ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cestu mal dobrú, šťastlivú, lenže pridlho trvala. Majiteľ lode sa totiž náročky a bez vážnejšej príčiny bavil po kadejakých mestách, a keď chcel René prestúpiť na inú loď, ktorá by sa rýchlejšie plavila — nedovolil mu, lebo sa vraj zaručil, že ho naisto privezie až domov, čo chce dodržať do poslednej litery. A so súhlasom Araba koptického náboženstva doviedol so sebou aj onú ženu, ktorá ho vtedy zachránila pred otrávením. Keď ju Don Varlet zazrel prekračovať prah, ihneď vyskočil zo stoličky, bežal jej v ústrety a skôr než by privítal Reného, hodil sa jej okolo krku s volaním:

„Ach, ty si to, moja najdrahšia, alebo iba tvoj duch?! Neklamú ma oči, keď ťa vidím, neklamú ma ruky, keď sa ťa dotýkam, keď ťa objímam?!… Môžem veriť, naozaj môžem veriť svojim zmyslom?… Prizri sa,“ obrátil sa k prítomnému kádimu, „dobre sa prizri, či je to ona, ktorú si odviedol z ostrova a potom ju po pôrode odovzdal inému. Obzri si ju a dosvedč mi, lebo ja som celý vo vytržení!“

Kádi pristúpil bližšie a sústredene sa jej zadíval do tváre, potom im padol k nohám, Don Varletovi prikývol hlavou, že je to skutočne ona, a obidvoch skrúšene prosil o odpustenie svojej viny.

Vtedy sa Don Variet spýtal Reného:

„Kdeže si ju našiel, ty moja opravdivá krv, skutočný môj syn a nie chovanec, kde si na ňu natrafil, akým zázrakom si k nej prišiel a doviedol ju sem, keď som ťa už oplakal?“ No keď René od veľkého prekvapenia nemohol vydať zo seba ani slovo, Don Varlet ju znovu objal: „Povedz mi teda ty, rozkoš moja, za ktorou som toľký čas želel a ustavične ju oplakával, no nikdy som ju nemohol oželieť, ani dostatočne oplakať — povedz mi, prečo si sa skôr nenavrátila a nepotešila ma v opustenosti vdovca? Či si chcela, ale nevedela si o mne, alebo si vedela, ale nechcela, či si aj vedela, že žijem, a chcela sa ku mne i vrátiť, no bránilo ti azda väzenie?“

Keď ju trochu popustilo prvé pohnutie, ktoré ju zasiahlo tak nečakane a prudko, že ani ona nevládala nič povedať, napokon sa ozvala:

„Nebránilo mi nijaké väzenie, drahý môj muž, na nič podobné ani nepomysli. Dostala som sa k statočnému človekovi, u ktorého sa mi nestala ani najmenšia krivda, ani mi tam nik neublížil. Hneď spočiatku mi preukázal veľké milosrdenstvo, lebo ma vyliečil z ťažkej choroby, do ktorej som upadla po nesmiernych útrapách, a odvtedy sa ku mne správal vždy tak, že ani otec nemohol byť lepší na dcéru. Prečo bol taký? Hoci som sa ho prekvapená neraz aj spytovala, neviem veru. Keď som mu rozpovedala svoj nešťastný osud a spomenula i tvoje meno, povedal iba toľko, že kedysi dobre poznal nejakého Don Varleta.“

„To musel byť môj otec,“ prerušil ju Don Varlet, „pre ktorého ti preukazoval priateľstvo, lebo si pamätám, že bol niekoľko ráz za obchodom v Káhire, a odtiaľ zas chodil k nám istý človek gréckeho náboženstva a býval u nás. Otec mi pripomínal, aby som s tým Káhirčanom taktiež udržoval priateľstvo, ak sa dám podobne i ja na kupectvo. Nech sa už pre čokoľvek zachoval k tebe tak dobrotivo, moja najvernejšia láska, nech ho boh požehná a my sa mu pousilujeme odvďačiť.“

„Často mi vravieval, často ma nabádal,“ pokračovala opäť, „aby som sa vrátila k priateľom, ak chcem, ak mi u nich dačo nevyhovuje, že sa postará o moje bezpečné dopravenie až domov. Ale čože ma mohli lákať priatelia, keď som stratila teba?… Netúžila som po nijakej poteche, ak si mi ju nemohol poskytnúť ty, v čo som vtedy veru mohla neveľmi dúfať a ťažko veriť. Veď som ťa musela opustiť ťažko zraneného uprostred boja, v ktorom si mohol utŕžiť ešte nové a smrteľné rany. No posilňovala ma akási až slepá nádej, že si sa zachránil, a neprestajne som sa na teba vypytovala každého, čo ta prišiel, ale nikdy som sa nedozvedela ani len najmenej. A kto mi o tebe povedal, komu sa treba poďakovať preto za môj príchod, je tento mladík… Ale ako ho môžeš volať svojou krvou a opravdivým synom?“ pustila sa zrazu do veľkého plaču. „Azda si sa nedopustil toho, čo som ja mohla skôr urobiť s čistým svedomím, keďže som bola presvedčená o tvojej smrti väčšmi než ty o mojej? Vari si sa v pochybnostiach, či žijem alebo som umrela, oddal s inou i proti prikázaniu? Och, ja nešťastná — ak je to pravda!“

„Skutočne je to môj syn,“ odpovedal Don Varlet, „veď prizriže sa mu lepšie i ty, láska moja, či nie je aj tvoj.“

Hľadela síce na neho, ale mlčala…

„Pozri teda,“ vravel Don Varlet a ukázal na Fatimu, „pozri na túto pannu a povedz, či v nej nepoznávaš svoju dcéru.“

Obrátila na ňu svoj zrak a hneď ju objala so slovami:

„Toto je skutočne moja podoba i ozajstný plod môjho života!“

„A tento,“ povedal Don Varlet, „ponáša sa na mňa, máme spoločné črty v tvári a zamiloval som si ho preto i neznámeho po únose a podivuhodnom stretnutí, keď som ťa hľadal po svete. Je to brat tejto tvojej dcéry, o ktorej sa dozvedel a vybral sa po ňu, pričom doviedol aj teba. No najskôr to môže potvrdiť tento mohamedán,“ odvolával sa na kádiho, „ktorý nepochybne najlepšie pozná všetky udalosti, lebo u neho si porodila dvojčatá, on ti ich odobral a komu ich odovzdal, s tým sa neustále stýkal — nuž a nemá príčiny, aby klamal. Znovu si ho teda obzri dôkladnejšie, možno má dajaký znak, podľa ktorého ho spoznáš a prijmeš za syna, ako som ho prijal i ja.“

Vtedy sa jej René preukázal tým istým znakom ako Fatime v Tripolise, na čo ona vykríkla:

„Ach, ani som si nezaslúžila od nebies toľko radosti!“ a bola by padla horeznačky, keby ju neboli prichytili. Podobné čosi stalo sa v poslednom čase neraz i Fatime, Van Stiphoutovi, Don Varletovi aj Renému, a tomuto poslednému iste častejšie než ostatným, najmä keď…

Boli ešte pod prvým dojmom tohto nečakaného stretnutia, nijako sa nevedeli dosýta vynačudovať, že sa takto zišli, vzájomnému objímaniu nebolo konca-kraja — rodičia nepúšťali z náručia deti a deti zasa rodičov, navzájom sa skrápali slzami radosti, vo vytržení odtŕhali sa od seba a opäť pribiehali jeden k druhému — keď zo susednej miestnosti vošla Hadixa spolu i s janičiarom. Bola pekne pristrojená, tvár jej žiarila krásou a veselosťou, akoby ju nikdy neboli postihli nijaké útrapy, a lahodný krok jej nepomýlila ani náhla slabosť, čo jej udrela do nôh. Najprv sa uklonila všetkým prítomným, ako sa tam už naučila, potom s roztomilým úsmevom pristúpila k Renému a osobitným úklonkom ho privítala celá natešená, že sa šťastlivo vrátil.

Keby premenu na Reného tvári bol spôsobil strach a nie radostné užasnutie, Hadixu bolo by treba pokladať za Medúzu, lebo priam tak zbledol, zmeravel a skamenel ako všetci tí, čo zazreli ohavnú podobu Medúzy, ktorá mala na hlave miesto vlasov hady. A k sebe prišiel až po dlhej chvíli, aj to iba pomocou všelijakých liekov, ktorými ho priviedli k životu. Vtedy pozrel na ňu a povedal:

„Nesklamalo ma teda moje tušenie — ako teraz jasne vidím, že sa ti predsa podarilo uskutočniť, čo si chcela — ktoré vo mne skrslo na lodi, keď sa jej majiteľ zbytočne bavil kadekde a nástojil, že ma osobne musí dopraviť až sem… Nuž stalo sa ti po vôli, zvíťazila si!“

„Skutočne ja som zapríčinila,“ ozvala sa panna, „že ste sa plavili tak dlho. Postarala som sa, aby som tu bola skôr než ty a nemusel si sa opäť vystaviť nesmiernym nebezpečenstvám proti mojej vôli. Lebo — ako sa iste pamätáš — chcela som sa tvojou stať vlastným pričinením, aby si pre mňa nemusel utrpieť nijakú škodu, a nevedela som sa zmieriť s tým, že by som mohla žiadať od teba nielen takú námahu a kvôli mne podstúpený storaký strach, ale aj tvoju ochotu, že to všetko vďačne pretrpíš. A preto sa mi vždy zdalo, že v odchode spolu s tebou sa skrýva viacej nebezpečenstva, než keď sa vyberiem sama, ak aj nie viacej, nuž aspoň toľko, ako keď odídem sama. Aby sme teda nezahynuli obaja — keby sa tak už malo stať — obetovala som sa za obidvoch. Neodsudzuj ma, lebo aj ty si v našom spoločnom nešťastí — ako dobre vieš — obetoval za mňa svoju lásku. Ak som sa v dačom z veľkej horlivosti previnila, odpusť mi,“ prosila so zopätými rukami, „odpusť a tú, za vyslobodenie ktorej bol si ochotný položiť život, teraz neodvrhni, neodožeň od seba, lež ju prijmi, keď ti ju už bez vlastného pričinenia darovalo samo dobrotivé nebo!“

„Isteže,“ povedal na to René, „ty máš pravdu. Nuž ako by som ťa mohol neprijať, ako by som smel spáchať takú do neba volajúcu krivdu a odvrhnúť ťa alebo odohnať?! Lež ako ti môžem teraz dostatočne preukázať lásku, keď si mi to znemožnila?“

„Preukázal si ju už dosť výrazne,“ odvetila Hadixa. „A keby si bol kvôli mne preplával aj sto ráz more i Níl, nedala sa už lepšie preukázať, ani vyznať. Lebo akýže je rozdiel medzi takou či onakou smrťou? Veď chcel si ju — prepáč, že toľko to opakujem — pre mňa podstúpiť.“ A znovu mu pripomenula jeho premyslené podujatie, ktorým ju chcel po svojom usmrtení zachrániť životu, čo pokladala za neodškriepiteľný prejav veľkej lásky. Potom mu naširoko rozpovedala, čo urobila s jeho listom, ako sa postarala, aby ho pri nej našli až po jej smrti a poslali ho aj pašovi do Tripolisu; ako ho napokon pred odchodom doplnila a nechala v Káhire, aby sa to dozvedel i mufti.

„Ach, Hadixa, ty si celá Juno, Diana, Venuša, Palas Aténa!“ dodal René a sadol si vedľa nej.

Potom si zaradom všetci vzájomne rozprávali svoje príhody, a čím boli strašnejšie a smutnejšie vtedy, tým väčšiu radosť prežívali teraz pri ich spomienke. Iba kádi sa netešil, ba znepokojovali ho veľké obavy, lebo videl, že sa dostal práve k tým ľuďom, ktorých rodinu tak poroztŕhal a zapríčinil im toľko nešťastia — kým ho nezačali všetci rad-radom utešovať. A prvá sa mu prihovorila pani:

„Dobrý človek,“ vravela, „prehrešil si sa len tým, že si pomáhal svojim druhom pri tom, keď nás zajali, a tak sa zúčastnil na ich zločine. Čo nasledovalo potom, za to sa na teba nehnevám, ba skôr ti z celého srdca ďakujem, lebo viem, že nikto z tých ostatných nebol by zaobchádzal so mnou podobne. Uniesol si ma síce pre seba, ale keď si sa presvedčil, že vôbec nemienim vyhovieť tvojej prosbe, nepokúšal si sa dosiahnuť svoju túžbu násilím, čo je u vás neslýchané, a preto tým chvályhodnejším príkladom. Čo si nedocielil podobrotky rečami, nechcel si získať silou-mocou a potom si ma nevydal do rúk svojich súvercov, lež človeka, ktorého statočnosť som už zaslúžene vychválila. A že si mu moje dietky neodovzdal spolu so mnou, aj to ti možno odpustiť, lebo si ich už predtým komusi daroval — keď si ešte dúfal v získanie mojej náklonnosti — a potom pri mojom odoslaní nemohol si ich pýtať späť. Nech už vtedy bolo akokoľvek, mne stačí, že ich teraz vidím pri sebe, a ty nemaj nijaké obavy.“

Po matke prehovorila Fatima:

„Že som sa stade vyslobodila, musím v podstate ďakovať predovšetkým jemu, lebo bez neho nebola by som sa mohla tak bezpečne zhovárať s ľuďmi z týchto krajov, nebola by som zatúžila dostať sa sem, ani braček René by sa nebol o mne dozvedel prostredníctvom Van Stiphouta, nebol by mi oznámil svoj príchod a nebol by ani prišiel. A hoci by to bol z preveľkej lásky voči mne aj urobil, ako by sa dostal ku mne, keby mu to nebol umožnil kádi? Ako by sa dohovoril so mnou o svojom predsavzatí? Akože by ma bol mohol získať pre útek až natoľko, že som sa pevne rozhodla utiecť a podstúpiť hocaké nebezpečenstvo aj potom, keď som Reného pokladala za mŕtveho a korisť rýb?“

Po Fatime chválil kádiho ako dobrodinca René a pritom sa ho viac ráz opýtal, čo by bol urobil, keby ho bol nejako spoznal.

Napokon sa ozval Don Varlet a takto povedal:

„Nech sa mi už hocičo prihodilo, nič sa nestalo bez dopustenia či úmyslu bohov. O všetko som prišiel, keď som sa zo Salena sťahoval na nové miesto do Benátok — a všetko sa mi zas vrátilo. Dedičstvo i majetok, čo mi odňali piráti, dostal som po tej bitke na ostrove späť aj s úrokmi za rany, lebo kupci po víťazstve každému väzňovi zbojníkov vrátili ulúpené imanie a čo z ukoristených pokladov ešte zvýšilo, to rovnako podelili medzi seba a nás. Nepochybne najväčší a najdrahší môj poklad — moja manželka bola až dosiaľ nezvestná, ale teraz čože mi chýba?! Mám aj najdrahšie zálohy našej lásky — syna i dcéru, nuž mám všetko na svete… A tebe, dobrý človek, za dobrodenie, ktoré si preukázal mojim trom najmilším i mne štvrtému — lebo si ma odniesol z miesta, čo som sa dozvedel až tu od teba, kde ma akiste čakala smrť, ošetril si mi rany, takže sa onedlho zahojili, a zaopatril si ma i potrebnými prostriedkami na vyživenie — za toto dobrodenie ti sľubujem vo svojom dome a pri svojom stole stály chlieb…“ Potom objal a začal bozkávať Van Stiphouta, pričom vravel: „A ty si žiadaš akú odmenu za svoju preveľkú lásku, o akej nechyrovať ani medzi krvnou rodinou a bez ktorej by sme tu neboli takto pospolu? Môžem sa ti vôbec primerane odslúžiť? Nuž uznávam, že sa ti nemôžem! Ale aj tak prejav svoju žiadosť a nech to bude čokoľvek, ochotne a naskutku ti vyhoviem.“

„Na všetko som sa podujal z úprimnej lásky, a nie za odmenu,“ odpovedal Van Stiphout.

Po istom čase, keď sa opäť všetci zišli, zmienil sa Don Varlet o svadbe svojich detí. Prvej sa na to spýtal Fatimy a ona mu odvetila:

„Ja nechcem nikoho iného — pravdaže, so súhlasom rodičov a ak ma on neodmietne — iba svojho záchrancu.“

Všetci sa zasmiali a Fatimina tvár zakvitla farbou ruže, lebo Van Stiphout bol kňaz. René jej chcel pomôcť a povedal:

„Môj učiteľ sa iste podvolí a bude s tým súhlasiť.“

Van Stiphout nevravel nič, iba rozcítene pozrel na Reného.

Potom sa Don Varlet obrátil k Renému, ale nestačil ešte ani ústa otvoriť, keď ho syn predišiel:

„Drahý otecko, ja síce nepatrím medzi tých, čo si neústupčivo vtĺkli do hlavy, že im akási božia vôľa určila vyvoliť si len istý stav, a ak ju nepočúvnu, inde nielenže nebudú môcť, ale ani nemôžu dosiahnuť spásu. Keby aspoň presvedčili o tom, čo tak dôverčivo, ochotne a smelo rozchyrujú, keby reči svoje vysvetlili a potvrdili dajakým písomným alebo ústnym svedectvom, vtedy by bol nepochybne bláznom a hoden podobného trestu, o akom tamtí vravia, ktokoľvek by im neveril. Ale môže čo len trochu rozumný človek uznávať za pravdepodobnosť, tým menej za svätú pravdu takéto prázdne reči a slová, ktoré okrem samého zvuku a zbytočného strašenia hlúpejších nemajú inú silu? Akoby sa božia milosť musela správať podľa názorov a tvrdení spomínaných ľudí alebo takých či onakých okolností, akoby človek preto, že nevstúpi medzi ich vychválenú spoločnosť, nijako nemohol ani len chcieť dobre konať a vyvarovať sa zlého.

Zavše môže boh — veď kto sa opováži neuznávať jeho všemohúcnosť? — niekomu zjaviť svoju vôľu: Žiadam a rozkazujem ti, aby si mi slúžil takto a medzi týmito rehoľníkmi. No kým túto jeho veľkú milosť a lásku dakto naozaj nezakúsi, kým toto zázračné napomenutie nezačuje, môže a musí veriť, že v každom stave dosiahne vytúžený cieľ, pravda, s tým rozdielom, že niekde si svoju mzdu a odplatu vyslúži ľahšie, inde zasa s väčšou či menšou námahou. A tu si musí prv rozvážiť, či chce a môže trpieť viacej; jeho povinnosťou je presvedčiť sa najprv, kde sa koľko a aké bremená vyžadujú, a či svojou povahou i prirodzenými silami obstojí a neklesne pod nimi.

Milí rodičia, keď ste mi už dali život, nepochybne si želáte a chcete, aby som sa v ňom držal statočne. Dovoľte mi teda, aby som si sám vybral povolanie, lebo by sa mohlo stať — ak by ste ma vy prinútili na dajaké a neskôr by som bol s ním nespokojný — že by sa vám pripísala príčina mojej nespokojnosti. Vašu radu si vypočujem so synovskou poslušnosťou, no ak sa podľa nej predsa len nebudem správať, nemajte mi za zle, pretože ja už určite lepšie než ktokoľvek iný posúdim svoje záľuby, sily a náklonnosti.“

„Pravdu máš, syn môj,“ povedal na to Don Varlet, „ale prečo si potom sklamal túto milú osôbku?… No aby si vedel, že ťa nemilujem slepou láskou, na ktorú je toľko príkladov, a hoci ťa mám jedného jediného, rob a postupuj, ako pokladáš pre seba za najlepšie. Obstarám ti mužov z každého stavu — budeš mať vychovávateľa, mnícha i takého, ktorého povolaním je vyučovanie našej viery, nech ti teda vysvetlia svoje ťažkosti aj výhody.“

„Nie, otče,“ odvetil René, „ja si nechcem iba vypočuť nejaké príkazy a zákazy, dokonalé poznanie vyžaduje aj vidieť, ako… Slovom, chcem zasa odísť a na mnohých miestach a na vlastné oči medzi nimi sledovať, ako vstupujú do svojho stavu a rastú v povolaní, aké sú medzi nimi rozdiely a všetky ostatné veci.“

Hoci Hadixa nerozumela každému slovu, predsa pochopila zmysel celej tejto reči a hneď sa jej zmocnili mdloby. René k nej zaraz priskočil a volal:

„Nie je pravda, že som ťa oklamal, ako mi vyčíta otecko, veď ak aj chcem ísť na skusy medzi svetských kňazov a rehoľníkov, neznamená to, že sa musím stať jedným alebo druhým a obliecť si biely či dajaký inakší habit…“

Keď ju potom prebral, dlho jej čosi hovoril celkom pošepky,takže ostatní nepočuli nič, až naostatok Hadixinu otázku:

„Čo sú to za osoby, tie mníšky?“ A ešte dodala: „Ja sa ani nemôžem, ani nechcem protiviť tvojej vôli a mienke.

Presvedčíš sa však, že som ti ostala verná a okrem teba som netúžila za nikým.“

René sa nato prihovoril Van Stiphoutovi:

„A ty ma neopusti, dokonči svoje pôsobenie, kým sa nenaplní zmysel môjho mena a nestanem sa opravdivým Reném — znovuzrodeným, čo bude tvojou nehynúcou zásluhou.“

V Dolnom Dubovom 14. júna 1784.