ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teraz síce už každý, kto posiaľ čítal našu poviedku, domyslí si, že ona chýli sa k šťastnému koncu; no preto azda nebude sa nám mať za zle, keď odprevadíme čitateľa i cez to šťastné dovŕšenie — cez svadbu v čiernickej škole.

Lenže na to musíme sa pošinúť o pol roka napred, lebo termín svadby ustálený bol na deň Obrátenia Pavla. Lemjakovci chceli ho odtiahnuť až do jari, Mikuš zasa chcel mať svadbu ešte v jeseni; nuž potom pre spravodlivosť povolila jedna i druhá strana a ustálili termín na pol zimy. Matka s dcérou i tak museli sa dobre obracať, ak chceli byť s výstrojom hotové. A bielizeň z domu dať šiť za peniaze boli by si za hanbu pokladali, ani by to otec nebol dovolil. Tak teda svadba sa odtiahla.

Voľba Mikušova bola pre Čiernice veľkou, radostnou udalosťou a statne sa vykonala, v príkladnej jednomyseľnosti. Ako Lemjak zaďakoval z úradu, obrátili sa všetci za Mikušom.

Pán farár — ktorý síce proti Mikušovi nič nemohol povedať a osobnej zášti ani skutočne neprechovával voči nemu — jednako protivil sa zo zásady vlasteneckej, nakoľko sa len dalo. Vystavil iného kandidáta a odporúčal ho všemožne, najmä tým, že by ten pristal na niektoré ujmy z platu. Ale Čierničania nechceli očuť o inom, ako o Mikušovi, lebo že o ňom už vedia, aký je dobrý učiteľ, a že on mal k nim dobré srdce už vtedy, keď na to ani nepomýšľal dať sa tu voliť. V ňom skladajú veľkú dôveru a jemu radšej viac budú platiť ako inému menej. Len tú obavu mali, že im on nebude chcieť prísť z mesta na dedinu; ale keď od Lemjaka dostali osvedčenie, že príde, ak si ho vyvolia, na iného nebolo ani pomyslenia. A jednako prvú voľbu zrušil Vrankay pod akousi zámienkou; myslel, že tým ľud pomýli. Pri druhej však dialo sa mu ešte horšie, trpkosť ľudu začala sa zjavne proti nemu obracať.

I ženy zhŕkli sa okolo chrámu, hotové vynaložiť svojho závažného vplyvu, akže by sa mužovia dali sklátiť. Najmä matky, ktoré mali školopovinné deti, rozhodne zasadzovali sa za Mikuša a mali veľmi rázne reči. Tam nebol možný inakší výsledok, ako prajný pre neho. A že by ich bol niekto prehováral, o tom nemohlo byť reči, to išlo samo od seba. Lemjak pokojne sedel si doma.

Vrankay videl, že tu ťažko je protiviť sa, musel by veci hnať do poburujúcich krajností, z čoho pre neho samého pošli by nepríjemnosti v cirkvi, nuž neprotivil sa ďalej. Mrzelo ho síce, že dostal nového učiteľa do školy, ktorý podľa jeho názoru nebol prostý podozrenia z panslavizmu, hoci deti náležite učil maďarčinu; ale potešoval sa tým, že tento azda nebude mať tvrdú hlavu Lemjakovu a dá vplývať na seba, keď ho časom pekne zaobíde. I jeho pani bola toho náhľadu a umienila si pritiahnuť Mikuša trochu do ich spoločenského kruhu. Pravda, ešte nevedeli, že je zasnúbený s Lemjakovou dcérou.

Keď potom ako vyvolený a potvrdený učiteľ prišiel do Čierníc, bola tam veľká radosť. Všetci známejší cirkevníci prišli ho uvítať a vysloviť mu svoje potešenie nad tým, že si ho vyvolili; každý so záľubou rozprával mu o voľbe a ako sa statne držali pri nej. Tešili sa, že si vyvolili dobrého učiteľa — ale boli i nad sebou uveličení, že vedeli preraziť s tým, čo chceli. Zväzok medzi nimi a novým učiteľom nadobro upevnil sa od prvej chvíle. On s chuťou nastúpil svoje úradovanie, v pevnom predsavzatí, že s trpezlivou oddanosťou znášať bude jeho ťarchy a podľa najlepších síl slúžiť bude tomuto ľudu.

Bol to dvojnásobne radostný pocit, s ktorým letela mu Johanka v ústrety ako svojmu oddancovi i ako pánovi domu, keď ohorený, zaprášený od cesty došiel do čiernickej školy, od nej už dávno túžobne očakávaný. Bol to on, on sám — a predsa sa jej ináč činil. Voľnejšie nosil hlavu a zdalo sa jej, že celý jeho spôsob je ráznejší, akoby sa medzitým bol oslobodil od akéhosi tlaku. Oj, ona znala ho voskrz a každý jeho pohyb vedela si vysvetliť!

On, ak možno, ešte zaľúbenejšími očami pozeral na ňu. Po jeho úvode do cirkvi zamenili si prstene a tak boli riadne zasnúbení.

Keď prišiel, chcel sa do svadby uhospodiť v svojej bývalej izbe, ale Lemjak so svojou neústupnou správnosťou stál na tom, aby bola pre neho — ktorý je odteraz pánom domu — zariadená vedľajšia, hosťovská, keďže o tom zasa Mikuš počuť nechcel, aby sa mu rodičia vystúpili z doterajšej rodinnej. Tak teda obidve izby v byte boli domácimi zaujaté a dvorná ostala neobývaná. Zbytočné veci z hosťovskej boli prenesené do dvornej a Mikušovo vnove privezené náradie dalo sa do bývalej hosťovskej.

Keď tieto poriadky boli porobené, odišla Johanka do Peškova, aby si tam pri pomoci švagrinej šila bielizeň. Či jej ťažko padlo odchodiť z domu a či ju snúbenec ťažko prepúšťal, na to nebrala ohľadu rodinná rada, z ktorej pošlo toto uzavretie. Johanka sa neprotivila, veď toto rozlúčenie bolo už len poslednou skúškou, myslela si.

V Peškove rýchlo ubiehal čas pri práci a veselosti. Kdeby nie, veď boli tam dve mladuchy! Irenka Riečanová nedávno zasnúbila sa s Hutterom, na ostatné fašiangy mali mať svadbu. Aj ona na dlhší čas šla k sestre do Peškova a tie dve mladuchy boli tam zaujímavým stredom celej spoločnosti a zakusovali mnoho prekárania od všetkých. Bystrá, smelá Irenka, vždy mala slovo na slovo, a naša Johanka len ticho sa usmiala. Keď Irenka dostala list od svojho snúbenca, bez škrupúľ prečítala z neho najkrajšie kvetnaté odseky, aby sa pochlúbila, a seriózne zastrájala, sa že ho naučí po slovensky písať, keď bude jeho ženou. On totiž písaval jej po nemecky, lebo po slovensky sa naučiť ešte nemal príležitosti. Johanka i tu držala snúbencove listy ako vzácnu drahocennosť, chránila ich pred nepovolanými očami a nerada hovorila o nich.

Práca pritom rýchlo šla od ruky, hoci malá Oľga a maličký Milko tiež požadovali pozornosti a účasti na svojich zábavkách od jednej i druhej tety. Olinka vo všetkom išla za tetou Johankou, lebo tá nežne zaobchodila s ňou. Tety Irenky menej si vážila, lebo tá ju často prekárala a malého Milka hockedy do úmoru vybozkávala, takže Olinka pritom od strachu začala kričať i sám Milko sa rozplakal.

Teraz Johanka tri mesiace ľahšie prežila tu než vlani jeden. Vlani ťahala ju domov neistá, ale neodbytná túžba — teraz bolo srdce uspokojené podávanou a prijímanou láskou.

Matka medzitým doma obrubovala celé štôsiky obrusov, servítov a uterákov pre Johanku a so záľubou ukazovala ich susedám, ktoré naschvál prišli si to pozrieť. Teraz už vedela celá dedina, že mladý pán rechtor a Johanka majú sa brať a bola z toho veľká, všeobecná spokojnosť. Mnohé susedky vykladali pani rechtorke, ako ony od prvopočiatku tušili, že sa tak stane, a vyslovovali svoju radosť nad tým, že Johanka neodíde preč z „našej dediny“.

Mikuš konal svoje povinnosti nemýlene, nedovolil si byť roztržitým mladým zaťom. Lemjak zas, pokašlávajúc, chodil po dome a prial si, aby tie predsvadobné a svadobné nepokoje čím skôr sa minuli.

Až ku Vianociam vrátila sa domov mladucha a s ňou i tichá svetlosť, ktorá v jej neprítomnosti chýbala v dome.

Na Štedrý večer obopol Mikuš svojej neveste zlatú náramku okolo ramena ako vianočný dar. Bola hladká, mdlého lesku, bez okrasy drahokamov.

— Paľko — to je primnoho! — pozastavila sa, hľadiac na to blinkavé puto na svojom bielom ramene.

— To je moja prvá úspora, venoval som ju tebe a prajem si len, aby ti urobila radosť.

— Čo to oni toľko vymýšľajú? — začal otec dohovárať. — Takými vecami, hľa, zo začiatku rozpašmávajú^[33] si mužovia ženy a potom sťažujú si, že…

— Ale, tatuško! — sprotivila sa Johanka, postaviac sa za svojho snúbenca, akoby na jeho obranu. — On za to nazasluhuje karhania.

— To viem, že ho ty za to karhať nebudeš! — podudral otec.

Ona, ako na dotvrdenie, prichýlila si tvár k Mikušovmu lícu.

— Ja ti ďakujem nie tak za to zlato, ale za tvoju láskavosť! — šepla mu vrelo.

On nepohol sa, len stiahol k sebe jej ruku z druhého pleca. Ani sa nebránil, keď mal takú zástankyňu. Otec podíval sa na tie dve mladé hlavy — jej hnedovlasá pri jeho tmavej — a nechcelo sa mu povedať ešte akési slovo nespokojnosti.

Matka usmievala sa s úľubou, jej páčila sa pozornosť Mikušova.

Johanka ešte vždy mala pilného šitia: vyšívala si mená na rozličnú bielizeň.

— Po svadbe nedovolím ti takto moriť sa tým šitím, — riekol jej raz Mikuš, keď zakaždým našiel ju nahnutú nad namáhavou, pozornosť vyžadujúcou prácou, kedykoľvek vošiel do izby.

— Preto musím sa ponáhľať, kým mi brániť nemôžeš; lebo potom by som musela potajmo pracúvať, — odpovedala.

— To ťa radšej budem so sebou brávať do školy — budeš prváčence učievať, ako za tatušku, — žartoval.

— Ja vďačne, keby si mi chcel dovoliť; celkom vážne by som to brala, — podchytila ona veľmi ochotne.

— Z toho nebude nič. Prehral som si tvoje pomocníctvo, keď som ťa nechcel vlani naň pripravovať, ako si si bola žiadala — vieš?

— Nejeden raz som ja už myslela na to, ako si ma ty hneď vtedy začal napravovať podľa svojej vôle.

— A či som nemal pravdu, keď som povedal, že sa prv vydáš, ako by si preparandiu vychodila? Povedz, chcela by si teraz ešte ísť na preparandiu?

Ona sa trošku zapálila.

— Nie je pekne od teba, že sa ma to opytuješ.

— Neodpovedaj mi, — vetil on nežne.

— Čo je z toho, keď moju odpoveď i tak znáš. Povedz mi radšej ty, či si už vtedy myslel na takýto koniec, keď si ma tak nakrátko odpravil s mojou žiadosťou?

— Jasne som si ho nepredstavoval, ale možno, že som ho srdcom tušil.

— A ja som na teba už vtedy ináč pozerala, ako na všetkých ostatných ľudí na svete.

Pozreli jeden na druhého a usmiali sa. Ona zasa sklonila sa nad svoju prácu.

On hovoril po chvíli:

— Keby bolo už po svadbe, by som ti tú prácu odložil z ruky a šli by sme sa spolu prejsť von do zimy na čerstvé povetrie.

— Veď nám už skoro bude po svadbe — potom tak urobíme.

— A keby k tomu bolo čím skôr po skúške; tohto roku budem ju tvrdo čakať, — pokračoval. — Ak tatuška bude natoľko silný, že ma bude môcť v kostole zastupovať, vylietneme na dlhší čas z hniezda. Pôjdeme si trochu svet pozrieť — pravda, len ten náš slovenský, — začal schuti snovať plány. — Pôjdeme do Tatier, na Považie, aj na iné strany Slovenska. Počkaj len, ako moja Čierničanka bude oči otvárať na tie krásy! Aj priateľom, ktorých kde-tu mám roztratených, som sa už posľuboval. Súhlasíš?

— S tebou pôjdem kamkoľvek a všetko ma bude tešiť. Ja viem, že ty budeš chcieť viac so svetom žiť, než sme my boli navyknutí.

— V istom spôsobe áno. Ináč ja tiež rád konám svoje povinnosti nemýlene, nechcem byť vyrušovaný z nich spoločenskými ohľadmi. Ale vedomie, že nikdy nesmiem hlavu pozdvihnúť nad ne a nikdy nesmiem si na chvíľu oddýchnuť od nich, bolo by mi otupné. Človeku žiada sa niekdy vystrieť krídla a vyšinúť sa nad všedný obzor. Keď to nikdy nerobí, zakrnie vo svojom úzkom kruhu. Ak mi ty v tom porozumieš a budeš so mnou súhlasiť, budem si to za veľké šťastie pokladať.

— Ja myslím, že ti vo všetkom porozumiem, keď mi ty vysvetlíš, čo bude treba, — hovorila, zamyslene hľadiac pred seba. — Ja viem, že si zaujatý za všetko dobré a vždy v tom zmysle budeš účinkovať i vyše svojich vymeraných povinností; aj viem pochopiť, že bude sa ti žiadať byť v stykoch s rovnozmýšľajúcimi priateľmi.

Jemu bolo veľmi milo, že ona o tom už premýšľala.

— A vieš, z čoho som ťa najlepšie začala poznávať?

— Nuž?

— Z tvojich listov. Bolo mi ťažko vtedy, keď si odchodil od nás, a teraz viem, že aj to bolo nám k dobrému. Z tvojich listov vyčítala som nielen tie slová, ktoré hovorili mi o tvojej láske, ale naučila som sa poznávať ťa z nich takého, aký si vo svojej duši. Keď si pri mne, nemôžem nič o tebe premýšľať; vtedy vždy len cítim, že si pri mne: ale v tvojej neprítomnosti tým viac premýšľala som o tebe. Z tvojich listov vychodila som do svojich myšlienok a zo svojich myšlienok zasa vracala som sa do tvojich listov. Mnohému naučila som sa z nich; zväčša som porozumela, čo si mi chcel povedať. Ja viem, že chceš ma povzniesť duševne, a usilujem sa, aby tvoja námaha nebola márna.

On sa usmieval.

— A mám ti i ja povedať, čomu som sa od teba naučil?

Pokrútila hlavou.

— Dobre, necháme si to na druhý raz.

Ako blížil sa deň svadby, Johanka stávala sa zamyslenou. Clivé chvíle predsa nevystali ani u nej, akokoľvek bolo jej uspokojivo, že ani po svadbe nemusí sa rozlúčiť so starým domovom.

Každé ráno podívala sa na svoju myrtu v obloku a ľahkým pierkom zmetala prach zo všetkých vetvičiek. Tým tiež bolo súdené len do jej svadby zelenať sa na rodnom pni; potom v podobe svadobného venca odumrú v jej vlasoch a starostlivo zabalené odložia sa na pamiatku toho významného dňa.

V predposledné ráno pred svadbou v trúchlivom hnutí ponorila Johanka tvár do voňavej koruny myrty a sladko-bôľnymi slzami skropila jej lístky.

Svitol svadobný deň. Zrána bolo mračno, ale pozdejšie sa vyjasnilo a bola rezká zima.

V predvečer prišli Johanke pod oblok spievať ženy a dievky „na kašu^[34]“ predsvadobné piesne, ktoré od pradávnych dôb spievajú sa v Čierniciach každej mladej neveste. Sú niektoré zvláštne medzi nimi i čo do nápevu i čo do textu.

V jednej rozpráva sa, ako „vydala mamka svoj’ vlas’nú dcéru do cudzej krajine“, a ako tej dcére ťažko padne odvykať od domova, ako túži za ním a za matkou, ktorá zbránila jej prísť domov „za sedem rôčkov, za sedem týždňov, aj za sedem hodín“.

V druhej spieva sa, ako mladú pýtali už do troch miest. Na prvé miesto poslala vraj „ten prstenčok strieborný“, na druhé poslala „ten ručníčok červený“, na tretie miesto poslala „ten vienočok zelený — a kde vienok poslala, tam aj sama zostala“.

V ďalších piesňach potom mladucha odoberá sa od rodičov a rodiny, od domu — ešte aj od prahov a kľučiek. Najviacej zaoberá sa matka s lúčiacou sa dcérou. „Ešte sa vás, mamko moja, spýtať mám; ej, s kýmže ja už odteraz bývať mám?“ hovorí rozžalostená dcéra. „Ej, ni so mňou, diovka moja, ni so mňou: koho si si vyvolila, ten s tebou!“ odpovedá jej mať. Alebo mať opytuje sa odlučujúcej sa dcéry:

Ej, kdeže pôjdeš, diovka moja? — a tá odpovedá:

Textu primerane elegické sú i nápevy a rozrývajú srdce citnej mladuchy.

Rozvlnili aj srdce Johankino, nenašlo pokoja ani v noci vo sne. „A čo by zapriahou sedemdesiat koní, Johankinu slobodu nik viac nedohoní“, zvučalo jej neprestajne v ušiach. To tiež bolo v niektorej z tých piesní, a to ju najviac privádzalo k povedomiu, že ona stojí teraz na prahu najvýznamnejšieho obratu v živote ženy.

A ráno pred svitaním zasa prišli jej tie isté speváčky zaspievať nábožné piesne. Strhla sa z nepokojného polosna, pomodlila sa a nemohla viac zaspať. Trochu zmenená, preblednutá bola dnes. Cítila sa neopísateľne; bola to neurčitá nálada, plná slastných i krušných nepokojov.

Deň predtým došli i niektorí hostia: Mikušova matka a jeho priateľ, nateraz družba Zárubský, s ktorým si dopisúval. I mladí Lemjakovci, Samko a Hermínka, z Peškova boli tu a pomáhali, on zabávať hostí, ona v kuchyni v komore.

Starý Lemjak mal sa najviac okolo novej rodiny, okolo pani Mikušovej, i Johanka posedela pri nej za chvíľu. Obznamovali sa. Zo začiatku zdržanlivá, pomaly rozhovorila sa o svojich rodinných pomeroch, ako ovdovela, ako ťažko synov odchovala, ako Paľko lipol za knihami a musela ho dať do školy, atď. Keď Johanka poodišla od nej, všade ju pozornými očami sledovala.

Do Johanky zadiera dnes najviac brat Samko.

— Teda ty sa ozaj, krem všetkého žartu, vydávaš? — opytuje sa jej, keď mu príde v cestu, akoby to ešte nemohol uveriť.

Ona sa usmeje:

— Však ty to už dávno vieš.

On povážlivo pokrúca hlavou.

— Vidíš ti ju, vidíš — naša Johanka krem žartu sa vydáva. Ktože by to bol od nej uveril! Teraz ja ešte len viem, prečo ona vlani u nás nemala pokoja a len domov sa ťahala, nedbajúc, že náš notár chcel sa na všetky štvorylky s ňou angažovať na fašiangovú zábavu.

Ona sa len usmievala — nechže Samko prekára! A on zasa začínal:

— Ale povďační ste nie, vy šťastní mladí ľudia. To už pri zaľúbených taký zvyk. Ktože prvý ustrojil vaše šťastie? Nie ja, keď poslal som sem Mikuša? Na to sa však nepamätá; myslí sa, že to ináč byť nemohlo? To už tak býva!

Johanka nahla sa k bratovi.

— Ak som ti slova vďaky ani nepovedala, ale v srdci som ťa už sto ráz požehnávala pre to! — pošepla mu.

— Teraz hej? Ale on to, avšak, nemá počuť? Mohol by ešte spyšnieť.

— On to i tak vie.

Samkovo prekáranie trochu rozptýlilo jej stiesnenosť, ale nie celkom.

Popoludní v druhej izbe na chvíľu zastavil ju Mikuš samotnú.

— Čo ti je? Zle sa cítiš? — vyzvedal sa.

— Dnes cítim sa celkom neobyčajne, neviem ti povedať ako, — vetila, vyhýbajúc jeho skúmavému pozoru. — Vidíš, je to predsa divné povedomie, že dnes stratím slobodu, o niekoľko hodín prestanem byť dievčaťom.

On pomlčal zamyslene.

— A veľmi ťažko ti padne obetovať mne svoju slobodu? — pýtal sa po chvíli.

Pokrútila hlavou.

— A rada by si odročiť dnešný deň na pozdejšie, keby sa to dalo?

— Na to nemyslím — veď chceme byť svoji. A tomuto pocitu jednako neušla by som ani pozdejšie; on sa nedá zapudiť.

— Tak teda mi dnes iného neostáva, ako trpezlivo znášať clivý výraz v tvojich očiach.

Sklonila hlavu k jeho plecu.

— Veru sa odoberte jeden od druhého, lebo za slobodna sa už neuvidíte, len v svadobnom víre, — počuli za sebou Hermínkin hlas. — Musíme sa preobliekať, Johanka; hostia prídu.

Mladého zaťa vypovedala z izby, dvere zamkla a Johanku vzala do svojich obratných rúk, aby ju pripravila do mladušského rúcha.

— Opýtal by sa ťa, čo riekneš o mojej neveste, keby som vedel, že povieš mi úprimnú pravdu a nebudeš si držať za povinnosť polichotiť mi, — hovoril po chvíli Mikuš Zárubskému.

— Ľahko je tebe žiadať úprimnú pravdu: vieš, že nemáš sa jej čo obávať, — odvetil ten. — Tvoja nevesta je spanilá a človek cíti, že je to pôvab z duše vyplývajúci, nielen zo zovňajšej krásy. Dokázal si ostrý zrak, keď si si ju hneď vedel oceniť. Pamätáš sa na svoj odtiaľto mi písaný list?

Mikuš sa usmial.

— Zárod všetkého dobrého bol v nej už vtedy, ale odvtedy v mnohom ohľade sa rozvila.

— Pri čom si ty sám iste nie bez zásluhy.

— Ťažko ustáliť, čo je pri tom mojou zásluhou. Cele bez vplyvu nebol som na jej duševný rozvoj; ale isté je, že všetok môj vplyv neurobil by mnoho, keby v nej samej neboli dobré vlohy. Moja Johanka je z tých, ktoré rastú so svojou úlohou. Posiaľ bola dobrou dcérou, dobrou sestrou — teraz stane sa, viem to, výtečnou ženou.

— A ja vaše manželstvo neviem si ináč predstaviť, ako že tvoja Johanka utonie v tebe, bude sa spravovať tvojím duchom — ty budeš stále panujúcou stranou.

— Ja nie tak, lebo lepšie znám Johanku. Ona nepotrebuje žiť mojím duchom, lebo má svojho vlastného. Ona má neklamný cit, ktorým sa správa a medzitým rastie aj jej rozumová súdnosť. Ja jej rozvoj budem napomáhať v zmysle jej vlastnej individuality, lebo len tak môže byť zdarný.

— To sú pekné slová. A v čom jej individualita tebe bola by nepohodlnou?

— V tom ju musím obísť tak, ako ona musí obísť moju.

— Nuž mne teda iného neostáva, ako blahoželať ti zo srdca — trochu závisťou naplneného.

Pozvaní hostia sa poschodili, nebolo ich mnoho.

Z Rankovej prišli z fary i zo školy a súčasne aj Hutterová so synom z Hradičia. Mimo toho bol ešte notár s paňou a učitelia z fílií. Aj zo piati čiernickí gazdovia boli pozvaní: pán kurátor, pán richtár, pán kostolník (v Čierniciach kostolníctvo nie je službou, lež hodnosťou, ktorú zastávať za česť si považuje akýkoľvek predný gazda) a ešte zo dvaja, s ktorými Lemjakovci boli v kmotrovstve.

Ako najporiadnejšie vystrojení, v sviatočných kožúškoch do drieku, v hodvábnych čiernych šatkách na krku, v bielych súkenných nohaviciach a ťažkých čižmách dostavili sa títo hostia a dali sa najprv veľmi prehovárať, kým sa odvážili do izby medzi panských hostí. Prvý vošiel starý vážny kurátor a za ním ťažkým, povoľným krokom vchodili ostatní. Boli veľmi vľúdne uvítaní. Pán farár z Rankovej hneď dal sa s nimi do reči, „pán farár Samko“ z Peškova donášal im stolce, aby si posadali, mladý zať podal každému ruku a pekne po mene predstavil ich radom tomu cudziemu pánovi v okuliaroch, a ten tiež každému podal ruku, každému sa dobre prizrel a opýtal sa, či tu všetko rastú takí hodní chlapi. Na to oni odpovedali, že sa nájdu všelijakí, aj menší, ale vcelku že je tu veľa „dobrech chlapov“.

O chvíľu zjavila sa mladucha v sprievode švagrinej a svojich dvoch bielo oblečených družičiek, akoby kráľovná v sprievode svojich panien. Rozumie sa, že oči všetkých utkveli na nej. Bola krásna v rúchu mladuchy, to v mysli priznával jej každý. Hmlistý závoj v jedno splýval s bielymi šatami a zelená korunka nad čelom zvyšovala pôvab peknej hlavy, i obživila celý biely zjav. Neodvážila sa očí pozdvihnúť, len Mikuš zachytil jej letmý pohľad a videl, že sa jej líca pritom zaružoveli.

— Ty šťastný človeče! — šepol mu Zárubský, — ona na tvoj pohľad ožíva zo svojho ustrnutia.

— Moja biela ruža, — podumal Mikuš, nespustiac z nej zraku. Keď uvítala sa s hosťami, pristúpil Zárubský a podal jej kytku bielych kvetov. Usmiala sa mu a sotva počuteľne zaďakovala.

Anička, vnučka Burnova, neprestávala v užasnutom obdive hľadieť na Johanku a myslela pritom, ako je krásne byť mladuchou.

Hutter, vystrojený, akoby ho zo škatuľky vyňal, pridružil sa svojej snúbenici a hneď pohrúžili sa do rozhovoru šeptom vedeného. Pani Hutterová a pani Riečanová, ktoré spolu sedeli na pohovke, spokojne sa usmievali a vymieňali polohlasné poznámky. Čo pred rokom sa zamýšľalo a nezdarilo, to už bolo zabudnuté. Hutter už niekoľko ráz videl Johanku ako snúbenicu Mikušovu a stačil sa vžiť do toho, že jemu nebola súdená. Usiloval sa zaľúbiť sa do Irenky a jeho úprimná snaha sa mu i vydarila: on bol presvedčený, že takého obratného, spôsobného dievčaťa naširoko niet, ako je jeho snúbenica, a mohol mať pravdu. Okrúhlastá Burnová, ktorá mala trochu slabosti pre romantičnosť, veru darmo pátrala v jeho tvári po vibrovaní utajenej zúfalosti pri pohľade na krásnu mladuchu, ku ktorej vlani sám bol sa chcel pripútať a ktorá o hodinu už inému mala náležať…

— No, keď nám je hlavná osoba, mladucha, už tu, môžeme dielo vo meno božie začať, aby nás tma neprikvačila, — ohlásil sa Burna, ktorého Lemjak bol požiadal za oddavača.

Všetko, čo bolo v dome, zhromaždilo sa do izby, i matka odpásala kuchynskú zásteru a prišla dnu, keď jej dcéru odoberali.

Chrenčíčka, Mara i ešte tretia pomáhačka tisli sa do dverí a prikladali uši ku škáre a oči ku kľúčovej dierke.

Pán farár Riečan v peknej dlhej reči pýtal mladú nevestu a jej krstný otec ju oddával nekrášlenými úprimnými slovami. Všetci ticho načúvali, panie boli dojaté, Zárubský bielou šatkou utieral si okuliare, pán richtár žmurkal a pán kurátor vážne prikyvoval hlavou, dávajúc tak najavo svoj súhlas so slovami rečníkov. Chrenčíčka vo dverách opleckom utierala si oči, hoci ani nedopočula.

Mladucha zaplakala na pleci otcovom, závoj od hlavy zaševelil sa jej v chvelých pohyboch. Otec ťažko dýchal, premáhajúc dojatosť, a oddal ju matke. V jej náručí upokojila sa dcéra a podala ruku pristupujúcemu k nej Mikušovi.

Od školy do kostola prehádzaný bol široký chodník a z obidvoch strán v snehu stáli ženy a deti — ktovie, odkedy už tam čakali. Naťahovali hrdlá, každá chcela vidieť svadobný sprievod a bolo počuť od nich rozličné naivné prejavovanie obdivu, čo zväčša padalo na mladuchu. Ako svadobníci vošli do kostola, všetok zástup hrnul sa za nimi. Pán farár už čakal.

Johanka vzhliadla, len keď ju družba pred oltárom ostavil^[35]. Miesto neho stál vedľa nej jej ženích. Jeho pri sebe, lásku k nemu v srdci, boha nad sebou: to povedomie neopúšťalo ju počas celého obradu a samé to povedomie menilo sa v modlitbu, v zbožný sľub do budúcnosti pred tvárou božou.

Počínalo sa mrkať, keď sa vracali z kostola, ľud sa rozpŕchol, živo vymieňajúc svoje pozorovania, len najzvedavejšie ženy zostali ešte obzízať okolo školy, úfajúc sa, že niektorým oblokom uvidia tiež kúsok tej zaujívamej ^[36] udalosti.

Johanka šla do druhej izby zložiť zo seba teplú bielu šatku, do ktorej ju Hermínka bola zavinula akosi umele. Pre závoj nemohla si s ňou poradiť a chcela volať Aničku na pomoc, ale vtom už pomáhal jej ktosi. Obrátila sa: jej muž stál pri nej. Pozreli si do očú — a tu ona zrazu, bez slova spočinula v jeho náručí. Celým srdcom, celou dušou ocítila sa uňho.

— Moja žena — moja drahá! — hovoril dojato.

Slza zaleskla sa mu v oku.

Stolovalo sa v učebnej sieni, ktorá teraz oplývala teplom a svetlom. Stolovanie trvalo dlho, lebo jedál bolo mnoho a zdravice tiež zaujali mnoho času. Hermínka otáčala sa okolo stola, jej muž nalieval víno a núkal ním ako najúprimnejšie. Najviac naliehavého núkania, pravda, muselo sa vynaložiť na čiernických gazdov, ktorí v zachovávaní prísnej etikety^[37] nebodaj i hladní i smädní boli by vstali od svadobného stola, keby domáci neboli na nich pamätali náležitým núkaním. Tí na šťastie vedeli, čo je komu treba.

Pán farár Vrankay tiež bol prítomný; pomer medzi ním a Mikušom vyrovnal sa, nakoľko v daných okolnostiach bolo možno. Pani farárku bolela vraj hlava, nuž zostala doma. Panie šepkali medzi sebou, že nebanujú za ňou.

Pán farár Riečan vyniesol zdravicu na mladý pár. Hovoril, že mladú nevestu pozná od jej detinstva, zná jej tiché cnosti, jej zbožné, šľachetné srdce, čo všetko uspôsobuje ju na to, aby ona stala sa korunou a slávou svojho muža, ako to predkladá Písmo sväté. Mladého zaťa zná síce len od krátkeho času, ale už to dostačuje, aby mu pririekol svoju úprimnú priateľskú úctu. Blahoželá staremu priateľovi Lemjakovi, že svojej rodine pripojil takého člena; blahoželá čiernickej cirkvi, ktorá získala si takého učiteľa; a konečne blahoželá sebe, svojej rodine i celému priateľskému kruhu, že dostali takého nového priateľa. — Potom zas Lemjak peknou zdravicou vyznačil matku mladého zaťa, ktorá ako vdova s námahou a obeťami odchovala zdarných dvoch synov.

Zárubský na svoj spôsob priniesol hold mladej neveste. Má on vraj priateľa, dnešného mladého zaťa, ktorému vždy, ako sa znajú uveril každé slovo. Tento priateľ pred niekoľkými rokmi vybral sa skusovať slovenský svet s tým predsavzatím, že sa nikde na stále neusadí, kým sa aspoň s hlavnejšími krajmi Slovenska neobznámi. On ho v tom utvrdzoval v záujme slovenského ľudopisu, počítal a tešil sa na jeho zápisky a spoliehal sa v tejto veci skalopevne na neho — už i preto, lebo ho znal ako veľmi vážneho človeka, ktorý svoj čas nikdy nemárnil napríklad chodením za dievčencami. A tu čoho sa musel dožiť posledného roku od neho — akého neslýchaného sklamania! Už pred rokom čosi podozrivé začalo povievať z jeho listov, čosi — akože to nazvať? Slovom: bol trafený priamo do srdca — a od tej rany nakazil sa celý. Išlo to rapídne. Už minulého leta nemal inej myšlienky, ako osadiť sa niekde na stále a oženiť sa! Rečník z toho ťažkého sklamania sa vo svojom najlepšom priateľovi vraj nemohol sa zotaviť až do včerajšieho dňa. Ale včera, náhle sem prišiel, otvorilo sa mu porozumenie pre to, čo sa odohralo s ním. Keď sa totižto bol vybral skusovať svet, zrazu doviedol ho jeho akýsi dobrý duch — vie si predstaviť, s akým figliarskym úsmevom — do tohto kraja, v ktorom ukrytá žila čarovná Zlatovláska z povestí. A tým je všetko povedané — osud jeho priateľa je spečatený. Hnevať sa i ďalej na neho? To nik nemôže, kto dnes bol svedkom, ako sa jej odovzdal na celý život. Teraz jemu, rečníkovi, iné nepozostáva, ako s pokornou prosbou obrátiť sa k tejto samovládkyni svojho priateľa, aby mu, rečníkovi, veľkodušne i naďalej prenechala kúsok miesta v jeho a milostivo dopriala tiež kúsok priateľstva vo svojom vlastnom srdci. Na splnenie tejto svojej žiadosti a na stále blaho Zlatovlásky dvíha svoj pohár.

Niektorí z čiernických gazdov pokrúcali hlavami, akoby boli chceli riecť: Ale je za majstra: ako to vynôtil! Lemjak pokašlával, jemu bol ten toast^[38] prílišne vtipkársky — on to nerád.

Zatým mladý Lemjak povedal srdečnú reč na zvelebenie svojho nového švagra Pavla, nielen z príležitosti jeho svadby, lež i z príležitosti jeho menín.

Rozumie sa, že pripilo sa i družičkám, aby si čím skôr tiež mladušský veniec mohli na hlavu pripraviť. Irenka bez okolkov si štrngla, usmejúc sa na svojho snúbenca, ktorý pošepol jej, že „o tri týždne — “; ale mladá Anička náramne sa začervenala a nijako nechcela sa odvážiť štrngnúť si na taký prípitok.

Najväčšiu pozornosť vzbudilo, keď vstal kostolník Mánik, človek inteligentného vzozrenia, s hrubými čiernymi kečkami a silnými čiernymi obrvami, poševelil sa na svojom mieste a pozrúc po všetkých svojimi umnými očami, žiadal o zvolenie, aby smel aj on povedať svoje slovo, keďže z lásky pánov svadobných rodičov dostalo sa mu poctenia smieť byť prítomným v tejto „znešenej“ svadobnej spoločnosti. Smer jeho reči šiel k Lemjakovi a k Mikušovi. Pripomenul, koľko už pokolení odchoval starý pán rechtor v Čierniciach a ako svedomite konal to svoje dielo. I on, Mánik je jeho odchovancom, a teraz, keď tento jeho duševný dobrodinec, vekom a chorobou zošlý, utiahol sa od ďalšej služby, najživšie prichodí mu na pamäť, koľkou vďakou zaviazaný mu je aj on aj všetci, ktorých odchoval. Žiada od Hospodina, aby mu ešte mnohé roky doprial v spokojnosti užívať zaslúžené ovocie svojich námah. Úfa sa, že táto žiadosť sa aj vyplní, keďže nástupca, v každom ohľade hodný svojho predchodcu, dnešným dňom stal sa aj jeho zaťom, keď najprv, ako ten Jákob v Písme svätom, verne slúžil svojmu budúcemu tesťovi za svoju milú Ráchel — nie síce sedem rokov, ale predsa dosť dlho, aby každý poznať mohol, že požehnanie Hospodinovo pôjde za ním, že rozhojnia sa jeho dobré skutky v tomto dome a v tejto cirkvi, ako rozhojnili sa tie stáda Lábanove^[39] pod správou Jákoba, syna Izákovho. Hospodin nech žehná jeho vkročeniu do tohto domu a do tejto cirkvi, aby kedysi aj jeho v takej vďačnej pamäti mali ním odchované pokolenia, ako teraz jeho predchodcu.

Načúvajúci Zárubský uvažoval, aký rozdiel je medzi touto rečou a tou, ktorou Vrankay hovoril dnes od oltára. I to je miešanina bibličtiny s miestnym dialektom, a proti tejto Mánikovej je predsa len suchým, drsným bodľačím. Kto odcudzí sa svojej rodnej reči, pred tým ona zavrie svoje krásy; z úst prostého sedliaka plynie strojne, lahodí sluchu i mysli. Všetci prichodili, aby si štrngli s Mánikom; Lemjak a Mikuš mu ďakovali. Jeho druhovia závideli mu jeho rečnícku slávu, ale z druhej strany zas boli i radi, že spomedzi nich tiež niekto sa vyznačil. Pán richtár žmurkal a miešal poznámky k Mánikovým slovám, akoby ho on bol inšpiroval.

Ešte dlho besedovalo sa okolo stola, keď už nik nevládal jesť a piť. Zhovárali sa krížom-krážom, komu s kým sa nadhodilo. Samko Lemjak zadieral sa do Huttera, stále okolo Irenky hrkútajúceho, a predpovedal mu, že práve tak dostane sa pod papuču, ako dostal sa on.

Zárubský, odtiahnutý od stola, poza chrbty druhým zhováral sa s Mánikom a jeho druhmi; zavše pozeral hore ku mladému páru a pritom črtal čosi do akejsi knižočky, ktorú často strkal do vrecka a zasa vyťahoval — len tak akoby nevdojak.

Konečne panie zunovali sedenie, vyvolali povstanie a celá spoločnosť šla do izby, len čiernickí gazdovia poberali sa domov, lebo celkom voľno predsa necítili sa v tejto „panskej“ spoločnosti. Všetci domáci ich vyprevadili a svadobná mať i mladá nevesta udieľali im hodné, vopred nachystané balíky s výslužkami, aby to zaniesli svojim domácim, žeby aj tí vedeli, že v škole bola svadba. Odoberanie trvalo zo štvrť hodiny pre samé pekné reči a ďakovanie.

Potom spoločnosť v izbe krátila si čas, ako mohla. Panie mali sa vždy čo zhovárať, o Mikušovú vľúdne sa starali, aby sa necítila osihotenou medzi nimi. Páni vo vedľajšej izbe zasadli ku preferancu. Mladá Lemjaková animovala^[40] mládež a spievalo sa, kým trvala zásoba známych piesní. Keď to už nešlo, prosili Johanku, aby ona zaspievala tie predsvadobné, ktoré jej včera večer spievali čiernické speváčky pod oblokom, lebo nik iný ich tak nevie ako ona. Ona sa najprv vzpierala, že je to proti zvyku a mravu, ale modlikali, kým ju nenaviedli. Keď sa osmelila, potom ju už samu uniesli piesne, kým nevyspievala všetku ich clivosť, všetky túžby a tušenia, plesanie i lkanie v nich sa snujúce. Vtedy i páni v druhej izbe odložili karty a prišli načúvať. I pod oblokmi tisli sa načúvajúce ženy a deti. Iba v kuchyni Chrenčíčka pokrúcala hlavou, že kto to kedy slýchal, aby mladucha takto vyspevovala na svojej vlastnej svadbe — len aby za tým — bože uchovaj! — niečo zlého nenasledovalo!

V izbe však všetky oči lipli na speváčke pod myrtovým vencom a bielym závojom, ktorej líca do ružova sa vyhriali pri speve.

— Ty šťastný človeče, vieš, čoho by si ja teraz žiadal? — obrátil sa Zárubský stranou k Mikušovi, v pauze medzi dvoma piesňami.

— Nuž —?

— Žiadal by si sem maliara - umelca, ktorý by túto speváčku so všetkou jej nepovedomou spanilosťou jemným štetcom zachytil na plátno; a žiadal by si ešte väčšmi sem umelca, hudobného skladateľa, ktorý by všetko to, čo v týchto piesňach pučí, čo nimi vyviera z duše nášho ľudu, zachytil a podľa toho vytvoril umelecké dielo, nesfalšované cudzím vplyvom…

Bolo po polnoci, ked hostia začali sa rozchádzať. Nielen miestni, ale i Riečanovci, Burnovci a Hutterovci. Ešte ich čajom častovali do cesty, aj chladnými pečienkami. Nastala trma-vrma, zhľadávanie podnapitých kočišov, vynášanie kufríkov a iných vecí — a všeobecné odberanie sa.

— Kedyže budeme mať šťastie? — opytovali sa odchodiaci mladých manželov.

Konečne odzneli hrkálky aj najostatnejších sánok, v dome ostali len tí, ktorí ráno boli tam. Keby bola bývala svadba s tancom, bola by trvala do bieleho rána — ale na tichej svadbe tak dlho nevydržia hostia. Jednako trvalo ešte dobrú hodinu, kým sa všetko v dome usporiadalo, aby každý našiel miesto na odpočinok.

* * *

Ráno povstávalo sa pozde. Hlavy boli trochu nejasnejšie ako inokedy, oči mdlejšie a tváre bledšie.

Johanka obliekla sa strojne, ale po domácky, a Hermínka pripravila jej čepček na hlavu z belavých čipiek a ružových stužiek. Že stál jej dobre, to si musela i sama uznať, keď sa pozrela do zrkadla, a predsa nikam nemohla sa odvážiť ukázať sa v ňom spoločnosti, ktorá už poschodila sa k raňajkám.

— Kde je Johanka? Či ešte spí? — obrátil sa Mikuš k Lemjakovej, keď Johanky nikde nemohol vyzrieť.

— Už je dávno hore: hádam je v druhej izbe — odpovedala mu.

On nechal svoje raňajky a - nepodbajúc na prekáravé vtipkovanie švagra — zmizol vo vedľajšej izbe, kde na dobré ráno usmiala sa mu Johanka v strojnom čepčeku. O chvíľu viedol si ju ku spoločnosti, ktorá slávyvolaním vítala mladú paniu.

Tento deň bol venovaný oddychu a voľnému rodinnému besedovaniu po včerajších napínajúcich štrapáciách. Taký voľný, bezstarostný deň v milej spoločnosti, na mieste včera prežitej zábavy, má tiež svoje pôvaby. Rozpoloženie ducha i tela je vyšinuté z každodenného filisterského^[41] poriadku a nechce sa mu ešte razom vrátiť sa do neho. Starosti odpadnuté sú z duše, človek nastrojený je ponímať všetko z ľahkej a príjemnej strany.

Uzavrelo sa, že dnes mladá domáca pani musí znášať všetky starosti o dom a o hostí, matka po včerajšej veľkej námahe má si oddýchnuť. Johanka nedala si to dva razy povedať: prepásala zásterku a išla do práce. Krútila sa po kuchyni a potravni, chystala obed — čo ostatne bolo teraz ľahkou starosťou pri toľkej zásobe nazvyšovaných jedál.

Medzitým jej matka a svokra sedeli si na pohovke a obznamovali sa bližšie. Vyrozprávali si vzájomne všetky smutné i radostné udalosti svojho doterajšieho života, snažili sa čím lepšie porozumieť a uznať si navzájom a zišli sa konečne na tom, že obidve venovali najlepšie svoje snahy svojim deťom, na ktorých budúcnosť teraz už s uspokojením mohli pozerať. Mikušová rozprávala, aké poriadky hodlá porobiť, aby Paľko dostal svoju výplatu z domu ešte pred jej smrťou, a Lemjaková zasa rozložila, ako oni s mužom mienia zariadiť si svoj budúci život, že by deťom nepadli na ťarchu. Matky zvažovali i hmotné okolnosti, zaľúbené deti však nestarali sa o to.

Páni hlasno rokovali vo vedľajšej izbe o menej osobných témach. Lemjak v čomsi nesúhlasil so Zárubským v akejsi národnostno-politickej otázke, a rozvažito odôvodňoval svoje stanovisko.

Hermínka bola i s paniami, i k pánom nakukla. Zavše zašla zas k Johanke do kuchyne.

— Len čo robia moje detičky? — začala často pripomínať.

Chrenčíčka a Mara v kuchyni priúčali sa neoslovovať Johanku viac Johankou, ale pani rechtorkou, — čepiec na jej hlave velel im to neodbytne. K tomu aj mladý pán rechtor prišiel do kuchyne a oslovil ju svojou žienkou, opýtajúc sa jej, či nemá nejaké rozkazy pre neho. Ona odvetila, že rozkazy nie, len prosbu, aby sa staral o víno ako domáci pán. Ale on preto ešte hneď neodišiel, postál dlho pri nej, ticho sa čosi zhovárali; i odtiahol jej ruky od práce a Chrenčíčka bola by sa smela aj staviť, že tie ruky pobozkal, hoci nemohla dobre vidieť, lebo boli jej chrbtom obrátení. A keď odchodil ešte odo dverí obzrel sa na ňu — a ako!

— Tí sa ľúbä —! Nikdá som ja takú ľúbos’ ešte nevidela! — riekla Mare, kým mladá pani odišla čosi do potravne.

— No ani ja, — dotvrdila tá. — Tím je teraz iba raj!

Popoludní odohral sa ešte prídavok ku svadbe: povolali všetky školské deti do školy a počastovali ich kašou v mlieku varenou, omedovanou, i makovými opekancami. To si Johanka tak vyžiadala a povolilo sa jej. Ona sama chodila okolo detí, ponúkala ich a tešila sa, keď videla, ako mizne kaša z mís, okolo ktorých postavené boli deti v polokrúžkoch. Do opekancov dali sa s novou chuťou, len ku koncu začali jedno druhé ponúkať: Jedzte — ja už nevládzem! Teraz presvedčili sa najlepšie, že v škole bola svadba, že pán rechtor sú už ženatý, a Johanka že sú už pani rechtorkou — veď ju videli v čepci.

* * *

V nasledujúci deň odišli všetci hostia, dom ostal zrazu prázdny. No roboty bolo dosť, dávať na miesto všetky naruby obrátené veci. Až večer nastala tichosť a pokoj v dome; Lemjak bol rád, že zasa čisté od dymu povetrie môže dýchať — Mikuš jemu kvôli temer celkom odučil sa od fajčenia. Zasa sedeli štyria okolo stola ako predtým, len unavenosť od prežitých dojmov a nepokojov nasviedčala, že ony skutočne sa odotrali. Zdalo sa, že je všetko ako predtým, len ten navonok zjavný rozdiel nastal v rodinnom pomere, že Lemjakovci tykali Mikušovi, na čo do svadby nijako nechceli sa dať nakriatnuť.

— Ten tvoj priateľ by sa mi páčil — sečku nemá pod kečkou: ale je hodný svetár, — hovoril Lemjak o Zárubskom.

— On si trochu zakladá v tom činiť sa horším, ako je. Vpravde je to šľachetná duša, — zastal ho Mikuš.

— Či sa mu tu páčilo?

— Zdá sa, že veľmi dobre sa cítil. V budúcom liste iste vysloví sa o tom. Jeho listy budú sa vám lepšie páčiť ako on sám. Mne stalo sa potrebou písať si s ním.

Johanka poberala sa spať, už mnoho nocí nevyspala sa poriadne. Išla pobozkať otca i matku a — zrazu — jej tak ľúto prišlo — zaslzila. I slzy si utrela, i zasa len natisli sa jej do očú. Posiaľ jej to ešte nebolo náležite v mysli rozležané, že odtrhla sa od rodičovského koreňa a prechodí v inú pôdu — teraz prišlo jej povedomie toho. Odoberala sa síce len do susednej izby, a predsa to znamenalo celkovité odlúčenie.

,Akáže som!‘ karhala sa, utierajúc si slzy. ,Iné celkom preč odvážajú od rodičov, a musia to preniesť.‘

S divným pocitom prekročila prah druhej izby. Keď zavrela dvere, zastala, poobzerala sa po nej akoby neznáma, a predsa sama ju dnes upravovala, tešiac sa, aké milé, úhľadné je v nej všetko — v jej nastávajúcom domove.

Položila lampu na stôl, sprostila sa vrchných šiat a obliekla si voľný biely kabátik, ktorého vyšívaná okružinka^[42] mäkko obložila sa jej okolo hrdla a dotýkala sa okrúhlastej briadky. Sponáhľala sa k umývadlu poumývať slzy z tváre a potom prečesávala si vlasy na noc. Sotva začala ich zapletať, otvorili sa tíško dvere a vošiel Paľko. Iste myslel, že ona už spí. Mimovoľne ustúpila do tône; no nič jej to nepomohlo: zazrel ju hneď. Celá tvár sa mu vyjasnila ako na odblesk jej bieleho zjavu.

— Prišiel som ti iste nevhod; myslíš, že som mal ešte tam zostať? — zahovoril.

— Ach, nie, — vetila trochu ostýchavo. — Do svojej izby máš právo vojsť, kedy chceš.

— Ty mi to môžeš zbrániť, lebo v mojej izbe ty si paňou. Vyviedol ju na svetlo a zdvihol jej tvár.

— Chcem vidieť, či tie nešťastné slzy už prešli — ja ich nerád v tvojich očiach.

— Viem, že ich ty nerád — azda už neprídu. Neviem sama, prečo prichodia; dosť sa karhám pre to.

— Ale ja viem, — riekol, hladiac jej lesklé, spoly nedopletené vlasy. — Ty si si myslela: Teraz ešte len odlučujem sa od svojich rodičov, od ktorých vždy všetko dobré som zakusovala, a oddávam sa tomuto cudziemu človeku, s ktorým neviem, ako mi bude. Tu prišli ti slzy.

Ona na to pokrúcala hlavou.

— Ty nie si mi cudzí človek.

— Ale tak trošku obavy ešte máš predo mnou — hej?

— Nie, nie! — odporovala nežne, ale do očí mu pritom nepozrela.

— Ja viem, že si mi ty dobrý, a ty vieš, že ťa mám veľmi rada.

— Ty moja drahá!

Zdvihol si ju do náručia a sadol si s ňou na blízku truhlicu ku stene. Ona objala ho okolo hrdla a pritisla k nemu svoju tvár. Dlho posedeli bez slova, srdce srdcu i tak rozumelo. Z druhej izby zavše zaznelo otcovo pokašlávanie.

V túto blaženú chvíľu prišlo Johanke na um, čo v tých vážnejších rečiach toľko pripomínali, že manželstvá navštevované bývajú ťažkými skúškami, že za radostnými dňami prichodia i smutné, plné rozličných strastí. Teraz priečilo sa jej uveriť, že by to i na nich mohlo dôjsť.

,Bože môj, zachovaj nám naše šťastie!‘ modlila sa v duchu a primkla sa tesnejšie k mužovi.

— Na čo myslíš? — pýtal sa.

— Povedali nám, že nás môžu zastihnúť rozličné nešťastia. Však to len tak mudrovali?

— My tiež tak ako iní, vystavení sme všetkým ľudským nerestiam — i chorobe a smrti. Avšak, kým sme zdraví, silní, netruďme sa zbytočnými obavami.

Ona sa zamyslela.

— Veď áno, — ja trpezlivo budem znášať všetko, čo boh dopustí; len jediné keby som vedela…

— Čo?

— Či sa my dvaja vždy tak budeme milovať ako teraz? — pošepla váhavo, obávajúc sa, že je to otázka nemiestna.

— Ja som presvedčený, že áno — v tebe i v sebe vidím záruku toho.

— Pamätáš sa, — začal o chvíľu, — vlani pri mojom odchode ako si trúchlila, že nám už viac nebude tak dobre, ako nám posiaľ bolo? Povedz, či nám je teraz nie omnoho lepšie?

— Aj vtedy bolo krásne — na tú dobu tiež nikdy nezabudnem, ale teraz je ešte krajšie. Mnoho utešeného blaha som ja už skrze teba obsiahla! Ešte kým si ani nevedel, ako ťa rada, bola mi moja láska k tebe blaženosťou, i keď som osamote vzdychala a obávala sa, že ty o mňa nestojíš.

— A ja zas zo svojej strany musím vyznať, že odkedy teba ľúbim, cítim sa schopnejším, silnejším konať všetko dobré.

Ona zatíchla, sladká spokojnosť nadišla ju na jeho prsiach, cítila sa ako v blaženom sne.

— Ja teba dlho držím hore. Ty si bola unavená, a ja som ti prekazil spanie. Odpusť! — oslovil ju ticho.

Zdvihla hlavu a vstala.

— Dobrú noc.

— Dobrú noc! Spi sladko, moja Zlatovláska!