ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale nie všetci obyvatelia Jedlovej rovnako uvažovali o snahách a námahách Bohdanových. Nie všetci boli uzrozumení s novotami týmito a nie všetci nasledovali jeho kroky. Boli, sú a zostanú až naveky vekov jednotlivci, na ktorých nemá žiadneho vlivu ani poučenie, ani dobré slovo, ani múdra rada a príhodný príklad; stáli v neprávostiach svojich nezrieknu sa, neopustia zlozvyky svoje, čo by sa čo dialo.

Títo Jedlovčania — lebo aj v Jedlovej nachodili sa takí ako všade inde — bývali teraz jedinými hosťami Izáka.

Ešte nie sú dva úplné roky, ako Bohdan prišiel do Jedlovej, a aké premeny sa tu už postávali, keď už aj tá Izákova krčma býva taká tichá, taká pokojná!

V korheľnici hemžilo sa predtým ustavične množstvo obyvateľstva, počnúc od malých, sotva chodiť znajúcich detí, až po starých otcov a matky — prejdúc všetkými stupňami veku ľudského. Nie ináč, len ako v mravenisku hemžia sa pilné, pracovité mravce, tak tu — pre neporiadok, hriech, zmyselnosť — hemžil sa zanedbaný, nevedomý, uponížený národ. V korheľnici, ako hovorím, teraz pusto. V komôrke svojej za latkami sedí Izák s hlavou ovisnutou na prsiach. Od toho času, ako sme ho posledný raz videli, iste ostarel o desať rokov, tvár i oko vpadnuté, hlava kloní sa dolu a ustavične si čosi mumle; ktozná, či sa to modlí, či čo inšie myslí. Sklenice okolo neho prachom zapadnuté, zrejmý znak, že ich málo potrebuje, a keď chodí tu i tu zrakom po nich, tvár jeho preberá na seba výraz zúfalstva.

Za dlhým známym nám stolom sedia traja Jedlovčania, jediní to navštevovatelia Izáka; tí mu verní zostali, keď zdal sa ho celý svet opúšťať.

Nebude škodiť, keď sa bližšie prizrieme týmto trom hosťom.

Ondrej Stržeň sedí prvý. Obráťme naňho zrak náš. Pevný, plecnatý, asi päťdesiatročný muž; zvláštnym jeho znakom je medenú farbu dostávajúci nos. Je vyslúženým vojakom, neženatý, a že pri vojsku býval poddôstojníkom, chcel i celej obci veliť, a že učiteľom zavedené „novoty“ nedosiahli jeho súhlas, verejne i súkromne vystupoval proti nim, stal sa náčelníkom protivnej strany, a aby prívržencom svojim predchodil dobrým príkladom, sedával ustavične v krčme. Stránka jeho scvrkla sa na prítomných dvoch spoločníkov a nie viac údov ženského pohlavia; ale zato tým úsilnejšie pracovala na zvelebení zásad svojich, lebo keď ktosi ochorel alebo dáka nehoda niekoho postihla, vždy boli toho príčinou učiteľove novoty, o ktorých predkovia naši neslýchali. Pri každej príležitosti, v každom možnom prípade, či boli krstiny, či svadba, či pohreb, ženskí údovia protivnej stránky nachodili ustavične príčiny vystupovať proti novotám, hovoriac: „Sú to krstiny hodné Matúša, prvého hospodára v Jedlovej? Ani jesť, ani piť nemáš čo. Inakšie to otcovia naši robievali! — A tie svadby? Za hodinu - dve je všetko odbavené! Predtým svadbili sme sa celý týždeň a aj mäsiarovi, aj krčmárovi sme dali, aby mal z čoho žiť. O karoch — už u nás ani neslýchať! Hľa, toť nedávno Davorov otec zomrel a na pohrebe nevypila sa ani len holbička, to je posmech, čo sa robí u nás.“ S takými dôvodmi vystupovala stránka stržňovská, ako ju v Jedlovej menovali, proti snahám a zámerom Bohdanovým, a ako rečené, náčelníkom tejto protivnej stránky bol Ondrej Stržeň.

Jeho hlavným pomocníkom a podporovateľom bol pri ňom sediaci Matej Hladký, kedysi jeden z prvých hospodárov, teraz z rúk vlastných živiaci sa nádenník. Čo sa týka veku, iste starší bol od Ondreja, aspoň dosvedčovala to jeho tvár. Ale nemal tej pružnosti a odhodlanosti ducha, čo tento a preto jemu postúpil náčelníctvo, ktoré by ho ináč nebolo mohlo minúť. V dávnejších časoch, kým ešte krčmári majetok jeho neboli dali na bubon, nosieval aj richtársku palicu a vtedy býval v obci ctenou osobou. S úpadkom majetku upadla aj jeho vážnosť, tým viac, že i sám seba zanedbával, vrhnúc sa do kola ľudí, s ktorými sa predtým nikdy nestýkal, ani stýkať nechcel, a planý svet hovoril, že často zabúdal i na rozdiel medzi svojím a cudzím majetkom. Žena jeho bola veľmi dobre známa, robiť neznajúca jazyčnica, ktorá manželovi svojmu verne pomáhala pri utrácaní zdedeného majetku, ba ako jej kmotry hovorievali, často ho v tom aj prevyšovala. Keď jej manžel utratil majetok a začal želiariť, stala sa obecnou babou, a tu mala príležitosť nielen jazyk svoj dokonale brúsiť, ale zdokonaliť sa aj v pijanstve, ktoré jej už predtým bolo milé. Keď však prihodili sa známe prevraty v Jedlovej a Madlena Hladká zdráhala sa zriecť svojich obyčají, obec uzavrela prepustiť ju z babstva ako nesúcu a na jej miesto vyvolila si druhú, poriadnu vdovu. Toto nielenže Madlenu neupravilo na pravú cestu, ale vzbudilo v nej neukojiteľnú nenávisť proti Bohdanovi a všetkému, čo od neho pochodilo, a kde len mohla, použila každú príležitosť, aby mu mohla na dobrom mene škodiť, snahy jeho upodozrievať a zlostným svojím jazykom podkopávať jeho namáhanie.

Tretí v spolku stržňovskom bol pre korheľstvo zo služby prepustený obecný pastier Ďuro Kraviar so svojou polovičkou Katou. O týchto dvoch manželoch neznáme nič nové povedať, len to, čo sme o ostatných údoch už riekli. A oni doplňovali celý tento spolok.

„Izák!“ vykríkne Ondrej.

Izák na hlas tento podvihne hlavu, vstane, akoby sa prebudil zo sna hlbokého a rozospatý ide k svojim hosťom.

„Čože chcete?“

„Nalejte mi ešte holbu!“

„Dobre!“ a Izák ide ku komôrke svojej, ale vráti sa hneď a zastanúc pred Ondrejom, hovorí: „Ale na kriedu nič viac nedám.“

„Nedáte? Ba dáte, Izáčko! I túto holbu, aj viac ešte.“

„Nedám, nedám, veď by som na mizinu vyšiel.“

„Nuž a my darmo budeme robiť za vás? Zabudli ste na našu zmluvu?“ ozval sa Matej.

„Nezabudol, ale vidím, že tá zmluva k ničomu nevedie. Pol roka darmo pijete vy i vaše ženy môj nápoj, a dosiaľ nevidím žiadneho osohu z vás. Mám vás ešte aj naďalej darmo napájať? Nie, to neurobím!“

„Ba urobíte,“ povie Ďuro, „nech len prídu naše ženy, tie chúďatá od rána po obci chodia a pracujú za vašu spravodlivú vec, a ešte neokúsili vášho nápoja.“

„Už si ho ani neokúsia. Vy ste dosiaľ sľub svoj nesplnili, mám teda právo zmluvu našu prerušiť.“

„A akože zneje tá naša zmluva?“ opytuje sa Matej. „Býval som richtárom, budem vedieť rozsúdiť, či máte právo alebo nie.“

„Ja však,“ ozval sa Ondrej, „hovorím, že nám nápoja dáte a zmluvu nepretrhnete, to ja, Ondrej Stržeň hovorím!“

„Robte, čo chcete, ja nedám,“ odsekol Izák.

„Povedzte, ako zneje tá zmluva?“ zase Matej.

„Ja som sa zaviazal: vám trom aj ženám vašim bezplatne nápoj dávať, keď prevediete, aby obyvatelia obce Jedlovej, zničiac spolky miernosti, hospodársky a čitateľský a nedeľnú školu, zase tak píjali ako predtým a vrchnosť súdy svoje tu u mňa odbývala. Už pol roka zmluva táto naša stojí, a dosiaľ nič a nič. Nielen že ste úlohu a sľub svoj nepreviedli, ale opustilo ma aj tých málo, čo mi vernými zostali.“

„No vy nemáte práva tú zmluvu prerušiť,“ odvetil Matej, „na to vám dávam svoje richtárske slovo.“

„A prečo nie?“

„My sme sa vám zaviazali za pol roka sľub svoj vyplniť, počkajte a uvidíte, že to urobíme a naplní sa žiadosť vaša.“

„Ja už ďalej čakať nebudem. Odteraz kto chce piť, nech platí hotovými.“

„Hoho, Izáčko!“ ozve sa Ondrej, „to tak nejde, ako si si to ty namyslel. Z toho nebude nič! Ty nám dáš piť, a my budeme ako dosiaľ, tak aj naďalej pracovať. Či sa nazdáš, že my chceme zostať v polovici cesty? Hehe! Dobre ty to vieš, že nám treba času a teraz, keď sa už blíži čas nášho víťazstva, chcel by nám vypovedať! On si, furták, myslí, dobre sa bude zbaviť pomocníkov! No z toho nebude nič.“

„A ja, na hriešnu dušu, bez peňazí ani za náprstok nápoja viac nedám. Keby som to bol hneď urobil, mohol som mať vo vrecku pár sto zlatých, ktoré ste mi vy prepili. Aspoň odo dneška budem múdrejší.“

„Izák, nejeduj ma, kým som dobrý, lebo ti hneď inšiu zahudiem a vieš, že ja znám i vojenskú! Ďuro, dones tú holbovku, ja mám smäd a nebude mi kadejaký krčmárisko rozkazovať,“ hovoril Ondrej, bijúc pritom o stôl.

„Nedotýkajte sa skleníc, Ďuro!“ rečie za Ďurom idúci Izák, „ja nedovoľujem; a ak mi predsa vezmete, budem vás žalovať pre krádež a viete, že v tom ohľade s pánom richtárom niet čo žartovať.“

„Eh, nechajte richtára richtárom a dajte radšej tú sklenicu, urobíte múdrejšie.“

„Viete vy čo, Izák?“ ozve sa Matej, „poviem vám slovo, budú dve; ak chcete, aby som rozprával, dajte plnú sklenicu sem, ináč ani slovo nepoviem.“

„No, dobre, teda vám ešte jednu sklenicu dám, ale potom ani za náprstok viac.“

„O tom potom,“ mrmlal pod nos Ondrej.

Izák doniesol plnú sklenicu pálenky a postavil ju na stôl pred pijanov.

„No, tu máte! A teraz, Matej, hovorte, uvidím, či sa mi zazdajú vaše slová.“

„Vidíte, vec sa má takto: My traja, a nemenej aj ženy naše — to nebudete tajiť, že tie svojimi jazykmi ešte viac vykonajú ako my,“ hovoril Matej, keď za skleničku pálenky preglgol. „My teda, ako hovorím, robíme, čo len môžeme za vás a tak všemožne usilujeme sa zmluvu našu splniť.“

„Čo je z toho, keď to nemá žiadneho výsledku!“

„No len počkajte, nech dopoviem. My teda robíme, čo môžeme; to je pravda, že niet výsledku, ako by sme si priali, trebárs aj — ako nám to vy najlepšie dosvedčíte — sami dobrým príkladom predchodíme a od svitu do mrku pilne pijeme.“

„Žiaľbohu, žiaľbohu!“

„Ešte jedno by sa malo skúsiť; ak to nepomôže, tak niet pomoci.“

„A to by bolo? Hovorte, Matej! Či ešte naliať za sklenicu?“ spytoval sa Izák.

„Nuž, nedbám, vám kvôli, Izáčko, ešte jednu vypijeme. Teda ju len doneste!“

„Hneď, hneď.“ A Izák bežal do latkovej komôrky, aby doniesol ešte jednu plnú sklenicu.

„Vidíte, Izák, už vidím, my sami nič nevyvedieme, treba nám dáka pomoc, dáka podpora. Prejdite k pánu veľkomožnému a poproste ho, aby toho učiteľa vyhnal z obce, lebo že nebudete platiť nájom.“

„Ach, veď som ja už veľa ráz bol a prosil, aby mi z nájmu spustil, ale to nič neosoží. Vraj, krčmár, plať! To mi vždy hovorí.“

„Ešte raz choďte a povedzte mu, že ak poriadok neurobí, že za jeho krčmu na budúce tri roky nikto nedá groša, lebo že nik v obci nepije.“

„Dobre, dobre! A potom?“

„Len povedzte, aby nám šiel poruke, veď je zemský pán a má právo rozkazovať v obci. A keď on len slovo povie, uvidíte, ako sa všetko zmení. Pol roka nebol doma, nezná, čo sa tu všetko robí; teraz prišiel, choďte hneď za horúca k nemu.“

„Dobre, tak urobím, ba hneď idem! Lizi!“ kričal krčmár, odhadzujúc malú čiapočku a kladúc si polovysoký širák na hlavu. „Lizi!“

Na volanie prišla verná jeho polovička.

„Buď v izbe, keď hostia prídu, obslúž ich, ja idem k pánu veľkomožnému.“

„A kto by prišiel, veď cesta do krčmy trávou zarastá! Kliatba Jehovova na nás leží, tráva sa zelená vo dvore našom!“

Ale Izák nepočúval žalospevy Lizine, strmým krokom stúpal do kaštieľa. Sprevoďme ho ta.

Pán Jedlovej pred troma dňami vrátil sa do svojho domu, ktorý pred pol rokom z dôležitých príčin bol opustil. Sotva stačil celé hospodárstvo poobzerať. Starostí ho očakávalo ešte dosť, lebo mu treba bolo všetko skusovať, dozerať a presviedčať sa, či služobníci jeho rozkazy verne plnili.

Strmým krokom chodí hore-dolu po izbe, rozmýšľajúc o záležitostiach svojich. Tvár a oko dosvedčujú plnú spokojnosť so stavom vecí, kolo úst časom zjavujúci sa úsmev — a v takomto okamihu zaligotal sa i blesk oka — dokazuje dobrú vôľu jeho.

Šťastie, že Izák v takúto priaznivú chvíľu zaklopal na dvere panskej chyže.

„Slobodno!“ skríkol pán veľkomožný a zastal, očakávajúc príchodzieho.

Izák vstúpil dnu a robiac hlboké poklony, zastal pri samých dverách.

„Čo mi nesieš, Izák?“ spytuje sa pán. „Štvrťročný a či polročný nájom?“

„Ach, pán veľkomožný, nemám peňazí, nemôžem nájom platiť, vyšiel som na mizinu a so ženou a siedmimi hladovými červíkmi hladom pohynieme, ak vaša veľkomožnosť nezhliadne a nezmiluje sa nado mnou.“

„Teda čože chceš?“

„Veľkomožná milosť, strašné, hrozné veci dejú sa v Jedlovej.“

„A čo?“ opytuje sa netrpezlivý pán.

„Ten mladý učiteľ je všetkého príčina, on ľudí zvádza, a pánbohzná, čo z toho všetkého ešte bude.“

„Nuž a čože robí, ten mladý učiteľ?“

„Krčma je prázdna, do týždňa neutŕžim ani len na zväzok cibule, pálenku nikto piť nechce, nájom veľký, kde ja vezmem peniaze? Aj-jaj, aj-jaj!“

„Z toho nezmúdriem, treba ti zreteľnejšie hovoriť, ak chceš, aby som ťa pochopil.“

„To bude ešte aj rebélia! Kto to slýchal pálenku nepiť? Ak dakto zablúdi ku mne, pýta víno —“

„Teda mu daj vína.“

„Nemám. Pivnice plné špiritusu, kto bude pálenku piť, ak budem držať víno?“

„Nuž, ale ozaj tí ľudia nechcú piť pálenku?“

„Nechcú, nechcú, a to všetko robí ten učiteľ!“

„Hm, hm! A akože to započal?“

„Ako započal? Začal ľudí poučovať, založil tu nedeľné školy, potom knižnicu, čitateľský spolok, aj spolok miernosti a hospodársky a Jehova zná, čo ešte všetko, a tak ľudí omámil, že už viac nechcú piť ani moju dobrú pálenku.“

„Ja ľudí siliť nemôžem, aby tvoju pálenku pili.“

„To ani nežiadam, ale veľkomožná milosť mi odpustí nájom, alebo povie sedliakom, aby zasa pili, do krčmy chodili, aby Izák mal z čoho nájom platiť.“

„Zavolaj si ich raz k sebe na hostinu, ucti ich a predlož im pálenku, tak naučia sa piť.“

„Urobil som to, pán veľkomožný, povolal som ich, uctil som ich, moja Lizi napiekla barchesov, dal som pálenky, ale žiaden sa jej nedotkol. Len traja mi verní zostali a to takí, čo groša na bydle nemajú, tým pol roka darmo dávam nápoj, len aby druhých privábili.“

„No to ja všetko neverím, lebo rozprávaš veci, ktoré nie sú možné. Keby som neznal tento ľud, hádam by som uveril tvojim bájkam. Poznám svojich ľudí a viem, že tí bez pálenky nebudú.“

„Nech sa presvedčí veľkomožnosť vaša! Hovorím čistú pravdu. Ten učiteľ tak omámil ľud, že ani pálenku nepíja. Veď je to rebélia!“

Pán veľkomožný chodil po izbe a rozmýšľal o práve počutých udalostiach, ktoré ho veľmi zaujímali. Nastúpilo obapolné mlčanie. Pán v myšlienkach pohrúžený nehovoril nič a Izák v pokore a poníženosti svojej neopovážil sa mlčanie pretrhnúť, aby si viac neškodil, ako osožil. I on rozmýšľal, čo by ešte pánu veľkomožnému mal rieknuť, aby ho urobil náklonným pre záujmy svoje, dobre znajúc, že podpora panská pri obyvateľstve máva neoceniteľný význam.

„Ej, Izák, Izák!“ začal pán veľkomožný, zastanúc pred krčmárom, „vidím, že nie si dobrý špekulant.“

„A prečo, pán veľkomožný?“ opytuje sa Izák.

„Lebo si v tejto veci neznáš spomôcť.“

„A ako? Dosť som už všelijako mudroval, ale nejde to, nejde to.“

„Hm,“ hovorí pán Jedlovej, „nejde! Ja ti hovorím, že pôjde, len nesmieš turáky ľutovať; veď vynahradí sa ti to hojne.“

„Všetko urobím, čo veľkomožná milosť rozkáže.“

„Keby si bol dobrý špekulant, bol by si šiel k učiteľovi a povedal mu: Pán učiteľ, čo vám to osoží, že mi ľudí odvádzate? Nič, a mňa na mizinu privediete; nerobte to, a ja vám každý rok päťdesiat-sto zlatých platiť budem. — Uvidel by si, že by to hneď inak vyzeralo.“

„Urobil som to, pán veľkomožný!“

„Nuž a?“

„Všetko darmo!“ hovorí malomyseľne Izák.

„Hm, hm!“ zamyslel sa pán Jedlovej a veľkými krokmi meral svoju chyžu; ruky na páse krížom prevesené, hlavu na prsia sklonenú, zrak na podlahu upretý, akoby bol zabudol, že krčmár tu stojí a žiada od neho pomoc. Myslí a myslí. Mračí sa čelo, ale ústa nevydávajú hlasu, len časom počuť „hm a hm!“ zamrmlať.

Po dlhej chvíli neočakávane zastal pri pokorne stojacom, zúfajúcom Izákovi, takže sa predesil, akoby bol bohzná z akých zakázaných myšlienok vytrhnutý.

„Bezpochyby si mu málo dával.“

„Ó, pán veľkomožný, dosť, aj veľa!“

„A koľko? Hovor, ako sa to stalo?“

„Prišiel som k nemu a povedal som: ,Pán učiteľ, čo máte z toho spolku miernosti? Veď je to daromné namáhanie, ja ľud držím pevne, nemáte človeka, čo by mi dlžen nebol. Nechajte ich, nech žijú, ako žili, zničte ten prekliaty spolok miernosti; ja viem, že vy nemáte skvelý plat, skvelé dôchodky, spolok miernosti vám nič nedonesie. Viete vy čo, keď zhubíte ten spolok, ja vám budem každý rok platiť päťdesiat zlatých.’“

„Veď hovorím, ako žobrákovi! A on čo?“

„Len nech ráči dovoliť veľkomožná milosť. On mi nedal odpovede, chodil po chyži a slova nepovedal. Už som sa radoval v duši, že rozmýšľa o mojom návrhu, že chytá sa ho ako ryba červíka na udici, ale len nič nehovoril. Pomyslel som si: ,Izák, neľutuj peňazí, hádam mu málo päťdesiat zlatých, sľúb viac.’ Sľúbil som sto — zase nič, sľúbim sto päťdesiat — a nič, sľúbim dvesto — nič. Pot mi na čele stál ako hrachy. ,Čo tu počať?’ myslím si. ,Izák, keď si začal, neľutuj peňazí.’ Sľúbim mu dvesto päťdesiat, a on ani slova, ani nepozrel na mňa. Tak som sa zasa obrátil k nemu: ,Pán učiteľ, ja znám váš dôchodok, nedonáša tristo zlatých, i ja vám dám toľko!’ No, reku, teraz si môj! Ale on zase nič. ,Či je nemý, či hluchý?’ myslím si, idem k nemu, zastavím ho a poviem: ,Pán učiteľ?’ — A on: ,Čo chcete? Čo tu hľadáte?’ — ,Už hodinu tu stojím, hovorím vám, a vy mi odpovede nedávate.’ ,Tak hovorte, čo chcete?’ zase on. ,Keď zhubíte spolok miernosti, dám vám každý rok tristo zlatých, pekný peniaz, ani vaše dôchodky viac nedonášajú.’ ,Hahaha!’ zasmial sa on a povedal: ,A nazdáte sa, že statočnosť možno predať? Čo, Izák?!’ skríkol na mňa, až som sa zatriasol na celom tele a v strachu sľúbil som mu až päťsto zlatých ročne.“

„No a?“

„On nie a nie; chytil ma za kabát a vyhodil ma von.“

„Nemožné, nemožné!“ hovorí pán veľkomožný a chodí zase po izbe, „takému sľubu by som ani ja neodolal. Hm, hm, čo to môže byť?“ rozmýšľa sám pre seba.

„Bezpochyby,“ obrátiac sa ku krčmárovi, povie, „neopatrne si začal.“

„Aká opatrnosť?“ spytuje sa Izák.

„Bezpochyby boli vtedy ľudia uňho, svedkovia a pred ľuďmi nechcel pristať.“

„Nikoho tam nebolo, len on a ja a Jehova. Ani živej duše viac.“

„Hm, hm,“ rozmýšľa zase pán Jedlovej. „Čo je to? Za ročitých päťsto zlatých nie spolok miernosti, ale neviem čo pohubím. Alebo ten mladý človek nepozná cenu peňazí, alebo — ale to bude: neveril, že by Izák slovo dodržal, lebo ináč nechápem, prečo by nebol prijal jeho návrh.“ Zastal pri krčmárovi, od hlavy k nohám premeral ho a potom zdĺhavo začal hovoriť.

„Hovorím ti, Izák, že si ty len planý špekulant.“

„A prečo?“

„Len počkaj, poviem ti to. Učiteľ počul tvoj návrh, rozmýšľal o ňom a vidíš, darmo je už — ja som veľký priateľ židov, a predsa mám niektoré predsudky proti nim. To viem, že aj učiteľ bez nich nebude. Pomyslel si: Eh, sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú; neverím ja na krčmárovo slovo, peniaze nech hovoria! Keby si tak zo dve stovky bol vytiahol a mu pred nos položil, bol by si videl, že hneď by bol ináč rozprával. To si mal urobiť!“

„I to som urobil, pán veľkomožný!“

„Nuž a?“

„Aby ste sa reku nebáli, pán učiteľ, polročne vopred vám budem platiť. Tu je dvesto päťdesiat zlatých. O pol roka zase toľko; ach, budeže vám ako grófovi!“

„A on?“

„Chytil ma za kabát a vyhodil ma von. Chytil banknóty a hodil za mnou a povedal: ,Ak sa mi ešte raz zblížiš k domu, ty diabol pokušiteľ, beda ti!’ Plesol dvermi a viac som ho nevidel. Tak som pochodil so svojimi peniazmi.“

„Ale veď je to nemožné! Učiteľ, ktorý sotva má z čoho žiť, chce sa ženiť, a toľké peniaze, čo mu bez práce prichodia, by odvrhol? Izák, ty ma klameš!“

„Čistú pravdu hovorím, pán veľkomožný, ak som len slova nepravdivého povedal, nech nikdy neuvidím tvár otca Abraháma Izáka.“

Tvrdenie toto privádzalo pána veľkomožného ešte väčšmi do neistoty. Čím ďalej rozmýšľal, tým menej vedel si vysvetliť chovanie sa učiteľovo, bo človek najradšej podľa seba posudzuje druhých. Neznajúc ale dôjsť k objasneniu a chtiac už raz zakončiť rozhovor, opytuje sa Izáka:

„Nuž čože teda chceš?“

„Keby veľkomožná milosť ráčili s učiteľom prehovoriť a mu prísne naložiť, aby tak nerobil, ako dosiaľ.“

„A dáš mu tých päťsto zlatých?“

„Či by nemohlo byť dačo menej?“

„Nazdáš sa, že sa budem jednať? Môžem mu ja menej sľubovať ako ty? Ha?“

„Nuž dám, dám, len nech sa stane už dačo.“

„No, upokoj sa a maj dobrú nádeju. Dám zavolať učiteľa, prehovorím s ním a viem, že budeš i ty, i on spokojný. No teraz choď, netreba ti rozprávať, o čom sme spolu hovorili; povedz, že si nájom platil.“

„Ako vaša veľkomožná milosť rozkázať ráči.“

A s hlbokými poklonami uberal sa Izák von.

Pán veľkomožný ešte dlho rozmýšľal a koval plány, ako započať útok na statočnosť učiteľovu. O výsledku ani najmenej nepochyboval, ten držal za tak istý, ako že dnes sa niesli mrákavy ponad trenčianske Beskydy. Konečne spomenul si v dumách svojich i na Ruženu a spomienka táto zahnala všetky mračná neistoty z duše jeho. „Tá bude mojou spoločnicou v tejto záležitosti, a keby všetko moje namáhanie bolo daromné, ona mi k víťazstvu dopomôže. Priamo a panovite vystupovať nesmiem, to by sa roznieslo po okolí a škodilo by slobodomyseľnosti mojej. Musím sa inými cestami uberať k cieľu.“