ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oči mi hrobom horia
v ľútosti usilovnej,
spím, ústa nehovoria,
spí ruka, vyhaslo v nej.

Blankytom dýšu nádvoria,
sieň mramorová,
mlčaním dušu zatvoria
obetné dary slova.

Ako mám Bohu žalovať
na rakev zatajenú?
Osleplý vidí maľovať
večnosti každú stenu.

*

Ó duša, celý priestor nahý
ty presahuješ očima,
iď po stupajach mliečnej dráhy,
ktorá sa v tebe počína.

A kde sa ukončuje jama
vo svojom tele priesvitnom?
Pre iné časy striasla sama
zem plody naším dňom.

Nedotlie však, tu hrá sa smelo,
tá lesť je spanilá,
ó dušu nezarmúti telo,
ona sa tu len zjavila.

*

Ku hriechom sverepým
nepriľnul čas môj,
polykám svetlo so slepým,
však slepý vidí dušou jasnou.

Priateľu vtákmi svinutý
do nebies hlbokosti,
tušil si sladkosť príchuti
na svojej sobranosti.

Ježišu a keď umrieme,
súď jeho žiari príval,
on nevzal hriechy zo zeme,
príliš z múk Božích prijal.

*

Velebiť,
na druhom poli chválou vzpláť,
tu nebyť,
z tmy hviezdou zapadať.

Nič nemať,
však všetko Bohu vyplatiť!
Príď driemať,
príď, srdce, z chudoby tak piť.

Raz za tmy
zatvoriť skulinu, kde radosť vbehá,
za vrátmi
daj opustenosti viac, dobrá neha!

*

Čo, život zvelebujete?
veď zvelebujte jeho poslanie,
do iných krajín, zraky, dujete,
chviete sa, vidiac ríše rozhranie,

kde v chráme súhvezdia až ku mrežiam
a ešte ku čistejším stĺpom ponáhľa
vlnenie naliehavé nebeského pobrežia
a jeho úžasnejšia vôňa, hľa.

Na zemi život je mi k láske prechodom
a každý skutok rovná sa hre Božej milosti,
čím horí to a prečo horí mi pod strechou dom?
čím som to zapálený stále s výsosti?

*

Teším sa, lež nie prúdom tvári,
smejem sa nie na líci,
to znejú inde svetiel tvary
a krása v inej pohľadnici.

Bože, ja malé plače som ti dával
a nedozretých sĺz na misky,
len orol vysoko mal techy nával
a deti počítaly zisky.

To bola radosť odlišného vína,
na zlatej streche zaspávala,
ale i krása bola iná,
čo očiam svoj svod jasne hmatať dala.

*

Jak líce v spaní
Dieťaťu snehom praská,
neskôr ho raní,
hrozne ho raní láska.

Hrstičku slabú
nedrží v suchých stonoch,
lež klince ziabu,
keď spršia do rúk, do nôh.

Sny preláskavé
kvet pod šiju mu daly,
tie ku oslave
tŕňový venček spáli.

*

Vrátim sa k slovu, vzkrúžim,
len, ústa, dýchnite si,
chvíľa, keď Bohu slúžim,
zas inú chvíľu kriesi.

Zas ide krokom vnada
a všetky veci sklené,
márnosť pohľadu padá
na oči unesené.

Ale ja mŕtvych kryjem
za slová modlitbové,
plat môj je a môj príjem
pre iné zeme nové.

*

Somknuté tmy sa pohly
do tela môjho hlbšie,
piť samy seba mohly
moje sny precitnuvšie.

Bol to snáď hviezdy ovál
prisatý k mojej rane,
dni suché obetoval
som najsvätejšej Panne,

míňajúc rozplakané
slzy, čo závidely
poslednej, ktorá skanie
pri najjasnejšom cieli.

*

Ó zaspi, zaspi vo mne, vesmír,
k večnosti bež,
z tej vlny časov, telo, vykroč
a z mora tiež.

Však keď sám seba raním ústy
do sýtosti,
hrozím sa pochopiť krok lásky
vo večnosti.

Ó Pane, povedz, anjel tvoj je
dosť hlasitý?
So svojou túžbou miešam sladkosť,
ktorou si ty.