ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola nedeľa. Nešporné modlitby a litánie sa odbavili a obyvateľstvo Jedlovej hrnulo sa do školy. Svetlica školská plná bola pilných poslucháčov, po osvete a vzdelaní túžiacich obyvateľov. Mužovia, zostarnutí námahou v prácach krvopotných a mozoľovitých, s napnutou zvedavosťou naslúchali prednášky mladého učiteľa. Mužovia v sile života stojaci, ktorí nielen hospodárstvo a iné práce a zamestnania odbývali, ale aj v rade obce viedli rozhodné slovo, učili sa večným pravdám a zásadám mladého učiteľa. Mládenci, panny a ženy obdivovali hlbokú múdrosť, krásnu, nadšenú, zapaľujúcu, poslucháčstvo uchvacujúcu reč jeho a všetci s nábožnou tichosťou akoby boli na ústach jeho zavisli, s príkladnou pozornosťou a zaľúbením sprevádzali jeho prednášky.

Počet poslucháčstva sa neumenšil, skôr sa zväčšil. Keby však čo do počtu ani nebol býval zjavný žiaden pokrok, v inom ohľade prevyšoval všetko očakávanie. Každým dňom vlastnou skúsenosťou presvedčoval sa Bohdan o znamenitých výsledkoch neúnavného namáhania svojho. A poslucháči nielenže uverili slovám jeho, nielenže pilne navštevovali nedeľnú školu a tam učili sa potrebným známostiam, ale podľa toho usporiadali celý svoj život, obcovanie, domy a hospodárstva, takže Bohdan každým po obci a okolí urobeným krokom presvedčoval sa o zdarených výsledkoch prác svojich.

Veľmi sa zmenila tvárnosť Jedlovej. Kto pred dvoma rokmi znal Jedlovú a teraz by ju bol navštívil, isteže by ju nebol poznal. Pravda síce, že tie malé, drevené domky dosiaľ stáli, ale aká to zmena s nimi a v nich! Drobné obloky sa zväčšili a blesky slnka osvecovali vybielené, obriadené, čisté chyže; lebo Bohdan neustával menovite mladú vrstvu upomínať k čistote, ktorá je polovicou zdravia ľudského, karhať každú zbadanú nečistotu, takže mládež začala v čistote zakladať hrdosť a pýchu svoju. Panny dbali o čistotu a poriadok v chyžiach, mládenci zase vo dvoroch, a nielen oni, i rodičia, navyknúc raz na to, mali veľkú radosť.

Sady pri domoch a úbočia nad dedinkou, kde predtým len burina, tŕnie a šípy mávali domov, zmenili sa: teraz v nich zelenali sa už mladé ovocné stromy. Bohdan hneď v prvých prednáškach upozorňoval na výhody pochádzajúce z ovocných sadov, a Jedlovčania uverili slovám jeho. Chytili sa do práce a v časiech i rozmeroch, udaných pánom učiteľom, nasadili mladé plánky, poľné hrušky a iné pníky, ktoré on v sprievode svojich žiakov štepil, poučujúc a ukazujúc im, ako to majú robiť. V úbočí, kde predtým len bystronohá, smeloskoká koza nachodila potravu, ohradili priestor pre obecnú ovocnú záhradu a akoby o závod hrnula sa mládež a vysadila pníkmi tento priestor. Tu učil Bohdan štepárstvu a žiaci doma pokúsili sa štepiť podľa jeho návodu, a ako sa tešili, keď videli, že sa štepy zelenajú! Tú radosť len ten pochopí, kto sám skúsil pri prijatí sa prvého štepu podobnú radosť a rozkoš.

O zmene, ktorá sa stala v navštevovaní krčmy, hovorili sme už obšírnejšie. Následok toho bol však ten, že obyčajné výstupky, škriepky, zvady a časté bitky, ktoré predtým boli každodenné, teraz celkom vystali a mravnosť slávila skvelé víťazstvo v obci Jedlovej. Pravdaže, v zime Izák zdráhal sa v krčme svojej tancachtivej mládeži povoliť hudbu, len pod výmienkou pitia pálenky; ale mládež zavrhla výmienku a tancovala i bez nápojov v súkromnom priestrannom dome. V lete zase národným spevom, tancom a hrami bavievala sa v neďalekom háji. Bohdan býval často prítomný na týchto zábavách, učil mládež spevu, spevu národnému, piesňam povedomie a hrdosť národnú vzbudzujúcim, rozširujúcim a radosť bola naslúchať, keď krásnospevné panny a zápalu plní mládenci začali spievať: Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije! alebo Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú!

Bola teda nedeľa. Obyvateľstvo zhromaždené je v škole a medzi poslucháčstvom i ženy Mateja Hladkého a Ďura Kraviara. Ich mužovia i s Ondrejom Stržňom, ako obyčajne, sedeli u Izáka.

Bohdan si stal ku stolíku svojmu a pozdraviac obyvateľstvo, začal hovoriť o láske k národu, k národu tomu, z ktorého lona pochádzame, národu slovenskému. Vyprával stručne národné dejiny naše, o moci a sile Veľkej Moravy, o sláve a udatnosti hrdinských praotcov našich; o slávnych panovníkoch Veľkej Moravy, ktorí v Nitre slávnej sídlili, o hrdinskom a veľkom Svätoplukovi, o nesvornosti synov jeho, úpadku dŕžavy a príčinách jeho. Hovoril ďalej, ako teraz veci celkom opačne stoja, ako každý, kto sa len trochu pozdvihne, národ svoj opúšťa, pôvod tají, hanbí sa za rod a rodičov a pripojuje sa k druhému, nie svojmu národu, toho sa zrieka a odrodzuje sa. Toto je hriech, a to hriech, ktorému rovného niet; niet väčšej, hnusnejšej podlosti nad zapieranie pôvodu svojho, nad odrodilstvo. Hovoria síce hriechu toho dopustivší sa ľudia — aby aspoň pred vlastným svedomím okrášlili podlosť svoju — že osobná sloboda so sebou donáša a požaduje, aby si každý podľa svojej dobrej vôle mohol národ voliť. No verte, že bludnejšej nad túto mienku niet!

Sme Slováci, náleží v ľubovôli našej protiviť sa tomu alebo to zinačiť —

„Pravda je, pravda je,“ dosviedčali poslucháči.

„Človek teda,“ hovoril Bohdan, „ktorý poznal určenie svoje a pochopil cieľ života svojho, pamätajúc na súdnu stolicu božiu a naslúchajúc hlas svedomia svojho, akživ nezriekne sa národa svojho. Kto toto urobí, ten udusil svedomie svoje a dal sa zachvátiť prúdu, vedúcemu ho ďaleko od určenia a od cieľa života. Je pravda, že odrodilci sa často skvejú v sláve sveta tohto. Nezáviďte im márny lesk svetský, nie je hoden závisti vašej. Zostaňte vy verní národu svojmu, milujte ho a svedomie vaše bude vás korunovať väčšou slávou, než je tamtých. Vždy a pri každej príležitosti priznávajte sa za synov národa slovenského, ktorého údom byť je slávou — trebárs v očiach márnosti svetskej je potupený.“

Akoby elektrická strela bola obecenstvom preletela, tak ziskrili sa na slová tieto oči poslucháčov, tvár sa vyjasnila a všetci s hrdosťou a dosiaľ necítenou pýchou pozerali na učiteľa, akoby mu dosvedčiť chceli, že hrdí sú na svoj pôvod slovenský.

Bohdan, zbadajúc tento prajný výsledok, s tým väčším zápalom pokračoval v svojej prednáške. A prišiel obratne ku milovaniu vlasti, poslušnosti voči predstaveným vrchnostiam a menovite k povinnej úcte a poslušnej poddanosti voči panovníkovi vlasti. Všetky tieto povinnosti horlivo zápalistými slovami vysvetľoval, odôvodňoval a poslucháčstvu svojmu ich prísne plnenie zvláštnym dôrazom odporúčal.

Po zakončenej prednáške prešlo sa k cvičeniu v čítaní, písme, počtovaní a v iných, pre každodenný život nevyhnutne potrebných predmetoch. Rozumie sa, že cvičenia sa dotýkali len mládeže, ale ani zo starších nehýbal sa ani jeden, každý naslúchal, ako sa učia, cvičia mladí, a s nimi učil, cvičil sa i on.

Tak sa skončila nedeľná škola. Mládež i ženské odišli či domov, či na zábavu, komu kde bola vôľa. Starší zostali v škole pozhovárať sa s pánom učiteľom o rozličných predmetoch a záležitostiach života svojho. K tomu mali i poradu o hospodárskom spolku, ktorý sa veľmi dobre a znamenite rozmáhal a nejeden blahodaril učiteľovi, že založil tento spolok. Dlžoby vyplácali sa v krčme napospol pomaly, a predsa obyvatelia už aj pár zlatých zhospodárili a keď neočakávaná potreba dakoho zastihla, mal si teraz kde vypožičať bez veľkých, nesvedomitých úrokov.

Potom Bohdan prečítal zídeným najnovšie noviny, čo sa deje vo svete, vysvetľoval im a poučoval ich o zprávach, či z našich krajov, či z cudziny, ktoré boli v novinách uverejnené.

„Treba nám vždy vedieť, ako sa točí svet,“ hovorieval a hospodári dobre nahliadali, že je veru potrebné, aby beh času a sveta vždy znali.

Keď i to zavŕšili a hospodári domov rozchodiť sa chceli, preriekol k nim Bohdan.

„Ešte jeden návrh by som vám chcel urobiť.“

„A aký? Čujme! Hovorte! To zase dačo dobrého bude,“ ozývalo sa zo všetkých strán.

„Vidíte, a sami ste už poznali a skúsili, že čistota, čisté, zdravé povetrie, svetlo je polovica zdravia.“

„To je pravda!“

„Už v domoch vašich, nakoľko sa dalo, porobili ste zmeny a popravky v tomto ohľade a dobre ste urobili.“

„Veru dobre!“ dosviedčali hospodári.

„Myslel som si, či by reku nebolo dobré a prospešné, keby ste vy tu taký staviteľský spolok založili! A takto som ja rozmýšľal. Údovia spolku zaviažu sa vzájomne, že domy svoje len z kameňa a podľa istého plánu budú stavať. To jest, že nie každý si vystaví taký dom, aký sa ľúbiť bude jemu, alebo aký by ho menej stál. Týmto nemienim len to dosiahnuť, aby ste poriadne domy mali, ale aby sa okrášlila aj obec.“

„Veľmi dobre, znamenite!“ prisviedčali hospodári.

„Teda ustanovil by sa plán a podľa toho treba by bolo všetky domy stavať také, aby vynikali i vnútornou pohodlnosťou, svetlosťou a čistotou, a aj zovnútornou úhľadnosťou.“

„Dobre!“

„Hm,“ ozve sa jeden z prítomných, „lenže z kameňa dom mnoho stojí, kde tu vziať peniaze?“

„To je tiež pravda!“ dodával druhý.

„Myslel som ja i na to. Údovia spolku zaviazali by sa teda, že si vzájomne pri budovaní budú nápomocní. Keď len málo údov bude, vtedy každý rok jeden dom vystavia, ak ich bude viac, podľa okolností vystavia viac domov. Keď takto jeden druhému pomáhať budete, nebude to tak mnoho stáť. Kamenia máte, to si navozíte bez všetkých trov, drevo vám panstvo dá, odveziete si ho bez kelčíka, vápno máte, teda len tehly by vás stáli peniaze. Šindle sami robíte, drevo okresať znáte, bude teda treba len murárov platiť.“

„To je, prisámbohu, znamenitý návrh!“ ozval sa richtár. „Ja by som hneď do takého spolku vstúpil.“

„I ja, i ja,“ ozvali sa občania.

„Ale komu najprv dom stavať, lebo by len každý čím skôr v kamenici chcel bývať!“

„Ja by som myslel,“ poznamenal Bohdan, „že tomu, ktorý to najviac potrebuje. Preto určil by sa výbor, ktorý by domy údov spolku poobzeral a vyslovil sa, komu treba stavať.“

„To je pravda, ja ešte vo svojom za dakoľko rokov obývam, ale susedovi Martinovi už veru steny dolu letia.“

„Ja inšie poviem,“ ozval sa richtár. „Teda, susedia, založíme tento spolok?“

„Áno, áno!“ ozvalo sa zo všetkých strán.

„No teda dobre!“ zase richtár. „Ale najsamprv vystavíme si školu, peknú kamennú, ktorá by obci na poctu slúžila a do ktorej by pán učiteľ poriadnu manželku mohol voviesť.“

„Tak je, tak je!“ prisviedčali hospodári.

„Teda zapisujme sa, ktorí chceme byť údmi.“

„Všetci, všetci!“ kričali hospodári.

„No, len poriadok, zapisujte si mená.“

Bohdan vyložil papier a občania radom zapisovali svoje mená. Vtom vošiel sluha pána Jedlovej a hovoril Bohdanovi:

„Pán veľkomožný odkazujú službu a keby sa ľúbilo k nim prísť!“

„Hneď prídem!“

Sluha odišiel.

„Ja idem k pánu veľkomožnému,“ povie Bohdan, „vy zatiaľ vyvoľte ten výbor, asi šiestich údov, vyvoľte hneď správcu spolku, na mňa sa neobzerajte, viete, že ja len radcom chcem byť. Popíšte mená vyvolených a hneď si aj určite, čo ďalej robiť treba. No, pán boh vám pomáhaj.“ A odišiel.

Richtár po odchode Bohdanovom predsedal a viedol ďalšie porady. Vyvolil sa správca spolku, a tým zostal sám richtár, všeobecná dôvera klonila sa k nemu. Vyvolil sa výbor a rokovalo sa, ako a čo ďalej robiť treba. Na návrh richtárov uzavreli, že na pomoc tomu, kto budovať bude, každý úd spolku každomesačne jeden zlatý do pokladnice spolku zloží. Tie vydajú sa len ako pôžička a keď sa zase splatia, oddajú sa potom hospodárskemu spolku.

Ale poďme teraz za Bohdanom k pánu veľkomožnému.

Pán veľkomožný fajčiac chodí po izbe svojej zamyslený, vypúšťa kotúče dymu, až ním izbu naplnil. Ktože ho zná, načo toľko a tak hlboko myslí? Ale na každý pád veľké udalosti snujú sa v jeho hlave. Tvár i zrak jeho zatemní sa časom, ako keď búronosné mračná zastrú tvár slnka a o chvíľku sa vyjasňuje, ako keď slnko prebije sa pomedzi oblaky a zasvieti na svet. Ale sotva prejde chvíľka, niet znaku o slnku, ani len stopy nezostalo z miesta, z ktorého zasvietilo svetu, mrákavy kopia sa do hromád a prekážajú každému blesku. I jasnosť zraku pánovho netrvala dlho, vo chvíli ustúpila mračnám ducha, ktoré zrkadlili sa na čele a vo výraze tvári.

Dohorela fajka, odloží ju do kúta, preloží ruky krížom a chodí ďalej po chyži. No omrzelo ho, zdá sa, to chodenie; berie znovu fajku, napcháva ju milou, voňavou zelinou, pripáli si a hodí sa lenivo na pohovku a tam snuje niť myšlienok svojich.

„Či skoro príde, mám dlho čakať? Toto je neslýchaná vec a mne treba ešte dnes do mesta ísť. Veľké veci začínajú sa diať, ja nesmiem vystať z kola mužov, ktorí veslo pohybu povedú. Tam prislúcham ja, tam pole účinkovania môjho. Ó, vďaka ti, duchu, že prichodí čas náš. Nič mi v odchode neprekáža, len pozhovárať by som sa chcel ešte s tým učiteľom a potom — potom — Jedlová, kedy sa zas uvidíme? Nevieš ani ty, ani ja! Ale verím, príde čas a hrdá budeš, že som ja pánom tvojím.“

Nie vždy je dobre hlasne myslievať. Keby pán Jedlovej nebol hlasne myslel, neboli by sme mohli zvedieť priebeh myšlienok jeho.

Blížia sa kroky, otvárajú sa dvere a dnu vstúpi sluha.

„Učiteľ príde hneď!“

„Dobre!“

Sluha sa zvrtol a odišiel.

Pán Jedlovej pripravoval sa v myšlienkach svojich na privítanie Bohdana a ktozná, či by nebol pripravoval sa ešte ďalej a lepšie, keby mu príchod Bohdana nebol prekazil priebeh myšlienok.

Po obyčajnom pozdravení a slušnej poklone Bohdan začal:

„Veľkomožnosť vaša ma žiadala.“

„Áno, mám s vami o dačom vážnom a pre vás a vašu budúcnosť veľmi osudnom hovoriť. Sadnite si.“

Bohdan si sadol.

„Bol u mňa Izák,“ odkašlajúc hovoril pán, „ponosoval sa mi, že nápoje nemajú odbytu a príčinu pripisuje vám.“

„Neznám, ako by to bolo možné.“

„Vy že ste založili nejaký spolok miernosti?“

„To je pravda. Ale ja som nikoho nenútil, aby doňho vstúpil, nikomu násilie nerobil, aby nepil.“

„Dosť na tom, že ste ten spolok založili. Nám takých spolkov netreba. Tieto spolky sú len čertove volky, tam potom kľujú sa tie záhubné zásady. Videli sme pred dvoma rokmi, čo tie spolky v Haliči narobili. Slovom, ja také spolky v mojej dedine mať nechcem!“

„Nech ráči spolok ten veľkomožnosť vaša zakázať.“

„Zakázať? Pravda, keby to len tak ľahko bolo zakázať, ako sa vidí vám. Hneď by boli plné noviny a vážnosť a slobodomyseľnosť moja by bola skazená. Nie, ja ho nechcem zakázať, ale žiadam, aby ste ho zhubili vy sám, ktorý ste pôvodcom toho spolku.“

„To urobiť nemôžem!“ odpovedal odhodlane Bohdan.

„A prečo nie? I mne, i sebe, i drahej vlasti tým osožíte. Nezabúdajte nikdy, mladý človeče, že i vy zo zemianskeho rodu pochodíte. Toto spolkovanie poddaných cieli ku záhube zemianstva, to treba prekaziť! Som presvedčený, že aj vy — uvážiac dokonale vec — od úmyslov svojich odstúpite.“

„Nikdy!“ určite odvetil Bohdan.

„Nebudem sa dlho tázať s vami, nestálo by za vec, mohol by som celou prísnosťou zakročiť proti vám a skončilo by sa dielo. Ale vás ľutujem, i verenicu vašu a nechcem celú vašu budúcnosť zničiť. Verím, že i ináč cieľ svoj dosiahnem.“

Bohdan nehovoril ani slova, ale zrak jeho, zaťatá päsť a vzpružené žily dosť zreteľne vyjavovali city, ktoré ním lomcovali.

„Tu sme sami,“ hovoril ďalej pán, „bez svedkov, bez zvedavých uší i očí; čo sa medzi nami bude hovoriť, zostane tajomstvom naším. Chcem vám urobiť jeden návrh, ktorý vám i celej vašej budúcnosti bude prospešný.“

Pán zastal, ale Bohdan mlčal, neriekol ani slova, neželal si zvedieť návrh, ten; myslel si, čo to bude asi za návrh a už vopred bol odhodlaný ho zavrhnúť.

„Plat váš nie je chýrny, a so ženou z neho žiť ťažko pôjde. Ja vám každoročne zlepším plat o päťsto zlatých. — Čo hovoríte na to?“

Tak zreteľnú otázku slušnosť nedovoľovala ponechať bez odpovede.

„Ja? Chcem zvedieť podmienky!“

„Tie sú malicherné. Spolok miernosti rozpustíte a ani poučovaním, ani príkladom, ani nahováraním nebudete ľud viesť k tomu, aby svoje starodávne obyčaje, najmä navštevovanie krčmy opustil.“

„Tak blahodarím úctivo za zlepšenie platu a volím zostať pri svojom, nie chýrnom plate.“

„A prečo?“

„Je to jednoduchá odpoveď a príčina. Ja som učiteľ, mojou povinnosťou je ľud vzdelávať, poučovať. Ale keď ľud zostane v upadlosti, poníženosti svojej a v tom stave pijanstva, človeka nehodnom, nie je možné, aby som blahodarne mohol pôsobiť.“

„Čo vás do toho? Dosť na tom, keď plat svoj budete dostávať. Kto sa spytuje na to, či vaša práca a namáhanie bude mať blahodarný výsledok?“

„Moje svedomie spytuje sa na výsledky prác mojich,“ odpovedal Bohdan.

„A domnievate sa, že s vašimi spolkami dačo zvíťazíte?“

„Áno! Už teraz, bohu buď večná sláva, vidím ovocie namáhania svojho. Srdce vo mne plakalo, keď som videl, že tento pilný, usilovný ľud, ktorý krvopotne živnosť svoju vyrába, nemá žiadneho požehnania prác svojich. Skusoval som pilne príčiny. I umienil som si na odstránení príčin a prekážok týchto podľa možnosti svojej a podľa darov mi od boha zverených pracovať. Lebo odoberte, odlúčte ľud náš od pijanstva, vzdelajte ho a nájdete v ňom —“

„Rebelantov, panslávov, buričov!“ skočil mu do reči pán. „Nie, pán učiteľ, nie! Náš ľud nepotrebuje vzdelanosti a osvety, to by ho viedlo k rozmýšľaniu o stave svojom, bol by nespokojný, a my potrebujeme pilných, pokorných, poslušných poddaných, ktorí by nerozmýšľali o svojom stave, o jeho zlepšení. Škoda vám je púšťať sa proti prúdu. Vy naše časy nezmeníte; no mohutne napred stúpajúci duch času, ak postavíte sa mu v odpor, vás zdrúzga! To si pamätajte! A raz navždy zabraňujem vám ľud tento dobrý, poslušný vzdelávať a osvecovať; znajte, že v dedine svojej chcem mať poddaných, nie mudrlantov, rebelantov. Čo potrebuje ľud ten vedieť o národnosti, ako ste im dnes tam v škole vykladali? Načo mu je to? On vie orať, siať, kosiť, žať, hrabať; ostatných vedomostí nepotrebuje, na to sme my, zemskí páni, aby sme viac znali a kormidlo vlasti v pevnej ruke viedli. — Nuž tak, to vám hovorím, ak všetky vaše daromné spolky za štyridsaťosem hodín nebudú rozpustené, tak sa obzerajte inde o službu. Na dobré slová dbať nechcete, musím primeraných prostriedkov proti vám použiť.“

„Za potrebné držím osvedčiť sa, že ja ani jeden z tých spolkov nerozpustím. V spolkoch našich niet nič protizákonného. Nemajú žiadneho iného cieľa ako osvetu a rozmnoženie dobrobytu týchto vašich, tak na duchu ako i na telesnom a svetskom imaní hlboko upadnutých poddaných. Ja na nastúpenej ceste zostanem, vy robte, čo zdá sa vám a čo chcete. — Smiem sa vzdialiť?“

„Choďte v peklo! Bodaj by moje oko nikdy takého prekliateho pansláva nebolo videlo.“

„Blahodarím za úctivý názov a porúčam sa,“ posmešne povedal Bohdan a odišiel.

„Toto je hrúza, akého pansláva som si tu usadil! Ten mi ľud celkom skazí! O národnosti, a to slovenskej, rozprávať, spolky miernosti, hospodársky, čitateľský, ba aj knižnicu zakladať, ľud učiť; kto to slýchal? Ale odstrašiť sa nedá, vidím, že prísnosťou k ničomu nedôjdem. Žalovať ho ako buriča? Hm, to by dobre bolo. Izák s jeho pijanmi budú svedčiť dokonale a slúžny vyhodí ho z obce von. Ale — roznesie sa povesť, ľudia budú hovoriť a všetko zhrnulo by sa na mňa - Nie, dobrú mienku o sebe na kocku postaviť nesmiem, dosiaľ ma každý drží za slobodomyseľného; čo by potom o mne mysleli? Nie, tento spôsob, ak len bude možné, obídem. — Ha, čo mi prichodí na um! Veď Eva Adama v raji zviedla. — Výborne! Prostredníctvom Ruženy dosiahnem svoj cieľ. Koho hrozby, sľuby, pokuty, hodnosti nesklonia, nepohnú, všemohúcnosť lásky iste nad stálosťou jeho zvíťazí. A hneď za horúca počnem účinkovať, lebo železo, kým je horúce, vtedy ho kuj!“

Tak zakončil pán Jedlovej po odchode Bohdana držaný monológ a zobral sa k Ružene, aby priebeh záležitostí podľa túžob svojich navliekol.