ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O dva mesiace po svojom príchode Mikuš písal priateľovi Zárubskému do rodného kraja medziiným:

Už úplne zdomácnel som na tomto štvrtom mieste svojho pomocníkovania; človek i v tom privykaní na nových miestach nadobudne si prax. Domácnosť, do ktorej som sa dostal, je tichá, jednotvárna, ani ju deti neobživujú. Sú len rodičia s dorastenou dcérou, syn je už niekoľko rokov farárom v Peškove, odkiaľ som jeho odporúčaním sem prišiel.

Môj principál je človek chorľavý, preto často mrzutý a svojhlavý, ale jeho svojhlavosť vychodí viac na dobrú, než na zlú stránku, lebo nie za vrtochy, lež za svoje čestné presvedčenie zasadzuje sa ňou. Bol som svedkom výjavu, ktorý ukázal mi ho v pravom svetle a upevnil vo mne úctu k nemu. Keby všade bolo takých učiteľov, kde Vrankayovci farárujú, nebál by som sa spotvorenia nášho ľudu!

Predtým počul som ho opisovať ako skupáňa a domáceho tyrana; ale to sa preháňalo. Ja nemám príčiny na nespokojnosť a som presvedčený, že do konca v pokoji vyjdem s ním. Myslím o ňom, že je sporivý hospodár, i svoj plat neúprosne vyberá si od cirkevníkov; no ničoho takého, čo by na hrabivosť poukazovalo, nepobadal som ani z vlastných pozorovaní, ani z rečí iných. Tyranom k svojej rodine je tiež nie. Žena a dcéra ho síce rešpektujú ako najvyššiu osobu v dome, lebo uznávajú jeho duševnú zvrchovanosť a pre jeho chorľavosť šetrne i pozorne zaobchodia s ním. Ale nešťastnou necíti sa preto jeho žena, a dcéra lipne k nemu s takou vrúcnou detinskou oddanosťou, že už to samé ho odporúča. Že ju otec tiež veľmi rád má, je isté, ale prieči sa mu dávať jej svoju lásku najavo; ona však i tak vyciťuje ju svojím čujným srdcom. Matka síce medziiným posťažovala sa mi, že otec málo radosti dopraje dcére; nerád ju vodí do sveta, nerád dá jej na nové šaty atp., no mne sa zdá, že dcéra sama málo je toho žiadostivá. Ona je jemnocitná mladá deva, asi osemnásťročná, zjavne však nachodiaca sa ešte v štádiu vývinu ako telesného, tak duševného. Na prvý pohľad povedalo by sa na ňu: dedinská husička! — ale mne sa vidí, že je niečo viac na nej. Je aj pekného zovňajšku, ale čo ju vlastne pôvabnou robí, je čistota srdca, vyrážajúca sa v jej skutkoch a slovách, i v pozore očú. Čou zásluhou je taká, neviem rozoznať — isteže zhora jej je to dané. Otec je priprísny a suchý, no nie bez hlbšieho podkladu; matka je pripovoľná a vôbec nie vychovávateľka, hoc ináč v svojom spôsobe rozumná a dobrosrdečná žena. Po nej zdedila Johanka krátkosť, trpezlivosť a pracovitosť. V ostatnom, myslím, že aspoň za detinstva jej brat mal na ňu najväčší vplyv, lebo ho často a s láskou spomína a veľmi si ho váži. Aj o všetkých ľuďoch má dobrú mienku a svet vidí krásnym. Prial by som jej, aby z tých pekných predstáv nebola niekedy nemilosrdne vyburcovaná. No také prírody ťažko uveria v nepeknosť a zlobu, podľa toho, že „čistému je všetko čistým“. Toto tiché dedinské zákutie, chrániace ju do ruchu sveta, tiež má zásluhu na jej nenarušenej, nežnej povahe.

Ešte jednu jej schopnosť pripomeniem: spieva veľmi pekne ľudové piesne. Jej hlas síce nevyniká silou a cvičenosťou, ale neha, nádych vrúcnosti je v ňom — neodolateľne dotýka sa srdca i pri nepatrnom nápeve. Škoda, že je hudobne nie cvičená.

Mimo školy pomocníkujem i v kostole, a to v posledné časy nielen pri organe, lež i na kancli. Čo riekneš takému povýšeniu? Musím sa priznať, že po prvý raz chúlostivo mal som sa do toho — ale išlo dobre. Čo bolo robiť? Môj principál^[17], ktorý povinný je kázať každú tretiu nedeľu, keď farár odbavuje na fílii služby božie, dostal k svojmu riadnemu kašľu ešte mimoriadny a veľký, ťažko mu bolo dýchať, nieto hovoriť — neostávalo mi teda iného, ako zastúpiť ho v tej povinnosti. I teraz cez sviatky dostane sa mi z nej. Ja, pravda, kázal som v čistej slovenčine a nie v bibličtine; na to Čierničania pokrúcali hlavou, zdalo sa im to menej posvätným. Ale pozorne počúvali — privykli by. Napokon predsa museli by sami zbadať, že je to dôstojnejšia reč, než tá, ktorou farár traktúva^[18] ich z kancľa.

Moje organovanie vzbudilo pozornosť Vrankayho, oslovil ma, aby som učil jeho dcérku hrať na klavír. Tak teda dva razy do týždňa chodím ta, mám príležitosť poznať tú ľudu odcudzenú farskú domácnosť. Po prvé razy divno som sa tam cítil, tá cudzota mrazne zavieva na človeka. Teraz sme sa už trochu spriatelili. Oni nie sú zlí, ale to sa nedá zabudnúť, že nie sú tým, čím by mali byť: priepasť medzi nimi a nami nedá sa zakryť. Ťažko je to pochopiť, ako človek, ktorý zrodený je uprostred tohto ľudu a mal by ho znať, môže si priať jeho pomaďarčenie. Kde podel svedomie a rozum? Lebo keď ľud slovenský mal by sa pomadarčiť, ako si oni prajú, v tom procese zanikli by jeho pôvodné duševné bohatstvá - ktoré proti „kultúre“ na zámenu podávanej sú ako čistý živý zdroj proti umelému nechutnému vodovodu — lebo tie nerozlučné sú s jeho rečou, ako duša s telom, ako vôňa a farba s kvetom. A kto zná tie bohatstvá, alebo aspoň tuší, ako môže pracovať na ich vyhubení? — Avšak Vrankay a jemu podobní nechcú ich znať, odcudzení sú ľudu, odvracajú sa od neho.

Vrankay je ostatne nie z tých naozaj nebezpečných, hoci — alebo práve, že pri ňom ľud je na seba ponechaný. Snahy má síce neprajné, ale je pripohodlný, s ich uskutočňovaním nechce sa namáhať. Sú horší od neho, ktorí fraternizujú^[19] s ľudom a tak záhubne vplývajú naň. Ani tí ho síce nepomadarčia, ale mu dušu otravujú. Že nehrozia sa následkov svojho účinkovania, je práve dôkazom znemravňujúcej moci odpadlíctva. Oni nestarajú sa, ako zodpovedia pred bohom a svedomím svoje hriechy, páchané na tomto dobrom, nadanom ľude.

Ja s ním, s tunajším ľudom totižto, ponáhľam sa obznamovať, lebo tých niekoľko mesiacov školského roku chytro prejde. Chodím do domov, kde majú školopovinné deti, a ľudia sú mi vďační. Niekedy sa stalo, že matky z ulice volali ma dnu; niektoré z nich napodiv dobre chápu, čím som, alebo čím snažím sa byť ich deťom. Matky sú i tu veľkým činiteľom pri vychovávaní pokolení ¦ keby sme im len mohli poskytnúť lepšej pripravenosti na to! Medziiným tu ženy vynikajú i tým, že pálené nepijú. Ktorá by pila, bola by nielen opovrhovaná, ale takrečeno vylúčená spomedzi všetkých ostatných. To má za následok, že tu národ vôbec menej je zmorený pijanstvom, než v našich horných krajoch, čo zasa má veľký význam pre duševný i telesný ráz tunajšieho ľudu.

Chlapi sú hodní, silní, ohební. Keď si on stiahne boky širokým remenným opaskom, dosť poľahky vyhodí si na plece ťažké vrece s obilím. A to nie raz, ale mnoho ráz jedno za druhým. Díval som sa u kurátora^[20], ako traja chlapi odnosili celú viatku^[21] pšenice z obďalečného humna do sypárne. Tak húpavo ¦ pružne kráčali pod tou ťarchou, akoby to ozaj len pre bravúru robili.

U žien vidieť milé, dosť pekné tváre; chyba je však, že primladé sa vydávajú ¦ často i pätnásťročné — a potom skoro starnú. Sú vľúdne, vďačné, dôverčivé, keď vidia úprimnosť, hoc ináč tu veľmi zakorenená je nedôvera proti všetkým „kabátošom^[22]“. Bez príčiny to asi nebude.

Chlapci ťažšie dajú sa nakloniť, vážne si počínajú, ale dobrému slovu sú dostupní. Pri mládencoch mnoho zurvalstva a bujnej prekypujúcej sily. Stáva sa, že dopustia sa i odvážnej krádeže, z bujnosti, z bravúry, nie pre lakomosť alebo z núdze. O takých príbehoch dala by sa napísať veľmi pestrá kapitola. Vcelku je tu ľud bystrý, vtipný, nadaný samorastlým duchom, schopný duševného povznesenia. Na prirodzených základoch, ktoré sú v ňom, stavať ďalej bolo by pravou úlohou povolaných ľudí. Mnoho dobrého dalo by sa vykonať s naším ľudom, keby sme len všetci chceli opravdovo zaoberať sa ním, ktorí medzi ním žijeme! Kňazi, učitelia, keby len ozaj chceli, vždy našli by cestu k srdcu ľudu, a odtiaľ potom bolo by im možno pestovať jeho pekné stránky.

I reč tunajšia je zvláštna z viacerých ohľadov. Mám zbierku niektorých slov a zvratov, akých posiaľ inde nebol som počul.

Ale priemyselný, prakticky podnikavý nie je tento ľud. Čoho mu rodná pôda nepodá, radšej sa zriekne, než by sa mal poobzerať za tým v širšom svete. Čierničanovi je susedná dedina málo známa, tretia alebo štvrtá mu je už cudzím ďalekým svetom. Ked dievča vydáva sa do susednej dediny, narieka zúfalo, akoby za more ísť malo. Táto zatvorenosť v úzkom kruhu je mu prekážkou ku hmotnému zvelebeniu, ale z druhej strany je hrádzou proti cudzote, chrániacou starý, svojský mrav.

Ostatne tento opis neplatí o celom rozsiahlom kraji; tu za každým vrchom nájdeš odchýlky v ráze ľudu. Dlho musel by som pomocníkovať po všetkých kútoch, keby som ich všetky chcel poznať. Neďaleko od Čierníc je skupina dedín, ktorých obyvateľstvo pochodí vraj priamo od husitských vysťahovalcov. Tí inak líšia sa od korenného obyvateľstva povahou, krojom i rečou, než líši sa korenné obyvateľstvo medzi sebou. Tiež nie sú ďaleko dediny, v ktorých ľud je zámožnejší a hrdší; však i bujnejší a svetáči sa: zanecháva staré mravy. A ešte dolu nižšie, kde už vína sa rodia, je vraj ťažko poznať, že je to toho samého koreňa ľud, čo tento náš vrchovský. No tento sa mne tak ľúbi, že neváhal by som sa osadiť uprostred neho.

Isté je, že tento kraj v každom ohľade poskytuje mnoho látky pre dotyčných bádateľov a že malo by sa obrátiť naň viac pozornosti.

Toľko v liste.

* * *

V čiernickej škole medzitým plynuli dni obvyklým, jednotvárnym spôsobom. Vo dne šiel každý za svojou prácou, večer zhromaždili sa všetci okolo starootcovského, tmavozájdeného stola v izbe. Len pán domu nešiel za prácou, temer celé dni presedel vo svojom stolci pri peci, zavše pokutajúc do nej a priložiac zo dve polienka. Najviac čítal pritom noviny, ktorých teraz viacero chodilo do domu pre Mikuša, keď práve cestou na neprajných poštách skazu nevzali. Záduch Lemjakov so studeným počasím bol síce väčší, ale ináč nemal ešte takejto pokojnej zimy, odkedy sa pamätá. Bol sprostený všetkých úradných povinností. A Mikuš stačil vykonať všetko, nikdy nebolo vidieť, že mu je toho primnoho. Školu i chrám odbavuje, ešte i pohreby. Sám bol sa ponúkol, ked raz v studený veterný deň mal byť pohreb, a odvtedy priberie sa ku každému, akoby to ináč ani nemohlo byť. No pritom i požíva priazeň Lemjaka, akou od neho sotva kto iný mohol by sa pochlúbiť. Nie že by mu vari očividome dával najavo svoju náklonnosť ¦ to nie je jeho spôsob — ale nerobí mu v ničom prekážky, odobruje všetko počínanie Mikušovo i tam, kde nezrovnáva sa s jeho starozavedenými spôsobmi, — vôbec rešpektuje ho vo všetkom. Žena jeho nevie sa prenadiviť, že našiel sa človek, ktorý samovládnej hlave rodiny tak imponuje; Johanke nie je to taká divná vec, ona dobre chápe, že pri Mikušovom držaní sa nemôže to byť inak.

— Rozmaznem sa pri ňom — rozmaznem; akože to bude nabudúce? — hovorieval Lemjak sám sebe, keď niekedy robil si výčitky, že sa odtiahol od práce.

Matka a dcéra cez večery pilno pradú, prvá na kolovrátku, druhá na praslici; tenké vlhké nite chutne sa vyťahujú z povesnových kúdelí.

Najprv, pravda, musí si Johanka odbaviť u Mikuša mluvnično-pravopisnú úlohu zo slovenskej reči, on i ona berú to celkom vážne; otec nachodí to v poriadku, a keď otec odobruje, matke nepríde na rozum povedať zazlievajúceho slova, hoci myslí, že by bez toho „učenia“ i mohlo byť. Teraz Mikuš už málo potrebuje opravovať na Johankiných písaných úlohách — pomaly môžu vystať.

Keď úloha je skončená, Mikuš ide niekedy preč, do mlyna, alebo inam, kam dohovoril sa s niektorými, ktorým chodí zo dva razy do týždňa noviny predčitovať. To sú tie otupnejšie večery pre Johanku. Vtedy nepohnuto sedí pri svojom pradení, ale myšlienky snujú sa ozávod s ľanovou niťou — lenže myšlienky nie sú také hladké a súvislé. Ony ako na krídlach lietajú z predmetu na predmet a bavia sa rady len pri samých pekných predstavách, ktoré však sú nepodstatné a premenlivé ako biele obláčiky na letnom nebi. Pradenie je práca, ktorá neprikúva pozornosť na seba, ale dáva mysli voľnosť, preto pri pradení hovie si myseľ vo voľných poletoch. Koľko dúm, pekných i zlých nasnovalo sa pri pradení v ženských hlavách! Preto i poézia tak rada zaoberá sa pradúcimi ženami.

Johanka tejto zimy s veľkou chuťou oddala sa do tej práce. Sledovala pritom svoje dumy a niekedy nepovedome sa usmiala, ako dieťa zo sna.

— Vy ste zamilovaná do svojej práce, — riekol jej raz Mikuš.

— Prečo? — pozastavila sa, vytrhnúc sa z myšlienok, ktoré, kto zná, kde boli lietali.

— Cele pohružuje sa do nej, ani nezdvihnete očú od nej.

Johanka sa trochu začervenala, či pre myšlienky, z ktorých ju vyrušil, a či preto, že vôbec venoval jej pozornosť, lebo sa stalo zriedka, že by ju oslovil, ak nebola zrejmá potreba toho.

— Ako by z chuti nepriadla — veď to bude všetko pre ňu, — vetila matka miesto nej.

— Ale na to som ja veru nemyslela, — zahovárala ona, spustiac zrazu ruky do lona, nemilo dotknutá matkiným vývodom. — Ja rada pradiem len preto, že tá práca sama v sebe mi je príjemná.

- Ak zdraviu neslúži, — nadhodil Mikuš.

- No, veď to celú zimu nepotrvá, — vyhovára matka.

Týmto Johanke trochu bola pokazená chuť do pradenia, aspoň na ten večer.

Najmilšie večery boli jej tie, v ktoré Mikuš zostal v ich izbe a čítaval im nahlas niečo zábavné alebo poučné. Romány Lemjak nenávidel, ani dcére ich nedovolil čítať, keby si ich aj bola chcela niekde zaopatriť. I o menších ľúbostných povestiach, ktoré v bežných časopisoch sú uverejňované, vyslovoval sa nepriaznivo, čo však Johanka nechápala. Jej mnohé sa páčili. Ale zo všetkého najmilšie boli jej predsa básne. Posledne čítaval Mikuš Sládkoviča. Ona už bola ho čítala, ale priznávala sa, že omnoho lepšie mu rozumie, ked ho Mikuš číta. Mnohé krásy objavili sa jej, ktoré predtým nespozorovala. Pri miestach zvlášť dojímavých prestala i priasť a, zatajac dych, dívala sa na čitateľa, sajúc každé slovo do seba. On to vedel, hoci na ňu nepozrel. Len málo prečítalo sa naraz, aby sa jednotlivé dojmy nestratili. Pri Detvanovi cítila sa Johanka doma, tam všetko dýchalo svojstvom; to bol jej známy svet, po akom rozhliadala sa, odkedy žila — lenže zobrazený v čarovnom svetle poézie. Milicou uchvátená bola jej fantázia, až do sna vkrádala sa jej nežná zajatá, vernoľúbiaca Srbka. Marínu čítali naposledok, a pri tom čítaní Johanka často zastavila prácu v sebazabúdajúcom načúvaní. Tie „sladké túžby, túžby po kráse“ nachodili ozvenu v jej duši, oči sa rozsvietili, líca vzplanuli. Už otec s Mikušom dávno chladnokrvne rokovali o básni, aká je, a čo sa jej kedy vytýkalo, a ona s rozohriatou mysľou ešte kochala sa na slastných obrazoch, koľko ráz ani usnúť nemohla pre ne.

Tak míňali sa časy v dedinskej jednotvárnosti a nik nežaloval sa na nudu. Ani Mikuš jej necítil, bol by si vedel poradiť ešte i s viac časom; niekedy bol by ho i potreboval.

Prešiel advent, minuli sa i vianočné sviatky bez zvláštnych udalostí. V Štedrý večer po celej dedine ozýval sa spev detí popod obloky: „ — v mestečku Betleme — v jesličkách na slame — leží malé pacholátko na zime“, v rozličných stupniciach. Znelo to radostne a víťazoslávne. Ráno na „Božie narodzenia“ zasa chodili „vinšovať“. Roznášanie oblátok v Čierniciach už vyšlo z úžitku, o to deti majú menej radosti pred sviatkami.

Mikuš i v Štedrý večer šiel ponavštevovať niektoré domy a Lemjakovej počalo to byť už povážlivým, že on pomaly radšej bude sa baviť kadekde po sedliackych domoch než doma v škole.

— Daj mu ty pokoj; on vie, čo robí, teba to nemá čo mrzieť! — odvrával muž na jej zazlievajúce poznámky.

Aj Johanka, hoci ju netešilo, keď odchodil z domu, hneď ho zastala:

— On chce vidieť, aké sú tu obyčaje v tento večer, práve preto teraz išiel. Ja som videla v jeho izbe zápisky o tom.

— To je divný mladý človek, že vždy na takéto veci myslí, a nie na svoju zábavu, — uvažovala Lemjaková.

— Za to zasluhuje pochvalu, a nie hanu, — hovoril jej muž.

Johanka dostala ako vianočný dar pekný zimný kabát i s príslušným mufom; aby to vraj bolo také, čo naozaj osoh dá, a nie akási márna vec. Tým márnym vianočným darčekom Lemjak nebol priateľom.

Na druhý deň v kostole všetci ľudia, najmä však ženy, povšimli si Johankinho nového kabáta. Keď išla s matkou z kostola, pridružili sa im niektoré zo žien, chytali súkno kabáta do prstov, obdivovali, chválili a dozvedali sa na cenu, nad ktorej výškou potom hlavami pokrúcali.

— Za e’nu hábu teľko peňazí! — zatracujúco poznamenala jedna z nich, keď už boli sa odlúčili od pani rechtorky.

— Kod ’ej spôsobia, spôsobia jej dobrô. To jej akiste bude aj do vydaju, — na to druhá. — Majú iba lem tú e’nu diovku, a peňazí dos’ — môžu jej kupovati.

Udalosť najhodnejšia zaznamenania cez sviatky bola tá, že Lemjakovci v druhý sviatok popoludní vybrali sa na sanici do Rankovej k svojim kmotrom. Po prvý raz od príchodu Mikušovho stalo sa, že vyšli z Čierníc; návšteva bola už dávnejšie dohovorená. Ale Lemjak nechcel si pokaziť trochu upokojené zdravie, nuž nešiel. Zobral sa miesto neho Mikuš.

Sused, gazda Pavčok, hneď po obede prišiel zapriahnuť svoje dobre opatrované sedliacke kone, ktoré sám poháňaval, do pána rechtorových saní. Pripevnil im aj po drobnom ostrozvučnom spiežovci pod krky, aby na sanici nešli „na hlucho“. Pán rechtor nejeden raz pomohli mu tu grošom, tu dobrou radou, preto i on „povážil“ ich, keď mohol a keď bola toho potreba. I teraz vďačne podvolil sa zaviezť pani rechtorku do Rankovej, kone i tak nič nezmeškajú a jeho tam ešte pohostia.

Okolo Čierníc hore-dolu vŕškami sú mrcha cesty, kamenisté, vymyté. Ale teraz nastala dobrá sanica, sneh vyrovnal cestu, sane kĺzali sa ani po masle a máločo vyše hodiny boli v Rankovej, kam v lete ide sa za dobré dve hodiny. Ranková leží neďaleko Hradičia, najbližšieho na okolí mestečka. Báťa Pavčok, bičom ukazujúc, vysvetľoval pri ňom sediacemu Mikušovi polohu kraja, celou cestou mali sa čo zhovárať. Na kuse šli horou, keď z nej vyšli, videli zďaleka Rankovú a Hradičie.

Priateľský kruh Lemjakovcov bol úzky, žili veľmi utiahnuto, pre čo od mnohých boli považovaní za pyšných alebo skúpych. Ale do Rankovej chodievali viac ráz do roka, lebo tam priatelili sa i s farárovcami i s rechtorovcami. S prvšími boli v rodine, lebo mladý Lemjak v Peškove mal za ženu staršiu dcéru pána farára Riečana z Rankovej; s učiteľom Burnom zas boli v kmotrovstve, Burnovci sú krstní rodičia deťom Lemjakovým. Dnes návšteva nasledovala do školy. Keď ta došli, videli v školskom dvore už jedny cudzie sane. Boli úhľadné, nové; zadné sedlisko pokryté hrubým, červeno-žlto páskavým pokrovcom.

— To budú iste Hutterovci z Hradičia, — hádala Lemjaková.

Domáca pani vyšla privítať príchodzích — Pavčokove spiežovce oznámili až do izby ich príchod. Domáci pán bol ešte na večierni^[23]. Burnová bola nízka, okrúhlastá osoba, líca jej nadol viseli a zovňajšie kútiky malých sivých očiek tiež potiahli akosi za sebou. Keď uvítala sa s kmotrou, ktorá temer o hlavu bola vyššia od nej, natiahla sa na palce a pošepla jej tajnostne čosi do ucha, nad čím tá prišla do malého vzrušenia.

Za Burnovou zjavila sa jej vnučka Anička, baculaté, asi štrnásťročné dievčatko, ktoré začervenalo sa ešte na každé oslovenie. Tiež bola temer o hlavu nižšia od štíhlej Johanky.

V izbe na pohovke sedela statná, červená pani v tmavých, zamatom krášlených šatách. Mala na hodinkách ťažkú zlatú retiazku a na tučných rukách niekoľko drahých prsteňov. Veľmi priateľsky pošla oproti Lemjakovej a množstvom slov uisťovala, ako ju teší, že takto zišli sa tu spolu. Bol tu i jej syn, ktorý tiež s veľkou ľúbeznosťou mal sa okolo nových hostí. Na Mikuša obaja podívali sa s akousi napnutou zvedavosťou, keď však bol im predstavený len ako pomocný učiteľ, menej si ho všímali. Mikuš dozvedel sa, že tá pani je vdova Hutterová, kupcová z Hradičia. Ona je nevlastná sestra domáceho pána, rada príde k bratovi na dedinu, keď trochu môže sa odtrhnúť od domu a obchodu. Teraz cez sviatky, keď je sklep zatvorený, použila príležitosti a prišla na celý deň, aby mohla ísť i do kostola. Je očividome priateľská k Lemjakovej a jej syn práve tak snaží sa zaujať Johanku. Je driečny, tmavooký, červených líc, vlasy má po dvoch rovnakých okrúhlastých zuboch sčesané do čela. Oblečený je veľmi starostlivo, golier z košele pichá ho do brady a široké manžety zakrývajú mu ruky temer po prsty. Mnoho rozpráva Johanke o Hradičí, o zábave, ktorú tam hodlajú na fašiangy usporiadať, a o ktorú podľa žiadosti všetkých, i on má sa zaujať. Aj o svojom obchode rozpráva, ako mu dobre ide a ako hodlá ho zväčšiť. Johanku to nezaujíma, nevie mu na to všetko čo povedať; bez porozumenia prezuní tá záplava slov popri jej ušiach a ona necíti sa pritom dobre. No on to nevidí, je veľmi spokojný so svojím konverzačným talentom a neustáva rozprávať. Anička, ktorá im stojí za chrbtom, obdivuje svojho ujca.

Mikuš prezerá akési staré, veľkým švabachom tlačené knihy, umiestené na poličke pri stene.

Lemjaková s Hutterovou sedia na pohovke a zhovárajú sa. Domáca pani prišla zvonku dnu, pridružila sa k priateľkám a, významne pomihajúc na ne, upozornila ich, ako sa im deti, Johanka totižto a mladý Hutter, „dobre“ spolu bavia. Matky sa trochu pousmiali, ale opatrne zdržali sa všetkých poznámok.

O chvíľu prišiel domáci pán z kostola. Veľmi sa rozhorčil na kmotra, že tiež neprišiel, nechcejúc uznať platnosť výhovorky o jeho chorobe.

— Keď teraz má takéhoto pomocníka, — kričal, tľapkajúc Mikuša po pleci, — môže byť zdravý! Počul som, počul — kmotor je teraz veľký pán. No mal si on už dávno tak pomôcť!

Burna bol vysokej chudej postavy a mal veľmi silný hlas. Svojho kmotra Lemjaka veľmi si vážil, bol hrdý na jeho priateľstvo a svoje prejavoval mu okázalým spôsobom.

Pozdejšie prišli i páni farárovci s dcérkou Irenkou — tu fara so školou nažívali v dobrej zhode. Pán farár Riečan svojím priateľským spôsobom pozdravil sa so všetkými a sadol si k Mikušovi, ktorého už raz nakrátko bol videl v Peškove u svojho zaťa. Mal tvár do hladka vyholenú až na venček brady okolo spodnej čeľuste, nad čelom mal plešinku, ktorú zakrýval si dlhšími, do hladka priťapkanými vlasmi.

Jeho žena bola šťúpla, počerná, švitorná pani, snažiaca sa uspokojiť každého svojou vľúdnosťou. Irenka mala zdravej plete okrúhlastú tvár po otcovi, ale tmavé oči v nej po matke. Aj pohyblivosť matkinu zdedila.

Riečanová robila námietky Lemjakovej, že nezosadla u nich vo fare. Proti tomu ozvala sa Burnová a povstalo dopytovanie, ktoré však skončilo sa bez zlých následkov. Rozhovor zašiel na Peškovo, jedna stará matka dozvedala sa druhej, či je maličká Oľga už celkom zdravá. Maličká Oľga bola prvým vnúčaťom i Riečanovcov i Lemjakovcov. Hutterka tiež rozprávala o maličkom chlapčekovi svojej vydatej dcéry.

Johanka umkla Hutterovi a združila sa s Irenkou, s ktorou mnoho mali si čo povedať. Vlastne rozprávala len Irenka, Johanka viac počúvala; ona málo bola navyknutá spoločnosti, preto nepočínala si smelo v nej. Irenka bola omnoho vybrúsenejšia; Johanka podivila sa, ako ona vedela odpovedať na všetky Hutterove reči, tu s porozumením, tu prekáravo a tu i tu aj s istým dobrodušným posmeškom. On teraz medzi obidve „kišasonky^[24]“ delil svoju pozornosť, aby ani jednu z nich neukrivdil; ale odpovedala na ňu iba Irenka. A vedľa toho stačila ešte rozprávať Johanke o svojich nových šatách, ktoré si nedávno ušila, o krásnej vzorke, ktorú teraz začala vyšívať na paplónovú obliečku, a o mnohom podobnom.

— Poďme na chvíľu k nám, poukazujem ti to, — navrhla, a Johanka veľmi ochotne zvolila.

— Keby len Hutterovci neboli tu, lepšie by sme sa cítili bez nich, — hovorila cestou Irenke.

Tá, nesúhlasiac, potriasla hlavou.

— A mne sa oni páčia. My sme zadobro s nimi, u nich kupujeme a vždy sú veľmi priateľskí k nám.

— Veď i k nám sú priateľskí; práve vari preto, že tiež u nich kupujeme — aj vlastne nič nemôžem proti nim povedať: len keby sa nám on toľko neprihováral! Ja to nerada.

— Ale choď, choď! Na to musíš privykať. Mne sa to zas nepáči, keď sú mladí ľudia nevľúdni. Keď som vlani bola na bále v Hradičí, takú starosť znášal o mňa, aby som sa dobre zabávala, že som mu dosiaľ povďačná. On je vôbec hodný mladý človek; ja neviem, ako sa ti môže nepáčiť.

Johanka zamyslela sa nad týmto úsudkom skúsenej priateľky. Vedela, že všetci známi sú asi tejto mienky o Hutterovi, a umienila si, že i ona vynasnaží sa osvojiť si ju.

Keď sa vrátili do školy, už bol stôl prikrytý. Hutter namieril sadnúť si vedľa Johanky, ona však, proti predošlému dobrému úmyslu, zľakla sa toho a potiahla Irenku za ruku, aby si k nej sadla. Potom si veľmi bláhala pre svoju opatrnosť, lebo takto bola zavarovaná od dvorenia Hutterovho počas celého dlhého olovrantu. Irenke nepadlo ťažko zhovárať sa s ním i za svoju plachú susedku.

Hutterová tajnostným spôsobom rozprávala Lemjakovej, pri ktorej sedela, ako jej „Karol“ hovorí, že keď sa on bude ženiť, vezme si len tichej povahy skromnú ženu, ktorá by nebola rozmaznaná, za svetom omámená. Lemjaková nemohla ináč, ako schváliť ten rozumný úmysel.

Mikuš sedel na druhej strane stola medzi pánom farárom a domácim pánom. Rokovali o veciach výučby; Riečan bol toho času dekanom^[25], mal v tom skúsenosť a zaujímal sa o vec. Mikušove náhľady na to, ako mala by sa usporiadať výučba pre náš pospolitý ľud, ho prekvapovali; rozhovorili sa tak živo o tej otázke, že na ostatnú spoločnosť skoro zabudli. Burna nevládal s nimi veslovať, len tu i tu na príhodnom mieste zavzdychol:

— Hjaja! Ťažký a nevďačný je ten náš rechtorský chlieb… Už bolo po olovrante a spoločnosť nevstávala od stola, nikomu nechcelo sa pohnúť z miesta. Panie bavili sa polohlasne, museli mať zaujímavý predmet. Najviac rozkladala pani Hutterová a pani farárka.

Johanke utieknutie sa za Irenku už nič nespomohlo, lebo Hutter vstal a, skloniac sa ponad stoličku, prihováral sa jej od chrbta. Čo najsnažnejšie prehováral obidve priateľky, aby svojou prítomnosťou ozdobili zamýšľanú v Hradičí zábavu, a bol hotový poskytnúť všetky možné garancie, že budú sa zabávať výtečne. Irenka odpovedala, že ony obidve chcú ísť v januári do Peškova, kde majú ostať do začiatku pôstu: že im teda pri najlepšej vôli nebude možno vyplniť jeho želanie. On horlivo uisťoval, že všetok svoj vplyv vynaloží, aby zábava odstala hneď zo začiatku mesiaca, kým ešte kišasonky budú doma — akže mu sľúbia, že zúčastnia sa na nej. Irenka by bola mala chuti, ale Johanka sa vyhovárala, že by ju jej tatuška na bál nepustil.

— Ak bude treba, ja sám ho pôjdem prosiť o to, — zasadzoval sa Hutter gavaliersky. Johanka dostala strach pred uskutočnením toho a sponáhľala sa povedať naisto, že jej tatuška nedá sa prehovoriť nikomu.

Domáci pán ponúkal vínom, i seba pritom neukrivdil. Ubezpečoval, že má teraz veľmi milých hostí, nevedel im ako ukázať svoju vďaku. Keď videl námahy mladého Huttera okolo Johanky, pohrozil mu prstom.

— Tento môj sestrenec akosi veľmi chýli sa k tým Čierniciam, — začal ho prekárať svojím zbytočne silným hlasom. — Už sa ma aj dnes opytoval, v ktorú stranu ležia — ale ja vravím, že je do Čierníc mrcha cesta.

Zasmial sa chutne svojmu vtipu a poobzeral sa po prítomných, ktorí všetci obrátili pozornosť na jeho reči.

— Ale po sanici je cesta všade dobrá, — pokračoval ďalej s dobrou vôľou; — kto chce, nech skúsi!… Ale on že by rád vedieť aj to, kde je v Čierniciach škola: nuž dopýtaj sa reku však ti to dopovedia!

— Ale choď — už ty len rád táraš! — karhala ho žena polo naozaj. Hutter usmieval sa pritom trochu samoľúbo, akoby asi niečo veľmi chválitebné bol počul o sebe.

Johanka sedela v nesnádzach, hlavu mala sklonenú i oči sklopené, a predsa videla všetkých zraky na sebe. Nesmierne zle sa cítila, bolo jej do plaču; nebola by dbala ísť schovať sa matke do lona.

— No, no, veď je to nič nie zlého, — vetil Burna na ženino karhanie. — Štrngnime si — na zdar!

Zdvihol proti Hutterovi svoj pohár, ten si štrngol, ale ostatní nepovšimli si toho vyzvania. Johanka zdvihla hlavu, až keď prešiel rozhovor na inšie — výraz jej tváre nejavil potešenia. Prvý jej pohľad padol na Mikuša; ona už niekoľko ráz pozrela na neho, ale nikdy nestretla sa s jeho očami. A ona práve dnes divno zatúžila po tom. Zo dva razy videla, ako sa prihovoril obsluhujúcej Aničke, vľúdne a pokojne — a zrazu pocítila proti nej závistné hnutie.

Keď Burna začal prekárať Huttera, uviazol i rozhovor medzi Riečanom a Mikušom; teraz začínali znovu, prejdúc na politické pole.

— On nič nedbá o mňa — celkom nič! — zalkala Johanka v srdci. Potom začala sa sama so sebou dopytovať, aké to má divné nároky. Irenka medzitým rozprávala jej čosi ľahostajné, akoby sa nič nebolo prihodilo, ale Johanke porúchaná bola rovnováha. Začala napomínať matku, aby išli domov, lebo že tatuška prikázal, aby neboli do noci.

— Ona sa nazdá, že tatuška zahynie bez nás, — vyhovárala ju matka.

— Veď je to pekne, že je taká poslušná a starostlivá dcéra, — prikývla Hutterová hlavou.

Že by Johanke mohli byť nemilé narážky na úmysly syna, to jeho matke ani na myseľ neprišlo. Že hneď neukázala potešenie, to bola len dievčenská zdržanlivosť — avšak trochu viac vľúdnosti mohla predsa javiť. S hrdosťou pristavili sa matkine oči na synovi, nevedela si ani predstaviť, že by on mohol byť niekde nevítaným pytačom.

Hostia o chvíľu začali sa domov zberať, nedali sa dlhšie zadržať. Pri rozchode Riečanová s Lemjakovou uzniesli sa na tom určite, že keď pôjdu do Peškova, nechajú tam dcéry na dlhšie; peškovskí si to už dávno želajú.

Johanka vydýchla si obľahčene, keď hutterovské sane odrazili sa na hradičskú cestu. Matka polohlasne dohovárala jej pre nevľúdne a neobratné držanie sa, stavajúc jej Irenku za príklad. Ona nebránila sa ani slovom.

Mikuš dával pozor na báťu Pavčoka, ktorému prihojné častovanie v Rankovej vošlo trochu do hlavy. Hore vrchom cez horu šiel báťa pešo vedľa koní a Mikuš vzal opraty do rúk, preto Lemjaková, ktorá mala obyčaj veľmi báť sa na ceste prevrhnutia, bola teraz celkom pokojná.

Keď prišli domov, Johanka šla popratať mlieko a dohoniť iné zameškané práce. Mikuš zas skoro odobral sa do svojej izby a tam dlho v zamyslení sa prechodil. Dnes nechytil sa ani do čítania ani do písania.

— Neviem, čo to má znamenať: Hutterovci sa veľmi mali okolo nás, — začala Lemjaková rozprávať mužovi, keď sami ostali; — matka okolo mňa a syn okolo Johanky.

Lemjak pokašlal.

— Oni sa vždy pekne majú okolo nás, aj okolo všetkých svojich kupovateľov.

— Ale teraz to bolo inakšie — bilo do očí. A kmotor, keď sa trocha rozveselil, robil narážky, ktoré nedali sa ináč rozumieť, ako že Hutter má úmysel uchádzať sa o našu Johanku.

— Nuž kmotor, keď sa rozveselí, máva aj daromné reči, — odpovedal Lemjak krátko.

— Ale Hutterka aj so synom akoby mu boli nasviedčali. Mne ona rozprávala pošepky, že mladý tohto roku do konca vyplatí sestru, a že už na každý prípad chce sa oženiť; a všeličo pritom rozprávala, čo na to poukazovalo, že pomýšľajú na Johanku.

— Z toho všetkého si ešte netreba domýšľať také veci.

— Veď veru pri našej Johanke aj ťažko prídeme na to; ona je ako malé dieťa! — uľavovala Lemjaková svoje mrzutosti nad dcérou. — Bola celá umučená, že Hutter mal sa okolo nej. Ustavične pchala sa za Irenku — dobre, že sa mňa neprišla chytiť za sukňu. Nesmelá je, nevie, čo má kedy povedať — a to všetko preto, že je vždy tu zahrabaná na tejto dedine! Ako kus chleba potrebno by jej bolo vidieť trochu sveta.

— To je už zasa to staré vyhúdanie. Komu nepáči sa taká, aká je, nech sa neozrie o ňu.

— Veď to veru ani Hutterovi nemohlo sa páčiť; ja som sa hanbila za ňu a divila som sa, že neustával byť okolo nej, keď mu poriadneho slova neodpovedala. Tam by sa veru musela inak vycvičiť, v takom dome potrebuje byť zhovornou.

— Len si netreba robiť predčasných starostí!

Ale Lemjaková nedala si zabrániť tie starosti; do pozdnej noci premýšľala o tom, čo sa jej dnes na premýšľanie podalo. Taký uchádzač, ako je Hutter, vo výhľade pre dcéru, nemôže byť pre matku ľahostajnou vecou.

Johanka od toho dňa žila v akejsi neurčitej obave a len tým sa potešovala, že veď azda svojou nevľúdnosťou odstrašila Hutterovcov od ďalšieho postupovania — ak ozaj zamýšľali niečo.

* * *

Ale márna bola táto jej nádej.

Na Nový rok, keď išla domov z večierne, ustrnuto zostala stáť vo dverciach brány. Naprostred dvora totižto stáli pekné sane so žlto-červeno pašovaným pokrovcom — hutterovské! Kočiš v belasej zástere vyšiel zo stajne.

Už je zle — už je nešťastie tu!

Mikuš, tiež z kostola idúci, našiel ju nepohnute stáť vo dverciach. Bola zblednutá a zmätene pozrela na neho. Zastal pri nej.

— Čo je vám? Čo sa vám stalo? — opýtal sa náhle.

— Načo tí len prišli! — sotva zrozumiteľne hlesla, pokynúc hlavou na sane.

On ich až teraz spozoroval a tiež hneď poznal. I on sa zamračil.

— To sa ľahko dá uhádnuť, — vetil s akousi trpkastou chladnokrvnosťou. — A prečo sa vy ľakáte? — začal zmeneným hlasom. — Akže je vaša nechuť opravdivá, máte im svojím držaním sa dať na vedomie, že nemajú sa čomu úfať — tak azda na rozhodnú otázku ani nepríde.

— Ach, bože, ja som aj nedávno bola nevľúdna, a oni predsa prišli. Keby len rodičia chceli uznať že — že ja —

On hľadel na ňu, chcelo sa mu opýtať sa jej, či naozaj nepraje si zblížiť sa s Hutterom; ale ona tak nešťastne a bezmocne pozerala, že nedovolil si tú otázku.

— Rodičia vás iste nebudú nútiť; tu môže byť platná iba vaša vôľa — lenže musíte ju prejaviť! — povedal jej.

Ona načerpala trochu posily z jeho slov. Šli spolu dnu. Ale keď zastali pred izbenými dverami, zasa začala ju opúšťať zmužilosť. Keď začula znútra Hutterov hlas, obrátila sa, akoby chcela ujsť.

— Johanka, či je tak málo odvahy vo vás? — napomínal Mikuš.

Ona sa začervenala, potom odhodlane pozdvihla hlavu. On otvoril pred ňou dvere.

Pani Hutterová, v tých istých skvostných šatách a ozdobách, čo nedávno, sedela na pohovke už celkom rozhovorená, stíchla však na chvíľu, ako Johanka vošla. Hutter pošiel jej rýchlo oproti; ona, sotva dotknúc sa jeho podávanej ruky, ponáhľala sa pobozkať ruku pani Hutterovej, ako to nakladá dobrý mrav.

— Z kostola idú, kišasonka? — prihováral sa jej mladý hosť.

— Áno.

— Ale či im nebola veľká zima? — dodal starostlivo.

— Nie.

— Mne sa také dievčence páčia, čo do kostola rady chodia, — hovorila Hutterová. — Keď som ja bola dievčaťom, aj ja som rada chodila. Aj teraz by som rada išla, ale mám mnoho roboty. Ako sa mi Adelka vydala, musím všade sama byť, nuž málokedy dostane sa mi vyjsť z domu. Ešte keby sme mali kostol v Hradičí, ale do Rankovej je priďaleko. Pravdaže, môžem si dať zapriahnuť v lete do koča, v zime do saní; no vravím: nestačím! Keď sa môj Károl ožení, potom to ľahšie pôjde: v jednu nedeľu dám sa ja vyviezť do kostola, v druhú mladí. Keď človek má spôsob, prečo by ho nepoužil?

— Veru je to príjemné mať tak vždy pohodlný povoz pre svoju potrebu, — svedčila Lemjaková.

— Kone jednako musíme držať, — objasňovala Hutterová; — máme niečo tých zemí na obrábanie, a potom často musíme z Lužovca od železnice tovar voziť, keď sa to v sklepe len míňa. A keď už kone držať musíme, čo by sme si neboli mali zadovážiť aj poriadnejší vozík a poriadnejšie sánky? Ja natrápim sa dosť v tom sklepe, nuž veru chcem pri tom aj niečo dobrého užiť. A mojim deťom tiež tak doprajem!

— Či sa oni radi sánkujú, kišasonka? — obrátil sa Hutter k Johanke, podíduc k nej, aby zblízka mohol počuť jej odpoveď na takú dôležitú otázku.

— Rada, — vetila ona, ustúpiac niekoľko krokov.

— Oj, ak dovolia, hneď idem dať zapriahnuť do našich saní, a nech sa páči presánkovať sa.

— Ďakujem, teraz nemôžem.

— Ale, ja by som sám poháňal, a proti zime máme dobré koberce aj bundy. Ašak, mamuška?

Matka prisvedčila, pozrúc na svoju drahú bundu, ktorá kožušenou podšívkou vyvrátená, ležala na posteli.

— Ďakujem, nemôžem, — opakovala Johanka.

Otec tiež pomohol vyhovoriť ju, dôvodiac, že nepatrilo by sa tak vyúžitkovať hostí, a krem toho že Johanka bude mať povinnosť i doma.

Hutter veľmi ľutoval, že mu nazmar vyšla jeho gavalierska ochotnosť, ale zroniť sa tým nedal.

— Ja čím skôr ponáhľal som sa sem, aby som kišasonku upomenul na náš nedávňajší dohovor, — obrátil sa k Johanke o chvíľu pološeptom, akoby mali medzi sebou akúsi nežnú vec, o ktorej ostatní vedieť nemusia.

— Ja neviem, aký dohovor, — riekla ona, odťahujúc sa čím ďalej od neho.

— Nuž o ten bál — či budeme mať šťastie môcť kišasonku na ňom uvítať?

— Veď som ja hneď povedala, že ja nemôžem…

— Ale pán otec to dovolí — ašak? — obrátil sa Hutter k Lemjakovi.

— Musím najprv vedieť, o čo ide, — prehovoril ten, no pozor jeho nesľuboval mnoho.

— Teda kišasonka ani len nič nehovorili o tom, — ťažkajúc si poznamenal Hutter a vyrozprával Lemjakovi, v čom je vec.

— Na bál? — otváral ten oči. — Ja neviem, aký by to malo zmysel, aby ona išla sedieť alebo hoci tancovať do spoločnosti, s ktorou ináč neobcuje a je neznáma v nej.

— Oj, ja by som sa postaral o to, aby sa kišasonka dobre zabávala a v spoločnosti obznámila! — horlivo uisťoval Hutter.

— Ten ju nepustí, — rezignovane poznamenala Lemjaková k Hutterovej a posťažovala sa jej, ako otec nedopraje dcére nijakej zábavy, a ona, neborká, nerepce preto; ona ani nevie, čo je to sveta užiť.

— Ak sa dobre vydá, potom si to môže vynahradiť, — potešovala Hutterová.

— Dal by to pán boh! — vetila matka, — ale po vydaji prichádzajú iné starosti. Zle je to, keď otec tak nechce vedieť, čo deťom radosť robí. Len šťastie, že Johanka je pri tom spokojná.

Hutter skutočne i po ďalšom vyjednávaní prepadol u otca i u dcéry so svojou žiadosťou. Zatým Johanka čím skôr hľadela sa stratiť do kuchyne, aby ušla ďalším jeho zdvorilostiam. Vyšla za ňou i matka.

— Choď, moja dievka, dnes ty zabávaj hostí; ja pripravím večeru.

— Ja nejdem, maminka moja: čo sa ja budem s nimi zhovárať? — sprotivila sa Johanka rozhodne, ako nikdy nebývalo jej obyčajou.

Matka v podivení pozrela na ňu a nespokojne pokrútila hlavou.

— Veď si už veľká, priúčajže sa zhovorčivosti. Čo si budú Hutterovci myslieť o tebe? Veď sa budem hanbiť za teba — dohovárala; ale Johanky akosi málo sa to dotklo.

— Nech len oni idú dnu, maminka; ja budem variť — veď ja všetko dobre spravím.

Lemjaková uvažovala. Napokon je azda ešte lepšie, keď Johanka bude variť, tú úlohu dobre vykoná, a to ju iste len pozdvihne v očiach Hutterovcov.

Nastala rýchla porada, čo pripraviť na večeru; o pečienku bolo najhoršie.

— Veď máme práve súce prasce! — prišlo Lemjakovej na um. — Chytro, Chrenčíčka, zakoľte jedno z nich a s Marou očistite!

— Ešteže čo! Veď be si dali! — sprotivila sa Chrenčíčka. — Vohľačom prasacinu nedávajú, lebo be ušli s dlhým nosom. Či nevedia, že prasacina znamená košík?

Johanka sa celá zapálila.

— Netárajte, Chrenčíčka, ktože tu o vohľačoch hovorí? My nevieme o nijakých vohľačoch! — zahovárala aj pani rechtorka.

Ale Chrenčíčka vedela, čo o tom myslieť, pokrúcala hlavou a odmietala od seba zodpovednosť, keď pani rechtorka, keďže jej inak neprichodilo, jednako len kázala zaklať najtučnejšie prasa.

— No, nak lem počkajú, čo z toho bude — strašila ešte Johanku, keď táto očistené posolené prasa dávala do pekárne — ako oni budú banovati. Veď im je to boháč, tentoka Hutter; tej bude dobre, čo sa za neho dostane. Ľaľa…

— Nehovorte mi také daromné reči! — osopila sa na ňu Johanka celá rozpálená a rozsrdená, akú ju Chrenčíčka ešte nevidela.

Nehovorila teda ďalej o tomto predmete, ale s Marou významne požmurkali jedna na druhú. Johanka mlčky miesila cukrové cesto a šuľkala z neho pricničky. Jej ináč vždy dobré oči mali pritom akýsi hnevný, nevľúdny pozor.

Ked prikrývala stôl, Hutter nasilu chcel jej pomáhať, a ona prešla vždy na druhú stranu, čím ďalej od neho. Mikuš všemožne snažil sa upútať ho do rozhovoru, aby odtiahol od nej nemilého jej dvoriteľa.

Hutterka, hoci s celou vecnosťou rozprávala Lemjakovcom, aké neresti podstupuje s čeľaďou a s učňami, jednako uspela pozorovať každý pohyb Johankin a už nemilo začínalo sa jej dotýkať, ako tá uzavreto, ba odmietavo drží sa voči jej synovi. Bola by mu chcela dať pokyn, aby menej mal sa okolo nej, ale nemohla. No výtečná smotánková káva, ktorú Johanka priniesla, dala jej trochu pozabudnúť na skrsajúci nepokoj. Chválila ju a chválila i mladú kuchárku, pripomínajúc pri tom, kde a kedy pila dobrú a kde planú kávu.

Keď však prišla červenkastá, chrumkavá prasacina na stôl, znovu zarazila sa a len akoby nasilu vzala si z nej kúsok. To zasa Lemjakovú znepokojilo, lebo prišla jej na um Chrenčíčkina výstraha. Akoby vyhovárajúc sa začala rozprávať, aká je na dedine bieda o pečienky — človek musí dať to, čo práve nájde sa v dome. Ale Hutterová, ktorá posiaľ najviac rozprávala, stávala sa zrazu mlčanlivejšou; ani veľká pozornosť Lemjakovej neprinavrátila jej predošlú dobrú vôľu, čo zasa túto strašne omínalo.

,Hľa, pravdu mala Chrenčíčka — na všetko nešťastie som ju neposlúchla!’ vytýkala si celá zúfalá.

Lemjak mnoho nehovoril, ale jednako s istou vľúdnou pozornosťou držal sa voči Hutterovej, ktorú vážil si z mnohého ohľadu. Ona vo svojich rečiach prezrádzala mnoho zdravého rozumu, súcosť v praktickom živote a priamu počestnosť. „Lačnú pýchu“ nenávidela, ale na majetku si zakladala.

Jej syn so svojou povrchnou ľúbeznosťou menej sa páčil Lemjakovi, no dobré jadro mohlo byť i v ňom. Obchod riadil si s oddanosťou a kupujúci ľud vedel si vraj získať i udržiavať; pritom k ľahkomyselnostiam nebol náchylný.

Po večeri cítila sa Johanka zle, že nemala nijakého zaneprázdnenia, ktoré bolo by ju odtiahlo od hostí. Hutter doniesol jej stoličku k stolu, aby si sadla, že však sa dnes už dosť naustávala. Ona neposlúchla, odišla k obloku a tam začala naprávať kvetináče, hoci nebolo toho treba. Mikuš dosť usiloval sa vtiahnuť Huttera do akejsi rýchlo nadhodenej témy, ale ten mu umkol. Šiel rovno k Johanke.

— Aké majú krásne kvety! Ja tiež kvety rád mám.

— Škaredé sú, zle sa zimujú! — zachcelo sa jej protirečiť mu.

— My ani takých nemáme — nestačíme ich opatrovať. Ale keď —

Zastavil sa, chcel povedať, že keď sa ožení, potom aj u nich sa budú kvety opatrovať.

— Ale keby mi kišasonka chceli dať aspoň jeden lístok na pamiatku, by som si to za veľké šťastie pokladal, — obrátil po krátkom pomlčaní.

— To ja nemôžem, — odpovedala zdržanlivo, ale rozhodne.

— Ale prečo? — dotieral on, domnievajúc sa, že ona len ešte chce sa dať trochu prosiť.

Ona hnevno hodila na zem niekoľko suchých lístkov, ktoré bola odtrhla. Hnevalo ju, že nútil ju byť nezdvorilou, a z druhej strany žiadalo sa jej dať mu na vedomie, aké stanovisko zaujíma voči nemu.

— Preto, že nechcem, lebo sa to ani nepatrí! — odvetila a sama zľakla sa svojej príkrosti.

On nevedel, čo teraz — či má sa cítiť urazený a či má podvracať jej náhľad. V tú chvíľu pre obidvoch veľmi vhod ohlásila sa odo dverí slúžka Mara:

— Prosím ponížene, Johanka, nakže idú dati sviečku do lampáša!

Johanka sponáhľala sa von a Hutter zarazene ostal za chvíľu na mieste. Dosiaľ nijako nedal sa mýliť vo svojej dobrodušnej ubezpečenosti, ale táto odpoveď už ani jemu nezdala sa byť prekáraním. Šiel k Mikušovi, ktorý bol mu dnes najvďačnejším spoločníkom. Posťažoval sa mu, že je domáca kišasonka akejsi zlej vôle, čo u Mikuša vyvolalo malý, letmý úsmev.

Hutterová zas všetko pozorovala a prichodila k presvedčeniu že tu nie je prajná pôda pre ich zámysly. Že rodičia sú ochotní, to videla, ale dievčaťu nedôverovala, hoc nemohla pochopiť ten nerozum, že ono nechytalo sa šťastia, ktoré sa mu ponúkalo. Iba ak má už druhého — myslela. Ako núkalo sa najbližšie, bola by vzala Mikuša do podozrenia; ale nijakých znakov nebolo, ktoré by boli poukazovali na akési uzrozumenie medzi ním a Johankou. A potom bolo treba len pozrieť na tých dvoch mladých ľudí: jej syn driečny, milý, ani maľovaný, a ten druhý ani nie pekný aj akýsi privážny. A k tomu majetný Hutter že by nemal prednosť pred úbohým učiteľským pomocníkom, to bolo príliš nepodobné pravde.

Johanke nechcelo sa do izby a von nemala už práce. Ani len v kuchyni pobaviť sa nemohla, lebo tam sedel, po dobrej večeri pohodlne o stôl ovalený, Hutterov kočiš, od ktorého Chrenčíčka dozvedala sa o všetkých pomeroch jeho pánov. On dával odpovede, akoby do všetkého bol zasvätený.

Johanka vyšla na chodbu a prechodila sa tam, až ju zima striasla. Len keby už odišli — len keby už! — bolo jej jediným pomyslením. Šlo jej i do plaču i hnevala sa. Dnes vôbec bola popudlivá — sama sa nepoznala. A keby aspoň mala sa kam utiahnuť na pokoj do samoty, že by trochu mohla k sebe prísť! Túžobne pozrela oproti na dvornú izbu.

— Idem pozrieť, či mu nezabudli zakúriť, — vyhovorila sa sama pred sebou a išla ta.

Tam bolo ticho, pokojne; z dveriec železnej piecky ešte svietilo žeravé uhlie. Priložila znovu naň niekoľko polien a izba sa rozsvietila. Začala sa prechodiť po nej, odísť sa jej nechcelo. Potom sadla si k stolíku, uložila naň ramená a na ramená hlavu. ,Prečo som taká rozčúlená a čoho sa bojím?’ začala seba spytovať. ,Hutter ako prišiel, tak odíde, najmä po tom, ako som sa dnes držala voči nemu. Maminka síce bude mať ťažké srdce na mňa, keď z toho nebude nič, bude horekovať, že prepásla som si šťastie: ale ja budem presvedčená, že vyhla som nešťastiu. Mne je strašnou predstava zveriť sa s Hutterom, hoci neviem, čo by som mu mala vytýkať. Ale moji rodičia ma v tom nepochopia. Čo povedať, keď ma budú pätiť, prečo som sa tak držala voči nemu?’

Zasa začala sa prechodiť po izbe a obrátila premýšľanie v druhú stranu.

,Rada by som vedieť, či by sa našiel kto iný, čo by mi bol po vôli namiesto Huttera?’ predložila si otázku. Začala myslieť na toho i onoho, z bližších i ďalších známych, ale neobstál ani jeden. Zakaždým len jeden-jediný vkĺzol sa do jej predstavy, až sa zľakla. To bol ten, s ktorým žila pod jedným krovom, ktorý však nikdy ani jediným sladkým slovom ju nepokúšal. On hovoril k nej vždy len to, čo bolo potrebné a čo všetci mohli počuť. Ba zdalo sa jej, že v posledné časy menej si jej všímal než zo začiatku. A ona — ? Jej vkrádalo sa do srdca čosi neznáme; aj chcela sa mu brániť, aj nevedela ako. A teraz — teraz zbadala, že všetko bránenie, už nič nepomôže…

Prudko zakryla si tvár rukami, bol to sladký záchvev, avšak i bôľny. Kamže to povedie? On o tom nič nevie, iste ani vedieť si nežiada, a ona mu to ani neprejaví…

Ešte za chvíľu pobudla, kým sa trochu upokojila. Táto chvíľa samoty a sebaskúmania priniesla jej jasnejší rozhľad po otáčajúcich ju okolnostiach a určitejšie stanovisko pre budúce počiny. Už vedela, prečo nechce Huttera, a bola rada, že dala mu na vedomie svoju nechuť, akokoľvek jej ťažko padlo byť príkrou voči niekomu. Predošlá rozdráždenosť prešla, s tichou odhodlanosťou pobrala sa naspäť ku spoločnosti.

Tam hostia už poberali sa domov a nechceli sa dať ďalej zadržať. Hutterová hodila chladný pohľad na Johanku, jej bočenie od spoločnosti teraz musela považovať za zjavný a schválny prejav jej nechutí voči nim. Ani Hutter nemal už odvahy zblížiť sa jej. Pri odoberaní držala sa zdvorilo, ale odmerane; toho spôsobu posiaľ ešte nebolo vídať u nej. Jej vlastný otec v zadivení zahľadel sa na ňu.

— Veru neľutujeme, že sme si dopriali tento malý výlet na dobrej sanici; nám sa toho pri našom zaneprázdnení i tak málokedy dostane, — hovorila Hutterová, ked Lemjaková ďakovala jej za návštevu. — Úfame sa, že nám návštevu skoro vrátia, a bude nás to veľmi tešiť. Ja, rodená dedinčianka, vždy sa rada priatelím s dedinčanmi; keby mi bolo možno, každú nedeľu šla by som navštíviť niektorých priateľov, alebo rada by som ich u seba videla. A môj Karol je tiež taký, že radšej zabaví sa v tichej priateľskej spoločnosti, ako s ľahkými kamarátmi v hostinci.

Toto malo odôvodniť ich dnešnú návštevu, malo kryť jeho prvotný význam. Všetci domáci tomu porozumeli, ale rozlične ich to dojalo.

Johanka cítila veľké obľahčenie, keď hutterovské sane vyleteli von bránou. Mikuš tiež s istým uspokojením hľadel za nimi, z toho však len sebe skladal účty.

Lemjak síce nemal príčiny radovať sa nad touto dnešnou udalosťou, no nad mieru ani netrápil sa pre disharmóniu, ktorá bola zavládla pri konci. Najviac zadosťučinenia cítil, že žene hneď po rankovskej návšteve bol opatrne predpovedal, že na to sa držať nemajú, čo si ona tam bola namyslela. Badal síce, že niečo predsa chcelo byť vo veci a zastavilo sa na Johankinej nechuti — no napokon bolo lepšie takto, ako keby vec bola ďalej dospela a potom na odiv sveta bola by sa musela roztrhať. Čo Johanka zamýšľala, nevedel; umienil si prehovoriť s ňou vážne slovo pre budúce prípadnosti. Nateraz pripisoval jej odpudivé držanie sa len nevyspelosti a mladistvej plachosti.

Najťažšie to niesla matka. Tá naozaj trápila sa pre nezdar hutterovskej návštevy, o ktorej už kmotra v Rankovej bola jej dala náveštie významné.

Ona hnevala sa na nerozumnú dcéru.

Keď Mikuš odišiel do svojej izby, vzniesla sa nad Johankou búrka prudkých námietok od matky, s vážnymi otázkami od otca. Johanka plakala, avšak na všetko dohováranie rodičov mala iba tú jednu odpoveď, že ona sa inak správať nemohla. Bolelo ju, že matku zarmútila, v srdci však nemohla inak, ako utvrdiť sa v presvedčení, že dobre sa držala.

Lemjaková i mužovi dohovárala, že nemal tak zrovna odoprieť Hutterovi návštevu toho bálu, to že tiež Johanku akoby posmelilo byť príkrou voči nemu. S tým však zle pochodila u muža; vážne ju pokarhal, že či jej hrdosť ozaj nevzpierala by sa proti tomu viesť dcéru na bál do spoločnosti, s ktorou ináč neobcujú a ktorá dobrým právom mohla by si potom povrávať, že oni dcéru Hutterovi kvôli viedli ta, aby si ho dolákali.

— Riečanovci chodia do Hradičia na zábavy, a nik nepozastaví sa na tom, — namietla na to Lemjaková.

— Riečanovci aj ináč obcujú s hradičskou spoločnosťou, aj krem toho sú hradičskí evanjelici cirkevníci Riečanovi; tí sú tam na svojom mieste. Ale na nás by veru každý mohol prstom ukazovať, že zjavili sme sa tam vtedy, keď očakávame, že Hutter bude sa uchádzať o našu dcéru. Či by ťa to nemrzelo?

Lemjaková v tomto nezdieľala náhľad svojho muža a hovorila, že Johanka, ako priateľka a rodina Irenkina, bezpečne mohla by sa zjaviť na zábave tam, kde tá. No keď žena nie, zato dcéra úplne súhlasila s otcom; na dobrú noc mimoriadne vrelo bozkávala mu ruku, cítila v ňom akoby oporu, keď videla, že on netúži tak po spojení s Hutterovcami, ako matka.

Ale tejto noci nik z Lemjakovcov nespal dobre. Johanka pre rozrušenosť rozličných citov, matka pre žeravú ľútosť nad zapudeným dcériným „šťastím“ a otec najviac, že neobvyklá večerná zábava a viac hovorenia zapríčinilo mu zhoršenie neduhu. Kašlal celú noc.

Keď Hutterovci vyšli z Čierníc, riekla matka synovi:

— Nemal si toľko byť okolo nej, ako si prvý raz videl, že ťa chladne odmietala. Ktovie, čo tá myslí, či je pyšná a či je to len taký mladý nerozum. Ale čo je koľvek, viac mi ty na ňu nemysli! Ty môžeš si nájsť inakšiu ženu — ona skôr bude banovať ako ty.

— Ale, mamuška, ktovie, či ona to tak zle myslela. Hádam pre niečo iné bola zlej vôle; možno, že by druhý raz…

— To veru! Vari by si ešte druhý raz chcel sprobovať? Vravím ti, nemysli viac na ňu: ona by ti iste košík dala. Ty máš viac na seba dať, nemusíš sa tej jednej prosiť, keď môžeš dostať aj desať iných. Ja som ti aj vtedy povedala, aj teraz ti vravím, že je ona nie súca do nášho domu; ale keď si ty len k nej mal vôľu, som ti nechcela brániť. Viem, že je poriadne dievča, aj nie bez peňazí — nuž ale ty môžeš si dostať súcejšiu do obchodu, a to je ešte viac hodno ako peniaze. Táto bude primaznavá na také povinnosti, ako sú u nás.

Takto matka potešovala syna a upokojovala svoju urazenú dôstojnosť, ale syn akosi nechcel uveriť, že by to hrozno bolo prikyslé, čo nechcelo sa mu dať dosiahnuť, lebo na matkinu poslednú poznámku namietol:

— Ale vidíš, ako doma všetko robí a ako rezko sa obracia. Ja by som už najradšej túto, keď som si raz tak zamyslel. Ona si to azda len ešte nepremyslela.

— Ale, ale — veďže si len predstav, ako sa držala voči tebe! Zreteľne ti dala na vedomie, že ťa nechce. A keď si človek rozumom pováži, je vlastne statočné od nej, že nedala na to prísť, aby si ju pýtal, keď raz nechce ísť za teba. Ona ti je iste nie súdená, a možno, že si lepšiu dostaneš. Že je skromná a domácky vychovaná? Takých jesto aj viac. Že je pekná? To je ešte najmenej hodno, krása i tak skoro pominie. Keby pritom bola aspoň len takej obyčaje, ako nášho farárova Iréna — tá sa mne lepšie páči.

Syn mlčal. Ťažko mu padlo dať sa presvedčiť a upustiť od zámyslu, ktorý bol sa v ňom upevnil. On Johanku Lemjakovú vídaval to v Rankovej, to niekedy v Hradičí, keď u neho v sklepe kupúvala veci pre domácnosť, a vždy sa mu nad iné páčila. Keď prišlo na ženenie, zjavil matke, kam ho myseľ nesie, a ona — hoci celkom nesúhlasila — nechcela mu vôľu kaziť, lebo ani nedalo sa nič závažného namietať proti vyhliadnutej. Oni, pravda, ináč nemysleli, ako že skončí sa to ľahko, cele podľa ich vôle: a tu zrazu takáto nemilá skúsenosť! No, už je to raz tak, a nie ináč — musia sa inam obrátiť. Matka hneď začala snovať nové plány, lebo nevesta nevyhnutne bola potrebná do domu. Trochu času chcela synovi povoliť na zotavenie srdca, ale dúfala, že prílišne neoddá sa žiaľu. Ona dopustila, že rozumné je chcieť mať dobrú žena, ale podľa jej zdania nebolo rozumné myslieť si, že tou dobrou môže byť práve iba tá jedna a nijaká iná. Však jej Károl to ani nebude myslieť.

* * *

Po tejto udalosti nastali pre Johanku trudné dni. Matka ukazovala jej vždy smutnú alebo hnevnú tvár a robila narážky na to, že dcéra nerozumne, sebevoľne odpudila od seba šťastie, aké sotva ponúkne sa jej viac. Dcéra chodila smutná po dome, medzi všetkými domácimi zavládla na ten čas akási stiesnená, napnutá nálada a nikam nemohli sa vymaniť spod toho tlaku.

Chrenčíčka zvedavo pozorovala, čo sa to v škole deje, ulovila každé slovo, ktoré krivo alebo pravo mohla poťahovať na rozviklaný domáci pomer, a myslela si:

,Hľa, to je šecko pre tú prasacinu — mohli ma počúvnuti! Teraz je už pozde banovati.’

Jediný Mikuš nezdal sa byť zasiahnutým tou domácou zachmúrenosťou; ako predtým, tak i teraz so spokojnou tvárou konal svoju úlohu. Johanka však viac ráz po tieto dni postihla na sebe jeho skúmavý pohľad. Keď v jeden večer chceli sa zasa pribrať do slovenskej úlohy, matka mrzuto povedala, aby tomu dali pokoj, že Johanke už nepristane mariť čas takými vecami, ona má pamätať na to, že je už dospelou pannou a nie malou žiačkou — a vyšla von, strmo zavrúc dvere za sebou. Z toho padalo niečo i na Mikuša, ale Johanke preto nie menej ľúto prišlo. Zaliali ju slzy - čo ostatne teraz častejšie sa jej stávalo — sklonila hlavu a šatku pritisla na oči.

V tú chvíľu však pocítila svoju ruku v inej, a pozdvihnúc hlavu, pozrela rovno do Mikušových, v pohnutí na nej utkvievajúcich očú. Zachvela sa slastným pocitom a hlboko sklopila oči.

— Máte trpké dni — maminka je rozhorčená, — hovoril sústrastne, usilujúc sa pritom odňať prílišnú mäkkosť svojmu hlasu.

— Vedela som vopred, čo bude nasledovať, ak Hutterovci ukážu sa u nás; preto som sa ich tak zľakla, keď sme na Nový rok z večierne išli, — odpovedala ticho.

— A neľutujete teraz, že ste ich navždy odstrašili?

Ona otvorene pozrela mu do tváre a rozhodne pokrútila hlavou.

— Nie. Rada som, že je to tak odbudnuté, a čo by som koľko mala znášať pre to.

— Teda je všetko dobre, — riekol on, akoby istej obavy sprostený. — Bude všetko dobre, — opravil sa, — po chmúrnych dňoch nastanú zasa jasné; rodičia zabudnú, a vy, ako hovoríte, nebudete banovať.

Odstúpil od nej. Ona priala si, aby ďalej hovoril — zdalo sa jej, že on musí niečo povedať, čo by zodpovedalo jej cíteniu, ale on mlčal.

Bral knihu a jej podával zošit, do ktorého písavala úlohy.

— Neľutujte, že toto maminka zakazuje: bolo by i tak prestalo, lebo už píšete dobre, — hovoril zbežne, akoby tu o nič iného nemohlo ísť.

Ona, akoby sklamaná v očakávaní, zasa sklonila hlavu.

Ale jednako teplý prúd prešiel jej hruďou, kedykoľvek spomenula si na tento krátky rozhovor; muselo byť v ňom predsa niečo, čo jej srdcu dobre padlo. Už že on súhlasil s tým, ako sa voči Hutterovcom zadržala, pozdvihlo ju nad všetko zlé, čo teraz pre nich musela podstupovať; od toho dňa matkinu trpkosť znášala s oddanou trpezlivosťou.

Zachmúrený domáci obzor značne sa vyjasnil, keď o niekoľko dní došiel z Peškova od Samka list, v ktorom oznamuje radostnú novinu, že pán boh požehnal mu syna; na jeho krst na 15. t. m. pozýva rodičov i sestru.

Toto pošinulo do úzadia nemilú hutterovskú udalosť, začali sa robiť prípravy na cestu a chystať rozličné veci, ktoré sa mali so sebou vziať. Otec zasa nechcel ísť, len matka s dcérou sa vystrájali. Johanka mala ostať tam na dlhšie, ako vopred bolo dohovorené.