ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva prešiel mesiac od Johankinho odchodu, keď rodičia dostali list od nej, v ktorom oznamuje, že na prídúci štvrtok, v deň lužovského trhu, s popoludňajším vlakom dôjde do Lužovca a prosí rodičov, aby poslali naproti nej už či naschvál a či niektorého známeho Čierničana, ktorý okrem toho pôjde na trh.

Tomuto náveštiu sa rodičia veľmi zadivili, lebo mysleli, že ona ešte aspoň zo dva týždne ostane tam, a potom že príde domov spolu s Irenkou Riečanovou. Johanka však píše, že akokoľvek jej je tam dobre a veselo, nemôže ďalej vydržať; túži po domove, najmä ako z posledného listu vyrozumela, že je tatuška vždy zle a veľmi slabý. Keď list dostali, bola streda, takže nebolo už času robiť inakšie ustanovenia, čo by aj boli chceli, a neostávalo iné, ako ísť oproti nej.

Popravde rodičia tešili sa jej návratu, že boli priveľmi na ňu navyknutí, chybela im všade; ale cez celý ten čas nevyznali sa z toho ani jeden, ani druhý. Otec preto, že priečilo sa mu ukázať sa citným — to by on maznavosťou nazýval — a matka preto, že sama vždy na tom nástojila, aby dcéra na čas vyšla z domu nadobudnúť si vo svete trochu obratnosti, že by nezostala navždy takou plachou dedinčiankou. Keď teda raz predsa podarilo sa jej vypraviť ju do Peškova, kde je dosť čulý spoločenský život, lebo je tam viac inteligentných domov, ktoré spolu sa priatelia, chcela, aby sa čím dlhšie pobavila tam, hoci jej doma chybela. A teraz tu ho máš; ona sama domov sa ťahá! Iná bola by rada, keby sa mohla bez starosti vyzabávať ďalej od mrzutého otca — a táto ponáhľala sa len čím skôr domov k nemu! On iste bude rád, hoci nechce sa tomu priznať, lebo jemu nik nevie tak vôľu hľadať, ako Johanka. Odkedy je ona nie doma, bol dvojnásobne mrzutý, jeho žene bolo do nestrpenia s ním. Neraz už i Mikušovi sa ponosovala. Ten, nakoľko mohol, tiež hľadel byť po vôli starému pánovi, aj šach sa začal hrávať s ním; našli šachovú truhlicu medzi starými vecami kdesi v komore — ale to všetko nenahradilo Lemjakovi dcéru. Tá izba prázdna — celý dom zdal sa byť pustým, keď jej milý zjav vymizol z neho.

Odvtedy ani Mikuš nesadol ku klavíru, a predtým dosť často sprevádzal Johankin spev, ako raz na jeho vyzvanie bola sa osmelila spievať v jeho prítomnosti. I večerné predčitovanie celkom prestalo a vôbec Mikuš strávil večery viac von z domu než doma, že to Lemjakovej začínalo sa už nepáčiť. Jej muž však, keď o tomto vyslovila sa pred ním, zavrátil ju, že na Mikušovi netreba nič vystavovať a netreba sa miešať do jeho počínania; on vie, čo prichodí mu robiť a ide vždy za dobrými cieľmi.

Mikušovi priatelia a prívrženci jeho čítacích večierkov množili sa v dedine; rozhovory s nimi stali sa niekedy veľmi animovanými. On mal ten pravý, dobrý spôsob zaobchodenia s nižšími, ktorým mravne i duševne pozdvihuje ich k sebe a seba nikdy neurobí obecným. Nekamarátil sa s nimi, ale s úprimným srdcom a rozumovou prevahou mal sa k nim. Oni ctili ho a predsa mali aj neobmedzenú dôveru k nemu. Keď šiel dedinou, každý pristavil sa pri ňom s nejakým príhovorom. Doma žartovne spomínal, že už i dedinskí psi, ktorí ináč sú nepriateľskí ku čiernokabátnikom, prestávajú ho obrechávať.

Lemjaka vždy zaujímalo vypočúvať, kedy o čom mali rozhovor u Belianov, u Murkov alebo v mlyne, a Mikuš rád mu o tom referoval. Lemjaková často volila Mikuša za svojho dôverníka, vôbec navykla si považovať ho vo všetkom za spoľahlivého domáceho priateľa. Pre jeho solídnu povahu neskrsla v nej nikdy obava, že on mohol by sa stať nebezpečným srdcu jej dcéry, ani nikdy nezbadala, že by sa bol uchodil v akomkoľvek spôsobe o jej priazeň.

— Keby oni teraz u nás neboli, bolo by mi skoro do zúfania, — priznávala sa mu raz, — keď muž bol zasa v mrzutom rozpoložení. — Len je to zle bez tej mojej Johanky — veľmi zle.

— A predsa ste si ju chceli celkom preč dať, keď ste ju chceli vydať do Hutterov, — hovoril na to on.

— Hja, to je iné: tam rodič nesmie hľadieť na seba. Rada by som vedieť, ktorá matka nepriala by si vidieť svoje dieťa dobre zaopatrené, tak, ako by bola bývala moja Johanka tam.

— Tam Johanka nebola by na svojom pravom mieste, — povedal on určite. — Šťastnou by sa ona tam nikdy nebola cítila, a tak by ani nebola dobre zaopatrená.

— Prečo? — pozastavila sa Lemjaková i zadivene i namrzene. — Vari sú to nie poriadni, dobrí ľudia? — A k tomu majú všetko, čo treba na spokojné živobytie.

— Ja neupieram, že sú Hutterovci všetkej úcty hodní, aj verím, že neveste v tom dome nebude zle: ale práve Johanka so svojou nežnou, jemnou, vrúcnou povahou nikdy, nikdy nebola by sa u nich našla ako doma. Ona by tam nevyhovela a jej by oni nevyhoveli. To, čo je u nej najcennejšie, oni nikdy neboli by si cenili, boli by im chybeli u nej praktické vlastnosti, myseľ za hmotným ziskom obrátená a tomu podobne. Johanka to vycítila a vyhla pozdejšej nespokojnosti.

— Bože môj — čomuže všetkému človek neprivykne! Aj ona bola by sa vžila do okolností. Ale ona ešte nemá toľko zrelého rozumu, aby to nahliadla.

— Pri takom privykaní nasilu bola by prišla o najkrašiu stranu svojej duše, a pravej spokojnosti predsa nikdy nebola by dosiahla.

Tieto Mikušove vývody zapríčinili Lemjakovej mnoho premýšľania a značne prispeli k tomu, že znenáhla prestala želieť za strateným „šťastím“. Jej muž, zdalo sa, mal asi podobné náhľady o tom; aspoň nebolo vidieť, že by bol želel hutterovského nezdaru. Ba on myslel si i to, že Hutterovci iste rátali u neho na mnoho peňazí, lebo dobre vedel, že u nich to padá na váhu, a vedel i to, že svet vyhlasuje ho za boháča.

Toto všetko dopomohlo Lemjakovcom ľahšie zabudnúť na nemilú príhodu, než zo začiatku bolo by sa dalo predpokladať; a tak teraz s nekalenou radosťou očakávali dcéru domov.

Na druhý deň prišiel zasa báťa Pavčok zapriahať do pána rechtorových saní; sanica ešte trvala, lenže už nebola taká ako na Pavla. Na žiadosť Lemjakovu šiel s Pavčokom i Mikuš, aby povykonával niektoré komisie.

Pavčok bol dobre naladený, nebodaj po dobrých druhých raňajkách, ktoré dostali sa mu v škole. Ustavične mal čo rozprávať obracajúc sa naspäť k Mikušovi. Ten zasa tým viac mlčal, čím báťa viac rozprával, nakrátko mu odpovedal, ale bodro, s veselým úsmevom. Cítil sa voľno na sviežom, čistom povetrí — a azda mal aj inú príčinu k dobrej vôli. Kone išli dobre, báťa ani biča nepotreboval, len päsťou im zahrozil, keď zabudli sa v pomalšom tempe — a to vždy osožilo. Išli teda rýchlo, kraj mizol za nimi a nový sa otváral. Zväčša prichodili úzke dolinky, nevysoké vŕšky, holé i lesnaté a kde-tu výhľad na širokého kus poľa. Pravda, všetko ešte snehom pokryté, len holé stromy tmavo odrážali sa od neho. Cesta bola kľukatá a krivolaká. Niekedy stranou minuli aj dedinu so slamenými, na novších domoch so škridlicovými pokrovmi.

I cez Hradičie preleteli, u Hutterov v sklepe oddali komisiu na tovar^[26], večer naspäť idúc že stavia sa preň.

Hradičie je medzi vrchmi a má slovenský ráz, hoc nevedomé si je toho. Obyvateľstvo je prosté, pracovité, svetárstvo ešte ta nedošlo. Tam sa im neťaží za každým vozíkom alebo neznámym človekom zvedavo vykuknúť von oblokom alebo dverami ako na dedine.

Za Hradičím otvorí sa široká rovina, na diaľnom obzore vidieť sivé vrchy. Lužovec zďaleka vidieť uprostred nej; vysoká štíhla kalvínska veža najprv padne do očí. Územčistejšia katolícka s blýskavým plechovým pokrovom je neďaleko tej a evanjelická na druhom konci mesta javí sa v šedom rúchu matróny.

Čím väčšmi blížili sa k Lužovcu, tým viac ľudí doháňali, idúcich na jarmok. Od tejto vrchovskej strany schodila sa samá Slovač; chlapi v širokých klobúkoch alebo baraních čiapkach, v nohaviciach a kabaniciach z domáceho súkna, ženy v kožuchoch z pôvodne bielej kože, pestro vyšívaných alebo vykladaných okrasami z červenej kožtičky.

Od južných, rovných končín dochodili Maďari v malých klobúčkoch, cifrovaných širiciach (gubách) a vysokých čižmách; ich ženy v krátkych, tuhých, naširoko voziacich sa sukniach^[27] a vo vatovaných kabátoch alebo „šuškových“ kožuchoch do drieku.

V Lužovci každý trh a veľtrh miešajú sa tie dva živly a zostávajú si pritom nedotknuto cudzími. Motajú sa, krížom-krážom chodia za svojimi vecami jedni cez druhých, a predsa nikdy neprídu do bližších stykov. Slovák cudzo pozerá na Maďara, stráni sa ho, drží ho za zlého, nemilosrdného. Slovenský sedliak chlopotlivo a mnohovravne ide si po svojich veciach, radí sa, zháňa sa po kmotrovi a švagrovi, vypijú si spolu a povedia si všetko, čo majú na srdci. Maďarský bezohľadne kliesni si cestu, urputne a pánovite napáda tých, ktorí mu prekážajú, surovo kľaje, keď príde s kým do škriepky, nie je zdieľny a nerád korí sa ani vyššiemu.

Mikuš vyšiel z hostinca na veľké obilné námestie, aby sa podíval na zmiešaninu ľudu. Tu videl typy zo všetkých vrchovských kútov; snažil sa rozoznávať rozdiely v kroji a v bzučiacej vrave tiež načúval odchýlky nárečí. No ťažko je také štúdiá robiť v jarmočnej trmevrme. Kde-tu nadišiel i na Čierničana a prihovorili sa jeden druhému ako známi medzi neznámymi. Slovenských jarmočníkov bola veľká väčšina.

V jednej skupine strašne klial tučný maďarský gazda, ktorému oči blesky sršali, židovských priekupcov, až ozývalo sa to celým námestím že mu primálo sľubovali za obilie. Kričal, že im nič nepredá a aby ho ani nepokúšali — ale napokon predsa bolo vidieť-dávať vrecia na váhu. Ktovie, ktorá strana povolila?

Mikuš pobral sa povykonávať komisie, aby potom na určitú hodinu mohol ísť naproti Johanke na stanicu. Idúc hlavnou ulicou, došiel k tlupe ľudí v živej vrave zabratých. Jeden chlap uprostred nich, starší, s vlasmi do kečiek^[28] zapletenými, rozkladal obšírne o akejsi pravote, z ktorej teraz vyšlo mu: plať tam i tam toľko a toľko, a sám nedostaneš nič. Žena, v bielom plátennom obrúsku na hlave, utrápeno horekuje a zalamuje rukami, že keby už aspoň vedela, začo, prečo to majú platiť; fiškálov pisár, od ktorého idú, len vyobrykoval sa na nich, nakrátko ich odbil, čo im hovoril, z toho nezmúdreli, lebo viac maďarských ako slovenských slov používal. Písma, čo im dal, sú tiež maďarské, nevedia si rady s nimi.

Mikuš nezdržal sa, pristúpil k nim, vypočúval dlhé rozkladanie od počiatku do konca, prečítal písma, vysvetlil ich obsah, a chudáci ešte len teraz začali lamentovať, lebo ich vec zle stála. Prosili Mikuša pre boha, aby išiel s nimi k tomu fiškálovi a pomohol im dohovoriť sa s ním, lebo ich samých že by už ani nepripustil pred seba. Šiel teda, a temer hodina sa minula, kým odtiaľ vyšli. Muž so ženou značne upokojene a Mikuš trochu rozpálene. Prosili ho, aby len nemal „za bánosť^[29]“, že mu ten pisár tam pre nich nagrobianil; ďakovali mu, že ich „upovážil“ a požehnávali ho. Boli z niektorej zo vzdialených vrchovských dedín, o ktorých Čierničania pyšne hovoria, že sú pánu bohu za chrbtom. Žid zaplietol ich do pravoty, ktorá uvalí ich hádam do biedy. Ich fiškál, ku ktorému dostali sa horko-ťažko s obídením pisára, im síce dával nádej, že ju vyhrajú, ale Židov fiškál lepšie si dal záležať na veci.

Mikuš pozrel na hodinky: boli už skoro tri popoludní. Ponáhľal sa do hostinca, aby sa Pavčok skoro vybral na stanicu. Ten medzitým dostal sa bol do akejsi oldomášovej kompánie, od ktorej ťažko sa odlučoval. Bol zvrchovaný čas, ked dobehli na stanicu, o chvíľu už došiel čakaný vlak. Na peróne nastal ruch, volanie, behanie, mnohí jarmočníci, ktorí včaššie odbavili sa na jarmoku, odchodili tým vlakom.

V tej miešanine, v tom socaní sa Mikuš zazrel Johanku. Jej čistá tvár zakmitla sa mu spoza niekoľkých jarmočníkov, ešte čosi medzi sebou v židovskej nemčine vyjednávajúcich. Vyzerala, kade dostala by sa najlepšie zo stisku, na ramene mala príručnú batožinu. O chvíľu stál pred ňou, ona mu chcela vyhnúť ako druhým.

— Vitajte, Johanka!

Do obidvoch svojich bral jej ruku. Náhlo pozrela hore, tvár poliala sa jej rumencom od radostného prekvapenia.

— Vy ste prišli? — viac nemohla povedať a on tiež nenašiel si nič vhodného.

Keby ich bol mal kto pozorovať, bol by videl, že sú obaja zvláštne pohnutí.

Mikuš išiel vymeniť kufor, Johanka zas išla poslať Pavčoka preň. Ponevierajúci sa po peróne švihák pozeral za ňou, kým nezmizla v priechode.

— Však je tatuška veľmi zle, horšie, ako mi písali? — pýtala sa, keď viezli sa od stanice.

— Niekedy ho veľmi zadúša, ale potom má aj týždeň pokoj. Myslím, že vcelku nie je horšie, ako býva.

— Ach, chvála pánu bohu!

— Doma veľmi sa zadivili vášmu priskorému návratu, — hovoril po chvíli. — Maminka myslela, že strojíte sa na zábavu.

— Ja som práve pred ňou ušla. Morilo ma, že ja mám sa zabávať a veseliť, a tatuška doma ktovie ako trpí. Nemala som pokoja, do veselosti mi neišlo a druhých som tým mýlila; preto som sa radšej domov pobrala.

Hovorila pravdu, ale nie celú. Ku celej bola by musela dodať, že nielen pre tatušku nemala chuti ísť na zábavu, lež i preto, že jej teraz každá zábava bola ľahostajná, o ktorej vedela, že jeho, Mikuša, tam nebude. Ona za celý čas svojho peškovského pobytu myslela na jedinú chvíľu svojho odoberania sa z domu. Keď totižto na rozlúčku podávala Mikušovi ruku, on ju dlhšie podržal vo svojej a opýtal sa: „Kedy sa navrátite?“ To bolo cele tak, ako v podobných prípadoch obyčajne býva, ani nik z prítomných nevidel v tom nič zvláštneho — a Johanke predsa prudšie udrelo srdce na tú otázku. „Neviem — ja by som rada čím skôr“, odpovedala, a naozaj v Peškove počítala dni, kým bude sa môcť domov pobrať. Mala akési zdanie, že on tvrdo ju čaká doma — i sa karhala, že si to len sama namýšľa, lebo si to praje, i ju to zdanie len neopúšťalo. Teraz priviedlo ju do blahej nálady, že práve on prišiel jej v ústrety.

— Mne sa vidí, že doma nebudú sa preto hnevať, hoci by sa naoko tak stavali, — riekol on po jej posledných slovách. — Pusto nám bolo bez vás.

Johanka nepýtala sa, či ozaj pusto bolo i jemu, akokoľvek by to rada bola vedela.

— Vám nesiem mnoho pozdravov od všetkých známych; všetci vás veľmi spomínajú, — prehovorila.

V meste povykonávali, čo bolo z domu naložené; keď pobrali sa domov, rozchodil sa už i jarmok.

Báťa Pavčok napil si medzi kamarátmi viac gurážu, ako mu bolo treba; jeho belasé oči vyznamenávali sa istým podozrivým, skleným leskom. Keď vysadúval na sane, vždy ho čosi naspäť stiahlo, musel sa zo tri razy posošiť. Mikušovi sa to nezdalo, pre lepšiu bezpečnosť chcel si sadnúť ku báťovi, hoci mu Johanka vedľa seba nechávala miesto.

Ale báťa bránil sa tuho, badal, prečo Mikuš pri ňom chce byť, a chcel ukázať, že je nie potrebný toho.

— Nak si oni lem ta idú sa’núti na pokoj! Toto je moje miesto. Ja vari viem, čo robím! — odprával ho.

— Veď sa my aj obaja zmestíme; ja vám zavadzať nebudem, — hovoril mu Mikuš.

— Da ver mi budú zavadzati! A načo mi majú zavadzati? — odvrával báťa neúprosne. — Tatam nak si sa’nú k Johanke! — velel kategoricky a knísal sa zboka nabok vo svojej objemnej širici. Bol veľmi nespratný.

Mikuš sadol si k Johanke, ale nepokojne sprevádzal očami báťove neisté pohyby.

— Ďüú'! — zvolal báťa, plesknúc bičom. Kone trhli a sánky šťastne vykĺzli z hostinského dvora i dosť poriadne držali sa cesty.

Keď vyšli z mesta, nadhol si báťa čiapku nad jedno ucho a tuho začal hnať. Aj povozy, aj peších ľudí doháňal a predstíhal, pričom zavše pár slov prehovoril sám sebe alebo koňom. Tým teraz nielen päsťou hrozil, ale i bičom šľahal ponad ne, nepovoliac im ani najslabšie stíšenie kroku, nechže raz i tie pocítia, že im je on aj pánom, nielen priateľom. Náramne bodrý duch ho nadišiel.

Ľudia, ktorých predbehúval, postojac, dívali sa za ním; niektorí sa zasmiali, iní však povedali mu i prihrubo, keď bezohľadne preletel vedľa nich, dobre že ich nepresotil.

— Ten si na jarmoku rozum predau za pálenku, — hovorili jedni.

— A te si ho mohou kúpiti — nezaškodilo be ti! — kričal báťa v odvetu. Teraz mal smelosti tykať hoci richtárovi.

Johanka trochu ustrnuto dívala sa na to, Mikuš sťahoval obočie. Dôrazne napomenul Pavčoka, aby prestal voslep hnať.

— Neboja sa ništ! Každej má rozum, nak sa merkuje! — odvetil báťa nepohnuto a pošibal kone.

Mikuš sám popadol opraty báťovi od chrbta a, silno nimi zatiahnuc, donútil kone k tichšiemu kroku.

— Ak neprestanete toto stvárať, budem poháňať ja, — riekol určite.

— Ale či be vedeli? — pochyboval báťa, avšak trochu zarazene. Pocítil silu Mikušovej ruky, keď mu ten odňal opraty.

— Ja vám ukážem, že viem.

Báťa skrotol a začal byť rozumnejší.

V Hradičí Mikuš ohlásil sa u Hutterov pre objednaný tovar; Johanka bola rada, že nemusela to urobiť ona; tiež bola rada, že pritom nik z Hutterovcov neukázal sa vo dverách sklepu s poklonou, ako predtým bývalo v podobných prípadoch.

Od Hradičia stávala sa cesta osamelou, čím diaľ menej ľudí doháňali, lebo od Hradičia rozchodili sa cesty na viac strán.

Johanku ovanulo domovom, keď dochodili medzi lesnaté vŕšky rodného kraja; zdalo sa jej, že nevidela ich už s pol roka, hoci len pred mesiacom išla tadeto. Lenže vtedy odoberala sa od nich, teraz vítala sa s nimi. Ešte mali hodne ďaleko k čiernickému chotáru, keď začalo sa chýliť k večeru. I preto včaššie strojilo sa mrkať, že nebo celé potiahlo sa do šediva a poriedku, v mäkkých chĺpkoch, začal sneh poletovať. Povetrie bolo ľavné, zima sa v ňom kdesi utajila. Všade vôkol dumné ticho, len jednostajne otriasaný čulý zvuk drobných spiežovcov na Pavčokových koňoch prerušoval ho. Ale to bolo viac príjemne obživujúce než mýlne.

Johanka zosňala z hlavy teplú jasnobelasú šatku, lebo začalo jej byť dusno v nej; i muf odložila na sedadlo vedľa seba. Hneď jej bolo voľnejšie, s pôžitkom vdychovala ľavné povetrie. Pôžitkom bola jej i hladká jazda v sánkach — priala si, aby nemala konca. Pozerala do kraja pred seba i stranou; len na svojho suseda pozrieť sa neodvážila. Ale stále pociťovala jeho prítomnosť, hoc bez slova sedeli posiaľ vedľa seba. Teplý, blahý pocit prechodil jej dušou, však len tak utajene, akoby dobrá predtucha. Jasne vedela, že takého pocitu nemala ešte nikdy.

Mikuš hľadel na ňu, ale posiaľ nemal vôle rušiť jej mlčanie — i on mal svoje dumy, ktoré nesmeli sa v slová odieť. Teraz jej líca také rumenné vynorili sa spod šatky, že očami pocítil ich teplotu. Chĺpok snehu zletel jej na mihalnicu, ako požmurkala, odpadol na líce a tam sa roztopil: v tú chvíľku ostala z neho ligotavá kvapôčka rosy.

— Nie vám je ten sneh odporný? — pýtal sa jej Mikuš, keď sa to opakovalo.

— Nie; príjemne ma chladí.

Zasa dlho pomlčali.

— Čo ozaj doma robia? — nadhodila ona rovno zo svojho zadumania.

— Deti spievajú „Aj nyní se deň nachýlil a slunce zapadá“, tatuška prechodí sa po škole a maminka pri páci myslí si: ,Kdeže je asi teraz moja Johanka? Či skoro dôjdu? Len keby sa im nič nestalo!‘

Johanka sa usmiala, všetko jej je milé, čo on povie. Následkom jeho slov celý obraz milého domova predstavil sa jej pred oči. Zrazu prišlo jej na um čosi, čo ju znepokojilo.

— Len či sa maminka už prestala hnevať na mňa? — dala tomu výrazu, spýtavý pozor upierajúc na Mikuša.

— Ja myslím, že je už celkom udobrená.

— Chvála pánu bohu! — vydýchla si. Čo on povie, v to ona pevne verí. Teda doma bude opäť mier a zhoda, nepotrebuje sa báť matkiných výčitiek. Zasa bude všetko dobre. Všetko? — Znova sa zadumala, jej pozor tratil sa v šerom kraji, akýsi zabudnutý úsmev dlel jej okolo úst.

Báťa Pavčok z prvotnej podnikavej smelosti stával sa krotším, priateľskejším; jeho stav prichodil do ľavnejšieho štádia. Obracajúc sa naspäť, sprobúval zavádzať s Mikušom rozhovory a dym z jeho krátkej fajočky pritom ustavične kúril sa dnu sediacim do tváre, čo nebolo práve veľmi príjemné. Jemu zas nepáčilo sa, že tak málo ohlasu nachádzal na svoje slová.

Zrazu sane zleteli dolu akousi strminkou. Mikuš okamžite rýchlym pohybom obtočil Johanku ramenom, však i hneď ju vypustil, ako videl, že je po nebezpečenstve.

— Čo ste neobišli zákrutou ako inokedy? Teraz ste nás mali prevrhnúť! — okríkol Pavčoka rozčúlenejšie, než ináč bolo jeho obyčajou.

Báťa len trochu bokom ozrel sa na neho.

— Nenačim sa báti; ja viem, kade mám iti: tadeto kratšia cesta.

— Voľte radšej dlhšiu a lepšiu!

— No lem, no — neboja sa ništ! Ja ich statočne domov doveziem. Kod som sa ja aj trocha napiu, zato ja ešte mám dos’ rozumu.

Mikuš a Johanka pozreli jeden na druhého a museli sa usmiať. Báťa o chvíľu už zasa priateľsky sa im prihováral.

Cesta viedla pomedzi stromy, do okľúk obchodiac jarky a výmole hore-dolu vŕškami. Sane nekĺzali sa tak príjemne hladko ako prv, ale navažovali sa raz na jednu, raz na druhú stranu, a báťa predsa nedával pozor. Nastalo i väčšie šero, ale sneh vždy dosť svetla odrážal. Mikuš často pozeral pred sane.

— Báťa, hľaďte pred seba! — zvolal zrazu. Z jednej strany cesty bol dosť strmý svah a išli popri samom kraji.

— Neboja sa ništ, — nakladal ten pokojne: — veď ideme hore vrchom, a moje kone aj samej majú rozum — lepší ešte ako niekerej mrcha kočiš. Raz vlani, kod som bou išou na nich tadouka na Terekovo — dúhe sme ta vozili —

Ale báťa nestihol dorozprávať, aký rozum majú jeho kone: sane zrazu strmo sa hegli o akýsi vyčnievajúci kameň a potom zrebrili bokom dolu svahom, a keď už temer celkom dolu koncom viseli, zastavili sa na silnej krovine. Mikuš včas zbadal nebezpečenstvo a zvolajúc:

— Dolu zo saní! — okamžite zosadil Johanku a i sám zoskočil. Ale vtedy sane už leteli a on celou silou musel sa hodiť nahor, aby dolu pod ne neprišiel. Nedoskočil však na cestu, lež zdola nej a dostal silný úder na nohu. Pavčok tiež hodil sa hore na cestu a padol do snehu, aký bol dlhý, vedľa vzpínajúcich sa koní, ktoré zo všetkej sily chápali sa, aby udržali ťarchu padajúcich saní. Rezko pozbieral sa zo snehu, naprúžil sa: nebolo mu nič. Začal kričať na kone, mykal a šibal, aby vytiahli sane. Mikuš nemohol prispieť pomocou, lebo nemohol dostúpiť na nohu, kým prvá bolesť trvala. No kone i tak vytiahli krížom do cesty a Pavčok ich ešte vždy šibal a — nepamätajúc, že pred chvíľou ich vychvaľoval — nadával im do kadejakých zdochlín. Ale to už i koňom bolo primnoho, čo dnes nesprávnosti a nespravodlivosti zakúsili od gazdu; nevediac mu, rozsrdenému, ako vyhovieť, zvrtli sa z prostred cesty nie nahor, ako prichodilo, lež radšej kade ľahšie, nadol, tou istou cestou, ktorou práve hore boli vyšli — leteli bez prestania až na blízkej zákrute za malým výbežkom celkom zmizli i so saňami.

Pavčok zhodil širicu cez hlavu na zem a pustil sa za nimi behom a s pokrikom, až sa hora ozývala. Mikuš volal za ním, avšak márne aby ich väčšmi neplašil, ale radšej hľadel upokojiť.

Toto všetko stalo sa za takú krátku chvíľu, že účastníci sotva stačili sa spamätať.

Mikuš s Johankou ostali samotní. Ona zblednutá pozerala na neho; zľakla sa, lebo videla, ako sa mu povodilo, i v šere videla na jeho tvári, že trpí bolesť.

— Vy ste sa veľmi udreli? — preriekla spýtavo.

— Udrel som sa, no to sa ľahko pretrpí. Šťastie, že sa nám nič horšieho nestalo.

Obzeral sa okolo seba. Strán cesty ležal kus starého pňa; trochu pokrivujúc šiel k nemu, odstránil z neho sneh a sadol si naň.

— Dovolíte, že si sadnem; ťažko mi je stáť, a ktovie, kedy sa vráti Pavčok so saňami. Bojím sa, že hodne budeme musieť čakať.

— Azda ich ľudia z jarmoku idúci pristavia, — úfala sa Johanka.

— Ste sa veľmi zľakli? — pýtal sa on, spozorujúc jej bledosť. Ona pomaly prichodila bližšie.

— O seba nie, — vetila. — Ja som bola zachránená, kým som ešte ani nevedela, že je zle; ale — a čo je vám? Pozrite! — pretrhla sa zrazu a prišla celkom k nemu. Z jeho ruky, voľne, cez koleno preloženej, odkvaplo niekoľko kvapiek krvi do snehu.

— Nič, nič; len dlaň som si trochu pochrámal na kameni. Trochu kožka zvlečená — inšie nič, — snažil sa uspokojiť ju.

— Ach, bože môj! Vy ste najhoršie obstáli! — začala horekovať. Spustila sa k nemu do snehu na kolená, pozorne podňala pochrámanú ruku. Jej prsty mäkko a nežne dotýkali sa jeho ruky. Mikuš prižmúril na chvíľu oči.

— Však vás veľmi bolí? Hľadela na neho úzkostlivo.

Záporne pokrútil hlavou, usmial sa a nepovedal nič.

— A to je pravá, ktorou ste mňa zachránili: takú dostala odmenu! — hovorila ďalej viac sebe než jemu. — A vy by ste nič neboli povedali, nech ja nezazriem — neboli by ste si ju kázali obviazať.

— Vy sa prílišne staráte — o niekoľko dní sa to zahojí.

Ona už bola vytiahla bielu šatku, poskladala ju do hladkého šikmého pása a obkrúcala ňou poranenú ruku.

— A to je všetko pre mňa. Keby ja nie, boli by ste seba zachránili, kým chránili ste mňa — ba keby ja nie, by ste vôbec teraz ani neboli išli tadeto.

— Johanka, ako to hovoríte! — pretrhol ju temer prísne. — To vám nepristojí. Čo som urobil, je nič nie zvláštneho — pre vás podstúpil bych vďačne i omnoho ťažšie veci!

Zdalo sa, že chcel viacej povedať, pohol rukami, ale spustil ich zasa a mlčal.

Ona hlboko vydýchla, potom v nepredpokladanom hnutí sklonila hlavu k jeho zdravej ruke a dotkla sa jej perami.

— Johanka! — zvolal, zápasiac s mocným citom.

Ona pozrela k nemu, akoby sa pýtala: ,či som to zle urobila?‘

Celá vrúcnosť jej srdca, jej oddanosť k nemu zračila sa jej v očiach, i slzy zaleskli sa v nich.

Nemohol sa ďalej zdržať, mihom zovrel ju k sebe a zbozkával ju.

— Johanka moja, Johanka! — hovoril priduseným hlasom. Na chvíľku spočinula na jeho prsiach, potom zrazu sa vzchopila, zakryla si tvár rukami a sklonila ju na jeho koleno. On ju začal hladkať po lesklých vlasoch, nehovoril nič, obaja prekonávali príboj citový.

Vtom počuli spiežovce koní, aj Pavčokov hlas. Johanka rýchlo sa zdvihla a chcela odísť; on podržal ju za ruku.

— Pozrite na mňa na znak toho, že neľutujete, čo sa stalo, — prosil.

Pozrela na neho — očami plnými nehy. Zľúbal jej ruku a potom ju vypustil.

— Dlhšie ako niekoľko dní odkladať nesmieme, a poviem im to ja. Som pripravený na to, že neprijmú ma s veľkou radosťou ako snúbenca svojej dcéry, ale to nesmie nás odstrašiť od priamej, otvorenej cesty. Keď ste vy pri mne, poddajú sa i rodičia.

— I ja sa úfam. Ja viem, že vás môj tatuška rád vidí. Urobte teda vy, ako za najlepšie uznáte; vy ste už o všetkom premýšľali.

— Však nielen v túto chvíľu — nad tým som ja už dávno premýšľal — kým ešte bola túžba väčšia ako nádej.

— Ach, bože! — usmiala sa poloradostne a poloostýchavo. — A ja naozaj obávala som sa trochu, že vy len dnes — len z akéhosi súcitu ku mne…

I on sa usmial.

— Bezpochyby ťažko bolo by ustáliť, ktorý prv začali sme na to pomýšľať. Ja chcel som odolať, ale človek nie je nikdy taký hrdinský, ako by chcel. I bez dnešného prípadu nebol by mlčanie dlho vydržal. A vy myslíte, že u mňa bol púhy súcit! Či ozaj nevidíte, aká je to blaženosť, ktorú ste mi dnes darovali?

— Bože môj dobrý! — zašepla ona a pod velkosťou svojho blaženstva sklonila hlavu.

On nahol sa k jej rukám a prilipol k nim ústami, kým mu ona tíško hlavu nezdvihla.

— Pekne sedieť — už sme skoro v Čierniciach! — napomínala s blahým, tichým úsmevom, ktorý dnes udomácňoval sa na jej tvári.

Čiernice už zblízka černeli sa na bielej snehovej ploche; oblôčky svietili, dym vstával z komínov a psí brechot sa ozýval.

Brána na škole bola otvorená, na zvuk zvončekov vybehol Taro a radostne obrechával navracajúcich sa.

O chvíľu Johanka objímala matku.

— Či ste šťastne chodili? — bola jej prvá otázka.

— Ja veľmi šťastne — ale pán Mikuš…

Mikuš vyrozprával nehodu na ceste ako najmenej drasticky; báťa bol mu veľmi povďačný, že tak šetrne opisoval. S dobrou chuťou vypil podaný mu „oldomáš“ a odporúčal sa „ku službám“ i na druhý raz. Isté je, že tí, ktorých dnes vozil a temer do nebezpečenstva priviedol, necítili preto voči nemu nijakej trpkosti a on v mysli blahoželal si k takým pasažierom.

V izbe láskala Johanka otca, akoby ho od roka nebola videla; on, odvrávajúc čosi, bránil sa jej vrelosti, ale bez výsledku.

— Mať vždy vraví, že ju máme viacej do sveta posielať, a hľa, aká je rada, že je tu, — hovoril Mikušovi, ktorému Lemjaková starostlivo obväzovala poranenú ruku do handričiek lojom napúšťaných.

Ešte len teraz bláhala si, že on šiel oproti Johanke a zo srdca mu bola povďačná, že so žertvovaním chránil ju pred nebezpečenstvom. No on nerobil si z toho zásluhu, ani len hovoriť o tom nechcel, tvrdiac, že Johanka zveličuje vec. Rozprával Lemjakovi o svojich skúsenostiach v jarmočnej trme-vrme, ale dnes nešlo mu to tak dobre ako inokedy o podobných veciach. Dnes neobyčajný výraz mala jeho potemná tvár — akási jasnosť sídlila na nej.

* * *

V nasledujúce dni prišlo všetko do svojej obyčajnej koľaje. Johanka vžila sa do obvyklých povinností, akoby ani neboli bývali pretrhnuté. Svieža, kvetúca chodila po dome, s istým neobvyklým leskom v očiach. Každú prácu konala s dvojnásobnou chuťou a k rodičom neznala hraníc v úslužnosti. Otec spokojne pozeral za ňou, bol značne lepšej vôle ako ona prišla domov. Matka hovorila:

— Vidíš, či nebol jej na osoh pobyt v Peškove? Celá je inakšia: obratnejšia, zhovorčivejšia i smelšia. Akosi opeknela — premena povetria tiež mnoho robí.

Mikušovi vyhýbala, videli sa len v prítomnosti rodičov. Ale kedykoľvek stretli sa im oči, zafarbili sa jej líca a kútiky úst prehĺbili sa do utajovaného úsmevu. Pre ňu každý jeho pohľad mal blahonosný význam; vôbec bola veľmi šťastná v tomto nezjavnom, nevyrazenom pomere. Cítila sa obkrúženou čarovným svetom, ktorý nikto iný nevidel, iba ona a on. Ten stav ju úplne uspokojoval, predbežne neznala nijakých ďalších túžob.

Inak mal sa Mikuš so svojím cítením: u neho nezostalo v polodriemajúcom stave. Stálo ho citeľné premáhanie nedať mu zjavného výrazu. Premýšľal o krokoch, ktoré by ho viedli k zaistenej budúcnosti; písal niekoľko listov v posledné dni, aby aspoň začiatok bol urobený, keď predstúpi pred Johankiných rodičov. Medzitým i on vyhýbal jej, zdržiaval sa i len pozrieť na ňu — avšak keď predsa pozrel, ťažko mu bolo oči odtrhnúť. A na ňu účinkovali tie jeho pohľady ako slnce na rozvíjajúci sa kvet: prekvitala pod nimi, celé blaho čistého srdca zrkadlilo sa v nežnom pozore jej očú. Niekedy úsilne musel sa zobrať, aby nevystrel za ňou ramená.

Jedného dňa, prvý raz po jej návrate, našiel ju samotnú v izbe.

Bolo podvečer. Ona zmotávala priadzu na stojaté motovidlo^[30], zúbkavé koliesko na ňom krútilo sa a vŕzgalo. On prišiel, zachytil jej ruku a odtiahol od rukoviatky. Pozrela na neho, ale pred jeho žiarnym pohľadom zasa hneď sklopila oči.

— Musím sa ponáhľať zmotať, kým sa nezotmie, hovorila, pokúsiac sa vyprostiť si ruku.

— Ešte dosť času, — vetil on. Vzal ju okolo pása a druhou rukou podvihol jej sklonenú tvár. Tvár sa zapálila a oči zostali sklopené.

— Ešte sme slova nevymenili, odkedy ste doma — mne je to ťažko vydržať, — hovoril.

— Prečo? Či nie je dosť na tom, že sa môžeme aspoň vidieť každý deň? Už to je krásne a milo, — vetila.

— Ja nemôžem byť spokojný, kým náš pomer rodičmi nebude uznaný, — osvedčil trochu zamračene.

— Veď sme sa medzi sebou ešte len nedávno dorozumeli, všetko naraz nemôže byť, — potešovala ho. Rada bola by mu dala zo svojej spokojnosti. — Či nie je už to veľký pokrok, že sme medzi sebou dorozumení?

— To je, pravdaže, najhlavnejšia vec i pre mňa, — usmial sa on.

— Teda vidíte, na všetko ostatné teraz už môžeme trpezlivo čakať.

— A dokedy by ste vy takto vydržali?

— Ja neviem; ja nevidím konca svojej spokojnosti, kým…

— Kým čo?

— Kým vás môžem vidieť a kým vy s láskou na mňa pozeráte. Vinul ju užšie k sebe.

— Prosím, pusťte ma, — prosila nežne a pokorne. — Takto nesmieme, lebo potom by naše vyhýbanie sa pred rodičmi bolo nepeknou pretvárkou.

Pozrela mu do očú, či ho nepohnevala; on cítil, ako mu srdce mäkne pod tým čistým pozorom. Pritisol ústa k jej bielemu čelu a bez slova ju vypustil.

So sklopeným zrakom prešla vedľa neho k vysokej starosvetskej kasni, zosňala z nej ešte dve plné vretená, tretie zakotúlilo sa ďalej, nemohla ho dočiahnuť. On prišiel a podal jej ho; s jasným úsmevom ďakovala mu.

Vtom vošiel Lemjak.

Motovidlo zasa sa otáčalo, dvojitým prasknutím oznamujúc plnosť pásma. Mikuš zamyslene prechodil sa po izbe.

— Mne sa vidí, že je už po zime; južný vietor veje, bude dážď a jar, — oznamoval otec. On vždy bedlivo pozoroval počasie.

Keď na druhý deň po obede Johanka chcela z kuchyne vojsť do izby, začula znútra otcov pozdvihnutý hlas a zdalo sa jej, že má akýsi neobyčajný prízvuk. Vypustila kľučku z ruky, ako počula hovoriť ho:

— …predpokladám o nich, že svedomite skúmali sami seba, či je to nie len také vzbĺknutie slameným ohňom, aké často býva u mladých ľudí, ktorí nemôžu dlhšie pobudnúť s mladým dievčaťom, že by sa do neho pre zábavu nezamilovali.

— Hravé milkovanie nezrovnáva sa ani s mojou ani s Johankinou povahou; medzi nami je opravdivá trvalá náklonnosť, — počula Mikuša odvetiť. — Ako budila sa vo mne, vedel som, že je to nie žart ani zábava, a predsa brojil som proti nej, úfajúc sa, že ju zmôžem. Z jednej strany chcel som ospravedlniť vašu dôveru vo mňa z druhej nechcel som sa vystaviť poníženiu, aby ste ma nakrátko odpravili kvôli iným, ktorí už majú zabezpečenú budúcnosť. No pri všetkej pevnej vôli nezmohol som svoju lásku k vašej dcére, lež ona premohla mňa: myslím, že bez zahanbenia môžem sa k tomu prinať. Ja nevidím príčinu, pre ktorú mal by som sa zriecť Johanky, tým menej, keď viem, že ona miluje mňa, ako ja milujem ju. Vy znáte ma, moju povahu a moje schopnosti, viete, aké asi výhľady mám do budúcnosti; prosím vás tedy, ak ma uznávate za hodného tej svojej najvyššej dôvery: považujte ma za snúbenca svojej dcéry. Dá boh, že toho neoľutujete.

Johanka dobre rozoznávala, ako pohnutie otriasalo jeho hlasom, a otca počula zhusta odkašlávať. Sotva dýchajúc načúvala, keď otec odpovedal:

— Ja pokladám ich za čestného človeka v každom ohľade; vedia, že veľkú dôveru mám k nim. Musím im vyznať, že v tomto prípade proti ich osobe vonkoncom nemám čo namietnuť. (Tu chvíľu ustal, pokašlal, zdalo sa, že hľadá ďalšie slová; no skoro počula ho Johanka ďalej hovoriť.) — Ale musím im aj to povedať, že tie záväzky a sľuby do neistej budúcnosti nie sú po mojej chuti, lebo videl som koľko ráz, že celkom inak hľadelo sa na ne po rokoch čakania, než vtedy, keď sa kovali. Alebo sa potom zrušili, keď už iné šťastie bolo premeškané, alebo splnili sa s nechuťou, s vychladnutým srdcom, len aby sa povinnosti zadosť urobilo. (Zasa prestávka a odkašlanie.) No, keď oni sú presvedčení, že láska medzi nimi a mojou Johankou je opravdivá, od ktorej pre budúce oba očakávajú svoju spokojnosť, tedy dobre, ja nebudem brániť svojej dcére, aby čakala za nimi. Ak ona im a oni jej dobrovoľne zadržia vernosť (na slovo „dobrovoľne“ položil zvláštny dôraz), kým oni budú sa môcť a chcieť ženiť, ja proti tomu nemám nič a sľubujem, že ju medzitým za iného nútiť alebo nahovárať nebudem. Právoplatné zasnúbenie však nepovolím, kým oni nebudú mať zaistené postavenie. Ako samo sebou sa rozumie, očakávam od nich, že do tých čias svojmu pomeru k mojej dcére ani zjavne ani tajne nedajú ľúbostný náter, ale ostaneme vo všetkom pri starom spôsobe. Že im v tom úplne dôverovať môžem, to viem, lebo ich znám; aj ich terajšie otvorené konanie mi je potvrdením toho. Myslím, že sa rozumieme. Ak sú spokojní, tu je moja ruka.

Johanka odišla odo dverí, nepočula, čo Mikuš odvetil. Bola vzrušená, išla vyhľadať samotu.

Teda ťažký krok je urobený — rodičia už vedia! Odpadol i jej kameň zo srdca, ktorý tlačil ju pri všetkej pozdvihujúcej blaženosti posledných dní. A jej drahý, dobrý tatuška nebol proti tomu! Teraz zdalo sa jej, že nik na svete nemá takého dobrého otca ako ona — prekypovala povďačnosťou k nemu. Podmienky, ktoré postavil, zmizli v jej očiach; ona nestála o formálne zasnúbenie, keď len v srdci smela sa považovať za snúbenicu svojho vyvoleného, a to s povedomím rodičov. Ona si viac nepriala a bola presvedčená, že aj on je spokojný s týmto výsledkom — posudzovala ho podľa seba, myslela, že chybiť nemôže.

Pozdejšie bola povolaná do izby k rodičom na niekoľko vážnych otázok. Mikuša už tam nebolo. Matka bola rozcitlivená a nie celkom spokojná. Otec bol vážny, ako vždy, keď jej prejavil svoje rozsúdenie, a povedal jej, čo očakáva od nej.

— Vo všetkom, vo všetkom im budem po vôli, uisťovala, bozkávajúc mu ruky.

Matka slzila. Ona v rozličných obrazoch predstavovala si dcérinu budúcnosť, priala si vidieť ju ako najlepšie zaopatrenú: na toto však, čo teraz vylúplo sa pred jej očami, nebola pomyslela. Ich pomocníkovi ju zasnúbiť nevidelo sa jej slávne; nuž ale čože bolo robiť!

— Ktože by toto bol uveril! — vzdychla si. — Teraz už čo?

— Čím menej myšlienok snovať a čím menej rečí šíriť o tom, — hovoril muž.

— A či si ty spokojný takto?

— Nemám veru príčiny byť nespokojný — pozdejšie azda budem mať príčinu byť celkom spokojný.

— Veď on je iste veľmi poriadny človek, ale — ja som sa úfala, že našej Johanke trafí sa lepšie šťastie.

— Maminka! — ozvala sa Johanka prudko. — Nad toto väčšieho šťastia sa mne dostať nemôže! Ja neviem, ako pánu bohu ďakovať zaň.

— To potom povedz, keď niekoľko rokov budeš jeho ženou, — prehodil otec.

— Ach, tatuška, ja viem, že aj potom tak poviem, — hovorila dcéra so svojím oddaným, presvedčeným úsmevom.

— Ktože vie, ako bude, — premietala matka. — Na toto, hľa, sme nepomysleli, keď sme brali pomocníka do domu.

Teraz už chápala, prečo Johanka nechcela Huttera a prečo Mikuš bol presvedčený, že ona do Hutterov ani nie je súca.

* * *

Jar prišla so svojím teplým vánkom a mala v tom roku jasnú tvár. Zavítala všade, nevynechala ani Čiernice. Stromy pučia, tráva začína sa zelenať; ľudia rozchodia sa po poli, orú a sejú.

I v škole zmenil sa trochu jednotvárny zimný poriadok domáci. Lemjaková a Johanka menej sedávajú v izbe a viac pracúvajú v záhrade; prvšia chodí najviac okolo zelenín, táto bedlí o kvety. Lemjak tiež chodieva po dvore a záhrade, rád vyhľadáva, kde je čo nie na mieste, aby mohol na poriadok upravovať. Keď je pekné počasie, sadne si do včelína a pozoruje včely. Školu i teraz necháva na Mikuša, pod jeho správou je dobre opatrená. Ten nežiada si jeho pomoci a zdá sa, že nie je ani potrebná.

Dni sú dlhé, ešte je dlho vidno, keď sa deti rozpustia. Ony, pravda, nejdú rovno domov, ale idú sa hrať a zhony robiť do kostolnej ohrady. Tak to bývalo v Čierniciach od nepamäti; tak je teraz a bezpochyby tak bude i nabudúce. Čiernické deti — a iste aj ich rodičia — považovali by za narušenie zaručeného starého práva, keby im to niekto chcel brániť. Ale ako otvorila sa jar, mnohé začínajú meškať školu; rodičia berú ich na pomoc k poľným prácam. Tu Ďurko musí apkovi pri oraní poháňať, tam Zuzka musí doma húsence opatrovať a na menšie deti pozor dávať, kým sú mamka v poli. Mikuš sám zašiel do niektorých domov prikazovať rodičom, aby deti od školy neodťahovali, a niečo to i pomohlo. Ale ho všade prosili, aby len čím skôr ustrojil ten exámen, že však sa deti cez zimu už dosť naučili.

Dnes Lemjaková šla do poľa s nájomnicami na celý deň sadiť zemiaky. Johanke nechala obstarať všetku domácu prácu. I obed ona varila, a podaril sa; len otec poznamenal naň, že mladá gazdiná menej šetrí omasty a smotánky ako stará.

Keď popoludní dala si všetko do poriadku, trochu ustatá sadla si do izby k otvorenému obloku. Bolo teplo a ticho, jabloň vo dvore začínala rozpúšťať prvé kvety a okolo nich pobzučievali včely. Johanka ostala samotná v dome, deti nemali školu, lebo bola streda. Mikuš išiel do fary učiť Gizelku na klavír a otec bol v ovocnom sade vyše dediny, ktorý za mladých liet sám bol si založil na vlastnom pozemku. Šiel popozerať stromy práve kvitnúce.

Johanka od matky vychovaná bola podľa pripovedačky, že dievča nesmie ani za toľko postáť v záhaľke, kým holub pšeničné zrnko zobne zo zeme. Podľa toho i teraz vytiahla z košíčka háčkovanie, jemnú širokú vložku, na ktorú vzorec doniesla si z Peškova, ale nemohla priprieť k nemu pozornosť, nešla jej nijako chuť do práce. Zadívala sa do dvora na kvitnúcu jabloň a odtiaľ na lastovičky, ktoré ku starému hniezdu pod strechou nad dvornou izbou prichytili sa stavať si nové. Odletovali a priletovali ako šípy, nôžkami aj krídelkami sa držiac, priďubkávali oň materiál v pyšteku prinesený. Johanka usmievala sa na ne, rozličné myšlienky prechodili jej hlavou a dala im voľný priechod. Zaviedli ju do budúcnosti, ukazujúc jej ju v samých pekných obrazoch, preto, že on, ktorého milovala, bol všade tam. Jej úsmev bol zádumčivý, kým myslela na budúcnosť, osviežel však, náhle vrátila sa do prítomnosti: veď prítomnosť pre ňu bola krásna, ona teraz mala zlatú dobu panenského žitia.

Od tých dvoch mesiacov, čo s povedomím rodičov považovala sa za snúbenicu Mikušovu, celkom nič nezatienilo jasné nebo jej tichého, milo ukrytého blaha. V jej duši teraz bolo to práve tak ako v prírode: všetko spelo k rozkvetu, pripravovalo sa do kvetu. A bolo to aj poznať na nej: prekvitala zdravím, sviežosťou, ružovou mladou krásou.

Najvnímavejším pozorovateľom toho bol Mikuš; čo ho však stálo premôcť sa natoľko, že nedal nikdy výrazu svojej rozkoši, vzbudenej pohľadom na milo usmievajúcu sa mu Johanku, to vedel iba on. Pomer medzi ním a ňou zdanlivo nepokročil vo vrúcnosti. Pri stretnutiach osamote vždy si vyhýbali, zhovárali sa len v prítomnosti rodičov. Ostatne býval Mikuš stále zaneprázdnený; keď nemal školy, ani inej práce, čítal alebo písal v svojej izbe. Niekedy šiel prejsť sa do poľa a pristavoval sa pri pracujúcich ľuďoch.

V niektoré dni zdalo sa Johanke, že je pošmúrneho výzoru, vtedy začala nepokojne pozerať na neho, a musel vyčítať otázku z jej očú: Čo ti je? So mnou si nespokojný? No iste musela u neho zakaždým vyčítať uspokojivú odpoveď na svoje výrečné pohľady, lebo na slovné dorozumievanie sa nikdy neprišlo a pomer zostával v jednej koľaji. To však badala, že on je vcelku nie taký spokojný s terajším stavom ich pomeru ako ona; on podrobuje sa len nevyhnutnosti.

Jej boli najmilšie večerné hodiny, keď všetci spolu besedúvali na zotavenie sa po dennej práci. I sám Lemjak býval bodrý a hovorný, ako s nastúpením jari cítil sa i telesne silnejší. A jeho budúci zať akiste postupoval v priazni u neho, čomu sa Johanka nevýslovne tešila. Aj matka nad očakávanie rada ho začala považovať za syna, skutočného odporu i tak nemala proti nemu.

Johanka večer často spievala prostonárodné piesne — trávnice boli jej najobľúbenejšími — a Mikuš sprevádzal ju na klavíri. To i rodičia radi počúvali, všetci mali z toho pôžitok. Mikuš neznámejšie odpisoval pre svoju zbierku. Johanka vycvičila pritom svoj príjemný hlas a Mikušovo zrejmé potešenie nad tým bolo jej najlepšou odmenou. Oni teraz v piesňach sa zhovárali, veď z každej tej piesne ozývalo sa ich vlastné cítenie, a to nebránili im ani rodičia ani svedomie. V takéto chvíle vždy ďakovala bohu za šťastie, ktoré jej uštedril, a z plného srdca priala šťastie všetkým ľuďom, celému svetu.

Spamätala sa zo zadumania a chopila sa práce. Začala si pritom nôtiť akúsi kolísavo-tiahlu melódiu, najprv len bez slov. Viac ráz vrátila sa na začiatok, nebola si istá, až konečne prišla na pravý nápev a podchytila aj text:

Trúchlivo a tklivo zvučali monotónne ponosy v piesni a opakovane spievaný posledný riadok každej sloky ešte zvyšoval žalobný dojem. Johanka vzdychla si v sústrasti nad tou, ktorá žaluje sa v piesni.

— Divná pieseň! Tej som ešte nepočul, — ozval sa zvonku jej veľmi známy hlas.

Náhlo pozrela hore. Na chodbe pred oblokom stál Mikuš a pomedzi myrtu a muškát hľadel na Johanku ktovie odkedy. Ona, do spevu pohrúžená, nepočula jeho kroky.

— Ja som ju predtým kedysi bola počula, ale potom som celkom zabudla na ňu; až nedávno, keď som šla do hornej záhrady, išli predo mnou dve dievčence a spievali si ju. Hľadela som si ju zachovať, a jednako mi teraz ťažko prišla na um.

— Tú musíme odpísať.

Odišiel od obloka a o chvíľu bol v izbe. Johanka znova spievala a on na klavíri hľadal hlasy. Pritom robil značky na notový papier, ktorého kus obyčajne nosil pri sebe. Dalo mu to dosť práce.

— Už je! — riekol konečne.

Prehral ju na klavíri a niečo ešte opravil.

— To je smutná pieseň, — podotkla ona.

— Podivné, že náš ľud v piesňach rád spomína more, a v živote nikdy nepríde s ním do styku. V tejto piesni more predstavuje akýsi neznámy, neodbytný, neúprosný osud, ktorý berie všetko, čo človeku milého. V nej náš ľud nepovedome ospevuje svoju olúpenosť a opustenosť. Osobným žalobám sa to nepodobá.

Johanka sa zamyslela; obľahčilo sa jej okolo srdca, že všetka tá tiaž v piesni nepadá na jednu hlavu. Zamĺkli obaja. On obrátil sa od klavíra k nej a díval sa, ako usilovne otáčajú sa jej ruky v práci.

— Johanka, nehľaďte tak neodvratne do toho háčkovania, — preriekol zrazu.

— Ale potom nič nespravím, ak nebudem ta hľadieť, — usmiala sa.

— A načo je to? To je práca pre zbytočnú okrasu, pri ktorej viac uškodíte si na zdraví, ako úžitku urobíte.

— Ach, nie; mne práca ešte nikdy neuškodila na zdraví, a vyše sily ani nepracujem, — odpovedala, hlbšie skloniac hlavu nad prácu, že cítila jeho pozor na sebe. Jej svieža tvár a svieža postava úplne ospravedlňovali takú odpoveď.

— Či ste už pomysleli na to, že o krátky čas musíme sa rozlúčiť? — pýtal sa po malej prestávke.

Ona sa vzchopila, úsmev zrazu kamsi zmizol jej z tvári.

— Prečo?

— Onedlho bude skúška a po skúške ja musím odísť.

— Ale to ste nespomínali — ja som sa úfala, že dlhšie ostanete.

— Nemôžem. Ak chcem dostať postavenie, musím sa hýbať za ním.

— Ale ste hovorili…

— Áno, už mám dve miesta takrečeno zaistené; ale musím predsa ta ísť poznať bližšie okolnosti. Jedno, ktoré je hmotne výhodnejšie, je v meste, v Radinej; druhé cele v inom kraji, na odľahlej dedine. Povedzte, ktoré by sa vám lepšie páčilo? Prajete si prísť do mesta a či na dedinu?

Chvíľu premýšľala, ruky s prácou odpočinuli v lone.

— Pri tom neberte ohľad na mňa; ja budem spokojná tam, kde vám bude milšie účinkovanie vo vašom povolaní. Za to miesto sa rozhodnite, ktoré vám najlepšie zodpovie.

— Ja chcem, aby ste i vy brali ohľad na svoju náklonnosť; ja v svojom povolaní všade nájdem dosť poľa na obrábanie.

Ona pozrela na neho a usmiala sa. Chcela riecť, že ona pri ňom kdekoľvek bude spokojná, že jej všetky náklonnosti k nemu sa nesú, ale zdržala sa. On dávno naučil sa čítať z jej tváre a vyčítal i teraz to, čo nevyslovila.

— Samko spomínal, — zahovorila, umknúc očami pred jeho pozorom, — že ste si priali skúsiť čím viac krajov a poznávať ľud. Ja by som nerada, aby som vás v tom hatila.

— Hej, vtedy zamýšľal som ešte niekoľko rokov pomocníkovať, každý rok inde; ale tá záľuba ma už prešla, — vetil on s dumným úsmevom. — Človek mení sa s vekom. Ja už veľmi si prajem usadiť sa na jednom mieste a zapustiť tam korene. Čo by ste vy riekli, keby som sa teraz odobral ešte kamsi na jeden rok len tak na skusy?

— Keby ste tak urobili, vedela by som, že máte na to príčinu, a čakala by som.

Zdalo sa, že jemu nie je po vôli jej odpoveď.

— A tak málo vám na tom záleží, aby sme sa čím skôr zobrať mohli? — spýtal sa nie bez zarazenosti.

— Keď viem, že sa to iste stane, vďačne dočkám, kým nám pominú prekážky.

On strmo vstal a prešiel sa po izbe, potom zastal pred ňou.

— Ja by som si prial vidieť vás netrpezlivejšou. Vy by ste ma vari pustili preč do sveta, len tak bez výhľadov a bez cieľa… — začal jej vyčítať s istou trpkosťou a podráždenosťou.

Ona stŕpnuto hladela na neho, vstala a vystrela k nemu ruku. Háčkovanie spadlo na zem, nepovšimla si ho.

— Vy ste ma zle rozumeli, a teraz sa hneváte na mňa…

Bola veľmi zarmútená, slzy tisli sa jej do očú a cítila, že tu nemôže objasniť mu nedorozumenie.

On zrazu rozprestrel ramená a mocne zovrel ju do nich.

— Ako by som sa mohol hnevať na teba, ty moja krásna, drahá! — hovoril silno otraseným hlasom. — Ty nevieš, ako je mne — ale mala by si už vedieť, kam ide teraz všetka moja snaha: mala by si cítiť, že ja nemôžem dôjsť spokojnosti, kým tebe nemôžem povedať: Už poď ku mne — u mňa je tvoj domov!

Ona oprela si hlavu o neho ako prítulné dieťa.

— Môj domov je už u vás, lebo myšlienkami som vždy pri vás.

— A predsa necítiš sa mi dosť blízko, aby si mi povedala „u teba“, a nie „u vás“ — nevieš prekročiť tú chladiacu hranicu! — káral ju nežne.

— Veď na tom nezáleží; ja vás i tak veľmi rada — veľmi! Neviem to ani vypovedať. Ja teraz nechápem, ako mi svet mohol byť milým, kým som vás — kým som teba nepoznala. Len odvtedy…

Nemohla dopovedať, prekazil ju v tom svojím prudkým láskaním. Bozkával ju po celej tvári a nemohol sa odtrhnúť. Citový nával zachvátil ho, požadujúc náhradu za doterajšiu, prísne zachovávanú zdržanlivosť. Ona cítila bitie jeho srdca i svojho vlastného, zvieral ju vždy užšie k sebe, až jej začalo byť nevoľno. S namáhaním podarilo sa jej odtisnúť dlaňami jeho tvár.

— Nie tak veľmi, nie! — prosila dojemne. Jej oči neodolateľne podporovali jej prosbu. Ten pozor šiel mu priamo k srdcu. Vypustil ju.

— Už nie — odpusť mi! — prosil teraz on. Z hlasu jeho znela silná vzrušenosť. Odstúpil od nej. — Nepovedz mi nikdy viac, ako ma rada — vidíš, nemôžem to zniesť.

— Nikdy viac? — opýtala sa zarmútene.

— Neposlúchni ma ty, duša moja. Ty vymysli si trest na mňa, ja poslúchnem teba.

— Nemám ťa za čo trestať. Ty si mi dobrý, pre mňa lepšieho nad teba niet na svete — ja ti vo všetkom dôverujem, — riekla nekonečne milo a obidvoma rukami hladkala jeho zohriatu, živo pohnutú tvár. On mlčky tisol ich striedavo ku svojim ústam, nebol schopný slova.

* * *

Bolo po skúške v Čierniciach. Ako deti ráno ustrnuté prichodili do školy, sviatočne vyobliekané, do hladka vyčesané, tak teraz s pocitom obľahčenia vyrojili sa z nej na vyzametanú chodbu a vyzametaný dvor. Vyšli za nimi aj rodičia, tiež sviatočne vyobliekaní, ktorí boli našli miesta dnu v škole. To, pravda, boli temer samí otcovia, z matiek len tie, ktoré boli vdovami alebo ktorým mužovia nemohli prísť pre akúsi príčinu. Ostatné ženy, ktoré len tak neúradne prišli a dnu už celkom sa nevmestili, stáli cez celý čas na chodbe pri odchýlených oblokoch učebnej izby a dívali sa dnu a načúvali. Ony tiež chceli vidieť a počuť, ako ich deti odpovedajú, im nie je ľahostajná vec, či naučili sa niečo a či nie.

Medzi tými bola i Chrenčíčka; prihnúc hlavou k plecu, utierala si slzy do opleckového rukáva; bola veľmi dojatá, že jej Mišo tak krásne zaperoroval^[31] odoberanku^[32]. Každé slovo pekne vyslovil a hlas premieňal — nie že by ju bol len tak do sveta odrapotal. Rozprávala ženám okolo seba, že ho to ten pán pomocník tak vyučil.

A pán dekan ako krásne potom hovoril — ani z kancľa. Vravel, aká je škola pre deti dôležitá; ako tam majú dostať základ k dobrému pre celý život; akým požehnaním je dobrá škola pre cirkev a obec a t.p. Potom vyzdvihoval práve čiernickú školu, že môže ju s dobrým svedomím vystaviť za príklad iným školám. Páni učitelia svedomite museli konať povinnosť; všade vidieť, že deti, čo sa naučili, to aj naozaj pochopili. Čiernická škola vždy vynikala pred inými, no tohto roku už zrovna môže ju označiť ako vzornú v každom ohľade a Čierničania môžu si bláhať, že majú takých učiteľov.

Rodičia prikyvovali hlavami, a keď pán dekan utiahol sa do izby, obklopili učiteľov a pekne zloženými slovami ďakovali im za všetko, čo dobrého poskytli v škole tohto roku ich deťom.

— Veď my, čo sme tu, sme skoro šecia pod ich rukou vyrias´li, — hovoril jeden z hospodárov Lemjakovi, — a vieme, že sme im podlžni, že nás za mladi dobre cvikali. Nak ich len pán boh zdržuje medzi nami, že by aj z našich detí, aj ešte z našich detnech detí poria´nech ľudí vychovati mohli. Ale misíme povedati, že aj tentoka mladej, čo si ho ´zali ako za pomocníka, nebude horší od nich; lebo sme ver videli, ako chodiu okolo tech našich detí — ni ako nájomník, ale ako vernej opatrovník. Za to misíme mati aj k nemu ďačnô srdce.

— Veru podľa pravdy musím priznať, že tohto roku jemu patrí zásluha o našu školu. Ja bol som, ako viete, chorobou prekážaný; ale videl som, že mám dobrého námestníka, pri ktorom nestane sa škole ujma, aj keď ja od nej sa odtiahnem, — povedal na to Lemjak.

— Ej, pri dobrom majstrovi misí beti aj tovariš dobrej! — prilahodil Pavčok, ktorý tiež bol prítomný, lebo mu dvoje detí chodilo do školy.

Tu všetci dali sa do vyslovovania uznanlivosti Mikušovi, keď z Lemjakovho osvedčenia videli, že on preto žiarliť nebude, ako boli by sa obávali.

Ženy boli ho už dávnejšie obklopili; všetky mali mu za čo ďakovať v mene svojich detí. Ony dobre videli, ako tie deti počas celej skúšky mali s dôverou oči k nemu obrátené. Ktoré sa báli a do rozpakov prišli, on im vedel dodať ducha obodrujúcim slovom, vhodným pripomenutím alebo aj len svojím dôveru budiacim pozorom. Pri umných, povedomých odpovediach detí zhusta bolo počuť od pána dekana pochvalné: Dobre! Veľmi dobre! — a pritom spokojne, ba s istou úľubou prikývol hlavou. Vtedy patričnej matke radosťou zaihralo srdce, že jej dieťa tak múdro odpovedá, i vďačnosťou k učiteľovi, ktorý vedel ho k tomu doviesť.

— A kod sa im tak dobre šikou tentoka pán pomocník, si ho azda zadržia, aj na druhú zimu? — vyzvedal sa Lemjaka kurátor, starý Belian, ktorému troje vnúčat chodilo do školy.

— Ja by som ho milerád zadržal, ale on sa preč poberá, chce inde skúsiť šťastie.

— Ej, škoda beti! Ej, ej! Ej, verže budeme banovati! — ozývalo sa zo všetkých strán.

Jedna stará ženička vtom pristúpila k samému Mikušovi a, hladkajúc ho svojou vráskovitou rukou po ramene, pýtala sa ho hlasom, v ktorom bola i námietka i dôvera:

— Môj senčok zlatej, a prečože nás kcú zanahati? Či sa im vari nepáči tu medzi nami? Ved je u nás ešte ni najhorší svet!

Čistá úprimnosť v jej slovách dojala Mikuša.

— Mne páči sa tu medzi vami, vždy ste boli úprimní ko mne, aj teraz dobre mi padne vaša uznanlivosť, — hovoril obrátený ku všetkým. — Aj keď odídem, na vás nezabudnem, budem vás s vďačnosťou spomínať.

Na to zasa dostal zo všetkých strán ohlasy a uisťovania, že ho veru ani oni nezabudnú a tiež budú ho spomínavať. Spomedzi žien ešte niektorá pokúsila sa prehovárať ho:

— Ale nakže lem ešte ostanú, ved ’e to zle každej rok inde privekati.

— Keď on nechce byť viac pomocníkom; chce sa dať riadne vyvoliť za učiteľa, a spolovice má už aj miesto zaistené, — objasňoval Lemjak. — Za zle mu to nemôžeme mať.

— Ved ’e tak! Každej misí o sebä staros’ mati, — prisviedčali chlapi.

— Ale kod my voľakode budeme ako pána rechtora potrebovati, ver’ nám oni misia príti — a čo odkiau!

— Vy by ste mňa hádam už aj dnes ta pochovali, aby ste si nového rechtora voliť mohli, — ohlásil sa Lemjak, nevedno, či z hnevu, a či zo žartu, lebo tvár mal vážnu.

— Ej, niže tak, ni, pán rechtor! Nak si to za zle nevykladajú! — sponáhľali sa udobriť ho. — Nak ich lem pán boh živí, kým je jeho vôľa: ale smrtedlní sme šeci.

— Za nima be sme banovali, ale be sme zasa aj potom dobrého ako pána rechtora kceli mati, — doložil iný. — A čo je dobrô, každému sa páči.

Pritom kývol hlavou k Mikušovi.

Druhí znova začali dorážať na neho, aby im sľúbil, že potom príde, keby ho povolali. On vetil, že to nemôže vopred vedieť, ostatne že bude aj medzitým chodievať do Čierníc a bude príležitosti dosť zhovárať sa o tom svojím časom. Teraz však že musí preč odísť.

— Nuž tak nakže iba šťas’live chodia, a ak nenájdu, čo hľadajú, nak sa zasa navrátia k nám! — odoberali sa od neho. Každý podal mu ruku.

Ženy nenašli konca vďačným rečiam.

Dnes ešte i pán farár Vrankay osobitnú pochvalu vystrojil Mikušovi. Po skúške totižto prisviedčajúc uznanlivým slovám pána dekana, vyzdvihol najmä to, že od lanska pozoruje u školských detí potešiteľný pokrok v maďarskej reči, ktorú reč znať je povinnosťou každého občana našej uhorskej vlasti. Za tú zaznamenaniahodnú zásluhu vyslovuje pánu pomocnému učiteľovi verejnú pochvalu. Ale Mikušovi tá pochvala nešla zvláštne k duhu, trochu začervenal sa na ňu a mierne odvetil, že konal v tomto ohľade to, čo zákon nakladá.

Lemjak však na to cítil sa byť pohnutým osvedčiť hlasno, pred tvárou celého zhromaždenia, že veru pán učiteľ Mikuš po celý školský rok venoval tomuto predmetu mnoho času a námahy, aby požiadavkám zákona vyhovel. No jeho opravdivá zásluha je v tom, že potom viac, ako by bol musel, namáhal sa nahradiť, dohoniť to, čo ináč pre maďarskú reč musí sa zanedbávať v iných prednejších, skutočne potrebných predmetoch. Keby túto namáhavú obeť — za ktorú od školských vrchností ani pochvaly ani odmeny učiteľovi sa nedostáva — nebol celý rok s vynaložením všetkých síl podstupoval, nebola by dnešná skúška tak v každom ohľade zdarne vypadla. Vyslovoval sa dosť príkro a pán farár sa mračil.

Ľudia povšimli si tých Lemjakových vývodov a mnohí premýšľali o nich.

Jedna zo žien na chodbe hovorila svojim susedám:

— A jus’ je tak, ako rechtor vraví — a farárovi sa to nepáči. Č