ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blúdil som za šťastím,
neznal som radosti,
nepôjdem za vášňou,
Pán Boh ma pohostí.

Rozmarom chutili
kalných vôd pramene,
vážne to nemyslím,
mám srdce zjašené.

Neresť je ako had,
plazí sa zo siatin,
ľútosťou plný som,
k Bohu sa navrátim.

Rodia sa červánky,
nebo sa rozjasní,
keď ty nie, ó, Bože,
kto si ma privlastní?

Ja čakám na milosť,
kvet svoj ňou polejem,
pod nebom rodím sa,
pre nebo dozrejem.

Vzdal som sa mefistov,
píšem pár bledých slov
nebesám v liste:
Pre smútok zrelý som,
pre lásku chorý som,
Ježišu Kriste.

Bolí ma, preboha,
bolí ma obloha
nevinná, ranná,
chcel som byť svätým tiež,
veď ty vieš, veď ty vieš,
Mária Panna.

Ani tí svätcovia
nevedia jak som ja
v zákutiach smútil,
čo som sa naplakal
kým azúr hulákal,
kým svet ma mútil.

Ťažké dni padali,
bolestne pomaly
hľadal som Pána,
a tak som presedel
do sviatkov, do nedieľ
krvavé rána.

Som smutný. S pocelom
tvár smutným anjelom
zakrývam v liste.
V nebeskej výšine
smútok svoj stíšime,
ježišu Kriste.

Modlím sa k Bohu hlasne,
jak eremita v horách:
nauč ma písať básne
v najkrajších metaforách.

Nechám už, Pane, krásky,
dosť bolo bludov, lások,
vpleť svoje samohlásky
do mojich spoluhlások.

Bol zo mňa spustlý chasník,
znám brloh, viechu, šopy,
veď vieš, že ja som básnik,
mňa nikto nepochopí.

Dosť dlho boli hody
a po kantínach pračky,
v krčmách som písal ódy
pre pekné nalievačky.

Potom som nezadriemal
a nevyschla mi čaša,
len Ty si vína nemal
pre čardáš, pre primáša.

A keď som rána čakal
s hlavou na dievčom pliecku,
môj anjel zo sna plakal
v úbohom Tvojom decku.

Do srdca lásky mincou
zmije ma jedom kusli,
hynul som po hostincoch
vo víre diablích huslí.

Bol žobrák, čo bol pánom,
bez korunky som ostal
a Ty si, Pane, ránom
môj smútok zorám rozdal.

Zbohom buď, rozpustilosť,
už nevrátim sa besne,
Ty vylej na mňa milosť,
nauč ma krajšie piesne.

Chcem spievať spevy jasné,
hrať Dávidovou strunou,
povedz mi, čo je krásne
pod slnkom a pod lunou.

Povedz, kto je tá druhá,
podobná zlatovláske,
ja Šalomúnov sluha
nepôjdem k sábskej kráske.

Teraz sa v srdci mojom
s ľútosťou milosť striedať
nejdem už k hriechu zdrojom,
noc spí a noc je bledá.

Radšej Ťa budem chváliť,
kde holá piesku je púšť.
Nechci ma v pekle páliť
a k cigánom ma nepusť.

Je Prozreteľnosť na nebi,
každý z nás Boha velebí.

Za rána v chóre o štyroch
zahučí duše lesný roh.

Počítam večné minúty
na prsiach Krista zvinutý.

Do poľa, kde je obilie,
vlá moje okno motýlie.

Ja vo väzení zavretom
ukrývam srdce pred svetom

a útok diabla ponurý
udiera večne o múry.

Prichádza anjel baviť ma,
ó, to je smutná modlitba.

Vôľa sa vôľou zohýba —
a to je krásna modlitba.

Prepadám s láskou celý deň
milosti Božej v priehlbeň.

A na noc v hrobe štyroch stien
zatícha pieseň, husle, sen…

V blankytnom svojom prístreší
necítim sa dosť svojím,
mňa taká radosť neteší,
do večnosti sa strojím.

Do lásky život zahasne
a má to božský zmysel,
aké to bolo prekrásne,
keď Syn na kríži visel.

Si sladší, Pane, nad bozky,
nad všetky dievčie perny
a na ten dar tvoj kráľovský
teší sa sluha verný.

Tvoj kvet sa nebu usmieva,
niet v svete komu spievať,
už moju báseň dospieva
anjelských zborov deväť.

Naplní pieseň kališek,
spijem sa modrým spánkom,
spieval i svätý František,
keď išiel k večným stánkom.

U vymodlenej studnice
žíznivé srdce vzplanie,
dozreli Božie vinice
a bude vinobranie.

Nebesá sú mi ružové,
najkrajšie duša žiari
a Boh je sladký poznove,
večne sa delí v dary.

Mannou je biela ulica,
buď, Pane, pochválený,
obeta pre nás páli sa,
Baránok umučený.

Potom sa svätí radujú,
posledná radosť v nebi,
anjeli do fláut zadujú,
lámané jedzme chleby.

Pán Boh má studne, charizmy,
k Assisi pre mňa nieto diaľavy,
veď viete, že som mníchom,
ja nosím habit barnavý.

Nedbám a chodím svetom,
anjel má prsty v citare,
komunista mi zaklial,
neznaboh pľul po bulváre.

Bože, nie som Ťa ináč hodný, hľaď,
a poníženia dobré sú mi,
mám iba lásku do daru,
ty, láska, slinu na habite umy.

Oh, nerušte ma v milovaní,
som bratom bratov sladkých múk,
láska sa volá biela holubica,
vyrytá menom do jabĺk.

Nerušte moje bozky lásky,
v smútku som hľadal cesty k rtom,
ó, rána ranené
s anjelským kalichom.

Nerušte, teraz v ruke mám
pre duše biely chlieb,
ja rád sa dlho modlím,
mám mnoho krásnych modlitieb.

Hľa, svet je premožený,
ja potlačil som pýchu,
pri samom srdci Seraf hrá mi
v porciunkulovom tichu.