ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bohdan dodržal svoje slovo. Na nastúpenej ceste osvecovania a vzdelávania opusteného ľudu slovenského pokračoval čím diaľ s tým väčšou odhodlanosťou, zápalom a nadšením. Výsledky a ovocie snáh jeho hojne odmeňovali trudy a namáhanie. Obyvateľstvo jedlovské vymanilo sa z rúk nájomníka, ktorému bolo až po uši zadĺžené, a nielen v hmotnom, ale tým viac v duševnom ohľade prospievalo. Pokrok a zmeny tieto v Jedlovej neostali ukryté, ale zvesť o nich rozšírila sa okolím a susední občania začínali závidieť Jedlovčanom učiteľa, a nie tak učiteľa, ako skorej šľachetného a všetky svoje snahy blahobytu národa posvätivšieho vodcu. Myšlienky ním v Jedlovej do života uvádzané i u nich nachodili súcitný ohlas, i oni počali podobné spolky zakladať; pravda, keďže nemali vodcu statočného a sami sebe ponechaní, dospievalo u nich všetko len do polovičatosti.

Pod opaterou a rukou umelca záhradníka, kvetom svojim žijúceho, ako krásne rozvíjajú sa kvety! Pozorovateľ diví sa toľkej kráse a nadchodí ho vôľa byť majiteľom takých utešených rastlín. A záhradník rád prepúšťa mu tie isté semená, z ktorých on vypestoval kvetiny svoje, dáva mu korene, ktoré uňho napodiv sveta utešene kvitnú, a pozorovateľ s radosťou prijíma tieto dary, podľa návodu záhradníka semeno zaseje, korene posadí. Vzídu, korene pučia, radosť jeho nevýslovná nemá hraníc, nemá konca; kvetiny rastú až krása, už odstávajú puky a pestovateľ každodenne bedlivo pozoruje vývin vecí. No, už v krásny kvet vykvitnú, už rozvije sa puk v utešený kvet — Ha! Čo to? Puky hlávky ovesujú, schnú, odpadnú a pestovateľ želie nádeje svoje i namáhanie a bedlivosť svoju a darmo očakáva kvet.

Nie ináč dialo sa po susedných obciach so spolkami. Pôda nepripravená, bez pestovateľa, keď aj semeno vzišlo, nemalo želaného vzrastu, kvetina ani neschla, ani nerástla, až to omrzelo účastníkov a opustili ju.

Nemožno bez pripravenej pôdy, veľkej opatery, mnohého pestovania krásnu kvetinu dochovať.

Hoci teda podobné spolky v susedných obciach nedosiahli žiadúceho zveľadenia, myšlienky v Jedlovej v život uvádzané našli ohlas a pripravovali mysle a súci záhradník bol by bez veľkého namáhania mal príležitosť šľachtiť mravy, opustený, zanedbaný ľud vzdelávať, v hmotnom blahobyte pozdvihovať, slovom, krásne, národ slovenský okrašľujúce kvetiny dochovávať.

Bohužiaľ, záhradník tento chyboval.

Povesť o Jedlovej šírila sa ustavične, až konečne došla i do stoličného mesta a vzbudila všeobecnú pozornosť. Pán Jedlovej opytovaný, čo sa deje v Jedlovej, neváhal obšírne vysvetľovať tamojšie pomery, obviňujúc Vesnického z rozličných podvodov a zločinov, takže stoličná vrchnosť uzavrela proti buričovi a zvodcovi ľudu, proti panslávovi a zradcovi vlasti úradne zakročiť. Vyšetrovanie celej záležitosti zverené bolo hlavnému slúžnemu ochodze, do ktorej aj Jedlová prislúchala, s naložením, aby vyšetroval celú záležitosť v prítomnosti a s porozumením duchovnej vrchnosti, ktorej dozor nad školami prináleží.

Rozhodnutím týmto bola v stolici záležitosť rozhodnutá. Teraz záviselo len od dobre] vôle slúžneho, či a kedy vyšetrovanie zavedie. A nemilé diela odkladávajú sa obyčajne zo dňa na deň, až kým zvrchovaný čas nedôjde a niet viac žiadnej výhovorky. Nuž poručeno bohu, vtedy započne sa dielo.

To bolo šťastie Bohdanovo, že sa celá žaloba bola záležala u pána slúžneho, a tak mu nič neprekážalo spôsobom doterajším i ďalej účinkovať.

Konečne prišlo slávne vyšetrujúce povereníctvo do Jedlovej. Rozumie sa, že v panskom kaštieli zosadlo a pán slúžny hneď porobil potrebné poriadky, aby čo najskôr previesť mohol svoju úlohu.

Sotvaže slúžny zosadol, ustanovil sa richtár obce do kaštieľa, aby ďalšie rozkazy pána slúžneho vypočul. Na dvore postretol ho hajdúch slúžneho.

„Vitajte, Janko, v Jedlovej, už dávno ste tu neboli! Čože ste nám dobrého priniesli?“ spytuje sa richtár.

„Hja, richtárko, dobrého málo. Veľké dielo my tu máme; neznám, neznám, ako obstojí ten váš učiteľ!“

„Nuž?“ opytuje sa zadivený richtár.

„No, len choďte k pánovi, veď tam zviete, o čo ide!“

„Ale keď by ja chcel od vás zvedieť! To dobre znám, že čo pán vie, i vám nie je tajomstvom.“

„To máte síce pravdu, ale viete, richtárko, teraz vyzradiť nemôžem. Ako vám hovorím, ide o veľké veci; a keby vám vyzradil, omnoho ťažšie by nám šla práca. Len to vám poviem: s vaším učiteľom je zle.“

„Zle? Hm, nuž a prečo?“

„Prečo? Viete, čo tu všetko porobil?“

„Viem, že veru nič zlého!“

„Nič! — Nono, to sa dozviete od nás! — Ale choďte, aby pán dlho nečakal.“

Rozišli sa. Richtár šiel sa oznámiť k pánu slúžnemu. Pán slúžny ho vľúdne privítal, ako to už takí páni zvykli — a naložil mu, aby hneď povolal do kaštieľa: učiteľa, niektorých vážnejších, statočných občanov, trebárs by aj vo vrchnosti neboli, potom nájomníka krčmy, Ondreja Stržňa, Mateja Hladkého a Ďura Kraviara so ženami.

Richtár pokloniac sa odišiel, aby vyplnil rozkazy svojho predstaveného.

Prvý, ktorý na vyšší rozkaz sa ustanovil, bol Bohdan. Veľké premeny stali sa s ním od časov, čo sme ho nevideli. Ruže mladosti odkvitli na lícach jeho, tvár bledá, zasmušilá; len zrak podržal dávny oheň a výraz odhodlanosti.

Bola to náhoda, či čo? Keď do kaštieľa vchodil, zočilo oko jeho najsamprv Ruženu, stojacu vo dverách kuchyne. A tvár jeho zapálila sa dávno nepocíteným rumencom.

Ružena stojí, nehýbe sa, je ako mramorová socha nepohnuteľná, ale i tak bledá, nedávajúc žiadneho znaku života. Oko vpadnuté zabieha ta, kde zjavuje sa Bohdan; či ho i vidí, neznáme. Zočiac Ruženu, zastal i Bohdan a dvoje predtým láskyplne stretajúcich sa očí hľadeli vzájomne jedno na druhé a sotva sa vidia. To nie, lebo oko Bohdanovo vyráža iskry svedčiace o jeho citoch, ktoré ho prevládajú, i pokročí hovoriac: „Ružena!“

„Bohdan!“ vykríkne Ružena, oko ešte strmšie v tú stranu obráti, odkiaľ hlas počula a i toto sa plameňom života rozpáli; všetko to je dielom jedného okamihu. Ako z ľúbostného sna nepriateľom-človekom splašená srnka uteká, nestarajúc sa o najbližšiu budúcnosť, tak Ružena zmizla oku Bohdanovmu.

Z trápnych myšlienok vytrhol ho hajdúch Jano volajúci ho pred súd. Bohdan smelo vstupoval pred súdnu stolicu. Žiadnej viny si síce povedomý nebol, svedomie jeho ho ospravedlňovalo, avšak predsa nebolo mu možné úplne utajiť trápny pocit, ktorý sa zmocnil duše jeho pri vstupe do izby.

Uprostred izby stál neveľký, papiermi zakladený stôl, pri ňom sedeli: dekan a farár, hlavný slúžny a prísažný.

„Vy ste učiteľom obce Jedlovej?“ spytuje sa slúžny.

„Áno, som,“ odpovedá Bohdan.

„Tak bez ďalších okolkov započneme vyšetrovanie.“

A započalo sa vyšetrovanie. Po zodpovedaní všeobecných otázok prešlo sa k otázkam, obsahujúcim obvinenie Bohdanovo. A on na všetky smelo, zreteľne a jasne odpovedal. Obvinenie jeho záležalo v tom, že poddaných búri proti pánom, lebo vraj učí ľud o právach ľudstva a o hodnosti človeka; ďalej, že odvádza obyvateľov od pijanstva, že zakladá hospodársky spolok, že ľud učí čítať a dáva mu rozličné knihy, čím mätú sa pochopy obyvateľstva a vzbudzuje sa neposlušnosť. Konečne, že rozpráva o národnosti, a to o národnosti slovenskej, čím vraj búri proti spolubývajúcim kmeňom a hlavne proti panujúcemu národu, rozprávajúc o bývalom kráľovstve veľkomoravskom; že kuje zradu vlasti a zradu proti panovníkovi, zamýšľajúc utvorenie nového kráľovstva, k čomu pripravuje ľud svojimi prednáškami.

Bohdan vypočúval trpezlivo obžalobu a zodpovedal na predložené otázky. Odpovede jeho rozohnali mračná proti nemu umele nakopené ako tkaninu pavučín. Proti takým hrubým, zjavným nepravdám, podlému utŕhaniu nebola ťažká obrana. Vyslovil cieľ snáh svojich a prítomný dekan obdivoval posvätenie sa mladého učiteľa blahu ľudu. Obdivoval neúnavnú činnosť, pilnosť a ochotnosť na ceste, vedúcej k vytýčenému cieľu a bol presvedčený o úplnej nevinnosti jeho; ba viac, cítil, že toľké namáhanie nezasluhuje pohanenia alebo pokuty, lež skorej hodné je najskvelejšej odmeny. Znal pracovník tento na vinici Pána oceniť prácu spolurobotníka svojho, a keby bolo od moci jeho záležalo, iste by sa bola dostala za podiel Bohdanovým snahám jeho primeraná odmena.

Nie tak slúžny. Plný panujúcich predsudkov, pochodiacich z rozličnosti rodu, výchovy a chybného pochopu o vlastenectve, v každom hnutí, nezrovnávajúcom sa s jeho náhľadmi, videl a nachodil zraku vlasti, zločin spáchaný na blahu krajiny, búrenie ľudu proti pánom a zemianstvu. Nebolo to tak dávno po známych udalostiach haličských a i jemu snívalo sa o podobných. Navzdor všetkým jasným a zreteľným odpovediam Bohdanovým nepresvedčil sa o nevinnosti jeho, ba v jeho účinkovaní nachodil niť rozšíreného sprisahania, a aby túto rozmotal, neuspokojil sa len s vypočutím Bohdanovým, ale umienil si vyšetrovať ďalej.

Prepustiac Bohdana, po jednom vypočúval starších obyvateľov a vážnejších občanov. Výpovede týchto na dané otázky boli také jasné, udávania Bohdanove potvrdzujúce, že nebolo možné, aby v duši nepredpojatého človeka zostali dáke pochybnosti.

Výpovede tieto len väčšmi rozhorčili slúžneho. Ešte neustal a povolajúc po jednom Izáka, Ondreja Stržňa, Mateja Hladkého, Ďura Kraviara a ženy týchto dvoch, vyšetroval celú vec s tým väčšou rozhorčenosťou, a aby bol istý prajného výsledku, dával týmto svedkom také otázky, ktoré títo len s „áno“ potvrdiť potrebovali, a vina Bohdanova bola dokázaná.

Vyjasňovala sa tvár jeho, čím diaľ pokračoval vo vyšetrovaní. No a svedkovia nielen že nestarali sa mnoho o to, či pravdu hovoria, ale osvedčovali sa hotovými potvrdiť telesnou prísahou všetko, čo pán veľkomožný slúžny od nich žiadal.

Keď dekan, vidiac, aký smer vec berie, nespoľahlivým svedkom chcel vysvetliť svätosť a význam prísahy, nebolo to pánu slúžnemu po vôli a zakázal si každé pretrhovanie vyšetrovania.

Dekan mlčal, umieniac si na patričnom mieste pozdvihnúť slovo proti celému vyšetrovaniu; nechcel teda, aby vec šla slúžnym vymeranou cestou.

Zakončilo sa vyšetrovanie. Bohdan zostal na slobode, lebo pán slúžny pri všetkej neobmedzenosti svojej neopovážil sa uväzniť Bohdana, obávajúc sa, že by obyvateľstvo Jedlovej, ktoré zrejme dosvedčilo súcit svoj k Bohdanovi, pokúsilo sa prekaziť jeho úmysel. Skôr než by to urobil, chcel mať rozkaz stoličnej vrchnosti v rukách. Preto uzavrel predložiť vyšetrovanie tejže vrchnosti a poprosiť ju o ďalšie nariadenie.

Zasa ubehlo niekoľko mesiacov a nik neznal, čo sa robí s vyšetrovaním. Ticho bolo, akoby všetko bolo zabudnuté.

Tichosť nastúpila, ale tichosť, ktorá býva predchodcom skazonosnej búrky. Po tichu nasledujú blesky, hromy, lejavce a príval.

Na nebi politickom zatiahli sa čierne mrákavy, odvisli hromonosné mračná, zavisli búrok plné oblaky nad vlasťou našou a hrozili každou chvíľou priniesť nám záhubu.

Divný zjav bol ten rok 1848. Ľud bol oslobodený z jarma poddanstva. Vyzdvihli sa predpráva rodu a rovnosť, bratstvo, sloboda boli heslom, ozývajúcim sa po dolinách a rovinách krásnej krajiny uhorskej.

A heslo toto stalo sa navzdor významu svojmu záhubným tým, ktorí túžili po národnej osvete, bratstve, rovnosti, slobode. Nik nemyslel na záležitosť Bohdanovu a za zabudnuté držalo sa celé vyšetrovanie, zavedené proti Bohdanovi, lebo iné, vážnejšie udalosti zaujímali svet; vlasť sa preporoďovala, kto by si bol myslel na minulé deje? Komu by bolo prišlo na um niekoho prenasledovať za to, čo teraz nakladali zákony?

Tak sa pozdávalo ľuďom, radujúcim sa z nového obratu vecí. Ale ináč mysleli o tom ľudia, majúci v rukách vládu. Vyšetrovanie vyhľadalo sa v listinách mnohoročnému prachu vystavených a dokončiť mala sa vec, nie síce výrokom súdnym - ktože by bol vtedy len pomyslel na pravidelnosť súdov? Kto sa spytoval, či je vec spravodlivá alebo nie? Keď sa pánu povereníkovi zazdalo, človek, i ten najnevinnejší, prepadol súdu, a to často krvavému súdu. Jednotlivcom do rúk daná bola moc nad životom i smrťou; nikomu neboli zodpovední — veď neznali svedomie, lebo to v hluku a výstupkoch udusili. Panovali podľa svojej svojvôle a rozpomienka na ich hospodárstvo hrôzyplnou zostane z pokolenia na pokolenie v národoch utlačených.

Do takých rúk dostal sa i Bohdan.

V Jedlovej, pravda, málo vedeli o udalostiach, rozpriadajúcich sa na dejisku sveta. V zátiší svojom žilo obyvateľstvo pokojne, pilne pracujúc a konajúc svoje povinnosti, nestaralo sa o pohyby svetové, nemalo účasti na výjavoch svetodejných a nezachvátil ho prúd, zachvacujúci všetko skazonosným treskotom.

Bola nedeľa. V nedeľnej škole viac obyvateľstva ako inokedy. Rozniesla sa po Jedlovej zvesť, že pán učiteľ dostal noviny, a v tých že stoja veľmi vážne veci. Každý chcel počuť, čo je to. Zvedavosť zvolala ľud, takže školský priestor nepostačoval, aby všetkých objal, hoci nová, pekne vystavaná škola i svetlejšia, i priestrannejšia bola ako tá stará.

Bohdan prišiel dnu, držiac v ruke noviny. Tichosť panovala, nie ináč, ako keď na kazateľnicu vystúpi chýrny rečník a s napnutím nekonečným očakáva poslucháčstvo jeho hlas.

„Radostné noviny mám vám zjaviť,“ hovoril Bohdan, „deň tento je slávny a bude pamätný naveky. Ľud uveličí, pozdvihne sa z nízkosti svojej a ja blahodarím bohu, otcovi všemohúcemu, že mi poprial milosť nekonečnú môcť vám zvestovať zvesť túto. Počujte, čo píšu noviny.“

A Bohdan čítal uzavretie snemu, že zrušuje sa urbár, rozdiel stavu, a druhé uzavretia.

„Slobodní ste a rovní všetci bratia a synovia vlasti; niet viac rozdielu medzi pánom a poddaným. Blahorečte Hospodinu za nekonečnú milosť túto! Najjasnejší kráľ a panovník náš potvrdil milostivo zákony tieto, oslavujte meno jeho. — Len o to vás prosím, dokážte sa hodnými slobody poriadnym, mravným a šľachetným životom; lebo nie na to je sloboda, aby človek robil podľa svojvôle to, čo chce, ale aby zachovával zákony, ich plnil, podľa nich žil a na tvorení a donášaní zákonov i on mal účasť. Dosiaľ donášali zákony iba zemania, my ostatní boli sme tu, aby sme ich plnili a zachovávali. Stávalo sa, že zemianstvo donášalo zákony sebe prospešné, nám záhubné a nás utlačujúce; teraz sa to už premení, i my budeme voliť poslancov na snem, aby tvorili zákony, aby zastávali aj záujmy ľudu, a tak i naše.“

Radosť nekonečná zobrazila sa na tvárach poslucháčov Bohdanových a nejedno oko slzilo, načúvajúc zvesť o toľkých milodaroch milosti božej a panovníckej. Keď Bohdan prestal hovoriť, nastalo hrobové ticho, ktoré obávali sa zhromaždení prerušiť i dýchaním. Tichosť slávnostná, zraky všetkých upreté boli na Bohdana, akoby od neho očakávali ďalšie príjemné zprávy. Zamlčal sa aj Bohdan. Zrak jeho ožiarený bol nadšením neobyčajným, tvár horela zápalom anjelským a oko nieslo sa v kraje nebeské. Ta ku prestolu panovníka všehomíru, aby sklonilo sa v prachu pred ním a oslavovalo meno jeho.

Štrngot zbroje prerušil tichosť túto. Otvorili sa dvere a dnu vstúpil slúžny a s ním dôstojník obrancov vlasti a dvaja ozbrojení. Prítomných oči obrátili sa k príchodzím.

„Čo je to za zhromaždenie?“ spytuje sa slúžny.

„Nedeľná škola!“ odpovedá Bohdan.

„Rozíďte sa!“ rozkazoval slúžny.

A ľud, navyknutý poslúchať rozkazy predstavených, hrnul sa von. Richtár a niekoľkí starší zostali.

„V mene vlasti, pán učiteľ Bohdan Vesnický, ste mojím väzňom!“ hovorí slúžny.

„Väzňom?“ spytujú sa úhrnkom zostalí občania.

„Áno! Pán poručík, vám ho pod opateru oddávam.“

„Dobre!“ odpovie tento. „Chlapci, viažte ho!“

A ozbrojenci hrnú sa k Bohdanovi.

„Nie je treba, aby ste ma viazali, protiviť sa vám nemienim,“ odpovedal Bohdan. A okrem toho, že mu líca opanovala bledosť, nebolo na ňom zmeny. Bystrým, porážajúcim okom hľadel na dôstojníka a zrazu skríkne: „Preboha! Teodor, brat môj! A ty väzníš mňa?“

„Nie som bratom zradcu vlasti, preklínam náhodu, ktorá ti dopriala z toho lona pôjsť, čo i mne! Pretrhol si zväzky rodinné, prekliaty buď, bo zhanobil si meno otcov slávnych. Viažte ho!“

A ozbrojenci počali viazať Bohdana.

„Hospodine, v tebe nádeja moja! Vlastný brat dvíha ruku proti bratovi, ale nereptám, znám, že nie sú rovné utrpenia sveta tohto sláve tej, ktorá očakáva nás v nebesiach.“

„Počkajte!“ rozkazuje slúžny. „Pán učiteľ, mám vám urobiť návrh z rozkazu pána povereníka.“

„Hovorte!“

„Znáte, že on má moc života i smrti?“

„Znám!“

„Znáte, že ste smrť zaslúžili?“

„Ja? A za čo?“ opytuje sa Bohdan. „Za to, že som ľud môj drahý, ľud dobrý pred záhubou vystríhal, že som ho z bahna opilstva vymaniť chcel, že som ho podľa povinnosti svojej vzdelával, staral sa o jeho telesné i duševné blaho? Za to som smrť zaslúžil? A či za to, že som ho učil o národe a láske k národu? V rukách a moci vašej som, robte so mnou, čo chcete.“

„Pán povereník vám odkazuje, že ak zrieknete sa národa slovenského, ak uznáte chyby a viny svoje a ak dobrovoľne vstúpite pod zástavy obrancov vlasti, budete slobodný a odpustia sa vám všetky skutky vaše.“

„Tak? Teda mám zradu spáchať na národe svojom ubiedenom, utlačenom? Celý svoj doterajší život zatratiť, za hriešne uznať všetky snahy a namáhanie svoje? Vstúpiť do radov ľudí, ktorí neuznávajúc vážnosť panovníka, protivia sa vrchnosti? A za to ochránim život svoj? — Nie, nie, za takú cenu nezhanobím život a pamiatku svoju. Tu si ho máte, berte si ho, a povedzte vášmu pánu povereníkovi, že Bohdan Vesnický, váš väzeň, nikdy nezriekne sa národa slovenského, ktorému synom byť je slávou jeho, že nikdy neuzná cnosť za hriech a skutky svoje, podujaté pre blaho ľudu ujarmeného, utlačeného — za zločiny, a konečne verný kráľovi svojmu nikdy nevstúpi do radov vašich obrancov vlasti.“

„Teda ho viažte!“ zaškrípuc zubami, rozkazuje slúžny.

Za čas tento naplnila sa školská chyža ľudom. Jeden z vrchnárov, počujúc prečo a načo slúžny prišiel, ukradomky dostal sa von a vo chvíli na nohách bola celá obec a všetko, čo len mohlo sa hýbať, hrnulo sa do stavania školského. Nátlak bol veľký a ozbrojenci nevedeli ani sami, ako dostali sa na dvor. Keď slúžny rozkazoval Bohdana viazať, už ich nebolo a vtedy zbadal, že zle stoja veci.

Ľud vzbúrený hrozivým okom pozeral na slúžneho a odpor javil sa na tvári každého. Dôstojník stál do kúta vtlačený, akoby ho ani nebolo.

„Nášho pána učiteľa viazať nebudete!“ prehovorí jeden.

„Ej, to nie!“ ozvalo sa zo sto hrdiel.

Akoby zo sna ťažkého prebudil sa Bohdan na ten krik, poobzeral sa dookola a hneď pochopil, čo to znamená. Vyrovnajúc sa, pozrie na prítomných a hovorí zvýšeným hlasom:

„Čo je to, čo to má byť? Opovažujete sa protiviť príkazom vrchnosti a nazdáte sa, že mne tým dobrú službu preukážete? Priatelia moji, mýlite sa! Tak naučili ste sa zachovávať učenia moje? Neviete, že kto protiví sa vrchnosti, protiví sa bohu?“

„Ale je to nespravodlivá vrchnosť!“ skríkne jeden.

„Neprislúcha vám súdiť vrchnosť svoju! Kto vám dal moc túto? Vaša povinnosť je poslúchať! Znajte, že žije spravodlivý sudca, ktorý odsúdi každého podľa skutkov jeho. Rozíďte sa v pokoji, ak nechcete, aby som oželel časy tie, ktoré som prežil v strede vašom. Pamätliví buďte na rady a naučenia moje, to je ostatná prosba moja k vám. Choďte v pokoji domov, ku prácam svojim! Pán slúžny! Udalosťami zachvátený ľud zviesť sa dal z cesty pravej, odpusťte mu, nie zo zlého úmyslu to urobil. Domnieval sa mne tým lásku dokázať.“

„Poznám tú lásku,“ odpovedal nevrle slúžny, „je to výsledok prác vašich. Udalosť táto svedčí proti vám.“

Ľud sa rozišiel, Bohdana poviazali a zverili ochrane dvoch ozbrojencov.

Slúžny s dôstojníkom šli do kaštieľa, kde ich pán Jedlovej očakával. Nocovať museli tu, lebo blížil sa už večer a neradno pustiť sa na cestu proti noci.

Pán Jedlovej tešil sa z ich príchodu, rád bol, že dostal do domu svojho takých vážených hostí. No veselí hostia to boli a okolo krásnej Ruženy mali sa tak, až radosť. Ale ona či nerozumela, či rozumieť nechcela pochlebným slovám, zaľúbeným pohľadom, zostala chladná na úsmevy; len keď rozprávali domovému pánovi o uväznení Bohdana, o nepochybnosti odsúdenia jeho na smrť, prúdom valila sa jej krv do tváre, zatemnilo sa oko a ona klesla bez vedomia na stolec. Rozhovor ohnivý, ktorí viedli páni okolo stola a štrnganie skleníc, brnkot a lomoz vyvolal ju k životu. Vstala, porozhliadala sa a odišla, nikto nevedel kam, a páni zahrúžení do svojich karát a upíjajúc si vínko, nestarali sa o ňu.

Bohdan je uväznený v obecnom dome. Pred domom stoja ozbrojenci na stráži. Zdá sa, že títo majú dlhú chvíľu. Zastanú:

„Michal, budeme my tu celú noc strážiť?“

Tak je!“ odpovedal Michal.

„Hm, nemám vôle celú noc tu stáť o hlade a smäde, bez odpočinku a sna.“

„A čo si počneš, Jakub?“

„Čo si počnem? Pozhovej, rozmyslím si.“ A Jakub strmým krokom chodil sem i tam popred obecným domom.

„Michal, už to mám!“

„Čo máš, Jakub?“

„Takto urobíme. Ty stoj na stráži. Ja idem k richtárovi a poviem mu, aby z naloženia pána veľkomožného slúžneho dal nám štyroch chlapov, ktorí by držali stráž. My medzitým prejdeme k Izákovi a každú hodinu, keď premieňať sa bude stráž, prídeme sa presvedčiť, či je vtáčik tu. No, čo povieš na to, Michal?“

„Nedbám, ale ak sa dozvie poručík, čo potom?“

„Dozvie? A kto mu povie? Vieš, že pán poručík rád vidí karty a keď dostane sa k nim, zabudne na službu, na povinnosť, ba aj na blaho vlasti, za ktoré vraj bojujeme.“

Stalo sa tak. A o hodinu sedel Michal s Jakubom v spoločnosti Stržňa, Hladkého a Kraviara u Izáka, ktorý ich hojne častoval, a tu pili pospolu na blaho vlasti a na slávu dnešného víťazstva.

Bohdana strážia dvaja mladí, silní Jedlovčania. Noc ďaleko bola pokročila, tichosť panovala v dedine, len v krčme ozývali sa hlasy a kriky, miešané s chrapľavými spevmi.

„Jano, čo budeme robiť?“ ozve sa strážnik.

„Daj pozor, idem dnu!“ a vošiel k Bohdanovi.

Bohdan ležal na lavici a sladko spal. Toho neťaží žiadna vina, kto tak spokojne spať môže, svedomie ukolísalo ho v ľúby spánok a nevinnosť so statočnosťou strážili jeho sen.

Strážnik Ján potichu pristúpil k Bohdanovi a potrasúc ho za plece, hovoril: „Pán učiteľ, vstaňte!“

„Čo je, kto ma volá?“ spytuje sa Bohdan.

„Blíži sa hodina vášho vyslobodenia.“

„Môjho vyslobodenia? Čo to hovoríte? Kto ste?“

„Neznáte ma, Jana Hrabovie?“

„Ty si to, Janko? A čo tu robíš?“

„Strážim vás i s Ondrejom Brázdovie!“

„Tak! — No a čo pri mne chceš?“

„Aby ste vstali a šli so mnou. Toto nie je pre vás miesto.“

„A ty kde ma povedieš?“

„Do tmavých, mlčanlivých hôr, stade na hranice a potom celý svet je vám otvorený.“

„Zostanem len tu, Janko! Útekom zoznal by som viny hamižne mi pripisovanej.“

„Oj, nie, nie, pán učiteľ, my sme úplne presvedčení o nevinnosti vašej, ale dostali ste sa do rúk nespravodlivých, skrivodlivých sudcov, a pri všetkej nevinnosti prepadli ste ich súdu, lebo oni túžia po krvi vašej. Keby sme my slabí boli a vás opustili, dopustili by sme sa spoluviny, vraždy na vás.“

„Nie, Janko! Ospravedlňuje vás môj duch. Znám, že nemáte účasti na diele tomto. Ale ak ujdem, čo bude s vami? Na vás, na obci vašej vylejú pomstu svoju a toho by som bol ja vina.“

„Ó, nestarajte sa o to, čo bude, hlavná vec je, aby ste zachránili svoj život. No, ale míňa sa čas, prosím vás, pán učiteľ, poďte so mnou!“

„Nejdem, chcem dočkať súd nepriateľov svojich.“

„Prosím vás, poďte; zaklínam vás na lásku, ktorú ste dokázali voči nám, dobrovoľne poďte, lebo ináče vás násilím vyvedieme a predsa život váš drahý zachránime.“

„To neurobíte!“

„Že nie? — Ondrej, poď dnu.“

„Čo chceš, Janko?“ spytuje sa Bohdan.

„Na rukách našich zanesieme vás až na hranicu a potom — potom —“

„Stoj! Kto to?“ ozval sa hlas na ulici.

„Dobrý priateľ,“ znela odpoveď, tak ticho, tak lahodne, že ju ledva dopočuť bolo možné. Nastúpila tichosť, len predo dvermi pozorovať bolo šepot. Otvoria sa dvere väzenia a dnu vstúpi Ružena.

„Buď bohu sláva!“ začne Ján, „on mi zasiela pomocníka.“

A Ružena stála pri dverách, hľadala v tmavej izbe toho, pre ktorého urobila tento krok.

„Bohdan, kde si?“

„Ružena, ty si?“

A milenci ležali si v objatí. Neprekážala prítomnosť Jánova výlevom srdca, a čo prosby Jánove vykonať nemohli, to previedli prosby Ruženine. Ona mu vyrozprávala rozhovor z kaštieľa, úmysly nepriateľov, všetko tak živo, že Bohdan videl, že len v úteku je záchrana jeho. Nezdráhal sa už a privolil na všetko. Ján od radosti neznal, čo má robiť, odbehol k richtárovi a prosil ho, aby namiesto neho poslal druhého na stráž, čo ten aj urobil.

Medzitým sa Bohdan lúčil s Ruženou. Ona prosila ho o odpustenie, že nedávno zaviesť sa dala podvodným slovám pánovým, a tým jemu i sebe pripravila mnohú trpkú hodinu.

Prišiel Ján a tri osoby vystúpili z väzenia, pred obecným domom bolo počuť plačom sprevádzané „zbohom“, dve osoby šli napravo, tretia naľavo. Ondrej odchádzajúcim neprekážal. A zase nastúpila predošlá tichosť. Prišiel spoločník stráže k Ondrejovi, o hodinu zmenila sa stráž a ticho bolo do rána. Pred svitom prišli podnapití ozbrojenci a prevzali stráž nad väzňom; len keď mali odchodiť, zbadali, že väzňa niet. Kde sa podel, neznal nikto, ani nikto vyskúmať nemohol.