ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Jedlovej nezabudol na svoj sľub. A tak sa stalo, že jeho sprostredkovaním a veľkým vplyvom Bohdan za krátky čas mal v rukách pozvanie za riadneho učiteľa v Jedlovej. Neodkladal dlho s nastúpením tohto úradu, ale odobral sa bezodkladne na miesto svojho budúceho určenia.

Presťahovanie nezapríčinilo veľké zaneprázdnenie, truhla s hábami a nábytok, posteľ, ľahko dal sa preniesť do Jedlovej. U mladého začiatočníka, ktorý len teraz započal viesť hospodárstvo na vlastnú ruku, nebolo mnoho rárožiny.

So srdcom rozličnými citmi rozbúreným vstúpil do budúceho svojho obydlia, a prvý pohľad na dom tento neposkytoval ani nesľuboval mnoho radosti preňho. Nevedomky vykradla sa zradná slza z oka jeho, prezradiac tok a priebeh citov a myšlienok duše jeho.

Akoby náročky najhorší, najzanedbanejší, najopustenejší dom v celej osade volal sa školou. Keď po panskom kaštieli zaujímala krčma prvé miesto medzi budúnkami Jedlovej: škola, tento dom vzdelanosti, šľachteniu mravov, sŕdc venovaný, nenachodil v pustote soka, ak len nie obecnú pastiereň. „Aká škola, taký národ,“ hovorí príslovie. Budúce obydlie Bohdanovo vydávalo veľmi neprajné svetlo a svedectvo tak o zemskom pánovi, ako o jeho poddaných.

Asi sto krokov od dediny vzdialený, akoby spomedzi ostatných vyhnaný — preto ho obyčajne aj len vyhnancom volali — stál neveľký, z neotesaného dreva, ani hlinou ani vápnom neokalený dom; strecha jeho veľmi nepatrný odpor stavala lúčom slnka, tým menej kropajom dažďa. Do pitvora viedli asi štyri drevené, stáleho základu nemajúce, pod nohami sem-tam knísajúce sa schody. Pitvor delil celé stavanie vo dve strany. S pitvorom spojená bola kuchyňa, polovica to pitvora latkami oddelená, tam stálo ohnisko. Na pravú stranu viedli dvere do chyžky neveľkej, tmavej, za ktorou bola komora a ešte ďalej jeden oddiel, ktorý podľa potreby a okolností sa mohol rozlične upotrebiť. Naľavo bola školská svetlica, dosť priestranná, keby len viac svetla bola mala, ale tri asi dvanásť prstov široké takzvané obloky nepostačovali osvetľovať túto znútra dymom začmudenú izbu. Dlhé, len povrchne okresané stoly a také lavice okolo nich svedčili, že je to škola; domnienku túto potvrdzovali na stenách popribíjané veľké abecedy.

Takto vyzerala škola, ktorú Bohdan teraz opanoval; dodať však treba, že za školou bola dosť priestranná, lež iba bodľačím, tŕním a inou burinou zarastená záhrada.

V mene božom a v dôvere v panovníka celého sveta usadil sa Bohdan v tejto škole. — Sotva minulo dakoľko dní a deti hrnuli sa do školy, takže už v druhom týždni počet žiakov a žiačok prevyšoval takmer sto.

Boli to žiaci, boli to žiačky! Opustenosť, zanedbanosť, surovosť, nečistota, a kto by znal všetky tie neporiadky vypočítať, boli obyčajnými zjavmi u školskej mládeže.

Pri tom všetkom Bohdan s príkladnou horlivosťou započal dielo svoje a boh požehnával snahy jeho. Neúnavná pilnosť, bohumilá trpezlivosť bola potrebná, aby sa v škole uviedol a udržal poriadok. Rozpustené, svojvoľné, poslúchať neznajúce deti nie trestom a krikom, ale lahodným a dobrotivým a priateľským obcovaním vedel zaujať tak, že o krátky čas slovo ním vyslovené malo väčší vliv na mladistvé duše, než by boli vstave vykonať akékoľvek hrozby a tresty. Nastúpila pilnosť dosiaľ nepoznaná v obci Jedlovej, a rodičia, ktorí deti svoje len preto do školy posielali, aby im doma zhon a krik nerobili, neznali sa prenadiviť zmene, ktorá sa stala s ich dietkami.

Ale Bohdan neobmedzil usilovnosť len na školu. Znal dobre, že semeno, ktoré do sŕdc dietok sadí, len v budúcnosti bude donášať žiadúce ovocie. A snaha jeho smerovala i na prítomnosť, želel a túžil poľutovaniahodný stav obyvateľstva podľa síl svojich zlepšiť a spojil s tým i to, že staral sa, aby zrno v škole zasiate doma nemúdrou a neskúsenou rukou rodičov nebolo pošliapané a zničené.

Rád mal, keď školské deti boli ustavične okolo neho; keď to nebolo možné, navštevoval rodičov, susedov a poučoval i tých.

A dobrý ľud, majúci v duši svojej túžbu po osvete a vzdelanosti, lež neprajným osudom, a nie svojou vlastnou vinou zanedbaný, rád počúval a vnímal jeho naučenia. Slovenský, dobrý, pevný ľud túžil po mravnom vzdelaní, i chápe sa každej príležitosti, ktorá by mu to zabezpečovala. A pri tom všetkom tak je zanedbaný, tak zaostalý! Ale vina toho na ňom neleží. Príde čas a každý vydá počet z vladárstva svojho. To dobre znal Bohdan a vytýčil si za cieľ života svojho ľud tento opustený, v poníženosti, nevedomosti väziaci, pozdvihnúť a na ceste osvety a vzdelanosti povýšiť na stanovisko, ktoré mu je spravodlivým otcom národov vymerané.

V rozhovoroch svojich, obyčajne so staršími obyvateľmi, spomenul, že by nebolo zle, keby nielen školské deti školu navštevovali, ale bolo by vraj dobre, keby aspoň raz do týždňa, v nedeľu, keď hospodárskych prác niet, i starší mládenci a panny sa schodili, on že vďačne, čo sám zná, bude ich poučovať; takže nezabudnú nielen to, čo sa v škole boli naučili, ale i nové známosti si nadobudnú.

Myšlienka táto ako elektrická iskra rozniesla sa po Jedlovej a už na tretí deň prišlo do školy vyslanstvo, pozostávajúce z richtára obce a dvoch prísažných. Bohdan zadivil sa nad touto neočakávanou návštevou, ale tým väčšmi divil sa, keď richtár po obyčajnom uvítaní začal hovoriť:

„Pán učiteľ! Obyvateľstvo naše dozvedelo sa o tom, že by dobrota vaša hotová bola nielen malé dietky naše, ktoré do školy chodia a ta prislúchajú, ale aj starších a odrastených poučovať a vzdelávať. My, verte nám, pán učiteľ, veľmi dobre vieme si oceniť túto dobrotu a ochotu vašu, a preto prišli sme v mene obyvateľstva nášho vás ponížene poprosiť, aby ste, keď je taká vôľa vaša, každú nedeľu po nešpore mládež našu poučovať ráčili.“

„Žiadosť vašu vyplním s veľkou radosťou. Ďakujem bohu, že nedal zahynúť slovám mojim, uprostred spoluobyvateľov našich povedaným; vidím, že padli do úrodnej zeme. Hospodin, daj, aby doniesli hojného ovocia tak pre obyvateľstvo a obec našu, ako aj pre celý národ náš slovenský. Povedzte občanom, že keď sa im tak zdá, už na budúcu nedeľu sa môžeme zísť a započať naše poučovanie.“

„Ešte raz vám úprimne ďakujeme; mládež naša sa isteže zíde. Ale prosím ponížene, či by sme aj my starší nemohli chodiť do tej školy? Lebo hľaďteže, ono to aj nám škodiť nebude, keď sa dačo podučíme.“

„Keď to urobíte, bude mi to len vítané a poslúži k tomu, aby som s tým väčšou pilnosťou a ochotnosťou k dielu tomuto prikročil. Znajte, že s nevýslovnou radosťou trebárs celé obyvateľstvo v škole pozdravím a s najväčšou radosťou budem mu zverovať to, čo sám znám.“

„Ej, to je veru veľmi pekne od vás, pán učiteľ! No, ja neviem, či sa pomestí národ do tej školy, toľko toho bude, za to vám dobre stojím,“ hovoril jeden z prísažných.

„To ako to, kmotor Tomáš!“ hovoril richtár. „Ale školu zišlo by sa dáko obriadiť! Nože hľaďte zajtra, veď je štvrtok — no a vo štvrtok deti do školy nejdú — nech by dievčatá prišli a ju pekne-krásne vyriadili, obielili.“

„Aj to bude.“

„Veru, priatelia moji,“ začal Bohdan, „to nezaškodí a dávno to už bolo treba. Ja sám zberal som sa po tieto dni k pánu richtárovi, aby stavanie dal dáko popraviť. Keď je jasno, človek nezná, kde sa ukryť pred slnkom, a keď je dážď, zo všetkých strán tečie naňho.“

„Veď veru prichodí sa nám postarať dáko! Ale verte nám, obecná kasa je prázdna; no veríme v boha, že bude lepšie.“

„Uslyš pán boh!“

„No veru radostnú novinu zanesieme občanom našim. Pravda, niektorí budú proti tomu hromžiť, ale si vy, pán učiteľ, z toho nič nerobte. No a teraz porúčame vás pánu bohu.“

„Zbohom! Zbohom!“

To bol počiatok nedeľnej školy v Jedlovej.

V najbližšiu nedeľu školská svetlica vyčistená, vybielená, okrášlená ako nevesta idúca na sobáš, preplnená bola obyvateľstvom jedlovským. Všetko to tu bolo zhromaždené bez rozdielu veku, pohlavia, stavu a zamestnania. Starí otcovia tu sedeli medzi starými ženami, hospodári i hospodárky, parobci a dievčatá, všetko to tu bolo a sedelo, kde kto našiel miesto. Ale priestor školskej svetlice nepostačil, aby všetkých zvedavých objať mohol, i pitvor preplnený bol zvedavým poslucháčstvom, a ktorí ani tam miesta nenašli, tisli sa k oblokom, ktoré boli pootvárané, aby koľko-toľko čistého povetria dnu vošlo.

Keď už bolo takto všetko pohromade, s veľkým namáhaním podarilo sa Bohdanovi zaujať svoje určené miesto, lebo trebárs pri šepote „pán učiteľ idú“ všetci snažili sa mu urobiť priechod, v návale a nátlaku ľudstva šlo to veľmi tvrdo.

Bohdan, pozdraviac a osloviac poslucháčstvo svoje primeranou rečou, v ktorej nezabudol osvedčiť svoju radosť nad takou hojnou návštevou, rozprával o význame a potrebe osvety a vzdelanosti vôbec, a ako ten, ktorému chybujú, vystavený je sčiastky klamu prešibaných ľudí, sčiastky aj iným pohromám. Hovoril o príčinách, prečo slovenský ľud v osvete tak veľmi zaostal, kto a kde sú toho príčiny, objasňoval neprajné následky tejto zaostalosti.

A zhromaždenie s napnutou mysľou načúvalo jeho slovám, takým známym, zo skúsenosti čerpaným, a uznávalo bezúhonnú pravdu jeho výpovedí. V nejedných prsiach ozval sa žiaľny vzdych nad strávenými časmi, ktoré sa nikdy nevrátia, v nejednej duši utvrdzoval sa pevný sľub, že každú príležitosť použije na svoje vzdelanie. Nejeden otec umienil si v duchu svojom, že keď už aj jemu čas príhodný zašiel, aspoň všetko možné vynaloží na vzdelanie svojho syna; a matky, ako si tie želali, aby ich dcérky v osvete prevýšili! Všetci skrúšene blahodarili bohu, že im doprial takého hodného učiteľa, lebo znali, že boli veľmi opustení. Ich predošlý učiteľ, starý, dobrý človek, nemal už tej pružnosti a sily duchovnej, ktorá je taká potrebná na vzdelanie tak zanedbanej vinice. Prišiel k nim, keď vo väčšej obci pre úrad učiteľský viac nepostačoval a pre vek svoj povinnosti konať nemohol.

Ako to teraz všetko ináč bolo! Bohdan bol mladý, plný zápalu a nadšenia za blaho ľudu toho, ktorý mal vzdelávať; nemožno, aby zápalisté reči jeho nenašli priateľský ohlas v poslucháčstve. Zapálila sa iskra — tlejúca dosiaľ v pahrebe, prichystanej neprajnými časmi, a v srdciach statočných Jedlovanov ozvala sa túžba, ktorá tak znamenite zodpovedala úmyslom Bohdanovým.

Hoci len hodina určená bola schôdzke tejto, nikto z poslucháčstva nepozoroval, že minula sa už aj druhá, tak boli všetci zaujatí. Na prvej schôdzke len vo všeobecnosti rokovali o usporiadaní nedeľnej školy a zaviazali sa, mladí i starí, že všetky prednášky budú svedomite a riadne navštevovať; osvedčili sa, že sa chcú vzdelávať a vôľu túto že neomylne aj skutkom dokážu.

Kto vysloví radosť Bohdanovu nad takto zdareným pokusom jeho? Kto opíše nadšenie jeho, vidiaceho, že ani najmenej nesklamal sa v domnienke o ľude slovenskom? Kto znázorní zápal a ochotu, ktorou na započatom diele pracovať si umienil?!

Trebárs všetko toto s ním zároveň cítime, ani zďaleka neprichádza nám na um — dobre znajúcim slabosť a nedokonalosť svoju — chcieť to opísať. Uistení sme, že dumný čitateľ si sám objasní jeho pomery a úmysly.

Tak šla nedeľa za nedeľou a škola bývala ustavične preplnená. Bohdan zaviedol istú sústavu v prednáškach svojich, čo nielen jemu, ale i učeníkom jeho veľmi dobre poslúžilo, a tým udržiavala a upevňovala sa i obapolná horlivosť a neúnavnosť.

Na jeho ďalšiu náradu, ale pod správou richtára obce, založili občiansky spolok miernosti, lebo skúsili, že mozoľne nadobudnuté peniaze obyčajne idú po krčmách na mizinu, lebo videli, že pri všetkej svojej usilovnosti a hrdlovaní k ničomu prísť nemôžu. Podarilo sa Bohdanovi po mnohých bojoch a stálom namáhaní presvedčiť občanov, že pijatika je naším najväčším nepriateľom, lebo ňou nielen utrácame majetok krvopotne nadobudnutý alebo zdedený, ale ľud náš všetkého imania zbavený stáva sa potom holým nástrojom v rukách ľudí, ktorí mu nikdy nepriali, ktorí na jeho ponížení, potlačení, ohlupovaní úsilne pracovali a pracujú, a ako sa zdá, pracovať aj naďalej zamýšľajú. Poučil ďalej ľud svoj, že pijatika je zhubcom mravnosti a bez tejto že niet blaha a dobrobytu vo svete; že je večným protivníkom všetkej vzdelanosti a osvety, prekáža každému pokroku. „Korheľstvo je najhnusnejším hriechom,“ hovoril, „ktorý človeka znižuje i niže nerozumného hoviadka. Diabol-pokušiteľ vyhútal ho, aby ľud zriekal sa hodnosti svojej a tým ľahšie upadol do jeho osídiel, aby nehodným stával sa obrazu božieho, na ktorý je stvorený.“

Slová jeho nepadli na skalu a do tŕnia, ale do úrodnej zeme a ovocím namáhania jeho bol spolok miernosti, ku ktorému s nepatrnou výnimkou starých nepolepšiteľných hriešnikov, čo záhube už i tak boli prepadli, prikročilo celé obyvateľstvo.

„Ale čo robiť v ten čas, ktorý sa obyčajne trávil v krčme?“ opytovali sa občania.

A Bohdan nebol v rozpakoch s odpoveďou na túto otázku. „V krčmách ste nemilobohu, bez osohu, ba na zjavnú skazu svoju márnievali čas; tam deti vaše napájali sa záhubou, tam ničilo sa v nich prirodzené jadro mravnosti, keď videli zníženie vaše, hľadiac na úpadok ľudí — neľudí. Nielen že mravnosť upadla, ani o vzdelanosti nebolo stopy. Nám to teraz všetko treba doháňať! Len s veľkou usilovnosťou, s nekonečným namáhaním dohoniť môžeme, čo sa premeškalo, nahradiť a napraviť, čo sa skazilo.“

A výsledok toho bol, že založili čitateľský spolok a pripojili k nemu knižnicu, do ktorej kupovali poučné, zábavné a mravné knihy; držali časopisy, z ktorých im pán učiteľ predčítal, vysvetľoval a ich poučoval — lebo málo, veľmi málo obyvateľov vedelo poriadne čítať, žiaľ až tak boli upadli.

Knihy požičiavali sa domov, kde školské, už čítať znajúce deti — lebo už pol roka Bohdan tu účinkoval, urobili veľké pokroky — rodičom čítavali a týmto spôsobom užitočnou a bohumilou zábavou vynahradili si čas, ktorý predtým tak záhubne utrácali.

Predstavený obce navštívil pána učiteľa. Rozumie sa, že mu za jeho namáhanie srdečne ďakoval. Bohdan zase zo svojej stránky chválil účinlivosť vrchnosti, hovoriac, že bez jej pričinenia hlas jeho bol by zostal hlasom volajúceho na púšti. Utvrdzoval ho a všemožne povzbudzoval, aby na nastúpenej ceste, vedúcej k blahu a dobrobytu, pevne stúpal.

„To by všetko bolo dobre,“ hovoril richtár, „posiaľ pomáhal nám pán boh, on nás aj naďalej neopustí. Ale inšie ja mám na srdci, pán učiteľ!“

„A to by bolo?“ opytuje sa Bohdan. „Hovorte len, môžete byť uistený, že ak je v mojej moci, rád vám poslúžim radou a pomocou.“

„O tom nepochybujem, to ste už veľa ráz dokázali, že sa vy veru omnoho viac staráte o naše dobro než mnohí páni, ktorí nás v čas potreby svojimi deťmi volajú, ale ináč o nás nechcú vedieť.“

„Nuž, povedzteže mi, čo máte na srdci?“

„Nuž, vidíte, pán učiteľ, takto je to. Predtým nestarali sme sa, kde dáme groše, ak sme dáke mali, to šlo do krčmy, tam krčmár postaral sa, aby boli dobre schované. Teraz, vidíte, do krčmy nechodíme, nuž ja som myslel, či by reku nebolo dobre založiť dáku sporiteľňu, viete, len takú, čo by sme si svoje groše odkladali; lebo je vám to darmo, keď človek dáky ten groš v dome cíti, už ho to len ustavične pokúša.“

„Vidíte, richtárko môj, s tým, čo ste teraz hovorili, ste ma len predchytili, ja som o tom už rozmýšľal a nielen myslel, ale už aj návrh stanov pre takýto spolok vypracoval. Vidiac však, že i vy, a bezpochyby i druhí občania ste o tom rozmýšľali, teším sa už popredku z dobrého výsledku.“

Bohdan preberal medzi týmto rozhovorom v papieroch svojich a nájduc hľadaný predmet, hovoril:

„Sadnite si, richtárko, prečítam vám, ako som ja to o tom hospodárskom spolku napísal; lebo viete, už sa ja toho presvedčenia akživ nezrieknem, že poriadok a prísnosť v takýchto veciach sú nanajvýš potrebné.“

Bohdan čítal richtárovi stanovy a richtár bol celkom s tým uzrozumený.

Tak sa založil hospodársky spolok v Jedlovej a jeho hlavným rozširovateľom stal sa richtár, ktorý aj predsedníctvo spolku viedol; Bohdan len vklady jednotlivých zapisoval do kníh, na ten cieľ určených, správu peňazí však mal zverenú jeden z prísažných.

Pri všetkých týchto prácach svojich znal si Bohdan nájsť čas, aby pri západe slnka krajanku svoju v panskom dome mohol navštevovať.

Návštevy tieto boli mu potrebné, lebo po toľkých namáhaniach zatúžilo srdce jeho po zábave, ktorú mu v hojnej miere poskytoval rozhovor s Ruženou.

Stará láska týchto dvoch duší sa obnovila a v slovách ozvali sa dve srdcia v súzvuku anjelskom, vyjavili a obnovili vyznania citov svojich.

„Vidíš, Ružena drahá, boh milostivý podporuje snahy moje; vidím, že práca a ochotnosť moja na národa roli dedičnej donesie žiadúce ovocie, a myšlienka na to je najsladším okamihom môjho života.“

„Len to by som si srdečne žiadala, aby si našiel väčšie pole pre účinkovanie svoje, lebo veru práca a snahy tvoje majú v ukrytom kúte tomto malý význam.“

„Mýliš sa, duša moja! I ukrytý kút tento, ako Jedlovú voláš, je kvapkou v mori národa môjho, a to k celku nevyhnutne potrebnou, a znáš, z malých kvapiek spojených v celok pozostáva more. Keby vo všetkých kútoch a na všetkých stranách pracovalo sa tak ako tu, národu môjmu svitol by onedlho krásny deň. I ten najmenší skutok na národnej roli skôr-neskôr donesie hojné ovocie. To je pevná viera moja.“

„Nie je mojím úmyslom púšťať sa s tebou do hádok, veď ja tak rada verím slovám tvojim a ľahko dám sa ti presvedčiť, možno často aj dosť nemúdre. Len to chcem povedať, že účinlivosť tvoja vo väčšej obci, v meste významnejšou bola by viac na svojom mieste než tu.“

„Nechcem tajiť, že by som si nežiadal širšie pole pre svoje účinkovanie, to je pravda. Ale ver mi, v žiadosti tejto niet ani tieňa dákej nespokojnosti. Obec táto je stanovisko moje, keď bude božia vôľa, zamení sa a ja budem poslúchať. Prial by som si premenu, nie pre seba — lebo veď som úplne spokojný so stavom svojím — ale preto, aby si ty mohla opustiť tento ukrytý kút.“

„Ó, Bohdan, Bohdan, prosím ťa, nevysvetľuj tak reči moje. Veď ja len môžem zameniť kút tento, keď to vôľa moja; slobodná som, čo by mi v tom prekážalo?“

„Či tak? Ja som to ináč rozumel. Vidíš, Ružena, kochal som sa nádejou, že ty len so mnou budeš chcieť opustiť tento kút, alebo že tu so mnou zostaneš. Ale teraz —“

„Čo ale teraz? Len prosím dohovoriť. Mne sa vôbec nezdajú také ,ale’, a v túto chvíľu najmenej.“

„Zdá sa mi, že ti veľa na tom nezáleží, či som ja tu, alebo nie! Aspoň z tvojich rečí to uzatváram.“

„Či tak? A to hovorí Bohdan Vesnický?“ opytuje sa Ružena a slza zaligotala sa v jej oku.

„Odpusť, odpusť, drahá Ružena!“ vykríkne Bohdan a ruky jeho obtáčajú snežné hrdlo krásnej panny a ústa jeho pobozkali čelo, ktoré sa ihneď vyjasnilo.

„Ale, Ružena,“ začne zase Bohdan, „keď chceš tu so mnou zostať, zostaň ako moja pred bohom a svetom sľúbená žienka.“

„Ináč ani nie, to znáš, pyšný Bohdanko!“

„Ó, blahodarím ti za to.“ A vrelé poľúbenie utvrdilo tento úmysel.

„Dobre, teda zameňme si prstene svoje, lebo bez very niet svadby, a najprv vera, potom sobáš — tak hovorievajú Slováci.“

A zamenili si zaľúbenci prstienky svoje a nový dlhý, ohnivý bozk zapečatil zväzok bohumilý. Končiť sa nechcejúci bozk, v ktorom spojili sa dve duše v jedno, dve srdcia ozvali sa jedným bitím, pretrhla Ružena hovoriac:

„Bohdan, som tvojou verenicou, ale ženou tvojou budem len vtedy, keď sa zmôžeme, aby sme bez psoty a biedy mohli žiť. Láska nedá sa ujedať a o hlade láska mizne.“

„Ale, Ružena, veď ťa ja vychovám zo svojho platu.“

„Verím, ale kde vziať náradie? Škola pustá, na zrúcanie, ani stola, ani stolca. Keď to všetko bude — no, Bohdan, tebe kvôli nedbám, čo aj nová škola nebude — keď len náradie bude v nej, potom ma uvedieš dnu ako svoju ženu.“

„Len potom? — Ale pravdu máš, Ružena moja! Vidíš, mňa očarila láska natoľko, že som zabudol chladnokrvne uvažovať. Ďakujem ti, že si ma upozornila; ale tak je, náruživosť zachváti človeka a on slepo letí, nezná kam. — Čo chcem, čo žiadam viac? Sľub i prsteň tvoj mám a ak boh dá, o pol roka si mojou ženou.“

„Do toho času i ja si budem robiť prípravy. Ale, Bohdan, môj —“

„Čo, Ruženka drahá?“ opytuje sa Bohdan, bozkávajúc ju.

„Daj pozor na náruživosť svoju, lebo ťa zachváti a potom slepo poletíš, nevediac kam,“ žartovala Ružena a v žartoch ubiehal večer krásny, najkrajší vraj v živote Bohdanovom, ako to Ružene opätovne hovoril.

Čas prešiel a holúbok holubicu opúšťal.

„Dobrú noc, Ruženka!“

„Dobrú noc, Bohdan!“

„Pozoruj, o čom budeš snívať.“

„I ty maj sladké sny.“

„Ak mi ich bozkom osladíš, isteže budú sladké.“

A ešte jeden bozk a Bohdan opustil Ruženu, ponáhľajúc sa do svojej pustej školy.