Zlatý fond > Diela > Hviezdy a smútok


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Hviezdy a smútok

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 218 čitateľov

Biele cesty

Sny


Po čele sny mi chodia,
po tvári sieť mi pradú,
holúbky bielej mysle,
bieleho vtáci sadu.

Zreli jak klas ku klasu,
deň ku dňu, prút ku prútu,
dýchali rosu, hudbu
na nebi odpočutú.

Idem a stojím, idem,
vravím, že idem-stojím,
bolestne hreje láska,
jar plače kvetom svojím.

Cez všetky vlákna vidím
tvár milujúcej spiacej,
na veľké ohne volám
plam noci nehoriacej.

Tá svätojánska muška
šla v taji, nedotlela,
do mojej cesty mávla,
jak sobotienka biela.

Nebude kúska zlata
v tom veľkom prebudení?
ostanem ako mramor
faraónovej ženy.

Ó, verím, verím v ticho,
v sen verím bez pohľadu,
sto sedmikrás ma hreje,
sto farieb vodopádu.

Vidiny


Zjav duše v končín tkanive
tvár halí v svetlá tône,
kľakli si ku mne tajomstvá,
bojím sa o ne.

Diaľ je jak les, stráň vetvy tká
árie spodnej škály,
na sklenom fijál jazere
krás mandolíny hráli.

V prchavo matných šelestoch
čuť tisíceré ruky,
hrám zvonkovými svetlami,
plám svetelnými zvuky.

Na sivých vláhach v splave chvíľ
blyštia sa oči hadie,
do podoblačnej ríše zriem,
mne novú hrôzu pradie.

Zjav duše z diaľav schytí ma
vo vidín vlhkej pare.
Čítam a čítam v horúčke,
v kriesení, muke, žiare.

Pohľady


Veslári bielej diaľavy
tkli rána okom rosy,
teraz sa úsvit prelomil,
najprv bol šedo-kosý.

Vo svetle hrany vecí tnú,
vo víchre premenenia,
pohľadom v hĺbky oblohy
hrá oko pulzom vrenia.

Hry pásma vesmír neskryje,
neviditeľná brána,
cez studne idú, cez hviezdy
budúce naše rána.

Čakavo hlásky v tráve snia
a potom vstanú v puky,
priebojné sloky zazvonia,
zahučia v oku zvuky.

Ó, svety, šerá, svitania!
ó, divotvorné siete!
ó, zraky tisícerých hmiel
pri neskutočnej méte!

Ó, chrámy, svätý majestát!
ó, sviečok husté rady!
Široko oči otvorím,
jak chlapec som ja mladý.

A neprestanem vidieť, priasť
na krehkej diaľok clone,
maľujem pestrý pohyb sfér,
na horách ostré vône.

Dumy


Začarovane žijem.
Kde mi je motýľ? Uletel!
Toto sú smutné astry
a stelú krásu bielych tiel.

Chvíľ požiar vstane,
chvíle mrú ešte v studienkach,
kolomidúce cesty
ja tancujúci halím v prach.

Teraz som si to zmyslel,
zbytočný mi je ohnivák,
v samote v svojich hmlách som,
v oblakoch budem ako vták.

Mám kázať vtáčkom, rybám,
hľadám tú zlatú postilu,
do tela dúm reč vkliata
zaplače pieseň unylú.

Tieň tváre nemý krehne,
pozerám na prízrak,
hovorí ústy samôt
do seba vpadlý zrak.

Dni šumia v dlhých sukniach,
priestorov svetlých pijem šum,
je tisíceré hlucho,
státisíceré publikum.

Myšlienka


Pocelom mája zaviate
spia ešte snežné dievčatá.
Nad zradou blízkych rudých chvíľ
trasľavý éter vajatá.

Sklopenej lásky slnečnej
nevidieť lúča hranicu,
horúce svetlá, padajte
na oka môjho sietnicu.

Ja na vás hľadím, ráno je,
na rozkvet čakám v úsvite,
strom nesie krásne ovocie,
prečo ma, plody, mučíte?

Myslím, tkám ťažké páperie,
stesk vlákno mysle dopovie,
možno, že ešte jedenkrát
zapučí rajské stromovie.

Zovreté, vlákna, nový hlad,
pohnete vetrom spiaci dych,
kľaknem a vstanem v modlitbách
širokých, veľkých, svadobných.

Hlas


I ponad orgie, i ponad kvety
hlas zuní, kosí,
jak nebezpečný čarodej tu stojí,
žaluje, prosí.

Spev brehov morských videl som, keď sadal
na lodné sľuky,
po padajúcich hmlách šiel ďalej príliv,
podal mi ruky.

V ozvenách hory rozhučané u riav
kľakli si hlasne,
k nim schýlil som sa recitovať
najkrajšie básne.

Pršanie neba znášalo sa v hviezdach
v údolia ranné,
modlitby svätcov od oblohy čul som
pozväzované.

Od štyroch vetrov okrídlene húdli
duchovia veľkí,
oni by vzali srdcia, trpiteľa
i trpiteľky.

Tisícich vrava okamžikov tesných
horúčkou zvrela,
na mojom zraku každá chvíľa bola
rovnaká, biela.

Zvuk blízkych diaľok zvonil ružiam, prachu,
vlnil sa klasom,
na mojom srdci ozýval sa tlkot
sfarbeným hlasom.

Slovo


A človek vykrváca slovo.
Zamĺknu kvety, stíchne zem.
Milujem slovo krvi,
milujem.

Jedného slova váha:
ostatok, život, smäd i hlad.
Svet zazelená sa vám
v stromorad.

Agátmi by si natrel ústa,
bozkami sadnem na kvet líp,
vytrhnem zo srdca vám
hadí šíp.

Bez žalôb i bez ponosy
v bolesti by vás pohostil,
pri stole Božom pezinskom
by sa spil.

Hostinu s vami slávil by
od Turíc druhých do Turíc,
volali by sme lásku
lastovíc.

Vás mi dnes neohreje zem,
vráťte sa naspäť, oblaky.
Sme v jednom slove ľudskom
rovnakí.

Človek človeka poznal
v láskavom pozdrave.
Na slovo hľadeli sme
krvavé.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.