ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bohdan, vyjdúc z chyže pána Jedlovej von, zastal a rozmýšľal, čo má robiť. Tam vábivo zvali ho dvere do izby Ruženy vedúce, ale rozum vzpieral sa tomu. Pohľadom svojím prestrašil by som ju a načo jej bez potreby robiť žiaľ? Idem do poľa, do hája, kým dosiahnem pokoj a chladnokrvnosť, a potom sa prídem potešiť k nej. Obrátil sa a vyšiel z panského dvora, aby sa poprechodil po poliach a hájoch.

Nie tak my. Nemáme úmysel Bohdana sprevádzať na jeho prechádzke; súc tak blízko krásneho dievčaťa, nikdy by sme si neodpustili, ak by sme ju nenavštívili a neurobili jej svoju poklonu. To právo máme bez klopania prekročiť prah chyže, do ktorej čitateľstvo svoje uviesť mienime a nepozorovaní pozorovať každé hnutie vyvolených osôb.

Ruženka, pekná ako vždy, sedí pri stolíku svojom a čosi šije. Čo, to vyzradiť nemôžeme, je to jej tajomstvo a natoľko nie sme štebotní, aby sme vyzradzovali tajomstvá, na ktoré sme náhodou došli. Šije a pri práci spieva si túto slovenskú pieseň:

Spieva, ale pieseň umiera a krásna Slovenka sa zamyslí, snívajúc o predmete lásky svojej, o dňoch milej budúcnosti, o túžbach svojich, modliac sa v duchu k Všemohúcemu za ich uskutočnenie a splnenie.

Krásne, milé sny a dumy utešeného dievčaťa pretrhol príchod pána Jedlovej. Ako strmý vietor zaháňa jarabé obláčky za vysoké hory, tak pán Jedlovej nemilosrdne rozohnal krásne sny mladistvej duše.

Sadol si a bez všetkých príprav začal rozhovor.

„Ruženka, chcem o vážnych veciach s tebou hovoriť; ak máš čas, teda počúvaj ma!“

„Prosím, ráčte hovoriť!“

„Dobre znáš, Ruženka, že tvoj otec bol mojím priateľom v školách a že toto priateľstvo nikdy nezaniklo. Znáš aj to, že na jeho výslovnú žiadosť prišla si do môjho domu.“

„Znám všetko a som vám povďačná za dobrotu vašu.“

„Nespomínam to preto, aby som ťa chcel na povďačnosť upomínať alebo na nejaké svoje zásluhy sa odvolávať. Nie,boh mi je svedkom, že mi to neprišlo na um. Spomínam to len preto, aby som sa mohol odvolať na svedectvo tvojho života, že staral som sa vždycky o tvoje dobro a usiloval sa podľa možnosti vyplniť poslednú prosbu drahého otca tvojho.“

Ruženku zaliali slzy pri spomienke na milého, v tmavom, čiernom hrobe hnijúceho otca. Duša jej zalietala k nemu do krajov večných, aby sa mohla s ním pobaviť.

„I teraz len z toho ohľadu a s tým úmyslom príchodím k tebe, aby som ti podal nový dôkaz starostlivosti svojej o tvoje blaho, o tvoju budúcnosť.“

„Ó, hovorte, hovorte, ja budem sa snažiť želanie vaše vyplniť,“ odpovedala trápnou neistotou morená Ruženka.

„Znám, že ti je učiteľ Vesnický viac ako krajan, ako známy. On ťa miluje!“

„Tak je!“ odpovedala Ružena a tvár jej zapálila sa nevinným studom panenským, vidiac, že tajomstvo jej srdca je vyzradené. „Odpusťte, že som vám dosiaľ nevyjavila pomer svoj k nemu, ale panenský stud, neprítomnosť vaša —“

„Dobre, dobre, nevyhováraj sa, veď ja to znám, že dievča také tajomstvo — vyjmúc drahej matky — nerado dakomu druhému zveruje. Dosť na tom, že som hneď spoznal, čo ti je a čím ti môže byť Vesnický. Tebe kvôli dostal tunajšiu školu; veru len tebe môže blahodariť, že som sa zaujal zaňho. Pravda, postavenie tunajšieho učiteľa nie je veľmi skvelé a ty zaslúžila by si i muža inakšieho stavu. Ale láska vraj vrchy prenáša a verne sa milujúcim i chalúpka býva palácom; no, a potom, on je zo zemianskeho rodu a tak neprekážal som známosti vašej. Neviem, ako ďaleko už pokročila?“ To hovoriac, uprel zrak svoj na Ruženu, ktorá zbadajúc to, sklonila oči k zemi a nanovo rumenec zastrel jej utešenú tvár.

„Ja som jeho oddanica!“ odpovedala Ružena.

„Oddanica?“

„Áno, tu zverili sme sa a na znak toho prstene svoje zamenili.“

„Ja nič nemám proti tomu, len chcem s tebou chladnokrvne o budúcnosti tvojej prehovoriť a to, verím, mi dovolíš?“

„Ó, s radosťou; prosím vás, len ráčte hovoriť.“

„Vesnický je mladý muž, ktorému nedá sa odoprieť zovnútorná krása. Nie div, že táto čarovne účinkovala na srdce tvoje. Nepochybujem, že by ťa čisto a opravdivo nemiloval, verím, že zná oceniť dobrotu tvoju a že stanúc sa mužom tvojím, všemožne bude sa o blaho tvoje starať. Ale či mu to aj možné bude, to je druhá otázka; ja aspoň, súdiac podľa jeho doterajších skutkov, o tom veľmi pochybujem.“

Ružena zadivila sa nad touto rečou a hlas uviazol jej v hrdle, takže nebola vstave vypovedať slova.

„Ak máš dáky vliv naňho a on podbá na slová tvoje, zaklínam ťa na budúcnosť tvoju: nakloň ho na to, aby cestu, po ktorej dosiaľ stúpal, opustil, aby sa nepúšťal proti prúdu, lebo to bude iste jeho, a bohužiaľ i tvojou záhubou a skazou!“

„Ja vás nerozumiem, čo tým chcete povedať?“

„Povedz mu, nahováraj ho, prosím ťa pre spasenie tvoje, aby spolky, ktoré tu pozakladal, rozpustil.“

„Nuž veď tými spolkami len dobro ľudstva a mravnosť a osvetu podporuje a napomáha!“

„Never, Ružena; dobro ľudstva, mravnosť, osveta sú len zástery, pod ktorými ukrývajú sa celkom iné zámery. Cieľ spolkov je vzbura, rebelantstvo.“

„Ale,“ osmeľuje sa odvetiť Ružena, „veď on vždy občanov napomína k poslušnosti oproti vrchnostiam a poddanosti ku kráľovi; akože by teda napomáhal vzburu?“

„Sú ciele a úmysly, ktoré ty nechápeš. Semeno vzbury sa seje a keď počne ono raz klíčiť, napomínanie k poslušnosti ho viac neudusí.“

„Ach, bože môj, čo z nás bude? On doista od úmyslu svojho neustúpi.“

„Tak je lepšie, ak na prosby tvoje nepodbá, zrieknuť sa ho. Ostatne, urob si, ako sama chceš.“

„Zrieknuť?“ predesená hovorí Ružena. „To nemôžem; ja som mu dala slovo svoje, ja mu ho nezlomím, nech sa deje, čo chce! Prosiť ho budem, azda podbá na prosby moje.“

„Dal by boh, dal by boh, tak by sa stratilo obávanie moje. Ale pochybujem. — Nuž,“ po malej prestávke hovorí ďalej, „a keď na prosby tvoje nepodbá, akáže ťa čaká budúcnosť? Ženatý som nebol a tak z vlastnej skúsenosti hovoriť nemôžem, ale predsa myslím, že keď sa milenec zdráha splniť prosby verenice svojej, ten ako muž môže byť len tyranom, ktorý na slzy, vzdychanie, prosby ženy svojej ani len nepodbá.“

Zamyslela sa Ruženka a neznala, čo odpovedať na tieto slová. Nachodili ony ohlas v jej srdci a trebárs presvedčená bola o statočnosti snáh Bohdanových, predsa neistota zmocnila sa jej mladej duše; úplne dôverovala a spoliehala sa na vyvoleného srdca svojho, ale reči pána Jedlovej zmocnili sa jej ako červík nedôvery a pochybnosti. Oko krásne zamútilo sa perlou slzy bôľnej, čelo jasné zatiahlo sa mračnami; nebolo možné bez útrpnosti hľadieť na Ruženu, na tvári ktorej zobrazený bol boj, lomcujúci v jej vnútornostiach pri nemilosrdnom zničení všetkých nádejí a túžob. Pán Jedlovej hodil okom zvedavým na ňu, aby spoznal účinok rečí svojich a vidiac ho, potešil sa radosťou nevýslovnou, i uzavrel pokračovať v započatom diele.

„Ale nielen to, aj inšie mi robí starosti. Doista i svetská moc prinútená bude zakročiť proti takému buričovi a zvodcovi poddaného ľudu, lebo nie je možné, ba ani len pravdepodobné, že by stoličná vrchnosť nedostala vedomosť o pohyboch tunajších. Vesnický bude predstavený pred súd, prepadne súdu ako burič. A čo bude toho následok? On i ty budete nešťastní,“ nemilosrdne a žiadnej ľudskosti neznajúc, hovoril pán Jedlovej.

Ako žiarou pálčivého slnka opálená kvetina kloní hlávku svoju, tak odvisla na prsia krásna tvár Ruženkina. Prúd vrelých sĺz ronil sa jej dolu lícami, ale milosrdenstva neznajúci pán pokračoval:

„Len dve možnosti vidím pred sebou, ako vyhnúť tomuto zlu: Alebo poslúchne Bohdan prosby tvoje, a tak je dobre, alebo zrieknuc sa doterajšieho zhubného života, nastúpi cestu, jedine vedúcu k blahu, a nebude sa na odpor stavať teraz vládnúcemu duchu času; alebo neposlúchne - a čo vtedy máš robiť, nech ti srdce tvoje a rozum radí.“

„Oh, prosím vás, raďte mi vy,“ odpovedala Ružena, usedavo plačúc, „ja si neznám porady, myseľ moja je vzbúrená, neistota opanovala dušu moju, neznám, čoho sa lapiť.“

„Dobre, poradím ti,“ odpovedal pán, „tvojej slobodnej vôli ponechávam radu moju poslúchnuť alebo nie. Keď Vesnický nepodbá na prosby tvoje, pretrhni s ním známosť, vráť mu prsteň, azda táto hrozba upraví ho na pravú cestu; a keď nie, aspoň dobrovoľne nezadrhneš s človekom — teba nehodným — mladý život svoj.“

„A ja som ho tak milovala — ja ho tak milujem!“ akoby v zúfalstve hovorí Ružena. „Za najväčšie blaho považovala som stať sa ženou jeho a teraz — teraz ja mám zväzok náš pretrhnúť?“

Pán s potešením hľadel na krásnu pannu, slovami jeho zničenú, a istý bol, že víťazstvo obsiahne.

„Rozmysli si a urob, ako sama za najlepšie uznáš. Len to ťa prosím, keď o veci tejto rozmýšľať budeš, pomysli si na svojho otca a nezabudni, že útrapy jeho mali podobný pôvod. Otec nech ti bude príkladom.“

„Oh, urobím všetko, čo odo mňa žiadate,“ hovorila Ružena, aby už raz tento trápny výjav zakončila. Spomenutím jej otca a osudov jeho zvíťazil pán Jedlovej úplne. „Urobím, urobím!“ hlavu na prsia kloniac, hovorí ďalej: „Áno, otec môj drahý, nešťastný nech mi bude príkladom, trápny, bolestiplný život jeho vodcom mojím.“ A slzy prúdom liali sa z krásnych Ruženkiných očí.

„Dobre, spolieham sa na teba a opúšťam ťa,“ preriekol pán Jedlovej a zanechal Ruženku osamote.

Ružena oprela hlávku svoju o trasúce sa dlane a horko plakala. A prečo plače? Ani sama nezná príčinu plaču svojho. Spomienka na otca a či pohroma, dotknuvšia sa jej lásky? Či zničenie všetkých nádejí a snov je príčinou jej plaču? Všetko spolu a aj každé osobitne. Celá minulosť zobrazovala sa v mysli jej, sprítomnila si krásne dni mladosti svojej pri boku drahej, milovanej matky, dobrého otca. Tu prišla nenahraditeľná strata, ukrutná smrť odobrala matku. Nezadlho za tým stratil otec úrad a nešťastie za nešťastím, pohroma za pohromou ich prenasledovala. Biedy a utrpení plný bol ich život, a života takého sa ľakala. Otec odobral sa k otcom, opustiac ju, sirotu, bez radcu, bez opatrovníka, bez podpory. V kaštieli jedlovskom našla útočište, slnko šťastia začalo sa jej usmievať, prítomnosť Bohdanova blahodarne pôsobila na jej ducha, už-už zabúdala na dávne utrpenia; a teraz zase — akoby osudu neprajnému bola prepadla: chmáry zavisli nad ňou a jedným razom stroskotali sa všetky budovy krásnej budúcnosti.

Plače a má príčinu k plaču. Plač uľavuje bôle vnútorné; šťastná je v nešťastí svojom, lebo môže plakať.

Nie je úmysel náš všetečnou rukou vytrhovať ju z jej plaču, z jej bôľneho snenia, ktoré jej úľavu poskytuje, ktoré tak zodpovedá jej duševnému stavu. Opustíme ju plačúcu a radšej pôjdeme sledovať kroky Bohdanove, aby sme poznali dumy jeho; možno sa s ním zídeme a na cestách jeho i s plačúcou Ruženou.

Bohdan, opustiac kaštieľ, zamieril kroky svoje von z dediny do čistej, skazenosťou sveta nepoškvrnenej prírody. Kráčal popri poliach, honosiacich sa hojným klasom, po zelených lúčinách, až do doliny zišiel. Tu, obrátiac sa vľavo, stúpal do zeleného hája, tam hľadajúc utíšenie, súcit a uspokojenie srdca svojho, ktoré bol pán Jedlovej tak nešetrne a nemilosrdne ranil a pobúril.

V zelenom háji hodil sa na zelenú pažiť, aby dumať mohol o svojom stave. Presvedčený bol, že pred každým spravodlivým súdom obstojí, lebo nebolo viny na snaženiach jeho. Svedomie mu hovorilo, že niet sudcu, povedomého zodpovednosti svojej pred bohom a svedomím, ktorý by ho smel za vzdelávanie a osvecovanie ľudu, vedenie ho k mravnosti, miernosti a poriadnosti odsúdiť, a predsa ho dákasi neistota trápila. Sudcovia naši neznali zodpovednosť a mnohí neznali ani hlas svedomia: ľubovôľa hlavné pravidlo a najvyšší zákon u nich! Pred takýmito sudcami iste by prepadol aj s tou nad slnko jasnejšou pravdou. No nebol by dbal, keby to bolo pred súd prišlo, lebo pevne veril, že by nebolo možné ukryť pravotu celú, bola by sa rozšírila, a to dobre znal, že verejná, straníctvom a zaslepenosťou nezavedená mienka — znajúca rozoznať zlé od dobrého, spravodlivé od nespravodlivého — zastane ho. Ale uvažujúc veci a okolnosti ďalej, prišli mu na um príklady zo starších i novších dôb, keď uväzňovali sa nemilí jednotlivci bez všetkej pravoty iba na číre podozrenie; alebo — aby dosiahol sa cieľ tým istejšie, úradne vyhlásili ich za bláznov — pri zdravom stave rozumu — a zatvárali na večné veky do blázincov.

I na to bol pripravený, trebárs pri myšlienke tejto zhrozila sa duša jeho. Videl, že zemskému pánovi je všetko možné, že tomu kvôli stoličný úradník, od neho a jemu rovných závisiaci — i tak zasa len zemskému pánovi a jemu rovným zodpovedný — ani nezákonitosti, ba ani zločinu ľakať sa nebude. A tento spôsob prisluhovania spravodlivosti ním zatriasol.

Pri všetkých hrôzyplných myšlienkach týchto tešilo ho to vedomie, že semeno ním v Jedlovej zasiate sa tak rozkorenilo, že i po jeho odstránení nebude možné ľahko ho vyhubiť.

Ľud navykol na miernosť, nebude ho tak ľahko zase zvrhnúť do prúdu pijanstva. Ľud naučil sa seba samého poznávať, a to ho ochráni pred znížením sa. Ľud naučil sa myslieť a myšlienka rýdza, nepoškvrnená bude vodcom života jeho. Ľud poznal národ svoj, povedomie národnosti vzbudilo sa v ňom a povedomie to nedovolí, aby sa stal otrokom vôle, ba svojvôle druhých.

„Keď však školu stratím, čo potom?“ opytoval sa Bohdan sám seba. „Potom? Keby som bol sám, nemal by som žiadne starosti; znám trpieť a biediť, hladovať i smäd znášať, o mňa by starosti nebolo. Ale Ružena! Ružena mi starosti robí, trebárs ešte sluha boží nepožehnal zväzok náš, ona je mojou oddanicou, a starajúc sa o svoju budúcnosť, treba mi aj o jej budúcnosti rozmýšľať. — Ale veď svet je široký, veľký a ešte nikto hladom neumrel, kto pracovať znal a chcel.“

A znovu zamyslel sa Bohdan, až živá obrazotvornosť unášala ho z krajov skutočných do rajov, o ktorých snívava sa zaľúbencom; tam staval hrady budúcnosti, v ktorých vývodil po boku Ruženky, obtočený šťastným, osvieteným a vzdelaným národom svojím. Skutočnosť v tvorivom duchu celkom inú tvárnosť dostala; tam, kde Slovák spieva rodné piesne svoje, na tej svätej zemi praotcov našich, v úradoch a vo verejnosti, vo výšinách i nížinách ozýval sa drahý jazyk slovenský, v správe i pri súdoch, i kamkoľvek obrátil si zrak svoj. Tak nespiac sníval Bohdan!

Nebo zahalilo sa v čierne mračná, blesky križovali sa nebom a dunenie hromov oznamovalo búrku. Bohdan zahrúžený v dumách svojich to nepozoroval, až keď veľké kropaje počali naň padať, zobudil a vrátil sa k životu skutočnému. Skočiac ako splašený jeleň, poobzeral sa dookola.

„Oho, zdá sa, že nebo chce lejavcom uhasiť rozpálené čuvy moje. No chladný kúpeľ mi nezaškodí, ale škoda by bolo zostať, keď snáď možno prívalu ujsť.“ A dvojnásobne strmým krokom ponáhľal sa do dediny.

Podarilo sa mu vyhnúť dažďu; už bol neďaleko kaštieľa, a dosiaľ len jednotlivé kvapky ho zastihli. Ale tu pustil sa lejak, akoby z kúp lial. Bohdan chtiac-nechtiac prinútený bol v kaštieli hľadať prístrešie. Škola bola dosť ďaleko a kaštieľ tu, prirodzená vec, že vošiel dnu. No a pravdu hovoriac, i tak si bol umienil sem ísť a Ruženu navštíviť, aby v zábave s ňou potešil sa a zabudol na prihodivšie sa mu dnes pohromy.

„Je to lejavica,“ vstupujúc do izby Ruženkinej, hovorí Bohdan. „Utekajúc pred prívalom, prichodím k tebe hľadať prajné prístrešie.“

Ružena sedí pri stole s tvárou o dlane opretou. Nevíta príchodzieho, nejde mu v ústrety, úsmev ľúby nenájdeš na jej tvári. Ani len hlavy nepozdvihla, aby videla, kto prichodí ku nej.

Preboha, Ružena, čo ti je? Ty plačeš? Hovor, čo sa stalo?

„Viem všetko!“ odpovedá Ružena, hlavy nepozdvihnúc, a plač usedavý pretrhol jej ďalší hovor.

„A čo vieš?“ opytuje sa starostlivo Bohdan; sadol si k jej boku a pravicou nežne objal milenku duše svojej. „Povedz mi, anjel môj, čo vieš?“

„Všetko viem! — Bohdan, Bohdan! Beda nám!“

„Ale, preboha, hovor, ja ťa nerozumiem, a tak ťa ani tešiť, ani ľutovať, ani žialiť s tebou nemôžem.“

„Ó, Bohdan!“ ozve sa Ružena, uprie slzami hojnými zakalený zrak svoj naňho a poľúbi ho na čelo. „Bohdan, duša duše mojej, splň, čo pán žiada od teba, inej potechy nepotrebujem.“

Akoby had bol Bohdana uštipol, vyskočil a zadivený hľadel na ňu.

„A to Ružena, moja verenica, žiada odo mňa?“

Znova uprela zrak svoj naňho. Oko jej — ináč také jasné ako slnko — zastreté bolo hmlistými mračnami, okolo oka červené, zapálené kruhy svedčili o mnohom trpkom plači. Uprela zrak svoj na Bohdana a v pohľade tom vyrytý bol obraz jej duše, boje a jej utrpenie.

„Nediv sa nad prosbou touto, drahý Bohdan môj!“ odpovedala panna. „Rozpomeň sa na otca môjho a osudy jeho, a znám, že vyplníš moju prosbu.“

„Ale to je nemožné!“

„Nemožné? A prečo? — Počuj ma, ale pokojne a trpezlivo, Bohdan môj! — Otec môj bol, ako znáš, hospodárskym úradníkom u grófa X. Dobre nám bolo, gróf bol s mojím otcom spokojný, ba vážil si ho tak, že na nič významnejšie bez jeho vedomia a porady sa nepodujal. Nastali národné rozopre, hádky, otec môj priznával sa k svojmu ubiedenému národu slovenskému, verejne i súkromne, nikdy netajil pôvod svoj a trebárs nemiešal sa do pohybov národných, ani ich nepodporoval, ani s nimi súcit svoj nevyjavoval, konajúc pilne a svedomite povinnosti, gróf mu predsa, už z tej jedinej príčiny, že bol Slovákom, vypovedal službu. Otec môj zo straty tejto nerobil si veľké starosti hovoriac: dobrý, pilný, pracovitý muž dostane službu. Uchádzal sa sem, uchádzal sa tam, i k tomu, i k tomu, no zo všetkých strán dostával odpoveď, že pansláva potrebovať nemôžu. Môj otec nechápal, čo to má byť. Až keď mu kedysi svitlo a jeden jeho priateľ mu vysvetlil, že v uhorskej krajine len povedať „ja som Slovák“ je zradou vlasti a, prirodzene, že zradcu vlasti nikto do služby neprijme. V biede a núdzi umrel otec môj. On nech ti je odstrašujúcim príkladom.“

„Povedz mi, Ruženka drahá,“ spytoval sa Bohdan, „a otec tvoj v tej najväčšej biede a núdzi zaprel svoj pôvod a národ? Hľadel si pomôcť odrodením sa, zaprením seba?“

„Nikdy!“

„Ďakujem ti, on bude príkladom mojím, aby som vytrvale a stále pokračoval na nastúpenej ceste.“

„Bohdan, ja znám, že i ty službu stratíš, ver mi, títo páni sú tak jeden s druhým pomiešaní, že ťa jednému kvôli žiaden do služby, ba ani len do dediny nepripustí. Čo si potom počneš, čo bude z nás? Nežiadam — boh ma uchovaj, aby to želala — aby si sa zriekol národa, nie, to nie! Ale len to, aby si teraz vôli pánovej popustil. Zato ty vždy verným a horlivým Slovákom zostať môžeš.“

„A ty, Ruženka, uverila si úlisným slovám nepriateľov, nie mojich, lebo ja žiadnych neznám, ale nepriateľov národa nášho? To ma bolí. Veď oni nič inšie nežiadajú, len aby sme my čušali; môžeme byť v srdciach svojich čokoľvek, ale ľud vzdelávať, osvecovať, z poroby pijanstva ho vyslobodzovať: ha, to je už hriech, to je zrada vlasti! A ja mám plniť vôľu takýchto ľudí, ktorí nikdy, ale nikdy s národom slovenským dobre nezmýšľali? Ja mám robiť to, čo zazdá sa neprajníkom našim? Alebo ma neznáš, alebo — alebo uverila si slovám, ktoré nie sú hodné viery tvojej.“

„Ja dobre znám stálosť tvoju, a že predsa odhodlala som sa proti nej podujať dačo, bude ti dostatočným dôkazom, že neurobila som to bez príčin vážnych. Oh, Bohdan, pozri na mňa, hľaď na prúdy mojich sĺz a keď ani tie stálosťou tvojou nezatrasú, tak - tak — oh, Bohdan!“ zopnúc ruky, hovorí, usedavo plačúc Ružena, „nemožno mi dopovedať.“

„Anjel môj! Sú veci, ktoré ľúbim viac ako seba: národ a teba. Ani na chvíľku nebudem váhať za dobro národa svojho nie smäd a hlad, nie núdzu a biedu, ale posmech a potupu znášať, a keď treba, i život svoj obetujem. I tebe kvôli všetko urobím.“

„A predsa teraz sa zdráhaš!“

„Všetko, čo dá sa zrovnať s vierou a s blahobytom národa. Vyplniac žiadosť tvoju, ktorú iste do tvojho dobrého srdca diabol-pokušiteľ vštepil, spreneveril by som sa bohu i národu. No a to, vidíš, nie je možné, ak sa len svojej hodnosti nechcem zriecť.“

„Teda ťa darmo prosím?“

„Darmo!“

„Bohdan, maj sa dobre! Vraciam ti s prsteňom i slovo a sľub tvoj. Vidím, nehodíme sa dovedna. — Oh, Bohdan, Bohdan, nádeje moje si zničil, kalich utrpenia môjho preplňuješ, ale ešte i teraz ťa požehnávam a žehnať ťa neprestanem nikdy — nikdy.“ Hlava, akoby toľkým namáhaním stratila silu, klesla v dlane, a slzy zaliali beznádejnú pannu. Ukryla tvár svoju, len vzdychanie hlboké svedčilo o jej živote, o bôľoch jej duše.

Výjav tento mohutne účinkoval na Bohdana. Prišiel sem, aby tu našiel potechu, ale miesto potechy neočakávane dostali sa srdcu jeho nezhojiteľné rany za podiel. A dosiaľ nepoznaný boj vznikol v duši jeho. Nastalo dlhé, trápne mlčanie, pretrhované len vzdychaním Ruženy a strmým krokom po chyži chodiaceho Bohdana.

„Ružena, milenka, verenica moja, ideál duše mojej, a je to tvoje posledné slovo?“

„Posledné!“ odpovedala pološeptom Ružena, hlavy svojej ani nepozdvihnúc.

„Tak staň sa vôľa tvoja!“ odhodlaný na všetko povie Bohdan.

„Teda vyplníš prosbu moju?“ radostne opytuje sa Ružena.

„Vyplním!“

„Vďaka ti, Bohdan môj,“ padnúc mu okolo hrdla, hovorí Ružena, „vďaka ti, že rozpustíš spolky, ktoré si tu pozakladal, že —“

„To neurobím!“ určite odpovedá Bohdan.

„A ako vyplníš prosbu moju?“

„Že stály zostanem národu svojmu a započatému dielu a — hoci s krvácajúcim srdcom, teba — teba, Ružena, opustím!“

„Beda mi!“ vykríkne na pohovku padajúca Ružena.

Bohdan mlčal. Kde aj brať slová, ktoré by boli vstave zobraziť stav duše jeho? Mlčal dlhú chvíľu, až konečne jasnilo sa v duši jeho a znovu začal hovoriť:

„Ružena, vraciaš mi prsteň? Nie, ja tvoj nevrátim, zadrž i ty môj, na lásku našu ťa prosím, nech ti bude upomienkou na krásne časy ľúbosti našej. Sľub a slovo tvoje ti vraciam, slobodná si, Hospodin, buď ochranou, záštitou tvojou. Zbohom! Zbohom, Ružena!“