ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Výsledok bádania a dlhovekého mudrovania — ktorý dospel v našom čase k jasnejšiemu povedomiu — je ten, že už iba to má právo na skutočnosť, na stavanie a život, čo sa ospravedlnilo pred súdnou stolicou ducha, myšlienky, idey, tejto verejnej, obecnej mravnosti sveta. Duchovný život je poistením života svetského, obecného, zjavného a verejného; kde nie je tamten rozvinutý, tam ani tento dobrého zveľadenia, vzrastu a rozkvetu mať nemôže, ani vskutku nemá. Zato, hľa, sa ešte národy nikdy tak neobzerali na to, čo ony z duchovných darov alebo pokladov či už ukázali, či ešte len pre budúce ukázanie majú prichystané — ako to teraz vidíme uskutočňovať. Lebo keď sa národ po tom ohliada, čo on duchovné stvoril a uskutočnil, vtedy sám seba objíma, sám seba rád má, sám seba vidí, cíti, vie, rozumie. V tomto ohliadaní sa na cestu za sebou už odloženú, v tomto novom prehliadaní starých skutkov ducha vyrastá v ňom túžba a vôľa po nadložení, nadsadení a nadpradení stavby a nite dedovsko-otcovských svetoskutkov.

A k týmto kmeňom a národom, ktoré samy seba akoby vyhrabávajú a v nového človeka k životu povolaného obliekajú, patríme aj my Slováci, dávajúc na vedomie svetu, že ani my nechceme už viac zakliati hlivieť v tej kôre zemskej číreho telesného, nízkeho, podlého živobytia, ale túžime vyslobodiť sa zo stavu len práve trpiaceho k zasahovaniu do pásma skutkov oslavujúcich v jednotlivých národoch celé človečenstvo. Cesta najprvšia, ktorou chceme k tomuto cieľu prísť, je upovedomenie v nás všetkého toho, čo sme už skutočne dokázali, čím sme na svete boli a bývali. A tu na tejto ceste spomenutia nachádzame aj miesta prázdne, ktoré kričia na nás, aby sme ich vyplnili a doplnili. Čistú, jasnú a zreteľnú povedomosť našej národnosti slovenskej síce darmo budeme hľadať po pustých poliach starovekosti; lebo náš kmeň nežil na svete samostatne, iba za jeden krátky čas, aj tento čas bol iba časom sily svetskej, telesnej, časom vojenskej surmy, v ktorom málo duch a čistá povedomosť, o toľko ale viac šabľa, halapartňa a budzogáň panovali. Minulosť nebola pre nás tou zemou, na ktorej by bol mohol k ovociu dozrievať kvet povedomia národno-slovenského, ale len zemou, na ktorej sa koreň a peň samého národa šíril, skúšal, k možnosti kvetu a ovocia ustaľoval a ujednostajňoval. Predsa ale sa musíme aj na to samotné živorenie ohliadať, a už i na tú čistú tabuľu, na ktorú náš národ ešte iba písať má svoje skutky, pozornosť našu obracať; najmä ale po tom sa čo najpilnejšie obzerať máme čo sa nám ukazuje ako skutočné puky čistejšieho národného povedomia na strome velebného Slovenska.

Pred okom znovu sa k vyššiemu životu prebúdzajúceho národa musí sa zreteľne a jasne všetko to rozvinúť, čo on doteraz robil, ako cítil, myslel, jednal a žil, aby jednak mohol dostať dôveru do seba, že totiž skutočne už dačo počal, v ktorom už iba pokračovať má, jednak ale aj svetu ukázať, že on nie je nováčik a dáky regrút, dáky cudzinec v spoločnosti sveta a ľudstva, ktorý by bez všetkého poručenstva dedov sám a sám nepovolaný osoboval si právo na uznanie. Počiatky všetkých národov sa kládli nevedomky, tlakom vonkajších príhod napomáhané; ale ďalšie stavanie na nich bolo dokonávané vždy s väčším a väčším povedomím. Bez týchto počiatkov a základov nešlo nikdy stavanie duchovného života dopredu, zato ani uznanie národa ako takého nie je len taká dáka ľahká vec; preto kto chce v rade európskych národov samobytne vystúpiť a slovo viesť, musí sa vedieť preukázať s dačím takým, čo by svedčilo o ňom, že bol platným údom človečenstva, aspoň istotne, že už počal žiť na svete duchovne dôležitý život. Plemená aziatské, ktoré sa v ničomnosti svojej boli vyrojili na Európu, nemali budúcnosť života národno-samotvornú, samostatnú zato, že nikdy neprišli stavajúc, ale zakaždým rúcali. Čo ony pováľali, to sa v lepšej chvíli oveľa krajšie vystavilo — ako také, čo bolo na večných základoch ducha postavené. Časné stavenie sa môže zváľať, ale večná podstata duchovných pomníkov ľudskej sily zostáva nedotknutou k majetku a požitku duchov so sebou spriatelených. My teda, Slováci, bárs sme od časov pováľania kráľovstva slovenského (r. 907) boli ticho ukrytí v hlbokých tatranských dolinách, národ bez výbojov a krviprelievania, ľud v neslobode, opustený, predsa sme zanechali šľapaje duchovného žitia na dokázanie toho, že čo sme pre vonkajšie, zapieravo na nás pôsobiace okolnosti a príhody vtedy uskutočniť nemohli, na tom ani naše životné sily sa nezmarili, a zato zostala nám budúcnosť.

Lež teda teraz, keď už skutočne aj my Slováci sa chceme postaviť po boku kmeňov slovanských, majúcich svoju budúcnosť v celku národnom, seba ako kmeň živý, vzdelaný, silný a šťastný vidieť, musíme tiež všetku prácu na to vynaložiť, aby sme sa ozaj objavili ako čerstvý kmeň slovanský, aby sme ukázali svetu aj Slovanstvu, že jesto v nás dosť pôvodnej sily a že nezačíname dačo nové, ale že iba pokračujeme v živote už dávno počatom, že máme teda právo, ba povinnosť, hovoriť v ľudstve a hlásiť sa k vyššiemu životu na svete. Keď sa podívame na iné národy, teda vidíme, že aj ony — a to aj tie, ktoré majú bohatú literatúru — iba v pozdejších časoch prišli k jasnejšiemu povedomiu svojej národnosti, svojho určenia. Najprv sa aj ony len v istých čiastkach umenia a známosti pohybovali, majúc literatúru často za cieľ svojho usilovania. V novších časoch vidíme ale u všetkých národov európskych, že sú im známosti a literatúra nie konečným cieľom života, ale iba zbrojou nebeskou, ktorou si dobývajú ten vyšší Jeruzalem slávy, cti a národného spasenia. My v tomto ohľade bývame často prekáraní sprostou námietkou, že to, čo náš kmeň doteraz urobil na poli literatúry, obce, cirkvi atď., nie je jeho; že teda všetko to nás ani nezaväzuje k slovenskému národnému žitiu a pracovaniu. Menovite naši spolumešťania v uhorskej krajine, Maďari, nás chcú v našom národnom živote pomýliť tým, že Slováci v literatúre vždy cudzími jazykmi, v obci na cudzom poli a v právach sebe iba požičaných účinkovali a na svete nič samotvorného nevystavali a neurobili: teraz teda že sú povinní celkom sa oddať Maďarstvu a v ňom hľadať svoje spasenie. My odpovieme oveľa prirodzenejšie. To vyššie povedomie slovenskej národnosti nebolo síce tak u našich, ako ani u maďarských predkov; — títo, pravda, sa prebudili skôr, idúc po šľapajach u seba už prv ako-tak prebudzovaného života: ale tak ako u nich, stalo sa to aj u nás, že sme sa tiež — idúc po šľapajach u nás vyšším povedomím sa okrášlených duchov — povýšili k jasnému poznaniu seba samých a svojho povolania. A keď bolo slobodno v časoch minulých dedom našich dedov hovoriť a jednať na svete spôsobom primeraným tým vekom, musí byť aj nám dovolené zasahovať do našich časov naším vlastným spôsobom.

My sme vnukovia dedov a synovia otcov našich. A tak teda ako hovorili, konali, pracovali a žili Slováci ako bojovníci, remeselníci, kupci, učení a občania, chceme vravieť a konať vo svojom povolaní ako Slováci, v povedomí slovenskom. Tuná sa síce zdá byť iba v slovách rozdiel, ten je ale tak podstatný, že na ňom je založené všetko naše šťastie, všetka naša budúcnosť. A my sme o toľko vyšší od našich dedov v slovenskom povedomí, o koľko vyslovenejšie chceme byť dačo vo svete ako Slováci. V tom je česť aj sláva národov, že nielen zasahujú do behu sveta, ale to robia aj ako také, to jest národne, s povedomosťou svojej národnej osobnosti. Francúz vie dobre, že čo on robí a je, to robí a je ako Francúz; zato kamkoľvek príde a čokoľvek vykoná, všade a všetkému vtlačí znamenie svojej osobitej národnosti. Tento ťah preniká celého ducha a zasahuje až do najnižšej vrstvy spoločnosti francúzskeho národa. Jeden francúzsky kočiš prišiel raz do jednej kaviarne v Londýne a keď sa tam daktorý Angličan osmelil vypustiť z úst posmešok na jeho národnú francúzsku česť, kočiš nelenivý, vytrhnúc z ruky jedného biliard hrajúceho Angličana tágo, tak toho posmeškára do tváre capil, že ho zaraz krv zaliala. A to bol iba kočiš, sám a sám medzi samým cudzím národom. A keď sa Angličana spýtaš, kto by boli Angličania, teda ti odpovie: kto objíma svojím loďstvom oceán, kto zaujal všetky trhy veľkých miest sveta svojím tovarom, kto veľkú Čínu prikryl, kto preletel nekonečné moria a dosiahol východnú Indiu s jej veličiznými pokladmi, to sme my, to, hľa, sú Angličania.

Aj my teda musíme sa už raz naučiť byť Slovákmi. A najprv to musíte urobiť vy, učení a osvietení ľudia slovenskí. Lebo od vás ide dobrý tón po strunách národného života. Lebo akože sa bude pýšiť menom Slovák slovenský remeselník, keď vidí, že jeho kňaz, jeho advokát, jeho sudca, jeho pán nič na to nedrží, alebo práve sami svoj slovenský pôvod zapiera a za svoje plemeno sa falošne hanbí. Jesto u nás dosť učených ľudí, ktorí síce nenáležia do tábora hnusných odpadlíkov od svojej krvi, predsa ale česť a slávu slovenského mena v ničom nerozširujú, mysliac, že sú k tomu regulárni svojho stavu a rádu nie zaviazaní. Nech len mnohý pedant vie naspamäť konverzačný lexikon, už si myslí, že má vo svojom úrade dosť európskej vzdelanosti. A predsa teraz nie je nič špatnejšieho, ako zostávať nepripojeným k istej celosti dákeho princípu. Už nech si je teraz človek, čo chce, nech si len je dačo, má svoj svet, má svoju kompániu, svoj regiment. Osamotení zostávajú iba tí, čo kepeň po vetre obracajú, ani sem ani tam nenáležiac. Teraz čo chce žiť, musí mať farbu aj vôňu národnosti.

Duch národa je jeden subjekt, ako jeden človek, jedna osoba. Ako má on svoje zvláštnosti, svoj pôvodný duch, iba jemu samotnému náležiaci, ktoré určiteľnosti ho robia osobou od osoby druhej rozdielnou, práve tak má aj jeden celý národ takú svoju, od iných ho oddeľujúcu osobnosť. Len, pravda, táto celosť národná je masou bez riadu a skladu, bez jazyka a hlavy, ktorá — keď chce hovoriť a stávať na svete — musí byť predstavená, alebo, ako sa vraví, reprezentovaná. Túto reprezentáciu uskutočňujú jednotlivci, vynikajúci vo všetkých odboroch a okresoch života ako spoločenského, tak občianskeho, ako cirkevného a literárneho. Takíto duchom znamenitejší ľudia sú ústa národov: čo sú oni všetci pospolu a dohromady, to je duchovný život národa, jeho česť, jeho sláva. Ako sa národ sám v sebe vzdelal, stvoril a duchovne vyvinul, ako konečne prišiel k dokonalému poznaniu i uskutočneniu svojho určenia a povolania, to poznávame podľa tých osôb, ktoré svoje hlavy znali pozdvihnúť k vyšším krajom cnosti a statočnosti vojenskej, mestskej, vednej, cirkevnej a literárnej. Veľké historické osoby, povstalé na poli občianskeho života, sú svedectvom, že sa národ k štátu či obci, to jest k životu krajinskému pozdvihol; ale postavy, ktoré vynikli na poli literatúry a umenia, robili viac len, cestu k založeniu obce a štátu, v nich je možnosť zriadenia sa ľudí v jednu obec, krajinu. Menovite filozofia je tá vedomosť pre každý, najmä ale pre náš, nanovo sa prebúdzajúci národ slovenský najpotrebnejšia, pomocou ktorej sa národ približuje k poznaniu toho, čo má byť, k preniknutiu svojho určenia a povolania svojím duchom. Bez filozofie sa nemôžu tie rozličné, tajné, vo všetkých ohľadoch a bokoch národa sa zjavujúce hlasy v jednu pieseň životnú, v jeden veľký zmysel zobrať, bez ktorej prepočiatočnosti, primitívnosti ducha a života národného všetka skúsenosť a mnohohovorčivosť nič nepomôže, bo nikoho zo sna neprebudí, v zmätkoch istoty, v búrach bezpečnosti, v strachoch a hrôzach smelosti nedodá. Môže sa dívať do priestranstiev rozliatych a roztočených nebeských telies koľko chce filister, nerozumejúci povahe elíps, kúbov, štvorhranov a nemajúci známosti aprioristickej, filozofickej, ich poťahov a pomerov: nuž predsa nebude keplerovským nesmrteľným zákonom nič rozumieť. Rovnako sa má vec aj s tým človekom, ktorý sa díva do kroník a takrečených pragmatík, na mapy a do zákonníkových bachantov národov, ale nedonesie k tomu všetkému filozofiu a zakotvené považovanie na podstatu vecí. Zmúti sa mu zrak, jeho hlava a mozog dostanú závrat, až sa mu celé, celučičké národy v zmätku jednotlivých úkazov zjavia iba ako lopty, ktorými si slepá náhoda pohadzovala; zhliadne iba sebevôľu, agregát, hŕby ľudí a marasť náruživostí namiesto živého, krásneho celku národového, človečenského. Tuná je to široko-ďaleké pole, po ktorom sa nepočetné množstvo síce učených, ale filozofie nemajúcich ľudí túla, tých ľudí, ktorým zo srdca vyletela živá viera a do ich ducha sa živá a životná veda zaštepiť nemohla. Zato je takýmto ľudkovcom história ľudstva iba agregát, najviac keď ju ešte ako hŕbu biografií jednotlivcov považujú, a tak aj národné dejiny sú im iba povahopisy osôb, tieto ale zas len guľky slepej náhody, všetko dohromady vidia len ako takú trmu-vrmu kocúrov a mačiek na rákoši. Pomáhajú si najlepšie anekdotkami a rozprávočkami a malichernými klebietkami o veľkých ľuďoch, nazbieranými po kaviarňach a pri punčových stolíkoch, a v tomto džavote a štebote domnievajú sa mať a znať históriu ľudstva. Keby si ale hľadal jednotu v tom všetkom, teda by si sa do súdneho dňa nahľadal — a predsa ju nenašiel.

Takto sa robilo a robí aj s našou mládežou pri jej literárnom, školskom vzdelávaní; ona náleží k jednému celku národnému, ale nikdy nepočuje ani len slova o tejto jednote, z ktorej pochádza, o jej šťastných alebo nešťastných osudoch, o jej vyvíjaní sa v minulosti, slovom — o národnom živote slovenskom ani chýru ani slychu! Mnoho, premnoho sa učiť a ničomu nerozumieť, najmä ale nič o Slovákoch nevedieť, to je teraz na bielom dni u veľa učiteľov a učených slovenských. A keď pohliadne mladý Slovák do kníh načmáraných cudzincami, so žalosťou a nevôľou sa musí od nich odhodiť, lebo tam iba posmech, hanu a potupu na svoj národ vykydnutú nachodí. Je to veľmi jasný dôvod toho, že keď sa chce národ poznať, nesmie sa postaviť do škôl, ktoré mu iné, cudzie živly, cudzí duchovia vystavili, nesmie sa ísť poznávať do kníh, ktoré cudzinci o ňom pospisovali, ale musí zobrať všetku svoju silu a pravdu svojho života, musí vyhrabávať sám zo svojho vlastného života, z bludov aj cností, odkrývajúc zásteru minulosti, pod ktorou časom a osudmi zamúlené ležia šľapaje jeho dedov a pradedov. Dvojaký osud postretáva národy pri takomto hľadaní znakov a šľapají svojho minulého života: jedny totiž majú svoje šľapaje poznačené, iné ich nemajú. Dospelý národ si značí všetko a jeho synovia, keď už má schádzať zo sveta, zbierajú to úzkostlivo ako v strachu, aby s národom jeho pamiatka z knihy ľudského pokolenia nebola vymazaná; napriek tomu národ rastúci, nedospelý a ešte k dačomu väčšiemu sa chystajúci nepoznačuje si úzkomyseľne svoje dychy a svoje šľapaje, on sa viac smelému mládencovi rovná, ktorý, idúc do hory, neznačí si chodníček v tej junáckej nádeji, že hocikade von potrafí. Ale o takýchto národných počiatočníkov sa ani druhé národy veľmi nestarajú. Je to aj z tohto ohľadu s národmi tak ako s jednotlivými ľuďmi. Žiaden sa veľmi neobzerá na malého chlapca, nech si je on akýkoľvek, nech si z neho bárs Napoleona duch sveta mieni vychovať; a veď ani o jednom naozaj veľkom mužovi nič iné s istotou nevieme, ako tiež len o jeho zjavných veľkých skutkoch. O jeho mladosti ani vrstovníci ani potomci nič nevedeli vypraviť, lebo sa na ňu nik nepriamil; keď ale už zablysol svetu výrazom veľkej duše, hneď by každý filister rád vedel, ako chlapec vyzeral! Aj náš národ sa s takýmto osudom na dlhej ceste svojho života stretal, takže ani oň sa nik z národov veľmi nestaral, ani jeho kroky, ani jeho osudy nik — alebo málokto, aj ten nie veľmi priateľsky — nepoznačoval, takže práve jeho vlastné junácke krásne skutky a činy iní si poprivlastňovali a naším perím sa pookrašľovali. Darmo je — nebolo národného povedomia, tejto pečate bezpečnosti, ktorou jedine sa, skutky ustaľujú a istou majetnosťou stávajú. Bársako veľké skutky, pokým nie sú aj pečaťou národného povedomia poznačené, zostanú naveky ako res nullius, quae cedit primo occupanti,^[2] ako stádo divokých zverov, ktoré tomu pripadajú, kto si ich prvý podmaní, skrotí, osvojí. Takéto skutky slovanské sú polapané v ohradách cudzích národov. Teraz nám nič nezostáva, ako vydobyť ich a ukázať, že bárs sú bez tej pečate, sú predsa naše.

My medzitým, ani nesmúťme k zúfaniu, ani sa nedivme k omrzeniu nad nepriazňou cudzích národov, dokazovanou k nášmu národu. Náš národ bol pred očami cudzincov vždy a naveky len taký naoko zanedbaný chlapčisko, ktorého nedbalosť bola medzitým iba následok hlbšieho vnútorného života, ukrytých darov a mocí, pre ktorý obsah svojho ducha nikdy nenachádzal radosti v prítomnosti. Každý filister o ňom zle myslel, ohováral ho, posmieval sa mu, lebo sa roztržitý slovenský chlapčisko do jeho filisterských regúl, do cudzinských reholí vmestiť vonkoncom neznal a nemohol. Keď spieval, bol im ľahkomyseľný, keď plakal, bol im babský, keď bojoval, bol im divoký, keď v svojich dedinách žil, bol im podlý, otrocký, keď mestá zakladal, bol im bojazlivý, keď sa cez moria plavil, bol im ziskovný, keď ustupoval, smiali sa jeho dobrote, keď na výboje šiel, preklínali jeho moc, keď sa sám v sebe zosilňoval, sprisahali sa proti nemu, keď sa s nimi spolčoval, osudárili ho a vyškerili mu zuby. A všetky tieto veky prežil Slovák bez náruživosti osobného života; všetko pochytil, a nič sa mu nepáčilo, bol na omrzlosť cudzincom, ktorí ho ani nepremohli, ani na nohy nepostavili, ktorého sa ešte veľmi nebáli, ale sa ani proti nemu neohradili!

My si teraz pripustíme do mysle iba to, že ako sa ľudia obzerajú aj na chlapčenstvo toho muža, ktorý sa preslávil v živote sveta a ľudstva, a vďační sú tomu, kto im poznačil pokroky a pobehy jeho mladosti, tak sa istotne nezadlho budú obzerať aj po Slovákovi a vďační budú nám, ktorí hocako ťažko a núdzno vyhrabeme pamiatky jeho života zabudnuté časom a spojíme ich v jedinkej myšlienke pochytenej v pradene slovenského národného života. Ale sme povinní to robiť aj kvôli samému nášmu národu. Veď aj jednotlivý človek tak robí, že medzi svojou mladosťou a svojou dospelosťou ustavične tiahne a rozpriada linaj spomínania, prirovnania. My sa síce ešte nemôžeme v našej minulosti obracať a prehŕňať tým spôsobom, akým to robia starnúce národy vo svojich takzvaných konzervatívnych lexikách, tie národy, ktorých život už skoro iba v tom záleží, aby svoje veci do poriadku uviedli, ktoré národy sa teda už iba minulosťou zaoberajú a moc prítomnej hodiny na napísanie — aby som sa tak vyjadril — dokonalého testamentu užívajú a vynakladajú. My čerství, živí, budúcnosť majúci Slováci sa iba tak zboku ohliadať budeme na minulosť, prudko a silno svoje oči tam k nebu slovanskej budúcnosti obracajúc, čerstvo a prchko kroky svoje tahore, na tú strmú cestu nášho obecného cieľa a usilovania slovenského namieriac a naprávajúc.

V tomto duchu a s takýmto úmyslom priberám sa aj ja k rozprávke o našom peknom, milom a drahom Slovensku a jeho literárnom živote, aby sme aj my, novšie slovenské pokolenie, našli v našej minulosti pokynutie k ďalším a novším literárnym činom. Vybrali sme si literárny život Slovenska zato, že tuná sa najprv vyrozumieva duch národa, tuná je on doma, tu on rozpráva, čo chce, čo by rád — bárs tomu ešte ani čas nebol prišiel, tu sú zložené jeho túžby, jeho nádeje, jeho proroctvá. Kto zná ducha literatúry, veľmi ľahko bude môcť zavierať aj na ducha občianskeho povedomia; kde mlčí literatúra, tam istotne mlčali všetky vyššie zánemy života. A teraz už môžeme čakať, že sa nájde z našich nanovo vzkriesených Slovákov muž, ktorý odkryje šľapaje minulosti nášho národa aj z iných ohľadov, ako sú: položenie naše krajinské, národné, meštianske a politické. Predsa ale musíme pohovoriť aj o takých veciach, ktoré sa síce nezdajú na prvé prehliadnutie byť v spojení s literatúrou, ale jednak sme si predmet neobmedzili len na samú literatúru, keď sme aj samé Slovensko na čelo postavili, jednak dľa nášho presvedčenia, samé tie okolnosti, ako určiteľnosti prírodné, reflexie historické atď., sú tuho spojené s literárnym životom. Príde nám teda hovoriť najsamprv o tom divadle, na ktorom sa dačo robilo, menovite na ktorom sa slovenský literárny život rozvíjal, potom o tom ľude, ktorý ten život viedol, a tak potom budeme samotný ten život stopovať a o ňom rozvažovať. Prebehneme tento život vonkoncom, od začiatku až do dneška, pri ktorom ešte aj to musíme pripomenúť, že sa budeme varovať všetkej úzkoprsej schematickosti a učeného pedantstva. Slovo života a skutočnosti chceme spustiť medzi rodákov svojich, ktorí nám tak na srdci ležia, ku ktorým máme nekonečnú dôveru, ale na ktorých dôvere aj nám všetko záleží.

Ktože môže z tých, ktorí sa zaoberajú slovenskou literatúrou, byť bez pomyslenia na samé to naše krásne, velebné, rozmanité Slovensko. Veď ono s tou svojou polohou je ten magnetický vrch, ktorý každú slovenskú dušu priťahuje. Naň sme mysleli v tých hrozných onehdajších bojoch, keď sme už zatracovaní bývali od svojich vlastných spolumešťanov, ním sme sa tešili, keď sa nám deň čo deň duše skormucovali, doňho sme chodili okrievať na duchu aj na tele z hrmotov a škrekov každodenných, celoročných, s nimi sme zrástli, v ňom sme a ono je v nás. Ja teda, majúc hovoriť o jeho literárnom živote, nemôžem sa aj o ňom samom ako takom nevysloviť a naň si s hrdosťou nepozerať. V pohľade na túto svätú zem našich otcov, na túto kolísku všetkých Slovanov, na tieto sväté oltáre kráľovských Tatier obživí sa duša moja, v pohľade tom leží večne čerstvá sila silu rodiaca. Sú to tuná na Slovensku zakliate zámky svätých, vnútorných svetov duše slovanskej.

Pohliadni na Slovensko a duša sa ti vzkriesi, ak spala, duch hore vynesie, ak len v nízkosti bol; ja by som aspoň do skonania mohol kŕmiť dušu svoju rozkošami, pohľadmi na Tatry nazbieranými. Ale súc synom, nešťastného národa, ktorý ešte iba hľadá svojho odklínača, hlivejúc vo snách mŕtvoty a slúžiac bohom aj rodom cudzím, k večnému svojmu zármutku nesmiem ani len na chvíľu svoju rozkoš hľadať.

Ale obraz malý, ba ani obraz, lež radšej krátke blesknutie na tieto večne staré, večne nové svety tatranské, musíme si predsa dovoliť; veď naše hľadenie nebude okrem toho len kochanie sa v rozkoši prírodnej, ale sväté túženie preboriť sa cez kôru do vnútorných skladov ducha, ktorý stvoril i tieto svety a aj teraz je na nich vybitý.

Tatry sú skamenelá, v tvrdej hmote vtelená idea Slovenska; lebo tá velebnosť, moc, sila, to ozorné, to veličizné, zrutné, ktoré hľadí na teba, kriesi v slovenskom duchu akýsi temný cit veľkého povolania. Keď si zastaneš pri Debrecíne, na piesočnatej pustatine alebo pri pamätných múroch slávneho Krakova, v krásnej zemi horúcich Poliakov, oprú sa ti vyradované oči o žulový roh ozorného Kriváňa a o končistý, z pŕs široko vypnutých balvanov hore na 8115 nôh k nebu sa dvíhajúci končiar Lomnický. Pohľad na tieto ozorné sokorce, nad ozornými sokorcami sa víťazne vypínajúce, naplní tvoju dušu veľkosťou, srdce preleje búrnym citom, veľkým, temným, ale silným a činným. Kriváň stráži velebný Liptov od polnočných strán, ležiac na hraniciach jeho a spišských; Gerlachovský kotál a Lomnický končiar trčia v samom Spiši. Vynes sa ale na tieto hromami nezodrané balvany — a zhliadneš pod nohami rozprestreté kraje slovenské, pekné, velebné, najutešenejšie. Nezabudnem nikdy na tie blahoslavenstvá, ktorými som napájal dušu, keď som po prvý raz, naprostred cesty do oblakov na Kriváni stojac videl Slovanstvo. Tajomne a clivo je okolo teba, stojaceho na ohromnom končiari Kriváňa. Krištáľová belosť snehov a večných ľadov odoberá oku smelosť dívania sa po nich; skaliská a hory, priepastné priepasti a prírodou vybujnievajúce úbočia a návršia, to sa ti zameňuje a dušu tvoju uchvacuje. Hneď ti zacláňa svety hmlová kortina, za ktorou žijú večným snom zimnej mŕtvoly obtiahnuté krajom ľadov a zamrznutých jazier priepastné spúšte a žulové turne; hneď sa inde otvára bengálskym ohňom slnečnej žiary omaľovaná krajina večných hôr, temných lesov, ničím nepretrhnutých tíšin, ľadových mostov vypínajúcich sa nad potokmi alebo vodopádov vykreslených dúhami storakými! A keď sa ohliadneš pod seba — a o dva kroky, a gúľa sa pod tvojimi nohami priepasť závratná.

Od Bratislavy sa dvíhajú Tatry a stúpajú hore Nitrianskou, Trenčianskou, Oravskou stolicou, až v Liptove a Spiši k sláve svojej dorastúc, potom sa po hraniciach polnočnovýchodných, hneď v nižších, hneď vyšších kopcoch, holiach a horách na spôsob kosy až k Sedmohradskej zatáčajú. Na tejto večnej ceste našich velebných Tatier nájdeš Babu, Vysokú, Biele hory, dvojhlavý Zobor, Inovec, Súľovské divotvorné, velikánske pieskovce, Čertovo sedlo, Vrátnu s jej večnými, bleskom slnca neprerazenými hlbinami a priepasťami, Žiare, Lysec, strašlivý Harmanec, milostné Tatry, báječného Hrdoša, velikánsky Choč na hraniciach hroznej Oravy a velebného Liptova, liptovskú Poludnicu so živokrásnym Barancom, strašlivo ozornú od Poľska hrmiacu pohľadom Maguru, a na boku tiché, hrobové Sitno, zlaté bane, bohatú Štiavnicu varujúce.

V tejto reťazi a v týchto odnožiach tatranských hôr sa ti ukážu najrozmanitejšie výtvory, najstrakatejšie plody prírody. Od bratislavských gaštanov až po limby krivánske, od sladkých hrozien svätojurskomodranských až po čučoriedky nad Štrbským plesom alebo v úbočí korytnickom sa červenajúce, od bujných žít (pšenice) trnavských až po ovos magurskooravský, od funtových jabĺk a cisárskych hrušiek považskej záhrady až po repku turčiansku, od dubov, bukov a hrabov trenčianskych až po kosodrevinu babohorskú, gerlachovskú, krivánsku a od ruží podunajských až po pohaninku žulových končiarov vo Spiši a od zvoňavených naším slovenským pánom Godrom ďuriniek až po červený tis, fládrový jaseň, šafran, puškvorec, sladké drevo, zázvor atď., všetko toto nájdeš v bohatej tatranskej prírode.

A keď takto, stojac na žulových končiaroch iba s hromami oboznámených obrov tatranských, vidíš sa otočeným byť regimentom ďaleko sa rozpostávajúcich turní, končiarov a homolí, rád by tvoj duch aj o týchto mŕtvych balvanoch dačo bližšie zvedel. Tam ďalej k polnoci, od strany poľskej, vidíš viac končiarov a pustých, mŕtvych rohov, kde všetko živorenie, celá vegetácia prestáva a nič nevidíš, iba ustavične sa množiace ničenie, akoby večné pilovanie a roztrhávanie sa skalísk a balvanov veličizných na menšie, širokých na užšie, tučných na tenšie, jednotlivých na nespočetné. Čože to môže byť za príčina, keď na poludňajších Tatrách viacej vidieť živorenie prírody, vidieť večné hory a lesy, háje a jedliny a keď nie tieto, teda aspoň dosť vysoko sa plaziacu kosodrevinu? Slovensko má od polnoci múr, dlhý regiment obrov na večnej stráži stojacich, a to sú polnočné Tatry. Na tieto sa podívaj každý Slovák z návršia pri Kežmarku, keď slnce zapadá či vychodí, a zľakneš sa tejto večnosti postavenej tuná hrozným vulkanizmom na vartu Slovákom. Nikdy nič majestátnejšie, nič ozornejšie, nič vecnejšie si na svete nevidel. Títo obrovskí obri odrážajú od Slovenska aj vietor polnočný. Zato tuná sneh nemäkne, iba ďaleko na jar, ale kvapkajúca snehová voda zas v nociach zamŕza, a tým tieto vápencové skaly dostávajú do svojich dier ľadové kliny, ktorými sa roztrhajú a končitejú alebo rozmelňujú a drobia.

Zo slovenskej strany, od poludnia, je jadro Tatier zachovalejšie aj na samom povrchu, lebo žula je vonkoncom za jadro Tatier uznaná a toto na samom vrchu ako pevná kôra nedopúšťa živlom dnu sa predrať. Ale nieto tuná ani toľko premien povetria, toľko striasania prírody, zato, že už tamtí spišskí obri vetrom krídla a zime zuby a počasiu sebevôľu otupili, keď nie polámali.

Naše Tatry ležia vrstvami svojich žúl šikmo od východu na západ ako dáky veľký čln, ktorý ale zdá sa jedným bokom prekračovať, a to síce k strane poludňajšej, k dôkazu, že sa Tatry ozaj len nám Slovákom klonia. Je vám to Noemov koráb, na ktorý sa — ako aj v tomto pojednávaní uvidíme — v rozličných potopách Slovania od poludnia aj od západu liepali a ratovali; z ktorého aj v najnovších časoch holubica vyletela a s radosťou plnú peruť vône slovanskej vzájomnosti doniesla. Sú naše Tatry, zavierajúc práve z toho ich šikmo ležiaceho, od východu na západ položenia, hory pôvodné, prvopočiatočné prvohory, prvožuly, praskaliská pamätajúce utváranie sa Zeme. A to, čo jesto na nich neptúnskeho, ako kôry vápenné, šíferové, bridličné (glimmerschiferové)^[3], to všetko je iba šľapaj pozdejších vodných záplav. Ak by teda ozaj jadro Tatier mali byť tie pozdejšie formácie a žula by iba ohňovou, vulkánskou silou bola vodoskalné vrstvy prelomila, ako sa daktorí domnievajú, tu by sa obidvojaké strany neptúnskych vrstiev k žule prirazených, poludná totiž aj polnočná, rovno popri žule dvíhali, poludná k juhu, polnočná k severu sa skláňajúc. Ale je tomu naopak, zato jadristá, podstatná povaha Tatier je jej žulovitosť, jej prvopočiatočnosť. Zato „nieto hory, nieto vrchu nad Kriváň“, ako mi v dobrom cite bez jasného povedomia povedal jeden Východňan, nesúc nám potravu na ceste krivánskej; bo tento si svoju veľkú prvopočiatočnosť dobre zachoval, ukazujúc svoju nezmiešanú žulovitosť jeho verným navštevovateľom. Ani Kriváň nie je tak zodraný ako Lomnický končiar.

A tak:

A hľadiac z týchto prahôr tatranských na rozložené pod nohami kraje slovenské, uvidíš po celom kraji roztočené pramene vôd živých, tečúce potoky a rieky ako rozliate slzy Tatry, svätej matky celého rodu slovanského. Jedny tam s Dunajom kráľovským do Čierneho, druhé hen s Vislou žalostnou do Baltického mora sa poberajú. Poprad a Dunajec tečie od Tatier k polnoci, jediné rieky, čo sa nie po vetre tatranskom k poludniu, lež magnetom polnočných krajov na sever odberajú — tuším na označenie, že Slovák jednako pozdravuje aj sever a bratov, kadekoľvek sa oni rozsiati nachodia. Dvojprameňová bieločierna Tisa vyvierajúca z lona Tatier padá roztečená po rovinách a množstvom rýb pokalená povyše Belehradu do Dunaja. Spod Kriváňa vyteká čistý krištáľový Váh a Liptovom, Oravou, Turcom (kde sa najprv Liptovom menuje, potom s Oravou spojuje a naposledok Turiec do seba prijíma), Trenčínom dolu ku Komárnu sa v hroznom, žblnkote, šplechote a rušaní svojich divokých vôd rúti — a meno svoje v Dunaji utráca. Zádumčivý Hron krásnou dolinou bystrého Zvolena, poľami a rovinami tekovskými sa točiac z podkráľovskej hole sa k Ostrihomu ponáhľa a tam na ľavom boku brehu Dunaja, naposledok svoje meno odžblnkávajúc, tratí sa v bohatších vlnách dunajských. Zhliadneš ešte aj Slanú a Hornád, Torysu a Laborec, Ipeľ a Myjavu, Trnavu a Ondavu, Turiec a Oravu, Seňavku a Moravu, po hraniciach sa rozlievajúcu. A všetky tieto vody sa tratia a stratiť sa nemôžu, vlny v potokoch, tieto po riekach a rieky zas v moriach sa tratia a zas sa nachádzajú. A Slováci pijú z Keresa, Samosa, Krásnej, Maroša, Litavy, Ráby, Sávy, Bodroga, Ipľa, Dunajca, Váhu, Hrona, Dunaja. Hovejú si na Tatrách aj v tôňach bakonských, na vŕškoch tokajských tak ako po viniciach budínskych, rozpostavavaní sú po hraniciach rakúskych, moravských, sliezskych, Poľska, Lodomerie, Haliče — kosou hôr, od Bratislavy k Sedmohradsku sa otáčajúcich. Ich sú doliny tatranské, ich sú aj dlhočizné roviny veľkého kusa Dolnej zeme. Slováci načúvajú šuchot orlov, vidia beh jeleňov, šľakujú odvážne skoky divých kôz, kradnú sa do húšťavy po medveďoch; jednak ale sa aj prebíjajú tuná v tomto krásnom, kraji do brucha zemského k zakliatym podzemským pokladom zlata a striebra, železa a olova, soli a kamenca, skalice a liadku. Tuná v našom kraji vyvierajú a klokotajú bohatým klokočom hojiteľné vody piešťanské (nie „pěšťanské“, ako ich Česi píšu), trenčianske, turčianske, zvolenské, hontianske, ku ktorým pristupujú: požehnaná Korytnica, silné Smrdáky, zdravá Chocholná, veľký Slavkov a sto iných vôd a prameňov živých, storakým spôsobom ľudské telo od bied očisťujúcich.

Obrazotvornosti slovenskej dala príroda rovnako bohaté divadlá na vypestovanie, na vyostrenie si na nich ich ihravej mysle obrazov. Hlboké Demänovské, Aggtelecké atď. jaskyne,^[5] fantastické doliny Prosieka, Súľova, Vrátnej atď. očarúvajú myseľ Slováka svojimi slobodnými útvarmi, obrazmi. Rezké prúdy, skalami sa rozrážajúce, chovajú pstruhy, ktoré hore prúdom fŕkajú z hlbokých priepastí na tatranské výšiny, nič, iba rezkot a prudkosť prúdov za šteble majúc; a ponad tieto prírodné barvitosti sokoly a orly krútia kolesá, zo zeme tejto ako z klbka veľkého hore k nebesiam a bleskom slnca sa vytáčajúc.

Touto svojou prírodou — touto povrchnou kôrou života, je aj duch Slováka presiaknutý, ako naopak aj ona je iba tým duchom obsadená, bárs síce ešte nie celkom, to jest duchovne, keď sa totiž on nad ňu doteraz povýšiť neznal. Celkom svoju prírodu preniknúť, podmaniť si ju, na ňu štemple svojho ducha priraziť, priemyslom ju prekrižovať, povedomosťou osláviť — toto všetko je čiastočná práca, na kmeň slovenský čakajúca. Toto musí Slovák vyviesť — alebo z neho nič nebude na svete. Lež pochyby o tom niet medzi živými; a mŕtvi nech si už len prorokujú smrť a tak aj pochovajú seba a svojich spolumŕtvych.

Tatranská príroda mocne zasahuje na Slováka, vtláčajúc sa na jeho ducha so všetkou svojou rozmanitosťou; on je jej živý odblesk, opravdivý ohlas tých tajných, v hmote tatranskej ukrytých hlasov. On je aj v mravnom a duchovnom ohľade vysoko k nebu sa vynášajúci Kriváň, on je hlboká Terchovská dolina. Hneď je ako tatranská žula tvrdý a v samom sebe zrazený, taký pedant zakrpatený, hneď zas ako pekné, von do sveta vybiehajúce Považie ľahký, často ľahkomyseľný, švihák a sveták so svetom taľafatkujúci. Hneď je ako fantastické výtvory pieskovcov Súľovských, Vrátňanských a Prosieckych fantastický a v maľovanej ríši obrazotvorného sveta sa pohybujúci, hneď zas hlboko temný, zádumčivý a mrzutý ako Aggteleckej a Demänovskej jaskyne tmavé priehlbiny: rozspieva sa so slávikmi po javoroch porozletovanými, rozdumá sa so sokolmi tatranskými, hneď z javorov na kríčky, hneď zo sosien a dubov k slncu živej obrazotvornosti sa vyrážajúc. Keď Slovák pije z Keresa, váhavo kráča, myslí a hovorí, keď omáča ústa v krištáľových prameňoch Váhu, v perliacich sa stokoch a studienkach tatranských, zvoní jeho hlas dolinou a jeho pieseň je živá reč prírody a reč jeho je spev života, zvŕta sa na päte a pri zemi tancuje a nevie sa dosť navyzhovárať. Jemu sú Tatry životom, sú mu tá večná spojka života jeho so svetom, to večné a-a-hej! Bez nich je Slovák to, čo ryba bez vody. Hľa, veď sa aj vlani — tak ako po inšie roky — veľa Oravcov z úrodnej Dolnej zeme do svojej skúpej a chudobnej, ale silnej a zdravej Oravy ponavracalo, so Slovákom ide jeho Tatra sťa tôňa s človekom. V samom hlbokom pohrúžení sa do horúcej modlitby nevypadá mu z mysle jeho svätá Tatra a tí duchovia vo veľkom tele bývajúci. Vo všetkých slovenských bájach a povestiach žije Tatra ako večný Anjel zmieriteľ, i v samom kresťanskom modlitebníctve vie Slovák svoju prírodu osláviť. Pekne nám túto slovensko-kresťanskú horúcosť málo slovami vyobrazil náš pamätný Pilárik, ktorý po veľa pokušeniach, krížoch a biedach povedal o modlitbe: „by byli,“ povedá, „ďáblové tak mocní, jako Tatry spišské, však modlitbou roztopení budou jako vosk od ohně.“ Jeho poťahovanie sa na pána boha je pomyslením na Tatry zvýšené, obživené, zhorúcené; takhľa sa spojujú dve ríše duchov, tá zakliata, kde duchovia sú stuhnutí, s tou živou, kde je povedomie jasné, kde život opravdivý kraľuje. V tom leží sila nábožnosti slovenskej.

Kto bol na Tatrách v blesku vychádzajúceho slnca a pri ohnivých záplavách jasného večera, kto bol v Liptove, keď sa búra od Choča k Poludnici a stadiaľto ku Kriváňu váľala a akoby celý svet z čierneho neba dobýjať a šturmovať sa zdala, kto bol na Kriváni, keď sa husté hmly sem a tam gúľali a hneď ako kortiny dolu sa zvíňali, hneď zas hore podvihovali a obrazy najutešenejších krajov odstierali, hneď zas, zakryjúc divokrásne Tatry, nešťastné Poľsko ako dáku zem zasľúbenú na okamih až k najďalším koncom odostreli, kto bol konečne na Tatrách, keď sa poludňajšie slnce o Kriváň ako o dákeho veličizného, práve na krídla sa vzchopujúceho orla opieralo, takže i ten najmenší sniežik na ňom bolo vidieť, ten, kto toto všetko aspoň len raz videl, bude si vedieť vysvetliť hlbokú pobožnosť Slovákov a znať si spolu aj predstaviť, čo to môže byť za ľud, ktorý takéto výstupy krásy, takéto hudby prírody, takéto divadlá odplekali, odchovali, vykolembali! Sami nestranní Maďari, ktorí v posledných časoch navštívili slovenské Tatry, s úchvatom a unesením, zapálením o nich píšu; Angličania sa nevedeli prenadiviť krásam Považia; Nemci sa v maľovkách tatranských krajov nevedia dosť napreháňať farbitosti. A čože poviem o básnikoch slovanských, ktorí videli velebu Tatier! Keď Kollár píše o vychádzajúcom slnci na Tatrách, srdce nám je stisnuté a do plaču nám ide; Vocel v Meči a kalichu^[6] ku koncu akoby nanovo sa zrodzuje vo svojej poézii, lebo tuná mu prichodí hovoriť o Tatrách, na ktorých, naberúc ohňa do duše slovanskej, stáva sa svojím slohom slávnym a sviatočným. Ale on aj videl Tatry, o ktorých s veľkým zápalom píše v Muzejníku českom XVII, 4, tak, že „na obraz tento (Tater) obloukem v záři světel planoucím hledícímu zdálo se, že se tady otevřela brána slovanského ráje“^[7]. A poľský básnik S. G.^[8], ktorý svoju cestu na Tatry popísal v Pamätníku krakovskom (z r. 1835), píše s nechladnúcou poéziou o videných tam svetoch a končí svoje krásne nástiny takto: „Aby sme to všetko pojmuli, nie je dosť iba sa dívať na to, stálou priazňou si všetko musíme osvojiť a s akýmsi náruživým citom s tým sa spojiť, do tajomstva ich dejstva, ich celej bytnosti preniknúť; potreba je hrať sa s tým ako s milenkou a dovoľovať ako milenke hrať sa so sebou, slobodne, placho, do vôle, časom sa zarmútiť, časom spolu si zaplakať, ale to všetko môže dokázať iba chovanec piesne — básnik.“^[9] Mickiewicz hovorí o Kollárovi, že sa utiekol do Tatier, aby tam mohol vyspievať posledné slovo svojej poézie, ktoré končí starý vek a počína nový, slovanský;^[10] toto posledné slovo Kollárovej poézie je to známe proroctvo:

Co sto věků bludných hodlalo, zvrtne doba!^[11]

Takto, hľa, hľadia do duše slovanskej naše Tatry; pravdaže do duše vyššej, krajšej, odchovanejšej. A Slovák ľúbi svoje Slovensko, toto Slovensko, tuná v malých ťahoch opísané, ľúbime si tieto svoje krásne, divné, obrovské, nebeské Tatry naše. Ľúbim ťa, vlasť moja spanilá, ľúbim ťa, kraj môj rodný, domáci, spanilý.

Slováci s touto vrúcnou láskou k Slovensku spájajú aj dáku všeobecnosť darov a svojej povahy. Slovák sa vie veľmi ľahko všetkému priučiť, je obratný v udomácnení sa v cudzom. Túto povahu hania síce i sami naši národní spisovatelia vraj ako prameň tej slovenskej priliepavosti sa k cudziemu, lebo sa oni, vraví sa, ustavične pre tie svoje spôsobnosti len k cudziemu liepali a nikdy im svojrodné, domáce, ich vlastné imanie reči, mravov, zvykov, obyčajov, slovom národnosti nešmakovalo a nepáčilo sa. Zato aj vždy v cudzích jazykoch písali a hneď latinských, hneď nemeckých, hneď maďarských, ale nikdy slovenských spisovateľov na svet nevydávali, ba ešte aj v novšom čase, keď sa prebudila národnosť na Tatrách, viac vedeli preukázať českých ako slovenských literátov. Keby vraj takú povahu všeobecných darov a spôsobnosti Slovák nemal, bol by vraj svoje vlastné pilnejšie opatroval a za cudzím netúžil. Ale to sú všetko pletky a daromné láry-fáry. Už čo by Slováci hneď takí boli, akých ich daktorí mudrlanti chcú mať, menovite tí, ktorí nevedia na kantár chytiť tie svoje prehnané karhaniny a večné len šprihanie na Slovákov, predsa by sme k svojmu hlavnému cieľu neboli bližší. Nič nie je ozaj snadnejšie ako hľadieť na snem uhorský a z počatých rečí v maďarskom jazyku držaných vyniesť sa na šprihanie na slovenských otcov, že oni na to miesto nepovýšili radšej slovenčinu. Takúto karhaninu ani sliepka nepozobe — ani sa ňou nikto nevzdelá. Tá slovenská spôsobnosť je dobrá zem, na ktorej má v budúcnosti vyrastať veľký život národný; je to základ nesčítaných možností, nesčítaných útvarov budúceho života. Ja sa viacej teším z toho, že Slovák doteraz všetko aj mohol, aj chcel byť všetkým, iba nie Slovákom, ako keby nebol mohol bývať inším ako len Slovákom. V prvšom páde vidím tú možnosť, že keď precitne k poznaniu seba, bude ozaj svetu všetkým, a to ako Slovák azda v tej istej, ak nie ešte väčšej miere ako doteraz. V druhom páde by som spravodlivo smútil, lebo by to už ako dokázaným bolo, že už ozaj na svete ani viac ako Slovákom byť nemôže. Pre svet sa stáva dôležitým a veľkým národ nielen svojou osobnosťou, ale aj tou výškou svojho génia, ktorou sa nad samého seba povyšuje a v tých výšinách nebeských s človečenstvom sa objíma a s bohom sa zmieruje.

Zavreté doliny, z ktorých každá je jeden malý, v sebe zavretý svet, výšavy a nížiny skalami obohnané alebo von do sveta vybiehajúce, celá tá velebnosť kráľovská a útulná kútkovitosť tatranská, určujúca slovenského človeka, všetko toto dľa svojej zvláštnosti zozvláštňuje, oddeľuje a zjednotlivuje ľudí. Všetci spolu nesú ráz (charakter) tej všeobecnosti, ale jednotlivec je predsa len figúra jednostranná. Slovák si teda musí všetko to podmaniť, tie všeobecnosti zliať dovedna, v povedomí svojom musí stopiť a zbiť všetko v jeden celok, a tak rozkázať duchu triumfovať nad celkom celkovitým, z tisícorakých nejednostajností stvoreným. - Básnik sa prihovára Kriváňu:

Čo si ty Tatrám, my svetu budeme.^[12]

A toto je vyslovená túžba Slovenska, jeho viera, nádej aj jeho ustanovenie na svete. Musíme, naozaj musíme už raz prestať len na kozube svojom sa zohrievať, musíme prestať len na doline rodnej sa presúšať, musíme preťať tú reťaz skocúrkovateného života preddomného, preddolinového, to čičranie sa v domácom prachu a blate zanechajúc na večné veky vekov; musíme stáť na základe svojrodnom, domácom, slovenskom, čiahajúc jasným čelom do neba pravdivého života slovanského.

K tejto všeobecnosti máme spôsobnosti, dary a moci veliké; nože, Slováci, nehaňme si ich, nepreháňajme svoje nádeje budúcnosti až hen cez čiaru minulosti. To vieme, že sme nič neboli, ale to vieme, že dačo byť máme; načo teda tie jednohlasné repetície a variácie starých nôt, o ktorých každý slovenský kuvik vie.

Slovák je taký chameleón na slnci života sa meniaci, hneď taký, hneď onaký; je on plastická nátura, vie sa aj do seba zaľúbiť a zahľadieť a ako junák helénsky, rozdielny a oddielny od všetkého, čo ho obtáča, odchodne od sveta ražno sa vyraziť a zastať si ako ten básnikov šuhaj, ktorý:

Na tejto postati je možnosť čistej, rýdzej, samostatnej slovanskej vzdelanosti Slovákov; a svet sa istotne dakedy bude aj diviť tomu, čo Slováci vyvedú. Že sa slovenská individuálnosť rada vidí a nechce sa len tak naľahko stratiť v dákej všeobecnosti, to dokazujú aj slovenskí regrúti, ktorí, vidiac seba z prvopočiatku hodených byť do toho nerozdeleného mora abstraktnej všeobecnosti, zúfajú si a nevedia sa dosť nažalostiť nad utratenou slobodou svojich individuálností; že sa ale Slovák vie aj zaprieť, že sa vie svojou osobnosťou hodiť do priepastnej priehlbiny obecnosti — o tom svedčia vojenskí vodcovia, ktorí slovenským regimentom veľkú smelosť, odvážnosť, obetavosť a celkové za svoju zástavu sa posvätenie ako pôvodné znamenie pripisujú a ich ako nezmožených hrdinov chvália a oslavujú. Ako je Slovák schopný života a vie sa nerozlučiteľne s ním spojiť, tak je zas schopný aj život vo chvíli hroznej, v hodine osudnej vyššiemu cieľu na oltár položiť.

Súboj nie je u Slovákov domácim, bo u nich hnev osobný a pletkárska ctižiadosť nevíťazí nad životom; vyšší géniovia držia stráž nad chrámom slovenského života. Nemec zúfa chytro, trhá na desatoro svoje srdce, je opravdivý rozorvanec a roztrhanec, zato sú uňho samovražda a súboj dačo staroznáme, ba ešte aj teraz, keď sa už štáty či obce zriadili, ktoré pomstia urážku jednotlivca, pichá a kole sa v súbojoch. Nemá vyššie chcenie a vôľu k životu, a zato alebo samovraždou sa znáša zo sveta, alebo v hocakej pletke nachádzajúc príležitosť k súboju, v ňom sa života pozbavuje. Slováci sa naučili život milovať s včasným vyvinutím sa života domáceho, v ktorom človek svoje stavanie cíti, vidí, vie, v ktorom seba má a seba uskutočňovať môže. S domácnosťou sa ujednostajňoval pochop osobnosti, majetku, práva. Tieto podstaty nevidíme u Aziatov, rovnajúcim sa kobylkám a z jedného konca sveta na druhý bez imania, bez sedalísk, bez ujednostajnenia sa túlajúcich. Zato ale u nich nieto ani lásky k životu. Nemci proti tomu stratili lásku k životu tým ustavičným vo všeobecnosti sa stracovaním.

Na poli domácnosti slovenskej sa vychválená spevavosť Slovákov zavčasu zakorenila a ako balzam a silné korenie ich života sa až do našich dní pri nich zachovala. Každá dolina, ba každé mestečko a dedina má svoje piesne a spevy. U Slovákov je všetko spevom oslávené, ľan aj čerešienka, lipka aj potôčik, záhradka aj záhonček, hora aj dolina, prievoz s prievozníkom, kukučka s hrdličkou, kostolík so zámkom, jeleň so sokolom, šťastie aj bôľ lásky! Slovom, všetko je okolo Slováka živé v piesňach a všetko v doterajšej lyrike národnej z hľadiska lásky svoj život prijíma a dostáva. Pravda, že aj táto povaha našla svojich Terzitov, ktorí vravia s úsmechom, že Slovák nič nerobí, iba spieva. Pravda, že aj jeden z našich mužov sa rozmrzel na piesne slovenské a povedal hypochondricky: „Či sa ustavične, ale ustavične nespieva len o láske, o ženbe, o pohrebe, že človek až zunuje?“ No medzitým my, chovajúc inú mienku aj o týchto piesňach slovenských, tuná iba to riecť môžeme, že život je obsah piesní národných, či ony znejú o láske a o ženbe, či o čom inom. Kde je ale domáci život vyvinutý v takom svetle ako u Slovákov, tam sú tieto piesne zlaté pamiatky čistotného života. Vytri tieto piesne, vytrieš cudnosť z národa, prestaň oslavovať lásku a ženbu kresťanskú, rozostaviaš bordely po dedinách a mestečkách tak ako po tých veľkých mestách, odkiaľ sa piesne o láske a ženbe dávno vysťahovali. Domáci život je zvláštna rubrika v slovenskom kmeni, veď on nezostane len domácim, zvýši sa časom, keď povstanú duchovia, ktorí nie potupia, ale prevedú domáci život do vyšších vrstiev, hraničiacich už s povolaním historickým. Dosť na tom, čo vraví Schiller:

Len teda nechajme Slovákov spievať, a to spievať o tom, čo je skutočne ich vlastné, veď oni aj zahrmia, keď sa vzbúri v ich duši aj iná búrka chcenia spasiteľného. Chcieť od nich, aby boli doteraz o slovenskom Napoleonovi vyspevovali, by bolo také smiešne, ako keby si dakto z nás francúzsku komoru s jej centrom, ľavou a pravou stranou napovymýšľal a s takýmito obrazmi sa pasoval.

Mickiewicz vraví, že u starých Slovanov sa iba dedinský život vyvinul; to je pravda, ale nie tak, aby tento dedinský život nebol býval podkladok a možnosť mestského. Slovania s domácim životom, so životom dedinským, urobili počiatok vyššieho spoločenského života, ako vskutku povedať môžeme, že Slovania sú uholný kameň nového sociálneho poriadku Európy. Veď vidíme u starých Slovanov povestné mestá v blesku moci a slávy sa ligotať; na polnoci Kyjev, Novgorod, na západe Retra, Arkona^[15] kývajú nám ako sťažne z polámanej lode. Sami Slováci dávno pred príchodom Maďarov v mestách bývali a vyššie zväzky spoločenské zakladali. Nový hrad, Mukačevo, Nitra, Vyšehrad, Ostrihom boli mestá slávne a povestné, lenže nesmieme sa na ne dívať módnymi očami Viedne, Paríža, Londýna, Petrohradu, bárs keď sa svet dobre považovať naučíme, snadno uveríme, že tohočasovému svetu ony boli to, čo sú terajšiemu Londýn a Paríž. V tých svojich dedinách, horami, riekami, sadmi, v tých svojich mestách múrmi obtočených bývali Slováci, pohostinnosť a všetky cnosti domáce v rodinách svojich prechovávajúc.

Starina Slovákov, tak ako všetkých Slovanov a aj ako iných národov, je zakrytá a zamúlená neprehľadnými tmami vekov a časov; a tak aj literárny život neznámy nám zostane. Najstaršia história Slovákov je zapletená v histórii ostatných Slovanov, jednaké s touto majúc a znajúc osudy až do veku 9., v ktorom samostatne sa zjavujú na krátky čas, aby sa potom zas nadlho vplietli do histórie iných kmeňov a národov. To je isté, že Slovania sú v Európe doma. Veľa sto rokov pred Kristom ich Gréci ako známych menujú. A náš Červenák pravdu povedal: „Netreba sa nám ani po Adamovi, ani po Kainovi, ani po korábe Noema, ani po babylonskej veži zháňať.“^[16] Veru nie, a kto nám chce našu európskosť odtajiť, nech sa on stará, ako by nás mohol s aziatskými kobylkami, v 4. a nasledujúcich vekoch na Európu sa valiacimi pomiešať. Menovite tatranské kraje zdajú sa nie nepodobnými byť kolíske všetkých Slovanov. Tie výrastky slovanské, ktoré sa na Baltickom mori boli usadili kupčiac s jantárom, pozdejšie sa tiež, a síce v 4. veku pred Kristom, škandinávskymi Gótmi prenasledovaní, do kolísky svojej, k bratom tatranským uchýlili, ako aj ilýrski a panónski Slovania, zas od Keltov zo západu sa derúcich pohýbaní, do Tatier a za Tatry sa ako k svojej dedovizni poberali. Táto príťažlivosť Tatier, ktorou vedení boli všetci Slovania v časoch búrnych k nim, je veľký dôvod toho, že sú ony kolíska Slávie. Ľudia aj rody sa radi tiahnu do svojich prasedalísk. Až vo vekoch po Kristovom narodení, keď sa víchrica sťahujúcich sa národov aj nad Tatrami strhla a keď ich stará vlasť bola preplnená ľudom, konečne keď sa následkom vlády sveta na východe pádom Hunskej, na západe pádom Rímskej ríše aj im brána do sveta otvorila, rozliali sa po svete, na východ aj západ, poludnie aj polnoc, zanechajúc Tatry v strede rozpovodneného Slovanstva. Toto rozlievanie sa Slovanstva sa dialo od 5. po 7. storočie, takže v týchto časoch vidíme už nad Dunajom po oboch stranách otcov našich, ako tiež v Sedmohradsku, Valašsku, Bulharsku, v Panónii, v Dalmácii, v Korutánsku, v Čechách, na Morave, až k samému Rýnu, na hraniciach Švajčiarska, Talianska, až k samému Anglicku, k Peloponézu, v celom cisárstve gréckom, ba až v samej Malej Ázii. Všetci ale svoje staré meno Slovanov stratili a vystupujú v histórii už pod storakými menami viacej alebo menej od pôvodného odchodnými. Jediní my Slováci v Tatrách a susední naši bratia nad Dunajom Slovinci zachovali sme k vekom novším čisté, rýdze, pôvodné meno Slovanov, najmä ale kmeň slovenský tak v podaní svojom zvečnil toto sväté meno, že Slovákmi menuje všetkých ostatných Slovanov. A my sa teraz z toho nekonečne tešíme, bo vieme, že nás aj za toto Slovania uctia, uznajú a ako kmeň živý, silný, ako ratolesť čerstvú, sviežu, na lipe slovanskej samorodne a aj samostatne sa zelenať nechajú.

Po ujednostajnení sa počínali už Slovania potom ako zvláštne kmene vystupovať ako na poli obce, tak aj na poli literatúry. Lenže z posledného poľa klasy národného ducha, aké sa zjavili v starovekosti, divoké vetry časov zaniesli do večnej pustoty zapomenutia; z literárneho života nič nečujeme dlho, až sa šedivá starina pomaly prehýnať začína k vekom histórie novšej. Tak Česi majú neoceniteľné zlomky starovekého básnictva^[17] ako drahé klenoty z vlnobitia časov oratované, ako je Libušin súd z konca 9., Rukopis Královédvorský^[18] z 13. storočia, tiež právnické Knihy starého pána z Rožmberka,^[19] ktoré do konca 13. a začiatku 14. storočia padajú. Majú aj iní Slovania, najmä Poliaci, Rusi, Dubrovníčania, svoje staršie literárne zvyšky. My Slováci nemáme veľa roboty s literárnou históriou týchto starších vekov. Sme aj tuná len veľmi mladí. Nieto pochyby, že pred rozliatím sa po široko-ďalekých koncoch a stranách Európy mali Slovania svoju jednu reč, svoje vlastné písmo; lebo nie je to pravdepodobné, aby sa v 9. storočí tak zrazu bolo mohlo písmo rozšíriť bez predchádzajúcich príprav, ako ho nachádzame v preklade písiem svätých od Cyrila a Metoda obstaranom; k tomuto pristupuje ešte aj to, že sa pri Baltickom mori našli slovansko-pohanskí bôžikovia s nápismi. Lenže, pravda, z tej reči a toho písma nepreniesli sa na nás isté znaky a šľapaje; to, čo jesto, málo svetla a potešenia dáva bádateľovi.

Literatúra je jazyk jazyka, reč reči, slovo slova. Slovo, reč, jazyk, myšlienka bez literatúry boli by iba okamžité znenia, ktoré sotva zazneli, už odznievajú, boli by ako vlna poveterná a závan voňavej lúky, každým vetríčkom donášané a odnášané. Ale reč ľudu je hlas duše, je stelesnená podstata ducha, v ktorej, literou, tým znakom pre oko urobeným, schovávajú národy svoje dýchanie a hýbanie, skutky aj osoby. Táto literárna litera je balzam, v ktorom žijú naveky duše osôb a národov. Na poznanie tohto nástroja neskoro a na jeho upotrebenie ešte neskoršie prišli Slováci. Ako iné národy rozkladaním so svojím udusovali život susedných národov, tak aj menšie slovanské kmene dlho boli bujnejšími ratolesťami susedných kmeňov k večnej tôni odsúdené. Čo boli dakedy na svete reči chaldejská, sýrska, židovská, grécka, rímska, pozdejšie zas nemecká, talianska, francúzska, anglická, ktoré zalievali národy sveta: to bolo v Slovanstve do času daktoré, zavčasu sa zmohnuvšie nárečie. Tak napríklad, keď sa Taliansko s Tassom a Ariostom, Španielsko a Francúzsko s Camőesom a Ronsardom, Anglicko so Shakespearom o vládu a literárne panstvo nad národmi sveta hádali, v tom samom veku, totiž v 16. storočí, zastieralo Poľsko a južné Slovanstvo svojím Kochanowským, Gundulićom a Zlatarićom ostatné slovanské kmene a ich literatúry. Terajší náš vek je spravodlivo blahoslavený, lebo v ňom udrela hodina, v ktorej sa aj ten najmenší kmeň z bujných štepov slovanských k duchovnému životu a vzkrieseniu hlásiť môže. Pozdravujme si teda vzájomnou radosťou tento vek, uctime si túto požehnanú hodinu aj my, menšie kmene slovanské, dvíhajúc sa k dobýjaniu si mena a cti v slávnom mene Slovanstva. A že si túto dennicu činojavne pozdravujeme, toho svedectvom sú bratia srbskí v Lužici, bratia Malorusi, bratia Slovinci, bratia Bulhari, ktorí všetci dvíhajú sa vo svojich vlastných nárečiach k nebu slávy; k týmto sa pripájame aj my Slováci.

Veľa by sme ešte mohli hovoriť o povahe Slovákov, o ich pohanskom náboženstve, o svedectvách starších vekov a spisovateľov o nich zaznačených; ale už sme sa i tak dlhšie bavili pri veciach, ktoré sa síce ináč môžu zdať bočnými, predsa ale sú na poznanie Slovenska a jeho literatúry prepotrebné. Lež už teraz pristúpime k tým vekom, pre Slováka jasnejším, príjemnejším zato, že sa v nich ligocú bárs síce ešte len hviezdičky, predsa ale hviezdičky národného života slovenského.

Najkrajšie sa zjavili Slováci v histórii pri výbehu 9. storočia, v ktorom veku položili mocné základy bytu a stavania svojho krajinského, v ktorom jedinom je možný aj život literárny. Čo v celom tohočasovom okrese človek nenachádza, to nachádza oko skúmateľa v krajine Rastislava a veľkého Svätopluka, túžbu svätú po spojení sa so svetom aj s nebom, s ľuďmi na svete a s bohom na nebi. Pod Rastislavom, kniežaťom slovenským, rozšírilo sa kresťanstvo medzi Slovákmi, pod Svätoplukom zaujala ich túžba mocného spojenia sa s inými. Ale pravda, keď sa pripáčime bližšie, zhliadneme, že to všetko boli iba predoznamy budúcich veľkých vekov, iba poveterné zjavy a ukážky, ktorým chyboval čas a vek, táto jedine úrodná zem veľkých myšlienok.

Zjednotenie Slovanov pod silnú berlu Svätoplukovu sa rozpadlo, ako sa rozlámala berla v rukách jeho nezdarených synov: jediné kresťanstvo ostalo v svojom blahoslavenom účinkovaní. Práve keď sa na koniec schyľovala obec slovenská, dal boh Slovákom obecenstvo so sebou, dal im kresťanstvo, aby v ňom prechoval národ tento život svoj až do toho času, keď aj naňho príde poriadok. Viďmeže v tom prst boží a pokývnutie vlády sveta a národov. Teda v tomto veku, v ktorom sa zjavila na málo a krátko obec^[20] slovenská, počína sa aj literatúra, táto súc nie tak úzko a vlastne slovenská ako viac slovanská. Rozumiem tuná literatúru liturgickocirkevnú, či starosloviensku. Keď nik z novších európskych národov nemal ešte Písmo sväté v materinskom jazyku preložené, vtedy sme už toto jadro života my Slováci mali a v domácom jazyku čítali o veľkých divoch božích.

Rastislav pozdravil nové veky svojho národa obmytím seba tým svätým kúpeľom nového zrodenia sa z vody a Ducha svätého, obrátiac sa na vieru kresťanskú. Bolo to veľké zasiahnutie na vek svoj dobre poznaný. Svedomite sa staral tento panovník slovenský o to, aby k tomuto žriedlu života duchovného aj národ zverený svojej správe priviedol a jemu v tomto kúpeli sa dal preporodiť. Poslal teda k známemu cisárovi gréckemu do Carihradu poslov s tou prosbou, aby mu učiteľov náboženstva kresťanského, ktorí by v reči slovanskej zbehlí boli, doprial a poslal. Roku 863 po Kristu grécky cisár Michal aj vskutku jeho žiadosti zadosť urobil, pošlúc do jeho krajín Cyrila a Metoda, rodákov z Tesalonik či Solúna a vlastných bratov. Solún bol toho času poloslovanské mesto, takže obaja bratia už z domu známosť jazyka slovanského vyniesli. Cyril, ináč Konštantín menovaný, pridal sa hneď k zdokonaleniu písma slovanského, od neho sa aj menuje azbuka, t. j. tá abeceda, ktorou sú prevedené sväté písma, cyrilskou alebo kirilikou. Zomrel v kláštore roku 868. Po jeho smrti bol Metod od pápeža za arcibiskupa kráľovstva slovanského, alebo ináč veľkomoravského, povýšený a veľmi šťastne pracoval na vykorenení pohanstva a rozšírení kresťanstva medzi našimi dávnymi otcami. Spôsob, akým Metod Slovákov ku kresťanstvu privádzal bol ten, že prekladal do ich vlastnej reči písma sväté a uvádzal skrze liturgiu, v tej samej slovienčine vykonávanú, živé oboznamovanie sa s obsahom evanjelia Kristovho. Týmto všetkým zaiste najlepšie mohli byť slovenské srdcia naplnené tým ohňom, svätým, ktorý žiari v cirkvi Kristovej, zato z tejto strany bolo aj víťazstvo tejto viery nad pohanstvom najistejšie. Nie teda tak, ako robili nemeckí kňazi, ktorí s nezrozumiteľnou rečou a s hotovými desiatkami a daňami prichodili Slovákom zvestovať ukrižovaného Krista. Lež tento živý spôsob Metodov, ktorým kliesnil cestu pohanom ku kresťanstvu, pritiahol mu dosť skoro veľkú nenávisť a závisť latinských kňazov, ktorí ho aj skutočne u pápeža Jána VIII. v Ríme obžalovali, takže tento mu roku 878 liturgiu slovenskú vykonávať zabránil. Metod ale, dostanoviac sa so Zemižízňom, Svätoplukovým poslancom, pred pápeža, nielenže pred ním, ako zle poučeným o veci, seba očistil, ale od neho aj s veľkou chválou a napomenutím, aby len v diele začatom pokračoval, odišiel. Pápež tento, Ján VIII., menuje Konštantína pôvodcom slovanského písma, pri ktorej príležitosti aj liturgiu sloviensku chváli. Píše on takto Svätoplukovi: „Litteras denique sclavonicas a Constantino quodam philosopho repertas, quibus Deo laudes debitae resonent, iure laudamus.“^[21] Spomenuté písmo cyrilské je Cyrilom nie tak stvorené a akoby novo vynájdené, ako radšej len rozhojnené. Základom tohto písma sú grécke znaky, ku ktorým sú popridávané koptické, židovské, arménske atď. Dobrovský píše o tom takto: „Dass Konstantin nebst dem griechischen auch das koptische und armenische Alphabet benutzt habe, ist aus einzelnen Zügen und aus der ganzen Einrichtung des slavonischen Alphabets sichtbar genug.“^[22]

Reč a liturgia staroslovienska nebola, pravda, terajšie nárečie slovenské, aspoň s istotou sa povedať nemôže, ktoré to bolo nárečie. Bezpochyby nebolo ďaleké od obyčajnej, toho času užívanej slovenčiny, sčiastky zato, že ho Slováci dobre rozumeli, sčiastky, že samo terajšie naše nárečie nie je priam tak veľmi od tamtoho staroslovienskeho odchodné. A reč tá sa výslovne od Nestora slovenskou menuje; aj mnísi, ktorí v Čechách slovenskú liturgiu zadržiavali — a obyčajne zo Slovenska povolávaní bývali — slovenskými sa menujú. Aj Srbi sa oveľa snadnejšie slovenské ako hociktoré druhé nárečie slovanské naučia zato, že s ich cirkevnou rečou sa naša v mnohom zrovnáva. Už v tomto čase musela byť reč slovanská veľmi vzdelaná; na zaiste veľký pokrok ducha ukazuje preklad svätých písiem do slovienčiny, ktorý sa prostotou pôvodnému textu k boku postaviť môže; tá plnosť slohu, tá bohatosť slov a foriem, tá krása živá tejto svätej reči staroslovienskej.^[23] Preklad tento je skrze Cyrila a Metoda obstaraný; ktoré však ale knihy Cyril a ktoré Metod bol preložil, s istotou sa nedá povedať. Exarcha Ján, svedok z 9. storočia, hovorí, že Cyril preložil len výťah z evanjelií a epištol k čítaniu na celý rok; a takáto kniha je tá povestná Ostromírska, do dneška v cisárskej knižnici v Petrohrade zachovávaná a dakedy dávno od Gregora diakona pre posadníka novgorodského Ostromíra prepísaná. Metod preložil, podľa svedectva tohože exarchu bulharského, všetkých šesťdesiat kanonických kníh; ale podľa Diokleasa je on prekladateľom celého Starého aj Nového zákona, spisateľom slovienskej omše, ktorú podľa Bazilia a Chrisostoma sporiadal.

Na týchto literárnych základoch, tu u nás na Slovensku položených, stavali vyššie kostoly vzdelanosti literárnej a cirkevnej iné kmene slovanské. Liturgia slovienska a čo s ňou spojené bolo tuhým zväzkom — čítanie veľkých divov božích v reči materinskej, na Slovensku dosť skoro zahynuli, vonkajším tlakom stlačené a udusené. Pokým síce ešte Metod pri živote ostával, liturgia slovienska a s ňou aj cirkevná literatúra medzi Slovákmi kvitla a sa rozmáhala, bárs neborák Metod veľa musel znášať od latinských, to jest tých a takých kňazov, ktorí po latinsky omšu slúžili a celé služby božie vykonávali. Títo zaiste zradnými osídlami a spôsobmi znali ho prenasledovať a u samého Svätopluka očerňovať. Tento veľký panovník slovienský bol síce ináč najlepší priateľ ako Metodov, tak liturgie slovienskej, ale vo vojnách zapletený s celým svetom nestihol vyskúmať pravdu, a tak ani Metoda dostatočne pred nábehmi zlomyseľnými obraňovať. Po smrti tohto slovanského apoštola nastala žiaľna a smutná tma, trúchla a temná úzkosť duchovná v literárno-kresťanskom živote Slovákov. Metod zomrel roku 885 po dvadsaťdvaročnom apoštolovaní medzi Slovákmi. Pamiatka týchto dvoch bratov, totiž Konštantína alebo ináč Cyrila a Metoda svätou má medzi nami Slovákmi^[24] zostávať; lebo skutočne oni sú počiatok nových vekov osvietenosti, civilizácie a spoločnosti kresťanskej medzi národom naším; oni prví štepili živé stromy večnosti v zemských záhradách slovenského národa. Po tejto jasnej chvíli dovalili sa búrky divoké a tie rozplašili pokojné víly umenia, viery, literárneho života a rozburácali celé vonkajšie stavanie ducha národného. Smutné múzy preniesli sa potom do Bulharska a Ruska, kde našli pokojnejšie sedaliská.

Ján, exarcha bulharský, preložil do staroslovienčiny knihu Jána Damascenského Nebesá; u Rusov na konci 10. a v 11. storočí ujímali sa literatúry slovienskej kniežatá, udržujúc na svojich dvoroch veľké množstvo učených ľudí, ktorí prepisovali pre ich knižnice staré slovienske rukopisy a prekladali knihy z iných rečí do slovienskej. V tomto veku sa u Rusov aj kronikárstvo započalo. Hneď na konci 11. a z počiatku 12. storočia písal svoju pamätnú kroniku Nestor, mních kyjevský. Tuná sa stali hojné počiatky ruskej literatúry, ktorá sa tak ozorne rozšírila v nasledujúcich vekoch, že už teraz zaujíma medzi európskymi literatúrami predné miesto.

Na Slovensku nastali pre literatúru a vyšší duchovný život časy veľmi smutné a kto by o nich písať chcel, musel by si vziať za predmet svojho bádania vypátranie toho, ako Slováci vždy viac a viac seba z očí tratili, na seba zapomínali, sebe samým sa odcudzovali. Po svojom upadnutí ako národ neprestávali síce byť Slovákmi, ale ich život bol viac len živorenie biedne, telesné, somatické. Istým a neklamúcim dôvodom toho je, že sa tak zaraz vplietli do pásma histórie cudzieho plemena. Po bitke na poliach bratislavských roku 907 zvedenej a stratenej rozpŕchli sa Slováci po Tatrách a od toho času ráta a počtuje sa ich národná nečinnosť. Mali účasť na lósoch krajiny uhorskej; ale sama uhorská krajina za dlhé veky viedla život tiež iba taký biedny, tiež iba zdarobnievala, okúňajúc sa vo svete iba tak akosi nešikovne. Nebolo času vyznačenia sa na ideálnejšom poli ducha, literatúry a vyššieho života. Mnoho, premnoho by sa dalo písať o vlievaní sa slovenského života na obec uhorskú, ale toto presahuje hranice a medze prítomného nášho článku; to ale predsa pripomenúť musíme, že veľa živlov slovenských prijala uhorská ústava, ba môžeme povedať, že z nich samých, trochu pretvorených a preinačených, sa zbila a stvorila. To utiahnutie sa Slovákov do domov tichých do úzkych dolín tatranských, bolo už raz heslo smutných časov, počiatok dlhého nešťastia, prvý chrapot sna národného; zato práve aj tie živly, bárs sú nepočetné, sú predsa iba ako materiál z rozváľaného stavania k stavaniu novému spotrebované. Tam slovenské župy na stolice, tu župani na kapitánov a pozdejšie na hlavných a vicišpánov sa menili, súdobne stolice starešín na prísažných, nádvorníci, pravdy (napr. ad pravdam vocare)^[25] a iné rady, správy, hodnosti viacej alebo menej zo slovenského krajinského zriadenia sa vzali. Slovom všetka a celá podstata občianskej hierarchie uhorskej obce a krajiny je silno zbitá z čistého, rýdzeho života slovenského.

Medzitým ale akokoľvek všetko toto je čistá, jasná pravda, predsa vyznať si musíme, že s pádom slovienskeho kráľovstva zavrela sa nad Slovákmi voda života občianskeho, takže oni už iba ako skaly a hlboké fundamenty v hlbinách občianskeho života Uhorska boli a na vonkajšiu hladinu sebavedomosti národnej nevychádzali.

Tak nastupujú na Slovensku dlhé veky zatvrdeného, ukrutného mlčania; uhorská krajina bola krvavé divadlo hneď ženúcich sa cez ňu divokých národov a plemien, hneď náruživostí, surovostí a rozopier vlastných pánov a magnátov, tu medzi sebou, tu medzi kráľom vedených. Čo bolo zo samej bohatej poézie slovenskej zostalo, to sa tiež, až na samú slabú pamiatku, vo vlnách časov potopilo. Ešte doteraz sa spievajú slabé ohlasy starých piesní pohansko-slovanských; ale to tiež už iba od detí a mládeže miestami len je udržované a tak mdlé, že nedovoľuje na nič istého a ustáleného zavierať, ako je napríklad vynášanie Moreny v Smrtnú nedeľu (Judica) a spievanie starej piesne: Morena, Morena, za koho si umrela atď.! Krajinská reč v Uhrách od prvého počiatku bola latinská, v tejto nevideli Slováci svojho soka, zato ostávali bez starosti o reč svoju materinskú. Na to už dávno boli zabudli, že sa také dačo, ako ich reč bola, dá uviesť do života občianskeho lebo cirkevného, zato na to ani len nepomyslel nikto, časy sa boli až veľmi vzdialili od Cyrila a Metoda. Matúš Trenčiansky sa síce zjavil v lone slovenskej rodiny ako dáky hrozný pomstiteľ Slovenska, ako vysloboditeľ v nepovedomosti ujarmeného ducha Slovákov: ale počiatok 14. storočia bol ešte veľmi hluchý. Drichmali Slováci chrapotom smrteľným, nečujúc volanie vysloboditeľa, ochrancu. Krajina bola po zvädnutí ostatného lístka z domu arpádovského na prestole uhorskom, totiž Ondreja III., do hrozných domácich búrok upadla. Pápež mal jednu stranu, ktorá chcela na trón uhorský posadiť Karola Róberta z Anjou, knieža neapolské; druhá strana bola strana Matúša Trenčianskeho a táto túžila po kráľovi z kmeňa slovanského, menovite po Václavovi IV., poľskom a českom kráľovi, ktorý sám síce nechcel prijať korunu, ale vydal do rúk palatína krajiny, spomenutého Matúša, svojho syna Václava III., ktorý aj bol v Stolnom Belehrade korunovaný. Ale Matúš v bojoch ťažkých, dlhých, krvavých padol, lebo po odchode Václava a po jeho smrti, v Olomouci z ruky zradnej ho zachvátivšej, on sám za dlhé roky proti Karolovi Róbertovi hneď s väčším, hneď s menším šťastím bojoval. História ledajakých spisovateľov mu iba meno buriča pripísala; ale história sama časom svojím iné svedectvo o ňom vydá a napíše. Muž tento prišiel zavčasu na svet, prišiel v búrach hrozných, v hrmavici a blýskavici veličiznej — a osudom bol postavený medzi ľud mŕtvy, hlboko spiaci. Tak aj jeho námery zbĺkli vo vatre rozpáleného veku a národov; — ľud hluchý, vek búrny, varenie sa živlov cudzích — pohrobia aj toho najväčšieho génia!

V 14. a 15. storočí sa v Uhrách síce lepšie časy pre literatúru zjavili, lebo Ľudovít Veľký a Žigmund, po sebe nastúpivší králi uhorskí, boli umenia, vedomostí a literárneho vzdelania veľkí podporovatelia a priatelia, ktorí vyššie školy a ústavy zakladali, obdarúvali, učených ľudí napomáhali, sami veľmi vzdelaní boli. Najmä ale pod Matejom Korvínom literárna obec na vysoký štebeľ bola povýšená; predsa ale toto všetko alebo zhola nič, alebo len veľmi málo, a viac iba tak pozďaleka na rozvinutie sa povedomosti národnej, a tak aj literárneho života Slovákov pôsobilo. Bolo síce veľa učených Slovákov na dvore spomenutých kráľov, ale tých učenosť bola len mŕtva a pre organizmus pôvodný, pre čisté jadro slovenského národného života celkove neúrodná, neplodná. Nebolo v Uhrách toho živlu, ktorý mal zo sna prebudiť Slovákov, ani v samej veličiznej Korvínovej bibliotéke. Inde boli iskry pre zápalku slovenskú. Slováci iba to majú spoločné s literárnym životom Uhorska napospol, že aj oni sa v jednom čase s týmto prebúdzať začali; obsah samého prebudenia sa je nekonečne od tamtoho rozdielny.

Keď chceme poznať ten punkt, z ktorého tieklo to ozorné hýbanie sa náboženské, ktoré v 15. storočí aj Slovákov zo sna liturgického zbúrilo, musíme hodiť aspoň len malý blesk svojej pozornosti dozadu. — Česká krajina bola v týchto časoch jedna z najväčších hviezd na nebi vzdelaných národov. Roku 1348 Karol IV. založil vysoké školy pražské. Tu sa otvorilo divadlo a bojisko myšlienky, literatúry, vied a umenia. Karol sám bol ustavične otočený učenými mužmi. Hádky, spytovania a bádania ale vystúpili z medzí a stien školských a akademických a padli ako iskry do suchého práchna medzi ľud. Náboženské živly boli predmetom literárnych pohybov a hádok. Ale tieto boli práve také, ktoré aj myseľ ľudu pospolitého zaujali, toho ľudu, v ktorého pamäti žila živá pamiatka časov slovienskej liturgie, tých časov, ktoré sú a zostanú naveky bránou do samostatného skúmania vecí vyšších, nebeských. Hus sa stal národným hrdinom týchto bojov, domácim vodcom a radcom týchto búrnych duchovných pohybov. Jeho dvojaký úrad, totiž profesorský a kazateľský, spojoval v jeho osobe literatúru so životom. On po česky písal a kázal to, o čom sa v škole po latinsky hádal, a tak prechádzala literatúra z pedantstva školského na širšie a otvorenejšie, nové pole silných náruživostí ľudských. Všetky strany sa stretli — prisluhujúc si literatúru v obapolnom boji rozohnených náruživostí. Ale najmä po roku 1415, v ktorom bol Hus upálený, obrátila sa česká krajina na bojisko najsurovejších výstupov a výstupkov. Po dlhých víťazstvách rozpadli sa Česi sami medzi sebou a od toho času počínalo sa ich rozlievame sa po susedných krajoch a krajinách. V tomto čase sa zas opakovalo to, čo sme už aj hore vyššie pripomenuli, že totiž Tatry naše boli vždy, kedykoľvek búrky časov iné kmene sem aj tam hádzali, ich najmilšie útočište, lebo aj po zlámaní sa korábu českých bojovníkov viery títo naši bratia sem sa išli ukryť, do hlbokých kolísok tatranských, hľadajúc a nachádzajúc pokojný úkryt v horúcom náručí čerstvých Slovákov. Po búrach divokých, dlhoročných našli českí vysťahovalci miesto útechy a odpočinku v Tatrách a udomácnili sa medzi rodinami slovenskými. A keď si zriadili svoje veci, pomaly počínali vyťahovať zo svojich skríň a žiglových priečinkov sväté spisy, knihy nábožné, poklady, plné duchovného života. A Slováci sa dívali s túžbou a novinou, s vítaním a obdivovaním, hlasov nepočúvaných, a predsa ich vnútornostiam známych. Bola to reč ich vlastná, ich hovorenie milé, domáce. Tu sa v nich počalo akési tajné tušenie a zdanie hýbať a kriesiť, že sa totiž aj v ich reči môže dačo inšie hovoriť, ako len o domácich veciach a prácach. Až teraz sa im počínala pred oči stavať ich duchovná chudoba, ich veľká z tohto národného ohľadu zanedbanosť. Nemali škôl, učiteľov, nemali reči, mravov, so zbúrenou krajinou boli hádzaní a metaní aj oni od jedného interesu podlého k druhému ešte podlejšiemu. Jediná stará nábožnosť bol ten lepší podklad v ich duchu, na ktorom sa vyšší kostol a budúnok národného šťastia stavať mohol. A tento veľký cit, toto sväté nadýchnutie stalo sa dosť skoro zárodkom aj literárneho života. Vyššia túžba náboženská priviedla národ slovenský hneď pri jeho prvom kroku k jednej majetnosti národnej, totiž k zrozumiteľnej reči. Česká reč teda bola tá reč, pomocou ktorej prišiel Slovák k tomu povedomiu, že aj on je národ. Pravdaže, povedomie toto nebolo vyslovené, ale sa podobalo ešte len iba z vajca vylúpnutému vtáčaťu. Od roku 1429 počalo, sa sťahovanie Čechov na Slovensko, úplné sa stalo s príchodom bojovného Jana Jiskru, ktorý v rokoch 1440 — 1453 slovenské stolice od Bratislavy či Prešporka až po Prešov a Košice riadil a spravoval. A v tomto čase sa aj slovenská literatúra zo svojho vajca vylupovať počínala, majúc ešte českú lupinku na sebe. Slovenskí kňazi počínali za príkladom českých služby božie v slovenskej, reči odbavovať, knihy české čítať, Slováci do Čiech na učenie chodiť, a naopak Česi a Moravci častejšie k Slovákom, nadchádzať. A toto tak bývalo až do osudnej bitky na Bielej hore, totiž do roku 1620. Okolo roku 1580 bol v Uhorskom Brode rektorom škôl Pavel Kyrmezer,^[26] Slovák; tamže, toho samého času, Ján Lovčáni kolega školy; roku 1574 tam bol za kňaza vysvätený mošovský Slovák Mikuláš Marci; roku 1590 bol za kňaza do Domažlíc (v Čechách) povolaný Krištof Mazúrek, tohože roku do Strážnice Michal Petrovič z Jaseňovej a mnohí iní. Slováci sa takouto cestou pomaly udomácňovali v češtine, najmä keď od roku 1525 skoro všetci k obnovenej cirkvi evanjelickej prichádzať začali, pripravení k nej husitmi. Zaiste všetky knihy cirkevné a náboženské v reči českej boli písané. Ba natoľko, sa učení slovenskí muži českou rečou a literatúrou zapodievali, že prišiel čas, v ktorom Slováci lepšie písali po česky než sami rodení Česi. Chuť tá dobrá učiť sa reči vždy bola u Slovákov živá, čerstvá; zato aj v českom spôsobe písania, môžeme povedať, veľmi ďaleko prišli. To je to duchovné žitie národov a kmeňov, že samy sa odmeňujú sebe vzájomne. Slováci prijali bratov Čechov do náručia svojho a oni im dali za to pokrm duchovný, oni nakŕmili ich túžbu po vyšších pokladoch. Ale Slováci neostali ani z tejto časti nič dlžní Čechom a práve vtedy, keď kmeň český rozkmásaný, odnárodnený, zhumpľovaný a znivočený už sám nevládal dedičstvo otcov v sile a čerstvej pružnosti a čistote zadržať, česká reč od Slovákov prechovávaná a vo vyšších vrstvách duchovného života ako v balzame zadržovaná bola.

K lepším časom sme istotne my pomáhali češtinu dochovať! Už či sa toto uzná či nie, nám je všetko jedno; ale povedať sme to museli najmä teraz, keď sa zdá, že český kmeň takými svetom pobehlými ľuďmi, ako je aj dáky hubač tam v Prahe české Pražské noviny spravujúci^[27] menom Havlíček^[28], v ohľade poučovania nás chladnejším, neuznalejším a odpornejším počína sa ukazovať. Nie tak, nie, bratia naši! Máte vy o nás, máme my o vás zásluhy; „veniam damus petimusque vicissim!“^[30] My sa tešíme z vašich pokrokov, nože nevraždite nás vy v našom pokroku. Toto slovo je ku kmeňu českému, ktorý my dobre vieme oddeliť od takého cechu, ktorému Havlíček predsedá. Ale navráťmeže sa k svojmu predmetu.

V Slovákoch už bola vzbudená živá túžba po ujednostajnení sa v dačom vyššom. Tak sa sklonil k nim vek 16., tento vek pamätný skoro pre všetky európske národy, s ktorým sa tak slávne zaviera prostredný vek. Na všetkých stranách sa dvíhajú géniovia na vyššom poli duchovného precítenia národov. Pravda je síce to, že sa u Slovákov nemohli ešte dvíhať Tassovia, Camoesovia, Shakespearovia, ani Kochanowski, Gundulić, Zlatarić, ale predsa aj medzi nimi aspoň (prvšie puky lepších vedomostí, krásnejších umení a literárneho života kriesiť sa počali. A keď si predstavíme tu tie búrky domáce, tu vpády a nábehy barbarských Turkov, Tatárov, čertov a diablov, tu vojny náboženské, tu tie desatoraké zotročovania ľudu slovenského: teda sa práve zadiviť budeme musieť, že Slovensko tak mocné, tak veľké kroky na ceste európskej civilizácie bolo vstave urobiť. Azda v žiadnej krajine nebolo v tomto čase toľko škôl, a to nielen menších, triviálnych, ale aj vyšších gymnázií a literárnych ústavov ako na Slovensku. Mali sme školy v Bánovciach (mestečku v Trenčianskej stolici) roku 1525; v Kremnici roku 1538; v Žiline roku 1550, kde povestný J. Bánovský kvitol; vo Sv. Martine v Turci roku 1560, kde Mojžiš Bánovský učil; v Prievidzi, kde okolo roku 1550 Hussel básnil a od roku 1560 do 1563 Ladislav Liptovský povestný bol; v Trenčíne, kde od roku 1583 až do konca 17. storočia veľmi mnohí povestní profesori tamojšie školy riadili. My tuná, kde nemôžeme o tohovekých školách slovenských obšírne rozprávať, aspoň o tejto trenčianskej škole a jej učiteľoch dačo povedať za dobré sme uznali.

Mikuláš Kolacináš, najprv v Bánovciach, Mošovciach, potom na lýceu žilinskom (od roku 1562 do 1579), naposledy v Trenčíne si veľké zásluhy o školy a literné umenie nadobudol, o ktorom jeden rukopis o škole trenčianskej Brevis commentatiuncula de Trenchiniensi Gymnasio^[31] hovorí: „Clarissimus vir Nicolaus Colacinas omni nostra laude superior, et ob administrandam provinciam regiminis scholae Solnensis, Mossoviensis, ac denique Trenchiniensis aeterna memoria dignus.“^[32] — Ján Pruno, básnik a spisovateľ slovenský, Juraj Sartoris, Ján Sopucký (Szopucius), Ondrej Turanský, Mikuláš Kalinka, Matiáš Javorník, M. Izák Láni, Daniel Hodík, M. Zachariáš Láni, Daniel Remen, M. Martin Tarnóci z Beckova a mnohí iní, z ktorých len povestného toho veku Jána Inštitorisa Mošovského pripomeniem. Tento sa aj veľa spismi spísanými a sčiastky aj na svetlo vydanými vyznačil; o ktorom pripomenutý rukopis povedá „quod fere ingenio doctrinam, usu rerum praecurrerit aetatem“.^[33] Vyučil sa v domácich školách, a síce v tých, čo za toho času najpovestnejšie boli v krajine, ako v Kežmarku, v Bánovciach, v Prievidzi, v Bardejove, v Košiciach, v Ružomberku, v Štiavnici. Nechceli totiž rodičia synovi dopustiť, aby šiel do cudziny, zato mu vo vlasti čo najhlavnejších učiteľov vyhľadávali. Ale on, vychodiac domáce školy, nedal sa zdržať rodičom, ale išiel do sveta. A tak vyše sedem rokov bol čo najpilnejším poslucháčom najslávnejších toho veku profesorov — po rozličných akadémiách v cudzine; pritom cestoval po zemi aj po mori, skúmal a spytoval mravy aj zriadenia rozličných cudzích národov. Zato sotvaže sa navrátil, hneď s veľkou slávou a povesťou bol na rozličné úrady povolávaný, miesta kňazské aj učiteľské mu stáli na výber. Zvolil si naposledy stav učiteľský, a tak bol za rektora škôl bánovských roku 1654 uvedený, na ktorom mieste vraj s tak veľkým úžitkom vyučoval, že zo všetkých strán sa mládež k nemu hrnula, takže keď celá mládež školská pospolu zhromaždená von sa vysypala, nie žiakom, ale nespočetným vojskám sa podobala. Potom bol do Štiavnice odvolaný, stadiaľto do Trenčína, kde všade s veľkou slávou školám predstavený bol, až naposledok prejdúc do Krupiny za slovenského kňaza, tam od jedného apatekára pilulami otrávený biedne z divadla sveta toho zišiel roku 1661. Panegyrus na jeho smrť vyšiel od jeho brata v Trenčíne, v tlačiarni istého Čížika. Hlavnejších sedem spisov ostalo po tomto Mošovskom, všetky po latinsky písané, obsahu teologicko-filozofického, z ktorých daktoré tu spomenieme, menovite:

1. Dissertatio Philosophico-Theologica, qua dogma, etc. Trenchinii 1654. typis Lauren. Bemam ab Hage.^[34]

2. Dissertatio de clericorum e potestate seculari exemtione, etc. Trenchinii 1655.

3. Dissertatio Logica, de Syllogismo Philosophiae atď.

Tento muž je dokonalý obraz toho, ako ťažko sa vymáhalo Slovensko k vyššiemu povedomiu slobody duchovnej! Pilnosť, stálosť, obetavosť, skúsenosť, hlboká učenosť sú znamenia jeho túžby, a touto túžbou bolo celé Slovensko zaujaté. Stá a stá mužov železnou prácou, zaprením, bádaním a čohosi neznámeho hľadaním dávali najavo, že hľadajú hlbší obsah života. A predsa je všetko neúrodné, plané, neuspokojené; vyššie povedomie literárno-národné ani len na šľapu dopredu nepošinuté. Tak sa mi to maľuje v mysli mojej, že Slováci museli najprv poprehryzovať tie tvrdé kôry formalizmu, pedantstva a duchovnej nemoty, kým sa mohol ich duch preraziť do slobodnejšieho kráľovstva myšlienky a literárneho života. Ten pedantizmus bol prvé klopanie ducha národného z podzemských priepastí, na ktoré ale nemohli ešte vyšší géniovia uväznenému duchu otvoriť bránu svetla. Lebo čo sme tuná o učiteľoch trenčianskej školy povedali, to platí o všetkých učených mužoch slovenských toho veku; v nich vidí spytateľ iba namáhanie sa ducha národného — ale k ničomu neprichádzanie. Prestalo sa na učenosti hluchej a nemej uviaznutej v latine stredovekej. Žoviálnosť slovenská tiež miestami cez latinské veršíky svieti, ale nieto v celom veku živého obratu hravej a usmievavej mysle slovenskej.

Tarnóci z Beckova, spomenutý už medzi učiteľmi trenčianskymi, zanechal po sebe raz na dverách Trenčianskych Teplíc šľaky vtipu. Maďarská chasa grófa Illesházyho prenasledovala ho veľmi často; raz teda, keď mu bola zas dačo nepríjemného vykonala, napísal na dvere tepličné tieto verše:

S tým odbehol z Teplíc. Vo zvláštnom spise by sa školský stav tohto veku dobre mohol vystaviť. — O trenčianskych školách iba to ešte pripomenieme, že ony koncom 17. storočia upadli a nepozdvihli sa nikdy viacej na roveň iným nespočetným školám slovenským.

Musíme ale ešte ku školám vyššie podotknutým pripomenúť: kežmarskú (roku 1575), jelšavskú (roku 1576), mošovskú v Turci (roku 1580), štiavnickú (roku 1560), ľubietovskú, ktorej učiteľ, znamenitý Gregori bol roku 1527 upálený pre učenie. Mimo týchto boli ešte školy na nespočítaných miestach, ako — aby sme aspoň daktoré pripomenuli — vo Zvolene, v Novom Meste nad Kysucou, vo Fraštáku, v Prievidzi, vo Varíne, v Ilave, v Bytči, v Považskej Bystrici atď. A to všade nie vari len dáke školičky, ale skutočné školy, zväčša gymnaziálne a lýceá, to jest vyššie literárne ústavy. Učitelia boli napospol vysoko učení, po akadémiách nemeckých, českých, talianskych vzdelaní a vychovaní, známosťami veľkými sa skvejúci.

V tomto silnom vzchopení sa národa slovenského je ale ešte iba hádanie tej hádky o slovenskom živote literárnom, národnom, tej hádky, akoby mal nie život literatúre, ale táto životu slúžiť. Duch slovenský sa ešte iba po temných labyrintoch motal a tackal, nevediac sa z kníh a učených prachov vyraziť do menistého, skutočného života a tej živej filozofie, ktorá je život — tej oslavujúcej život v smrti a smrť v živote. Naozaj smutný a žiaľny je to pohľad na tento vek, v ktorom vidíme ducha národa nášho s tak hrubým potom a sebazaprením pracovať a predsa nikam neprichádzať, nič skutočného nedosahovať, ba ani len k mase ľudu pristúpiť nevedieť. Medzitým predsa tuto povedať musíme, že veľkú krivdu robia tomuto veku tí naši muži, ktorí od neho žiadajú, aby bol už on sám tie prekážky premohol, ktoré sa nám do cesty pletú. Ľahko je požadovanie na národoch vystavovať, ale neúprosné tlaky časov obmäkčiť, nerozbrieždený deň povedomosti svojho povolania na silu rozjasniť a z noci vyviesť, seba z labyrintu panujúceho veku vytrhnúť, je vec a práca iba božstvu primeraná, alebo len keď sa ono nakloní k národu, prostredníctvom neho aj vyššími ľuďmi vykonateľná. Veď je to pravda, že v celom tomto veku sa iba scholastickej múdrosti plienky prali; ale scholasticizmus bol ten očistec, cez ktorý musel každý, budúcnosť svoju majúci národ prejsť, k obnove svojho života iba tak kráčajúc.

Povedomie národné, ktoré je chcieť seba ako národ, vyslovovať svoje určenie a povolanie na svete, značiť svoju cestu, ako celku národného, literatúrou, povedomie takéto nie je k nájdeniu v celom tomto veku. Zato tu ani nieto punktu, na ktorom by sa spytateľ vecí literárnych zastaviť mohol, ohliadnuc sa z neho dozadu i dopredu, oddýchnuc a sily pozbierajúc k ďalšiemu kráčaniu. Ale predsa, čím ďalej ideme k novším vekom, vždy sa husté oblaky, čierne chumáče z literárneho neba na Slovensku viac a viac odstraňujú a jednotlivé hviezdy ukazujú.

V prvšom vystupovaní slovenských osobností na nebo literárneho života sladko sa nám usmieva jedna postava, zakrytá hmlou, ďaleká, v cudzej zemi sa ukrývajúca. Je to Ján Silván, ktorého rok narodenia, mladosť a bližšie známosti lósov v nevybádanom tajomstve zakryté ostávajú. Hádali sa oňho Česi a Slováci, ale náš nebohý Tablic ho spravodlivo pričítal k Slovákom, ktorého dôvody nie sú podvrátené. Stavia sa on na svedectvo Prokopa Lupáča, Čecha, ktorý o Silvánovej smrti ako spoluveký zreteľnú správu dáva, Slovákom ho menujúc; potom sa odvoláva na spis Prosographiae etc. Caspari Cunradi, ktorý nášho Silvána „Pannonius“ menuje, ako aj na svedectve Jána Búra, menujúceho vo svojich Micae Burianae (manuscrip. ad annum 1572) Silvána podobne pannónskym. Dosť veru dôvodov, že Silván bol Slovák.^[36]

Silván je prvým známym básnikom zo Slovenska, skladajúcim svoje piesne po slovensky; učení ľudia ho menovali českým básnikom. Žil on totiž v Čechách na dvore slávnych Lobkovicovcov a bol v neslýchanej povesti po celých Čechách. Pripomenutý Lupáč píše o ňom, že bol: „pietate, virtute, prudentiaque egregius. Reliquit inque lucem expressione typographica edidit plurimas cantilenas, psalmos item poenitentiales, ut vocant sermone boemico scriptas, in quibus mens ejus spirat. A cordatis viris illi cognomentum poetae boemici attributum est“.^[37] Rokom pred jeho smrťou vyšli najprv jeho piesne na svetlo, roku 1571, pripojené ku kancionálu, spomenutého roku pod titulom Písně nové na sedm žalmů kajících i jiné žalmy vyšlého. Roku 1578 boli po druhý raz na svetlo vydané. Tablic spomína vo svojich Poéziách aj dáku pieseň Noli me tangere, ktorá roku 1590 na svetlo vyšla a Silvána za pôvodcu má. V Silvánových piesňach veje živý duch nábožnosti, pokory a hlbokého žiaľu, lebo že sa aj on s ťažkosťami osudov potýkal, zavierame nielen z jeho mnohých piesní, ale aj z výslovných jeho poznamenaní. Nad jednou piesňou stojí napísané: „Písnička tato zpívá se na tu notu, jako O krále Ludvíka porážce, jakož tuto poznamenáno, a jest složená leta 1536 v mých velikých těžkostech a protivenstvích.“ Spôsob, akým Silván básnil, môže sa už aj z týchto pár veršov, ktoré tuná pripojujeme, vidieť. Dopredu robíme čitateľa pozorného na tú plnosť slohu a ten slovenský zvuk reči.

3. Muži lživí bez mé viny, Soužili mne na vše strany, Ale ty Pane sám obránce muoj, pomsti, retuj, Ať cítím prospěch tvůj.

7. Z pouhé milosti, bez lítosti, Hledí mé škody lehkosti, Ukrutnost jích kdož muož vypraviti, Jakž muož’ šelma najlítější býti.

14. Zrušíť švabsky punt Kristus Pán, Který špuntoval ďábel sám, Nebude již na dlouze trvati, Pán Buoh jej až s koreněm vyvrátí.

Ľahkosť jeho slohu je patrná, ale najmä v piesni mládencom obecanej tečie mu verš ako večerné zvonenie na pokoj, napríklad: „Pomysliž na své známé tovaryše, kteříž v rozkoši a pýše, potratili své kratičké cíle, živí jsou rozpustile. Kde jich mladost, jejich radost, jich všecka veselé jejich kratochvíle, kde skoky, pyšné kroky, noční kriky, jich povyky, ušlechtilé jich hlasy, minuly již ty časy.“

V jednom čase so Silvánom žil už pripomenutý rektor škôl žilinských Juraj Bánovský, skladateľ nábožných spevov, v Tranovského kancionáli sa nachádzajúcich. Zomrel roku 1561. Okolo roku 1581 učil na fraštáckom gymnáziu a slovensky spisoval a básnil Ján Pruno. Tento vydal mimo piesní a daktorých nápisov aj Katechizmus slovenský (r. 1583). Dva razy bol vyšiel na nemecké akadémie, potom v Trenčíne ako správca tunajších škôl zomrel. Jeho sloh je vyhladený, čistý, ľahký, z ktorého by sa ešte aj teraz mnohý, proti slovenčine síce brojaci, ale česky neznajúci evanjelický kňaz po česky písať učiť mohol. Ako to napríklad znie, keď náš staroveký slovenský Pruno po česko-slovensky spieva: „Duše svatý nás potěšuj, s jednou věrou poděluj, a když zde běh dokonáme, dejž ať věčný život máme.“

Pruno mal veľkú povesť u spoluvekých. Nad ním a nad Kolacinášom narieka spoluveký básnik:

Okolo týchto mužov vidíme vystupovať aj iných slovenských básnikov, ako boli: Ján Táborský (zomrel roku 1596), ktorý vo Varíne žil a tie pekné piesne: Buď tobě chvála Bože náš, Minula noční hodina, ktoré sa v cirkvi evanjelickej tak rady spievajú, skladal, Ondrej Cengler, Štefan Trebnický a iní. Musím pripomenúť, že učitelia na svadbách, pohreboch a iných príležitostiach po slovensky veršovali, a tak sa so slovenčinou literárne zamestnávali. Povaha všetkých je tichá pobožnosť a sloh u daktorých už hladší, pravidelnejší, pravda, u väčšiny ešte kuľhavý a drapľavý.

Ale zo všetkých spisateľov slovenských celého 16. a prvších časov 17. storočia najkrajšie sa vyrazila myšlienka národnosti slovenskej vo Vavrincovi Benediktim. On je najkrajšia koruna celého 16. veku z ohľadu povedomia slovenského. On bol prvý, ktorý v týchto z ohľadu národnosti temných vekoch Slovákov z letargie národnej prebúdzal, na ich ľahostajnosť k národnosti slovenskej škamral, nevšímavosť k reči materinskej im prísne vytýkajúc a za tento hriech proti duchu národnému ostro ich karhajúc. Vavrinec Benedikti z Nedožier (z Nitrianskej stolice) sa učil najprv v Jihlave, potom na vysokých školách pražských, ktorých sa — po dlhom vyznačovaní sa ako učiteľ po iných školách — bakalárom, magistrom vo filozofii, riadnym profesorom, asesorom, dekanom, prepositom Karlína, až aj tejto slávnej akadémie samým prorektorom stal, a tak na najvyššiu hodnosť v učenom svete európskych národov povýšený bol. Teda všetky hodnosti a každé vyznačenie učených ľudí toho veku jemu udelené sú svedectvom toho, že duch tohto Slováka nebol obyčajný, ale veľký, zvláštny, na ktorom po stáročia s radosťou spočíva oko mladého Slováka. Bol on koruna všetkých, ktorí ho v službe slovenského ducha predišli; a my, hoc aj nemáme Tassov, Ariostov a Shakespearov, predsa máme proroka svojho, z temných časov jasne sa na nás dívajúceho Benediktiho, Nedožerského. Ako hlboko bol tento muž dosiaľ prejatý túžbou po pozdvihnutí sa Slovákov z tej hnusnej letargie národnej, svedectvom sú jeho vlastné, k Slovákom obrátené slová, aké napísal v predhovore k svojej Gramatike českej. Píše tam „Verum enim vero hic mihi praecipue mei gentiles Slavi videntur cohortandi, apud quos excolendae horum linguae maxima est negligentia, adeo, ut nonnulli (expertus de quibusdam loquor) si non tantum non legant bohemicos libros, sed ne in suis bibliothecis ullum habeant, gloriosum id sibi ducant. Hinc fit, ut quam de rebus illis domestica lingua est disserendum, semilatine eos loqui oporteat“.^[39] Toto je izaiášske hrmenie do národa prevráteného, z ktorého vidieť, že sa Benedikti nespokojoval už len samým, čírym diletantizmom v slovenčine, ako to bolo pred ním, ale žiadal od národa, aby objal svoju domácu, národnú reč celým srdcom. Túto výčitku, Slováci a krajania, pripusťme si k srdciam svojim a povýšme sa k povedomosti čistej, rýdzej národno-slovenskej.

Slováci museli naveky čakať na výčitky a karhaniny, ale vždy tiež mali aj svoje výhovorky. Benediktimu sa odpovedalo, že píše české gramatiky a káže Slovákom učiť sa po česky, čo sa aj nám, pokým sme k ľudu po česky hovorili a písali, nadvrhovalo; ale keď prišli zas časy, v ktorých Slováci svojich vlastných prorokov v Bernolákovi, Fándlym a iných dostali, odpadávali od týchto tak ako od česko-slovenských, najprv po latinsky, potom po nemecky, teraz zas po maďarsky svojmu vlastnému sa odcudzujúc. Benedikti sa sťažoval na Slovákov, že chcejúc sa v domácej reči zhovárať, tak boli v nej zanedbaní, že pololatinsky znel ich rozhovor; ale na čo sa my teraz budeme sťažovať? Veď sa u nás teraz naozajstná babylonská veža ukazuje, bo nájdeš Slovákov, čo sú už tak zmútení, že sa ti razom nespôsobnou hudbou po česko-slovensko-latinsko-nemecko-maďarsky zhovárajú na zunovanie každého, kto jednu lebo druhú reč dobre zná.

V Benediktim síce ešte nie je tá čistá, z kmeňovitosti k národnému celku sa povýšiaca povedomosť národná, zato sa uňho pochop ešte v sebe nerozdeľuje a on ešte nevie od „mei gentiles Slavi“ oddeliť „bohemicos libros“, bárs ináč ten rozdiel v samom jeho vyjadrení tak jasne bije do očí. Bol on predchodný génius tých časov, ktoré stvorili jednu silnú frakciu života slovenského, totiž jeden literárny vek československo-evanjelických spisovateľov na Slovensku. Táto epocha mala svoju slávu ako v literatúre a znamenitých knihách, tak aj v spoločenskom živote samého zemianstva slovenského. O tomto svedectvo vydáva Bel, ktorý o poldruha storočia neskôr po Benediktim prišiel na svet a svedčí: že nielen vzdelanci, ale aj magnáti a zemania slovenskí za svoju povinnosť uznali reč československú a jej literatúru napomáhať, vzdelávať a milovať. A ako takýchto mecenášov menuje z vyššej šľachty Suňogovcov, Illesházyovcov, Thurzovcov, Ostrožittovcov, Zayovcov, zo zemanov Súľovskovcov, Serdahelyovcov, Révayovcov, Juštovcov, Ottlikovcov, Benickovcov, Plattyovcov, Poturnajovcov a iných, ktorí všetci nielen literatúru napomáhali, ale aj doma a v spoločnosti československy sa vzdelane zhovárali. A čo sa týka slávy epochy tejto, Benediktim tak silne vyslovenej, tá je v literatúre a dielach živá, v dielach počnúc od Vavrinca Benediktiho až po starčeka nášho Juraja Palkoviča. 18. storočie dovŕšilo kulmináciu tohto veku, keď Palkoviča ako syna spomenutého veku uznáme, ktorý síce doteraz žije, ale predsa v tom veku písať začal a v ničom sa čo do slovenského povedomia národnosti nepremenil. A nám tu ide viac o ukázanie postupu ducha a povedomia ako o roky a čas, v ktorom si ľudia vykračujú. Tento vek sa istotne s Palkovičom zaviera, lebo to s istotou povedať môžeme, že nik zo Slovákov ani pred ním ani s ním čistejšie po česky nepísal ako on. Benedikti dal silné pohnutie svojmu veku a stvoril akoby počiatok jedného oddielu literárneho života na Slovensku, toho česko-slovenského, ktorý vybieha až k samému Palkovičovi.^[40]

Lež o Benediktiho spisoch musíme ešte pár slov prehodiť; veď to nič nerobí, že sme svoju reflexiu o ňom prv predoslali! V pohybovaní a vyvinovaní sa myšlienky a ducha dáta a ich poriadok nerobia podstatu. Spisy tohto Slováka sú dvojaké, latinské a česko-slovenské. Bol on synom svojho veku, písal ako bol zvyk spoluvekých učených, a keď chceme, aj ako potreba požadovala. My o latinských nemáme čo hovoriť; to, čo sme doviedli, je dostatočné na dokázanie, že sama reč, bársako cudzia, neprekáža rozvinutiu sa myšlienky u učeného. My by sme nedbali, keby tí terajší naši učení pokutkári už bárs po anglicky písali, keby len písali o veciach týkajúcich sa národa, a tak boli dákymi stĺpmi z nášho národa sa vyvinujúcej sily. Ale samá nečinnosť — iba ak činnosťou pomenuješ to terzitovské vysmievanie sa z tých, čo dačo pracujú.

Benedikti píše slohom živým a čistým. Básnil on prvý v miere klasickej, stanúc sa z tohto ohľadu zakladateľom tej školy, z ktorej vyšli nábožní básnici Komenský, Hruškovic, Krman, Tešlák a iní zo starších, až aj sami novšiu mieru grécko-latinskú v básňach zadržujúci. O tejto prozódii písal on prvý a sám hneď príkladom svojich básní lásku k tejto forme rozpálil; jeho pôvodné piesne, ako aj jeho žalmy, do tejto formy s veľkou spôsobnosťou a ľahkosťou preliate, sa ešte aj teraz ľúbezne čítajú. Roku 1606 obetoval svoje tlačou vydané žalmy akadémii pražskej. Čo o tejto forme básnenia držím, povedal som už nakrátko v mojej recenzii Škultétyho básne, ktorá vyšla v Orle roku 1846,^[41] čo tu opakovať nebudem. Veď aj nebohý Tablic to povedal predo mnou ešte kratšie: „Ač se ono (t. j. metrum klasické) málo pro naši reč hodí.“ Že sa ešte aj teraz nájdu ľudia, ktorí myslia, že všetko, čo sa dá v našej ohebnej reči užiť, čo sa dá na ňu pohodlne prilepiť, je hneď slovenské, národné, dovolené; ale na takéto reči nebude teraz odpovedať žiaden, kto vie, čo sú národné poézie a ich formy. Medzitým o to boj viesť nie je hodno; veď si aj toho viac musíme uctiť, kto sa o to interesuje, ako človeka, čo nič nedbá, čo ho nič slovenského neinteresuje.

Výbornosť Benediktiho piesní je aj z toho patrná, že sú celkom spevné, zvučné, ich pády sylabov sú so zvukom a prestávkami alebo predlžovaním a skracovaním prízvuku veľmi zrovnávajúce. Písal pripomenutú už raz Gramatiku českú, pri ktorej ustavične vidieť, ako berie ohľad na Slovákov; je toto dielo veľmi dobré a až doteraz medzi českými gramatikami, ktorých je veľké množstvo, vždy čestné miesto zaujíma. Sám povestný Veleslavín veľmi chválne svedectvo a súd o nej vydal. Písal viac latinských spisov a zomrel oslavovaný od celého svojho veku, najmä ale od cudzích, práve na sklonku zlatého veku literatúry českej, totiž roku 1615, práve dvesto rokov po upálení Husa a päť pred bitkou bielohorskou! Nad veľkými mužmi vznáša sa istý farbistý okolok, ktorý ich lósy a zjavenia sa robí poetickými, bárs by aj sami neboli básnikmi. Benedikti stojí na konci českej zlatej epochy jazyka a literatúry a robí počiatok nového veku prebúdzania sa Slovákov k vyššiemu životu literárnemu, sám Slovák v Čechách oslávený, v Čechách prácou zmárený, v Čechách na veľkej hodnosti povýšený. Skonal on päť rokov pred porážkou bielohorskou, aby nevidel smutný pád bratského kmeňa, ktorý mu bol druhou vlasťou. Benedikti bol alfa aj omega; alfa životu slovenskému — omega českému. Veď už potom — po jeho odchode z divadla sveta, nečuchlo nič vyššieho v klenutých palotách a sieňach vysokých škôl pražských!

Pripomenutý rok je osudný pre celé Slovanstvo, ale pre Čechov je on uderením diabolským, smrteľne sa ich života dotknúcim. Od roku 1620 pociťujú Česi hynutie svojich drahocenných pokladov literárnych, klenotov národnosti, drahých perál pokoja a slobôd občianskych. Pol milióna kníh zhorelo na hraniciach, tridsaťtisíc rodín a mecenášov literárnych opustilo mater drahú, vlasť svoju českú; školy sa pozamykali, ohlasy učených hovorov umĺkli, svedomie aj smelosť jeho slova zrazené boli do hlbokých temníc a žalárov a na stolice učiteľské aj na hodnosti pozasadali si ľudia, ktorým nešlo o slobodu ducha, o česť kmeňa českého, o slávu a spasenie národa, ale o to, aby zaviedli ľud český do priepastnej priepasti, biedy a slepoty duchovnej. Po búrnom živote strán nastala mŕtvota hrobová celku a trvala blízo dvesto rokov. To je mnoho k zneseniu; a myslieť o tak veľkej rane, rozďavenej na živote jedného zbratreného národa, vyhľadáva tvrdosť srdca nezmožiteľnú, takže mne na tomto mieste jazyk, myseľ aj pero zastáva, stydne a skostnatieva. Cítim ťažkosť v srdci aj v duši svojej nad týmto hrozným osudom, ktorý zachvátil bratov našich českých.

Ale tento rok je spolu so svojím okresom času tak pamätný, že keď sa dáme o ňom pilne rozmýšľať, skoro nájdeme, že on je pre celé ďaleko rozľahlé Slovansko a národy tohto plemena dôležitý. Tento odsek času je medza, deliaca staršiu históriu Slovanstva od novších vekov. Videli sme, že Česi od tohto osudného roku počínajú svoje padanie; v Rusku vystúpil málo rokov pred tým, to jest roku 1513, rod Romanovcov na trón, ktorý historický dej bol základom zvláštneho veku pre literatúru ruskú, veku to onoho, ktorý dosahuje až k panovaniu cárovnej Alžbety a urobil priechod k novému zrodeniu sa literárneho života ruského. Pre Poliakov nastal v tomto čase tiež zvláštny oddiel času a veku literárne dôležitého, a síce — Poliaci pozorujú klesanie svojho literárneho života, preodievanie sa slobody reči v bombastické, prázdne, holé výrazy a slovíčkovanie; upadávanie rečníctva kostolného, zauzďovanie filozofie scholastickými kantármi a zubadlami. Už sa Poliaci ľakali jednak zápalu a nadšenia, jednak ale aj rozumového rozberania najmä teologických predmetov. V Rusku upadlo pekné básnické kronikárstvo, v Poľsku zvädla sila poézie a filozofie. Morave sa to samé ušlo čo Čechám s porážkou bielohorskou. Dubrovníckych (Raguzánskych) Slovanov krásna literatúra, ktorá sa tak sviežo od polovice 15. storočia počala rozvíjať a rozzelenievať — tiež nedosiahla veľmi vysoko 17. storočia. Mená krásne z tých zlatých vekov literárneho života dubrovníckeho sú medzi inými tieto: Ďorď Daržić, Vetranić, Čavčić, Čubranović, Mišetić, Bunić, Babulinović, Zlatarić atď., ktorí ale všetci pred rokom 1620 kvitli. Ta vyše do storočia 17. aj v Raguze či Dubrovníku všetko živšie hýbanie sa literárne ostydá, slabne, omdlieva a umiera. Až konečne hrozné zemetrasenie v roku 1667, ktoré na Dubrovník prišlo — aj samé ohrady a múry, aj samé stavanie zemské, z ktorého sa duch slovanský bol vysťahoval, so zemou zrovnalo, znivočiac tak mesto pamätné, slávne, ohnisko literárneho života celého poludňajšieho Slovanstva. Slovensko začalo v literatúre svojej novú epochu s Benediktim a spoluvekými, bárs síce v slabých tieňoch samých diel a kníh, predsa ale silným slovom vôle a skutku literárno-duchovného.

Ale najmä keď tú prvú štvrť 17. storočia ako časový okres, v ktorom sa porážka bielohorská nad Čechmi hrozne zvalila, potiahneme do považovania, teda skutočne uvidíme, že Slovensko svoj literárny život už vo vyšších potenciách znovuzrodený uhliadlo. Viedenský pokoj uzavretý roku 1606, korunovanie Matiáša II., urobené roku 1608 a Ferdinanda II. na trón povýšenie roku 1618 dokonané, snem krajinský držaný v Šoprone roku 1625 a iné deje občiansko-historické doniesli po veľa svety troskotajúcich búrach nové svetlo pokoja, slobody a duchovného priestranstva pre ľudí. Menovite sa tuná náboženské sváry vyrovnávali, ľudia k ľuďom približovali, duchovia s duchmi zmierovali a rozvatrené ohne náruživostí sa dusili a skracovali. Na slnku týchto slobôd sa ohrialo a zveľadilo množstvo znamenitých mužov, ktorí literatúru slovenskú smelším duchom schytili a dopredu ju hodne ďaleko pošmykli. A tu nám už nastáva dlhý poriadok mužov ráznych, učených, vzdelaných, horlivých, bárs časom nešťastných a od sveta opustených; ale tomuto sa diviť nebudeme, keď vieme, že večný kalich duchovného blahoslavenstva sa neprikladá k ústam rozkošami a šťastím opojeným, ale k ústam tuná v zmätkoch zemských len horkosťou naplneným.

Prejdeme pekný vek detského a školáckeho času kmeňa slovenského, v ktorom sa on s českou literatúrou preihral, a skončíme krásnym obrazom znovu sa kriesiaceho povedomia národa slovenského, toho povedomia živého, skutočného, aké vyslovil večne blahoslavený, pre Slovákov na veky vekov pamätný Bernolák a jeho škola. Ale potom na samý koniec novšej literatúry slovenskej stav, námery, ducha, túžby, nádeje, prednosti aj nedostatky vystaviac, rodákom našim tak obraz Slovenska a jeho literárneho života v jednote myšlienky a idey, a tak pravdy, podáme. Ale toto všetko, aby sme tento zväzok Pohľadov veľmi jedným predmetom neobťažili, iba v budúcich zväzkoch urobíme.