Zlatý fond > Diela > Hviezdy a smútok


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Hviezdy a smútok

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 218 čitateľov

Pieseň, ktorú som nezaspieval

Noc kulís


Stromy sa v hrive vzňali, snia o každom vlásku,
ja nemám čarodejný prútok,
som zamyslený, ako kto mal lásku,
vešti mi ty, noc, koľký bude smútok.

Voňavý vietor vstal z tráv, k oblakom šiel,
vzal adresu a písal krásnu pre labuť…
Kalich je horký, plávam k brehu omše,
obeta trvá, nekonečná púť.

Do tretej extázy, až k tretím zorám
strieborne zavanul môj život padajúci,
zem strhla obraz, nebo rozbilo rám,
to bola hra, v nej som sa vídal mrúci.

Noc, ty ma neokrídliš krehkým slovom,
na mŕtvej perne tvojej čierny list,
zavelím v chod vo víne kalichovom,
musím i takto, musím takto ísť.

Jeseň


Starecká je jeseň
ubolená.
Každá moja túha - smutná žena.

Roztomilú, novú
krásu zdeľ mi,
dnes som zamyslený
veľmi, veľmi.

Kalváriou-cestou
žltých listov,
ej, môj život, život
mladých Kristov.

Hmla a svet a prorok
zmiera prázdny
a nech žijú, žijú
veční blázni.

Neskoré sú noci
septembrové,
ukrižuj nás, Pane,
v novom Slove.

Ostrov mŕtvych


Keď som raz videl Noc spať v tráve horeznačky,
tu naraz som sa opil oblohou
a svätú prísahu som zložil na obláčky,
že nevrátim sa späť do brlohov.

A keď som potom nechal príšery a mačky,
ako ma zadula hmlou mladá zem,
volal som lesné panny, bledé zaklínačky,
aby ma uložili k vílam sem.

Keď vtonul som do tráv a nestál som o panny,
hoc som im závidel v snách vraní vlas,
májový vietor dal mi, čo mal orgovány,
a tak ma chytil za opilý pás.

Potom ma vzniesol nebom k sépiovým výškam,
nechal som grúne hladným zajacom,
mával som jarabinám, purpurovým líškam,
medvedím skrýšam, horám, palácom.

V mesačnej polnoci les práve jazero pil,
už ma viac nevideli potoky,
jak zrelý fantóm bohov v oblak som sa vtopil,
stále výš hnal môj letún divoký.

A tak som preháňal hviezd modré križovatky,
zúfale som sa metal prachom ciest,
a keď som obežnice minul, stálic zlatky,
pomarančový mesiac chcel som jesť.

Videl som krvavé a roztúžené sféry,
po Mliečnej dráhe blúznil som jak snár,
tu hviezda hviezdu zvala vábivými pery,
tu milý blankyt dal si bozkať tvár.

A teraz už len ísť až k fantazmagóriám,
zviedli ma slasti popolavých pien,
chcem počuť čisté spevy, podobné Máriám,
modlitby bolestných a Božích žien.

A čul som divnú hudbu, nehrali ju znova,
zamilovaní stíchli po chvíli,
nepoznám sladkú reč hviezd, chcel som počuť slová,
čo počúvajú zlatí motýli.

Vo vetre maľovanej lásky rozhojdaný
už som bol len jak vzdušná halúzka,
vanul som knihou oblakov a trhal strany,
oh, pre môj život kniha priúzka.

A tu som stretol rojkov, krásnych vyvrheľov,
stá a stá druhov, bláznov, nadšencov,
s rozbitou zemou v dlani, stroskotanou, bielou,
podobnou tvári starých mládencov.

Ja kolembal som svätých porazených, pre nich
chvíľu som myslel na zlé milenky,
a púpavnatý vesmír, príbuzný môj ženích,
mal potuteľné o mne myšlienky.

Povedzte svoje mená na dne týchto morí,
vy svätí, porazení po láske,
viem alchýmiu sŕdc, znám choré meteory,
som dieťa zakliate a tulácke.

Ach, zbohom, vzácne hady, prevelebné zmije,
pavúčie siete, nite chodníkov!
Zabral som na jazerá, kde sa láska myje,
tá láska nyvá, smutný drahý kov.

Splynul som jako zlý blud s ružovými rajmi,
jak plodom sladká jabloň hýril som,
Cherube, ktorý Adamovi hral si, hraj mi
a ja sa zmením v šťastný Evin strom.

Auroru z neba odvesím a dám ju devám,
zobudím z hlbín hada rozkoše,
budete všetky podobať sa zvodným Evám
a poskáčete medzi rákosie,

budete láskou plné, biele telo vaše,
z ktorého rozvoňajú fialky,
do posvätených vezmem rúk jak sväté čaše,
kypiace silou starej gorálky.

Skryte ma za svoj tieň, dám vám kríž dramatický
na mladé vlny čela, úst a pŕs,
do víchríc vašich brehov skrýval som sa vždycky,
prekvíliac tak svoj život skrz-naskrz,

budem vám vravieť sny, mám veľmi krehkú mladosť,
jar večná zaviedla ma k pokladom,
lásku som hľadal vždy a keď som poznal radosť,
urážal som ju samým pohľadom.

Na spodku večnosti sa kajám v bielej plachte,
plný som ťažkých nešťastí a omylov,
zelené hlupstvá veziem, cestu mojej jachte!
Spustnem i s celou kvetnou flotilou.

Čím som to vlastne tu, na nebi utopencov,
akúsi svadbu, tuším, spravil som,
bez družíc páperových, bez sna, bez mládencov
dal som sa tančiť s nebom opilcom.

Ja som chcel zosňať výšku, odkliať plesá neba,
lkal som pre lásky moje, pre víly,
ja vidina, ja zdrap, ja som chcel, večnosť, teba,
ja fenoménon, ja dym zblúdilý.

Orient slncí, neha žien! Skry ma, ilúzia,
najsladší môj i plavých bohov dar,
v červánkoch svet už letí, dobehnem snáď i ja,
prv než do hmlovín padnem s ním na tvár.

Bedársky dnešok


Z éteru chlapček v studni neba
úsvitom nezorie deň.
Neviem, ako sa modliť budem
raňajšiu novú modlitbu.

Som bedár zarudlej tváre,
krv mám podliatu žalobou
krivdy.
Pôjdeme? Nepôjdeme?

Tedy ideme.
Ideme porazenecky!
Vejú smutné vlajky v brázdy,
v studené hĺbky ciest.

Neviem. Neviem. Ideme.
Svet je tribúna, ulica, dav,
rečníka niet.

Bez veľkej myšlienky
tramvaje vrčia námestím
aj ľudia.

A tu je torzo, to je torzo,
básnici nehovoria
do dňa.

V zvesené krídla svetlo
zoviera deň.
A slnce máče lagúny ulíc
hrivou v kvete.

Plamene zeme kúpu oči
a mrzká hradská domova
v prachu.
Koho to bolí, že spia ruky
kostnaté
v okne.

O poludní a bez poludnia
visíme vežou z oblohy jak srdce zvona
v rozliatych dvanásť hodín.

Padli sme,
duchovia padlí, spupne, vysoko
do modrých poludní.
Oddych sa zlámal na kusy,
sen z hladkostí a kvádrov
a pohľad pruhovaný
latami plotu.

Dve moje labute,
dve oči väznené.

V sto stmievaní,
v stá mŕtvych zrakov
vplúžili
dve labute, dve kliatby, dve vášne

a letia,
letia dve jachty posledné, dvaja smutní,
dve oči väznené.

Zabolí krute,
ešte raz život zabolí
do mrákot.

A diaľka napne ústa
v tonúcich trávach brehov;
aby sme nezabudli,
že radosť z mostov a dúh
a z takých oblúkov
je ničím,
aby sme nezabudli
na ilúzie odišlých
s otázkou diaľky a tmy
v sklamaní.
A boli hladní ako my,
neradostne sme odplávali,
a boli hladní ako my.

Pobledlých tvarov splavy
jednako stratili sme.
Veci sa súžili v bolesti
do tmava,
veci sa opierali o hrany sveta,
veci sa opierali
o hrdzavé chrbty vĺn
do zaviata.

Jak fosfor — stleli vidiny
v údolí mŕtvom.
V údolí jozafatskom
kľakli sme k pádu.
Dve labute, dva vŕšky
vrástli do hustého večera
vražedne, oddane.
Dve lásky, dve milenky,
milovať nikdy nebudú.
Dve moje labute,
dychtíte mojou túhou,
pádite mojím snom
v zadutí,
dve moje labute.

Noc zapla za vôz more
a ťahá hory-doly.
Búrte sa, vlny,
na víchra vodách tvrdé tango ľudí,
búrte sa, vlny,
do hrobu temnôt zapriahnuté srdcia.

Ja milujem nespokojencov
noci.
A ty, ó, nebo, plávaš,
nespokojné nebo v tuláckom víne,
s čiernou postavou mojou
bez kotvy.

Oh, neviem, čo ešte milujem.
Je všetko teraz. V noc svätojánsku.

Nenávisť nemala byť.
Noc! Keby tu človek nežil, abo zmiznul.
Noc! Aspoň ty, ó, noc, spoj ma s horami,
stvor drámu v svojom lone
a daj mi jedno dejstvo
k úteku.

Rov


Keď som ťa prvým okom videl,
kováči
kovali strechu na nebi,
a ja som prisahal
na krásu bohýň,
na oko
bohyne Junony.

Dul biely vietor tvojich očú
a ústa v bozky ústili,
o vlnobitie tvojich pŕs
rozkošne zavesil sa
budúci chlapček-námorník.
Veslári dvaja hnali
smutný môj čln.

Tvoj dych sa odvesil
spod neba jahodového
a valil poľom spevy spevov: lásku.
Padali vŕšky na kolená
na nalomenú vôňu lúk.

V bezodnom stál som zhíknutí.
Ozvala si sa hĺbkam.

Do studní padli zvony tvojich slov
jak do poludnia.

Potom si sklamala,
potom si hasla bielym telom,
neostalo mi z milovania
iba hrsť sladkých bludov,
hruď tvoja vzdmula sa dvoma sopkami,
dva tvoje Vezuvy
zasypali môj Neapol.

A
dnes
sen
má šedé šaty väzenské.
Šarkani štyria ťahajú
môj čierny koráb po horách.

Choré hviezdy


Z väzenia, ohne, poďme
ta pod oblohu holú,
Sirény chorej noci
padajú mŕtvo dolu.

A tak je všetko strašné
u toho mŕtvol lesa…
Siamská kráska, povedz,
modlíš sa ešte, vieš sa?

Aj tam sú slncia ťažké?
Aj u vás hasne, hasne?
Siamská kráska, povedz,
prečo miluješ krásne?

Ó, daj sa nenávidieť
tu na asfalte, dlážke,
keď neprenesieš sem mi
pralesy svoje ťažké,

keď nevieš, že som chorý.
Niet zotavenia vo dne.
Noc vytrvale kráča,
ku chorým hviezdam poďme.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.