ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Výrok ten vypočul Mroč zmužile. Neukázal žiaden strach, ani neprosil. Vyslovil jedinú žiadosť, aby mu dali ešte raz prehovoriť s manželkou.

Na to mu odvetil predseda, že medzi jeho životom a smrťou ležia len dve hodiny.

„Dovoľte mi teda,“ slovil Mroč, „napísať aspoň závet. Složím ju do vašich rúk.“

„Nemá miesta,“ hodil rukou Taňay, „imanie zradcov krajiny pripadá krajine.“

To už dojalo úbohú obeť svojho presvedčenia tak, že sa mu počaly pery triasť a za chvíľu slova prehovoriť nemohol. Je to vlastnosť ušľachtilejších duší, že viac ich dojíma cudzie než ich osobné nešťastie.

Keď sa utíšila trochu v ňom vzbúrená krv, stiahol s prsta zlatý prsteň s rubínom a oddal ho Taňaymu so slovami: „Hoc už všetko zaberiete úbohej vdove a nešťastným sirotám, zaklínam vás, ak je ešte vo vás iskra človečenstva, ponechajte aspoň toto mojim deťom na pamiatku po otcovi. Je to jediné, čo som zdedil ja po materi.“

Vypadly mu pritom slzy z očú, ale i Taňay sa premenil, keď ohliadol prsteň a videl na ňom písmená V. M.

Premena na jeho tvári bola tak nápadná, že sa ho tázali spolusudcovia, obkľúčiac ho starostlive, čo mu je?

„Vzdiaľte sa, prosím, trochu,“ hovoril: „chcem pár slov prehovoriť s pánom farárom medzi štyrmi očami.“

Učinili to s podivením. Lámali si hlavy na tom, prečo sa tak premenil? Prečo odrazu zmenil zúrivý pohľad na láskavý? Prečo teraz nazval väzňa pánom farárom, keď prv hovoril s ním ako s obecným zločincom?

Taňay hľadel chvíľku s nemým žiaľom na odsúdenca, potom pristúpil k nemu a tázal sa dobroželateľne pohnutým hlasom: „Ráčte mi povedať, pán farár, čo to za prsteň?“

„Počuli ste,“ hovorí zadivený Mroč, „že to je moje jediné dedičstvo po materi.“

„Áno, áno,“ nástojí Taňay, „ale kto bola vaša matka? To mi povedzte, prosím, zaklínam vás.“

Mroč sa zdráhal, nechcel povedať. Na mnohé však nástojenie Taňayho, keď sa i s najväčšou láskavosťou osvedčil, že mu dobre chce, že je to veľmi dôležité pre neho i jeho rodinu, Mroč objasnil, že matka jeho bola Kulčinská, dcéra chudobných zemianskych rodičov a on že je nemanželský syn.

Taňay ťažko zakrýval vnútorné hnutie. „A máte dáku vedomosť o tom, kto asi mohol byť vaším nemanželským otcom? Neriekla vám nič o tom matka?“

„Matka,“ odvetil Mroč, „odumrela ma v detstve. Skonala od žiaľu, keď ju bratia, sestry vyháňali, otec, matka neprestajne harušili. Ale farár, ktorý ma vychovával, mi sdelil, že slúžila ako chyžná u panstva a tam že ju zviedol lživými sľubmi akýsi fiškál, menom Vilhelm Mayer. Prsteň dostala od neho.“

Tu sa Taňay odvrátil a podišiel k oknu, aby si mohol nezbadane utrieť slzy. Potom sa vypytoval na Mročovu výchovu.

„Milosrdný farár,“ rozprával tento, „vzal ma do svojho domu, keď som trochu odrástol, dal ma za mendíka, potom do škôl, kde som sa pretĺkal zprvu vysluhovaním, potom súkromným vyučovaním, alumniami, štipendiami.“^[4]

„A ako ste prišli k svojmu podivnému menu?“ tázal sa ešte Taňay.

„Tak ma nazval,“ odvetil farár, „ctihodný môj dobrodej zo žartu, a to mi potom priliplo. On mi oddal v dospelom veku tento prsteň, vy ho odovzdajte, prosím, mojim sirotám.“

Pri týchto slovách vypadly jednému i druhému slzy. Taňay kynul mlčky rukou, Mroč sa vzdialil.