ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Adam Černý bol okresným sudcom. A vytrval v tomto úrade cez trojaké zmeny. Jeho neúnavná pracovitosť, spojená s nie každodennou dôkladnosťou a svedomitosťou, získala mu všeobecnú úctu a vážnosť nielen u priateľov, ale i u osobných a zásadných nepriateľov. Politikou sa nezapodieval. A múdro, veď sudca povýšený má byť nad zápasy stranícke a nemá znať len pravdu a právo. Týchto službe sa posvätil. — Boli i takí, ktorí hromžili proti nemu. Ale tí neprináležali do radov tých, ktorí obľúbenie majú v cestách práva a spravodlivosti.

Po prevedení tretej zmeny netrvalo už dlho jeho úradovanie. Zavinil si to sám. On to síce dopustiť nechcel. A predsa to tak bolo. Dopustil sa troch hriechov. Prvým bolo, že sa tak volal, ako sa volal, a meno svoje „Černý“ podpisoval proti všetkým pravidlám panujúceho pravopisu štátnej reči, a konečne, že toto čisto slovenské priezvisko zdráhal sa zmeniť v modernozvučnejšie. A nemohol sa veru sťažovať, že by ho na to neboli upozornili „dobreprajúci“. Toto trojaké zavinenie zapríčinilo jeho pád a zakončilo jeho úradnícku kariéru. A ako by i nie, veď videli v ňom, najmiernejšie hovoriac, ukrytého „vlastizradného“ pansláva, lebo nielen y, ale i čiarkované č a slovenské meno na ďaleko, a či radšej vysoko páchne hrozným panslavizmom. Nad postavením jeho zrazu a netušene zavisli čierňavy, a tie ani jeho spôsobnosť a svedomitosť, ani spravodlivosť a usilovnosť neznali rozohnať. V mrákavách javia sa búrky, lietajú hromonosné blesky a strely, a beda, koho zastihnú bez prístrešia a záštity.

A tejto Černý nemal. Pochabo myslel, že jej nepotrebuje. Spoliehal sa, že je svojou činnosťou poistený proti všetkým nápadom a že pochvalné dekréty, ktorých mal hojnú zásobu, sú najistejším hromozvodom.

Avšak mýlil sa. Jeho už pripomenuté viny sú neodpustiteľnými hriechmi, netvrdím, že v celom svete, ale aspoň v tej jeho čiastke, ktorej členom bol i pán Adam Černý.

Ale Černý nič nepozoroval. Nevidel tie mrákavy, ktoré sa sťahovali nad jeho hlavou. Nepočul to dunenie hromov, hroziacich záhubou práve jemu a jeho postaveniu.

Tým väčšie bolo jeho prekvapenie, čím menej pripravený bol na zastihnuvší ho úder. Netušene dostal sa na odpočinok, alebo do penzie.

Že mu to nemilé bolo, to nie je ťažko pochopiť. Veď neprežil ešte ani úplné polstoročie svojho činného života. Cítil v sebe dosť sily tela i ducha, aby s doterajšou pružnosťou ešte i ďalej výdatne mohol účinkovať na tom poli, ktoré si vyvolil pre svoj život a na ktorom už i dosiaľ vykázať mohol mnohé zdarné výsledky svojej neúnavnej činnosti.

Ale čo mal robiť? Zmeniť nemohol, čo bolo nad ním rozhodnuté. Preto pokoril sa a uvažoval, kde má zrobiť stánok, aby v ňom pokojne požíval nadelený mu odpočinok.

A toto nebola jedna z najsnadnejších úloh, ktorú mu prichodilo riešiť.

Na mieste svojho doterajšieho účinkovania neprichodilo mu ostať. Cítil to dobre, že tam nebol doma. A keď i požíval úctu, ktozná, ako by to vyzeralo, keď nebude viac úradníkom. Nechcel zakúsiť trpké ovocie ľudskej nevďačnosti, ktorá je každodenným zjavom. Nie, nie, tam ostať nemohol. Cítil to dobre, že jeho ďalšie pobudnutie na mieste v žiadnom ohľade neslúžilo by mu na prospech.

Do svojho tichého rodiska vrátiť sa? To sa mu ešte menej pozdávalo. Pekné je síce to slovenské Považie, kde stála jeho kolíska. Ale samo mestečko nebolo mu po vôli. Nemal tam už nikoho. Starí známi a priatelia, s ktorými rástol, tí sčiastky vymreli, sčiastky rozbehali sa svetom po „chlebovej postati“; a tí ostatní, ktorí ostali priviazaní ku dedičnej pôde otcov svojich, stali sa priebehom času zväčša takými, že nežiadalo sa mu nijako vstúpiť do nového styku s nimi. Niet vari trápnejšej veci pre citom hlbokým obdareného človeka, než vidieť, že je v rodnom domove cudzincom. A on neomylne bol by cudzincom v svojom rodisku. Lebo nie tá mŕtva pôda, hruda, na ktorej sme sa zrodili, ale zväzky priateľstva a súcitu robia nám rodisko milým, príjemným, ku ktorému vracia sa človek nazad i z ďalekých krajov s nadšením a radosťou. Ale keď sa vráti a vidí, že len tá pôda ostala nezmenená, ale ľudia sa zmenili, znovu nás ženie do cudziny a túžba mení sa v žiaľ a bolesť.

Jeho jediná sestra, ktorá ho ešte donedávna viazala k rodisku, pred pár rokami nasledovala rodičov v tmavý hrob a jej jediný syn, ktorého jemu na smrteľnej posteli poručila, ten s dobrým prospechom zakončiac štúdiá svoje, v ďalekom Sedmohradsku pridelený bol banským úradom a teraz tam čakal na svoje menovanie za úradníka.

K nemu ísť? Nie, to nemožno. I tam by bol cudzí v cudzine, a jeho sestrenec sám nemal dosiaľ stáleho bytu.

Rozmýšľal ďalej, a myšlienky jeho zalietali až do dávnej bujarej mladosti. V meste Š. ako žiak zažil milé, blahé časy.

Milá rozpomienka bola mu ukazovateľom, kam sa obrátiť.

„Tam ma už nikto nepozná — a ja predsa znám kraj a naučím sa žiť s jestvujúcimi pomerami. Tam môžem pokojne zažívať nežiadaný odpočinok. Nikomu zavadzať nebudem, nikto nebude prekážať mne. A dobre pamätám, že tam bol život pomerne lacný. Prečo by som teda ta nešiel.“

Ale ešte niečo ho nepokojilo. Veď mesto to bolo svedkom jeho prvej, ba riecť možno — jedinej ľúbosti. Či to nebude zhubcom pokoja?

Vzdor tomu sa rozhodol, že sa presídli do Š.

A presídlenie jeho nebolo s veľkými ťažkosťami spojené. Ako starý mládenec dosiaľ žil bez vlastnej domácnosti.

„Aké šťastie, že som sa neoženil,“ pokračoval vo svojom monológu. „Ďaka tomu, čia je zásluha môjho doterajšieho mládenectva. Boli časy, keď som hromžil a zatracoval, teraz, hľa, vzdávam úprimnú vďaku. Byť ženatým, aké ťažké by mi bolo presídľovanie so ženou, snáď i s deťmi a veľkou rárožinou. Ba, ktože to zná, či by mi nebola obťažená i slobodná voľba budúceho bydliska. Hlas ženy pravdepodobne by chcel rozhodovať. Už to tak obyčajne býva. A skúsil som to pri známych, že tie ženské voľby, keď i boli im samým po vôli, nebrali ohľad na zvyky, obyčaje a potreby mužove. On musel obetovať všetko, len aby pani mala vrch. Nie, ďakujem bohu, že mne nič podobného neprekáža.“

A takýmto spôsobom rozhodnúc sa, neodkladal dlho s prevedením úmyslu. Rozlúčil sa s dobrými známymi i priateľmi, rozlúčil sa s krajom, ktorý tak vrele ľúbil, a odcestoval.

Hej, neraz cestoval ako študent touto dolinou do Š.; všetko budilo v ňom príjemné rozpomienky na dávne, krásne časy bujarej mladosti. Kamkoľvek hodil zrakom, všade ozývala sa s rozkošným úsmevom blahá rozpomienka.

Zjavujú sa už kríže mestských veží, už vchodí do mesta. Ako je to všetko ináč, než kedysi bývalo. Pravda, i on na všetko ináč pozerá, než keď bol mladým žiakom. Vtedy bujarosť, príprava na činný život, teraz uberá sa na nanútený mu odpočinok.

Vezie sa mestom. Ach, to všetko tie staré, známe domy. Ako málo sa tu zmenilo. Či v tých známych, starých domoch zachovali až dosiaľ tie staré, dobré; pohostinné mravy a obyčaje? Ale čože mu do nich. Veď on neprichodí sem, aby sa vrhol do víru spoločenského života, lež aby medzi ľuďmi trávil utiahnutý, samote a opustenosti prepadlý život.

Zrazu utkveli oči jeho na jednom dome, hľadel naň nepretržite, akoby z múrov jeho chcel vyzvedieť jeho deje. A pozor ten, tak zdalo sa, vyvolal v ňom horké, bolestné rozpomienky. Mračno zatiahlo jeho vysoké a ináč vždy jasné čelo. A z pŕs vydralo sa hlboké vzdychnutie. To bolo všetko. Áno, všetko, čo bolo dostupné pozorovateľovi, ale nie, čo sa dialo v duši jeho. Dom ten bol kolískou, ale i hrobkou jeho jedinej ľúbosti. Rozpomienka na túto bola príčinou vzdychnutia, ktoré zdalo sa hovoriť: „Bolo — ale sa minulo!“

Zosadol v starom, dobre známom hostinci „U jeleňa“. Ale neostal tam dlho. Hneď na druhý deň vyhľadal si jeho túžbam zodpovedajúci súkromný byt, nakúpil si potrebné náradie a presídlil sa doň.

Mal na poschodí tri izby a tie dobre postačovali pre jeho potreby. Na prízemí bývala pani toho domu, vdova po úradníkovi, ktorá s celou ochotou podvolila sa ho i stravou zaopatrovať. Tak udomácnil sa tam úplne.

Najväčšou jeho radosťou bola pri dome dosť priestranná záhrada, v ktorej sa bavil celé dni. Jeho domová pani, pani Kvetnická, vďačne mu ju prepustila okrem niekoľko hriad, potrebných pre kuchynské zeleniny. Bol veľkým milovníkom kvetín, ktoré s veľkou bedlivosťou a horlivosťou pestoval a ošetroval. A tým poistil si zábavu a zaneprázdnenie, a nemal veru príčiny žalovať sa, že by trpel dlhou chvíľou, ako to mnohí robievať zvykli, keď náhodou sú vytrhnutí zo zvyčajnej koľaje života a do inej vrhnutí.

Tak to bolo v lete a vôbec v teplejšom počasí. Ale v zime dosť mu bolo krušno. Vtedy ho už nudievala až do omrzenia dlhá chvíľa. A to tým viac, že zo zvláštnych predsudkov vyhýbal čítaniu denných, politikou zapodievajúcich sa novín. Bol nepriateľom napospol časopisectva, ako on hovorieval, „tohto skladu všetkej povrchnosti a hladového baženia po okamžitom výsledku, spoliehajúceho sa na ľahkovernosť slepo mámiť sa dajúceho, obecenstva každou, i priamo do očú bijúcou nepravdou, keď len, bola podaná v lahodivej forme“.

Ale zima, vďaka bohu, netrvala večne.

Chýbalo mu ono síce i v lete to jeho úradné zaneprázdnenie, ktorému bol navykol za celé takmer štvrťstoročie. Ale to si nahradzoval tým spôsobom, že robil bližšie, ďalšie výlety do pôvabného okolia svojej novej domoviny.

Samo mesto zo všetkých strán obtáčajúce vysoké vrchy so svojimi okúzľujúcimi výhľadmi do diaľky poskytovali mu mnohú príležitosť; aj keď sa mu nechcelo stúpať na výšiny, i nížiny a doliny boli plné pôvabu pre každého, kto mal oko pre prírodné vnady. Černý, odkedy bol zbavený svojich priateľov, rozličných zákonníkov, našiel dostatočnú náhradu v samorastlých vnadách utešeného okolia.

S obyvateľstvom, v ktorého kruhu už teraz žil, málo prichodieval do styku. Žiaden záujem nespájal ho s ním; a on i ináč nebýval priateľom hlučných zábav, veselých spolkov, spoločenských hier a tomu podobných vecí, ktoré od človeka vyžadujú, aby im kvôli obetoval veľkú čiastku i svojej individuálnosti a nútil sa pohybovať v medziach, ktoré veľmi často sú dosť ťažkým tlakom slobodnej vôle a osobných zvláštností. A to tým viac, že tieto poslednejšie veľmi často stávajú sa, ak i nie ničím horším, tak aspoň terčom, na ktorom ostrievať sa zvykli nezrelé vtipy a urážajúce úsmešky mnohých nedoukov.

Dozaista nikto nebude sa diviť, keď širšie obecenstvo, a zvlášte to, ktoré dávalo smer v meste, držalo Černého za čudáka.

V tomto ohľade výnimku robila snáď jediná jeho domová pani, pani Kvetnická. A keď priebehom časov presvedčila sa z vlastnej skúsenosti o jeho neobyčajnej ináč u mužských poriadnosti a navykla jeho nepatrným zvláštnostiam — veď ktože by tie nemal — nielen si ho ctila a vážila, ale — a kto by jej to mohol na zlé vykladať — mala i ona s ním svoje zvláštne zámery. To bola zase jedna z jej zvláštností.

Ako Černý ináč bol veľmi uzavretého rázu, nezhovorčivý a málovravný, tak sa s ňou veľmi rád zhováral a ešte radšej naslúchal jej vypravovaniu, ktoré zväčša točilo sa o pomeroch mesta.

V jeden predvečer sedeli spolu v záhradnej besiedke a zase vyprávala o meste.

„Zdá sa, že ráčite byť dobre oboznámená s pomerami tohto mesta od dávnejšej doby,“ namietol on.

„Veď som sa tu zrodila a do svojho osemnásteho roku tu bývala. Hľa, tamto ten tmavosivý dom je mojím rodičovským domom, v ktorom býval môj otec, bývalý radný pán v meste.“ A ukázala práve na ten dom, ktorý je už spomenutý v našej rozprávke a ktorý na neho urobil bolestný dojem pri vchode do mesta.

„Tamten dom, milosťpani?“ opýtal sa v zadivení.

„Áno, ten; je vám to niečo divného, pán Černý?“ čudovala sa zase ona zo svojej strany jeho zadiveniu.

„Ach nie!“ spamätajúc sa z prekvapenia, odvetil on; „len mi tak mimovoľne tá otázka vykĺzla.“ Nebolo mu po vôli, že sa dal zachvátiť prekvapením, veď vraj mohol sa i prezradiť, aspoň u pani Kvetnickej vzbudiť isté podozrenie, ako by on nebol tak celkom neznámym v tomto meste, ako tvrdí.

„Áno, v tom dome žili moji rodičia i s mojou sestrou až do jej vydaja. Ja som vtedy bola už preč. Môj manžel bol na hornom Pohroní úradníkom pri kráľovských železodielňach. Posledný raz bola som v tom dome, keď sa vydávala moja sestra Hermína.“

„Hermína?“ vykĺzlo mu zase z úst. Márne bolo zahryznutie do pery. Meno už bolo tu von a pani Kvetnickej neušiel ten podivný hlas, ktorým to meno vyslovil. Ale nedala znať, že čosi pozoruje.

„Tak sa totižto volala moja sestra. — Nuž a keď môj manžel zomrel, vzdor tomu, že nebolo tu viacej ani rodičov, ani sestry, presídlila som sa do tohto milého mi mesta. A odvtedy tu pokojne žijem.“

Pán Černý umĺkol a zdalo sa, že ani viac nenaslúcha, čo pani Kvetnická vypráva. Pohrúžil sa do myšlienok. Dobre bolo, že pani Kvetnickú odvolala Zuzka, ináč by jej tá jeho náhla mlčanlivosť bola nápadná. Zostal osamote. Za dlhú chvíľu sedel ešte zadumaný, až potom vstal a chodiac po záhrade, doprial voľného letu svojim myšlienkam.

„Aká náhoda. Bývam u jej sestry. Pravda je, mala vydatú sestru, ktorú som však nikdy nevidel, ani ona mňa, a možno, že ona nečula meno moje ani spomenúť. Veď náš pomer s Hermínou bol tajomstvom našich sŕdc, tajomstvom, o ktorom nemali známosti ani rodičia, vyjmúc ak by Hermína v rozhodnom okamihu bola ho vyzradila. Ale sotva. Veď na to nebolo príčiny. Po mojom odchode z mesta dosť skoro na mňa zabudla, keď hneď v druhý rok dala ruku inému. — Nebolo by mi milo, ak by môj doterajší pokoj prerušiť mala nejaká náhoda. Ale vyhybovať musím rozhovoru o rodinných pomeroch, lebo ako pozorujem, spomenutie jej mena dotkýna sa ma povážlivo. Hľa, a myslel som, že je to už dávno prekonané stanovište. Takí sme my obri, my páni a velitelia. Minie skoro štvrťstoročie a otvárajú sa náhle dávne rany, na ktoré sme už takmer boli zabudli. A to jednoduchým spomenutím mena. Čože by sa asi mohlo stať, keby som sa tak zišiel s ňou? — Nie, nie! Ani myslieť na to nechcem. Nuž to je tá sila muža-človeka, že nezná sa ani len vymaniť z vlivu, vzbudzujúceho v ňom trápne a bolestné myšlienky a rozpomienky. — Veru je to raz pravda, že priateľstvo prírody nespôsobí nám akživ také dlhokrvácajúce rany ako ľudia, naši blížni. — Nebudem ja hľadať priateľstvo ľudí, ale zostanem verný prírode a vyhnem všetkým bolestiam. — To bude smerodajnou zásadou budúceho môjho života. Som na odpočinku, potrebujem teda pokoj a nie ostatné dni života zhorčujúce zápasy. Veď už to, že ma poslali na odpočinok, je dôkazom, že mi je potrebný pokoj. Ináč neviem, prečo by tak boli naložili tí, o moje blaho, zdá sa mi, až priveľmi starostliví páni. Nuž ale pri tom všetkom je to predsa nápadné zahrávanie náhody, že som si toto mesto vyvolil za domovinu, a ešte nápadnejšie je, že som si práve u jej sestry a nie niekde inde najal hospodu. U sestry tej, ktorá nesie vinu tej opustenosti a osamelosti, čo sa mi dostala za podiel. Mam ju žehnať a či preklínať? — Niekedy mi tak prichodí, akoby zaslúžila moju najúprimnejšiu vďaku, a inokedy zase nemôžem odolať, aby som nehromžil a neklial na osud. A myslím, obidvoje je nepravé. Čo sa stalo, to sa stať muselo, v tom ani vďaka, ani kliatba človeka nezmení nič, Nuž teda nech len ide ten svet svojím doterajším priebehom i ďalej, až ku koncu!“

Takéto myšlienky nielen raz zaujímali Černého. Stávalo sa to častejšie, ale jeho dobrá vôľa konečne vždy zvíťazila!