ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zpod nahých balkónov slnka, až zpod vysokých úst Oriona a Vegy vás volám,
už sadnite na Veľký voz, ktorý dováža pokrm ľaliám poľným a vás keď stretne, zacengá,
lebo len vám a ľaliám je život na zemi kus raja, jak Písmo vraví jemne,
i na Malý voz sadnite, hľa Henoch sadal naň a stal sa letcom dosiaľ ohnivým,
iste je hodno nenavrátiť sa, však vždy a nikdy nemáme tých krýdiel s neba nazpäť,
len dajte zaznieť mi, raz dozviem sa, jak spievate tam, kde je Boh, rosa i závej chumelíc,
príďte, ja neviem, kde sa rodia v piesni vločky, keby som len vedel,
a to mi poviete, jak ešte môžte v hrdielkach mať napadnutý sneh, keď na vás počúvam,
už sleťte níž a hlboko do mojich popevkov päť rán vtisnite, päť chlebov radosti,
lebo je svätá hodina ukrižovania piesní na zemi, lebo je hodina stigmát.

*

A nech sa pustím s vami do rozprávky samej na poli:
až na dne oblohy má brehy jedna krajina,
kde hlbšie do neba sa ryje potok kananejský, potok sľúbený,
nivy, na ktorých dušou bývame od hory Sinaj až po horu Karmel,
tam predná vtáčia pechota, jak slávny Ikar, dobýva sieť slnka, mesiaca a hviezd,
tam býva veľký Kráľ a jeho chvália pokolenia orlov jagavých,
aj kolibríci tiahnu domov a len strasú mračien vlnou striebornou,
keď sťahujú sa takí malí cudzinci až k hviezdam zunivým.

*

Spievate a ešte viacej srdce vaše nesie Bohu sväté mlčanie,
tak človek prestáva sa báť, že hrôza života mu zamkne ústa zsinalé,
tak pery tiché dajú tichším perám nádeju a čakanie, jak dávno v Starom zákone,
pohnite, noci povianočné budú dlho na zemi,
chudobným nesie pieseň nový vojak svätý Martin v plášti,
i baníkom, čo sostupujú dolu v šachty krotké,
ku vdove doletí, jak z pohádky a rovno padá jej ku nohám,
napokon ide ku sirotám, kde usne v otvorenom obloku,
spievate a ešte viacej srdce vaše nesie Bohu sväté mlčanie.

*

Vzleť, biely škovránku, ber pod ochranu kúzlo krajín rozochvelých v listí, vo vetre a láske,
prebuď nás potme v zemi, ako astry kriesia rovy svätíc s vlahou luny,
tak ako Ježiš volal Lazara a oči mal na nebi, kde ho prebudil,
ó podnes poľné cesty vyššie k oblohe, keď ženci idú vzplanúť na role,
hľaď, hospodár ťa splašil a ty na foliant starý blankytu píš prvé dátum piesne,
lebo si voždy šiel do hĺbky priestoru a spával si vo vánku mesačnom,
lúk more vlnilo sa, červánky ťa bily po tvári, ó plavče svetlý na vode,
a ty si neutekal s bojíšť kvetinových, ty si ľúbil ľahký oceán.

*

Dve hrdličky spia v tôni palmy ďalekej, že ani nezbadať ten plavý snem,
tú sladkosť z Nazaretu majú s tvári Dieťaťa, keď vládly na dvore,
od toho času sadajú si na studne, kde každá Samaritánka dá vody prorokom,
lež odtiaľ vzletia k poliam pšeničným a ich smer neopisuje viac Biblia,
no, ja viem cesty opité, kde láskou zvonia kotvy na mori,
a chodníky, kde chodia vrúcne dúhy, duch môj robí denne a každú chvíľu,
cesty, po ktorých úsmev slnka sožať chcú dve plavovlásky,
dve kamarátky, dve snivé hrdličky, ako dve sestry ruže.

*

Kukučka kuká a po hore prejdú iné roky tisícrazy,
neverím tvojmu vešteniu, raz hviezdy sladšie hvizdnú na pochod,
neverím osudu, mne denne horia sviečky dušičkové na stole,
nevieš, keď sa ťa pýtam na roky, o ktorých lustry naše zlaté na smrť išly, kde sú,
o ktorých vstávam, bojujúc za dušičky, čo premenily plačom izbu detí,
pri doskách truhly umrčej si luna skryla ústa bolestnejšie od detí,
kukaj len, kuku, kuku, je to krásne dozrieť v posledný deň k bielej samote,
ja útly lovec vidín za zem smutnú kráčam pokorne.

*

Keď ruky spojí modlitba, ó možno sa viac nenavrátiť s cesty?
Môj jazyk s Bohom rozpráva, ó možno dlaňou nepricláňať zraky úžaslé?
keď vtáci ospevujú krajinu, či smie sa ozvať sluha Boží zamyslený?
Len páľou vysmädená duša schne na druhom brehu lásky,
len ústa zabolia a nežiadajú inej kvapky liečivej,
a vtedy srdce, pevcom podobné, sa nasťahuje do raží a viníc modrých,
tam oblak vtiahne, diaľky vrátia sa i nebo kĺza sa po zemi,
sýkorka vtedy vskutku podáva mi kalich dávny z Olivovej záhrady.

*

Jak malé prsia vaše zamknú melodiu,
i od vás menším stal sa František.
Vtáčatá, ticho buďte, ja mám čisté ruky so zrnom
a zobáček, čo chválim s vami Boha, brúsim,
daj, Bože, pohody a daj sa vznášať,
prelietať oblohou, mať zlaté perie,
mať dom zo slonoviny bez strechy, kde pršia nebesá,
kde boja sa vás všetky hrozné lsti a deti,
i neláskavosť sa vás bojí,
ale ja žehnám
vám, malé vzdušné ponorky,
vám v listí blankytu.

*

Nebesá ku vám hovorily zvečera, ja končím malú kázeň polnočnú,
celý deň spevom snujete si na noc teplé tkanivo, ó hlasnejšie nech bijú Božej lásky hodiny,
viac spievate, keď letiac krížom-krážom tkáte závoj Panny Marie,
však ráno nazpäť zlaté stuhy plášťa bude pýtať obloha,
a tak sa navždy stretáme a navrátime nebu víno svietivé,
a tak sa strácame a rozchádzame v svetle lásky premenení,
kanárik, kos i racky vody piesočnej, vás predídem raz spevom labutím
a klesnem, ako vtáča, ako pelikán, jak spevák, postrelený stigmou v srdci.