ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Našu pretrhnutú rozprávku o literárnom živote Slovenska^[90] s božou pomocou nanovo ideme láskavému obecenstvu vykladať, duchovnú niť národného vedomia napriadať a ukazovať, pokiaľ rafika na hodinách nášho života prišla. — Naša práca bola dlho pretrhnutá, ale hrdina našej rozprávky, myšlienka národa, najlepšie v literatúre živá, nezaspal, ani nebol vo vojnách zastrelený, ani krvavými súdmi slobodného maďarského národa zadusený. Všetko, čo sme hovorili v prvších zväzkoch Slovenských pohľadov sa medzitým, čo sme my s Pohľadmi a s literárnymi prácami zamĺkli, životom potvrdilo. A pre spisovateľa niet lepšieho vysvedčenia ako život sám, ktorý sa v pozadí teórií na divadle krajinských a národných dejov rozvinuje. Ak nasledujúce deje stvrdia predchodivšie myšlienky, idey a teórie, vtedy sa už len môže dôverovať ich spisovateľom: bo oni sú povolaní byť mentormi národa. Za naše náhľady odsvedčil už život i nášho kmeňa i našej krajiny; a to je naša pobudka k ďalším prácam. Že naše náhľady teraz nevďak zakusujú a že sa veľa ľudí nachodí, ktorým sa zdá, že sa im môže všeličo nedokonalé nadhodiť, to nie je nič nového, je to obyčajný plod ľudskej márnosti, ktorá sa časom ešte viac napaprčí a ešte k iným prostriedkom siahne, aby ohlušila tichých kňazov národno-svätej myšlienky slovenskej. My sa ale nášmu postaveniu a rezultátom, našou teóriou dosiahnutých, chovať a držať budeme.

My sme sa nedali mýliť pred marcom v hľadení našom na život nášho národa; teórie svoje sme stvrdili i v búrach osudných, my sme s celou svojou stranou na Slovensku hotoví, pokiaľ boh bude žehnať našu prácu, i dokončiť započaté dielo, na dokázanie, že myšlienka naša nie je naša, ale národa nášho, ktorý chce byť vradený do počtu bratských slovanských kmeňov. Kto túži po literárnych ideáloch a rád by vidieť na Slovensku takú literárnu reč, ktorou by viac miliónov ľudu rozprávalo, ako hovorí slovenskou, my si ho vážime, bo je to iste i horlenie krásne i cieľ toho snaženia veľký; ale dľa nášho zdania je to pridlhá cesta k cieľu; zato ideme my kratšou a nakoľko to stojí v našej moci, i tamtých podporovať sme hotoví.

Kto pozorne čítal naše prítomné pojednania o Slovensku a jeho živote literárnom, nemohol nezbadať, kam je namierený duch nášho národa; my sme tlmočili verne tie hovory, aké viedol národ v rozličných formách svojho vedomia. Naša starosť bola vystaviť Slovensko a náš kmeň tak, ako v skutočnosti sú i boli. Slovensko sme označili ako ozajstnú kolísku Slovanov, o tom svedčí mimo historických dát i slovenský jazyk, ktorý je ako centrum všetkých slovenských nárečí, z ktorého je najbližšia cesta ku všetkým a ku ktorému je najbližšie od všetkých. I sám ráz Slovákov nám ukazuje vo všetkých svojich stránkach všeobecnú povahu génia slovanských kmeňov. Istá všeobecnosť duchovných darov, mäkkosť a okrúhlosť, dobrotivosť a snivosť, duma národná, veselie mysle zmierňujúca a v strede týchto ťahov životných sa ťahajúca červená niť túžby stať sa i na poli dejov tým, čím je Slovensko a Slovák v prírode: toto všetko sa nám doteraz ukázalo i v literárnej histórii. Bo myslieť si literatúru len tak samú pre seba je nízke filozofické povedomie. Nám sú všetci spisovatelia, všetkých vekov vedomci a básnici iba jedny ústa génia národného a títo všetci svedčia, že slovenský kmeň jednak má túžbu slovanskú, jednak ako taký chce byť platným vo svojej spoločnej rodine, dôstojný štep na velebnom kmeni. — Slovenskému kmeňu doteraz ešte žiaden kmeň slovanský spravodlivosti neprislúžil; a predsa on ostrihal spoločnú slovenskú kolísku. Jeho zabudnuté deje, jeho tisícročná nehoda a v strede neprajných udalostí skúpo vyslovené slová dajú sa uviesť na toto krátke napomenutie:

„Národe slovenský! Posilni sa sebou samým, pokým bratské kmene v nehode žijú pre baženie po panstve jedny nad druhými a nemajú citu za teba nešťastného, posilni sa sebou samým, vydobudni si čestné meno slovanského kmeňa, aby si mal právo hovoriť o spoločných dôležitostiach a upomínať mohol tým platnejšie tých, čo len pre svoj kmeňový zisk a len nakoľko tento dopúšťa školy a teórie zakladajú a hrob ešte nenarodenému spoločnému šťastiu kopú! Posilni sa, národe slovenský, svojimi hlasmi, svojimi liekmi, svojou silou ducha a vraď sa do počtu bratských slovanských kmeňov, aby si mal čo v obeť doniesť na oltár blaha národného!“

Touto myšlienkou, ktorá hľadí na nás z osudov nášho národa, by mal byť preniknutý každý precitlejší Slovák a pracovať podľa nej: v tom jedine leží spasenie národa. — A čo poviem o vyvolených synoch národa? — O tých, čo vedú obecné veci, čo súdia a spravujú, čo myšlienkami myšlienku národa šľachtia, o spisovateľoch, učených, umelcoch? Ich mysle, ich perá, ich srdcia kúpať by sa mali v svätom prameni onoho zápalu; v ňom je ich osobné spasenie, zvečnenie!

My ideme už teraz ďalej v našej literárnej rozprávke, aby zasa na skutkoch národného génia, na literárnom živote, na spisovateľoch a duchu skutočného života stvrdené boli naše osobné náhľady, akými sprevádzame beh literatúry slovenského kmeňa.

Zo všetkých slovenských spisovateľov do konca 18. storočia najurčitejšie a najskvelejšie sa formulovalo národné povedomie v Bohuslavovi Tablicovi. On otvoril dôstojne bránu nového veku, vošiel sám a voviedol svoj národ do 19. storočia s myšlienkou svojich otcov vo vlastnej mysli ušľachtenou a zreteľne formulovanou. Jeho povolanie bolo kňazské a stal sa svojou snahou i kňazom vo vyššom zmysle, kňazom nielen sviatosti, ale aj myšlienky svojho národa. Jeho spisy budú večný pamätník znova sa kriesiaceho života na Slovensku. V žiadnom zo spoluvekých slovenských spisovateľov sa nezrkadlí národné povedomie tak ako v Tablicových spisoch. Nad matériou jeho spisov blýska a svetlí sa nám akási vyššia atmosféra. Je to boj ducha — nad ktorým sa vznáša to nevyslovené čosi, o čo sa boj vedie, a to oné čosi, ktoré vyslovúvajú len pozdejší spisovatelia, tí, čo si zastali na vybojované už pole myšlienky. Tablic bol takýto predchodný spisovateľ, ktorý veľa nadriekol, čo iní po ňom dopovedali. Preto jeho cena pred veľa inými je väčšia a vzácnejšia.

Tablica vyznačuje živý pohľad do neba budúcnosti, on omáčal svoje pero do zlatej žiary budúceho slovenského dňa; a to obyčajné spisovateľské remeselníctvo, pri ktorom sa nič nepotrebuje, len dajaká mechanická pilnosť pri kompilácii cudzích pochopov a myšlienok, nepočítalo Tablica medzi svojich. Tento spisovateľ prvší medzi nepočetnými predchodcami a mnohými spoluvekými obrátil svoju pozornosť na už hynúce drahocenné pamiatky, správy a známosti spisovateľské. On pozbieral dovedna veľa literárnoslovenských živlov sem a tam roztratených, ktoré jednak pre svoju cenu, jednak pre to svetlo, ktoré sa z nich dostalo na čas a život pominulý, sú dôležité a neoceniteľné pre literárneho historika. Sem náležia jeho správy zo života starších slovenských básnikov a napospol spisovateľov, podobne celé práce a literárne spisy, ktoré on zabudnutiu z hrdla vyrval a obecenstvu daroval. Medzitým, keď iní slovenskí spisovatelia viac len isté svoje jednotlivé polia obrábali, a tu výlučne teológiu, tam zas výhradne hospodárstvo, inde zas len pedagogiku atď. vzdelávali, alebo len prekladačstvom z cudzích jazykov sa zaneprázdňovali, Tablic samojediný bol všetko vo všetkom a duch jeho pracujúc vo všetkých tamtých oboroch nad to i vyššej idei ľudského spoločenstva slúžil a slúžil s veľkým nadaním ducha, so znamenitou spôsobilosťou a istou vzpruhou duchovnou, ktorá nad všetky činnosti životu nové podnety a národu jarejšieho života dodáva. Tablic spojoval minulosť s prítomnosťou, hľadiac bystrým okom v budúcnosť, časnému oku zakrytú. Kliesniť vedome cestu budúcnosti je najlepšia čiastka spisovateľských povinností; a tejto výborne znal vyhovieť Tablic. Čokoľvek bolo v minulosti zakryté a mohlo poslúžiť budúcim nositeľom slovenskej myšlienky, bársako sa vtedy preučeným ľuďom zdalo nepatrné, všetko to útlou pravicou zbieral tento spisovateľ a neopustil nič, len aby si budúci vedomec mal na čo zastať a ďalej viesť živé podanie v národe. Historik, politik i básnik slovenský bude istotne meno Tablicovo dlho spomínať a vďační mu budú všetci za jeho trudy a starosti, ktorými opatroval drahé pamiatky.

Mimo spisovateľských zásluh, ktoré nižšie podotkneme, náleží Tablicovi i tá česť a veľká zásluha — založenie a do života uvedenie učenej spoločnosti prešporskej a až dodnes sa zachovavšej učiteľskej stolice reči a literatúry slovenskej na prešporskom lýceu. Na spomenutú spoločnosť síce čakal ten samý osud ako všetky ostatné slovenské podujatia v Uhorsku; opustený slovenský národ od svojej šľachty nenachodil tej podpory, akú nachádzal povstávajúci v tom veku maďarizmus. A spomenutá spoločnosť, odkázaná na chudobnejších kňazov a daktorých profesorov zo stránky evanjelickej, chradla chudobou a spoločenskou nedostatočnosťou, až jej maďarizmus konečne život vzal. Ktorýsi inšpektor prešporskej cirkvi verejne vraj v konvente lámal pečať tej spoločnosti. K týmto odporom a prenasledovaniam zo stránky vrahov slovenského národa pridružila sa ešte i nezhoda dvoch tohočasových národných vodcov, Palkoviča s Tablicom. Nevčasná revnivosť a sočenie jedného oproti druhému, z toho pošlé hádky, vlastne lepšie povieme zvady a jalové čarbanie splodili u obecenstva isté znechutenstvo a spoločnosť sa rozpadla. Obaja títo muži boli sekretármi a bolestná spomienka nám zostala pamiatkou po ich vedení národných záležitostí. Obaja sú už pred súdom. My, ich nástupníci, sa len učiť môžeme na zlom príklade. Hlavná chyba bola iste na Palkovičovi, ktorému aj, ako citlivejší a ideálnejší človek ustúpil Tablic a pred svojou smrťou sa práve obaja i pomerili. Toto je síce kresťanské, ale málo užitočné bolo národu; lepšie by bolo bývalo, keby obaja vo svojej mladosti viac boli hľadeli k spoločnému cieľu ako k svojim osobným cieľom a náruživostiam. Palkovič bol remeselný spisovateľ s hrdosťou svojich nemecko-univerzitných štúdií; on preniesol nové teórie racionalizmu, toho času sa počínajúceho, na pole národno-slovenské. Tablic bol citlivý Slovák, hľadiaci k pôvodnému sa vyvíjaniu slovenského národa. Pohľad tohto bol velebnejší, vznešenejší, ideálnejší; tamtoho pohľad bol obmedzenejší, pedantnejší, prozaický. Ich boj bol nerovný, Palkovič ho zhumpľoval na karikatúrnu osoblivosť — na omrzlosť sa obrátil u Tablica. Toto je začernalý obraz oboch týchto mužov, ktorý bude visieť v galérii slovenských obrazov. Daj boh, aby vždy jasnejšie a skvelejšie obrazy sa zhromažďovali v tejto galérii, ktoré by pozorovateľa odvolávali od onoho.

Ako sme povedali, Tablic je jediný z tohovekých spisovateľov, ktorý jasnejším okom hľadí do slovenskej budúcnosti. On má istý určitý takt a bije veľmi trefne svojimi myšlienkami na struny národného, vtedy ešte hlboko ukrytého citu a povedomia. Jeho slovo je plné citu, jeho sloh kvetnatý, v každom diele je vyjavená túžba, horiaca horúcimi vzdychmi po uhádnutí toho, čo by národným životom hýbať malo. On ako pilný a nadaný umelec zbiera rozmanité tóny na uliatie jedného súzvuku, na utvorenie fantastického sveta, život a svet skutočný na zabudnutie na seba privodiaceho. Kníh vydávaných v tomto oddiele času nebol nedostatok, ušľachtilejších myšlienok a životného revnenia sa nedostávalo národu; zato aj pusto bolo v živote. Tablic sa s dobrou vôľou a hravou fantáziou lapil do ohromnej práce a stal sa v niekoľkých rokoch národu svojmu básnikom, historikom, životopiscom, kritikom, mravokárcom, rečníkom, zábavníkom, lekárom, spoločníkom, domácim radcom, prekladateľom znamenitejších cudzojazyčných plodov, a všetko toto ohromné napnutie ducha, túto ťažkú prácu oživoval myšlienkou na budúcnosť svojho národa, vytrhujúcou skľúčený národ z vedomia bied a nedostatkov porážajúcich a zmalomyseľňujúcich na úslnie krajších nádejí.

Hlavnejšie Tablicove spisy sú nasledujúce: Poezye v štyroch dieloch, v osmorke, vydané v rokoch 1806 — 1812. Tieto knihy sú najlepší slovenský prameň k histórii slovenskej literatúry. Jesto tuná veľa dobrých životopisov slovenských básnikov a iných spisovateľov, ako tiež i veľa zachovaných literárnych plodov neznámejších spisovateľov. Slovenští veršovci, dva diely, vydané v rokoch 1804 a 1809. Tento spis má tú zásluhu, že jeho pôvodca v ňom podal veľmi šťastný výber básnických plodov z predošlých a už zabudnutiu blízkych časov. A nachodia sa medzi týmito literárnymi plodmi tak znamenité práce ducha, že nimi vpravde oživené bolo slovenské obecenstvo a hlavne nižšie časti národa, vrstvy ľudu najviac odjakživa zanedbávané. Jesto i teraz ešte dosť príkladov, že sám pospolitý ľud mnohé z tých plodov spamäti zná, nachádzajúc v nich veľkú obľubu. Medzi inými tejto cti sa hojne účastným stal spis Pilárikov, Tablicom ochránený od záhuby.

Veľkej obľuby u slovenského obecenstva došla i kniha Lidomil, vo Vacove roku 1813 na svetlo vyšlá. Praktická strana života a ľudských potrieb vyvážená je tu podľa najlepších skúseností a spisov najvzdelanejších európskych národov. A aká myšlienka viedla Tablica i pri tomto diele, ukazuje nám spisovateľ v predmluve, pridanej k spisu. S potešením môže tam i Slovák terajšieho povedomia čítať medzi iným i toto miesto: „Jiný národové dávno se podobnými spisy o těchto materyích honosý; jen my Slováci, nešťastným osudem sobě samým zanechaní, o veliké škodě celého rakouského cisařství^[91], kteréž dvě třetiny Slovanů počítá, všudy na zadu zůstávame.“ Jemu bolo vždy na mysli národné vedomie, a zato upozorňoval naň svoj národ, ukazujúc medzery a nedostatky a povzbudzujúc k ich zatarasovaniu.

Keď zostúpime ale aj na zvláštne pole jeho povolania, i tu nachodíme Tablica veľmi zvedeného a dokonalého. Ako evanjelický kňaz ukazoval ostatným cestu, po ktorej majú viesť Slovákov svojej viery. — Zvláštne miesto v slovenskej literatúre si zasluhuje Tablicovo vydanie Augsburskej Confesie, ku ktorej pridal vydavateľ veľmi podarené historické nákresy evanjelickej cirkvi v Uhrách. Do toho času nemala evanjelická cirkev v slovenskom jazyku skoro žiadnych správ o sebe a lósoch jej vyznania a vyznavačov. Mimo týchto spisov preložil do slovenčiny z cudzích jazykov ešte mnohé iné a podporoval stále svojimi článkami literárne spisy, v tom čase na svetlo vychodiace. Roku 1795 počal vydávať A. J. Puchmajer Sebrání básní a zpěvů, nie nepatrné to zbierky básnických prác, ktorých do roku 1814 až päť dielov vyšlo a ktoré založili novú epochu v českej literatúre. Na tomto podujatí bral svoju účasť i náš Tablic. Pracoval tiež do Prvotin pěkných umění, literárneho časopisu, Hromádkom vo Viedni od roku 1813 do roku 1817 vydávaného; podobne do Kroku, vedeckého časopisu, založeného roku 1821 nedávno umrelým J. Sv. Preslom, zasielal svoje práce, neúnavne pracujúc k dobru Slovanstva.

O Tablicovi ako o básnikovi vo vyššom zmysle sa nedá, pravda, veľa hovoriť; nebola to úloha ani jeho veku ani jeho génia. Vyššie nad veršovníka sa nepovzniesol, čo priam aj vznešenejšie, ideálnejšie svety sa mihotali jeho duchu. On previedol veršovníctvo po Kollára a Hollého, ktoré títo schopili, formu svoju vyhladili a korytom dobre vzdelanej reči a vyhľadaného slohu prelievali myšlienky nového sveta. Ostatne, verše Tablicove sa milo čítajú, sú aj obecnosti zrozumiteľné, podobajúc sa muškám svätojánskym, v zelenom kroví večierkom a nôckou svietiacim a zabávajúc detinnú myseľ národa, ako tamtie bavia bystrého chlapčeka. Úloha poézie, aby totiž ňou vychytený bol národ na úslnie vyššieho života, ktorým počatá je jeho historická bytnosť a ktorý k jeho povedomosti má prichodiť vždy viac a viac, túto úlohu poznať nebolo dané ani Tablicovi, ani jeho spoluvekým. Miesto toho ale je Tablic dobrý prozaik, plynný a jadrný sloh vyznačuje jeho spisy. I ako kritik pekné vlohy vyvinul v dajedných svojich prácach, menovite v posudkoch dajedných slovenských básnikov. S učenými mal Tablic veľké spojenie; a veľkú službu by literatúre i histórii dokázal ten, kto by jeho listy nakoľko-natoľko vedel zobrať. V týchto by sa iste lepšie zobrazil jeho vek, než v bársako pilne spracovanom náčrte druhého spisovateľa.

Naposledy nemôžeme náš súd o Tablicovi ako spisovateľovi zavrieť prv, než nepodotkneme o ňom ako o človeku, najmä keď zo dňa na deň vidíme šíriť sa istú chybu u našich znamenitejších ľudí, ktorá viac je škodná i im samým i národu, ako čo by tuším menší spisovatelia a lepší ľudia boli bývali. Tablic je druhý známejší slovenský skrbec. On tiež nazbieral zo slovenských mozoľov peňazí a kapitálu a svojmu opustenému národu nezanechal, neobetoval nič. Áno, Tablicove peniaze prešli na Maďarov a maďarónov, v rukách ktorých sa obrátili na vražedný meč tých samých myšlienok, ktorými chcel nebohý vzkriesiť svoj národ. Za života bol vraj Tablic celkom obyčajný skrbec, mizantrop, omrzlec, úžerník sebe neprajúci. Smútok napáda našu dušu, keď z tejto strany považujeme ráz našich učených mužov! Akože bude s národom, ak by sa táto nemoc mala i ďalej prasiť? Naši literárni vodcovia si sťažúvali i sťažúvajú doteraz na nedostatok literárnych mecenášov a keď im šťastie popraje tak, že zbohatnú, vtedy už zabúdajú na národ a skrbný život k potupe svojej vedúc i pri smrti na svoj opustený národ zabúdajú. Večná škoda, že ideálnejšia postava Tablicova týmto závojom karhavej rozpomienky ostane prikrytá! Táto podlosť neprebíja tak krikľavo na obyčajnom človeku, na neslávnom pútnikovi tuzemskom, ktorý si nikdy neopálil svoje krídla o zápalné lúče slnka vyšších žitia ideálov a ktorý so zmrašteným čelom len svoje zisky sčitoval, neznajúc duševné nepokoje, vytekajúce z túžob o blaho ľudstva; ale na Tablicovi, na mužovi veku svojho pamätnom, ktorý viedol záležitosti svojho biedneho národa s takou prevahou ducha, na tomto mužovi škrečí do zhnusenia tento mrzký ťah jeho rázu! Takáto škvrna sa vpletá do samého pásma histórie slávneho muža, ona premenená na potvoru zasadá si na hrob takého zábudlivca pri smrti na život a zvestuje kuvičím hlasom, ničím neoživenú jeho smrť. Na Tablicovom hrobe vzdychá si žiaľne verný Slovák: Ach, škoda obrazu drahého, v ktorom dlho bývala duša vyšších myšlienok, chovanica anjelov, ktorá ale potom padla do náručia mrzkých zemských pudov a pokalila večnosť svojej krásy a veleby! Písal si pekne, ale si špatne skončil život, bo my vieme, že si ho skončil bez skutkorodého pomyslenia na nešťastný slovenský národ, z ktorého si zbohatol.

Ľúto nám je od srdca, že takýto náhrobný nápis nášmu Tablicovi musíme klásť na hrob; ale nech je to aspoň výstraha živým. Tablic vyhováral túto hanbu na Mošovskom, ktorý tiež tak zomrel; obom ale spravodlivo vyčítal túto nečinnosť Kollár^[92]; my tiež nechceme okrašľovať, čo samo v sebe je nízkosť a poroba pred národom! Kázať a spievať a písať celým životom o láske k národu, a pri poslednej hodine žitia zabudnúť na národ, neodkázať mu nič — je horká satira, ktorá sa smeje celou budúcnosťou národa z takého kazateľa, básnika, spisovateľa, vlastenca. Na hroboch takýchto vlastencov smutno a clivo je človeku!

Druhý koryfej na počiatku tohto storočia bol v literárnom svete ešte len donedávna medzi nami živý veterán Juraj Palkovič. Zomrel 13. júna 1849, vyplniac osemdesiat rokov svojho života, plného práce, hojného na boje a jednou myšlienkou, myšlienkou čistoty českého jazyka oživeného. Palkovič nevynikal pôvodnosťou génia, ale svojou pilnosťou nahradil úkony a práce tamtej. Narodil sa v Rimavskej Bani v Gemeri 26. februára 1769. Školy si vybavil vo svojej vlasti; za hranicou v Nemecku, na najslávnejších univerzitách Germánie toho veku, dovŕšil svoje štúdiá. Lež tieto okolnosti nie sú našim predmetom, pri prítomnom pojednaní. Tu nám prichodí hovoriť nie o ľuďoch ako o osobách, ale o osobách ako o nositeľoch národného ducha a vedomia. Palkovič bol polstoročný svedok národných vývinov, súc sám kolovodcom a náčelníkom jedného odseku času, jednej veľkej školy slovenských vedomcov. Pri mene tohto muža sa nám tlačia do mysle rozmanité myšlienky; hlavnejšie z nich chceme teda pri tejto príležitosti zdeliť s naším pozorným obecenstvom.

Palkovič bol stály bojovník za práva nešťastného ypsilonu. Známe sú súboje, ktoré medzi ním a najslávnejšími českými spisovateľmi o y boli zvedené. Novší českí spisovatelia pod náčelníctvom blahoslavenej pamiatky nebohého Jungmanna nepíšu za c nikdy y, za s a z ho kladú len vtedy, keď to požaduje gramaticko-analogická dôslednosť. Títo majú teda za sebou ako dôvod svojich novôt gramatickú dokonalosť, Palkovič klope na dvere kralických spisovateľov a má autoritu zo zlatého veku českej literatúry ako dôvod svojho držania sa pri starých spôsoboch písania. Len ten jediný ypsilon stál viacej spisovateľskej krvi ako celá abeceda spolu! Darmo je, boli také časy! Lež nielen y, boli aj iné živly, ktoré Palkoviča toľko ráz do zbroje vyvolali. Nové dvíhanie sa českého, moravského a slovenského kmeňa, alebo ako si daktorí obľúbili písať československého národa, k národnému životu potrebovalo aj novú reč ako tlmočníka nových ideí a pochopov, vzkriesených v národe, potrebovala novú reč menovite poézia a rozsiahle vedy. Ale Palkovič sa už bol zostaral pri jednej vrstve a pri jednej okoline pochopov a ideí, takže mu to všetko, tie rozličné tóny, zobrané do harmónie života, akosi vrčalo a škrečalo, jemu, ktorý visel celou svojou bytnosťou na klasickosti gramaticko-syntaktických a slohových foriem z kralických časov a ktorého duch nebol prenikol novú vrstvu vied, aké bol duch človečenstva zložil v chráme človečenskej vedúcnosti. Už samé oko a ucho Palkovičovo nebolo spôsobné odlúčiť sa od tých ideálov jazykovej krásy, aké skutočne do zaľúbenia hľadia na nás zo spisov Veleslavínových, Komenského, Všehrda, zo šesťdielnej Biblie atď.

Novší vek vyzval slovanských vedomcov na vyššie pole, ako bolo to, na ktorom sa vedomci 16. a 17. storočia nachodili a pohľady ducha na tomto novom stanovisku požadovali aj iný jazyk, primeraný novému náhľadu ducha. Reč je nositeľom myšlienky a tým stálym spojením s ňou, prijíma do seba aj jej obzor a formu. Čím ďalej pokročí duch, tým je aj reč od svojich počiatkov vzdialenejšia, bohatšia, ohybnejšia, všestrannejšia. Na tej výške, k akej bol dospel náš národ, to jest lepší duchovia z neho, za ktorými i hromady národa pokročiť mali v druhej štvrti tohto storočia, tu na tejto výške už nič nepomáhala Palkovičovi a daktorým jeho priateľom, milovníkom peknej stariny, sympatia ku kvetnatým dokonalým formám českej reči, tu zvyk lahodných, uchu tak milých spôsobov stratil svoje právo a ohromný duch diktoval pôvodné zákony jazyka. Palkovič náležal ako časom, v ktorom sa vychoval, tak okresom vzdelanosti, akú si nadobudol, celkom minulosti; oproti tomu jungmannovci, šafárikovci, palackovci, kollárovci, amerlingovci, klácelovci atď. boli vystrojení k bojom a pobehom duchovným mimo vyšších letov myšlienky pomazaním tým a nadšením oným, aké sa leje z prameňa budúcnosti. Stadiaľto sa môže vysvetliť i tá ostrosť, s ktorou bol vedený z obojakej strany boj i konečné podľahnutie Palkoviča so všetkými jeho nášľapníkmi v boji s ľuďmi budúcnosti. Celá literatúra bola dosť dlho rozdelená iba na tie dva tábory — Palkovičov a Jungmannov; nebolo tretieho momentu, ktorý iba neskôr, so zrelším, totiž národným vedomím vstúpil do života a poznania na Tatrách. Boje o literky sa skončili, aby urobili miesto bojom zásad a hlbšie do života Slovanstva siahajúcich myšlienok. Palkovič ostal sebe a svojmu veku až do posledného dychu verný a často sa mu zdávalo, že „novátorstvo“ koryfejov československých prehrozné nešťastie uvalí na národ. On držal veľmi veľa na čistotu a presnosť českého slohu. Z tohto ohľadu sa musí Palkovičovi vzdať úplná česť i chvála. Jeho spisy sú českejšie česky písané než najlepších Čechov, ale hlavne má veľké zásluhy tým, že býval stálou kontrolou českých spisovateľov, ktorí vydávali nekonečne veľa každodenných spisov, ale užívali náramne špatnú češtinu; týchto vedel náš Palkovič naberať, ako náleží, čoho bola vskutku aj veľká potreba. Ani teraz by taký mentor nebol zbytočný, lebo čo sa toho popíše, tej zlej frazeológie, o tom vieme my, ktorí čítame dennú českú literatúru. Teraz je jediný Musejní časopis,^[93] ktorý češtinu čistotne zachovanú má; iné časopisy náramne germanizujú a zo dňa na deň viac sa v slohu odslovaňujú.

Palkovičov český sloh je znamenitý, jeho reč je jadrná, čistá a krásna. Rozumie sa, že my na jeho jazyk a sloh neprikladáme inú mieru ako tú, ktorú nám dáva povaha samého predmetu, o ktorom on písal. Napríklad: Palkovičov Týdenník, zrovnaný s inými časopismi a týždenníkmi hneď podáva literárnemu sudcovi veľký dôvod tamtoho slohovej a jazykovej dokonalosti a my hovoríme, že by s málo výnimkami terajší českí spisovatelia sa mohli priúčať češtine od Palkoviča. Tento veterán až veľmi rozhorčene pásaval oproti „nedoukom“, ako volával mladších a novôt sa pridŕžajúcich spisovateľov a my sa nazdávame, že práve tá povedomosť, že sám najlepšie píše po česky, mu tú náruživú horúčosť nalievala do pera. Veľké zásluhy o vzdelanie reči mu, ostatne, nikdy nikto neupieral. V tom bol jedine blud Palkovičov, že chcel veľa dokázať; chtiac totiž dokázať, že sa česky zle píše, dokazoval, že sú zlé novoveké pohyby a miatol formu s ideou veku! Jazykové obnovy kráčali nutne s obnoveným duchom. Prírodné vedy, filozofia, poézia, filozofické bohoslovie, história pošmykli sa nekonečne dopredu. Nuž tu veru s kralickými pochopmi a veleslavínsko-komenského slohom a jazykom sa už nemohlo, nič vykonať. Na tomto punkte stratil Palkovič svoju pravotu — a stal sa v literatúre nepotrebný. Prišiel čas, kde sa na jeho ostré útoky už ani neodpovedalo. Pravdaže, nebohý starček to považoval za svoje víťazstvo, domnievajúc sa, že sa mu neodpovedá pre vnútorné nezdolanie. Nedoukovia si ako na to načim ospravedlnili svoje opravy, čo priam im on tak tuho a tak dlho odopieral povolanie doplňovať jazyk česko-slovenských vedomcov zo zlatého veku českej literatúry. Oni prevalili Palkovičom postavené hradby valným životom, aký vzkriesili v národe a nevedeli sa zastaviť v prúde svojich opráv až dodnes, čo je ich blud a chyba. Lebo vtedy bol už starý sloh premožený, bolo sa malo do istého času ostať stáť na tom punkte opráv, ktoré boli zvíťazili, a to dotiaľ, až kým by boli všetky vrstvy národa vsiakli do seba opravy jedného, oddielu času a jedných národných vedomcov. Ale takto — národ nemôže ledva pokuľhávať, tým menej kráčať za toľkonásobnými opravcami, a toto platí najmä o našom slovenskom kmeni. Český kmeň zaiste kráčal voľným krokom dopredu, majúc na svojom čele slávnych spisovateľov, podporovaný horlivým meštianstvom, osvecovaný výborným učiteľstvom, rodoľubným kňažstvom a majúc práve ochranu a podporu mnohých šľachticov a bohatých ľudí, mohol vydržovať množstvo spisovateľov, časopisov, ústavov. Matica česká, ústav to na vydávanie dobrých kníh, sa zmohla peniazmi i údmi, áno, i samé školy, čo priam im Nemci veľké prekážky kládli do cesty, sa pomaly predsa pozdvihovali a ujímali sa literatúry. Týmito cestami a kanálmi prúdili do života obnovy dozreté v mysliach vedomcov a národ ako-tak pokračoval za literárnymi vodcami a reformátormi. Ale my Slováci! Čo sme my mali robiť? Tie časté premeny v pravopise a napospol tie pokroky v myšlienkach, v slohu, vo vede, v poézii ostavili ďaleko za sebou národ slovenský, ktorý do času obnov kráčal zároveň s českým v literatúre i v živote. Pokým boli tie dva tábory na nivách domácej literatúry rozložené, tábor totiž Palkovičov a tábor novších, spisovatelia a mládež slovenská pracovala týmto do náručia a vyučovala a ťahala národ ku vďačným obnovám; čo sa ale tie obnovy v nekonečno roztáčať začali, ustali i spisovatelia i národ nasledovať českých reformátorov. Slováci nemali časopisov; čo bolo, to alebo nebolo trvalé, ako Hronka, alebo bolo staré, ako Tatranka, ktorá neuspokojovala, reprezentujúc vždy iba obmedzené pomysly svojho redaktora. Nemali sme literárne ústavy, národné školy, národný život. Maďarizmus ako miazma otrávil bol spoločnosť i ľudské pomery. Pospolitý ľud ochudobnieval čím ďalej tým viacej na duchovný pokrm. Meštianstva nebolo žiadneho. Politický beh mládeže nedopúšťal ani len pomyslenie na národ. Všetko sa hrnulo k tučným a mastným stolom maďarománie. Hŕstka verných, tých vyvolených synov národa, bola malý ostrovček stred rozpeneného mora náruživostí, nepriateľských slovenskému národu. A tu v tomto nezdolaní — stáli pred ňou veľké a časté obnovy, rozletená bez videného „non plus ultra“ choroba premien a zmätkov! Na jeden raz stál tu slovenský národ smädný a túžiaci po kalichu vedomostí a ducha — a rozvadení vedomci volali ho za sudcu svojich hádok filologických. Ale v susedstve každého, kto sa opovážil na šťastie Slovákov len pomyslieť — stál dáky svetskou mocou vyštafírovaný maďarón! Na tú okolnosť nesmieme zabudnúť: bo v tých časoch povstala už vedomejšia vôľa národnoslovenská, než sme mali doteraz príležitosť vidieť, tá stará vôľa génia Tatier a ich pranároda, vôľa chopiť sa práce, dať sa na cestu novú, užiť k mocnému otraseniu národa jeho vlastné zvuky, písať užitočné veci v reči slovenského ľudu, v čistej, rýdzej slovenčine. Tohto skutku sa Palkovič naľakal, Česi zhíkli, lárma sa strhla a národ sa viac zobudil než za celé polstoletie krásne, ticho zapísané. Palkovič to pripísal novotám Jungmannovým; Havlíček to pripísal ruským podšoptávaniam, iný našej nedospelosti, iný Štúrovej ctižiadosti; ale národ za tými zvukmi išiel na pole bojov za seba a za spoločnú vlasť a cisársky trón. Históriu polemie vedenej z oboch strán nebudeme tuná pripomínať, bo je v živej pamäti všetkým, čo brali účasť na novších pohyboch a počínaniach. A veď sa i tak nazdávame, že už teraz, keď ochladli prvšie náruživosti, keď už dajedni bez zlých následkov i svoje presvedčenie zmenili, keď sa ukázalo donesené ovocie literárnej presvedčenosti jedných i druhých, nazdávame sa, že si už teraz budeme vstave spoločne prislúžiť spravodlivosť. Cieľ máme jeden; nám sa zdá, že sme my na kratšej ceste k nemu, tamtým sa zas zdá, že oni sú na kratšej ceste k pohnutiu, k zobudeniu, k osvieteniu nešťastného slovenského národa. A toto spoločné zdanie zase skúsi a prepáli čas. Medzitým a do času skúšok nových „idźmi každy w swoję drogę!“

Sám Palkovič, blízky svojmu hrobu, dal na sebe znamenitý príklad tejto znášanlivosti. Za svätú povinnosť si pokladám zložiť tuto jeho posledné slová strany slovenčiny, ktoré on pred pánmi Ľudovítom Štúrom, Jaroslavom Bórikom a spisovateľom týchto riadkov vyslovil pred svojou smrťou. Prvý raz po búrkach navštívili sme nášho nestora. S nevýslovnou radosťou uvítal nás šedivý starček, dvoch z nás, ináč sebe veľmi dobre známych, nepoznajúc: tie búrky nás vraj značne premenili. Prišla reč na slovenčinu. Palkovič sa osvedčil, že on len preto bojoval proti nej, že nemohol predvídať jej nekonečné pôsobenie na národ. Týmito slovami skončil svoje obdivovanie posledných výjavov: „Když takovéto věci vyvedlo to slovenské hýbaní, když slovenčina takovou moc měla na srdce národa, že právě k tak krutému boji je roznítila, nu, nech že si bude! Nu — nech že je! Já sem byl proti ní, ale teď ji požehnávám, já psal proti nim, avšak oni životů svých nasazovali, Bůh nech je žehná! Ó, však se ja mám co těšiti, že národ náš tak se za jejich vedením pozdvihl! Já již myslil, že Slováci navěky jsou pochováni: a hle, slovenčina byla jejich křísitelem z mrtvých! Ó, což sme my již proti nim — Bůh je požehnej!“

My sme ďaleko od tej márnosti a toho sebaklamu, že by sme sebe to pripisovali, čo je skutok národa a jeho génia, ktorých faktorov sme my iba nástroje boli a iba nad tým sme potešení, že sme vo svojej teórii vyslovili skutočnú vôľu života a génia národného. Nuž veď konečne neprichodí žiaden duchovný proces na inšie, ako na to, aby slúžil vývinu života; čo život a beh dejov stvrdí, to bolo podstatné v hŕbe nepodstatných zapleteností v pohyboch literárnych tak ako v politických. Zásada slovenskej školy bola: pozdvihnúť okapalý, lenivý a žiadneho národného sebavedomia nemajúci slovenský kmeň, pozdvihnúť ho k sebacitu a sebavedomiu slovenskému slovenskými zvukmi a slovenskou, domácou mysľou i skúsenosťou! Táto zásada vyšla jednak zo skúsenosti, jednak z tušenia a hľadenia samého vnútorného ducha národa. Zo skúsenosti tak, že všetci živí videli nezdolanie a nedostatočnosť češtiny; z tušenia tak, že národ slovenský ani vo svojom najhlbšom ponížení neprestal o tom sny mávať, čo je skutočne v Slovanstve, čo bol a čo byť má. Zavrhnutý ako kmeň, zavrhnutý ako národ — hodil sa vo svojej fantázii na kraj najideálnejší, do skutočnosti pochopenej mysľou, odopieranej skutočnosťou empirickou, do skutočnosti kmeňovej a národnej, a povedal si smelo, že je slovanský kmeň. že má svoju reč, svoju vôľu ako hociktorý druhý kmeň. Teraz už, myslel si ten skľúčený svetom i bratmi brat slovanský na Tatrách, teraz už robte si, čo chcete, ja idem svojou cestou!

A toto rozčúlenie sa národného srdca vyviedlo národ na výšku tých najvzácnejších dôsledností a rezultátov v histórii. Zásada slovenská sa platnou ukázala v búrnom živote; literátorská teória bola učúchla — a skryla sa za maďarské bašty a zákopy. — Nech si teraz prečíta dakto Hlasové o potřebě jednoty, nech si teraz prečíta Slovák brožúrky a články od Seberíniho, Ferienčika, Launera, Lanštiaka, Adamiša, Klsáka atď. za češtinu písané: a uvidí, že ich zásada i bola slabá, nemôžuc nájsť žiadnej strany v národe, i jej nositelia chasa biedna, hotová v rozhodnej dobe opustiť národ za márny zisk. Všetci bojovníci za češtinu síce nepísali brožúrky za Kossutha, ani neverbovali s červenou zástavou honvédov, tí šľachetnejší z nich, ako Palkovič, Kollár a Chalupka, zostali sebe, národu i svätému trónu verní, ale to si aj oni uznať musia, že so svojou literátorskou zásadou prepadli pred tribunálom búrnych časov, zásady životom a smrťou skusujúcim. A refrén piesne nášho života je: Slovák môže len slovenčinou povstať z blata svojho nežitia, z priepasti kliatby a zapomenutia!

Týmto bol i Palkovič pred svojou smrťou premožený. My sme sa cítili byť primusenými terajšími okolnosťami k nadrieknutiu tých myšlienok, aby sa na tie mnohé rozpravy, oproti nám vedené, aspoň dačo povedalo, najmä keď my ani doteraz sme neodpovedali, ani odteraz jalovými polemikami o litierky zapodievať sa nemienime. My budeme sami pracovať a tešiť sa, keď aj iní budú pracovať; o tom, ako kto pracuje, nech vynesú súd samé dosiahnuté následky a skutky. Čo časom svojím príde národu z neba — tomu sa my nebudeme tak protiviť, ako sa protivili jedni ľudia tomu, čo s nami a s naším časom dobrého prišlo k národu. Žiadne zväzky sme nepotrhali, ako nám nadhadzovali krivosudcovia, bo sme vstúpili len do mocnejších zväzkov s národom; a čo sa druhých slovanských kmeňov týka, i s tými sme ešte v bližšom spojení mocou centralistickej slovenčiny než do toho času, v ktorom sme písavali po česky. Ako čistí Slováci rozumieme dobre Čecha, snadnejšie než doteraz Srba, Poliaka, Rusa. Náš cieľ je svätý, bo chceme vzkriesiť slovenstvo, chceme na Slovensku založiť, uskoriť možnosť národného života a sebavedomia. Keď dopomôžeme k tomuto, dopomôžeme iste i k tomu, čo predstierajú naši odporníci, totiž: aby sa viac kmeňov v jednu spisovnú reč spojilo. Vzdelaný, sebavedomý slovenský národ lepšie si bude vedieť otvoriť širšie polia aj pre literatúru ako teraz, kde pár po česky sa naučiacich ľudí rozhodovať chce nad budúcnosťou národa. Národ vzdelaný vstúpi sám do takého spojenia i literárneho i spoločenského, aké jemu i svetu úžitok donesie. Do toho času vzdelávajme si my Slováci slovenstvo naše. O zakladaní veľkej literatúry my aspoň ešte nesnívame, my snívame len o zachovaní slovenského života. Bohužiaľ, že len tu ešte stojíme; ale my zato nemôžeme. Oni tiež síce len tam stoja, ale predsa myslia o veľkej literatúre československej. Dobre: na svoje zodpovedanie robíme všetci. Punctum.

Poďme už teraz zase k nášmu Palkovičovi. S týmto mužom sa dokončila jedna epocha slovenského života, epocha tá historicky pamätná českého spisovateľstva na Slovensku. Lebo on je zo Slovákov najplnší kvet, najvyššia koruna i sláva češtiny. Nikto pred ním ani s ním nepísal dokonalejšie po česky. Tu si i sám Kollár musí odpustiť a chtiac-nechtiac Palkovičovi nechať prednosť. On bol väčší Čech ako najväčší Česi v Čechách a žiaden tak túžobne, tak prácne nekeroval do prístavu zlatých vekov českej literatúry ako Palkovič. Prišiel ale vek európsko-sociálnych túžob a politických náruživostí aj na Slovanov — a úloha Palkovičova bola dokončená.

Znamenitejšie a väčšie Palkovičove diela sú:

Slovník česko-německo-latinský, ktorý až po Jungmannov bol najlepší v literatúre a ktorý ešte i teraz s veľkým osohom sa potrebuje. Ostrú recenziu naň napísal Kollár v Kroku I, 4, str. 128 a nasl. Po desiatich rokoch ešte ostrejšiu odpoveď na ňu napísal Palkovič v Tatranke.^[94]

Kunšt prodloužení života od Hufelanda preložil Palkovič a stal sa touto knihou veľmi zaslúžilým o slovenskú domácnosť, chudobnú na podobné spisy. Od roku 1801 neprestával vydávať až do roku 1848 svoje kalendáre, ktorých veľké rozšírenie urobilo Palkovičovo meno známym i v tých najnižších vrstvách ľudu, takže za živa jeho starí ľudia myslievali, že je už dávno umretý a len pod jeho menom sa kalendáre z úcty vydávajú, a teraz zas mnohí veriť nechcú, že umrel, čo tak boli na neho privyknutí. Od roku 1812 do 1818 vydával Palkovič hospodársko-politický časopis Týdenník, ktorého čistý sloh, rozmanitý, poučný i zábavný obsah si po celom Uhorsku pripravil veľké obecenstvo. Škoda bolo zanechať toto pole periodickej literatúry. Potom mala Tatranka nahradiť Týdenník, ale tento spôsob vydávania časopisov, totiž po zväzkoch, sa pre zlú premávku nemohol doteraz dobre dariť. I Tatranka len veľmi poriedko vychádzala a nemajúc podpory kuľhávala, až sa jej konečne pán Ľudovít Štúr, ktorý sa vrátil z nemeckých univerzít, ujal. Zväzky, ktoré vyšli pod jeho vplyvom, boli oživené znamenitým duchom a obecenstvo sa napodiv rozšírilo, literárne sily získali. Potom, ale s dosiahnutým povolením na vydávanie Slovenských národných novín a Orla tatranského ujal jej Štúr svoju účasť a tak i ona zas sklesla, až aj konečne celkom zanikla. Zemepis uhorskej krajiny spísaný Palkovičom a vydaný pod názvom Známost vlasti dosiahol veľkej obľuby, rozšíril sa po školách a pre svoju pedagogickú znamenitosť všeobecne až doteraz je chválený, ba ani doteraz nieto lepšieho spisu v tomto ohľade pre školy súceho. Palkovič vydal Bibliu, a síce veľmi korektne tlačenú, pripojac k nej i predmluvu, ktorá ale bola kameňom urážky u nábožného slovenského ľudu. Spisovateľ užil v nej rezultáty nemeckého racionalizmu a tie odstrkovali slovenských evanjelikov. Iných pomenších spisov a spiskov vydal Palkovič skoro nespočetné množstvo. Pripomeňme z nich daktoré, nakoľko sa totiž pamätáme, nemajúc pri rukách svoje poznamenania a potrebné knihy, čo všetko vandalizmus maďarský, vlastne pezinských gárd, vypľundrujúcich moju knižnicu i dom rozchvátal a zničil. Mimo článkov po novinách, a časopisoch spísal a vydal Palkovič Múzu ze slovenských hor, Dva buchy a tri šuchy, Smlouva pokoje a přátelství (preklad), Bestreitung der Neuerungen in der böhmischen Ortographie roku 1830. K tomuto spisu zavdala Palkovičovi príčinu mimo skutočného ruchu a pohybu rozdielneho od starých pravidiel hlavne rozprava vydaná v Prahe roku 1828 O počátku a proměnách pravopisu českého, a v čem tak nazvaná analogická od bratrské posavád užívané ortografie se rozděluje. V pripomenutom Bestreitungu písal Palkovič náruživo a bezohľadne a dlho bol pyšný na toto dielko, bo vraj nikto nebol vstave mu ho podvrátiť. Nebadal, nebožtík, že netreba tam literárneho podvracania, kde život zmetá i šľaky odporu! Sněmovní artikule, Slabikář, O očkování, O zmaďaření Slováků (preklad Čaplovičovej nemeckej knižky) — a iné spisy a spisky.

Palkovič veršúval odjakživa, a to síce nielen úradne v kalendároch, ale aj v celých knižočkách, áno, zdá sa nám, že by bol rád platil za básnika, ba sa tuším i sám kládol za vzor druhým veršovníkom! Púšťal sa aj do kritiky a ktorúsi báseň Kuzmányho práve obruboval tešlou svojej kritiky. V týchto ríšach ostatne — bol on veľký idiot. Jeho verše sú niže kritiky. Ako jazykovedný kritik ukazuje veľkú známosť a povolanie; ale kazí ho tá náramná potreba autority. Jeho štúdiá boli pristaré, než aby bol býval vstave premôcť rezultáty novších jazykovedných bádaní. Ako polemik je viac kúsavý ako vtipný.

Ako vodca jednej strany, ako straník národný vyznačuje sa stálosťou charakteru, neústupnosťou a zaťatosťou. Kým sa dodriapal na učiteľskú stolicu v Prešporku, veľa vystál posmechu, potupy a krivdy od maďarónskych Nemcov. Na nej sediac, bol vystavený stálym útokom, a nezaklátil sa ani na okamženie. — Uprostred mrzutosti — pracoval vo dne do mrku, v noci do svitania, a nezašiel nabok, keď sa oproti nemu gúľali vrahovia. Pretrval skrz búrky — a dočkal búrky ešte onakvejšie. Ale — ani tieto šibeničné zimnice nevynútili z jeho pera slovo, ktoré by sa bolo dotklo zásady polstoročného žitia. Jeho stálosť a jeho pracovitosť stoja ako strážcovia nad pamiatkou mena jeho. My sme si ho odjakživa ako patriarchu vážili, čo priam sme nejeden raz i do nemilého styknutia sa s ním privedení boli. V ustavičnom hýbaní sa nových myšlienok a zásad a v odpore s nimi postavený súc bol Palkovič dlho jedinké stredisko literárneho života na Slovensku. Okolo neho bolo zídené všetko, čo vo svojom srdci vyšší cit, vo svojej mysli svätejšie tušenie a velebnejších letov myšlienky badalo. Ale najmä starší spisovatelia česko-slovenskí pod jeho pokroviteľstvom vypúšťali na svetlo svoje kázne, rozpravy a iné spisy a spisočky. On čistil, opravoval, piloval, strihal, nadkladal a vydával. — Mládež študovala jazyk a nasledovala svojich vodcov, síce vždy v odpore gramatickom so svojím bezprostredným učiteľom. Čo gramatiku, to postretlo aj prozódiu a najmä táto priviedla, mládež do veľkého odporu s Palkovičom. Učiteľ veršoval dľa prízvuku, žiaci za Hollým a Kollárom naučení boli na pádnejšie metrum; kuľhavý prízvuk Palkovičov býval nám iba na posmech. Jungmannova Slovesnosť bola potom každodenným učiteľom vo formách poézie. Metrické veršovanie síce netrvalo dlho, ustúpiac formám národným. Slovenčina konečne vytisla grécko-rímske formy zo slovenskej poézie. I tu sa nedá odoprieť zásluha slovenčine. Lebo to je už len isté, že vlastná forma slovenskej poézie je rým.

Naposledy ustavičné prenasledovanie slovenskej mládeže na prešporskom lýceu spojilo ju užšie a tesnejšie s Palkovičom, ktorý navzájom upustiac od svojich obľúbených myšlienok, ponechal mládež v jej štúdiách. Trpel i on s ňou; bol síce ochránený trochu svojimi ohromnými kapitálmi, po ktorých profesori číhali a na ktoré prešporské maďarónstvo škúlilo, pre ktoré ohľady báli sa Palkoviča rozhnevať. Ako sa zjavila slovenčina, behali potom k nemu a harangírovali ho oproti nám. Pod takými vplyvmi položil Palkovič svoju poslednú vôľu na papier. Viac vykonal v nej, ako vo svojich vykonali Mošovský, Tablic, Blaho, Ďuga atď., ale nevykonal toľko, koľko mohol a mal vykonať pre svoj národ, z ktorého všetky bohatstvá mal. Obetoval na stolicu slovenskú v Prešporku 2000 zl. striebra.

Palkovič preniesol svoj život, plný mnohých bojov a práce na tento búrny vek v šľachetnej túžbe a namáhaní sa o zvrchovaný ideál reči československej a zaviera jeden dlhý vek, vek to českého písomníctva na Slovensku.

Povedomie, ktoré sa nám pri pohľade na Palkovičov život a jeho pôsobenie mimovoľne nastŕka a v pamäť tlačí, je, že nemá človek zanevierať na čas a jeho rozličnotvárne zjavovanie sa v jednotlivých precitlejších duchoch. Cieľ, ktorý si dobrý a duchovný človek vystaví, nie je ešte ten vlastný štebeľ do neba slávy a blaha človečenstva. Cieľ ten prichodí najprv do rúk histórie ako kameň do rúk murárskych. Ako murár obklope, obrúbe, obtína a okreše si kameň a tehlu a iba potom to položí do dvíhajúceho sa hor budúnku a stavania, tak aj cieľ vystavený jednotlivým ľudským duchom musí byť prv sformovaný, poutínaný a príslušne k patričnému miestu upravený, kým ho história položí tam, kde má byť čiastkou stavenia kostola ľudského blaha. Horkosť medzi vznešenými vodcami národných záležitostí stadiaľ pochodí, že oni svoje jednotlivé dobré ciele a námery za jediné k cieľu vedúce považujú. Z tohoto jedného zlého pochodí potom i to druhé horšie, že keď sa razom v týchto zvadách zjaví nový vek, svet nových túžob a záujmov národných a ľudských, namiesto aby vo vedomcoch a ľuďoch vyšších myšlienok našiel pomocníkov, nachodí len toľko odporníkov svojich, lebo to staršie pokolenie s jeho jednotlivými cieľmi a pochopmi híka nad smelosťou a novotou myšlienok, prichádzajúcich s novým vekom. Tu je ten obyčajný čas pechorenia sa tých ovenčených básnikov a filológov, historikov a filozofov, nazdajúcich sa, že už človečenstvo letí do večnej záhuby.

Pobožný pohľad na voľný, neúprosný beh ľudsko-národných udalostí a dejov, vyvierajúcich z tajných priestorov národného ducha a života, pobožný pohľad na ruch lepších, posvätenejších duchov v človečenstve je uspokojenie čisté pre ľudského ducha. Len ten pohľad, ktorý nepripúšťa pýchu k duchom činným v histórii, akoby len na nich všetko záležalo a nepripúšťa zúfalstvo k trpným, keď je utrpenie dlhé, akoby to večné malo byť a nebol k dosiahnutiu ideál človečenstva. Nižší každodenný duch pasuje sa s tými nižšími záujmami, a to, čo mu je pred okom, čo je jeho či zamestnanie, či povolanie, či časná výživa, je jeho osobná miera, ktorú prikladá na zjavy vonkajšie, na beh vecí verejných. Takíto ľudia, už či jeden so svojím pluhom, či druhý so svojím sklepom a loďou, či tretí s jeho kapitálom, či štvrtý s jeho knihou, s istým okresom myšlienok, či piaty s jeho kumštami politickými, či šiesty s jeho klubom a spoločným v istom zvláštnom interese, či desiaty a stý s iným jeho zvláštnym záujmom, bez onoho pobožného pohľadu nemajú a nemá žiaden uspokojenia a útechy pri svojej účasti a pri hľadení na históriu! Miera osobných záujmov prikladaná na záujmy človečenstva zahadzuje človeka v zámoty a krútňavy zúfalstva, bo nikdy nezodpovedá osobným ideálom duše, túžbam počtujúceho rozumu, nádejam zisku, tento náš spoločný ľudský život, aký prúdi na trhovisku sveta. Zjavy okamžitých udalostí, výjavy života, ich deje a účinky sú celkom rozdielne od osobných túžob. Len v tom vyššom, potešnejšom názore, ktorý horúce srdce flegmatickým byť učí a ktorý oko ducha vždy obracia tam spoza opony zjavov videných vo večné kráľovstvo, vyvinujúce sa na svete len skrz bôle a utrpenia. Tu, na tejto výške vedomých vyšších cieľov prúdi rieka útechy a spokojnosti, bo len ten, kto si osvojil tento náhľad na jasný priehľad skrz neustavičnosť a omyl k výbehu všetkých udalostí histórie, k vždy lepšie a lepšie dosahovanému cieľu ľudstva, k blíženiu sa k najvyššiemu. Tam prestáva interes a obmedzenosť, blud i náruživosť, bo u výtokov všetkých dejov do mora histórie oslávený je blud i zápal dosiahnutou pravdou ďalej sa pomknutého k dokonalosti človečenstva.

A v ľuďoch dobrá vôľa zasluhuje slávu a ocenenie. Palkovič bol muž dobrej vôle. Iní mali hádam viac ducha, pôvodnosti, génia, ale nie toľko rázu a vytrvalosti.

Súkromný život Palkovičov bol ale neslávny.

Do Palkovičovho času a okresu jeho myšlienok padá veľa slovenských mužov, spisovateľov a učených ľudí, ktorých uloženia, diela a zásluhy ale nepresahujú čiaru činnosti a povolania Palkovičovho a ktorých podobne tu pripomínať už nemôžeme, ponechajúc zvláštnemu historicko-literárnemu peru podrobné rozoberanie. Nám ani spočiatku, pokým sme sa pohybovali v časoch na literárne plody a na myšlienky skúpych, neišlo o lajster mien a kníh, ako viac a hlavne o označenie rozličných stupňov národného povedomia, o omakanie tých štebľov, po ktorých kráčal génius národa slovenského. Jedného muža ale nemôžeme nepripomenúť, ktorý síce ako spisovateľ netvoril novú epochu v živote, ale myšlienky v mysli a cit hlboký v srdci mal, ktoré poklady vložiac do rodiny svojej, touto poslúžil národu, spôsobiac, aby naveky oddelené nebolo jeho meno od života a histórie slovenského národa. Myslím tu na Jána Šuleka, dakedy sobotištského ev. kňaza, spisovateľa viacerých užitočných spisov, otca mučeníka v mukách a žalároch komárňanských zomrelého Ľudovíta, otca mučeníka na šibeniciach lásku a vernosť svoju zapečativšieho Viliama, otca tam na juhu Slovanstva slúžiaceho Karola Šuleka. Darovanie takýchto synov národu je väčšia zásluha ako sto spisov! Starý Šulek viedol svoje deti i sobotištskú cirkev k láske k národu. On v svojich šedinách mal najväčšiu obľubu v obchode s mládežou precitlou k národnej povedomosti. Bol vždy prvý, ktorý jej činnosť podporoval, schvaľoval jej práce a podujatia, dokazujúc vo svojej starobe silu a vôľu mládeneckú. Vo svojej chorobe i pred samou smrťou s neuhasiteľnou túžbou sa domáhal správ o národných záležitostiach, vyjavujúc vždy prianie, aby len zopár rokov ešte žil, aby videl lepšie časy slovenského národa. Tieto túžby vyniesli zdarnejšie a duchom nadanejšie deti z otcovského domu. Starček dokonal život v najlepších nádejach. Po jeho smrti cirkev jeho padla do rúk nájomníckych; a dvoch synov svet vzal za obeť. Zato menujú rodinu pusté duše nešťastnou. Oj, mizerné pochopy šťastia a nešťastia! Akoby šťastie bolo pre ducha tučnieť na pečienkach a hlivieť v bezčinnej okapalosti. Lež nebudeme reformovať pochopy ľudských zemeplazov; táto práca by bola nevďačná, ak nie celkom daromná. Šulek vpísal zlatými literami svojho ducha do rodiny; ale jeho synovia Ľudovít a Viliam vpísali meno svojej rodiny krvou do knihy národnej slávy a cti. Nielen život Šuleka otca sa skončil v pokoji, ale i synov v búrach časov a skončí sa i náš prv a pozdejšie jedného za druhým, lež na konci nášho slovanského oddelenia v histórii, keď po tisícich a tisícich menách ani chýru ani slychu nebude, bude sa skvieť diamantovým ligotom meno Šulek.

Šulek ako spisovateľ nech nám teda zatvorí tento rad slovenských spisovateľov, predstavujúcich jednu kňazskú rodinu povolanú k tomu, aby ochraňovala v neprajných časoch posvätný oheň slovenskej národnosti. Šulek vydal viacej evanjelických katechizmov, podobne bohoslovecký spis Premyšlování, k zábave a poučeniu spísal Kunšt živé ploty dělati, spísal i latinskú gramatiku pre slovenskú mládež v slovenčine; po jeho smrti bol vydaný skrze Wachtera v Trnave Vodolekár a zostalo po ňom veľa iných nevydaných spisov. Ako kňaz, pedagóg i domáci radca a priateľ veľmi mnoho vykonal vo svojom okolí Šulek, ktorého meno doteraz ostáva v živej a vďačnej pamiatke u tisícov a tisícov slovenského ľudu. Od mladších kňazov, kaplánov a potom od mládeže, znajúcej ho, bol iba dôverným apkom menovaný. Nech mu je zemička ľahká, ako ho milostné spomínanie národa iste netlačí!

Okolo týchto, s týmito a pod týmito mužmi pripravoval si génius národa iné orgány svojho myslenia a života, iné ústa a jazyky svojho určenia na svete a v histórii. Hollý, Kollár a Šafárik sú noví slovenskí proroci, ktorí vyšší stupeň života slovenského národa svojimi myšlienkami a spismi označujú a skrze ktorých ústa hovorí duch schovaný v hlbinách slovenskej bytnosti. Už tie formy národného povedomia predošlých čias celkom ustávajú a miesto robia iným. Medzitým, keď prv len samá teológia v národnej reči vzdelávaná podávala sotva tôňu národnej vôle, neskôr už slovanský jazykospyt národného ducha zaujímal, až sa aj pomaly ohľad začínal brať na porekadlá, piesne, národné svojstvá, na tie prvky, z ktorých sa vlastne skladá národ a národnosť a národný život. Po týchto stupňoch roztáčal sa už národný duch aj po užitočných poliach vedomostí a náuk, dozrievajúc k svetoobsažným náhľadom, ku svetotvorným hrám fantázie, k smelosti bádavého ducha o pomeroch o poťahoch svojich k svetu, histórii a človečenstvu. Na tejto ceste šľakovať slovenského ducha je práca rozkošná a najväčšmi osmeľujúca a potešujúca jednotlivca v pohromách časov. V takých okolnostiach byť, a tak sa predsa na hradskej histórie utrímať, ako to duch nášho národa dokázal, je predsa veľká vec, kriesiť mohúca z krivánskych skál sebavedomých synov Slovenska. Slovákov potkali vari najnešťastnejšie osudy v celej histórii slovanských kmeňov: a predsa vždy hovoril náš génius skrz jednotlivcov, povolaných do besied sveta, do krikov národov, panujúcich nad sebou!

Nech sa obzrie Slovák dozadu, na stupeň národného povedomia hen do časov Vavrinca Benediktiho z Nedožier a odmeria ho mierou sebavedomosti slovanskej Hollý-Kollár-Šafárikovskej; čas tieto slovenské mená vyzval do historických ohrád, my v čase živí odmerajme si tie ohromné rozdiely národnej povedomosti a zaplesajme, zavýskajme si veselo a vyzvime smutných a zúfalých na odpoveď a pýtajme sa: Či veríš, zúfalče, v pokrok národa? Či veríš na jednu hviezdu slovenstva? Či nemáš mať svätej viery v jednotu duchovných vývinov skrz najrozmanitejšie veky? Či nie je náš národ jeden, živý, osobný duch, ktorý sťa osobný človek zo stupňa na stupeň svojej dokonalosti a sebavedomosti kráča a ktorého šteble pokrokov časových jeden v druhom sa nachodia a jeden z druhého vychodia a vo svojej spoločnosti priestranstvo nepreletné preletujú a prekrižujú, nesúc život národa do večnej vekov slávy!

Slovenský národ má rukojemstvo budúcnosti, lebo v ťažkých okolnostiach dal veľký závdavok spravodlivému duchu histórie v mužoch umom, duchom, srdcom vehlasných, prejasných, prorockých.

K ťažkej práci sa priberáme, chtiac nakresliť stupeň národného povedomia, nachodiaceho sa v literárnych dielach tamtých troch slovenských spisovateľov; ale naša dobrá vôľa zaslúži aspoň prehliadnutie našej slabosti. Povieme len to, ako sme to aj pri iných urobili, čo nám bude náš náhľad na pospolité národné záležitosti, svedomito skúšaný, dovoľovať a nakladať.