ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nemáme v úmysle zapisovať a objasňovať udalosti, prihodivšie sa roku 1848 a 1849. Sú nám napospol známe, niet potreby ich zaznačovať, s povesťou našou stoja len v nevýznamnej súvislosti, a to natoľko, že vypravovateľovi postupne vypravujúcemu spomenúť treba aj výjavy, ktoré trebárs nie svetom, ale iste zatriasli každou dolinkou našej vlasti. Ako sa vyvinovali? Kde je ich zárodok, príčiny a ktorý hlavný cieľ? To je dejepiscova robota. Dosť nám bude, keď spomenieme, že pohyby roku 1848 a 1849, ktoré sa začali na brehoch Seiny a prejdúc Porýnskom na brehy Spree a tiahnuc sa dolu Dunajom, zatriasli sídelným mestom dŕžavy rakúskej, nájduc súcitnejší, dávno umele i neumele, samostatne i podporou vlády, zrejme i potajme pripravovaný ohlas vo vlasti našej, keď celé Taliansko blčalo zhubným plameňom, pokorili sa pred víťaznými plukmi a po neslobodnej slobode, po nerovnej rovnosti, po nebratskom bratstve nezostalo ani pamiatky a nastúpilo nové bratské jarmo nevole.

No naučili sme sa poznávať cenu a význam panských sľubov a táto skúsenosť nám dobre poslúži za čas našich utrpení.

A po dvojročnom zaoberaní sa zbrojom nastúpila hrobová tichosť. Pravdaže, v každom možnom ohľade postávali sa veľké premeny, a tí, čo dosiaľ vyháňali za hranice vlasti národovcov slovenských, radi boli, že za hranicami rakúskej dŕžavy našli prítulok. Našinci vracali sa ku svojim ohniskám a ich utlačovatelia hľadali u veľkodušných svojich bratov v Turecku útočište.

Neprichodí nám obšírne opisovať, čo robil Bohdan za tieto pominulé časy. Počíname ďalej priasť osnovu povesti tam, kde prichodí do styku s Jedlovou.

Chladný jesenný vetrík povieval od vrchov, lístie na stromoch zamenilo tvárnosť svoju vo farby žlté, červené, a pri každom zadutí vetra padalo v hromadách na vyschnutú pažiť, alebo vetrom zachytené lietalo v nedostižné okom výšavy a padalo na ďaleké bralá alebo do lún vetrom zmietaného Váhu.

Blíži sa večer. Hospodári po odbavení denných prác zasadali si dohromady a besedovali o rozličných zaujímajúcich ich predmetoch. A mali čo hovoriť, mali o čom vyprávať, lebo udalosti najnovšie zasiahli, a to ťažko, i Jedlovú. Sobota bola práve príhodná na besedovanie.

Na priedomí richtárovom sedia vážni obyvatelia a spomínajú utrpenia svoje, ktoré niesť prinútení boli preto, že za podiel dostala sa im sloboda, rovnosť, bratstvo.

„Ale, richtár, lebo už vás veru inak akživ menovať nebudem,“ začal sused.

„Pekný richtár bez palice,“ zasmeje sa richtár. „Či ste zabudli, susedko, že mi ju odobrali páni?“

„Horkýže zabudol, veď vám ju oni zasa naspak vrátia.“

„Blahodarím za ňu, zaobídem sa ver’ i bez nej.“

„Ale my nezaobídeme sa bez vás, a budete mať čo robiť, keď chcete vyčistiť ten kvas, ktorý narobila predošlá vrchnosť.“

„Ej, bolo to hospodárstvo! Spraviť Ondreja Stržňa richtárom, to je predsa neslýchaná vec.“

„To, to, takého korheľa, márnika, a tomu zveriť do rúk majetok obce, právo a spravodlivosť.“

„Veru naopak to šlo všetko u nás. Ale dá pán boh, že sa zasa všetko napraví. Ej, kým tu bol náš učiteľ Bohdan Vesnický, vtedy to bol život. Keby sa nám vrátil, to by bola veľká milosť božia pre nás i naše deti.“

„Ktovie, kde zložil kosti, lebo ako od nás odišiel, ani chýru, ani slychu, ani znaku niet o ňom.“

„Hádam znať bude dačo Ružena z kaštieľa.“

„Dosť som sa jej vypytoval, hovorí, že tiež nič nevie o ňom.“

„A ako to bolo, Jano, keď ste to ušli?“

A Ján Hrabovie sto ráz vyprávané oslobodenie Bohdanovo rozprával nanovo, ako nocou túlajúc sa do hôr a cez hory až ku hranici, kde ukážuc Bohdanovi cestu, ktorou príde do najbližšej osady, rozlúčili sa a ako mu Bohdan nakladal odovzdať pozdravenie všetkým občanom jedlovským.

„Veď nás pozdravili tí chýrni obrancovia vlasti!“ počal richtár. „Nemali učiteľa a predsa na dakom vyliať chceli pomstu svoju; hybaj: pochytali a vláčili nás po väzeniach, zo stolice do stolice, až napokon dostali sme sa do Komárna.“

„Aspoň ste boli oslobodení od palice richtára Ondreja Stržňa,“ odpovedal jeden prísažný, „ale my tu poslúchať Stržňa, to bolo horšie ako šibenica!“

„Dajte si pokoj, sused,“ prerečie richtár, „neskúsili ste to, čo sme skúsili my. Ťažké železá nosiť nič pre nič, keď ti taká luza kadejaká pľuje do očí, keď ťa súdia ľudia sto ráz horší od teba, keď vidíš a znáš, že si nevinný a musíš to všetko niesť, lebo sadla krivda, nespravodlivosť, neprávo za stôl, pri ktorom sedávať by mala pravda; oj, to nie sú žarty. Hladom ťa moria, sužujú ťa tmou a vlhkým väzením, nedoprajú ti ani čistého povetria; a prečo? Hm, prečo? Lebo nechceš opustiť cestu pravdy a spravodlivosti, nechceš opustiť svojho boha, nechceš spreneveriť sa kráľovi a národu svojmu.“

„Nuž, hľa, vidíte, richtár, veď nie ináč mali sme sa i my. Boli sme síce na slobode — no, aspoň to božie slniečko nám svietilo — ale ináč sloboda naša bola väzením, obec naša bola hniezdom podlosti, hriechu, nemravnosti a beda tomu, kto opovážil sa slova preriecť proti týmto nezdobám. Stržeň, Hladký, Kraviar panovali v obci, tak ako panovali týchto hodní predstavení v stolici. Blahodarím bohu, že sa pominuli tie časy.“

„Veru blahodaríme a máme na to dosť príčin. Ale, Jano, ty by si nám mohol rozprávať niečo, ako vodilo sa tebe v tých panských rukách.“

„Hm, rozprávať to ľahko,“ odpovie Ján Hrabovie, „ale znášať bolo ťažko. Kto to chce znať, nech skúsi.“

„Ale že ťa nedali medzi obrancov vlasti!“

„Horkýže nedali, ale keď som im ohluchol a celý mesiac bol hluchý, čo mali robiť so mnou, poslali ma do Komárna, že vraj tam ozdraviem, ak nie podobrotky, tak —“

„No, ale si vyzdravel, chvalabohu!“

„Ej, vyzdravel, keď som chorý nebol! Nemali tí moci mňa k tomu doviesť, aby som bojoval proti svojmu kráľovi a národu. Dobre som si pamätal, čo nás učil pán učiteľ.“

„Tak ti osožné boli jeho naučenia?“

„A či boli! Keby nie on, ktozná, či by som nebol zložil kosti dakde pri Tokaji alebo Komárne, alebo ak to nie, či by teraz nenosil mušketu!“

„Veru mnoho on osožil obci našej. Nech ho pánboh požehná za to požehnaním časným i večným,“ riekol richtár.

„Amen!“ z hĺbky srdca vypovedali občania.

Tak, hľa, dobrý ľud požehnáva pamiatku svojich dobrých učiteľov, opravdivých vodcov, nezištných posvätencov.

Bohdan účinkovaním svojím zaslúžil to v plnej miere.

Hospodári rozprávali si ešte o všeličom, až slnko zapadlo za vysoké hory a chladný vietor klonil sa do tichej dolinky. Z druhej strany vyšiel mesiac a pri besede tak dobre bolo hospodárom, že im neprišlo ani na um poberať sa domov. Ženy hromžili doma, že darmo čakajú s večerou, dievčatá i chlapci podchvíľou pribehovali, volajúc otcov domov a vracali sa vždy s odpoveďou: len počkajte za chvíľu, hneď prídem!

Ohník práskal na kozube, aby osvecoval chyžu a nadurdená hospodárka behala sem i tam, horšiac sa na oneskoreného muža.

Mužovia nepočuli hnev a bavili sa v rozhovore svojom.

„No ale, susedia, už je čas,“ ozve sa prísažný, „poďme domov. Dobrú noc!“ A odchodil.

Ostatní poberali sa za ním.

„Ale počkajteže ešte chvíľku,“ prerečie richtár, „tamto vidím dakoho ísť k nám, aspoň zvieme, koho pán boh nesie. Jano, ty máš dobré oko, prizriže sa mu, nepoznáš ho?“

„Ej, veď som nie mačka, ani sova,“ odpovie Ján. „Ale chôdza mi je známa, na môj veru, to je chôdza pána učiteľa.“

„Nech som dobrý, pravdu máš,“ prerečie jeho švagor. „Ej, tak už len počkáme, kým príde.“

A susedia posadali si znovu, aby počkali príchodzieho.

Blíži sa cudzinec, hospodári bystro pozerajú naň, ale nikto ho nepoznáva. Chôdza je jeho, i postava, ale oblek neznámy, tvár obrastená hustou bradou. „Hm, to nie je on,“ šepkajú si.

„A kto to bude?“

„Veď uvidíme, ale pán učiteľ je nie.“

„No, chôdza je jeho, keby nie tá brada, hm!“ zamyslel sa Ján.

„Pán boh s vami, priatelia!“ klania sa príchodzí.

„Pán učiteľ!“ ozvalo sa z úst prítomných. A radosti, výskaniu, otázkam, pozdravom nebolo konca-kraja.

„Ej, ktože by vás aj poznal s tou veľkou bradou,“ povie richtár, „u nás boli ste pekný ako panička a teraz —! Oj, taže s tou bradou!“

„No, ale ja som vás poznával hneď po chôdzi.“

„Nuž nezabudli ste na mňa?“

„Ej, veď sme, panebože, kresťania, na svojho dobrodincu zabúdať!“

„Nuž, rozprávajte nám, ako sa vám vodilo, ako sa máte, kde ste chodili?“

„Na to dosť času. Dnes som ustatý a rád by som si odpočinul. Richtár, dáte mi u vás hospodu?“

„Oj, vďačne!“

„Poďte ku mne — ba ku mne!“ volali ho občania.

„No, už len u richtára zostanem. Ale aké premeny stali sa tu, veď som ledva poznal Jedlovú.“

„Veru premeny; no veď vám budeme vyprávať zajtra.“

„No, tak dobrú noc, priatelia!“

„Dobrú, noc!“ A rozišli sa.

Bohdan s richtárom vošli do domu a starostlivá richtárka už chystala večeru pre takého vzácneho hosťa.

Hospodári našli doma nahnevané ženy, ktoré ich všakovak vítali; keď však počuli chýr o príchode pána učiteľa, koniec bol hnevu a všeobecná radosť opanovala Jedlovú, akoby ju bolo navštívilo najväčšie šťastie. Ešte pozde večer chceli ísť ženy na poklonu k nemu a mnoho práce stálo mužov, aby ich odvrátili od tohto úmyslu.

Svitlo ráno, bola nedeľa. Sviatočne oblečení obyvatelia hrnuli sa k obydliu richtára, aby vidieť a pozdraviť mohli drahého svojho učiteľa, váženého priateľa. Bohdan vystúpil do dvora, vítal a pozdravoval prišlých. Žien opytoval sa o stave hospodárstva, matiek na ich milované deti, mužov a otcov podobne, pannám štebotal čosi o láske, vyzvedajúc sa ich o milých; mládencom zasa, či nepozabúdali, čo sa boli učili v nedeľnej škole, chlapcov a malé dievčatá o navštevovaní školy. S každým viedol priateľský rozhovor a každý cítil sa šťastný, s kým prehovoril trebárs len slovíčko.

Medzi takouto zaujímavou rozprávkou utekal čas na nepoznanie skoro, až tu zrazu zo susednej dediny počuť bolo hlasy zvonov, volajúce nábožných kresťanov vzdávať poctu bohu a oslavovať meno jeho.

Jedlovčania chystali sa na odchod, a zostávali len stále vo dvore richtára; videli, že je čas ísť do kostola, a nechcelo sa im opustiť tak dávno nevideného, teraz nájdeného učiteľa, verného radcu, spoľahlivého priateľa. Už pošli a zasa sa vracali, akoby sa báli opustiť Bohdana, aby neodišiel preč od nich, kým oni slúžiť budú bohu.

Bohdan videl neodhodlanosť túto a cítil, že pochodí z dôvery a neobmedzenej náklonnosti k nemu, chcel ukojiť svojich verných priateľov, hovoriac:

„Čas je už, aby ste šli do kostola. Keď sa navrátite z kostola, potom po obede zídeme sa a strávime celé popoludnie v priateľskom rozhovore. Len kde by sme sa mohli zísť?“

„Do školy! Do školy!“ kričali prítomní.

„Dobre, teda do školy! No a teraz pán boh vás sprevádzaj!“ Bohdan vošiel do chyže a Jedlovčania stúpali v hromade do kostola.

I Bohdan nezostal dlho v chyži. Vyšiel von a vidiac, že obyvateľstvo odchodí do susednej dediny, v ktorej mali spoločný kostol, pustil sa i on dolu dedinou.

Hľadá samotu, aby usporiadal svoje dumy? Neznám. Ak je tak, nebudeme rušiť samotu jeho a opúšťajúc ho, ponechávame ho vlastným myšlienkam.

Dávno neboli sme v kaštieli a predsa tam býva krásna duša povesti našej. Čas je, aby sme navštívili Ruženu.

V kaštieli panuje hrobová tichosť, akoby živej duše v ňom nebolo, nevidieť obratných sluhov, nebadať štebotavé slúžky, nečuť ľudského hlasu. Jediná slúžka stojí pri ohnisku, prikladajúc drevo na oheň, okolo ktorého sú hrnce a iné potravou naplnené nádoby.

Všetko služobníctvo šlo do kostola, pravda, nie s obyvateľmi Jedlovej, lebo medzi nimi trvala dávna nezhoda. Ako bol kaštieľ zavretý pre občanov jedlovských, tak vyhýbali obcovaniu s týmito kaštieľski sluhovia, ktorí držali sa za dačo lepšie a múdrejšie, a to tým viac, že ani jeden nepochodil z Jedlovej, ale z druhých vzdialených a zväčša maďarských krajov poprichodili. Podľa úmyslu zemského pána toto bola najistejšia cesta, vedúca k úplnému odnárodneniu Jedlovej.

V kaštieli teda nik neznal, akú radosť majú obyvatelia jedlovskí nad návratom učiteľa. Nestarali sa hádam ani o to, im je to všetko jedno, či Jedlová má učiteľa alebo nie. No ale bola predsa v kaštieli žijúca duša, ktorá starala sa a myslela hádam i pričasto na vzdialeného učiteľa, a to bola — Ružena.

Nayštívme ju. Jej chyžka je usporiadaná tak pekne, tak čistotne, tak úhľadne ako vždy, a neviem, či by sa našiel dakto, čo by bol vstave nájsť chybu na poriadku, čistote krásneho tohto bývania peknej Ruženy.

Pri stolíku sedí tmavovlasá panna, sklonená hlava zrakom opiera sa o roztvorenú pred ňou knihu, z ktorej sa modlí vrúcne, skrúšene. Modlí sa dlho, ticho; taká modlitba bude vyslyšaná.

Ktosi klope na dvere, modliaca sa panna nepočuje klopanie. Dvere sa roztvoria, dnu vstúpi Bohdan, ale príchod jeho v modlitbách pohrúženú pannu nevytrhuje z nábožnosti. Akoby sa bál prerušiť jej nábožnosť, zastal pri dverách a hľadel radosťou a plameňom čistej, vrúcnej, lásky plápolajúcim zrakom na krásnu, vrelemilovanú verenicu svoju.

Tak túžilo srdce jeho po vrelom objatí milovanej panny a duša protivila sa túžbe tejto v túto chvíľu, keď sa ona bavila s bohom.

Koľko ráz strojil sa pokročiť, aby hrmotom vytrhol ju z modlitieb, a toľko ráz zastal v polkroku, lebo duša hrozila sa toho, považujúc rušenie nábožnosti za hriech.

Tak stál dlhú, hodnú chvíľu a mysľou jeho preletovali storaké myšlienky, sústreďujúce sa v tom presvedčení, že takého anjela svojím menovať je najvyšším blahom človeka, ktoré žiadať si môže od milosti božej.

Ružena zavrie knihu, vstáva, dokonajúc svoju modlitbu a hlasne prerečie: „Hospodin milostivý, vyslyš prosby moje!“

„Amen!“ ozve sa ktosi pri dverách. Ružena sa obráti, aby videla, čí to bol hlas, obráti sa a —

„Bohdan“! vykríknuc, padla na prsia jeho.

„Ružena, anjel môj!“ bozkávajúc milú svoju, hovorí Bohdan. Nastalo dlhé mlčanie, pretrhnuté len kedy-tedy krátkym slovom, významným pohľadom a vrelým zrakom.

„Ó, milostivý si, pane bože,“ začne naposled Ružena, „že vyslyšal si vrúcne prosby nehodnej dievky svojej!“

„A čo si prosila, Ružena?“

„Čo som prosila? Aby ťa sprevádzal, ochraňoval na cestách, viedol a — a —“ zamlčala sa.

„A čo ešte, duša moja?“

Pozrie krásna panna na tvár jeho, nebeský rumenec prelietne jej tvárou a keď pohľad ten nehovoril dosť, neznám, či jasnejšie a zreteľnejšie hovoriť sú vstave ústa.

Bohdan porozumel tejto nemej reči, vinul k srdcu svojmu krásnu devu a blahodaril jej, že si spomenula naňho v skrúšených modlitbách svojich.

Sadli si na pohovku a ukojac neočakávaným zídením sa rozbúrené srdcia, rozprávali si vzájomne udalosti, ktoré ich postihli od časov nutného rozlúčenia.

Ružena mu rozprávala, aký bol zhon v obci a kaštieli na druhý deň po jeho odchode, ako i ju ťahali na zodpovednosť a menovite ako dôstojník veľmi surovo vystupoval proti nej. Ale prešla vraj búrka táto, lebo pán dal zapriahnuť, posadali do koča a odišli.

O svojom pánovi nevedela nič istého. Ako odišiel s týmto dôstojníkom, nebol viac v Jedlovej, ešte jej písal niekoľko ráz, rozkazy svoje vydal písomne; ale i to prestalo a teraz nevie, či žije, kde a čo je. Predošlý týždeň že bol stoličný výbor, v Jedlovej že popisovali všetok majetok pánov, ale na všetky prosby a dopytovania nemohla sa dozvedieť, čo to znamená a čo to má byť. Jeden z pánov jej povedal, aby sa vraj nebála o svoju budúcnosť, lebo čo vraj aj Jedlová premení pána, ona zostať môže tam, ak bude mať vôľu.

Medzi milými a nemilými, príjemnými i strastiplnými, radostnými i žiaľnymi spomienkami míňal sa čas a dávno po chvíli tejto túžiaci milenci nedbali na ubiehanie času.

Príchod slúžky vytrhol a upozornil ich na čas, keď vojdúc spytovala sa:

„Panna Ruženka, rozkážete tu, či v jedálni prikryť stôl?“

„V jedálni,“ odpovedala Ružena. „Bohdan, budeš obedovať u mňa. V tvojej spoločnosti prežijem krásny deň, a i počas stolovania si môžeme rozprávať. Ale odpusť, treba sa mi obzrieť, či nie je pustá kuchyňa.“

A vybehla ako bystronohá srnka von. Bohdan ostal sám a vítaná mu bola chvíľka samoty, aby mohol rozmýšľať o tom, čo lomcovalo mysľou jeho, aby usporiadal krásnym bleskom Ruženinho oka rozmetené myšlienky.

Ale netrvalo to dlho a samotu jeho prerušila Ruženka, vedúc ho do jedálne.

Po obede rozlúčil sa Bohdan s Ruženou a šiel do pustej školy, dávneho svojho obydlia, v ktorom prežil najkrajšie chvíle činného svojho života. Tu okúsil prvý raz sladkosť ovocia vlastného namáhania, radosť pochádzajúcu zo zdarného výsledku svojej činnosti, a rozpomienka na tieto chvíle bola blahodarným balzamom jeho duši, rozkochanej sladkými citmi vrelej ľúbosti.

Šiel do školy a našiel ju nie pustú. Všetky svoje veci ešte tejto noci videl zložené u richtára a teraz zase všetko v starom obydlí, tak ako kedysi bývalo, každý obraz visel na svojom klinku, každá stolička bola tam, kde ju on postavil; knihy, písma, papiere, všetko tak, ako predtým. Skoro dva roky vzdialenosti prichodili mu ako jedna noc, akoby len cez jednu noc nebolo ho doma a s týmto poriadkom vmyslel sa hneď do svojej činnosti, pretrhnutej rukou samozvancov a úkladmi neprajníkov.

Vošiel do učebnej svetlice, i tu starý poriadok, len po stenách zôkol-vôkol zelené vence okrašľovali a milým robili pohľad. Táto pozornosť naplňovala ho radosťou, lebo poznal, že to bola činná ruka vďačných Jedlovčanov, lebo pozoroval, že prekvapenie toto pripravila mu priateľská náklonnosť dobrého, vďačného, uznanlivého ľudu.

Potešený vracal sa do svojej chyže, keď pitvorom idúc, videl zástup obyvateľstva, idúceho k stavaniu školskému. Vopred šli v radoch školskí chlapci so zástavkami a zelenými haluzami, za nimi školské dievčatá sviatočne oblečené, potom mládenci a panny a ostatné obyvateľstvo. Zarazil sa nad týmto pohľadom a aby nepokazil radosť dobrému ľudu, vrátil sa do svetlice školskej. Pred touto prišlé obyvateľstvo zastalo v radoch a zaspievalo hlučne krásnu pieseň:

Bohdan nebol vstave odolať túžbam svojej duše, vyšiel von medzi svojich milých, tisol ruku okolostojacim a slzavé oči ďakovali bez mnohých slov za toto čisté, milé slávnostné uvítanie. Po dospievanej piesni vystúpil jeden mládenec a panna a pozdravili ho menom obyvateľstva prostými, ale významuplnými slovami, nie skvelou, v obrazoch a hľadanosťou prekvapujúcou rečou, no rečou krátkou, nehľadanou, plnou citu, náklonnosti, dôvery a úctivosti.

Plakal Bohdan a slzy radosti ronilo s ním prítomné obyvateľstvo.

A keď počal blahodariť on, hlas viazol mu v hrdle, ale tvár jeho, zrak jeho zreteľne hovorili, čo cítila duša, ako plesalo srdce a ako zatriasli ním celým dôkazy čistej dôvery.

Vošli do školy a Bohdan im rozprával, ako sa mu vodilo od času jeho odchodu, kde chodil, čo robieval, ako často zaoberal sa v myšlienkach osudom milých svojich Jedlovčanov, a teraz, keď videl, že pokorená je skazonosná vzbura, ako nemohol premôcť túžbu duše, aby ich nenavštívil. Prišiel — a našiel na potešenie nevýslovné, že Jedlová sa neodrodila, nedala sa zachvátiť márnym záhubným mudrlantským prechvatom, ale stojí pevne, stále, priznávajúc sa k tomu, čo ich on učil. A toto — táto skúsenosť že je najväčšou radosťou jeho života.

Vyprávali mu Jedlovčania, čo sa dialo s nimi. Keď po úteku jeho svitol deň, aký krik a lomoz dial sa po Jedlovej, aké hľadanie, pravda, bez výsledku. Potom že za čas bol pokoj. Ale nastúpili ťažké utrpenia. Že vyslobodil sa z rúk nepriateľských Bohdan, pohroma za pohromou valila sa na tichú, pokojnú, utiahnutú Jedlovú. Najsamprv zhodili stoliční páni starého richtára a celú vrchnosť; vymenovali Ondreja Stržňa za richtára, Mateja Hladkého a Ďura Kraviara za prísažných, a to bolo veľké nešťastie. Sotvaže títo začali vladáriť, prišli pandúri, chytili bývalého richtára a Jána Hrabovie, ba i viac obyvateľov, a odvliekli ich do stolice, kde ich mučili ako nejakých zločincov, a to všetko na žalobu novej vrchnosti a krčmára, že vraj nechodili do krčmy, nepili, a tak vraj kuli potajme zradu vlasti.

„Ktozná, ako dostali sa obrancovia vlasti do dediny a vypálili nás do základov, lebo držali sme vraj s buričmi slovenskými. Ale pretrpeli sme všetko. Naše šťastie bolo: náš staviteľský spolok, lebo už bolo niekoľko z kameňa postavených domov, tam sme našli útulok a chytili sme sa do stavania. Mali sme peniaze v hospodárskom spolku, a tak sme pomaly stavali. No chybí nám ešte viac domov, ale i tie dostaváme. Veru len vaše spolky nás zachránili od konečnej záhuby.

Stoliční páni poslali nám sem dákehosi učiteľa, čo ani po našsky neznal a ustavične sedával s vrchnármi u krčmára. Ten bol najväčšou našou záhubou, deti neučil, ustavične hanil nás i vás, zatracoval vaše spolky a keď dakto slovo preriekol, žaloval ho a iste o tri dni bol taký smelý človek v stolici.

Ale zmiloval sa boh nad nami. — Raz — budú tomu asi dva mesiace — skapal v noci učiteľ, richtár, vrchnári, krčmár z obce, pravda, i s obecnou pokladnicou, a od tých čias o nich ani chýru, ani slychu. Teraz nemáme učiteľa, nemáme richtára, lebo náš bývalý richtár ešte len po tieto dni aj s Janom Hrabovie prišli z Komárna, o stoličnej vrchnosti dosiaľ tiež neznáme a čakáme, kedy už raz príde pán slúžny voliť vrchnosť.“ O učiteľa starať sa im vraj netreba, veď Bohdan zostane u nich, o tom nepochybujú. A hneď vybrali sa dvaja starší k pánu dekanovi a farárovi, aby mu oznámili, že navrátil sa ich dobrý učiteľ Bohdan Vesnický.