierne sa obával návratu domov, lebo práve on sa mal pašovi zodpovedať za to, čo sa stalo s Fatimou.

Za plavby dostal sa s karavelou práve ta, kde stroskotala Aborisova loď. Ako tak nachádzali kde-tu na hladine kolíšúcich sa utopencov, kádimu prišlo na um, či by to nemohli byť mŕtvoly tých, ktorých naháňa. Začal teda hľadať Fatimu dookola na vode i po brehoch. A vtedy nečakane našiel Aborisa, ktorému sa za búrky šťastlivo podarilo zachrániť aj s jedným druhom na akomsi ostrovčeku. Keďže ich zo všetkých strán obklopovala voda, nemohli stade nikam, nuž Aboris v tomto biednom položení očakával pomoc iba od nejakej lode, čo by sa plavila týmto miestom. Preto ustavične striehol, či sa nepribližuje niektorý z jeho korábov, ktorých mal zrejme viacej, alebo aj hocijaká iná loď, čo by ho stadiaľto odviezla a pomohla mu tak získať voľnosť a slobodu. Nuž keď teda zbadal kádiho karavelu, ponáhľal sa k nej. No len čo prišiel bližšie a zazrel lodnú zástavu, ihneď sa zháčil, ba dal sa na útek, lebo radšej chcel do smrti ostať na ostrove, než padnúť do rúk týmto ľuďom. Ako on spoznal ich, tak aj niektorí Tripolisania spoznali jeho a zaraz vykríkli, že to je ten lotor. Nato sa všetci do jedného s vreskom vyhrnuli z lode a začali zbojníka prenasledovať, pričom sa rozpŕchli za ním po lese.

Ale tento pohon, čo mal Aborisa doniesť do skazy, poslúžil mu práve opačne k slobode. Skryl sa totiž aj so svojím druhom a vyčkal, kým popri nich nepozorní prenasledovatelia neprebehli a nezapadli ďalej v lese, potom vybehli zo skrýše a utekali k lodi. Tam našli len k veslám prikovaných otrokov, takže sa ľahko zmocnili karavely. Aboris však ihneď neodplával, vesliarom najprv sľúbil za mlčanie slobodu a chystal sa zaistiť si víťazstvo natrvalo i pomstiť sa prenasledovateľom tak, že ich po honbe ukonaných a nič netušiacich pobije pri návrate. A tak sa aj stalo. Rozpŕchnutí Tripolisania sa z lesa trúsili jednotlivo a tak vchádzali aj na loď, pričom prišli o život všetci okrem dvoch, z ktorých jeden bol kádi. Po ňom pásol Aboris najväčšmi, ale kádi akiste zavetril čudnú zmenu situácie, keď zmizol bez stopy. Dosť na tom, že musel ostať miesto Aborisa na pustom ostrove a hladovať niekoľko dní, kým mu odtiaľ nepomohli cudzinci, ktorí sa tade náhodou plavili a ktorých pre všetko na svete prosil, aby ho vzali so sebou do ich krajov. Lebo po tejto príhode zmocnil sa ho ešte väčší strach, veď pribudla nová príčina — strata lode, za ktorú ho čakal ešte krutejší trest. A hoci by sa bol dozvedel, že nebude musieť pašovi skladať účty, ani tak ho v Sýrii nečakalo nič dobré, lebo aj on mal stratiť svoje postavenie.

Zhodou okolností Fatima sa prechádzala spolu s Van Stiphoutom po nábreží práve vtedy, keď priväzovali loď, na ktorej došiel kádi. Ako ju zazrel v talianskom odeve, veľmi sa zľakol a nechcel veriť vlastným očiam. Neodvážil sa jej prihovoriť a iba zďaleka ju sledoval až k Don Varletovmu domu. Tam sa potom vyzvedal služobníctva, či je to skutočne ona, a prosil, aby jej oznámili jeho meno i poníženú žiadosť, žeby ho láskavo prijala, lebo prichádza pokorne bez zlého úmyslu. Keď dostal kladnú odpoveď, vošiel dnu a ihneď sa jej hodil k nohám so slovami:

„Či už si sa dostala sem z vlastnej vôle alebo ťa proti vôli dohnali dajaké iné okolnosti, zľutuj sa nado mnou, spanilá panna a pani moja! Pomôž mi alebo sa aspoň prihovor za mňa u týchto dobrých ľudí,“ a ukázal na Don Varleta i Van Stiphouta, „ktorí ťa očividne zahŕňajú veľkou láskou, aby mi poskytli svoju ochranu a prijali ma do hocijakej služby, čo by som mohol ešte v mojom veku zastávať. Ak by nemali nič proti mne samému — veď ja im chcem slúžiť oddane a poslušne — ale nenávidia náš národ, preboha ich prosím, aby aspoň začas odložili nevraživosť voči nám a nedali mi zahynúť hladom!“

Všetci mu sľúbili svoju priazeň, ba Fatima nedovolila mu ani dokončiť a požiadala ho, aby vstal. Veď kedysi práve na jeho príhovory dosiahla od pašu nejednu láskavosť a dovolil jej všetko, keď za pašovej neprítomnosti dostal dozor nad celým dvorom, takže jeho dobrote vďačila za veľkú voľnosť a umožnenie zhovárať sa s cudzincami.

Kádiho potešila pannina blahosklonnosť a rozpovedal teda všetky svoje príhody. Na jeho prosbu rozhovorila sa i Fatima, čo zažila, no čoskoro nemohla pokračovať pre nesmiernu bolesť srdca pri spomienke na brata Ibrahima, ktorý prišiel vlastne po ňu, a teraz musel zahynúť v Káhire.

Keď začul kádi Ibrahimovo meno, začudoval sa, že mladík dosiaľ ešte žil, hoci sa už dávno nič o ňom nevedelo. Vtedy pochopil, prečo nielen on — hoci opäť mohol — ale ani Fatima nechcela žiť medzi mohamedánmi a obaja tak nenávideli toto pokolenie. V údive vykríkol:

„Alah, teda predsa je to nepochybná pravda, že po rodičoch ostáva v nás veľa rozličných náchylností na celý život, že dedíme po nich mnoho zvykov, náklonností, záľub a podobností!

Pred toľkými rokmi, koľko máš ty, pani moja, a ešte zopár mesiacmi, keď som žil na takom ľahkom chlebe a z potu iných podobne ako tvoji únoscovia, zmocnili sme sa raz lode bohatého kupca, čo nás stálo nemálo krvi. No neboli sme ani slabší, ani počtom nás neprevyšovali, lebo sme zaútočili s dobre vystrojenou loďou a družinou v plnej sile, ale — naše na ukrutnosti navyknuté ruky nám zmeraveli pri pohľade na tváre dvoch ľudí. Keď sme už totiž sputnávali cudzincov, čo sa vzdali, a vraždili vzdorujúcich, keď sme začali otvárať truhly s tovarom, z ktoréhosi kúta lode sa vynoril pár mladých ľudí rovnakého veku i postáv a na neuverenie driečnych, švárnych i roztomilých. Čo krásne si len mohol človek žiadať pre svoj výzor, všetkým oplývali a veľmi sa podobali jeden druhému, ale predsa bolo jasné, že ide o muža a ženu. Prv než vystúpili z úzadia, pobozkali sa a povedali si niečo dojímavé, akiste sa navzájom lúčili. Potom si vyhrnuli rukávy, šabľami ozbrojení podišli až k nám a nebojácne sa ozvali:

,Dobrí ľudia, vezmite si všetko, čo je na lodi, lebo na majetku nám nezáleží, no prosíme vás, aby ste nám láskavo dovolili bez úhony sa vrátiť domov, za čo vám budeme nesmierne povďační. Ak s tým nesúhlasíte, pamätajte si, že potom radšej zahynieme vašou alebo vlastnou rukou, a tak nebudete mať z nás nijaký osoh, ani úžitok!’ Z ich očí pritom hľadela taká hrôza, akú len mohol dopustiť ich ľúbezný a lásky hodný výzor. Zároveň odhodlaní boli zaťať do každého, kto by sa k nim priblížil.

Nuž veru pri pohľade na nich a počutí týchto slov sme priam skameneli. Len v očiach sme si navzájom čítali údiv a rozpaky, či sa väčšmi treba čudovať ich smelosti, ktorá vôbec nepristala takým driečnym ľuďom, a či ich nezvyčajnej kráse. Vyhovieť uvedenej žiadosti odrádzal už sám ich výzor. Všetci sme ich pokladali za cennejšiu korisť, než bolo to veľké množstvo drahého tovaru na dobytej lodi, a každý z nás uvažoval, čo a ako by s nimi urobil, keby mu ich určil žreb. Prepustenie oboch na slobodu pokladali sme za nevýslovnú škodu. No obávali sme sa ich zmocniť násilím, aby sa už pri prvom našom útoku podľa sľubu nezmárnili, lebo veď v praviciach držali šable a pištole v ľavých rukách si opierali o prsia.

Medzitým sa zbehli nesputnaní ešte cudzinci, ktorých povzbudila smelosť pánov i naše zaváhanie, a vtedy z nás veru začali tiecť krvavé kropaje. Museli sme si dávať veľký pozor, aby tí dvaja neutrpeli nejaké zranenie, a usilovali sme sa oddeliť ich od ostatných, no nedarilo sa nám. Ustavične sa zvŕtali medzi svojimi, ba ako najudatnejší vodcovia vždy sa vrhli ta, kde ich ohrozovalo najväčšie nebezpečenstvo. Napokon sme ich predsa len premohli; veď akože nám aj mohli odolať? Všetkých sme povraždili tak, že tých dvoch sme pritom vôbec nezranili. A o nič iné nám ani nešlo. Ich sme sa však ihneď nezmocnili, lebo chrbtami sa opreli o stenu a odrážali nás. Preto sme sa medzi sebou poradili a rozhodli, že ak už je nevyhnutné dakomu z nich ublížiť, radšej teda mužovi než žene. Obkľúčili sme ho, poranili, strhli ho na zem a premohli. Ale vtedy veľa nechýbalo, že sme neprišli o ženu, lebo keď videla svojho verného druha povaleného, zaťala ešte ktorémusi útočníkovi do hlavy, chytro spustila na pištoli kohútik a určite by sa bola prestrelila skrz-naskrz, keby jej nebola zlyhala zbraň. Prach jej asi zvlhol alebo sa v takej trme-vrme vysypal z panvice. Nato sme polapili aj ju, obom odobrali zbrane, ktorými si mohli ublížiť, zatvorili sme každého zvlášť a starostlivo ich strážili.

Potiaľ sa nám všetko darilo na všeobecnú spokojnosť. Prišlo však na delenie koristi. Vtedy vznikla hádka a zvada predovšetkým kvôli zajatkyni — komu má pripadnúť. Obyčajní druhovia z pospolitosti nemali nádej, že ju získajú, a preto nástojili na tom, aby sme oboch väzňov poslali do Stambulu sultánovi, ktorý nás za taký dar akiste bohato odmení a s jeho dobroprajnosťou mohli by sme rátať i v budúcnosti. No náš harambaša — ten istý, ktorého som navštívil aj v súvise s tebou, lebo je to otec onoho nezdarného záletníka Aborisa — s tým nesúhlasil. Odvolával sa na prednostné právo veliteľa, podľa, ktorého si neobmedzene až dosiaľ vyberal prvý z koristi to, čo chcel. Teraz sľuboval druhom, že im ihneď odovzdá takú odmenu, aké si trúfali dostať od sultána, ba ochotný bol vyhovieť ich požiadavkám, hoci by ho to malo stáť celý majetok.

Ja som svojou mocou zastával miesto uprostred — podliehal som harambašovi ako vodcovi, lež ostatným bol som po ňom prvým veliteľom. Nuž aj v tomto spore zaujal som strednú cestu. Tváril som sa, že chápem opodstatnenosť požiadavky oboch strán. Pri hádke som neprestával tvrdiť, že treba nájsť taký spôsob riešenia, aby sa vyhovelo obojim na všeobecnú spokojnosť a tak sa predišlo rozbroju, ktorý by mohol narušiť naše doterajšie dobré spolunažívanie. No keby len boli tušili, čo takýmto stanoviskom sledujem! Istotne by mi neboli poskytli príležitosť, aby som rozhodoval v ich spore. Podľa mojich rečí ma totiž pokladali za nestranného druha, ktorému vôbec nezáleží, komu pripadne zajatkyňa, a preto ma všetci jednomyseľne ustanovili za strážcu ženy, kým sa nedohodnú o jej osude. Ochotne som sa ujal povinnosti a čím väčšmi moja tichá voda podmývala brehy, tým usilovnejšie som uvažoval, čo podniknúť, aby sa mi zámer vydaril.

Medzitým sme priplávali k ostrovu, kde sme obyčajne odpočívali a veselili sa po vydarenom lupe. Toto miesto nám veľmi vyhovovalo a zakopali sme si tam nemálo pokladov, aby sme v prípade dajakej nepredvídanej nehody neostali holí a bez prostriedkov. Na lodi zanechali sme len zopár druhov, čo mali pozorovať more, a ostatní sme vyšli na ostrov, políhali si do trávy a znovu sa začali radiť a škriepiť, čo so ženou. Vodca nechcel odstúpiť od svojej požiadavky, ba niektorých si už získal darmi alebo z poslušnosti sa naklonili podaktorí na jeho stranu. Ale väčšina druhov, rozpálených závisťou, tvrdohlavo a neoblomne sa pridŕžala svojho stanoviska, až napokon rozhodli:

,Keďže sme ju nadobudli všetci spoločne, najspravodlivejšie bude, keď sa stane spoločným vlastníctvom všetkých. No ak je to nemožné, pošlime ju,’ opakovali pôvodný návrh, ,najvyššiemu vládcovi sveta. Ak sa ani to nemôže uskutočniť, zabime ju, aby raz nezapríčinila medzi nami vážny rozbroj, aby nebola kameňom úrazu a jej zásluhou sa nerozbila naša svorná družina. A keďže je taká švárna, určite sa stane, čo predvídame.’

Nuž a mne ani o iné nešlo, len aby sa čím skôr splnila ich predpoveď, čo hrozilo ešte v ten deň, pretože vznikli medzi nimi veľké rozpory. Ich zvadu však prerušila a myšlienky im iným smerom odpútala nečakaná príhoda. Lodná stráž zbadala na mori plachty akéhosi približujúceho sa korábu. Dohovoreným znamením to zaraz oznámila ostatným druhom, ktorí hneď pochytili zbrane, lebo našou zásadou bolo — nikoho neprepustiť bez úhony, získať čo najviac lúpeže, nevymeškať nijakú príležitosť a zbíjať. Nikdy sme sa totiž neuspokojili ani s tou najväčšou korisťou, ktorá by bola iným postačila na dlhší čas. Pachtili sme teda po každom, čo sa vydal na cestu a tým sa nám priam núkal, nuž zaútočili sme a zmocnili sa všetkého i s ľuďmi. A darilo sa nám v tom až dotiaľ, ako sme len chceli… No táto príhoda nám jasne ukázala, že nie sme nepremožiteľní!

Ja som ostal na ostrove pri švárnych zajatcoch uväznených osobitne vo dvoch jaskyniach. Ostatní nasadli na koráb, vyvesili zástavy a s veľkým, pre celé naše pokolenie príslovečným bojovým krikom pohli sa proti cudzincom. Keď sa obe lode priblížili k sebe na dostrel, vyslali naši ľudí, aby sa tamtých spýtali, či sa chcú dobrovoľne poddať aj so všetkým, čo vezú, alebo sa mienia radšej brániť a zakúsiť potom ešte nemilosrdnejšiu pomstu. Ale oni či vedeli, že piráti s rovnakou dobrotou zaobchádzajú i s tými, čo sa im dobrovoľne vzdali, ako aj ktorých premohli, či sa ich nebáli — odkázali, že prosia, aby im dovolili prejsť tadiaľ slobodne, za čo sa im ochotne odvďačia, no že ich požiadavku, odovzdať všetko i seba, pokladajú za priveľkú. Rozhodli sa teda, že výsledky svojej usilovnosti budú brániť zo všetkých síl. Ak podľahnú (odkázali), stane sa nám aj tak po vôli, no ak oni zvíťazia, máme im aj za tento pot zaplatiť my.

Našich takáto odpoveď najedovala, ihneď začali do nich páliť z diel, až sa povetrie chvelo od hukotu. Ale ani oni nemlčali, vítanie a pozdravy statočne vracali, ba až s takými úrokmi, že hneď spočiatku sa k nim začalo nakláňať víťazstvo. Vedeli tak dobre mieriť, že čoskoro všetky naše kanóny rozbili alebo vyrazili z ložísk. A vtedy neúspešnejší museli hľadať iný spôsob, teda priblížili sa celkom k lodi, aby s nepriateľom skoncovali mečmi. No ani pritom nič nedosiahli, ani jednému z nich sa nepodarilo skočiť na cudziu palubu. Ba tamtí ešte sírou a smolou podpálili našu loď na mnohých miestach, až ju celú zachvátili plamene, takže našich už väčšmi ohrozoval oheň než nepriateľ. Keď nechceli zhorieť, museli s vypätím všetkých síl kerovať k brehu. Napadnutý koráb naháňal našich aj ta, a či už to bol trest boží za naše nesčíselné zločiny alebo číra náhoda, dosť na tom, že po šťastlivom začiatku i úspešnom priebehu bitky vydarilo sa im všetko aj naostatok. Dotiaľ nás nikto nielenže nepremohol, ale nenarobil nám ani väčšiu škodu, no títo počtom slabší nás tak zbili, rozdrvili a úplne zničili, že to znamenalo na dlhé roky koniec našej pirátskej družiny.

Pravda, ja som nielenže nevzdychal nad celým týmto nešťastím, lež som si želal dačo podobné, aby som sa tak čím ľahšie a chytrejšie sám zmocnil zajatkyne. Veď som si nazhŕňal už toľko bohatstva, že to mohlo postačiť aj mne aj mojim potomkom. Aby som sa stal úplným boháčom, potreboval som už len tmu, pretože za svetla som ju nemohol nebadane odviesť. A napokon dosiahol som i to.

Keď sa bitka preniesla na ostrov, pustili sa do seba ešte zúrivejšie. Našich povzbudzovalo vedomie, že bojujú priam doma a uprostred svojho vlastníctva, teda bijú sa takrečeno za oltáre a ohniská domova. Tamtí zasa nechceli si dať z rúk vytrhnúť doterajšie úspechy a zle skončiť, a taktiež aj im išlo o životy a všetok majetok. Do západu slnka ozýval sa tam brinkot šabieľ, ľudia sa navzájom klali a rúbali, až napokon podľahli naši. Keď sa nedalo myslieť už ani na útek, harambaša mi odkázal, aby som oboch väzňov ihneď zabil, prišiel medzi ostatných a spolu s nimi statočne umrel. Prisľúbil som všetko vykonať, len som posla súril, aby bežal naspäť, lebo naši ho akiste nevyhnutne potrebujú.

Potom som vošiel do jaskyne k žene a povedal jej, aký som dostal rozkaz a že ho musím zaraz vykonať. Navravel som jej, že by sa mohla zachrániť, ak by chcela odísť spolu so mnou. Ona však bez rozmýšľania a nebojácne nastavila hlavu:

,Zotni mi ju, nechcem ju nosiť ani chvíľu, ak ma nenecháš žiť s mojím mužom!’

Čože som si mal počať? Sľúbil som, že vezmem i muža, čo som vtedy myslel úprimne, a bežal som k nemu. Ale ten ležal s ťažkou ranou ako bez ducha, nemohol sa postaviť ani na nohy. Bol by som ho teda musel niesť, čo by ma bolo nepochybne zdržalo, a z najmenšieho meškania hrozilo veľké nebezpečenstvo. Usilujúc sa zachrániť troch, mohol som troch zničiť. Vyniesol som ho aspoň z jaskyne, aby ho nezmárnil dakto iný, čo by ta pribehol po mne, ukryl som ho na lepšie miesto, ranu som mu chytro natrel hojivom a obviazal. Ešte som mu vsunul do odevu akúsi drahocennosť, aby mal z čoho žiť aspoň začas, ak ostane nažive a podarí sa mu odtiaľ dajako dostať. Potom som sa rýchlo vrátil k žene a oklamal som ju, že muž je už v člne, aby sa teda poponáhľala i ona. Neborká uverila, pobrala sa so mnou, predierala sa pomedzi šípinu a tŕnie, ale keď sme došli k moru, videla, že okrem nás dvoch nieto tam nikoho. Rozplakala sa, začala bedákať, zalamovať rukami a chcela bežať späť medzi bojujúcich, nato zasa skočiť do mora a kadečo iné, čo len môže milujúcej radiť úprimný žiaľ a bolesť za strateným druhom. No ja som to nebral na ľahkú váhu a vyskúšal som všetky vtedy účinné spôsoby — prosby aj zaliečanie — a hoci vzdorovala a metala sa, vniesol som ju do člna, urobil patričné opatrenia, aby si neublížila, a ponáhľal som sa k najbližšej pevnine.

Čo sa stalo s ostatnými, či prišli všetci o život, to som sa dlho nedozvedel, hoci som neskôr za tým sliedil a vypytoval sa kdekoho. Až nedávno mi to znovu prišlo na um v súvislosti s tvojím únoscom Aborisom. Keď som sa totiž vyzvedal, kde by mohol žiť človek takého mena, a označili mi Tripolis di Barbaria, predpokladal som, že to môže byť syn nášho niekdajšieho harambašu. A keď som ho tam potom aj skutočne navštívil a hoci sme sa nijako nemohli porozumieť, jednako som sa nezdržal a spýtal sa ho na ten prípad. Povedal mi, že všetci naši zahynuli, len jemu sa podarilo presekať, utiecť a skryť sa, potom žil už statočnejšie. O tom švárnom väzňovi mi však nevedel povedať nič. Či tam umrel alebo či ho našli víťazi a odviezli do jeho vlasti, vie sám Alah.

Mne šťastie žičilo. Po čase priplavil som sa do damascénskeho beglerbegátu, tam som potom vyšiel na pevninu, najal si povoz a ním sa dostal až do Jeruzalema, lebo stade som pochádzal. Svoju korisť som však prestrojil a umazal na špatu, pretože ináč určite by som bol o ňu prišiel.

Pani moja, nemysli si o mne nič zlé, ani ma neupodozrievaj z dajakého nečestného správania voči nej, lebo celou cestou i potom doma som ju neustále iba prehováral, aby sa stala mojou ženou. No keďže sa ustavične tomu vzpierala, nemohol, ani nechcel som ju prinútiť k láske násilím. Kúpil som dom a zatvoril ju ta, lebo som pevne dúfal, že čoskoro zabudne na predošlého — čo sa obyčajne u väčšiny žien pomerne chytro stáva — a nato začne myslieť na druhého, a okrem toho viacej som si voči nej nedovolil.

Na moje najväčšie prekvapenie po určitom čase porodila dvojčatá, ako ruže rozkošné deti, dievčatko a chlapčeka. Narodili sa v tú istú hodinu, úplne sa ponášali jedno na druhé a už hneď takým malinkým prekvitali tváričky všetkou matkinou krásou. A jedným z týchto detí — aby som už viacej neodďaľoval vyjavenie nepochybnej pravdy — ty si, pani moja, a druhým bol nešťastný Ibrahim… Odpusť mi,“ chytil Fatime ruku a chcel jej ju pobozkať, ale ona mu nedovolila, „odpusť, že som vás potom odtrhol od matky a tým ju nesmierne zarmútil a zároveň prehrešil sa i voči vám, hoci podľa mojej mienky očakávala vás tak oveľa lepšia budúcnosť, než keby ste boli zostali u mňa. Potom ste uznávali za svojho otca Ibrahima, ktorý bol vtedy iba mollom. Stalo sa to takto:

V tých dňoch jedna z jeho žien porodila, no nerozvážne vzala novorodeniatko k sebe do postele a zadlávila ho hneď tej istej noci, keď manžel ešte nevedel o svojom potomkovi. Neotáľala ani chvíľku a okamžite poslala po mňa, lebo vedela, čo sa u mňa stalo. So zopätými rukami a za veľkého plaču i božekania ma úpenlivo prosila, aby som jej jedno z vás prepustil, ak ju chcem zachrániť od istej smrti. Čože som mal robiť? Bola to moja dobrá priateľka a nebolo kedy uvažovať, aké môže mať všetko následky. Bežal som teda domov a za jedno dieťa doniesol som jej dve, lebo medzitým stačil som si uvedomiť, že treba dať obe, aby po čase nápadná podobnosť medzi vami neprezradila toto klamstvo. A zámena sa nám vydarila na obojstrannú spokojnosť. Ibrahim by jakživ nebol prišiel na to, čo sme tajne urobili.

Ale čo ma mohlo postihnúť najtrpkejšie, bolo to, že po vás prišiel som i o vašu matku. Ibrahimova žena sa totiž ľakala i toho najtichšieho vánku, aby nedoniesol manželovi dačo do uší, keďže sa dozvedela, že vaša matka neprestáva bedákať a žiada späť svoje deti. Nuž toľko dobiedzala, aby som ju prepustil a odoslal naspäť do jej vlasti alebo predal niekam hodne ďaleko, a dotiaľ mi húdla o nebezpečenstve, ktorým nás ohrozuje jej prítomnosť, až som ju napokon musel poslúchnuť.

Predať som ju nechcel za nijakú cenu na svete, lebo srdce by ma bolo nesmierne bolelo, keby mal z nej potechu dakto iný. Ani domov som ju vtedy nemohol poslať, keďže aj sama odporovala a ustavične mi vravela: „Pretože si ma obral o tri najdrahšie bytosti, nič mi už nezostalo na svete, nemám ani vlasti a domova, ani priateľov a známych, všetko zahynulo so stratenou láskou a mojou krvou. Zahluš i mňa, aby som čím skôr prestala trpieť a hynúť.“ Okrem toho nenašiel som človeka, čo by sa plavil do tých krajov a mohol by som mu ju zveriť či nasilu natisnúť. Neskôr som však natrafil na istého egyptského kupca, ktorý vyznával podobné náboženstvo ako i ona. Najprv som sa s ním osamote pozhováral a rozpovedal som mu svoj úmysel, potom som u predstaveného mesta formálne od neho prevzal zopár piastrov, aby sa nedomnievali, že ju dávam do daru, a odovzdal som mu ju spolu s listom o prepustení z otroctva. Pritom som ho prosil pre všetko, čo mu je na svete najdrahšie, aby ju či už v Alexandrii alebo v niektorom inom prístavnom meste odovzdal dakomu statočnému, čo by ju svedomite dopravil domov. Ak by ju však neopúšťal žiaľ ani u neho a nechcela sa vrátiť do vlasti, nech sa o ňu postará a ochraňuje ju pred všetkými protivenstvami. Za ochotu vrátil som mu nielen jeho piastre, ale priložil som k nim toľko, koľko by vystačilo človeku aj na ten najdlhší život. Ba i jej samej som nebadane vtisol meštek, žeby neostala v prípadnej tvŕdzi bez prostriedkov. Ako sa jej potom vodilo, nedozvedel som sa vôbec nič priam tak, ako ani o jej manželovi.

Takáto je teda pravda, najláskavejšia moja pani, o pôvode tvojom i tvojho brata. Toto bola vaša rodina! Preto som sa nikdy nečudoval, že najmä ty — lebo po Ibrahimkovom zmiznutí mohol som to pozorovať predovšetkým u teba — prechovávala si voči nám a všetkému, čo s nami súviselo, taký odpor, no tým, ktorých my pokladáme za neveriacich, prejavovala si vždy veľkú náklonnosť a vrúcne si túžila s nimi sa stretať i zhovárať. Vpila si to do seba s materinským mliekom, hoci si ho nepila dlho… Za vás dostal som takú odmenu, že Ibrahim — očarený vašou roztomilosťou — pri každej príležitosti sa odvďačoval mojej priateľke, uprednostňoval ju pred ostatnými ženami a splnil jej každú žiadosť. Ona zasa nezabudla na moju veľkú službu a neprestávala sa prihovárať za mňa u muža.“

Fatimu kádiho príbeh takmer zmyslov pozbavil, od údivu onemela a iba hľadela na rozprávajúceho, lebo toto vyjavené tajomstvo zdalo sa jej nielen priam neuveriteľné, ale aj nemožné. Čo jej však mohlo zabrániť, aby neverila celému tomuto prípadu, o ktorom nemala ani potuchy?

Celkom ináč prežíval všetko Don Varlet. Nepochyboval o pravdivosti kádiho slov, veď bol pri tom, keď polapili onú osobu, aj tam, odkiaľ ju odviedli za spomenutej bitky. Dobre ju poznal a aj toho, komu patrila. „Ach, ja nešťastný!“ bedákal po vypočutí tejto príhody, ale nič neprezradil ani Fatime, ani kádimu. Fatimu cez deň neraz objal a bozkával, pričom v nej objímal a bozkával aj Reného, neraz cez deň ho obchádzali mdloby kvôli… I radoval sa, keď na ňu pozrel, no zmáhal ho i zármutok, keď nevidel… A táto druhá túžba srdca natoľko mohutnela, že by ho určite bola uložila do hrobu, keby sa bol René dlhšie nevracal. Nič by mu neboli pomohli nijaké vodky a prášky ani zo všetkých apatekárskych sklepov.

René sa však svojou múdrosťou vyšmykol z pazúrov smrti, ktorú v duchu už podstúpil, rozlúčil sa s muftiho dcérou, zdravý sa vrátil domov a tým svojho otca uzdravil a spôsobil mu nesmiernu radosť.