ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kollárova mladosť spadá do omladzujúceho veku československej literatúry. České básne počali poletovať. Palkovič a Tablic, Puchmajer a Nejedlý boli slávené mená. Mladý Kollár pohltil všetok myšlienkový obsah literatúry. Vydal sa na cesty do Nemecka a študoval tam na univerzitách. Šafárik bol jeho druh. Palacký oboch priateľ a jednomyseľník. Ej, šťastné matky, dve Slovenky a tretia Moravanka, čo ste vychovali takých študentov! Veľkí sú všetci traja, bo doniesli v srdci i ume svojom Slovanstvu veľké služby a vykonali ich bezpríkladnou pilnosťou.

Kollár, pošlý z meštianskych rodičov v Mošovciach v Turci, hneď vo svojom vchode do vyššieho života neuspokojil sa s prítomným stavom národnej a literárnej spoločnosti. S každým jeho pohľadom na národ sa otvárala obnova. Zavretý slovenský svet, úbočia Tatier, hlboké doliny, obmedzené pochopy ľudu i vzdelancov — to všetko bolo úzke pre Kollárovho ducha. Rád by bol prelomil tých sto bášt a valov zavierajúcich jeho rodný kraj a morálny stav jeho národa, rád by bol vyletieť von z tých úzkych svetov. Ale ho držal tajný zväzok na zemi otcovskej. Keď nemohol vyletieť von z tých rodinných zátvorín, vzniesol sa teda krídlom svojho génia na najvyššie vrchovce slovanských Tatier a tam plným hrdlom začal spievať podivnú pieseň, pieseň slávy a hanby slovanskej, pieseň hlbokých zvukov i milých nápevov, nápevov rodinných, hlasov známych po šírom, ďalekom Slovanstve! Ohromnosť roztrateného národa ohromila jeho ducha, ustrnutie sa rozlialo v prenikavý plač a keď už srdce usedalo spevcovi i poslucháčom, duch národa zletel na lýru Kollárovu a jednotlivé piesne, vyrazené zo zmesi krásnych tónov hrmeli povedomosťou a duchom železným do slovanského sveta a zapaľovali srdcia, omdlievajúce novým ohňom lásky a oddanosti, viery a dúfania v lepšiu budúcnosť. V rozživotnenej, plodistvej Kollárovej obrazotvornosti povstal celý minulý svet hriechov a krívd na našom národe spáchaných, bojí sa človek len pomyslieť na tie úhony, ale spevec Slávy dcery neľakol sa práve vyspievať hrôzy čiernych století, šeredné postavy vrahov národa. Slávy dcera je spev, vyspievaný na Tatrách celému Slovanstvu slovenským géniom. Nespokojný Kollárov duch ani s tými ideálnymi svetmi zostúpil z vrchovcov Tatier a násilne hľadal v skutočnosti to, čo vídal v hodinách zápalu duše. Hravá a tvorivá obrazotvornosť, mýlená empirickou reflexiou, výlety čisto básnické, úchvaty zápalu prekrižované žravými starosťami o materializmus národa — z týchto živlov zotkaná je osnova života i zásluh Kollárových. Tieto sú zárodok bludov i cností spevca Slávy dcery. Doby a jasné bodky slávy ducha Kollárovho, tvoriace česť jeho pohľadom, sú obrazotvornosť Slávy dcery, cit a úcta k národnému podaniu, dokázaná v opatrovaní prostonárodnej poézie, v zbierke národných spievaniek a kombinácia rozumová, vyvinutá v pojednaní o slovanskej vzájomnosti. Kollárova Slávy dcera, spievanky a kniha o vzájomnosti je tá trias svätých, nových duchovných pohľadov, aké rozžali nový lúč svetla slovanskému národu. Že tieto pomyslové okresy na Slovensku svoj počiatok vzali, je naša radosť, závdavok to daný histórii, že sme prijatí i my Slováci do služby ľudstva. Následky, tým myšlienkovým okresom, v Slovanstve sa dokonávajúce, budú iste mať svoj vplyv i na dejepis ľudstva.

Kollár je výraz zúfania slovenského, nachádzajúceho útechu a vyslobodenie v idei konkrétneho Slovanstva. On iba telom a podobou svojej lýry ostal na Tatrách; jeho slovenský duch zaletel vedome priestranstvami širokého Slovanstva, zaujal sa maličkého kmeňa Srbov, osvedčil, že je duchom v Čechách, telom na Slovensku, plakal nad Poľskom, pýšil sa Ruskom, bratal sa s Chorvátmi, slovom, všetko bol v Slovanstve radšej — ako Slovákom. Ostatne pri všetkom tom: Jen sama zůstává příroda nezměněná; kto zná slovenský ráz, pozná v Kollárovi na prvé zídenie sa s ním rýdzeho, čistého Slováka, a to síce ešte k tomu Slováka Turčana. Ako sám povedal o Slovanstve vyhynutom v Germánii: Jen sama zůstává příroda nezměněná, tak to platí i o prírode spevca Slávy dcery, reflexia slovanská, povaha, duch, ráz, príroda slovenská. V tomto obzvláštnom jedinom mužovi vyvolil si génius národa ten orgán, ktorý ho mal vteľovať ako čiastku do jeho prerodo-duchovného celku, do Slovanstva. Vo svojich osudoch zaotáčaný národný duch nezabudol na svoj pochop a boriac sa o najbližšiu svoju bytnosť, vyvoľoval si i také orgány, ktoré ho upozorňovali na spoločný pôvod s inými kmeňmi. A kto môže odškriepiť toto povolanie Kollárovi? Bol aj on na rázcestí, ako sám hovorí, a klonil sa k myšlienke slovenskej, majúc sa stať zvláštnym mentorom slovenského kmeňa; ale nemalo to byť, za to ho odsúril vnútorný strach na druhý extrém, na ktorom sa mu zazdalo, že slovenský ľud je len „žobrač, černilid, luza“ atď., s ktorým sa nič nedá vyviesť na svete. Darmo je: ľudia, a to i tí najvznešenejší duchom a povolaním, sú iba služobníci vyšších mocí, to, čo majú byť, sú, a inšie z nich ani svet ani oni sami vytvoriť nemôžu.

Viďme teda už ten okres literárneho pôsobenia Kollárovho, ktorý on započal a vyviedol na základe nadrečeného povedomia. Slávy dcera je obsah Kollárovej bytnosti, znenáhla a pomaly povstalý, ako čas chcel a nutné okolnosti rozkazovali. Ňou vzkriesil spevec, oduševnený svojím ideálom, mŕtve pokolenie na Tatrách, povolajúc do života jednu zvláštnu školu — školu synov fantázie a posvätenia. V mladých hlavách začalo svitať a obzor nových nádejí a svetov rozložil sa pred okom ducha nadanejšieho mladého pokolenia. Žalostný pohľad spevca Slávy dcery na krvavú slovenskú minulosť a zapálená túžba po krajšej budúcnosti pôsobili neodolateľnou, magickou silou na srdce. Uchvátené bolo malé slovenstvo prúdom žiaľu a nádeje a prvá jeho snaha bola rozšíriť sa počtom a stať sa platným v živote. Následkom toho pozakladali sa školy a spolky slovenské po lýceách a gymnáziách evanjelických, navštevovaných mládežou slovenskou. Slávy dcera slúžila za stredisko. Jej piesne sa rečnili, vysvetľovali, čítali a nasledovali.

Ku krásnym výsledkom, aké Slávy dcera dosiahla, pristúpilo to veľké národné povedomie, aké spôsobili Národné spievanky vydané Kollárom. Ak sa mládež našla v Slávy dcere, uspokojac ducha a túžbu po výlevoch skvelých citov, horúcich nádejí a tých velebných výhľadov do istej budúcnosti: to isté bolo dosiahnuté u národných hromád, u nevedomej masy ľudu, lebo v týchto spievankách sa naraz zhliadla duša národa, poznajúc sa doteraz sebe samej neznáma. Slovenský národ sa tu objavil ako inteligentný, nadaný, hlbokej mysle a veľkej duševnej nadanosti a spôsobilosti. Sami básnici vyšších letov zadivili sa týmto divým krásam, tomuto umeniu. Sami zúfalí filozofi navážili viery o budúcnosti takého kmeňa. Bo kde sa toľký prúd poézie valí, tam jesto i stála istá budúcnosť. A sám národ pocítil pri videní svojej poézie pulz svojho života. Neklamné znamenie umeleckého povolania a dokonalosti pri dielach poézie je rodenie sa túžby v duchu poslucháča nadaného po podobnom výtvore. Čítajúc dokonalú báseň, vidiac podarenú sochu zažiada sa nám môcť dačo podobného vyviesť, alebo aspoň závidíme takú moc umelcovi. A toto osvedčil celý národ pri videných svojich spievankách. Už pred východom Kollárových spievaniek bol vydal Šafárik maličký zväzok národných piesní a zdalo sa mu, že národné piesne zo dňa na deň viac a viac hynúť počínajú. A tak to bolo aj vskutku. Ale po vyjdení dvoch zväzkov Kollárových Spievaniek obživilo sa náramne toto pole. Piesne, nielen tie vytlačené, nanovo sa počali ozývať po nivách slovenských, ale prirástli k nim tisíce nových. Teraz by ich ešte na štyri zväzky podobnej veľkosti ako Kollárove zobral pilný zberateľ. Národní spisovatelia a básnici, ktorí vylievali vodu do Dunaja, hľadiac uderiť do strún Goetheho, Schillera, Byrona atď. obrátili svoju pozornosť na národné piesne a básniac dľa ideálu národa večné vyrážali zvuky, ktoré sú zapísané v harmónii duše národa. Nevyrovnané piesne Tomášika, Sama Chalupku a iných sú toho svedectvom. Sama mládež s túžbou živou hodila sa na nasledovanie národných piesní a dokázala, čo za nové svety môže národné podanie vyvolať z duchov spôsobných. Študenti Janko Kráľ, Janko Rimavský, Janko Matúška, Bohuš Nosák, Peter Kellner-Hostinský a iní vpravde krasocitné, útle i silné, ideálne i skutkorodé plody a výtvory poézie svojich duší vyviedli na svetlo. Pravdaže, zásluha táto delí sa, jedna jej polovička náleží duši národa, ktorá vyspievala také tóny, a Kollárovi, ochotnému k zobraniu roztratených hlasov, druhá ale tej škole mužov národných, čo vyslovili vedomie filozofickou formou vyčítanou duchom z materiálu sebe podaného.

Vydaním slovenských národných spievaniek skrz Kollára bola prvý raz hodená do národa silnejšia iskra činnosti, ktorej výsledky, rozšírenou známosťou a filozofickými štúdiami mladších rozrobené, neprehľadnej a nepredvídateľnej platnosti sú pre budúcnosť. Zato medzi hlavné momenty Kollárovho povolania a ducha počítame jeho Spievanky. Podivný to bol duchovný kvas, aký sa dostal do slovenského národa tými tak od seba odchodnými zásadami, vtelenými v Slávy dcere a v Spievankách. Spievanky — čisté slovanstvo so starým podaním, Slávy dcera — Slavianstvo so stupňami západnej civilizácie a konštrukcia tamtoho dľa týchto! To aj skutočne rozkvasilo národ, rozkvasilo ale k životu. Kollár odklial isté životné živly od nežitia, ale výsledky ich života už nebol vstave utrímať v poslušnosti. Jeho Spievanky vzkriesili slovenský život, voľný, neobmedzený, určovaný len ideou v samom živote ľudu a rosenou a vlaženou národným podaním. Slávy dcera zobudila slovanský život dľa obmedzených foriem, aké si sám spevec stvoril pod vplyvom istých západných princípov. Pôsobenie oboch týchto živlov muselo teda byť celkom nerovné, ako ich povaha rozdielna. Medzitým, keď pôsobenie národnej poézie len množilo život a krepkú vôľu v národe, Slávy dcera sama v sebe pri rozličných svojich vydaniach sama so sebou sa rozpadávala a ustavičným doplňovaním časových nápadov pôvodcovho rozumu pomazanie a nádych odvečného slovanského podania strácala zo seba, nechávajúc v tej miere i obecenstvo vždy väčšmi chladné. Rozpadli sa konečne mienky o tomto diele a Slávy dcera prestala byť najvyšším v Slovanstve. Lež nie sú ešte nakreslené bezprostredné výsledky poézie Slávy dcery, z ktorých tamten vytiekol, zato vráťme sa ešte k tým vplyvom, aké si Kollár Slávy dcerou pripravil.

Slovenská mládež bola Kollárova stráž a jeho činné apoštolstvo, ona za ním letela s nevýslovnou túžbou, s nekonečnou, medzí a ťažkostí neznajúcou oddanosťou a opravdivou posvätenosťou. Postačovalo jedno slovo od spevca Slávy dcery a mládež ho vykonávala so zaprením. Ona nosila Kollárovo meno do najoddialenejších kútov Slovenska, do najhlbších vrstiev spoločnosti, z jedného slova a z jednej myšlienky roztáčajúc bohaté osnovy svojich myšlienkových svetov. Sotva napríklad vyslovil Kollár, že Slovania majú znať svoje rozličné kmeňové literatúry a ich plody študovať, jeden kmeň druhý podporujúc a napomáhajúc, tu už prešporská slovenská mládež stvorila si novú myšlienku, ustanoviac zložiť básne k pocte znamenitejších spisovateľov všetkých slovanských kmeňov. Z tejto myšlienky povstalo celé štúdium. Ak mali slovenskí básnici vedieť oslavovať slovanské spisovateľstvo, museli znať životy a pôsobenie tých mužov. Rok trvali štúdiá literatúr slovanských a výbor súdil práce; zišlo sa vyše sto básní, z ktorých dvadsať bolo uznaných za zdarilé. Vydanie týchto básní za nahodivšími sa prekážkami síce zaostalo, ale myšlienka doniesla plod, okúsená známosť viedla k hlbším štúdiám.

Kollár bol miláčik národa pre tieto príčiny: jeho reči boli plné zápalu a vyšších pohľadov, a len toto robí spisovateľa milým; on vystavoval ciele velebné, a len tieto život tvoria; on požehnával a chválil činných, hrmel výčitkami a karhaním do lenivých a zradných, a len toto kriesi chválnu revnivosť a panuje nad stranami, tvoriac mocnosť jednej strany majúcej budúcnosť; on sám bol spoločenským mučeníkom za tieto idey, čo jedine budí dôveru k rozširovaným myšlienkam a zásadám. A k tomuto všetkému pristúpila činnosť skutkoschopnej mládeže a jej zápalčivé slovo a jej ohnivý príklad. Z prvého abstraktného pochopu Kollárovej poézie o Slovanstve formovalo sa v básnickej hlave národné povedomie ako bratstvo Slovákov, Čechov, Moravanov. Tu povstal odrazu boj mládeže oproti škole Bernolákovej, slovenskej. Nariekalo sa hlavne nad odpadlíctvom Hollého od Čechov. Každý slovenský študent priúčal sa slohu čo najvyššiemu, čo najnezrozumiteľnejšiemu českému a letel v školských prázdninách so svojimi básňami do národa, zvestujúc jednotu medzi Čechmi, Slovákmi a Moravanmi. Rečnila sa znelka: „Slávové! vy ducha nesvorného“ atď. a dokazovalo sa, že Čech je Slovákovi brat. Toto revnenie bolo bez príkladu, zápal bez konca. Ochladil ho ale prúd maďarizmu, hltajúci pomaly slovenských synov vo svojej zátoke. Kriky o panslavizme zatriasli spoločnosťou slovenského národa. Pomoci nikde nebolo.

Myšlienky o slovanskej vzájomnosti od Kollára v slovenčine spísané a v Hronke uverejnené posilnili mládež; slovenčina v tomto pojednaní a v jednej kázni od Kollára užitá tisíc obživujúcich nádejí vzkriesila na Slovensku.^[95] Rečnila sa spomenutá kázeň, prečitovala s čistým slovenským akcentom. V tomto čase sa síce ešte v slovenských hlavách nikomu ani nesnívalo o slovenčine. Autorita českých spisovateľov, zhíknuvších nad týmito Kollárovými novotami, protihlas z tohto ohľadu Kuzmánym v Hronke pozdvihnutý a nechytanie sa týchto obnov z národnej strany celkom zmýlili Kollára.^[96] A zvrátil sa on od cesty, ale vtisk ním urobený nevyhynul z duše národa najmä preto, že potreba obnovy českého jazyka pre Slovákov všeobecne sa už vtedy cítila. Ostatne, nehľadelo sa ešte v ten čas na formu tak, ako na nové myšlienky, dotýkajúce sa slovanského sveta.

Kollár sa dal so Šafárikom hádať o pôvode mena Slovan a ohnivý prúd jeho reči a presvedčovania zachytil so sebou mladé pokolenie. Tu sa naraz každý slovenský študent s hrdosťou písal Slávom; Slávia a „Slávové bratři“ boli na dennom poriadku. Listy, dopisy, reči, básne, pojednania boli plné „slávskej“ pýchy a hrdosti. Tým sa kriesila ctižiadostivosť a hrdá vedomosť u mládeže. Doma, v spoločnosti ľudskej, literatúre, v škole, v zákonodarstve videl sa byť Slovák potupeným, zahodeným; tu v okrese týchto myšlienok a štúdií ale nachádzal svoje zadosťučinenie a duchovnú náhradu za tamtie útržky a krivdy. Bola to oslada horkých, každodenne pitých kalichov.

Nie menej ako tieto idey schvacovali za sebou slovenský národ i Kollárove kázne a reči, menovite ten prvý diel, nový na podobné myšlienky vo forme náboženského povedomia. „To sú kázne, a nie tie našich kňazov,“ takýto jeden hlas letel po Slovensku. Teológovia strhli krik, že to nie sú kresťanské kázne, bo sa v každej tristo ráz Kristus nepripomína. Menovite sypal tieto kritiky pred svoje poslucháčstvo Šimko, ktorý sa do toho času myslel byť najlepším rečníkom.^[97] Ale smäd duše národa bol uhasený tou živou národno-kresťanskou vodou, akú podával zo studne života Kollár. Kollár síce nie je logický rečník, hádam z tohto ohľadu sa najmenej vyznačil; filozofia nie je jeho vec. Jediná jeho vlastnosť ako rečníka je uchvátivosť reči a prúdne nahromadenie myšlienok a pochopov, ktoré sa páčili svojou novotou. V Kollárových rečiach a kázňach žije pochop mechanického, materiálneho, svojou ohromnosťou štatisticko-geografickou vývodiaceho Slavianstva; pre Slováka sa v nich rozvinuje pochop čechoslovanstva. To, čo pojal Kollár ako básnik v Slávy dcere, to isté rozvodnil vo svojich kázňach a rečiach. Prvý diel uchvátil za sebou slovenské obecenstvo, bo bol v tomto obzore nový zjav, druhý diel nenašiel obľuby, bo už bol nenový a mdlé vlastnosti rečníctva a filozofie Kollárovej zasadli na vrch, takže napriek zníženej cene drahého i tohto druhého dielu nemajú odbytu.

Abstraktné Slovanstvo i neúplný pochop čechoslovanstva doniesol Kollár vo svojich spisoch slovenstvu. Pomkol napred povedomie, to je pravda, ale nepokročiac sám s pochopom a ideou, padol s výsledkami vlastného štúdia do krutých odporov. Tá spojka, ktorá viaže jednako všetky čiastky k spoločnému pôvodu i celku, tá spojka, ktorá má jednako viazať k Slovanstvu tak Čecha ako Slováka, tak Moravana a Sleziaka ako Poliaka, tak Srba, Chorváta ako Rusa, Dalmatínca, Černohorca, Srba, táto spojka nenašla svojho trefného slova a mena ani v Slávy dcere a tým menej v pozdejších Kollárových spisoch, v jeho kázňach iba mĺkvo súc rozvodnená a roztrúsená. U nás zaiste pochop čechoslovanstva je nič viac platný ako pochop rusoslovanstva, chorvatoslovanstva, srboslovanstva, slovákoslovanstva, to jest priznávanie sa istých menovať sa mohúcich kmeňov slovanských k Slovanstvu. Má sa ale kriesiť vedomie najprv kmeňov, kmeňovské, potom, ako výsledok štúdií kmeňových, tvoriť pochop, spoločných osudov, spoločnej jednoty a spoločnej budúcnosti slovanskej. Z kollárovského pochopu materiálneho Slovanstva musel ako krajný podpor povstať pochop Havlíčkov, že nieto Slovanstva, ale že je len Poliak, Čech, Rus a Ilýr.^[98] Tieto otázky, tento myšlienkový okres už ale presahuje čiaru Kollárovho povolania, zato vrátime sa zas len k nemu samému a k zámku, domu, v ktorom jeho duša prebýva.

V strede uhorskej krajiny bývajúc, mal Kollár dobré príležitosti rozširovať plody svojho ducha nielen po krajoch slovenských, ale i do ďalekého Slovanstva. Bol, ako sa hovorí, na rane života, na Dunaji, v centrálnom meste veľkej a samostatnej krajiny, na cestách sveta, na bráne obchodu a kupectva. Navštívil ho každý znamenitejší cudzinec i zahraničný Slovan, on poučoval svojich i o svojich poučenia dával cudzím. Tým sa jeho vplyv rozširoval svetom i Slovanstvom. Súc ale v ustavičnom odpore s panujúcimi vtedy Maďarmi, obracal na seba a svoje osudy pozornosť národa. Tento ohľad dodával jeho spisom takého záujmu, akým sa iní spisovatelia nemohli vyznačovať. Jeho boje a utrpenia mu dodávali akejsi vyššej žiary a vábivejšieho blesku. Večná škoda pre život i román slovanského spoločenstva, večná škoda pre nový svet, že osobná povaha Kollárova nemala tej ideálnejšej príťažlivosti pre bližšie okolie, otáčajúce jeho bezprostredný okres pôsobenia. Spolu je to u takéhoto génia dačo anomálneho, že tak málo mal skutočnej obetavosti pri rozširovaní myšlienok v ľudskej spoločnosti tak potrebnej. Osobne sa Kollár nemohol s nikým zniesť. S tými dvoma slovanskými vlastnosťami, s príťažlivosťou osobnou a obetovavosťou ducha túžbam primeranou, bol by Kollár v strede krajiny vystavil mocnejšie ohnisko pre svätý oheň národno-slovenského života, zhromaždiac okolo seba mladších slovenských mužov, učených, chudobných na statky, ale bohatých na dary a duchovné povolanie. Tieto duchovné vzpruhy ale chýbali spevcovi Slávy dcery. My týmto poznamenaním nechceme uraziť osobu pána Kollára, ak je vstave uraziť rozumného muža pravda; ale predsa by sme radi jeho morálnym nedostatkom upozornili prítomných i budúcich mužov duchom i zásluhami i povolaním, i nadanosťou znamenitých na tú okolnosť, že národ má skutočné právo na najvýtečnejších duchov najostrejšiu mieru svojho súdu a svojich požiadaviek prikladať. Nie je to dosť hlboké poklady vedomosti, vysoké blesky fantázie prinášať v obeť národu; obetovanie možné za svoje ideály — je povinnosť vyšších duchov. Na polovičnej ceste ostáva len filisterstvo. Pokým budeme len tak nadieľať národ ako z milosti, a nie zo svätej povinnosti tečúcou almužnou, dotiaľ zle-nedobre to bude s nami stáť v tomto nášmu duchu i tak dosť neprajnom svete! S Kollárovou nadanosťou ducha a jeho časnými prostriedkami by bol druhý, chtiaci doniesť i materiálne obete svojim ideálom, oveľa viac vykonal pre slovenský život.

Literárne pôsobenie Kollárovo sme dľa svojho najlepšieho vedomia nakreslili; teraz sa pokúsime daktorými čiarami nakresliť samý stupeň povedomia dosiahnutého skrz spisy Kollárove.

Slávy dcera je jedno tajomstvo okrášlené samými ligotnými diamantmi. Tajomstvo to neznáme, okrasy sa nám páčia, ony tamto zaujímavým robia; ale duch prerábajúci sa rád by vidieť myšlienku, tú kráľovnú, kvôli ktorej je toľko okrás nasypané. Ale od vyššej poézie, na akú si môže robiť nároky Slávy dcera, má právo sebavedomý duch národa očakávať aj to, aby ona voviedla svoj ľud do chrámu samého tajomstva života. Jednotlivé blesky zapaľujú, osvecujú, tešia, hrozia, karhajú, odmeňujú, ale kráľovná krásy, ktorej tamtie okrasy slúžiť majú, ale samé tajomstvo života, aké básnik vo svätých hodinách božského videnia poznávať sa odvážil, to pôsobí samú čistú, vyššiu poéziu. A toto chybuje Slávy dcere, táto kráľovná ďalekých obzorov Slávie nezjavila sa ani samému spevcovi. Ináč nevieme, prečo by nás nebol voviedol do svätyne básnik, keď je pravda, čo Goethe vraví, že:

Slávy dcera vyvíja celé prúdy rozkošných, úchvatných nadchnutí, výlevy citov najskvelejších, výlety ducha na úslnie najsmelších nádejí; ale neupokojuje ducha, ktorého vzkriesila; vzbúrila nepokoj duší a nevie ukázať prístav pokoja. Skrz minulý slovanský život vedie ona ducha slovanského pútnika a majúc ho voviesť do brán života, vyhodí ho zas na počiatok cesty, a on v Kollárovej poézii sa sklamal. Ona nie je svet stvorený; jesto tam materiálu na stavbu jedného sveta, ale majstrova ruka v prípravách sa vysilila, nedostačiac na uradenie rozmanitého v súmerný celok. Slávy dcera zapálila dvojitú fakľu nad smutným životom Slovanstva rozohnaného svetom, fakľu morálnej pomsty a fakľu morálnej oslavy. Pomedzi bleskmi týchto lúčov lietajú ideálne postavy a prúdia city rozbúreného srdca slovenského mládenca Kollára. Pomsta i oslava sú dva póly Slávy dcery, ktorým chýba nový svet ako ich podstatná spojka. Sú to veľké momenty poézie, to je pravda, ale nestačia k pokoju slovanského ducha, roztúženého po novom morálnom svete. Lebo nie v tom vykreslení starého sa raz už či dobrého či zlého, nielen v tom skutočnom záleží poézia, ale v nevídanom, a predsa skutočne pravdivom svete. Známe svety a postavy majú sa už len ako kortina a obsluhovatelia na novom divadle slovanskej poézie objaviť. V Slávy dcere sa nám mihá prerozmanité množstvo postáv a osôb, ale behá to všetko samo osebe, bez jedného spoločného žitia; svet a minulých vekov výjavy sú v Slávy dcere ako v očistci, neodsúdené, neospravedlnené. Veľa životov, ale niet jedného veľkého života. A preto neupokojuje pieseň Kollárova. Jeho Slávy dcera je skvelá kniha krásnych mott k veľkému románu, k dejom slovanskej drámy. Vznešený let Kollárovej poézie rozdrúzgal sa o skaly politickej skutočnosti a rozumovej vzdelanosti.

Dľa nášho zdania a našich pochopov má mať vyššia slovanská poézia tieto tri hlavné momenty ako základné stĺpy slávneho zámku a svojho bývaliska. Predne: myšlienka na Slovanstvo pod vplyvom najdávnejších slovanských podaní dozretá, vykojená a odchovaná bolesťami osudných skúseností, posvätená mučeníckou láskou k národu a vymienená horúcou túžbou po ideáli človečenstva; a tento obor myšlienkový je ten základný moment vyššej slovanskej poézie. Potom pristúpi: vedomosť a jasná myšlienka stavu ľudstva na fórum dejov so zreteľným videním rozvalín už kvitnuvšieho a šľakov hynúceho slovanského života, s pocítením hanby nad pádom, ľudstva a nad nežitím veľkého národa Slávy, nad biednym živorením najnadanejšieho brata rodiny ľudskej — Slovanstva! Napokon: videnie čistých foriem bytu a spoločnosti budúceho ľudstva, z ktorého si stvorí obrazivá duša básnika nový svet a nových ľudí, postavy plné nového žitia, nespojené s minulosťou iba podaním o jej hriechoch a bludoch! Ožiariť túžby a sny týchto postáv je povinnosť poézie, ale zosnovať ich zjavy nerozbornej vôle v jeden dej a jeden život je úloha ducha národa, naznačená poéziou! A zato ona musí ideál i tohto sveta v spôsobe vzorky (modelu) popredku vystaviť, ináč sa ľudstvo ďalej nepohne! Vidieť tieto osnovy nových svetov musí sa pokúsiť budúci slovanský spevec. Prvý pokus Kollárov máme pred očami nášho ducha. On vyzval všetky pomocné živly k tomu dielu svojho ducha, ktorékoľvek mohol nájsť v histórii a pritiahol ich na svedectvo tých svojich videní. Započnúc jeden raz odklínať tých umrknutých svedkov, bol potom nimi zavalený, pasoval sa s nimi a namykal, to ho nieslo k výškam, na ktorých dostal závrat a — nechal svet nedobudovaný. Hore sa, básnici, na jeho plecia, dnu sa do zapratanej pomocnými živlami k stavbe takej komory, skusujte organizačné sily ducha a svojich vysokozvučných piesní a skladajte do jedného súzvuku zo svojich koľají zablúdilé zvuky! Materiálu dosť, svedectiev za tieto túžby máte hojnosť a najzvrchovanejší čas, najvyššia hodina, najsúrnejšia doba, v ktorej sa naša poézia už bezprostredne má dotýkať záujmov človečenstva — je už tu! Nebojme sa ani my ostatní načúvatelia tajného klopania ducha na dvere života žiadať toto od nevidených síce, ale istých v lone národa synov poézie! Či filozofi, či historici, či filológovia, či kritici, či bohoslovci, či politici — všetci volajte do priestranstva nevideného a predsa stávajúceho sveta, volajte na tento svet duchov, na svätú poéziu, aby vám vydala zákonodarcov života, slovanských básnikov, tvorcov! Z týchto budete žiť i vy i národ váš. Keď národ volá — a čo volá — toho sa iste aj dovolá, a čo by to blúdilo za tristo horami, za tristo dolami!

Takto sme mysleli nakresliť pozitívno-negatívny obzor myšlienok, ten vzduch, v ktorom sa pohybuje Slávy dcera, to, čo ona je a čo jej chýba k tomu, aby bola jediným plodom v slovanskej poézii. Ideme teraz ku dielu Kollárovho rozumu, k jeho vzájomnosti.

Slovanská vzájomnosť, podľa Kollára, je plán stvorený geografickým rozmerom slovanských plemien, štatistickým počtom ich hláv a hospodársko-literárnou kombináciou, k čítaniu a kupovaniu kníh vydávaných v štyroch hlavných slovanských nárečiach, menovite v ruskom, poľskom, českom a ilýrskom. Slovania sa majú dľa Kollára čo najskôr zliať v tamtie štyri nárečia a ich spisovatelia najprv, potom ale aj ostatní a najmä učení Slovania majú sa poponáhľať v naučení sa ich, aby tak spoločne mohli rozumieť svoje literárne plody. K tomuto cieľu sa Kollár ponáhľal veľmi chytrým krokom, on zotrel jedným ťahom pera svojstvá menších kmeňov a vlial ich do tých štyroch hlavných. Škoda, že mu nenapadlo len na tri uviesť všetky slovanské nárečia; právo by bol mal k tomu ako k tamtomu, a bolo by aspoň troje do tretice slovanských nárečí. Potom by bolo mohlo dakomu napadnúť, že lepšie bude len o dvoch nárečiach, až by sa bol našiel aj najmúdrejší, čo by bol povedal: „Niet viac nárečí ako jedno“, a zlial by všetky do jedného.^[100] Lež ako je ďaleký čas, v ktorom takýto muž povstane, tak ďaleký je i Kollár od svojho cieľa, pravdivej redukcie slovanských nárečí len na štyri nárečia. Kollárovu vzájomnosť ruší každé slovanské nárečie, ktoré sa dvíha a hľadá slávu a vzdelanosť svojho kmeňa, čím náhle nepatrí do jedného z tamtých štyroch; a predsa vlastná vzdelanosť spoločného Slovanstva sa len tak dá dosiahnuť, keď každý jeden kus národa bude hýbať a kývať a sám svoju vzdelanosť napomáhať. Čím viac sa teda namáhajú zabudnuté kmene k osvojeniu si vlastnej úlohy a vlastného stupňa, vzdelanosti, tým rozhorčenejší musí byť na nich pán Kollár a tá vrstva v Slovanstve, ktorá ďalej od svojho vodcu nenahliadla, bo oni vyrastajú z miery, pochopom tým o vzájomnosti pripravenej na nich! Ale tu máme zas príležitosť vidieť, kam to vedie, keď ľudia svoje jednotlivé ciele nasilu cpú histórii a skutočnosti do rúk! Svojou vzájomnosťou poslúžil Kollár Slovanstvu preto, že práve v dobrý čas hodil svoj pozor na materiálnu veľkosť Slovanov! Lež už zato chcieť žiadať, aby sa samostatne nevyvinovali aj menšie kmene na poli svojich literatúr, ktoré jediné najlepšie sú vstave presiaknuť až do najtenších záhybov veľkého Slovanstva, ale aby kvôli jednotlivým zvedavým vedomcom už nik ináč nepísal, iba ako píše tam v Rusku Rus, hen v Čechách Čech, tam v Poľsku Poliak a zas na poludní Ilýr — toto žiadať je veľká nešetrnosť. Slávnych literátorov, ktorí plodia zo svojho ducha velikánske výtvory, tých nájdu vedomcovia všetkých národov a vekov, či v takej či v inakšej reči písať budú. Literatúra ale napospol je na to, aby kriesila zo surových hromád lepších duchov a metala do nich povedomie vyššieho povolania na zemi a v histórii. Dvojaké sú literatúry, jedna je sťa oceán sveta, kam sa lejú všetky vody žitia národov, táto literatúra nehovorí svetu už iba svojou rečou, ona hrmí výtvormi velikých duchov a tam sa obracajú velikánske svety: Homérov, Pindarov, Platónov, Horátiov, Líviov, Danteho, Petrarcov, Shakespearov, Gundulićov, Molierov, Goetheov, Heglov, Šafárikov, Puškinov, Deržavinov, Mickiewiczov, a vedomec sveta sa nepýta, v akej reči písali! Veľkosť tejto literatúry je ráz a farba! A ten druhý spôsob literatúry je sťa menších vôd požehnané vlaženie menších krajov a vrstiev ľudstva. V oceánovom koryte literatúry sveta, čo priam viac bolo a je slovanských literatúr a nárečí, točia sa predsa svety, váľajú sa predsa vlny i génia slovanského! Menšie kmene musia mať, pokým sú skutočnými, od celku odorvanými kmeňmi, svoje zvláštne, vo svojich nárečiach pre hromady svoje určené literatúry, a bárs si ich potupne pomenujte — literatúrky. Toto musí byť, keď nemajú nepočetné menšie kmene, ktoré keď dovedna zoberieš, urobia veľký diel národa, keď nemajú tieto menšie kmene ostať pozadu za mohutnejšími svojimi bratmi. Tamtá literatúra sveta, ten obsah géniov, a čo by v akej reči bola obsiahnutá, predsa nezostúpi do ľudu; ona je výtvor i majetok len tých obzorov géniových, vyšších, hromadami národa nepreniknuteľných. A mlieko duchovného života nech sa podáva sladkými materinskými prsami neodchovanému národu; literatúra, v ktorej je oslávený domáci hovor, národná pieseň, mluva srdca, najlepšie osladí i horkejšie nápoje idey a pravdy a zmäkčí tvrdý orech vedy a všakovej vedúcnosti. Touto literatúrou odchované kmene a osoby, ak sú pozvané k vyšším svetom, nájdu cestu, nájdu reč k tamtej literatúre, ktorej ráz je velikánstvo géniov!

Už z tohto vidieť, ako je obmedzený Kollárov pochop o slovanskej vzájomnosti, keď kvôli ekonomicko-literárnemu plánu zotiera spôsoby, ktoré sú nie ľuďmi, ale životom a históriou stvorené a k tomu ustanovené, aby skrz ne lialo sa svetlo z vyšších svetov ducha aj do tých nižších kútov bytností živých, národových, ľudských.

Dľa nášho zdania má opravdivá slovanská vzájomnosť len ten cieľ, aby pomohla pozdvihnúť tento veľký národ na ten samý stupeň dokonalosti, na akom sa vždy museli nachodiť tie národy, ktoré viedli človečenstvo súc jeho blažitelia, osvecovatelia a dokonávatelia jeho diela. Nuž lebo načože je vlastne reč, literatúra, vzdelanosť? Pre nič inšie ako pre onen zvrchovaný cieľ! A načože sú národy veľkej vzdelanosti, schopné veľkej duchovnej prevahy? Pre nič inšie, ako aby k onomu cieľu pomáhali dochádzať človečenstvu. Ak Slovanstvo má naozaj tú úlohu, ak mu je ona uložená od boha a je na poriadku historickom potrebná podstatne v organizme histórie ľudskej vzdelanosti, teda musí byť aj vzájomnosť hlbšie ponímaná a vystavovaná. Tri sú hlavné doby idey slovanskej vzájomnosti, ktorými sa ona spletá do sústavy, a síce tieto: skutočnosť jednoty jazyka a pôvodu všetkých slovanských plemien; podanie o spoločnej úlohe; a pochopenie tohto v organizme histórie človečenstva! Prvá doba je materializmus, druhá poézia a tretia história. Šťastný je slovanský národ, ak jeho učení synovia budú vedieť dokázať jeho potrebu v histórii, šťastný vlastne — ak pochopí svoju úlohu v histórii. V Kollárovej vzájomnosti je vyslovené tamto prvodobné povedomie. — Poďme teraz ďalej ku jeho Spievankám.

Hlavná zásluha Kollárova pri zobraní prostonárodných spievaniek je tá, že obecenstvo, nevšímavé k týmto pokladom svojou výhovornosťou osvietil a pozor národa zvrátil na tieto hynúce ostatky lepšieho života. Kollár vyjavil veľkého ducha, osmeliac sa so zápalom chváliť to, čo bolo odsúdené v obecnej mienke povrchného sveta ako plané a nepatrné. Ešte prv než Kollár, urobil podobný pokus Šafárik, vydajúc s Benediktim maličký zväzok národných piesní. Ostatne, nad týmito duchovnými pokladmi bola palica zlomená skrz iných slovenských učencov. Kollár ich ochránil od zahynutia a svojimi vysvetlivkami dodal chuti k ich opatrovaniu. Sám síce urobil svoje zbierky bez kritiky. Nielenže Kollárovo vydanie Národných spievaniek nie je uvedené do takého poriadku, z ktorého by osobnosť národnej duše hľadela, z ktorého by sa nieslo k nám samé podanie; ale jesto v týchto zbierkach toľko smetí a darobnice, že s veľkou mrzutosťou si musí sám čitateľ oddeľovať čistú národnú poéziu od kadejakého balamutenia a hulákania zberby. Škoda bola tými storakými veršami z krčiem zohyzdiť čistý kostol národného básnictva. Celý život národa je obsiahnutý v jeho piesňach, o čom svedčia najmä jednotlivé výraznejšie spevy, keď by tieto ako jasné hviezdy boli uložené na svoje miesta, ostatné piesňami vyrazené dôležitosti by stred a okolo nich pomáhali ukazovať nám to jasné nebeské sklepenie národnej poézie. Toto bude musieť mať na svojom zreteli budúci umelec, básnik, ktorý sa oddá na zbieranie slovenských národných piesní. Lebo naozaj v národnom básnictve žije to, čo filozofi v systémoch, historici v dokumentoch a knihách hľadajú a nenachodia, žije tu duša národa, o ktorej mnohí vravia, že jej nieto a čo je — to že je iba služobnosť a duchovné hynutie Slovanstva. A v slovenských národných piesňach zrkadlia sa piesne všetkých zbratrených plemien. Ony sú hodné, aby sa im oddal a posvätil slovenský básnik.

Aby sme zavreli naše i tak už trochu dlhšie úvahy o Kollárovi, pripomíname ešte, že sme nemali v úmysle napospol jeho literárnu činnosť posudzovať, ale vystaviť len obraz jeho najpodstatnejších zásluh a vykreslenie ním dosiahnutého povedomia. Ako spisovateľ prešiel vo svojom staršom veku na cestu nemeckých spisovateľov, kde sa vydávajú veľké knihy s veľkými prídavkami, citátmi, vysvetlivkami a roztáčaním, a pri tom všetkom nový svet neodkrývajú. Čo Kollár mal doniesť svetu nového, živého, to už bezpochyby doniesol a druhý nový svet nenájde ani v starej Itálii. Lež o týchto veciach nech kritika vynesie svoj súd.

My len ešte dodávame o Kollárovi to, že on je jeden z tých šťastných a zriedkavých spisovateľov, ktorý z národnej literatúry zbohatol. My mu prajeme, živému medzi nami dlhé šťastie a požívanie slávy, ťažko a namáhavo si nadobudnutej a zaslúženej! Len nech pri smrti nezabudne na život svojho národa, ako zabudlo veľa jeho predchodcov.

Na slovenskom literárnom obzore, v povedomosti svojej slovenskej kmeňovitosti, zo školy Bernolákovej povstala najskvelejšia hviezda v Jánovi Hollom, naposledy farárovi madunickom, zomrelom v pokoji na Dobrej Vode 14. apríla 1849. Koniec života tohto kňaza slovanskej poézie je smutný. Zomrel v biede a opustenosti, v čase, v ktorom rozklátená bola váha života a smrti slovenského národa a nedalo sa predvídať, ako vypadne koniec búrok. Žiaden zo slovenských básnikov nebol taký podobný svojmu národu ako Hollý. Utiahnutý do posvätného hája pri Maduniciach, bez nárokov na hodnosti a uznalosť sveta, v tíšine svojho domáceho života dumával on o šťastí a minulej sláve svojho národa. Oproti búram sveta, oproti rozkošiam a pýche, nadutosti a ľudskej márnosti mal on jedinú zbroj — svoje piesne. Tieto, choval vo svojom lone bez strachu. Medzitým, keď iní stavali svety slovanské, on chodil v rozvalinách sveta slovenského a plakal nad týmito a chcel, aby aspoň jeho slzy prebudili Slovákov zaostalých i za svetom i za inokmennými bratmi. Aj keď iní synovia národa, rozvadení o litierky, sypali na seba strely nenávisti a náruživosti, Hollý nôtil si len svoje piesne slovom a jazykom od sveta síce zapovrhnutým, ale vlastným a braniacim sa sebou samým. Hollý nikdy neospravedlňoval svoju reč a neprišlo mu na um hádať sa o litierky, ako to u iných bolo vošlo do módy. Kombinácie a plány márnych ľudí nezaujali jeho myseľ, zamorenú do zašlých slovenských svetov. On plakal — a nádejou sa tešil. Slovenstvo bolo predmetom žiaľov jeho duše a Slovanstvo hviezdou jeho nádeje a útechy. Jeho život a ponímanie sveta bolo básnickejšie ako sama jeho poézia. Táto len slabo vyrazila to, čo ležalo hlboko zakorenené v jeho bytosti. V dávno zašlých časoch necháva tento básnik zaznieť jeden hlas, ktorý sa storako odozval v smutnej prítomnosti, a ten hlas zneje doteraz príjemne v slovenských ušiach. Ten akord Hollého harfy je:

Žiaden zo slovenských básnikov nežije tak z podania slovanského ako Hollý. On si vzal za základ myšlienku v národe, z pokolenia na pokolenie prenášanú, tú myšlienku, že Tatry sú kolíska Slovanov a že títo sú všetci opravdiví Slováci. A všetko, čo v matných podaniach, bájach, povestiach a piesňach slovanských žije, nachodí u Hollého svoj krásny svet, usporiadaný géniom k bývaniu v ňom pekných postáv fantázie. On zaletel na krídlach národných podaní do Indie a vyspevoval o predhistorických dobách národné dumy. V Hollého básnickej duši niet medzierky v histórii slovanskej duše. Keď reflexia na známy svet kvári mnohých slovanských básnikov, Hollému je živý slovanský svet v čistote poézie a podania. Všetky jeho postavy sú junáci slávni na slovo i na meč. Počujme len napríklad jedného, ako sa ozýva tam v rade múdrych slovenských starešinov! Zemižízeň hovorí (pozri Svatopluk, spev V.):

A za takýmito postavami v rade otcov vidíme povstávať zase junákov, slávnych na silu a junáctvo. Pohliadnime si tu na jednu postavu, ktorú nám básnik predstavuje v tomže speve, na junáckeho Borislava. Spieva o ňom takto:

A čo za dojímavá je Svatoplukova rozprávka o pôvode Slovanstva! Akoby si počúval z úst samého národa báje o jeho predhistorických dobách. Kráľ nemecký prosí Svatopluka na hostine, kde sa už bolo spievalo o pôvode Nemcov, aby zas on zaspieval o Slovákoch. Svatopluk síce hovorí, že je vec veľmi ťažká:

odhodlá sa i Svatopluk a zvestuje prítomným Nemcom povesti o svojom národe a povedá sám o povesti svojej:

A tak potom celkom spôsobom národných povestí rozpráva básnik o slovenskom národe, až prevedie ich históriu do času historicky známeho, skončiac tie povesti podivne dojímavými zvukmi. Svatopluk hodí svoje zraky na krivdy spáchané nad Slovanmi a končí potom takto:

V básni, z ktorej sme vytiahli tieto miesta, vo Svatoplukovi, potom v Selankách a v Žalospevoch, dosiahla Hollého poézia svojho najvyššieho stupňa. Všetko ostatné, čo nad toto spísal, je už iba pod týmto. Celé slovenské žitie je tu v týchto troch oddieloch naznačené. Vo Svatoplukovi najdávnejšia minulosť, v Selankách najnižšia prítomnosť, v Žalospevoch je vyspievaná žalosť nad obojím nešťastím, dávnym i terajším, s krásne maľovaným výhľadom do krajšej budúcnosti.

Na to skonal Hollý, na vieru v budúcnosť slovenského národa, a skonal v ten deň, v ktorom podpísal Maďar ortieľ smrti národu, ktorého život bol zapálil zápalisté ohne jeho poézie.^[102] V tomto básnikovi pocítil sa slovenský kmeň vo svojej pôvodnosti a prijal z jeho úst obnovené, okrášlené svoje vlastné podanie. Odrodilstvo sa najväčšmi bolo zmohlo u Slovákov, takže už bola hanba priznávať sa k svojmu národu; sami tí precitlejší synovia Slávy na Tatrách, keď nie za svoj slovanský pôvod, hanbiť sa teda zdali aspoň za svoj slovenský kmeň a neopovážili sa kriesiť slovenské povedomie. Vtedy Hollý zaspieval od srdca k srdcu slovenskú pieseň a vyhlásil za Slovákov, dľa podania živého v národe, všetkých Slovanov. Zvláštny bol v tomto náš básnik; tie idey a pochopy, s ktorými on vo svojej poézii vystúpil, boli nové, áno, zdali sa byť mnohým naivné, podivné, a predsa ony boli len z úst ľudu vzaté. On ich vzal prvý z jazyka národu a tým osvedčil svoje básnické nadanie. A keď už Slovákom trúbili na skonanie mocní Maďari a ich pomocníci na Tatrách, mrzké pokolenie odrodilcov, on povolával za odchádzajúcimi:

Vo dvoch ohňoch postavený básnik náš, v ohni od odrodilstva a v ohni od tých vlastencov, čo nehľadeli na život národa a na jeho podanie, ale ako tamtí kombináciám cudzinským, tak oni dali priechod kombináciám chybujúcich priateľov slovenských v Čechách a na Slovensku, menovite tých, čo len českú reč a český kmeň chceli osláviť, v takýchto dvoch ohňoch postavený utrímal sa v rovnováhe na postati toho momentu, že:

Hollý videl v svojom krásnom duchu, že skutočne Slovákom nič neostalo z hrozne dlhých pohrôm ako život, a to nielen život sám v sebe, život ten bezprostredný, nižší, ale život so Slovanstvom. Život, o ktorom sa už iba to „ešte“ mohlo povedať; „ešte žili“ Slováci Hollému, a preto „ešte“ sa aj on pousiloval z nežitia vyvolať povedomé žitie. Lebo žitie národa našiel Hollý v stave túžbam svojej duše veľmi zle primerané. Hollý chcel maďarónom rieknuť, že ešte Slováci žijú; a tým Slovanom, čo to žitie už iba ako odblesk českého žitia považovali, hrmel básnik do duše, že i jeho národ má budúcnosť v Slovanstve! Teda nie inde — ako so slávou budú žiť Slováci. V tejto myšlienke sa utrímal do smrti. Ani na chvíľu nezaprel ani svoj slovanský národ ani svoj slovenský kmeň. A od Slovana sa nateraz, a najmä v časoch Hollého viac nemôže očakávať.

Okolo tohto básnika sa stvorila jedna škola mladších, najmä katolíckych Slovákov. Povedomie a ducha vyvinutého Hollým ale neprevýšila, ba sotva dosiahla. Osobná povaha básnika a jeho okolnosti nedonášali so sebou možnosť rozsiahlejšieho zasiahnutia na národ. Jednotliví jeho spolupracovníci a podpory jeho prác a namáhaní, ako nebohý kanonik Palkovič, Rešetka, Hamuljak, Ottmayer, Petrovič a iní, zasluhujú byť slávne menovanými pri mene Jána Hollého. Z týchto najmä traja najprv menovaní, Palkovič peňažitou podporou, Rešetka literárnou činnosťou a pilnosťou v zhromažďovaní slovenských rukopisov a kníh, Hamuljak najrozsiahlejšou činnosťou i literárnou i praktickou, a najmä zásluhou o vydanie všetkých Hollého spisov sa vyznačili, ktorým slovenský národ večne vďačný ostane a pokým nezhynie meno Hollého v národe i ich mená budú slávne spomínané.

Všetky Hollého diela vydal Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v štyroch zväzkoch, ako sme to vo zväzku druhom Slovenských pohľadov na strane 47 pripomenuli.^[104]

Tretí a najvyšší velikán, najdokonalejší syn Slávy je Pavol Jozef Šafárik. Kedykoľvek hľadím so slzavým okom na ten náš biedny, deväťstoročným jarmom spotvorený národ, kedykoľvek sa svojou mysľou preberám v histórii našich súžení a vždy väčšmi a väčšmi sa mi maľujú tie hlboko do slovenského ľudu všliapnuté šľaky otroctva, nad čím už toľko Slovákov zúfalo, v týchto trudných hodinách oratúva ma pred pochybenstvom o mojom národe slávny syn nešťastných Tatier, ešte nedohonený slovanský vedomec Šafárik. Že sa tento muž mohol zrodiť v našom národe, je mi rukojemstvom živej žily slovenskej, jarosti národa majúceho svoju budúcnosť; lebo vo fajtách ľudu nepovolaných k stolu histórie, to je istá skúsenosť, nerodia sa takí géniovia.

Slovanský národ je hrdý na Šafárika. Hlas žiadneho spisovateľa nemá takej všeobecnej váhy a platnosti ako tohto muža. Najdôležitejšie diela všetkých kmeňov slovanskej literatúry bývajú jemu odosielané na posúdenie. Skoro žiadne ťažké pýtanie, otázka, na jazyk slovanský sa vzťahujúce, nerozlúšťuje sa bez rady tohto múdreho Slováka!^[105] Sami Rusi, ktorí nie tak ľahko dakoho pochvália, u ktorých je kritika vari najostrejšia na svete, povedali v najvyšších literárnych okresoch o tomto mužovi, „že je ťažko rozsúdiť, čo má viac človek pri Šafárikovi obdivovať, či jeho dokonalosť ako človeka, či jeho vlastenectvo a či konečne hlbokú jeho učenosť“ (Časopis Ministerstva osvety, Moskva 1837, mesiac júl, str. 146 a nasl.). Skutočne, Šafárik je tichý génius, v ktorom nieto nič končitého, nič zbytočného, a ktorému sa podarilo dosiahnuť vysoký stupeň tej dokonalosti, ktorú tak zriedka u múdrych Slovákov a Slovanov nachodíme, a síce vysoký stupeň vysokej učenosti bez fantastického blúznenia, dobroty srdca a úmyslov ducha bez konečných nárokov a neprebraný prameň slovanskej lásky, rovno na všetky slovanské štepy neustávajúcou pilnosťou vylievanej! Skromnosť pri povedomosti najvyšších zásluh, pokora pri najvyššom cítení seba samého, vážne, hlboké štúdiá pri potlesku a oslave od obecenstva plytkým a povrchným plodom sypanej, toto je charakteristika Šafárika. Slovanstvo má jedinákov svojich v duchovnej ríši svojho sveta, má jediného Jungmanna, Amerlinga, Mickiewicza, Puškina, Rajaćića, ktorí nedelia slávu svojho pôvodného génia so žiadnym druhým, ale má aj naozaj jediného len Šafárika, pred ktorého prevahou iste i ten najslovnejší Slovan vďačne sa pokloní. Povedal by som, že pre národ slovenský je večitá škoda, že tento génius von z lona svojej rodiny žije, keby som sa nemusel ako Slovák pokoriť tej myšlienke, že spravodlivý osud podelil bytnosťou touto i kmeň slovenský, z ktorého pošiel, i národ slovanský, na ktorý tak ohromne mal pôsobiť, dajúc Tatrám ochranu požehnanej kolísky veľkého Šafárika a ostatnému národu jeho nesmiernu činnosť. Tu na Tatrách, úzko bolo veľkému géniovi a osud ho povolal na vyššie miesto slovanského sveta. Nášmu kmeňu ostala tá zásluha, že sme Slovanstvu dali Šafárika, a jeho činnosť vzal zaslúžene všetkým spoločný osud vývinov slovanských, ktorému tento vedomec tak platne poslúžil. Bez Šafárika sa skutočne nedá ani myslieť terajší pokrok napospol slovanského povedomia. A povedzte mi, ktorý zo slovanských spisovateľov by mal takú populárnosť u všetkých slovanských kmeňov bez rozdielu, ako ju má náš krajan Šafárik?

Tento muž, vyjdúc z tatranských dolín, zo železného Gemera, svojho rodiska, a sotva jeho hlboký duch sa na svetlo prebíjať započal, obstúpený bol storakými diablami a potvorami, ktoré ho vychytiť chceli slovanskému národu. A títo: diabli škrečali skuhravými hlasmi, sypúc ohne nenávisti a kydajúc nečistotu potupy, na slovanský národ, ktorý si mládenček Šafárik počínal obľubovať neupovedomenou síce, ale nekonečnou túžbou. Potom neskôr sa vyžaloval svojmu národu a my vieme, ktorí diabli mu chceli takto zhnusiť jeho národ! Boli to títo ľudia, medzi sto inými trochu lepšími i veľa horšími:^[106] J. P. Ludvig, ktorý vysmieval zlatú bulu Karola IV., v ktorej, ako je známe, nakladala sa nemeckým kniežatám známosť slovančiny, hovoriac, „že by sa vraj bolo muselo každé knieža hanbiť za to, keby sa o ňom mohlo riecť, že čas i pilnosť vynakladal na naučenie sa tej otrockej reči, ktorou za čias Karola IV. vraj len potupení Vendi hovorili, a títo iba ako otroci a psi boli považovaní“. Taube, ktorý o Slavónii tára, že tamojší Slovania mnohoženstvo udržujú a deti nahé po zime behať nechávajú. Gróf Teleky, ktorý v Slavónii nevidel iba tri murované mestečká a skoro žiadnej dediny. Hacquet, ktorý o poludnom [južnom] Slovanstve takto blúzni: „Slovania sú zato otroci despotizmu, že si nevedia lepší pochop o vláde stvoriť, oni sú nečistí, bývajú v chalupách, v blate a pľuhavosti veľa rodín dovedna, v jednej chyži, sú kmíni a všetkých Slovanov charakter je trucovitosť, nepríjemnosť, žiarlivosť v láske je vraj tak veliká u Srbov, že okná ustavične zastierajú a kníh naprosto žiadnych že nemajú!“ A. Dugonics, ktorý odvodzoval slovo Morava od marha (hovädo) a istí, že Moravan a hovädo vlastne znamená jedno a to isté; Rusov prirovnáva k Cigánom a hovorí, že ruský a cigánsky je jedno; Čechov menuje potupne len „Copakok“ a Svatopluka hnusnými vymysleninami usiluje sa zoškliviť pred národom, Slovanov napospol menuje len „hladovitými, vycivenými, slamonohými, končitohlavými“ (fejek mint az Isten nyila hegyesek), proti tomu ale strká Maďarov do očí ako junákov, víťazov i s ich maďarským bohom (magyarok istene). Nemecký časopis Oesterr. vaterl. Blätter, ktorý o Rusínoch takto papuľuje: „Rusíni sú vraj takí ako druhí Slovania, podozriví, falošní, podvodní, úlisní, klamárski, bez najmenšieho znamenia mravnosti, bez pobožnosti a náboženstva, neposlušní vrchnosti, pritom najväčšmi hlúpi a suroví, oddaní korheľstvu a kurevstvu, takže nešanujú nikoho; v manželstve sú nepoctiví a neverní a neznajú miery v týchto výstupkoch, zato vraj je u nich domáca nemoc francúhy a pálené tak pijú, že sa bez zmyslov ustavične opíjajú.“ Profesor K. H. L. Pölitz, ktorý s pýchou napomínal nemeckú mládež k plesu a radosti nad tým, že Nemci potlačili Slovanov a že také slávne mená ako Hus atď. už teraz Nemcom náležia. Nemecký časopis Müncher allg. Lit. Zeitung 1819, ktorý sa smeje zo Slovanov preto, že sa opovažujú aj oni svoje nárečie na literárnu hodnosť povyšovať, hovoriac: „že je už tu zase čas babylonského zmätenia jazykov, keď vraj každý slovanský kmeň a kmeňček sa opovažuje svoju reč za nástroj vzdelanosti povýšiť, takže vraj už aj Česi, Poliaci, Slováci, Valasi vo svojich jazykoch chcú filozofovať a drámy písať!“ Rottek, ktorý v nadutosti svojej slovanskú reč len doprosta rečou otrokov menuje. K. Neumann, ktorý sa nehanbí tvrdiť, že Slovania musia byť z inej matérie zložení ako Nemci a že oni sú len nato tu na svete, aby Nemcom slúžili, len Nemci vraj majú naveky panovať. Kreil, ktorý v spise Mnemosyne, diel I., str. 21, zrovna toto blúzniť sa nehanbí, že Moravanom a Čechom je už na tvári vybitý znak otroctva. Crome, ktorý v prostonárodných nemeckých knihách o rakúskych Slovanoch takto balamutí: že sú rakúski Slovania suroví, ohlúpení, nečistí, zmyselní, ľahkomyseľní, korheľskí, leniví, oddaní krádeži, nespôsobní, falošní atď.

Náš vedychtivý Šafárik idúc k prameňom vied, z ktorých chcel nabrať jasnejšieho svetla do zapálenej a prebúdzajúcej sa svojej duše k bližšiemu životu, stretal tu tieto potvory, týchto diablov, odstrašiť ho chtiacich od Slovanstva! On ale o tom všetkom povedal konečne: „A či táto hnusná pletenina nezmyslu, zrady, lži, tisícich bludov, streštených ohovárok a bohorúhavých ničomností potrebuje podvracanie? Nuž ale ktože by premohol to vnútorné priečenie sa, povstávajúce v človeku pri rozoberaní tu tejto nešpidrnej, smradľavej mrchy? Kto sa neodvráti s ošklivosťou v duchu i v živote od tejto nahoty všetkých ničomností?“^[107] A tak je. Šafárik sa nedal odvrátiť tými hnusnými potvorami sipiacimi posmechom, jedom a zlosťou na Slovanstvo, od národa svojho. Tisíce slovenských rakov a rybičiek sa lapilo na tie cudzinské udice: ale velikán Šafárik obrátil, rozostrel svoju sieť na more Slávie a vytiahol topiace sa množstvo slovanských synov.

Šafárikova činnosť je jedna velikánska obloha, posiata množstvom hviezd jeho zásluh a skutkov. My tie menšie ani pripomínať nejdeme. Hneď prvé väčšie Šafárikovo dielo je jeho história slovanskej literatúry, v nemčine pod týmto názvom vydaná: Geschichte der slawischen Sprache und Literatur, nach allen Mundarten, Offen 1826. V tomto spise na 524 osmorkových stranách osvedčil mladý muž svoje velikánske povolanie. Tu vyspieval kapitolu tamtým a im podobným protivníkom Slovanstva, premerajúc dostatočne ich hlbiny múdrosti a pravdy. Šafárik ukázal Slovanstvu, že má krásne základy k chrámu vzdelanosti. V tejto histórii sa ale nielen Slovanom, lež hlavne i cudzincom, ktorí toľko o Slovanoch popísali, a predsa mali také malé známosti o národných dôležitostiach, oči otvorili, a od toho času sa na západe zo dňa na deň viac strácali z nemeckej literatúry tamtie ohavné súdy o Slovanoch. Toľko môže génius! Šafárik je ten muž, ktorý ani jedným ťahom pera nekompromitoval Slovanstvo pred svetom.

Spomenutá história je ostatne len príprava k Šafárikovým vlastným velikánskym štúdiám. Trias jeho veľkých zásluh robí hlavné stĺpy, o ktoré sa podopiera nebo veľkého obzoru Šafárikovho myslenia, a to je to trojaké štúdium tohto slovenského vedomca, z ktorého už vyšli Starožitnosti, Národopis a vyjde ešte, na čo slovanský svet s horúcou túžbou čaká — Slovanský jazykospyt. V Starožitnostiach odokryl Šafárik starý zahalený slovanský svet, o ktorom sa už skoro neverilo, že bol; v Národopise ho ukázal tu ako rozvaliny časom tknuté, tu ako kryštály časom nepohnuté, tu ako stĺpy a paláce Babylonu a Persepoli — slávnych dakedy, rozkálaných prítomne; V Jazykospyte a v druhom diele Slovanských starožitností čaká slovanský svet oživenie toho všetkého skrz štúdium Šafárikovho génia slovanského jazyka a mravožitia. Duch národa dlho utláčaného zaiste sa najlepšie poznáva v jeho najznamenitejšom diele, v jazyku; bo už keď štátny život národa sa rozkotá a rozmelní, ako časy rozkotali a rozmelnili veľa slovanských štátov, vtedy sa utiahne len s tým väčšou snahou duch do jazyka, mravov a života, v záchrbtí veľkého života rozloženého. Čo v záchrbtí histórie natvoril génius slovanského národa, tu uvidíme, až vyrozpráva rozprávku svojho žitia veľký Šafárik! Slovanstvo nech len boha prosí, aby dokonal svoje diela tento vyvolenec slovanskej vedy, a s dovŕšením týchto umĺkne i konečne planodrkotná špintavosť nemeckých mudrlantov o slovanskom barbarstve i otvorí sa nová revnivosť a literárna činnosť slovanských vedomcov.

O inších stranách sily a činnosti a dokonávajúcej seba samú zvrchovanosti ducha a života Šafárikovho, vo všetkom tak slovanského, nejdeme ďalej hovoriť. Pre celosť obrazu tohto vedomca nestačí časopis; o Šafárikovi sa môže len kniha písať.

Čo vari naše obecenstvo teraz bude zaujímať, podotkneme iba ešte, že Šafárik hlbokým svojím bádaním slovanského jazyka i nášmu nárečiu dávno prislúžil spravodlivosť, keď ešte o uvedení ho na stolicu literatúry nikto ani nesnil. Neležalo to síce v povolaní Šafárikovom, aby sa zanášal sám tvorením novej spisovnej reči, keď pred ním ležala úloha presahujúca kmeňové záujmy a vzťahujúca sa na celé Slovanstvo; preto aj on ako tušením len dotkol sa otázky terajšej, keď hovoriac o slovenčine ako nárečí zvláštnom, negatívne túto dôležitosť a ako mimochodom odbaviť za dobré uznal. Hovorí on v Histórii literatúry slovanskej na str. 375: „Slovenská reč (slovenský jazyk, slovenčina, ako si ju sami Slováci menujú, a tak teda nie ,slovácky jazyk’, ako chcú mať daktorí novší) je zvláštne nárečie, vo svojej terajšej podobe najbližšie k češtine stojace.“ Toto a potom tá okolnosť, že Slováci od časov reformácie českú reč ako spisovnú užívali, pohlo Dobrovského najprv k prijatiu tej mienky, ako by nárečie slovenské nič inšie nebolo ako staročeské. Neskôr ale tento ctihodný skúmateľ odvolal svoju mienku a vo svojej Histórii českej reči a literatúry (Geschichte der böhmischen Sprache und Literatur 1818, str. 32) ako tiež v Institutiones linguae Slavicae (1822, str. IV) vystavuje slovenčinu ako zvláštne nárečie, ktoré stojí medzi češtinou, vendčinou a poľštinou. A tak je tomu aj skutočne. Slovenčina je most z češtiny do vindo-chorváčtiny alebo prechod z odradu A k odradu B a je vo svojej podstate veľmi blízka cirkevnej staroslovančine. Slovenčina sa síce následkom zemepisného položenia národa a skrz susedstvo s Čechmi, Poliakmi, Rusínmi, Srbmi a Vindmi, potom ale aj preto, že nikdy nebola povýšená na spisovnú reč a žiaden vedomec nepriložil k nej vedecký pilník, takže ostávala zanechaná náhode a vplyvom vonkajším — rozčesla sa na mnohé podnárečia a tieto zas na krajomluvy, takže teraz je ťažko túto reč pod jedno hľadisko uviesť. Ak sa ale bádateľ nezastaví nad množstvom týchto rozličnorečí a vyberie si to k považovaniu, čo je všetkým spoločné, presvedčí sa, že slovenčina je skutočne charakteristicky odchodná od iných nárečí a menovite jej znamenia, deliace sa od česko-moravčiny sú:^[108]

1. Celkove širšie samohlásky o a a namiesto užších českých e a i, napríklad ma, ťa, sa, žiaľ, žart, duša, podošva, srdce, ľúbosť.

2. Veľa diftongov: ia, iu, ou, uo, ieu, iou, napríklad chodia, nosia, piu, hnau, huorou, kuoň, stuol, lieuč, diouča. Vo všetkých týchto príkladoch znie u nie celkom ako české alebo nemecké, ani ako v, ale ako dačo stredného medzi u a v.

3. Hláska ä zodpovedajúca staroslovienskemu a ruskému ?, napríklad mäso, väzy, räd, kravär, skäd (hoci v dajedných krajoch sa i riad, kraviar atď. vyslovuje), ktorý hlas sa nedá opísať v slovenčine tak ako ani v ruštine.

4. Mäkkosť spoluhlások b, m, p, n, t, d, v, kde je pozoruhodná partikula ne.

5. Celková nepoznanosť česko-poľskej sipiacej hlásky ř (rz), namiesto ktorej Slováci užívajú dakde rj, napríklad rjeka, rjad, rjedky, v iných slovách ale r, ako repa, remeslo.

6. Premenlivé užívanie hrdelnej hlásky h a g, a síce prvej častejšie, druhej redšie, napríklad: hlava, hriech, uhel, roh, a zas: gunár, guba, grman, mliazga, ligot atď.

7. Vo vyslovovaní predložky roz- kloní sa Slovák dakedy i k odradu A a hovorí: rázsocha, rázsoška (hoci aj rozsocha, rozsoška), rázpora, rázsvit, ráztok atď. Napospol má rád a namiesto o na počiatku slov, ako: rab, rastem, rasca atď.

8. Pod týmto číslom udáva Šafárik ešte dajedny zvláštnosti slovenčiny a naposledy z opatrnosti odrádza od jej povyšovania na spisovnú reč, uznávajúc ináč jej prednosti i nad samu češtinu.

Takto, hľa, hlboký, prenikavý Šafárikov duch neobišiel a neprehliadol ani blízke maličkosti, ani, ďaleké otázky slovanského života. V jeho duchu vystupovali svety rad na porad, jedny zaujali jeho bytosť, iné preleteli len cez hlbokú myseľ, ktorá ale ostala na nich aspoň na chvíľu visieť a vtlačila im znak svojho ostrovidu, až po ňom poznané vošli aj ony do točiaceho sa slnečného okolku duchovného žitia Slovanstva.

Kto nevidí, že sme už na samom novom veku Slovenska, na verajach najnovšej školy? Mohutní géniovia pracovali, aby sme až potiaľ prišli; a my teraz s radosťou vidíme tie stupne, po ktorých s rastúcim sebaoživovaním kráčal génius slovenského národa.

Lúčiac sa so Šafárikom, týmto najvyšším majstrom, slovanského povedomia, najdokonalejším Slovanom, zostúpime ešte na konci prítomného pojednania k mladej, ale samostatnej jeho škole, k novej slovenskej škole, aby tak zaokrúhlené bolo toto naše historicko-literárne dielko. Ostatne, tu si ani na toľko objektívnosti náhľadu neosobujeme, ako pri iných dôležitostiach a otázkach sme to hádam nie celkom bez dôvodov urobili, lebo cítime sa byť prihorúco za svojho žitia zápalisté dni a chvíle zaujatými, v ktorom páde veľmi ľahké je poblúdenie a len až veľmi nesnadné vykerovanie von na čistú hladinu oceánu pravdy. Ale veď tu najviac len historickým spôsobom vyrozprávame našu rozpravu a obecenstvo, a hlavne potomstvo, nech potom súdi nad nami.

Slovenský génius sa javil najživšie v bystroumnej slovenskej mládeži na prešporskom lýceu, o ktorej sme už pri príležitostiach dali daktoré správy. Činnosťou pojedných znamenitejších mládencov založilo sa tu semenisko i lepších cností i znamenitejších duchov, stanúc sa po krátkom čase strediskom mládeže napospol slovenskej. Nielen evanjelická, ale i katolícka mládež prijímala takrečeno rozkazy ducha, ktorý vládol v slovenskej spoločnosti v Prešporku. Od roku 1830 až po samý rok 1848 je prešporský Ústav pretkaný nepretrženými dejmi. Základ slovenskej spoločnosti bol položený so založením slovenskej knižnice, ktorú ochotne napomohli vtedajší českí i slovenskí spisovatelia. Prvý knihovník bol Fraňo Dianiška, v rokoch 1828 — 1829. Ďalšie stavanie bolo utvorenie Spoločnosti k čítaniu a súdeniu literárnych plodov a ku cvičeniu sa v rečníctve, ako tiež pre štúdiá slovenského jazyka. Zakladatelia a ochrancovia tohto mladého družstva boli Karol Štúr, ktorého oplakávame, Daniel Lichard, Samuel Godra, Samo Chalupka, Samuel Babylon, Matej Holko, Štefan Caltík. Tento posledný sa k žalosti nás všetkých už tiež rozlúčil so svetom. Prvý predseda spolku bol Palkovič, ktorý ale tento úrad zastával nedlho, na miesto ktorého si zvolila mládež pána Jána Mockovčáka, vtedy Bilnicovho kaplána. Lež tejto vedychtivej chase nepostačovala osoba a zadosťučinenie forme, preto si ustanovila úrad miestopredsedu, ktorý mal nad pilnosťou a poriadkom držať stráž. Tak sa predstavenstvo obyčajne nejapné a len pre zákonnosť vykonávané paralyzovalo: a činnosť spolku napomáhala a viedla skrz miestopredsedov. Prvý takýto miestopredseda bol Samuel Godra. Činnosť spolku ukázala dosť skoro potrebu tajomníka, ktorý sa aj vyvolil v osobe Samuela Babylona, ktorý potom mimo zápisnice (pamätnicou menovanej) viedol i úradné dopisovanie s vlastencami v záujmoch Spoločnosti a knižnice. Bolo len dvadsaťšesť údov. Posmechy bola odmena hojne udeľovaná týmto šľachetníkom, ale oni vytrvali. Prospechy Spoločnosti neukázali sa veľké ani v tomto ani v nasledujúcom roku 1830/31; potýkal sa tento spolok so storakými nesnadnosťami a prekážkami. Až roku 1831/32 sa stal požehnanejším, keď na čelo si mládež zvolila za miestopredsedu Sama Chalupku, mladého básnika, krásneho, živého mládenca, ktorý prvý zachytil slovenské duše ako náleží a rozožal oheň túžby a poézie, čo všetko znamenite podporovala i tá okolnosť, že za superintendencionálneho kaplána sa dostal Michal Hlaváček, muž to nielen vysokoučený, ale aj ochotný a láskou k svojmu národu horiaci, ktorý prijal na seba úrad predsedu a v Spoločnosti s Chalupkom najsvedomitejšie sa staral o odchovávanie mládeže slovanským štúdiom. Pod týmito zastával úrad tajomníka výborný Daniel Sloboda, terajší evanjelický kňaz v Rusave na Morave. Po odchode Hlaváčka do Levoče a Chalupku z prešporských škôl bol Karol Štúr miestopredseda, majúc na svojej starosti spolok, o ktorý predseda, vtedajší kaplán a terajší profesor Michnay, dbal neveľa. Neskôr potom bývali miestopredsedovia Lichard, Hodža, Hroš, Vanko a Ľudovít Štúr. Vidiac Spoločnosť, že sa kapláni často menia a nieto istoty ich národnej spravodlivosti, obrátila sa ku profesorovi Ševrlayovi a požiadala ho o prijatie predsedníctva spolku, ktorý i prijal tento úrad z lásky k mládeži, nechajúc jej úplnú slobodu vzdelávať sa v slovančine, sám len tu i tu navštíviac zasadnutia, aby napomenul ešte k väčšej horlivosti a pilnosti.

Keď sa Spoločnosť sama v sebe ustálila, obrátila potom pozornosť a svoju snahu i na iné evanjelické školy a konečne i na katolícku mládež. Pričinením a napomínaním prednejších údov tejto Spoločnosti pozakladali sa podobné spolky v Prešove, v Levoči, v Kežmarku, s ktorými stála prešporská mládež v stálom dopisovaní. Dopisovanie sa rozšírilo i na katolícke semeniská; staré predsudky, ktoré delili bratov od bratov pre náboženské vyznanie odrazu pukli v jarom duchu mládeže, roztúženej po vyššom živote. Nebolo dosť na tomto, medze spoločnosti študentskej toto vyvolené študentstvo roztislo a namáhalo sa stvoriť učenú spoločnosť mužov zaujatých za svoj národ. Vyhotovovali sa diplomy pre čestných údov Spoločnosti, ktorí boli medzi sebou spojení literárnym pracovaním, súdením si svojich diel a dopisovaním, pričom prešporská Spoločnosť zastávala úlohu prostredníka, neosobujúc si súd nad takými prácami. Ona prijímala práce a listy a zas ich posielala na svojich čestných údov, mužov postavených už v úradoch. Toto bol, pravda, až prismelý skok, zato aj táto činnosť dlho netrvala, nájduc nepriazeň v hrdosti dajedných pedantných ľudí. Konečne ale a hlavne odzvonili roku 1837 aj samej Spoločnosti, keď jej činnosť bola vzbudila väčšiu pozornosť. Boli zakázané všetky podobné spoločnosti na evanjelických školách. Poznamenať sa sluší, že Maďari tento rozkaz nezachovávali, majúc vyššie pokroviteľstvo, z čoho vidieť, že ten zákaz bol iba oproti slovenským spoločnostiam namierený. Prešporskí Slováci sa teda utiahli pod krídla Ústavu reči a literatúry slovenskej a doňho preliali všetku činnosť Spoločnosti. Posledný predseda Ševrlay a miestopredseda Ľudovít Štúr zavreli Spoločnosť dňa 7. apríla 1837; úradníci Spoločnosti slávne skladali svoje úrady. Miestopredsedu zaujal profesor Palkovič a miestopredseda sa premenil na námestníka profesorátu, v ktorom úrade ostal Ľudovít Štúr; iné úrady, ako tajomník dostal meno zapisovateľa Ústavu, sednica Spoločnosti pomenovala sa výkonná (praktická) hodina k rozoznaniu od teoretickej, kde sa prednášala gramatika. Mimo dvoch výkonných a dvoch teoretických hodín týždenne pripojili sa k činnosti Ústavu ešte dve hodiny historických prednášok, kde námestník prednášal históriu národa i slovanskej literatúry. A tak len forma sa premenila, činnosť ostala tá istá, áno, o toľko väčšia sa vzkriesila, o koľko viac jej nebezpečenstvo hrozilo. Volenie úradov sa nestávalo voľbou, ale menovaním, iba knihovník býval volený údmi knižnice, ktorí, pravda, boli tí istí ako údovia spolku. Potvrdenie knihovníkov bolo potrebné od profesora Palkoviča. Takto mládež pomaly navykla na železné formy života, zákona, poriadku a nutnosti. Po boku námestníka bola rada, bývalý to výbor Spoločnosti, ktorá riadila a spravovala mládež, viedla obšírne dopisovateľstvo a mala stráž nad samou súkromnosťou údov Ústavu. Lebo to dobre vedela šľachetná mládež, že oproti toľkým nepriateľom len cnosťou, pilnosťou a statočnosťou sa bude môcť utrímať. A tak aj skutočne bolo. Na slovenskú mládež prešporského lýcea nebolo žaloby. Každý i ten najmenší výstup karhal spomenutý výbor prv, než sa on mohol rozjesť v mládeži alebo v mládencovi. Sám výbor ale držiaval každé dva mesiace nad sebou a svojimi údmi ostrý súd, pri ktorom slobodne jeden druhému všetko, čo len mohol vytýkať, vytýkal. Po takýchto súdnych hodinách podávali si všetci ruky, sľubovali vzájomne svoje chyby napraviť, a ktorý bol nedotknutý, mal zadosťučinenie v uznalosti, akú mu bratia vyjavili.

Veselosti a zábavy sa odbavovali spoločne, a síce dvojakým spôsobom; alebo v horách v sobotu, v stredu a v nedeľu, kde po telesných a telocvičných hrách sa viedli rozpravy o národných veciach, a tieto sa len dakedy držiavali v daktorej dvorane, obyčajne v gaštanovej záhrade a na strelnici, pri skromnej večeri a pohári piva. Tieto sú známe pod menom spevokolov. Tieto spevokoly sa stali veľmi hlučnými, kde sa schádzavalo 80 — 120 mládencov. Bývali to sviatky plné radosti. Lepší rečníci tu hovorievali dlhé zápalisté reči, básnici prednášali svoje básne, speváci nôtili svoje dumy a všetci sa spoločne bavili. Nie jeden raz sa všetko rozplakalo nad spomínaním si bied slovenského národa. Lež i tieto zábavy zobudili závisť a sočivosť, takže nepriatelia chceli vymôcť zákaz týchto schôdzok; ale mládež si ich obránila, zovúc na svedectvo i samých profesorov za stoly spevokolov. Odvtedy si obyčajne aj Slováci vyžadovali k tým zábavám zákonné svedectvo. Každý znamenitejší slovanský spisovateľ, ktorý navštívil Ústav, bol uctený spevokolom. A vieme, že nejeden sa vďačne rozpomenie časom na nevinné zábavy šľachetnej slovenskej mládeže! Rečníctvo vyvinuté skrz dajedných v spevokoloch vzkriesilo aj u iných túžbu po tejto dokonalosti, a tak sa založil zvláštny rečnícky spolok, v ktorom sa rečnilo dvojakým spôsobom, a síce hneď na kvap (ex tempore), hneď z predmetov týždňom popredku ustanovených. Predseda vždy v poslednom sedení k druhému vyvolený viedol reči a hádky. Ani na tom nemal dosť duch schopnej mládeže, ktorá sa hrnula okolo Štúra a očúvala i študovala už nielen slovanské veci, ale aj filozofiu, estetiku, grécku reč, Homérove spevy, najmä potom neskôr, keď sa drahý Ľudovít vrátil z nemeckých univerzít.

Medzitým, čo bol Štúr v Nemecku, viedol Ústav Benjamín Pravoslav Červenák, po tomto Škultéty. V tomto čase charakterizovala slovenskú mládež železná pilnosť. Zachovávali sa všetky tamtie spôsoby činnosti a vyplňovali sa ešte ostrejšie. Pristúpil ešte i cestovateľský spolok, ktorého údovia mesačne skladali peniaze, za ktoré na konci roku od údov vyvolený cestovateľ išiel na cesty do slovanských zemí a zaviazaný bol spolku o svojej ceste dať písanú správu. Takíto cestovatelia prešporského Ústavu boli: spisovateľ tejto rozpravy, potom Ollík a Škultéty, ale len prvý vydal svoj cestopis.

Mimo týchto všakových ústavov pod okrídlím Ústavu, zo slovenskej Spoločnosti zbitého a pretvoreného, stávalo ešte dvoje druhých spolkov; a síce jeden mali medzi sebou študenti šiestej klasy humanitnej, ktorí ešte nemohli byť prijatí do tamtoho všeobecného Ústavu, prijavšieho tento zákon od bývalej Spoločnosti. Títo mali vždy z najstarších a tých prednejších údov Ústavu svojich predsedníkov, pod ktorými sa v tých samých veciach cvičili ako starší študenti. Druhý spolok zahrnoval v sebe chlapcov v štvrtej a piatej gymnaziálnej triede sa nachodiacich, ktorých vyučoval v slovanských veciach podobne jeden z najstarších teológov na lýceu.

Takto sa z roka na rok i činnosť v slovenskom živote množila, ktorej k napomoženiu si usporiadali zas Prešporčania istý spôsob časopisu. Vidiecki vlastenci, aby nevypadli z národnej činnosti, zaviazali sa najmenej jeden raz každé dva mesiace písať do Prešporka o stave národných vecí a dôležitostí. Tieto listy sa odosielali na odpisovateľa, ako sa menoval redaktor týchto spisov, ktorý, dostanúc od každého ročite dve zlatky strieborné, každé dva mesiace bol povinný obstarať odpis všetkých naňho došlých správ, nárad, napomenutí atď. a poslať ich každému údovi, teda v toľkých odpisoch, koľko bolo ustanovených a vyvolených dopisovateľov. Každý úd dostal teda šesť takých odpisov a bol zaviazaný oznámiť obsah priateľom vo svojom okolí, ktorí začasto ani nevedeli, skadiaľ k tak obšírnym správam prichodili. Redaktor, akým bol i spisovateľ týchto riadkov, vyberal z prípisov menšie správy a novinky a posielal do Květov, českého časopisu, vtedy na Slovensku veľmi rozšíreného. Takto sa kládli základy lepšieho, národného povedomia. Sily sa napli na najvyššie, ale hlboko drichmal slovenský národ, vysoko lietal v povedomí svojej prevahy nad ním Maďar a povrchné slovenské pokolenie liplo na panovitom maďarizme. Tí šľachetní, čo už ako žiaci a mládenčekovia sa naučili nespávať pre starosti o svoj nešťastný národ, príduc do úradov stŕhali sa, o zdravie prichodili, mieniac prelomiť čelom temeniská ozorných skál — a všetko nadarmo! Sám Kollár hovoril, napitý kalichom nezdarného horlenia, že nič nebude zo Slovákov, že je to samá žobrač, černilid a luza, zúfal nad zemianstvom, zúfal nad katolíckym kňazstvom a ľud mu bol bez sily. Ale mládež nie tak! Keď neišlo dielo pod pochopmi, aké vyvinula zo svojich štúdií v Ústave, pod pochopmi čechovanstva, vidiac i tak, že oproti zúriacim vetrom maďarizmu nepostačuje plášť českej reči, majúcej dosť na svojom vlastnom trápení, odskočila rázne od udlapčenej, ale úzkej cestičky a metla sa na široký úhor, bujný ako národ sám, stokráskami i tŕním porastený a jala sa hrmieť do národa jeho vlastným hromohlasom! Štúr, táto radosť a toto kochanie mládeže, vyslovil, na čom sa uzniesli najlepší chlapci v národe! On, vedomec najslávnejšími jazykospytcami vychovaný, oddal sa do diela a uviedol do sústavy dobre premyslenej otcovskú reč Slovákov. A už kým pracoval na svojom diele, na Náuke reči slovenskej, sypali sa knižky a knihy v slovenčine, vychodili básne, almanachy, časopisy, noviny! Zakladali sa spolky miernosti, gazdovské spolky, nedeľné školy, Tatrín atď. Nastalo cestovanie, poznávali sa ľudia, hora s horou sa už schádzala, pohýbali sa od základov všetky i životné i zmrchatelé sily a moci národa, a takto to išlo porád a porád na porád až do časov vzbúrenia sa všetkých pekelných mocí oproti slovenskému národu. Tu, kde už stálo tisíce šibeníc nad každým slovenským slovom, povstali ešte besné vzteklice v podobe biednych Launerov & comp. a tieto rozduchovali ešte viac oheň spaľujúci život slovenského národa. Keď už Štúr v Prešporku ani ako vyslanec nebol istý, keď už teda ani jeho zákonné položenie nezabezpečovalo jeho život, vtedy sa vyťalupil podlízavý Launer a vykydol z biednej duše hnusnú žiadosť pomsty na kriesiteľa nového žitia na Tatrách. Tak sa všetko bolo sprisahalo oproti strážcovi slovanskej kolísky, oproti slovenskému národu. Slovenská mládež sa rozletela nato po národe, slovenčinou oživená a po zbavení Slovenska túžiaca dočkala tam času krutých bojov. Čo zobudila slovenčina, to potom povstalo za národ a jednotu ríše i cisársky trón! Nie sme priatelia toho „keby“, ale predsa tu musíme riecť, že keby slovenský Ústav bol býval nechaný na pokoji, keby sa bolo našlo vyššie pokroviteľstvo slovenských literárnych snáh, národ by bol i sebe i celej monarchii doniesol platnejšie služby. Ale tu sme už von z literárneho poľa.

Všetkej uznalosti hodni sú ostatne tí, ktorí odložiac všetku pohodlnosť na stranu úprimne prehliadali iba k oslobodeniu slovenského národa. Mladá slovenská škola so svojím precitnutím ku kmeňovej povedomosti bola prinútená nanovo študovať slovanský jazyk a slovenskému sa celkom priúčať. Tí, čo začali slovenčinou písať, znali dobre po česky, áno, ľahšie by im bolo bývalo po česky knihy vydávať, ako tvoriť si reč z toľkých slovenských rôznorečí. Ale konečne videli, že ak slovanská reč nezobudí polomŕtvy slovenský národ, už ho darmo bude zo sna zobúdzať čeština. O Slovanstvo, ba ani o český kmeň nemali mladí Slováci nikdy veľkú starosť, lebo ich štúdiá im to pevné presvedčenie opatrili, že ani český kmeň, slávny históriou a mocný vzdelanosťou, ani národ slovanský, ohromný na silu i povolanie v histórii človečenstva, nezhynú vo vypuchlom potoku maďarizmu, ale videli len svoje vlastné hynutie, bo ktože pomáhal zo vzdelaných alebo mocných Slovanov vtedy Slovákom? Na seba odkázaní — vzkriesili si aspoň svoju vlastnú literatúru a v tejto rozvinuli svojho žitia pokračovanie, oživované slovenské tradície, a táto literatúra, potupne literatúrkou prezývaná, doniesla krajšie ovocie života ako sto literátorských bachantov.

Medzi najznamenitejších nosičov novej slovenskej literatúry a národného povedomia v nej vyvinutého náležia nasledujúci čelnejší spisovatelia: Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Janko Kalinčiak, Daniel Lichard, Ondrej Sládkovič, Bohdan Hroboň, Karol Štúr, Ctiboh Cochius (Zoch), Janko Kráľ, Peter Hostinský, Ondrej Radlinský, Ján Kadavý, Štefan Závodník, Juraj Holček, Janko Rimavský, Bohuš Nosák, Samo Chalupka (v básňach), Mikuláš Dohnány, August Horislav Škultéty, Štefan Daxner, Samo Vozár, Ondrej Šoltýs, Ladislav Pauliny, Eugen Gerometta, Jozef Podhradský, Ján Trokan, Ján Matúška, Viliam Pauliny, Móric Jurecký a iní. Dajedni z týchto, ako je známe, premenili svoju mienku strany spisovnej reči.

Už ale nech je, ako chce. Všetci nebudeme nikdy jednako myslieť, vari až len potom, keď potomstvo dosiahne nami, ktorí sme úprimne zmýšľali s národom, vyžiadaného cieľa, jednako budeme ležať so zásadami i zásluhami svojimi v tom stavaní, ktoré si z nás a našich i budúcich časov vystaví história. Jednako si tam odpočinieme po búrkach, ktorým sme sa húževnato vzpierali!

Na mladej slovenskej literatúre je teraz dokázať, že jej ide o vzkriesenie slovenského života v neživom slovenskom národe. Mladí spisovatelia, čo ostali verní svojej úlohe, mali by teraz trojnásobne svoje sily napnúť a pilne vynášať poklady ukryté vo svojom duchu na svetlo a klásť ich pred národ, nimi sa oživiť, v nich a s nimi majúci povstať.

Takto, hľa, sa Slovensko a jeho život literárny zjavilo nášmu oku. My budeme potešení, keď sa čo ako málo i touto našou prácou národné povedomie u našich rodákov napomôže a objasní. Boh, ktorý nás už vo veľa pohromách od zahynutia ochránil, nech udelí i ďalej milosti nášmu národu, tisícročnými nehodami síce strápenému, ale jeho zmilovania a pomoci hodnému.