ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kráľovna, sestra, matka moja,
za ktorou som šiel do hviezd hlboko,
tak ľahké kroky nesie v plášti stepí
a telo, ktoré poraní hmla,
no, spáľ zem, pani môjho plaču,
ó sestro, slovo sbohom príjmu teraz záhrady,
ty zavreš uzly vzduchu, vody
a mojim očiam dáš sa otvoriť,
len svetla, svetla plno necháš mi.

*

Tak leží slnko, jakby spadlo,
rozhrniem rukou samé nebo, poďte, zorničky,
na noc sa pozerajte nazpäť, oči rybníkov,
ó, všetka krása v tejto chvíli umrie
a teprv pozná svoje mená oná sestra,
vítam ťa
v doline Umbrie, kde malý ibis s tebou spával,
Alvernu tvoje srny chránia,
však povedz, kto by sa s dažďami rozprával
vo vlase posmrtnom,
keď oči tvoje nesú nebo poklusom
pohľadom zapršaným, ktorý ide od luny.

*

Keď väzeň prchá, ktorý žandár nespí?
keď anjel dušičkový putá odniesť chcel by,
ty deti nepostrašíš, krúžiac v závetrí,
tak si ty povedala, smrť,
tak sme sa pozdravili ešte nižšie pod zemou,
nesieš mi ruky od blankytu lesklé,
pravda, len s kosou nechodíš
a nie si kostnatá,
ó veľká zoro starcov!
Znej, umieračku,
píš, milý mŕtvy, pre mňa,
koľkou som láskou ľúbal prsty tvoje v krstiteľnej vode!
Čo som to vtedy pil?

*

Do truhly uložíte žezlo,
anjeli spravodliví vidia svetlo, ktoré ide od zeme,
už moje lôžko bielym vápnom ruky myly
a vyprázdnily striebrom nohy tvoje,
príchodom na zem Porciunkulu vezieš, kvety dláviš
tým slávnym vozom zlatým,
lež ako vyvezieš ho až na rebrík Jakubov?
o to ťa prosím, to mi povedz, jak má bežať po nebi,
však potom ešte kde ma do obrázkov uložia
a ako jamu zasýpu, keď padnem hore?
jak padať budú hrudy nahor?

*

Čo potom s nebom a čo s horami,
ktoré sú vtáctvom sťaté v mojom ľahkom domove,
veď kto by strážil oblaky, tam dažde iné meno majú,
padá im môj brat blankyt z úst a nazpäť ide do lesov,
prečo som však raz neunikol láske veľkej, ako voda,
raz v lese o polnoci v Greccio,
i teba, more, stretal som i teba, jabloň námesačná,
tam spievaš pieseň, kde si vo mne opadla,
tam spievaš s listov áriu.

*

Len dýchni tak a vezmi kosti moje,
pozbav ma smyslov, idúc stále hodinami do závejov z krvi Krista Ježiša,
telo mi siaha k myriadám hviezdnym,
smrť, ty si nesčíselné číslo sama
a ja som prostý František,
ja potiaľ neviem počítať, ja plakal by som,
ja neplačem, mám slepé oči,
ja nerozumiem,
ja už sen snívam, matka ruža ľalia,
tak, spievajte žalm vespier piatočných, ja nevidím,
nech sprievod minút odchádza až za polárku strnulú,
mne odtiekajú oči ešte, ako to je?
viac spievať máte, ako plakať, moje krvinky.

*

Konečne prejdem hviezdy staré zpamäti,
tak budem v raji, hojda-hojdanko,
poslúchať trávy večný budíček
a hrať sa so svrčkami, to je jedno, tik-tak tik-tak,
pi-pi-pi pásť vtáčkov svadobných,
to málo chcem mať,
však, duša, Bohom zaoplývaš,
na mieste poslednom hoc hody ochutnáš,
preto jej, smrť, už podnes pohár lásky večnej!

*

Pozdravujem ťa, Carceri, ty hora uväznená,
na moje nohy, tichšie ako ruža karafiát, snežíš,
mám tvoje ružence, však kade idem, neviem,
i stigmy vrátim chrámu mojich jaskov mračných,
oblaky, neviem, neviem chodiť ľahko,
ja som dal sbohom hore Carceri,
tam nájdem ťažké lásky, moje platany
a moje kamence a mláčky s marnou fotografiou,
ale keď život ľudský stečie s ruky poslednej,
na lanské rieky vloží anjel ústa odvážne.

*

Umieram, odíď, slávna chvíľa Joba,
netrpím veľa, úzkosť malá padá mi do kalicha,
jak bolesť ľahkých pávov, ktorí strasú zlaté mince
a veno šatky svätej Veronky sa zdráham prijať,
buď menšia, ešte menšia, kotva moja vypuklá,
do hĺbky tvojho reliefu siahnuť rukou váham,
odlomiť dám sa ako kvietok, nech je pekný čas,
ó smrť, ó nezakrič, keď umriem pohotový na ceste,
jak zabudnutý kveštár ostatný.

*

Keď modlitbovú knižku zavre svätá Klára náhle,
zas na noc usína jej život o deň bližšie k smrti
a chvíľa, ktorá ešte mládne v rukách Ježiša,
prinesie slovo diakona: sbohom —
raz pri obrázku svätom zaspi, siná kajúcnica,
a šliapkou dotýkaj sa mojej večnosti, len závoj cítim,
odokry diaľku krýdlam lásky, prísna kvetinka,
nech končí svätý Duch ten refrain básne o slnku!

*

Sú mosty všetky v skvelých plameňoch, mať sladší stánok,
prejsť breh, mňa nevymení silná láska,
prúd rajskej hudby podryl boky holubice,
tak tečú husle cherubové, tak sa prelievaj,
môj blankyt celý v potokoch a mori, v meste pútnickom,
hraj, lutna vnútorná, keď k tebe vložím prsty mierne
a hraj, keď prevezmem rád bieleho ľva kmeňa Judu,
ja malý František, ja Božej lásky trubadúr.