ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povedali sme v prvom zväzku našich Pohľadov, že slovenský kmeň ako jedna osobnosť národná literárne sa v Benediktim najživšie vyrazil a že bielohorská bitka a porážka českého kmeňa so svojím časovým okresom je vlastne medza, ktorá delí najmä našu starú literárnu históriu od novej. S prvou štvrťou 17. storočia zaskvievajú sa Slovákovi už výraznejšie osoby a postavy a naše dôvody pre život kmeňa aj nárečia slovenského už tu sa počínajú oživovať, ak len komu budeme vstave to naše presvedčenie privlastniť, že kmeň, ktorý znal pred storočiami pôvodných duchov zo seba vydať, je aj hoden, aby nosil meno zvláštneho kmeňa a mal právo samostatne sa vzdelať a v rade iných kmeňov presláviť. — Povedali sme, že na slnku tých slobôd, ktoré sa hneď pri počiatku 17. storočia nad uhorským Slovanstvom zaligotali, zveľadilo sa množstvo znamenitých mužov, ktorí slovenskú literatúru ďalej pošmykli. Medzi menami tejto staršej doby nachádzame evanjelických kňazov a učiteľov, ako: Lániho, Kalinku, Pribiša, Melíka, Abrahamidesa, Masníka, Pilárika a iných. Títo muži sú oázy na divokých púšťach tých smutných, predsudkami zúžených a sužovaných vekov; oni boli anjeli, potešitelia v búrach a ťažkostiach, radcovia v chvíľach pokoja. My si predstavíme daktorých mužov, aby nám tým lepšie obraz literárneho slovenského života toho času v pamäti ostal, a počneme Eliášom Lánim, Turčanom, narodeným v Slovenskom Pravne roku 1570. Muž tento bol najprv rektorom škôl jelšavských, potom kňazom v Mošovciach, až roku 1609 do Bytče prešiel, ale potom o rok, a síce na cirkevnom sneme v Žiline roku 1610, láskou a priateľstvom palatína krajiny Juraja Thurzu vyznačený, spolu i od zhromaždených stavov desiatich preddunajských stolíc za superintendenta bol vyvolený. Toho veku sa život nášho národa točil hlavne okolo náboženstva; a toto je jeho zásluha, ktorá mu naveky bude pred svetom robiť česť. Tie novšie teórie o náboženstve a duchu svätom nikdy nebudú mať takú trvalú slávu ako tie skutky našich dedov, ktoré boli stvorené náboženstvom ich duší — a to tým náboženstvom, ktoré je celkom istotne odporné novším teóriám. Eliáš Láni bol muž svojho veku, silný a na svojom stanovisku neohrozený, ale položenie jeho bolo to najnebezpečnejšie, lebo stál v prostriedku medzi streštenstvom kalvínskych prozelytov a Pazmánovým naháňaním, presvedčovaním, agitovaním. Skladal pobožné piesne, v ktorých sa vyráža hlboká zádumčivosť, odblesk skutočného položenia jeho ducha; ich elegická povaha nesie so sebou vždy dúfanlivé spoliehanie sa na boha, ktorý vyslobodzuje ľudí z pokušenia. Reč a sloh Lániho sa v samú hudbu a samý spev premeňuje, nieto v jeho piesňach nič hranatého a barokového, na aké chyby skoro všetci spisovatelia toho veku kuľhajú. V podobenstvách, najmä zo Svätého písma braných, sa rozlieva horúci cit šľachetného srdca básnikovho. Príklad jeho básnenia: Jsem jako ten na střeše Vrabec osamělý, Útěchy zbavený: A jako bez tovaryše Pelikán spanilý, Věkem ostarelý: Přátelé z daleka stojí, A nenávistníci Zlostí hořící plesají. Ó Bože můj, má naděje, Radost srdce mého, I kochání jeho! Nechť se mi světlo zasměje Obličeje tvého, Zbav mne všeho zlého: Dej mi pomoc v mém soužení, Čas jest smilování, I rétování v trápení!

K veľkej strate literatúry slovenskej zomrel v najkrajšom veku svojho života, a síce v 48. roku (1618). Kázeň na jeho pohrebe držaná vyšla na štvorke v Prahe. Po ňom nasleduje Joachim Kalinka, ktorému bystrický snem roku 1620 dal meno „Poeta laureatus“; ba za svoje literárne prednosti bol aj do stavu zemianskeho povýšený, až sa dostal roku 1646 v Bánovciach na hodnosť superintendenta. Viacej sa síce zaoberal básnictvom latinským, ale predsa aj v reči česko-slovenskej pekné piesne zanechal; lež nedbalosť vo veršovaní je v nich patrná. Vzdelával ale aj prózu a tohočasové svedectvá ho chvália ako veľmi znamenitého rečníka, ktorého vraj sami svetskí páni s veľkou túžbou počúvali a s ním radi obcovali. Veľa jeho piesní máme v Tranovského Cithare; z prozaických spisov nechal po sebe medzi inými aj tieto: Verus mundus etc. seu: Kázání na pochovávání Urozené Paní Barbory Marko z Púchova v Trenčíne 1648. — Proroctví vánoční Izaiáše vysvětlené roku 1645. Kalinka spísal i katechizmus, ktorý však na svetlo nevyšiel.

O pobožné spevy u evanjelikov sa stal zaslúžilým Daniel Pribiš, tak, že on bol prvý, ktorý ich počal dovedna zbierať; a toto je pre literatúru veľká služba; lebo pomyslieť si musíme, že vtedy ani učených časopisov a novín, ani almanachov a iných literárnych ročníkov, v ktorých by sa menšie literárne práce boli mohli tlačiť, v známosť uvádzať a na potomstvo prechovávať, nebolo. Pustota panovala z literárnych ohľadov najmä na poli národnom slovenskom; ľahko by teda bolo zhynulo veľa krásnych piesní, keby ich Pribiš nebol zobral a zachoval. Tranovskému dobre bolo zbierať — keď už Pribišom hodne veľký poklad prihotovený bol. — Ale zaoberal sa nielen zbieraním piesní, lež aj spisovaním, a to ako piesní, tak aj prozaických článkov teologických, ktoré k viacerým vydaniam Lutherovho katechizmu pripojoval. V Tranovského kancionáli je síce len jedna pieseň od neho vytlačená, a síce tá: Chvála, česť buď Bohu, a to bezpochyby pre hojnosť iných. Čo on počal, to slávne dokonal Juraj Tranovský, kňaz naozajstne svätomikulášsky, lebo vždy len so sv. Mikulášom mal do činenia. Bol on najprv učiteľom u sv. Mikuláša v Prahe, potom bol povolaný do Bilska v Sliezsku za kňaza ku sv. Mikulášovi a zomrel ako kňaz svätomikulášsky v Liptove roku 1637, dňa 29. mája. Kázne na jeho pohrebe povedané vyšli na svetlo v Trenčíne roku 1637 v štvorke pod názvom Vale Tranoscianum. Najtrvácnejšiu literárnu slávu si získal zobranými piesňami, aké vyšli v Levoči roku 1635 pod názvom Cithara Sanctorum a aké do dnešného dňa v tisícoch a tisícoch výtlačkov medzi evanjelickými Slovákmi kolujú. Sám Tranovský bol najhojnejší skladateľ a prekladateľ piesní, takže mu ostalo meno „slovenského Luthera“. Pomimo Cithary spísal aj iné knihy ako: Modlitby, Augšpurskú konfesiu atď. — Piesne skladal aj Daniel Masník, ktorý ako ilavský kaplán musel ísť roku 1671 do vyhnanstva. Dôležitý pre nás v tomto veku je Ján Búr krupinský, ktorý ale nech sa nezmätie s Jánom otcom a Jánom synom. Tento spomenutý narodil sa vo Sv. Ondreji v Liptove, vrátil sa z marburskej akadémie roku 1666 a bol najprv učiteľom a potom krupinským kňazom, až roku 1672 z vlasti vyhnaný prežil v cudzine štrnásť rokov, skadiaľ navrátiac sa roku 1686 domov, po troch rokoch život plný trápenia dokonal. Básnil on síce aj po slovensky, z ktorých ale jeho prác málo sa na náš čas prechovalo; ale oveľa dôležitejší je on pre nás svojimi historickými spismi, lebo tieto lejú na život slovenského kmeňa svetlo, medzi ktorými znamenitejšie sú tieto: Dissertatio de perioecis. Wittenbergae 1659,^[42] v štvorke, Micae historico-chronologicae, evangelico-pannonicae etc., veľký fóliový rukopis. Memorabilia martyrum duorum in Hungaria. Je to história dvoch ľubietovských Slovákov, tamojšieho kňaza a rechtora, tamten sa menoval Filip Nikolai, tento Gregori a boli upálení pre učenie evanjelické roku 1527. Ale tento spisok sa chová tiež v rukopise. Škoda, že tieto spisy doteraz ešte len v temnosti ostávajú a svetlo tlačiarenské nevidia! Koľko tam známostí ukrytých — ktorými by sa Slováci učili skladať slovo svojej budúcnosti.

Prv než pokročím ku koncu 17. storočia, musím sa ešte spiatky nazad na jednu maličkosť ohliadnuť, ktorá ale nám leje pekné svetlo reflexie na terajší spôsob nášho slovenského písania. Je to jeden rukopis z roku 1582, sám v sebe nie veľmi dôležitý, ale dôležitý pre reč, v ktorej je spísaný, obsahuje v sebe inkvizíciu vybranú skrze dákeho Rafaela Pouzinského, na ten čas Trenčianskej stolice slúžneho dvorského, a skrze Imricha Mitického, prísažného a asesora tejže stolice. Formy slovenské sú tam veľmi časté, ako: pánov, milý brachu! povedz, pred pánom farárom, tejže stolici, oznamoval, pred kňazom, Martin Fazulovich, obadva, vyznali pod prísahou atď. Ostatne je zväčša zachovávaný pravopis český, bárs nedôsledne; je nám to svedectvo, že Slováci oddávna vo veciach obecných a pospolitých užívali svoju reč a za jej pôvodné formy sa nehanbili, ako terajšia vycivenosť daktorých Slovákov zvykla robiť. Chýbalo tým vekom len priestrannejšie srdce a slobodnejší duch. Pripomenutý rukopis chová pán Michal Rešetka, farár v Hornej Súči. Druhý zo starších rukopisov u toho samého je z roku 1652 pod menom: Verše Petra Benického,^[43] malý formát v šestnástke, 256 strán, 180 piesní obsahujúci. Sloh je síce z väčšej časti český, medzi tým nisus slovenského génia vyslobodiť sa z cudzej formy veľmi prebíja. Ukážeme tuná napríklad daktoré verše, a síce pod číslom 147:

Podobne slovenčí dákysi skladateľ satirických veršov, tiež v knihovni pána farára Rešetku zložených a proti trenčianskym pánom a mešťanom obrátených, pod menom: Placz a narikany Trenczina mesteczka. Rok nie je položený, ale že do starších časov padá, to sa domnievam predne z toho, že sa Trenčín mestečkom menuje a potom že sa básnik sťažuje na uvedenie židov do „Trenczina mesteczka“. Napr.:

V celej tejto mravokárnej básni sa prísne Trenčania karhajú, a čo do reči, tiež sa fušujú české formy, ale s patrným, ako vidieť z dovedeného, svojho nárečia šetrením.

Čím viac sa chýli 17. storočie ku koncu, tým viac sa aj duch slovenského kmeňa v jeho literárnych plodoch sužuje a do ťažkomyseľných žiaľov upadá; celá literatúra je alebo mrzutá polemika, alebo plač a škrípanie, alebo preklínanie a odsudzovanie. Niet tu slobodnejšieho vyletenia ducha nad zem a kostnice ľudské; tlak vonkovských príhod a osudov nedovoľuje duchom vzniesť sa hore do čistejších krajov citu a myšlienky. Na takéhoto ducha, žiaľom schváteného, búrami sem aj tam metaného, ale predsa mocnejšie než všetci stojaceho a pri najväčších nepokojoch srdca aj ducha predsa najučinlivejšieho, natrafujeme na Štefanovi Pilárikovi očovskom. Pilárik je už postava prostonárodná, o čom aj jeho spisy v ľude našom tak rozšírené dostatočne vysvedčujú, aj sympatia, akú Slováci k jeho osudom vyjavujú, patrne to potvrdzuje. Naposledy vzkriesil pamiatku tohto muža Tablic a on sám svojím slovenským a príjemným písaním pripravil si cestu aj k srdciam najďalších potomkov. Narodil sa v Očovej, vo Zvolenskej stolici, roku 1616. Od narodenia až do skonania bol vyložený tým najpodivnejším nebezpečenstvám; ako dieťa a chlapec nešťastným náhodám, ako muž bojom a búram. Úradoval ako kňaz vo veľa cirkvách, medzi inými v Hornej Strehovej, v Teplej, vo Sv. Ondreji, v Trenčíne, v Beckove, v Senici atď., trený od Maďarov aj od Tatárov, od pánov aj od sedliakov, od svojich aj od cudzích, zmietaný na vodách, honený po suchu, zomrel ako vyhnanec v Neusalzi roku 1674, dňa 17. júla. Lósy jeho života obsiahol jeho syn v krátkosti na náslovách listov, ktoré obyčajne takto skladával: Štefanovi Pilárikovi, otcovi, sedmoro rozličných cirkví v rozličných časoch výborne zaslúžilému kňazovi a velebného bratstva bráneckého mnohovážnému seniorovi, tri razy pre Krista najstálejšiemu vyhnancovi, jeden raz tureckému väzňovi, po tisíc nešťastných príhodách v mišňanskom Neusalzi, uhorských a českých vyhnancov bývalému správcovi, a čo je najťažšieho a najhoršieho, zarmútenému vdovcovi, pánu otcovi a môjho učenia nápomocníkovi. Nápis je to síce bombastický a len veľmi málo od náslovov našich asesorov a advokátov odchodný, ale predsa je pre citlivé srdce pohnutým; najmä kto ho takto niesol a chcel vedieť, ku komu nesie, mohol sa hneď obšírne poučiť o biografii Pilárikovej. My už takéto nápisy nepíšeme, bárs tým samým dosť často do nemilosti upadáme.

Ale Pilárik pri tých mnohých nehodách, nešťastiach, prenasledovaniach a biedach predsa toľko pospisoval, že sa môžeme slušne diviť tej pilnosti, vytrvalosti a stálosti. Jeho sloh ešte nie je vyzretý, chýba mu hladkosť, ktorú ešte väčšmi pokazil Tablic tým miešaním českých slov a zotieraním slovenskosti. Že sa u našich Slovákov Pilárikovo rozprávanie tak rozšírilo, je, ako sa mi zdá, jeho slovenskosť a prostonárodnosť hlavnou príčinou. Pilárikove verše, ktorými príhody svojho zajatia a vyslobodenia opisuje, vyšli tlačou Jána Dadana v Žiline roku 1666, a síce pod nasledujúcim názvom: B. C. D. Sors Pilarikiana. Lós Pilárika Štefana, služebníka Boha Pána. (Vytlačené atď.). Pilárik nehľadá pri svojom veršovaní kvietky z českej frazeológie, zato ho daktorí ako nie dosť básnického považovali; ale jesto poézia v mužoch pamätných, ktorá sa v celku objavuje, a k takýmto právom náleží aj náš Pilárik. On veršuje tak prosto, snadne a nenútene, že sa každému školákovi zdá, že by to aj on tak vedel a mnohý lanštiak v českej reči si aj bude myslieť, že lepšie napíše. Ale tá napuchnutosť našich česko-slovenských veršovníkov, v nahľadaných a nastĺkaných obrázkoch a frázičkách si obľubujúca, bola Pilárikovi celkom neznáma. Tablic sa dal opravovať pri novom vydaní spomenutej knižky, v Skalici 1804 obstaranom, Pilárikov sloh, tak síce, že len slovenské slová a výrazy pod hviezdičkami českými nadsadzuje. Dobre teda aspoň to urobil, že text v jeho presnosti nechal; pre tých, ktorým je slovenské slovo a domáca forma hrôzou, strachom, barbarstvom a krčmárčinou, môžu slúžiť tie krížiky, aby im ťažoba neprišla na ich civilizovanú dušičku alebo kŕč do ich, ako vravia, útleho žalúdočka. Položíme tuná daktoré jeho verše na príklad:

Bol totiž Pilárik ako senický kňaz, práve keď služby božie v kostole vykonával, od divokých Turkov a Tatárov lapený a do zajatia aj s inými odvedený. Ale potom sa predsa po veľa biedach vyslobodil, aby doma do ešte väčších upadol. Vydal veľa spisov, medzi inými znamenitejšie sú tieto: Harfa Dávidova, v Trenčíne; Favus destillans, to jest Strd tekouc, utěšených modliteb, v Levoči 1648 u Vavrinca Brevera. Posvätená je táto kniha daktorým dedičným pánom strehovským, kde bol Pilárik vtedy kňazom. Mimo týchto spísal ešte aj tieto: Salomonea Postilla,^[44] atď., Currus Jehovae mirabilis, atď., Primi labores et Continautiones Joannis Hermanni, atď., Postilla Tilesi atď. Pamiatka Pilárikova zostane živá u slovenského evanjelictva a Slovák napospol rád sa zastaví pri jeho mene ako muža takého, ktorý v dávnych vekoch kliesnil cestu vzdelanosti celému národu.

Ale vlnobitie, ktoré metalo učených Slovákov v tomto veku, zdá sa, že chcelo aj na vzdialenejšie slovanské kmene zahodiť z požehnanej horlivosti a sily ducha slovenského. Lebo do cudzích krajín nielen nariekať, ale aj ku svojim kmeňovcom pracovať išli slovenskí vyhnanci, ako to na Horčičkovi, ináč Danielovi Sinapiusovi vidíme, ktorý bol od roku 1660 do roku 1673 rektorom škôl jelšavských a kňazom v Kameňanoch, v Teplej a v Radvani, potom ale okolo roku 1677 nachádzame ho už v Poľsku, menovite v Bojanove, kde pod jeho spravovaním došla tamojšia krajská škola veľkej slávy. O svojom príchode do Poľska a o svojom pracovaní na školách bojanovských sám píše takto:

Menovite umenie rečnícke a básnické kvitlo pod Horčičkom v Bojanove. V samej vlasti svojej pôsobil veľmi požehnane na slovenský literárny život. Po svojom návrate do vlasti, keď sa totiž búrne vlny boli utíšili, stal sa slovenským kňazom v Levoči a pre svoju vysokú učenosť pedagogickú zverený mu bol aj úrad dozorcu na tamojších školách. Básnil veľmi ľahko a plynne, jeho piesne, ako pôvodné, tak preložené v Tranovského Cithare, sú veľmi pekné. Vydal viac spisov, ako: Zahradka dušičky pobožné, pri ktorej sú pripojené jeho menšie básne; ďalej: Perlička dítek božích, v Levoči 1684. Tranovského Citharu tiež tam roku 1684; Gašpara Naymana jadro všech modliteb v Levoči 1703. Pridal za času svojho vyhnanstva v Drážďanoch k Milochovského knižke o vrchnosti^[46] veršíky, ktoré ale nie veľa stoja, najmä tá ustavičná plačlivosť ma — prehŕňajúceho tohoveké knižky — zunovala, k tomu i tá násilnosť češtine robená nie príjemnou sa stáva človeku. Ale najvzácnejšou perlou pre slovenskú literatúru je Horčičkov spisok: Neoforum Latino — Slavonicum, Nový Trh Latinsko — Slovenský, na kterémž se některé do hospodárstvy Slovenského potrebné tovary prodayné nacházejí, vystavený a ustanovený od Daniele Sinapiuse, někdy Spravcze Cyrkve Radvanské. Roku Páně 1678. Z dvojakého ohľadu je táto kniha pre nás Slovákov pamätná, a síce predne zato, že v nej nachádzame veľmi veľa pôvodných, slovenských, chápaním aj rečou národných porekadiel, z ktorých dýcha duch národa nášho a ktoré sú pre spytateľov národných zvykov, národného ducha a osvietenosti mravnej čo najviac potrebné; ale pamätný je ten spis aj pre svoju Predmluvu, v ktorej pozdvihne tento muž silný hlas za vec svojho národa a obracia ju najmä k plnokvetnej mládeži slávnych zemianskych rodín, ako k Horváth-Stansithovskej, Kubínovskovskej, Rakovskovcov, Benickovcov, Jussthovcov, Záthureckovcov, Rakšánovcov, Bulovskovcov a Revickovcov, ktorým menovite jeho spis obetovaný je.

V tomto veku je Horčička (Sinapius) samojediný, ktorý smelšie zasahuje na podstatu ducha a povolania národného; už zaiste to samé, že si vyvolil toto prostonárodné pole národných porekadiel, svedčí, že vedel oceniť veľkú potrebu týchto zrniek života národno-slovenského. My aspoň v takýchto veciach vidíme prebíjanie sa národného, čistého života navonok a Horčička je prvý od času Benediktiho, ktorý aj na Slovensko zrak svoj obrátil a menovite tamtým Slovensko prebudiť sa usiloval. My tým radšej o ňom tuná obšírnejšie prehovoríme, čím väčšmi cítime v tomto starovekom Slovákovi muža, zvestujúceho veľa nových ideí. Najprv obrátime svoju pozornosť na samé tie porekadlá a vyberieme z jeho zbierky najmä také, ktoré sú čisto po slovensky, bez miešania českých foriem a koncoviek, od neho v spomenutej knihe vytlačené, aby sa zreteľne videlo, že už naši dávni otcovia si tak nezhnusovali svoju slovenčinu, ako to sám pán Palkovič robí, ktorý sa nehanbí samému ľudu, pre ktorý svoje kalendáre píše, do očí sprostých nadávať. Tu sú daktoré: Spanie, žebrácké kochanie; Jaká prácza, taká plácza; Od roboty sa odmikat, a jidlu prymikať; Kdo lenivo je, lenivo robí; Dobrá psu mucha, chlapovi jucha; Komu sa massa nedostane, nech na polevce prestane; Kdybis krvu plakal, neučiní; Hrach na stenu hádže; Dobré víno, riby, panna, bez vjechy bývá predaná; Nechybáva mu, krom kačičje mljeko; By nic ale, byloby všetko calé; Co jednucz vlkovi do hrdla padlo, to těžko vydrjet; Jako kdo slúži, tak mu plaťia; Pomalí ďalej ujdeš; Kdo bláznu prst dáva, bez prstí sa stáva; Kdi jen nemůž ukúsati, nedbaj, dopusť psu štekati; Za predními kolesami zadnje sa vlečú; Nehraj Miško s Mačků; Naučja tě v kostole hvízdat, Po katjech sa mu zvjedlo; Pochodil po kurvej Materi; Nech se Novini ustojá, Netreba hned všemu veriti; Pletje jako na mukách; Na melém zajačku učja sa psi srni jest; Jednů svadbů dve dczeri vidati, Jednů metlů dve izbi vimjesťi; Neutantuje zlého maga; Behúň mnoho zbehá sveta, a nikde nenájde brata; Dluhšja Sobota než Nedela; Až po hrdlo v dluzjech; Nemá co bi mucha krídle unjesla; Musela bi se umit tvá robota proti mojej! Zažmuročki trafil bich; Neurodí sova sokola; Poď Kubo do vojta; Čuje se (t. j. male sibi conscius est) atď. atď. Uviedli sme schválne viac tých porekadiel, lebo máme zato, že pri nedostatku takýchto starých spisov aspoň výťahy z nich vďačne sa od nášho obecenstva uvítajú; ale najmä slovenské formy mali by byť tiež po chuti, lebo ich hojnosť iste ukazuje na dačo iné, ako by mysleli tí, čo slovenský čechizmus pánbohvie od ktorých časov odvodzujú.

Predmluva k tomuto spisu latinsko-slovenskému (vysvetľuje zaiste tamtie porekadlá dvojakým až aj šestorakým spôsobom v latinskej reči), tiež po latinsky spísaná, je pamätihodná pre tú hlbokosť citu a namáhavosť slovenskému rozumu chcieť prebudiť kmeň slovenský k povedomiu národnému, slovanskému. On málo slovami ospravedlňuje to zbieranie prostonárodných slovenských porekadiel, ktoré sa on („ad latus dilectissime Matris olim sessitans puer tales loquendi formulas“),^[47] ako sám píše, ešte od svojej matere naučil. „Nam talia quae cum lacte materno sunt imbibita, tanto nobis sunt gratiora, quanto rudiores illi et liberiores infantiae anni cariores sunt atque jucundiores“.^[48] Naši česko-slovenskí spisovatelia zabudli na toto; tento cit lásky k svojmu domácemu je u nich udusený školskou literatúrou, do života slovenského nezasahujúcou vycibrenosťou českej reči. Aspoň, sa nám zdá, že čo tu Horčička hovorí o porekadlách slovenských, to samé má platiť aj o samej reči tohto národa. — Sťažuje sa ďalej v tejto predmluve na „linguae nostrae Slavonicae, prope intermissam culturam. Nam quamvis lingua haec nostra excellat antiquitate, puritate, amplitudine, brevitate, et id genus aliis virtutibus, tamen vitio temporum, et id pravitate hominum, eo deventum, quod ejusdem cultura, perpaucis hactenus curae cordique fuerit. Unde haud dubie factum, quod tam multa, eaque insignia majorum merita, silentio obliterata, posteritatem lateant, et quod admodum paucos libros, hac lingua conscriptos legamus“.^[49] A aby Slovákov povzbudil k vzdelávaniu ich reči, privádza na príklad iné národy a horlivo rozpráva o tom, ako Rimania, podľa svedectva Dionovho, Ciceronovho, Suetondovho atď. svoju reč hore držali, ako Kartáginčania, Gréci, Germáni,^[50] Česi a iné národy jazyk svoj ctili, milovali, bránili, vzdelávali. Všetko potvrdzuje obšírnymi príkladmi a naposledy sa spytuje: „An indignam censemus gentem nostram, quae exemplo aliarum gentium, ob antiquitatem, amplitudinem, dignitatem etc. celebretur?“^[52] Púšťa sa potom do historického preukazovania slovanskej starostlivosti nielen v Európe, ale aj napospol vo svete, a bárs síce nie je priateľom báječného odvodzovania Slovanov od Adama, predsa nie menej smelé ako geniálne sú jeho úvahy, závery a kombinácie. Aj on pristupuje k tej, medzi učenými panujúcej mienke, že vlasť starodávnych Slovanov iste boli naše Tatry, lenže, pravda, rozdĺžené ich sedaliská zasahovali až za Tatry. Dosť na tom, že už Horčička hľadel na kolísku Slovanov, aby u Slovákov tiež vzbudil túžbu po zdedenom podaní, vzkriesil národného ducha, vlievajúceho sa do oceánu obecného žitia všetkých štepov slovanských — Horčička má za pravdu, že onen pamätný list Alexandra Veľkého „ad illyr. populos“ je skutočný list Slovákom písaný a ktorý aj on uvádza. Quoniam, povedá, semper nobis praesto fuistis, in fide firmissimi, in armis strenui, egregiam bello operam navantes: damus vobis libere & cedimus perpetua totam plagam terrae, ab Aquilone usque ad fines Italiae Meridionalis, ut nullus valeat ibi consistere, residere seu locare, nisi vestrates. Si quis autem ibi commorari deprehensus fuerit, sic servus vester & postea ii omnes sint servi nepotum vestrorum. Datum in Civit. nostra Alexandrina An. VII. Regnor. nostr. arridentibus Magnis Diis, Jove, Plutone, Marte, et maxima Dea Minerva. Valete.^[53] — Keď pán Kollár priťahoval sv. Pavla k Slovanstvu,^[54] divili sa všetci tejto smelosti, ktorá sa zakladala na jednom mieste jeho listu Rimanom písaného (15, 24 a 28); ale v tom Kollár nebol prvší, už Horčička spomína učených a vyhrabáva učených, ktorí o tom mysleli, hovoriac: „Obhanc causam sunt qui Slavonicarum gentium Ecclesias primas ab ibso Apost. Paulo, ejusque Collaboratoribus, ortum suum duxisse existiment, eo quod Paulus ipse in ea, quam ad Romanos scripsit Epistolam non Hispaniae tantum meminit, quam adire gestiebat, sed usque ad Illyricum etiam se implevisse Christi Evangelium aperte testetur.“^[55] Pravda, že Horčička trochu skromnejšie, aspoň Pavla zrovna Slovanom nemenuje. Rozpráva ďalej s veľkým obľúbením aj o iných Slovanoch, menovite ľutuje polabských a lužických, ktorí sú mu „miserae gentis Henetae S. Slavicae reliquiae“.^[56] A podáva tuná Otčenáš v nárečí lužickosrbskom, obdivujúc tiež veľkosť a rozsiahlosť národa slovanského, na potvrdenie čoho zas veľmi mnoho starých spisovateľov nemeckých aj latinských dovádza. Pyšný je už náš Horčička na plemená a kmene slovanské; v jeho Predmluve stretáme sa s menami Čechov, Poliakov, Rusov, Moravanov, Slezákov, Kašubov, Chorvátov, Bulharov (Rascianov), Srbov, Ilýrov, o ktorých on so svedectvami starých spisovateľov s najväčšou chválou rozpráva. Prichádzajúc na reč — s vytržením píše o jej krásach; mravy a obyčaje slovanské nevie dosť prenachváliť. Dary a spôsobnosti slovanských hláv k hviezdam vynáša a slávne mená slovanskému národu náležiace vyratuje, z ktorých my aspoň neznámejšie nášmu obecenstvu tu zo spomínanej predmluvy privedieme. „Ex hac (t. j. gente Slavica) prodiere varii Claris. Viri, inter quos eminet D. Hieronymus, Confessor praecipuus Stridone Illyrii Civitate oriundus, qui asseverante Piasecio Chron: p. 56. in Dalmatarum Slavorum gratiam, Biblia in linguam illorum transtulit. B. Martinus Turonensis Episcopus; Matth: Flacius Illyricus natus in oppido Slavoniae Albana, Auditor B. Lutheri & Melanchtonis, An. 1540 in Theologicis, a quibus in veritate instructus coelesti, egregia ac Theologiae Studiosis utilia Scripta in publicum emisit. Ejus popularis Matthias Grabacius (cognomine etiam Slavonico ita vocatus) disciplinae rigidus exactor, literarumque Graecar. Tubingae olim Professor. Andr. Dudithius etc. Ciryllus etc. Methodius Vulgo Strachota Episcopi & omnium Slavorum Apostoli etc. Joh. Hussus etc. M. Hieron. Pragensis etc. Joh. Jessenius de Jessen Rector ol. Acad. Witteb. post. Prag. duor Impp. Rudolphi & Mathiae Med. ordinar. M. Benedicti Nudozerinus etc. Doct. Daniel Basilicus, Tento — Liptschensis, D. Mich. Ascanius, Solnensis,“ atď., atď.^[57] V tejto svojej horlivosti vyratuje aj z radu svetského a panovníckeho mužov, zo slovanského národa pošlých, medzi ktorých nielenže známych — Petra Révayho, Juraja Thurzu, Gašpara Illesházyho, Štefana Tökölyho — s pýchou pripomína a kladie, ale aj, opierajúc sa o svedectvá starých spisovateľov, cisára Decia, Aureliána, Proba, Diokleciána, ba „Pannonius fuit et fovius Augustus, item Valentinianus et huius frates Valens, atque filius Gratianus Impp.“^[58] My sa nejdeme s naším Horčičkom o tieto mená hádať, radi vidíme už v tomto veku ducha, ktorý chtiac prebiť sa k podstate národnej myšlienky, chtiac seba samého a za sebou národ uistiť a ubezpečiť o pravde národného slovanského života, hľadá ideálnu pomoc v široko-ďalekom živote celého Slovanstva. Zásluhami celku chce pozdvihnúť čiastku kmeňa svojho, ktorý na seba zabudol. Taktiež stavia pred oči svojich rodákov nábožnosť slovanského národa a menovite jeho ochotnosť v prijímaní kresťanského náboženstva, akú dokázali „Bulgari, Rascíi, Sorabi, Bosniaci, Croatae Dalmatae, Illyrii, Bohémi, etc.“ Pripomína aj bájeslovie pohanských Slovanov a dovádza svedectvo carihradskej synody, roku 680 držanej, „celibris“ povedá: „fit mentio pietatis Slavorum in sexta Constantinopolitanensi synodo anno Chr. 680 habita, ubi pro imaginibus laborabatur“.^[59] Zlatú bulu Karola IV. so zápalom spomína, lebo v nej je uložené kniežatám, aby sa pri reči nemeckej, latinskej, talianskej učili aj jazyku slovanskému, na čo privádza skutočné príklady cisárov Otta Veľkého a Ferdinanda III, ktorí sa vyznačovali známosťou reči slovanskej. A po toľkýchto dôvodoch sa obracia s izaiášovskou horlivosťou na svojich spolurodákov!

Haes cum ita se habeant, hovoriac, nescio qua dicam stultitiae an superbiae vertigine laborare illos vertumnos, qui gente, lingua, cognomine Slavi, solius plerumque evanidi temporariique lucri causa, ab hac se gente avellunt, originem suam ad aliam gentem transferunt, et quod turpissimum est, Matrem a qua, et ex qua prodierunt, variis calumniis onerant et detestantur. Quasi vero non esset satis honorificum, denominari a gente illa, quae tot virtutibus, jam pridem viam sibi stravit ad immortalitatem. Et Deus non est acceptor personarum. Pridem sane multis displicuit, inveterata illa excolendi studii Slavonici desidia. Unde quondam ad me Amicorum non nemo:^[60] Prijdeli czo mluviti aneb psati, volí i obecný človek k Paní Latině mendikatum jíti, a od ní nekteru hrstku strovy sobe nažebrucze, leda byl list zplesti, nežli svemu jazyku dosti peknému a prytreffnému, té chvály dopríti.

Takto sa usilujúc prebiť k jadru povedomia národného, naposledy sa ešte obracia „ad nobilissimos Adolescentes“, rodín hore nami vyložených, z čoho všetkého vidieť, kto bol Horčička, ktoré jeho horúce túžby a žiadosti. Jeho knižka by sa mala poznovu vydať, aby sa z nej učili naši lenivci, odpadlíci, úskoci, posmievači, slovenskí terzitovia, ktorí od nás nechcú prijať slovo upomenutia. Tam hen v roku 1678 svieti im zvestovateľ pravdy a života slovenského, k hanbe všetkým novším Slovákom, ktorí nechtiac alebo nevediac sa povýšiť k pravde v diabolskom nihilizme, pri svojich ženách a peciach len ako zvery živoria a na hanbu nášmu národu svoje vyziabnuté, duchomorné, cituprázdne tváre vyškľabujú, mäsožrútne svoje zuby na vyvolené synovstvo slovenské vycerujúc.

Spísal náš Horčička, mimo už pripomenutých spisov, ešte aj dáke: Symbola Imperatorum Romanorum, o ktorých v spomínanej predmluve zmienku robí, ako tiež myslel vraj „de edendo Cicerone Phraseologo; sed horum, et aliorum evulgationem ob certas causas in aliud distuli“,^[61] ako sám píše. My nevieme o tom všetkom nič povedať, možno to všetko dakde spráchnivelo. Lež čo by nič iného nebol spísal, ako len tie porekadlá a tú predmluvu, už vieme, že Horčička bol muž, na ktorom s radosťou a potešením spočinie každé oko slovenské! Najmä ale to oko, ktoré, majúc roztrhnuté beľmo hriešnej studenosti k vlastnej krvi slovenskej, hľadí do neba budúcich vekov slovenských a slovanských.

S radosťou stretáme sa v týchto vekoch so spismi neteologickými, lebo ony sú u nás riedke dôkazy zaoberania sa ducha aj tými vecami, ktoré vedú k národnosti a národnému povedomiu. Spisovateľstvo skoro všetko sa alebo len v nábožných knižkách, alebo v smrtonosnej polemike teologickej hýbalo, preto aj nemal kto v ľude kriesiť cit národnosti, práva, krásy, filozofie. Nachádzame síce ešte okolo roku 1645 znaky, že Slováci aj o dačom inom písali ako len práve o predmetoch teologických. Darmo je, časy tvoria spisovateľov, a ako náboženské tlaky donášali teologických, tak mor stvoril lekárskych spisovateľov; a máme nádej, že postup veku a človečenstva aj u nás vzkriesi spisovateľov do všetkých okresov národného života zasahujúcich. Okolo spomenutého roku panoval v Uhorsku mor, a preto hneď toho roku vyšla v Levoči lekárska kniha pod nasledujúcim názvom: Zpráva o moru, spísaná od apatekára prešovskjeho Jána Webera. Chválu ako knihy, tak spisovateľa obsahujú slovenské básničky, k predmluve od kňaza Kruziusa a dákeho P. Kuriániho pridané. Pre riedkosť z toho veku pochádzajúcich básní takéhoto obsahu podávame tuná verše Kruziusove:

Spisovatelia z tohto veku sú: Juraj Zábojník, básnil pobožné piesne, ktoré sú pre ustavičné biedy a kríže, v akých sa nachádzal, všetky napospol trúchlivé a melancholické, o čom sa presvedčí každý, kto čítal piesne: Pán Bůh opatri můj synu, Paciencia jest bylina a iné v Tranovského zbierke vytlačené. Bol aj za krátky čas superintendentom a zomrel v roku 1672. Jeho piesne zobral a vydal v Levoči roku 1686 Štefan Francisci, hrhovský kňaz v Spiši. Mimo týchto pripomenutie ešte zasluhujú: Peter Hrabovský z Hrabova, komandant zámku budatínskeho, od ktorého vyšla kniha: Manuale Latino-Hungarico-Slavonicum v Bardiove roku 1662; Michal Láni, vrbovský kňaz († 1708), v Nitre St. vydal 4 diely: Duchovní zbraně pokojík, roku 1682 — 3; Jonáš Bubenka, kňaz v Ochtinej, vydal roku 1683 Komenského Orbis pictus, ku ktorému obrázky sám do dreva rezal. Ján Sexti písal okolo roku 1688, ktorého ale spisy historické sa potratili v prúdoch časov, literárnym pamiatkam nepriaznivých, len daktoré jeho ostalé piesne spolu so svojimi vydal Blazius. Ešte nám ostávajú mená daktorých duchovných básnikov a spisovateľov katechizmov a modlitieb, ako: Adam Plintovic (okolo roku 1650), Matúš Rudinský (okolo rokov 1656 — 1682), Simonides, Kromholz, Roháč, Urbanovič a iní. Ich knihy ležia roztratené v knižniciach a dávajú málo potravy spytateľovi. Ako svedectvo o duchu, v tomto veku u väčšiny — čo do pochopovania národnosti — panujúcom, pripomenieme tu ešte dačo z knižky Jána Milochovského Ornamentum magistratus politici (Ozdoba vrchnosti světské). Vyšla táto knižka v Drážďanoch, kde aj jej pôvodca vo vyhnanstve žil. Píše on na str. 155 o vlastenectve a národnosti toto: „Vlastne dve toliko nationes aneb národové nacházejí se na světe: jeden, z něhož věrní, pobožní, uprimní a stateční; druhý, z kterého nevěrní, zlí a bezbožní pocházejí. Dobrí byť by pocházeli odkudkolvek, slušně za compatriotů jednej natii, smyslu a pokrevnosti mají držáni býti.“ A k stvrdeniu tejto svojej pravdy užíva tento pekný dôvod: „Povidá se v prísloví, že cizí kočka, která dobre myši loví, byťby i z inzule aneb ostrovu Cypru aneb z Indie byla, hospodárovi je užitečnější, nežli všickni v jeho domě zplození potkanové a myši.“

Chúďatká títo naši kresťania slovenskí, od samého plaču nad neprávosťami sveta by skoro do perzského dualizmu upadli. Je to žiaľ pohliadnuť na ducha neupovedomeného. Keď sa duch cíti v sile a v pružnosti svojej, teda ho každá búrna vlna len o toľko tvrdším a v sebe zranenejším robí; keď ale nemá vyššej hviezdy povedomia ako masy mohutnejšej, zráža ho každý odpor do nízkeho plaču a duch skostnatie na samý praktický, ohľadný, reflexívny rozum. Celý Milochovského traktát o vrchnosti je len suplika ukrytá, aby sa mohol k svojmu domácemu ohnisku vrátiť, a dovedené myšlienky o národnosti sú iba konzekvencie jeho sťažovania sa, že ich (vyhnancov) všade na rukách nenosili. Keď vyjmeme málo výnimiek, ako Benediktiho, Horčičku a ešte daktorých, teda je celý tento vek iba plačom alebo preklínaním naplnený. Domáce ohnisko a pokojný kus chleba je potencia života a prác ducha, samého rázu a ráznosti mravnej, posvätenosti za ideu, v trpení potechy povedomia, tak ako ani rozvinutejšej lásky k národnosti nieto v týchto časoch na Slovensku. Samé to vyhnanstvo sa zakladá nie tak na veľkosti charakterov s veľkosťou nepriateľstva sa zrážajúcej, ako na ich neopatrnosti, na tej nezrozumenosti evanjelikov s vládou a behom politických udalostí, na tej slovenskej kútkovitosti a malosvetárstve, pre ktoré sa nevedeli k myšlienke, k idei svojho života, k ujednostajneniu v jednom ráznom skutku povzniesť a povýšiť. S celým trpením týchto slovenských vyhnancov nebol spojený duch národný, neboli na tie ich lósy pripnuté veky budúcich sympatií; povedomie národné chýbalo, s ktorou chybou išiel nedostatok zápalu, bez ktorého človek je len taký rumádzgajúci Ovídius. Tuná mi idú do pamäti postavy českých vysťahovalcov. Čo sú to za krásne stĺpy a pamätníky ľudského zápalu! Aká to sila mysle, aký to ozorný, obrovský duch. Plačú síce aj oni, ale to je plač jeremiášovský, nie nad sebou, lež nad vlasťou, ktorú donaha vyzlečenú zanechali; nad národom, ktorý bez verných synov opustili: bo oni vyšli z lona jeho. Zato oni robia v ďalekej cuzine na sláve a pamiatke jeho, v žiali svojom nehynú, ale ho vteľujú do skutkov, česť českého mena hlásajúcich. V kmeni českom bolo povedomie Čecha a češstva, povedomie vlastenectva, národnosti, obsah života to veľký, bohatý, ktorý je vstave vytvoriť charaktery ozorné. Každý taký Čech sa cítil byť naveky zrasteným so svojou vlasťou, so svojím národom; kdekoľvek teda sa mu bolo ocitnúť, v akomkoľvek položení mu bolo žiť, všade sa cítil byť povinným seba celkom tamtým a ich sláve obetovať. Zato, kam sa len pohli títo ľudia, čoho sa chytili, na čo svoju českú pravicu priložili, všade a na všetkom ostala pritlačená večná pečať ich mena a národnosti. Nielen literárne, vojensky, staviteľsky ich šľaky doteraz poznávaš, ale samé kraje, zámky, mestá, dediny, doliny popečatili svojou národnosťou. Máme Čechy v Honte, v Heveši, v Boršóde, v Saladskej, v Šomodskej, v Bihari a v iných stoliciach, České Brezovo v Novohrade, kde je aj Praha, a inde iné podobné pomenovania dedín, miest, krajov atď. nachodíme, z ktorých vidíme, čo za duchovia tu pred vekmi bývali. Tohto a takéhoto ducha by sme darmo u Slovákov v týchto vekoch hľadali. Čo sa vzkriesilo na Slovensku, to je pravda, že to bolo pekné, najmä keď nielen obrazom mysle rodoprajnej, lež aj vonkajším okolnostiam svoje zrenie doprajeme a spravodlivo budeme chcieť súdiť, a práve zato nám, ich potomkom, je to milé, drahocenné, vďačné, slávne a pamätné. Lež keď si zas pravdu povedať máme, bola v tom viacej len tá z vonkajšku prichodiaca politúra a nie klíčenie pôvodné, vlastné z jadra slovenského, nie živý puk sebavedomosti ducha národného. Bolo to české semeno, ktoré bolo ešte nezbudilo k samorastlému životu semä slovenské. Keď pohliadneme na 17. storočie, teda vidíme v ňom vždy viac a viac sa ozývajúci ohlas českých hlasov, tôňu českých postáv. Zato aj život slovenský tohto veku je ako ohlas, málo trvajúci, po hlase vydanom skoro sa tratiaci a omdlievajúci. Sem i tam sa zjavujú silnejší duchovia, ktorí formou času hlbšie pohnutí a dotknutí boli a ktorí tiež v slovenskom živote hlbšie šľaky zanechali; ale národom ako národom tieto zjavy ešte len iba trochu ponatriasali, v ostalom ho aj ďalej len spať nechajúc. — Teraz by nám, pravda, pán Kollár chcel dokázať, že sme my Slováci zavše jedno boli s Čechmi; ale my nezaslúženú slávu zhabať nechceme a vyznávame, že sme my v tých vekoch len národné nedochôdčatá proti mužným tohovekým Čechom. Zo všetkého vidieť — že sme zato boli len rumádzgajúci domkári, že sme nemali vzkriesené svoje vlastné slovenské srdce, vzbudeného svojho vlastného kmeňovo-národného ducha a povedomie!

Pripomenuli sme hore z príkladov daktorých starších rukopisov túžbu génia slovenského z ohľadu reči svojej vlastnej, sebou stvorenej, a ukázali sme, že Slováci skutočne už dávno pred nami skláňali sa k sebe a k formám domácim. Tento nisus slovenského ducha sa nám aj v daktorých tlačených knihách ešte ku koncu 17. storočia objavuje. Matúš Rietmüller vydal v Trnave roku 1677 Konfesiu katolícku; od Benigna Smrtníka, františkána, vyšiel roku 1681 Poklad serafínsky; knižka táto je obetovaná Františkovi Vittingerovi, farárovi mestečka Chtelnice a vice-archidiakonovi, — je obsahu náboženského a spisovateľ veľmi slovenčí.^[62] Od neznámeho spisovateľa vyšla v Trnave roku 1698 knižka slovenská: Zlatý prameň, vedúci k životu večnému, ktorej spisovateľ sa celkom z úzkych českých foriem vyzúva. Podobne slovenskú knihu spísal a vydal jeden žilinský zeman menom Mikuláš Tamáši, a síce pod týmto názvom: Pravá katolícka ručná knížka, vytlačená v Trnave skrze J. Ad. Fridla 1691. Spis to polemický proti Hoemu písaný a „Illustrissimo Comiti Georgio Erdödy“^[63] posvätený a pre veľmi dôsledné a časté užívanie slovenských foriem pre nás dôležitý. Všetky tieto spisy sú v knižnici už chválne pripomenutého pána farára M. Rešetku. Vidieť teda, že sa Slováci dávno pred Bernolákom hlásili k svojmu nárečiu, čo toľko znamená, ako že tento terajší život v literatúre a kmeňovitosti našej slovenskej nie je preskočenie. Pravdaže, môže na toto dakto povedať, že sú to ešte len slabé tône, a my to uznávame; veď keby sa už vtedy bol náš kmeň tak prichytil svojho génia, ako to teraz robí, neboli by sme tu, kde sme. Ale čože nás tu do takých priečnych dôvodov; dosť na tom, že sme sa už v 17. storočí hlásili k slovenčine.

Povedali sme hore, že aj Slovensko bolo zachvátené následkami bielohorskej hrmavice, a práve tieto boli oslabili tie struny života slovenského, aké už zaznievať počínali, z vlasti českej vykypeným prúdom života vzbudené. Bitka bielohorská bol hrom, s ktorým prišlo trasenie sa sveta, prívaly a povodne, takže kde domy pováľali, kde krásne záhrady znivočili, kde brehy popretrhúvali, ale dakde tiež aj zem zúrodnili! U nás sa stalo toto dvoje, zúrodnila sa zem literárneho života a ľud sa roztrhol na dve, vražedné proti sebe postavené strany. V 16. storočí sa vzdor rozstúpeniu sa cirkvi na dve strany tak zaceľovali tieto rany, týmto rozstúpením v národe urobené, že ako sestry vedľa seba kráčali cirkev evanjelická a katolícka, jedna druhú nie umenšujúc, ale doplňujúc. Nebolo utiskovania práv, posmechu strán, žihadiel potupy, bočenia úradov, záduchy podozrenia, nebolo v živote týchto dvoch cirkví toho raka a kŕča na seba rozpajedených osobností. Ale po bitke bielohorskej, keď vyhnanci českí aj na Slovensku svoje prítulky a chyžky pokoja našli, značne sa rozstúpili evanjelici s katolíkmi. A to vieme, že keď sa strany rozstúpia, ony v ohni svojich bojov na svoje zničenie bijú a udierajú. Je to boj o život a smrť. Mračno z Bielej hory sa nieslo na Tatry a hasenie zapálených náruživostí a krotenie rozpajedených strán bolo márne. Víchor dul, blesk sa križoval, hrom burácal, metal, ráňal a zrážal, čo len kde spopadol. Ani pacifikácie viedenské, linecké, ani koncesie pri rozličných korunovaniach kráľov, ani snemové a zákonodarné klauzuly a nóty nemohli zdržať strany rozpálené, do ohňa bojov rušajúce. Meč sa ťahal, delá hrmeli ako odpovede na nárady sprostredkovania a cesty prostredné. Strany našli svojich vodcov, Rákóczi a Thököly vyviedli už na kraj domácej vojny silu i omdletie. K tomuto pripomenieme turecké pustošenie krajiny našej, pálenie a zbojnícke napádanie; z týchto bied nesmieme vytrieť ani smrteľné boje evanjelikov proti dvíhajúcemu sa na svetlo života krypto-kalvinizmu, ktorý, hryzúc na dogmách kresťanských zápalistú vôľu, posvätenie sa v národe bezohľadne udúšal, a tým len väčší tieň aj na samú cirkev evanjelickú metal. Lebo toto posledné je tá najhlavnejšia príčina, pre ktorú sa v 17. storočí nanovo vzbudila stohlavá hydra nenávisti náboženskej, menovite u katolíkov proti evanjelikom; kalvíni zaiste keď kde čo verejného robili, vždy to pod menom ausburského vyznania sa pridŕžajúcich robili, a tým hrôzy ich vín zväčša aj na hlavu evanjelikov uvalené boli. Keď toto všetko dovedna zoberieme, nájdeme skoro, že tieto okolnosti a konštelácie národnocirkevno-náboženské sú ozaj vysoké, široké a hlboké vedrá, že sú to ozorne veliké kolesá, ktorými sa aj tá najhlbšia studňa národného ducha a života vyťahať mohla, a ako sa aj skutočne sily slovenské, áno, sily celej krajiny uhorskej, vyvážili. Všetky teda zjavy literárneho života Slovákov, tak živo sa zjavivšie, museli od pokroku odstať a čas svojho dozrievania v blesku a tresku hromov olovených a oblakov prachových, v hrôzach vojen a búrok domácich vyčkávať. Keď už raz národ počne preciťovať, duch prebudený nemôže celkom klesnúť; lebo čo ho priam aj prikvačia odporné osudy, po lahodnom oddychu často dosť málo, príležitosť ho nanovo vyvolá na bojisko, a on, zakosíliac sa na posledné doby svojho života, pokračuje ďalej v pobehu ideálnom a preťahuje niť duchovného svojho žitia na ďalšie stoletia. Tak, hľa, čakal aj na Slovákov po veľkých pohromách a biedach čas krajšieho znovu sa zrodenia, a to tým skutočnejší, čím dlhšie len na kôre a povrchnosti duch svoje sily skusoval. Lebo ešte kus dnuká do 18. storočia čujeme len teologické ohlasy predošlých vekov, iba s tým rozdielom, že v krásnych postavách Belov, Krmanov, Ambrosiov, Hruškovicov a iných nám už aj väčšia hojnosť myšlienok a spisov, aj čistejší a rozšírenejší obsah naproti kráča. A samý koniec tohto storočia nám už práve krásnu epochu čistejšieho, výslovnejšieho povedomia národno-slovenského otvára, tá samá doba je to, v ktorej beh svoj dokončieva jeden systém národného vzdelávania sa kmeňa nášho a ukazuje sa puk nový, odkliaty z jadra slovenského ako dielo dlhovekých prác a usilovaní. Vek tento má svoju poéziu v celku. Nech nám láskavý čitateľ prepáči, keď miestami svojimi reflexiami tok samého predmetu pretrhujeme, ako tiež keď z ideálnej atmosféry na empíriu zaprášených bachantov razom nám tam prechodiť prichádza. Už sme vybehli na samý koniec 18. storočia, a ešte sme jeho samého literárnu skutočnosť neobzreli, ideme to teda urobiť, a to tým ochotnejšie, že už tuná nájdeme častejšie pohľady slovenského chcenia, vôle národnej, ešte síce len tajne v túlení sa k reči slovenskej založenej a patrnej, predsa ale už výslovne slovenskej.

Prehliadneme tu v slušnej a potrebnej krátkosti slovenčiacu literatúru, v ktorej vidieť namáhanie ducha slovenského a ťažkú prácu o reč domácu, o vymanenie sa z okov českých foriem jazyka. Už roku 1702 vydal v Trnave kanonik ostrihomskej kapituly Ján Robík spisok pod týmto náslovom: Viložení o užitku a potrebe Katechizmusa. Nato roku 1708 vyšla tiež v Trnave polemická knižka od nemenovaného: Vinaučení nekatolíka. A v Žiline tlačou Daniela Chrastinu roku 1715 vyšla: A. M. D. G. Dúkladná, dúležitá zpráva a odpoveď. Činný bol na poli polemickom od roku 1716 do roku 1723 najmä Štefan Dubniczay, farár tepliansky a vicearchidiakon trenčiansky, ktorý v spomenutých rokoch vydal šesť spisov slovenských, medzi ktorými pripomínam: Prvotini Bohu a barankovi. V Trnave: Krátičké katolické dokázání. Od nemenovaného spisovateľa vyšlo v Prešporku roku 1716 slovenské: Prátelské rozmlúvání katolíka s nekatolíkem, v ktorom je veľká bohatosť slovenských spôsobov reči; tiež od neznámeho spisovateľa vyšli v Trnave roku 1717 v tlačiarni Fridr. Gala Článki najhlavnejšé víri Katolickej. Poklad Mariánskí od Math. Uzerotzi, farára stupavského, v Prešporku 1722. Od nemenovaného vyšla roku 1734 v Trnave Pobožnosť kresťanská. Od neznámeho spisovateľa vyšlo Krátké naučení pre arcibratrství sv. Otca Františka. V Trnave roku 1736 a v Prešporku roku nasledujúceho Naučení krátké o rúženci. Lékarství duchovné od Baraňay Matúša, vyšlé v Košiciach roku 1737, str. 624, sa vyznačuje slovenčením češtiny. Podobne v Košiciach je roku 1742 vytlačená kniha Krátké ale velmi užitečné do svedomí svého stupování. Spisovateľ nie je známy, obetovaná je Matheidesovi Jánovi, kanonikovi spišskému a farárovi svätomikulášskemu. Roku 1744 vyšlo v Trnave Kresťanského učení zretedlné viložení od neznámeho spisovateľa. Rukopis slovenský z roku 1747 vo štvorke, 527 strán silný, Menologium, t. j. krátké rozmlúvání o životoch bratrou a sester svatých treťého Radu Sv. Františka, Hugolínom Gavlovičom spísaný, nachádza sa v knižnici pána farára Rešetku. Roku 1748 vyšli v Trnave Regule slavného Bratrstva umírajíceho Ježiše Krista v chráme Sv. Ladislava v Rajci. Roku 1756 tiež v Trnave Traktat Rabbi Samuele Žida od Andreja Rabčeka, farára janíkovského a vicearchidiakona. Od nemenovaného v Trnave roku 1759 vyšla Pobožnosť k vetší sláve Boží. Tlačou Jozefa Ant. Škarniczla v Skalici vyšiel roku 1761 Poklad duchovní od Jána Bapt. Pinka, opáta, protonotára apoštol., vicearchidiakona žilinského a farára novomestského, kysuckého. Kresťanské naučení o Sv. písme, v Trnave 1764, od neznámeho spisovateľa; ako tiež v Prešporku 1768 Život sv. Jozefa Kalazanského: podobne od toho v Trnave roku 1764 Páni Lutheráni evanjelíci, Jedna vira, v Trnave roku 1768, strán 302, v osmorke, znamenitá knižka pre slovenčinu. Denníček ranní, polední a večerní v šestnástke, v Trnave roku 1755. Príklad života kresťanského, t. j. život svatích od J. Valášika, farára v Batke a v Trnave, 1768.

Ale že sa v týchto vekoch ešte aj viac na poli slovenskej literatúry robilo, ako vytlačené svedectvá zvestujú, toho dôkazom sú tie veľmi mnohé slovenské rukopisy po knižniciach, súkromných i verejných archívoch panských rodín aj miest. Ja privediem tuná iba daktoré, ktoré som v knižnici pána farára Rešetku videl a prehŕňal; sú nasledujúce: Dvojictihodného Otca Pána Antónia Guevara atď., Listy a rozmlúvaní, preložil Alexius Nozdrovitzky, asesor, fóliových strán 725, z roku 1773. — Františka de Salignac de la Motte Fenelon, príbehi Telemacha, syna Ulissesa, z latinského preložené skrze Alexandra Nozdrovitzkého, v Žiline 1778, v štvorke, strán 789. Od toho samého kazateľa historického príklady neobyčajných príbehov z latinčiny, roku 1769, diely 3, v štvorke, strán 1049. Škola duchovná, v štvorke, s veľa obrázkami, dosť podarenými, od Hugolína Gavloviča z roku 1777. Kázne Imricha Šlandora, v štvorke, strán 473, z neznámeho roku, ale iste padajú do časov, keď ešte v Košiciach mali františkáni svoj kláštor. — Kázání času letného na dni nedělné od Štefana Augustínyho, farára v Prenčove, rukopis z roku 1774, 5 dielov, v osmorke, strán 2662. Cvičení duchovné od H. Gavloviča, v štvorke, strán 355, z roku 1778.

No a teraz už zas poďme od zunúvajúceho sa prehŕňania v starej literatúre k tomu, ako sa to všetko tvorilo, k spriadaniu tej nite, po akej sa tiahne história národného povedomia Slovákov. Musíme sem aj tam ako po jednom, tak po druhom, tak po treťom ohľade života a po poli života slovenského sa poohliadať, kusy zo života povynímať, poskladať, a tak k jadru a bytu v ľude živého ducha preniknúť. Povedali sme, že 18. storočie má vo svojom celku istú poéziu; schválne sme riekli v celku, lebo v zvláštnostiach jej jesto málo. A celok práve zato, že jej prechod má poéziu, vykúpenú storakými nehodami jednotlivcov.

Rákócziovské a thökölyovské nepokoje ešte ako oblaky po búrke nad krajinou preletovali; veď sám Matej Bel by bol skoro o svoju hlavu len tak nevdojak prišiel.^[64] Medzitým tí muži, ktorí stáli na čele literárneho hýbania, istotne pôsobili aj na život vtedajšieho búrneho veku; tak napríklad známe je napospol, že Krman rákócziovské zástavy posviacal. Ale po týchto nepokojoch počínala vychádzať dennica pokojnejších časov aj literárnemu životu slovenskému. Mária Terézia a Jozef II. sú ochranní anjeli, ktorí sa nad bránou novších a nad rozvalinami starých, hrozných vekov v ligotnom blesku nebeskej slávy zjavili. Pod ich panovaním sa sloboda ducha a svedomia rozvinovať počala a táto vyviedla na denné svetlo to požehnané hýbanie v národoch poddaných slávnej rakúskej berly, aké sa na konci minulého storočia započalo a dodnes také a toľké skutky literatúry, vedy a umenia stvorilo. Lebo zaraz s nastúpením pokojnejších chvíľ v krajine sa mužnejším krokom počalo kráčať po pustých poliach ľudského vedenia a cítenia. Zazneli struny radosti aj žalosti života slobodnejším brnením a v piesňach a v pojednaniach literárnych nevial už viacej ten mizantropický duch opovrhovania sveta a ľudstva; oslavovala sa už aj táto zem a radosť života slobodnejšími pohľadmi ducha. Rozširovalo sa pomaly ľudské srdce, aby v ňom mohli bývať pamiatky, poklady a cítenia aj iných svetov ducha a srdca ľudského. Sama literatúra teda musela dostávať sociálnejšie vzťahy a poklady myšlienok na svoje priestraniny; lebo život a ľudské srdce sú najlepšie faktory literatúry, najmä u národov slovanských, u ktorých slovo síce tvorí život, ale tento zas je litera, z ktorej sa slovo skladá. Z týchto vekov nás už stretajú nielen zádumčivé žalmy, ale aj veselé svadobné dityramby a láskavé hymny, alebo smiešne karhaniny mravov. Aj láska k národnosti slovenskej schytávala sa na svoje ideálne krídla, bo v celých tých predošlých vekoch bola ona iba ako vtáčatko vo vajci, a až tie slobodnejšie časy, ktoré zo svätého trónu rakúskych mocnárov dolu na verné národy zleteli. Povedomie slovenskej národnosti prichádzalo vždy viac a viac do slova literárneho; lebo už nájdeš sem aj tam hrdosť slovanskú, staroadamský to spôsob Slovákov — vždy ďalšieho pochopu ako bližšieho sa lapať. Prvý raz od pádu slovenského kráľovstva vidíme v tomto veku dvíhať sa hlasy slovenské ako také, duchom aj formou slovenskou. Mickiewicz nedávno veľkú pravdu povedal Slovanom,^[65] keď sa z Paríža dal čuť, že keď vraj jeden alebo druhý kmeň slovanský akoby zdrevenieval a pôvodnú, slovanskú činnosť svojho ducha utratil, že ho vždy dáky cudzí duch napadol, ktorý v ňom činnosť kriesil, zdržoval, ale aj často po krivých cestách tak dlho vodil, až týmto spôsobom sám k sebe privedený bol, sám sa vzkriesil, prebudil, odporným na samého seba upozornil, blud vlastný poznal, a tak sa ku svojej pravde prinavrátil. — Mickiewicz je pamätné zjavenie sa v Slovanstve, jeho prednášania nie sú plod systémov, a tak ani systém v sebe, ale o toľko drahocennejšie perly pre nás, ktorí sa teraz ťažkou prácou z klamných systémov cudzinstva vymáhame. Slovanstvo mu iste vďačným bude za mnohé jeho pohľady do vnútorného stroja a organizmu histórie slovanskej, a najmä, že ich vyslovil v tom meste sveta, v tom sídelnom meste sociálnej myšlienky sveta. Týmto nechcem sa vysloviť za Mickiewicza celkom, najmä nie za tie jeho myšlienky, ktoré vyjavuje, keď sa púšťa do zvláštnych oddielov či rádu, či vedy, či vlády, či filozofie. Tu ho musíme ako smelého básnika obdivovať, ale naňho sa spoľahnúť nie je radno. Tamtou hore dovedenou myšlienkou povedal aj našu slovenskú pravdu, aj náš kmeň bol dlho, dlho posadnutý cudzinou, takže nielen cudzím princípom, cudzím národom slúžil, ale aj cudzím kmeňom slovanským loptou a hračkou býval, sám svoju podstatu v najhlbšom zapomenutí zhrdzavenú ležať nechávajúc. Ale tento démon ho vyviedol až na koniec 18. storočia, na ten vrch jeho dlhého mámenia a bez povedomosti habkania, kde ale razom oči otvoril a jednou rukou seba, druhou nebo Slovanstva chytil a v prúde najdivnejších príhod a udalostí sa týchto anjelov drží do terajšej chvíle. Tuná už stretáme na poli literatúry slovenskej krásne postavy slovenského povedomia, ktoré ale blatom a špinou zahádzali tí, ktorí boli opanovali pusté divadlo slovenskej literatúry. Každý počiatok ťažký, toto vraví každý filister, keď sa lepší duchovia žalujú na prevrátenosť veku a ľudské klady v ceste zvalené, ale práve filistri sú sami tie najväčšie prekážky, pre ktoré sa počiatky vyššieho života ťažkými stávajú. Ťažký veru to bol počiatok, ktorý urobili tí muži, čo slovensky písať započali, lebo sa postavili na pole pusté, neobrobené, nepripravené, a proti nim stálo pole už zrobené, pred sto rokmi pripravované, k tomu z inadiaľ pomoc a popravu dostávajúce. Ale predsa ten dnukajší faktor, ktorý sa vzkriesil v duchu slovenskom, lásky tej skutočnej k ľudu slovenskému, mocnejší bol, než aby sa bol dal tým hrozným prekážkam pokoriť a umŕtviť. Hýbalo sa v Slovákoch, ako sme videli už so samým koncom 17. storočia, čosi vlastného, pôvodného, nového, chcenie akési slovenské, čomu všetkému ale ani sami tvorcovia, ani sám národ nerozumel. Všetka forma, v akej sa to slovenské šípenie čohosi vlastného objavilo, bola vôľa chcieť k Slovákom a k srdcu slovenskému po slovensky hovoriť. Bolo to driapanie sa nového povedomia z podzemských dier na svetlo obecného pochopu, zdnuká na vonkajšiu kôru zádumčivé klopanie, cez husté oblaky hore do neba slávy hmlisté prehliadanie. Zato v tých spisoch, z konca 17. a dlho ešte do 18. storočia vydávaných, nenachádzame ani pravidla v reči, ani slovo v spisoch o tom, že chce slovenský kmeň svoju reč. — Všetka naša radosť, ktorú tuná cítime, je, že zbadávame chcenie to slovenské, ten nisus slovom nevtelený, nevyslovený vôle národnej, národného pôvodného života v slovenskej literatúre.

Ale veľa sme preskočili už týmito myšlienkami skutočných zjavov literatúry slovenskej; menovite musíme sa poohliadať po činnosti tej precitlejšej strany, ktorá myšlienky rozumu svojho, obsah vzdelanosti svojej, česko-slovenskou rečou najavo a svetlo dávala. Že sa neviažeme na schémy a systémy, na roky a knižtičky, nemôžeme ani rigorizmu spisovateľskému dane dávať, nech nám teda ten láskavý čitateľ náš, ktorý je priateľ toho, prepáči, veď mu to zas inde nahradíme, a my i tak bárs nie všetko chronologickým poriadkom vyprávame, predsa zas inde poriadku sa dočítať dovoľujeme. A naposledy ešte aj za toto intermezzo ostatných pánov čitateľov odprosujeme.

Ostali sme teda na konci 17. storočia a teraz nám ostáva ohliadať 18.; z ohľadu totiž česko-slovenského spisovania; lebo so slovenským povedomím ako takým sme už prišli ďalej, teraz len aj vidieť musíme tie empirické šteble, po ktorých sa ono driapalo. Duch slovenského národa bol kŕmený tými myšlienkami, ktoré mu išli v odeve českom, to je pravda, a my by sme sa hriechu dopustili, keby sme chceli vravieť, že slovenský národ bol väčšmi prebudený tými daktorými polemickými spismi a ich málo slovenskými formami reči ako tou veľkou literatúrou čechizujúcich Slovákov. Tuná len to poznamenanie pripojiť musíme, že sa pri slovenskom povedomí naplnilo to povedomie Písma svätého: Ja som vás poslal žať, okolo čoho ste vy nepracovali; iní okolo toho pracovali, a vy ste len do ich práce vnišli! (Ján 4, 38). Lebo skutočne tí, ktorí vyslovili potrebu slovenského literárneho života, najmenej pracovali; oni boli takí povolaní synovia tajného ducha slovenského kmeňa, ktorý bol k zrelosti privedený vyššími letmi myšlienky a ducha. Lebo jesto tajný život v národoch, ktorý sa tvorí naspodku, hlboko, pod tými zjavmi, ktoré svet vída a čuje, a vystupuje v nemluvniatkach, v tých, na ktorých sa ocapujú uzurpátori týchto vonkajších svetov, literatúr, umení, cirkvi, filozofie a ktoré musia dorastať v bojoch, vypestované k mužstvu a skutočnej hierarchii sociálneho života krížom a trápením. No ale poďmeže k veci. — V 18. storočí vystupujú pred náš zrak krásne postavy na poli literatúry slovenskej, a to síce na oboch stranách, predstavujúcich literárnu činnosť slovenského spisovateľstva. Na dvoch stranách stáli duchovia slovenskí a pohľadmi svojimi boli obrátení k jednému cieľu. Veď sa my prizrieme ta nižšie na obe strany razom, aby sme nakoniec tým bezpečnejšie poukazovať mohli, kade by sa malo vyrúbavať okno do budúcnosti. Matej Bel zošľachtil v sebe ducha 17. storočia, v ktorom sa zrodil, a preniesol ho ako zárodok lepšieho a krajšieho 18. veku. Uňho je klasičnosť, učesanosť a uhladenosť slohu, pobožnosť mysle, sociálny ráz — pochlebnosť a frázová uklonkovanosť, čo do národnosti prekypujúci kozmopolitický cit, a píše, ako kto chce, hneď je latinár plno frázový, hneď Nemec altväterovský, hneď Maďar veľkomyseľný, a rozumie sa, aj Čech kralicko-biblický, tak circiter, ako ho pán Palkovič mať chce. Bel je ten jeden hlavný punkt, na ktorom sa slovenské povedomie ako známosť a milovnosť českej reči zjavuje. Narodil sa v Očovej roku 1684, spočiatku bol na viacej miestach učiteľom, až naposledy sa stal kňazom v Prešporku a tamojšieho gymnázia rektorom. Písal vo všetkých v Uhorsku panujúcich rečiach, bol svojho veku slávny muž medzi učenými a rád dopisoval aj po slovensky, čo toho času bolo dačo nevídané. V spojení s Danielom Krmanom vydal Bibliu, vytlačenú v Halle a roku 1722 spísal k nej obšírnu predmluvu, ako tiež vyšiel jeho prácou s predmluvou od neho spísanou v tom samom meste Nový zákon roku 1709. Jeho spis je tiež z nemeckého preložená Rajská záhradka Jána Arnda. Mimo týchto vydal 24 spisov, ktoré ale jednak pre obmedzenosť miesta, jednak preto, že nie všetky mali vplyv na slovenskú literatúru, tuná spomínať nemôžeme. — Písal Bel aj verše rozličného obsahu, formy, aj v rozličných jazykoch, a bol údom veľa učených spoločností, aké sa v Berlíne, v Londýne, v Olomouci atď. nachádzali. K jeho literárnej zásluhe sa musia pripočítať jeho latinské spisy, ktoré on z kadejakých archívov povyťahoval a svojimi historickými predmluvami a poznamenaniami opatrené povydával; ale pre literárnu históriu uhorského novinárstva a časopisectva je to pamätné, že náš očovský Bel bol prvý, ktorý v Uhorsku počal vydávať literárne noviny, a tak sa stal otcom všetkých terajších novín. Netrvali síce len dva roky (počaté 1721) a boli vydávané latinčinou, ale už sa nimi predsa cesta bola urobila, po ktorej samej potom, a síce roku 1765, počal Vindisch kráčať, za ktorým zaraz náš Korabinský, potom Tállay, Rath, Zentner sa na divadlo novinárske pustili a menovite títo traja poslední už aj v materinských jazykoch — slovenskom, maďarskom a nemeckom — noviny svoje píšuc a vydávajúc. Tak, hľa, zas len naša je zásluha, na ktorú si teraz málokto z cudzincov pomyslí s vďačnosťou. Uhorská žurnalistika by mala s vďačnosťou meno Belovo menovať ako takého, ktorý bol prvý, čo tento užitočný spôsob zjednocovať myšlienky, veky, krajiny, duchov do obce literárnej uhorského spisovateľstva uvádzať pomáhal. Po veľa prácach zomrel Bel v 65. roku svojho veku, a síce roku 1749, dňa 29. augusta.

Ako Slovák vyššie nad tohto stojí Daniel Krman, muž veľa odpornosťami sem a tam hádzaný, v ustavičných prenasledovaniach a prácach čistou láskou k národu slovenskému a jeho literatúre vyznačený a naposledy v áreštoch umučený. Jeho spisy sú diela v samých búrach poskladané, ktorých aj šľaky na sebe nesú. Cirkevne aj národne bol muž znamenitý, ktorého ducha vidíme hneď s posviacaním vojenských zástav rákócziovských sa zaoberať, hneď učené pojednanie o pôvode Slovanov písať, hneď Agenda Ecclesiastica Slavonica vydávať! Roku 1706 bol ako žilinský kňaz vyvolený za superintendenta, ale s veľkým odporom samých kňazov, ktorí nemôžuc zniesť kázeň, poriadok a prísnosť tohto muža, ktorého pilnosť aj prísnosť znali, prenasledovali. Chyba to, na akú cirkev evanjelická od svojho počiatku v Uhrách stenala a stene doteraz. Aj vtedy, pri Krmanovi, kričali všetci na hierarchiu a hierarchiu a radšej sa podvoľovali lízať päty svojich patrónikov, ako sa poddať zákonu, poriadku a disciplíne. Ale nič to nepomáhalo a sami svetskí Krmana podopierali, takže aj skutočne superintendentom zostal a tento úrad k poriadku a šťastiu cirkvi nosil. Z jeho spisov len daktoré na nás prešli, zväčša jedny v búrnych časoch pohynuli, druhé sú v rukopisoch dakde potratené. Zostala po ňom medzi inými Slovenská gramatika; jeho piesne na nás zachované sa vyznačujú hlbokým citom, najmä tie, ktoré ako väzeň na prešporskom zámku skladal. Láska k reči materinskej sa uňho javí ako vrúcna modlitba k bohu za ten dar, že nedopustil, aby jazyk nášho národa bol v dlhých búrach padol a sa stratil. On je z tohto ohľadu tak nad Bela vyvýšený ako Kriváň nad Tatry; lebo čo priam aj Bel je literárne pamätnejší a vyšší nad neho, srdcom je Krman slovenskejší. Krman je svieži rezký Slovák, nemá pochlebnosti Belovej ani toho jeho kozmopolitického náhľadu, ale zato ani nezná toho podlého strachu, ktorý z tamtoho spisov na nás vykukuje; Krman nemá tej panskej komplesantnosti slohu ako Bel, ale zato je oveľa živší. Aj v sociálnom položení sa delia — Krman dôsledne náležal jednej strane, Bel by bol rád všetky v sebe stopil. Nech človek už len tie belovské dedikácie číta, veru sa mu zunuje ta nízka pochlebovačnosť, podlizovanie sa a skrúcanie. Ako kvetnato, plno-latinsko-frázno hovorí Bel o reči slovenskej, a ako čisto-srdečne, s pohľadom do neba mnohodcérnej Slávy to Krman robí, je hodné pamäti, na čom sa spolu dôvod za náš náhľad na týchto mužov stvrdí. Píše o reči našej Bel:

Neque enim si quid ex vero judicare poterimus Hispanicae gravitate, majestateque; blanditie et facilitate Galicae; Anglicae sublimitate, efficacitateque; Germanicae sensus et emphaseos ubertate; lenitate ac svavitate Italicae; denique Hungaricae nostrae imperiosa illa severitate quidquam concedit; ita absolutarum est qualitatum si viri ea utantur docti, eloquentes et ad societatem nati, efformatique. ^[66]

A Krman po česko-slovensky:

Chvála budiž tobě, náš predobrý Bože, z tak velikého

dobrodiní, že neklesl náš i do konce jazyk!

Náš jazyk obzvláštní, starodávný dosti, slovanský!

Jenž jazyků plodná jest v světě mátě iných.

Český, chorvátský, ruský, polský a moravský,

bulgarský, srbský jsou z něho, jsou i jiné atď. ^[67]

Pod slovanským patrne rozumie jazyk slovenský; aká to už v týchto riadkoch srdečná oddanosť svojmu, aká hrdosť na svoj národný jazyk, ktorý mu je prameňom slovanských rečí! V Belovej výrečnosti človek vidí mudrca diplomatického, ktorý si iste najprv v makulátoch múdro porozpisoval, čo má povedať; v Krmanovi slovenské srdce nachodíme, ktoré sa modlí za to bohu, že mu zachoval reč slovenskú. Vydal Krman aj viac katechizmov a čo do jeho teologických zásluh, jeho hore spomenutá Agenda je bez odporu najlepšia, bárs na ňu dosť planší ľudia čo len môžu najviac špincú; a vtedajší stav cirkvi spieva mu históriou slávu, lebo on jednak lenivé kňažstvo k práci viedol, jednak nezbednosť a taľafatkárske zachádzanie s duchovnými vecami svetských na uzde držal, čo ale všetko sem nenáleží. Oveľa viac by bol náš Krman vykonal pre celý národ slovenský, keby už roku 1731 nebol lapený býval a mučený po väzeniach a v prenasledovaní, v akom kríži neborák až do roku 1740, dňa 17. septembra sa nachádzal; potom ale v spomenutom dni a roku vyslobodený bol uložením božím, prenesený zo smrti do života vyššieho.

S ním, aj za ním nasleduje veľa spisovateľov, ktorí ale výhradne len teológii náležia. Spomenutiahodní sú: Juraj Ambrosius, superintendent (zomrel roku 1746). Vydal mnoho slovenských knižiek, medzi ktorými najhlavnejšia je: Príprava k smrti, s pripojením jiních, užitečních kňížeček, roku 1742. Katechismus učení křesť., roku 1738. Gruntovní vysvetlení katechysmu, roku 1738. Rozebírání částek katechysmu D. M. Luthera, roku 1742. Jádro křesť. učení, roku 1745. Viď o ňom: Memor. prov. Csetnek,^[68] str. 103. Znamenitý prozaik tohto veku je Pavol Jakobej, o ktorom s istotou povedať môžeme, že svojím slohom prevyšuje samých českých spisovateľov. Narodil sa v Prietrži roku 1695 a bol kňazom v Modre roku 1721. Pomimo kázní, katechizmov a ich vysvetlenia vydal: Ortographia Bohemo-Slavica, Modlitebný poklad, Velmi důležité příčiny proti hodování, opilství atď. Horlivosť tohto muža za slovenskú literatúru bola bezpríkladná, hodná aj nášho nasledovania. On sám, v tom veku!, dobrovoľne predkladal žiakom študujúcim na modranskom gymnáziu gramatiku československú. — Prichádzame teraz na „slovenského Gellerta“^[69], ako obecenstvo Samuela Hruškovica menovalo, a ktorý aj skutočne toho mena zasluhuje, lebo zložil veľké množstvo, a to naozaj krásnych piesní, aké doteraz cirkev evanjelická s nábožnosťou spieva. — Ešte aj iní skladatelia piesní sú nám známi, a síce: Lovčáni, Ertel, Blazius starší aj mladší, Glozius, Stránsky, Tešlák, Strečko, Daniel Jesenský, povestný latinský básnik, ale zložil aj daktoré slovenské básne, Samuel Palumbíny, Ondrej Ambrosius, tento ešte pri začiatku 18. storočia, Ján Čerňanský, Juraj Peterman, tento vydal viacej spisov rozličného obsahu, napríklad: Čechorečnost ve dvoch dieloch, v Prešporku roku 1783. Eliáš Mlynarovich a Ondrej Šafarovský, mešťania, vydali svoje piesne; Jonatan Nigriny, Daniel Barány, Ján Straka, Daniel Bocko, tento bol výborný kazateľ a vydal celoročný beh kázní, a mnohí iní. A títo všetci boli zo stavu duchovného; ostáva nám teda ešte ohliadnuť sa s radosťou srdca na tých spisovateľov slovenských, ktorí zo stavu svetského na toto pole literárne vystúpili, medzi ktorými stretávame sa s Matejom Bodom, mužom v hodnostiach a úradoch svetských vysoko postaveným. Toto nám je tým vítanejšie, že práve takýchto poriedko vídame so slovenskou literatúrou, a ešte menej so slovenským spisovaním sa zapodievať. Písal mimo iných latinských kníh: Zvuk evanjelium večného, pekné piesne od rozličných spisovateľov, ale sám v tejto zbierke ich má do 253. Obrana kresťanského náboženství. — Spísal tiež, ale nevydal, jeden spis na spôsob Komenského Labyrintu pod názvom Poutník atď. Ján Ambrozy, slúžnodvorský oravskej stolice, vydal roku 1780 Škola Kristova. Job Zmeškal, vicišpán oravský, spísal a vydal roku 1781 Školu Jobovu. Baltazár Pongrátz, advokát a viacerých stolíc asesor, preložil Amadea Kreutzberka Pobožná přemyšlování, roku 1783. Ján Demian z Trenčína, advokát v Prešporku (zomrel 1799), skladal slovenské verše, ktoré sa sem aj tam v rukopisoch povaľujú, daktoré Tablic vychvátil záhube z hrdla, dajúc ich vytlačiť vo svojich Veršovcoch, II. zväzku. Tento istý veršoval aj žartovné latinské veršíky; tuná z jeho Merendy dačo na ukážku:

Vidieť tu veselú myseľ slovenského zemana. Veršovstvo tohto spôsobu aj v slovenskom jazyku dlho panovalo medzi naším, slovenským zemianstvom. Veselosť, domáco-rodinné bravúry a žarty, myseľ od politických náruživostí vzdialená, vo všetkom povrchná, je charakteristické znamenie sociálneho života nášho zemianstva v týchto časoch. Kvet z tohoto života, dosť pekný a vyvinutý, vidíme na Jánovi Chrastinovi, tomto celkom spoločenskom mužovi a prostonárodnom veršovníkovi. Jeho Kalendár je až doteraz pamätný, ktorému sa ani Palkovičov ani Fejérpatakyho čo do krasochuti a výberu spoločenských žartov a vtipov nevyrovná. Chrastina bol učiteľom nižších, meštianskych tried na prešporskom gymnáziu a mal veľké zásluhy o tlačiarsku správnosť česko-slovenských kníh u Landerera od roku 1758 na svetlo vychádzajúcich. Jeho rozprávky vo veršoch o Taubmanovi, Geľovi atď. sú známe doteraz, hoci meno Chrastina akosi odznelo v literatúre aj v živote. Do tejto vrstvy literárne, aspoň literárne slovenských zaslúžilcov patria istotne aj tí, čo po ňom v korektorstve česko-slovenských kníh nastúpili, lebo toto náležalo bez odporu k tomu večnému nešťastiu českého spisovateľstva u Slovákov, že ani najučenejší ľudia nevedeli vždy bezchybne gramaticky písať. Veď to aj teraz ešte zakusujú tí, ktorí v mestách bývajú, keď skoro každú kázeň naskrze ortograficky sami prepopravovať musia. To je bieda. Najprv sa dá taká kázeň najbližšiemu priateľovi, ktorý vie trochu viac z českej gramatiky ako pôvodca, potom druhému, ktorý stojí v pokútnej povesti ako dobrý Čech, tak sa to už prekorigované potom komentuje daktorému z novších náčelníkov literárnych v mestách, s maličkou výhovorkou, že veru je to len tak napochytro písané, aby to teda trochu prekorigovať ráčil. A ten neborák sa ešte iba potom s tým do potu nakoriguje. Za starých časov tieto plienky českého spisovateľstva na Slovensku právali istí ľudia, ktorí sa tomu trochu priučili a už stále miesto prebývania, obyčajne v Prešporku pri tamojších školách, mávali. Časy sa ale zmenili a už teraz prosiť musia istí páni zas istých pánov, a — to je ad animam bieda! Ale aj pamiatku tých stálych korektorov si my obnoviť ideme. Boli medzi inými: Juraj Molitor, kostolník pri slovenskej cirkvi, a pracoval do roku 1749. Pavel Bordáč sa schválne učil slovenskej gramatike u P. Jakobeiho, a keď sa okolo roku 1752 učiteľom nižších tried na prešporskom gymnáziu stal, prijal na seba korektorstvo. Za ním potom dosadli na jeho stoličku korektorskú: Juraj Melian, hore spomenutý Chrastina, Samuel Čerňanský a iní. Najčistejšie sú knihy spod Chrastinovej korektúry. Najpamätnejší ale predsa bol Juraj Bahil, korektor slovenských kníh v Levoči, muž veľmi vzdelaný a pre slovenskú literatúru činný; vydal nedeľné perikopy a spísal historicko-kritický úvod ku knihám Starého i Nového zákona, pomáhal vydávať Komenského Orbis pictus a prehliadal slovenskú časť. Potom súkromne na Klenovci žijúc spísal Históriu kníh symbolických, O viere; mimo toho spísal výklad českých slov v Biblii Slovákom nezrozumiteľných atď., to všetko do roku 1759, v ktorom roku zomrel.

Už sa aj prozaici častejšie zjavovali na literárnom poli, menovite zasluhuje chválu Martin Lauček, ktorý pomimo veľkého množstva zanechaných rukopisov vydal: Vypsání života Gotharda, Zlatá baně, Konkordancia, Slze mučedlníků, Radostné prozpěvování a mnohé iné; pravda, skoro všetko len teologické. Narodil sa vo Sv. Martine v Turci roku 1732, naposledok bol v Skalici kňazom a zomrel roku 1802. Kázeň na jeho pohrebe od Sepešiho, sobotištského kňaza držaná, vyšla v Skalici roku 1804. Daniel Sartorius (nar. 1704) vydal viacej teologických spisov, tiež veršoval, a zostali po ňom v literatúre mnohé pamiatky. Matej Markovič (nar. 1707) písal veršom aj prózou a znamenitejšie jeho spisy sú: História cirkevní, Vypsání stolic království Uherského, História králů Uherských. — Pavel Doležal je pamätný pre jeho Gramatiku slovensko-českú roku 1746 vydanú a Donatus latino-slavicus,^[71] roku 1746 na svetlo pustený. Výborný je ale aj jeho Šlabikár z roku 1756, opatrený obrázkami a vtipnými veršíčkami. Na každú literu prikladá vtipný veršík, napríklad:

Michal Institoris Mošovský je povestný toho veku spisovateľ a hojnejší než mnoho druhých. Narodil sa roku 1733, na samý nepárny počet, ako aj jeho celý život je naozaj len taká jednotka, sedmička a dve trojky! Pre slovenskú literatúru urobil mnoho, pre slovenský národný život veľmi málo; vidieť na Mošovskom rozum, nieto v celom jeho živote čistej posvätenosti za život ľudu slovenského. On písal ako dáky Nemec, ale zisku sa korila jeho duša za živa a márnej chvály žiadosť po smrti; porobil dobre cudzím, aby ho chválili, ale o chválu vďačného potomstva slovenského nestál! Zlorečené to zabudnutie na svoj národ popečatilo veľa slovenských spisovateľov a Mošovský otvára bránu toho mrzkého počtu literárnych slovenských skrbcov. Mošovského príklad pilnosti nám môže všetkým slúžiť za zrkadlo; ale jeho zabudnutie na vlastný národ pri smrti nech nám je za výstrahu, lebo potomstvo sa nedá oslepiť daktorými našimi almužnami a vyrečie ostrý súd nad hnusnými žgrlákmi. Muž tento bol pilný spisovateľ, vydal mnoho spisov veršom aj prózou, viedol veľa vydaní kníh, písal k nim predhovory, pôsobil a účinkoval všestranne, bol neženatý a náramne zbohatol z literatúry slovenskej. Ale slovenský národ sa nestal účastným jeho bohatstva. A keď si pomyslíme, že už teraz s jeho peniazmi hospodária tí, ktorí našu mládež slovenskú zo škôl vyháňajú, chudobných do deviatej kože zodierajúc^[72] a slovensky sa jej učiť nedovoľujúc, teda nás len tým väčšia ľútosť nadchádza. Mošovský poručil tisíce cudzím, slovenskej literatúre, totiž ústavu prešporskému, mizerných sto zlatých, a to práve v tom veku, keď sa národ slovenský na krídla svoje chápať počínal! Čo to mohlo byť za srdce! Spisovateľstvo naše slovenské v tomto časovom okrese nenesie ešte so svojimi spismi hotovosť skutočného posvätenia sa za svoje ideály; písalo sa — písalo, ale tak úzko, tak clivo je človeku preberajúcemu tieto spisy a spytujúcemu ich okolnosti, v ktorých sa zjavili. Bár sa už obsažnejšie myslieť, spisovať a radiť počínalo, bár sa už krajšie hviezdy slovenských osobností zjavovali, všetko to ešte neuspokojuje slovenského človeka, lebo všetko to zas vidíme upadať späť tam do špinavej ziskovnosti, tu do žiadosti márnej chvály sveta alebo do podlej bojazlivosti, ktorou ogabalosťou ducha stravované sú aj samé skutky dobré a vôľa pôvodne šľachetná. Tablic vyhováral Mošovského, že tak málo urobil pri smrti pre literatúru slovenskú, akoby si bol chcel popredku zotrieť fľak zo svojho hrobu; nevieme, kto bude Tablica vyhovárať za to, že nechal Maďarom svoje slovenské peniaze! Kollár aspoň obom vyčítal ich skrbecké hriechy. Tí naši boháči nastĺkali v 18. storočí peňazí, aby ich v 19. naši nepriatelia na zničenie nás mohli spotrebovať. Nech prepáči láskavý čitateľ, že sme sa pri tomto nemilom predmete trochu dlhšie pobavili, museli sme o týchto veciach hovoriť, hovoriac o literárnom živote slovenskom, najmä keď nám život nie je to číre pedantné spisovanie, ale s tým spojené skutky opravdivého posvätenia seba národnému životu. Kde ale človek špinavé žgrliactvo pri tých, čo vedú predok, v spisovateľstve zhliada, hriech by bol neohlásiť sa pri tom, aspoň k výstrahe živých!

Vyznačili sa za časov Mošovského ako spisovatelia v próze aj vo verši ešte aj iní, ako Ján Tonzoris, kňaz istebniansky, ktorý pomimo teologických spisov zanechal po sebe aj lekársku knižku: Sana consilia medica, aneb zdravá rada lekárska, v Skalici roku 1771. Samuel Čerňanský zložil veľa piesní a modlitieb, písal tiež Nejhlavnější pravidla slovenské dobropísebnosti, Pamatné Příhody Hraběte Beňovského a iné. Pavel Šramko sa v okoliach slovenských až doteraz ako muž veľkej učenosti chváli. Narodil sa vo Veľkej Revúcej v Gemerskej stolici, zomrel v Klenovci ako kňaz roku 1808. Spísal pomimo menších prác, ako sú Běh života Marie Theresie, Česko-slovenská Liternice, obzvlášť veľké diela: Recko — slovenský Slovár, vo fólii, 3 hrubé diely; Vypsání skazy Jeruzalemské, Pamatný sloup, atď., atď., ktoré ale len v rukopisoch ostali. Jeho pôsobenie sa vzťahovalo hlavne na jeho okolie, v ktorom veľa duchov k činnosti mal a tiché podanie národného života svojim veľkým vplyvom na súvekých prenášaním šíril a udržoval, zato aj jeho pamiatka doteraz ostáva živá u potomkov. U nás Slovákov je to pozoruhodné, že aj medzi samými učenými má podanie veľkú moc. Nie jeden učený a zaslúžilý muž hoci priam ani nevydal bachanty, nech len robil na poli národného hýbania sa, lepšiu má povesť medzi potomkami ako takí tablicovci a mošovskovci, čo pri smrti zabudli na svoj národ, z ktorého mozoľov, pokým žili, sa obohacovali. A toto prechovávanie podania o dobrých dušiach je spravodlivé. — Ján Hrdlička, maglódsky kňaz, účinkoval mnohými spismi na svoj vek, ktorých sedmoro teologického obsahu vydal, pomimo ktorých aj články časopisecké písal. Matej Šulek bol muž bezpríkladnej trpezlivosti a pilnosti v spisovaní. Pospisoval veľké množstvo kníh, ale po slovensky len veľmi nepatrné veci vydal, napríklad: Recept Boží, jednu kázeň, daktoré verše a podobné maličkosti. V rukopisoch po ňom ostalých sa viacej jeho spisovateľských prác nachodí, sú to veľké folianty v Tisovci pod opaterou tamojšej cirkvi evanjelickej schované. „Všetky Šulekove rukopisy nevládali sa na talige odviezť“, píše mi Škultéty^[73] náš ako hodnoverné svedectvo jedného očitého svedka. Šulekovský rod je pamätný pre slovenský národ, lebo tento dostal z neho veľa činných, ráznych, horlivých mužov, z ktorých doteraz veľa požehnane účinkuje na blaho a šťastie Slovenstva. — Výborný prozaik je aj Michal Semian, dakedy pezinský kňaz, narodený vo Vradišti pri Skalici roku 1741. Písal mnoho veršom aj prózou, menovite zložil veľa krásnych piesní, hymny a od svadobných mimo teologických spisov a vydania Biblie spísal a vydal: Historické vypsání knížat a králů uherských, v Prešporku roku 1786. Obľúbený román Kartigám preložil^[74] a slohu svojho plynnosťou a krásou v spoločnostiach slovenských udomácnil. Sloh Semianov je príjemný, snadný, okrúhly a kvetnatý. Jeho živá pamiatka doteraz trvá nielen v spisoch, ale aj vo vnukoch, reči a národnosti slovenskej tak ako on milovných. Ľudovít Semian, jeho vnuk, terajší kaplán myjavský, vydal už tiež daktoré literárne pokusy, najmä ale blahoplodne účinkuje na vzdelanie ľudu slovenského. Pripomenuli sme toto len tak bokom, že sa radi stretáme na poli literárnom s vnukmi slávnych dedov, tým radšej, o koľko redšie sa stáva, že by cena ducha a znamenitosť dedená bývala vnukmi. — Štefan Leška bol veľmi plodný spisovateľ teologický, vydal desatoro spisov rozličného obsahu, zomrel v Kereši ako bývalý pražský superintendent a naposledy tamojší ev. kňaz. Jeho šľachetný syn, statočný dedič mena aj cností otcových, je interesantná postava v terajšej slovenskej literatúre, o ktorom i tak nám príde čas zvlášť hovoriť. Eliáš Marček vydal v Prešporku roku 1768 Spis o Životném květě; Daniel Lehocký roku 1786 tiež v Prešporku Spis o Vychovávání. Jeden z najposlednejších spisovateľov ku koncu 18. storočia je Ondrej Plachý. Spísal a sčasti aj vydal do dvadsať rozličných väčších spisov. On je pamätný pre literatúru a žurnalistiku slovenskú menovite vydávaním svojho spisu pod menom Staré noviny, ktorý vychádzal štvrťročne a obsahujúceho známosti a dobré články hospodárske, historické, geografické, filozofické, fyzikálne atď. Dlho sa síce tiež neudržal, ako Belove, Tállayho, Korabinského a iných, svedectvá to hrozné o národe našom v tých časoch, toľko učených ľudí bolo a ani len takéto časopisy si nevedeli udržať! Medzitým — tak to ide, kde nieto rozvinutého národného povedomia, tam čo by archanjeli vstupovali na zem a počínali robiť, predsa nevydržia a národ vždy len odkväckáva. Knihy Plachého sú ešte aj tieto: Primitiva latina cum interpretatione Slavonica,^[75] v Trnave roku 1807. Evanjelický Funebrál, v Štiavnici roku 1798, druhé vydanie v Prešporku roku 1820 obstarané. Život Martina Luthera, v B. Bystrici roku 1791. Reči písma sv. s Predmluvou, v Bystrici roku 1799. Zákon krajinský, z ohledu náboženství vydaný, roku 1791. Postylla domovní, v Bystrici roku 1805. Dva hrubé diely: 1. strán 264, 2. strán 527, Agenda Ecclesiastica slavica. Kochaní se s Bohem,^[76] z nemeckého preložené, v dvoch dieloch, strán 1154. Mimo týchto vyšli ešte aj daktoré jednotlivé kázne od neho. Ale v rukopisoch zostalo po ňom veľa znamenitých diel, ktoré sú dôležité pre literatúru, z ktorých pripomíname tuná len daktoré, a síce: Atheismus ex principiis veteris philosophiae populariter refutatus, De nexu Protestantium & Romano-Catholicorum, relate ad negotium religionis in Hungaria, Historia Ecclesiarum Ev. A. C. in Inclita Provincia Thurociensi a reformationis temporibus deducta, Historia Eccl. Protest. sub regimine Aug. Mariae Theresiae in Hungaria.^[77] Ale načo bych viac vyratoval, veď je toto dostatočné k tomu, aby sa pamiatka muža tak horlivého a pilného vo vďačných srdciach jeho potomkov obnovila. Michal Štaigel, narodený roku 1769 v Slanej, napokon kňaz v R. Brezove, vydal Metodológiu a daktoré pojednania v Solenniách Malohontskej bibliotéky vytlačených. — Zvláštna tiež jedna postava z veku tohto sa díva na nás v mužovi literárnom, bystrom, a síce v Ladislavovi Bartolomaeidesovi. Bol kňazom v Ochtinej, narodil sa v Klenovci roku 1754, jeden to z tých živších a pružnejších duchov slovenských, ktorí zdrúzgajúc reťaze polemickej, úzkoprsej pedantickosti, bombastického scholasticizmu a mŕtvej štylistiky, sa slobodnejším duchom na veselšie pole učenej činnosti pustili a ideálnejšiemu spytovaniu histórie a života cestu kliesnili. Články Bartolomaeidesove, ktoré do mnohých novín posielal, pripravovali cestu spravodlivejšej literárnej kritike, objasňovali otázku slovenskej literatúry, oceňovali plody literárne a oboznamovali obecenstvo so stavom a lósmi slovensko-literárneho života. Zvláštnych spisov do pätnásť spísal a zväčša aj tlačou vypustil na svetlo, medzi ktorými pamätnejšie sú tieto: Commendatio de Bohemis Kis-Honthensibus, Vittenbergae anno 1783.^[78] Spis veľmi dôležitý, krásnym duchom a historickou spravodlivosťou písaný. Spis užitečný a velmi potrebný od Doctora Grobiana s uprimností učinený, v němž napomíná pilně k ostřihání mravů, v B. Bystrici roku 1784, kniha mravokárna a na svoj vek dobre pôsobiaca. Rozmlouvání Jozefa II. s Matějem I. Korvínus rečeným, roku 1790. Geographia, roku 1798. Memorabilia provinciae Csetnek. Notitia historico-geographico-statistica, Comitatus Gömör, v Levoči 1806 — 1808. De Sajone amne natura navigero.^[79] Vydal aj daktoré kázne slovenské. Pamätný a pre svoju učenosť doteraz spomínaný je Matej Holko najstarší, ktorý nie tak v literatúre ako viac v živote učenom spoločenskom literatúru a umenie medzi Slovákmi rozširoval, ale sám tiež veľa nevydaných spisov po sebe zanechal. Narodil sa v Tisovci roku 1719 a zomrel 1785. Medzi jeho mnohými rukopismi pamätnejšie sú: Index virorum literatorum Bohemorum, Moravorum etc. — Errores, a Bohemis et Slavis decantati, sive loca in cantionibus bohemico — slavicis calculum non promerita, vel virgula censoria digna. — Jiskra in Hungaria, sive de rebus gestis Jiskrae et Bohemorum in Hungaria. — Exules Bohémi et Moravi, quorum memoriam vitarum scriptorumque ab iis editorum recensione hoc specimine ad posteros propagare illustrareque voluit Matth. Holko.^[80] Všetky tieto rukopisy sú bohaté pramene pre históriu českých vysťahovalcov, škoda, že tam v prachu hnijú bez úžitku; kto bližšie nich býva, mohol by veľkú službu preukázať literatúre a histórii, keby aspoň kratšie výťahy z nich porobil a v časopisoch našich so slovenským obecenstvom zdelil. Lež pre našu slovenskú literatúru bez odporu najdôležitejší jeho rukopis by bol tento: De eo, quod nimium est in restituenda et sectanda linguae slavico — bohemicae puritate, sive adversus Bohemismi superstitiosos sectatores, et id genus alia.^[81] Z tohto názvu vidieť hlboký hlas slovenského srdca, búriaceho sa proti tomu neprirodzenému a pre Slovákov neprimeranému čechizovaniu slovenskej reči. Holko bol prorok síce na pustatine, ale predsa veľký prorok krajšej budúcnosti literárno-slovenskej. Lebo nielen tamten rukopis svedectvo vydáva o tom, ale aj tie hojné zbierky prostonárodných slovenských piesní, ktoré toľké služby preukázali Kollárovi pri jeho vydávaní spievaniek slovenských. Celý rukopis týchto spievaniek svedčí o jeho veľkej pilnosti, pečlivosti a svedomitosti, s akou tieto drahé kvapky krvi národnej, tieto poklady a diamanty z búrky časov zachované opatriť sa usiloval. Nadpis toho rukopisu svedčí, akým cieľom ich zbieral: Cantiones etc. de patria nostra, bellis, arcibus, viris et variis casibus etc. ne intercidant collectae atque descriptae manu Matthiae Holko.^[82] A s akou útlosťou opatroval tieto dedičstvá národné, svedčia jeho slová v predmluve: Rythmos inconcinnos, vel alia non attendam prorsus, historica unice respiciam. Aequorum censorum nemo unquam vitio mihi vertet, si quid fabulosi etiam connotavero. Licebit ex his et similibus et historicas et alias veritates perspicaeibus elicere.^[83] Dobre si prorokoval, nebohý, my požehnávame hrob tvoj a tešíme sa z príchodu tvojho do tmy, v ktorej si zažíhal svetlo, aby sme my k čistejšiemu poznaniu prísť mohli. V slovách tohto muža sa silou prorockou derie na svetlo génius národa slovenského, a ešte nám nadhadzujú daktorí, že sme my novotári, zvestujúci čosi nového, čosi nevídaného. Veľa mužov chcelo to, čo my chceme, ako aj ďalej budeme vidieť. Život tohto muža by nám mohol jeho vnuk pán Matej Holko, terajší rimabanský kňaz, spísať a odostrieť, srdce tak šľachetné, myseľ tak živú predviesť pred obecenstvo vďačného potomstva malo by veľmi dobré následky; nech by svedectvá minulosti ešte aj terajšie tmy predsudkov rozháňali, pri ktorej príležitosti by sa aj o jeho rukopisoch obšírne pohovoriť mohlo. To samé by aj o svojom otcovi, tiež Matejovi, ten samý (mohol) urobiť a v oslavovaní a oceňovaní deda a otca tiež svoju zásluhu a česť hľadať. A my by sme aspoň o daktoré nákresy pre nás časopis predmenovaného pána farára prosili.

Tento druhý Matej Holko, syn tamtoho a otec terajšieho rimabanského pána farára, je tiež veľmi dôležitá postava pre literárny život Slovenska. — Narodil sa v Skálniku roku 1757, zomrel v Rimabani roku 1832. Tento muž je zakladateľom Malohontskej bibliotéky, ktorá má veľké zásluhy o literárny život tamtých strán a o samu literatúru. On prebudil jak známeho aj v literatúre slovenskej Jána Feješa, tak aj Petra Kubíniho, pánov slávnych a literatúry slovenskej pomocníkov a napomáhateľov horlivých, ktorí jeho samého potom podporovali. Táto bibliotéka mávala svoje schôdzky, pri ktorých sa držiavali reči a čítali všakové práce a pojednania, ktoré sa potom aj tlačou vydávali pod názvom Solennia Bibliothecae Kis-Honthanae. Týchto solenií vyšlo doteraz 25 zväzkov. Obsahujú v sebe pojednania historické, filologické, filozofické, geografické atď. v reči latinskej, slovenskej, uhorskej; pravda, že s neduhom ducha času aj táto spoločnosť od úmyslu zakladateľa sa vzdialila, takže čím ďalej, tým redšie sa slovenské práce v tých zväzkoch nachádzajú. Teraz už sám tento ústav len živorí a najmä pre náš slovensko-literárny život je celkom stratený. Zakladateľ tejto bibliotéky písal tiež veľa pojednaní do tých solenií, ako aj rukopisy daktoré po sebe zanechal. Urobil si aj tento zásluhy o zbieranie národných piesní, a tak môžeme s hrdosťou o týchto našich mužoch hovoriť; ale najmä štúdiá mladých Slovákov sa bezpečne môžu zakosíliť o zmýšľanie týchto mužov a ich náhľad na život literárny slovenský. Po dlhom premŕvaní sa v staršej slovenskej literatúre s radosťou sme sa pozastavili pri týchto mužoch, ktorí celým srdcom národnosti slovenskej oddaní súc tak ideálnymi pohľadmi do budúcnosti v praktickom pracovaní sa vyznačili. Z pliec týchto mužov dostávame snadnejší priehľad na vrch všetkých tých snažení literárno-slovenských, lebo v nich je možnosť vidieť nevyhnutnú potrebu ako snaženia bernolákovsko-fándlyovsko-hollovskej strany, tak tiež usilovanie Kollár — Godra — novoliterárne. Lež aby sme zas veľmi vysoko nevyleteli, musíme sa spiatkom poohliadať, či nám daktoré klasy na poli povedomia slovenského nezaostali, ktoré tiež zobrať a do stodoly literárnej vniesť musíme. Lebo jesto ešte za nami daktoré dôkazy toho, že Slováci, bár si ešte ani tak, ako to vidíme u Holkovcov, nevyslovili svoju nevôľu nad češtením ich jazyka, predsa praktickým citom vedení slovenčili a k nárečiu svojmu sa skláňali.

Nestihli sme pre valiaci sa prúd reflexií o slovenskom živote pripomenúť ani Alexandra Macsayho, kňaza z rádu pavliniánov, ktorý už roku 1718 svoje kázne poslovenčené vydal pod názvom Panes primitiarum aneb Chleb prvotiny, t. j. Kázně na nedele celého roku, v Trnave roku 1718. Posvätené sú grófovi Adamovi Kolonitsovi. Ani sme nemohli menovať jednotlivé kázne, ktoré od roku 1743 na svetlo povychádzali, a teraz nám stačí pripomenúť, že ich skutočne veľa vyšlo a že ich v rokoch 1831—1834 pilno pozhľadávané pán Michal Rešetka v Trnave na svetlo poznovu v dvoch dieloch vydal; náklad viedol na ne nebohý kanonik Juraj Palkovič. Daktoré mená pôvodcov nebude od veci pripomenúť, a síce: Ignác Fr. Hozlpek, Ján Terlanday, Ján Najmer, Michal Petrík, Serafín Pissek, Ján Besko, Anton Gyattel, Jozef Nagy, David Gašpar Lukačovský, Ján Filo a mnoho iných. No už teraz môžeme si dačo povedať o celom tomto slovenskom, vždy viac a viac proti čechizovaniu slovenského literárneho jazyka sa stavajúcom hýbaní. To je pravda, že od konca 17. storočia, čo totiž, nakoľko je nám známe, v slovenskom nárečí vyšla prvšia kniha hore spomenutého Žilinca Mikuláša Tamášiho, až po samého Bernoláka v celom 18. storočí nezjavil sa duch povolaný, ktorý by bol to povedal a priviesť sa osmelil, čo len tušil Holko a čo Bernolák vyslovil a vyviedol. Pusto a clivo je z tohto ohľadu skoro v celom storočí, aspoň clivo po Bernoláka, nebolo tuná ani muža, ktorý by bol tajnej myšlienke slovenského kmeňa sa posvätil a cestu razil, ani verejnosti a národa hýbavého, ktorý by bol mohol pokrmu dávať vyslovovateľom dnukajších túžob národa. Sám obsah tých kníh, ktoré sú a predsa ostanú reprezentantmi úsilia slovenského, nemohol si cestu vyrúbať k srdcu národnému, lebo bol veľmi obmedzený, menovite ale preto nedostatočný, že sa obmedzoval len práve na polemiku teologicko-náboženskú, na ktorej i tak veľmi mnoho sa prv po česky pracovalo, ktoré teda už nič nové nedonášalo, žiadne nové myšlienky v národe nekriesilo a práve preto ani samej slovenčine výraznú a rozhodujúcu boj-službu nedonášalo. Samej polemike len slabo slúžilo odchodenstvo od českej reči; medzitým, už sme povedali, že to bol čo do národného slovenského povedomia istý nisus, ktorým hovorili tajné moci života slovenského. — Živel český mal viacej sily v samom kmeni slovenskom, bo bol hneď gramaticky, hneď syntakticky, hneď lexikálne, hneď numeračne dokonalejší ako to vtedy ešte len slabé chcenie slovenské. Mdlobu túto napomáhal aj ten ohľad, že sa vlastne len pokazenou češtinou písalo, tak totiž, ako sa nikde na svete nehovorí, vo všetkých spisoch, ktoré po Bernoláka vyšli, panuje samá nedôslednosť, viacej sú české ako slovenské, večný galimatiáš, žiadna typickosť, žiaden blahozvuk, žiadna forma reči! Akože by teda táto mdloba, tento nefilologický hriech bol mohol zachvátiť národ, ktorý videl, čítal a počúval oveľa krajšiu, vycibrenejšiu, vyokrúhlenejšiu reč česko-slovenskú. K tomu si predstavme tie veky, kde literatúra ešte nebola národná potreba a nevyhnutnosť! Medzitým išlo to predsa svojou nutnou cestou, a inak to ani ísť nemohlo. Prečo, povieme si v daktorých nákresoch.

Nič nie je tak zodrané ako to ustavičné opakovanie plačov a jeremiád na nekonečnosť nárečí a nárečíčkov, podnárečí a podnárečíčkov slovenských, pre ktoré vraj Slováci nemôžu mať jednej, svojej vlastnej reči literárnej a literatúrnej, lebo vraj ktoréže sa dá pozdvihnúť na trón vojvodský a panovnícky, či krekáčtina, či šariština, či zemplínčina, či hanáčtina, či liptovčina atď.? Zasmiať sa človek musí na to, koľko tu títo páni nárečí natvorili. Pán Štúr im ale pomohol ešte k daktorým nárečiam, a síce k „tustovskému“ (od trenčianskeho slova tustý miesto tlstý) a iným, lebo veru práve tak oni robia nárečia slovenské, hneď každý kocúrkovsko-krekáčsky žargón na stupeň vlastného nárečia povyšujúc. Môže sa nás teda pán Kollár teraz spýtať, či to tustovské nárečie nepovýšime na literárnu reč. Ale všetky tie rečové rozličnosti na Slovensku sú len domáce a časové a nič neprekážajú literárnej jednote medzi Slovákmi, lebo jesto v Slovanstve jedno slovenské nárečie, ktoré je také ukončené, zaokrúhlené, sami v sebe dôsledne koncentrované ako ktorékoľvek druhé nárečie slovanské, ba nárečie naše slovenské má také cnosti, také bohatstvá a poklady, aké vari žiadne vzdelané nárečie slovanské nemá. To je nevkusná reč pomenovať jedno nárečie sviniarčinou a kočištinou, a tento spôsob rozumovania náleží medzi luzu a nie do literárnej debaty.^[84] To vieme všetci, že nuansí jesto v našom nárečí dosť, jazyk je odblesk národa, jeho ducha, mravov a povahy, živý, čerstvý, svieži kmeň slovenský má aj reč takú. Váhavý, pustovný Maďar má aj reč jednotvárnu; proti tomu Slovák jeden celok z tisíc rozmanitostí krásne a súmerne spletený. Opravdivá okrúhlosť jazyka sa nedá vytvoriť z jednotvárnosti, ale z plnokvetnej, plnoživotnej rozličnosti, ako práve naše nárečie je utvorené. Maďari dobre cítia túto potrebu a to, čo im chýba, hľadia silou-mocou doplniť. Tak si už nedávno vo svojej učenej spoločnosti 12 rozličných maďarských nárečí vytvorili a menovali výbor, ktorý tieto nárečia skúmať a z nich pomoc ťahať má. My naozaj máme bohatosť nárečovú — a chceme ju potupovať a zahadzovať. Podľa nášho presvedčenia nieto na Slovensku ani viacej ani menej nárečí ako jedno, a to je čisto slovenské, za aké toto naše nárečie spisovné priatelia aj nepriatelia uznali aj uznávajú. Ak má čo byť z kmeňa slovenského, ak on má byť platným kmeňom v Slovanstve a platným národom v človečenstve, ak má náš kmeň byť to vo svete, čo je implicitne v sebe, v svojich vlastnostiach, možnostiach a daroch, teda neomylne musí dosiahnuť ideál čistého Slováka. A keď si to uznáme, že musíme byť najprv Slováci vzdelaní a osvietení, to už potom samo sa bude rozumieť, že z tej vzdelanosti nevytvoríme najvlastnejšie sedalisko ducha, jazyk národný. Čo by to za hybrid bol náš kmeň, keby on sám v sebe žitie hľadal, sám sa k vysokosti vzdelaného národa driapal a ani by len reč nemal, jedni by mu písali po česky, druhí po trnavsky, tretí po šarišsky, lebo že česká reč nemá tej moci, aby stopila v sebe slovenské zvláštnosti, to sa dokázalo do zunovania všetkých, ktorí chceli aj skutky národné a nielen knihy. Od tristo rokov sa usilovala čeština podmaniť si sestru slovenskú, a predsa to nebola vstave. Prišla teda potrebne tá hodina, aby kmeň slovenský, prebudiac sa k povedomiu svojho určenia a povolania, aj svojej reči sa lapil a chtiac jednotu v sebe, zjednotil sa aj v reči. Na tomto stanovisku a obrate národného života iste nenapadne žiadnemu rozumnému človeku, hlasovať za krekáčtinu, trpáčtinu, trnavčinu, čo priam sa aj sem a tam pieseň, sloha, verš, výkričník a sada v tom samom podrečí vytlačí. Nuž veď Viedenčania, Berlínčania atď. dosť sa natlačia svojich uličníckych žargónov, a predsa nemecká literatúra nezná nič o podobných nápadoch, aké na nás daktorí pánkovia pre slovenčinu urobili. Tá smiešna miešanina slovenčiny s nemčinou po banských mestách, s maďarčinou po Dolniakoch, s rusnáčtinou po Abaujskej, Zemnenskej a Beregskej stolici, so srbčinou v Báčskej, Banáte, po hraniciach atď., s chorvátskym nárečím v Železnej stolici, nie je žiadne nárečie, ani si ona žiadnych nárokov na literárnosť neosobuje. — Dajte vy, páni odporníci, len nám pokoj a nebojte sa, že by tieto vami tak menované nárečia robili prekážku stálej jednote slovensko-literárnej. Miešaninu tú za embryo vyhlasovať, z ktorého by sa mal literárny organizmus vytvoriť, môže len blázon, ktorému sa mozog pomútil, a nie vzdelaný človek! — V ľude slovenskom je jedno podanie živé, a síce to: že slovenská reč je najdokonalejšia, najrozšírenejšia, najkrajšia; s týmto podaním sa myseľ slovenská zaoberala a nevedela vlastne, čo s tým má robiť. S českou rečou sa nie dostatočne mohla uspokojiť, lebo vidíme, že Slováci oddávna svoju slovenčinu kde len mohli, tam vtískali, veď sme videli, odkedy sa čeština naozajstne slovenčiť počínala od slovenských spisovateľov. Slovenské knihy sa množili s ďalším a ďalším písaním, lebo čo rok to rok prichádzali Slováci jasnejšie k tomu povedomiu, že aj Slováci dačo sú a byť majú. Povedali sme, že nebolo zvolené šťastné nárečie, ako také, ktorým sa vlastne nikde nehovorilo, a to musíme ospravedlniť. Nebolo možné, aby slovenský kmeň urobil preskok, zato ani naraz neprišiel k tomu Bernolákovmu princípu: Slováci, píšte si po slovensky, ale sa to stávalo pomaly. Čistá slovenčina, ako nárečie hlbokých Tatier, ako reč pôvodná, od všetkých nárečí slovanských odchodná, nemala ešte v tých i tak dosť napnutých a obmedzených časoch žiadne poručenstvo z minulosti, žiadnej podpory v prítomnosti, rozpadnutej po interesoch sebe odporných, žiadnej historickej podstavky, a tak žiadneho práva k životu, hoc priam sa ona aj vtedy vyznačovala tou istou, ktorou teraz, logickou aj estetickou, ako Kollár vraví, dokonalosťou. To sa nemôže teraz ako pium desiderium vyslovovať, aby ňou sa bolo písalo. Krajomluvy nemali zástupcov, iba jedna takáto krajomluva slovenská ukazovala aj svoje poručenstvo, aj mužov literárnych ju zastupujúcich, a tá sa menom slovenského génia odvážila kročiť na pole samostatnej slovenskej literatúry. Bolo to podrečie trnavské. Keď pozrieme do tých, nami hore vyrátaných kníh, teda nachádzame, že je to tam miešanina českého so slovensko-trnavským nárečím. Lebo nielen to, že česká reč bola panujúca a mysle všetky na Slovensku prenikla, ale aj samé geografické položenie to so sebou donášalo, aby vystupovanie slovenského nárečia na literárnu hodnosť neodskakovalo ďaleko, ale kročilo na najbližší schod, a ten bol geograficky aj lingvisticky najbližšie k českému — nárečie skalicko-trnavsko-slovenské. Veď vieme, že ako v prírodnom, tak ani v duchovnom procese nieto skoku, a tak aj kroky slovenského povedomia, podľa toho uvažované, ospravedlnené sú pred tými, ktorí v pravde veci chápať vedia. Slováci kráčali ťažko, pomaly, zdĺhavo, ale keď máme len trochu filozofickej trpezlivosti k šľakovaniu šľakov národného ducha, môžeme sa veľmi ľahko presvedčiť, že oni predsa celkom dôsledne ako jeden mravný celok, ako jedna národná osoba žili a pokračovali. Naša literatúra je svedectvo jasné, že sme sa ťažko, a len akoby po kvapkách, ale že sme sa predsa kryštalizovali a utvárali v jednu obecnosť literárnu, v jednu myšlienku Slovenska.

Slováci v tom najprvšom sebacite, v tej sviatočnej hodine svojho precitnutia nemohli razom vidieť to, čo my, ich potomci, my, ďalší synovia podania slovenského o slovenstve, teraz vidíme, nemohla sa ich duša pre búrlivosť vekov, aké ju na reči držali, prebiť do tých ďalekých zásvetov rozvinúť sa majúceho v budúcnosti povedomia národného. — Ako keď sa zo sna vzbudí človek a razom pohliadne do bleskov vychádzajúceho slnca, nič istého nevidí, necíti, ako dáku blahoslavenú krajinu svetla, a zažmúriac oči v mysli chová obraz skvelou hmlou zjavenej krajiny. Tak sa môže slovenská myšlienka prirovnať k tamtomu vzoru z ohľadu tých precitlejších Slovákov, ktorí teda vyvolili to, čo im bolo najbližšie. Horné strany tatranské v tuhom chrapote dospávali sen svoj tisícveký; kraje dolné, ako bližšie k historickým kmeňom, a menovite k historicko-literárnemu českému, sa živšie prebudili k národnosti. Prebudený mal právo svoje slovo na štebeľ životného panovania v literatúre povýšiť; prvší nálezca je vždy uzurpátor slobody a panstva: a to boli Slováci z týchto okolí, v ktorých sa práve teraz čistejšia slovenčina k životu svojmu hlásiť počala. — Darmo, darmo sa na našich mužov uharkali českí aj slovenskí spisovatelia, že robia rozbroj, že píšu proste, že sú pôvodcovia slovenského nešťastia; márnosť a nedôvodnosť tohto posmešného uharkania sa naše časy už dosýta sa napreukazovali. Ale pravda, že aj toto kapriciózne nedorozumenie sa dá ospravedlniť; česky a česko-slovensky píšúci spisovatelia boli ako v dedičnom práve úžitku a filozofická vzdelanosť nebola u nich toľká, aby sa boli mohli povýšiť nad stoletý zvyk a počuť hlasy hlboké národného ducha a povolania. Všetci tí naši starkí nevideli v reči slovenskej ešte nič inšie ako len nástroj v modlitbe, aj to nota bene len k tej forme modlitby, akú im minulosť zanechala. To si teda môžeme pomyslieť, aké to bolo vzbúrenie v duši takého dobráčika, keď si on pomyslel, že by sa ináč mal modliť, než sa jeho dedovia modlili. Zato aj čo nemalo formu modlitby alebo kázne, to bolo od zlého; stadiaľto si môžeme vysvetliť aj to terajšie odvolávanie sa aj tých najobmedzenejších ľudí na Slovensku na biblický sloh! Medzitým toto všetko je slabé proti stentórnemu hlasu návalov života a potrieb národných! Tieto si pretínajú a prestreľujú cestu cez ozorné skaliská a priečne naváľaniny a nejdú módnymi nôžkami, ale hrmenným krokom víťaziaceho povedomia tisícvekej spravodlivosti. Zato aj nemohlo byť to počínanie udusené a čím ďalej sa pomkýnali veky k predku duchovných slobôd, tým väčšmi rástlo a kvetom sa obsýpalo toto žitie duchov slovenských. My teraz veru musíme obdivovať tú stálosť ducha, tú vytrvalosť slovenskej mysle, ktorou sa vyznačovali tí, čo sa usilovali písať po slovensky, lebo na nich hrmelo zo všetkých strán a pomoci nemali žiadnej. Múdrosť sveta je vždy nadutá, ale nikdy nevie povážiť tú moc, ktorú má v sebe vystupovanie novej skutočnosti, ktorá bár je v svojich počiatkoch, formou výstupov prvotných sprostá a nevkusná, predsa pribýva a šíri sa očividne a potom zatriasa bránami pekla. To boli nápady hrozných bôľov — ktoré sa rozvinuli teraz, keď už skutočne syn slovenský na svetlo prichodí, ten pravý, ten skutočný jazyk slovenský.

My tie nápady národných bôľov nakreslíme, a to tým ochotnejšie, že čím viacej sa myšlienka slovenská z ohľadu literárnej reči slovenskej vynárala a objasňovala, tým širšia sa nám aj sama literatúra objavuje. Napnutosť duchov bola veľká, odpor silný, boj ukrutný, ktorého sa slabosi ľakali, ale silní ho pekne-rúče a statočne až na naše časy prechovali, v ktorých, ako vieme, s celým vybúšením plameňov náruživosti sa obnovil, vari aby nikdy viacej nepovstal, a prišlo k nám to vyžiadané, vyplakané, vytúžené, ťažko vybojované zmierenie a stopenie sa v jedno všetkých spisovateľov a vedomcov, áno, všetkých synov a dcér slovenských.^[85]

Lež ako sa javila empíria literárna, z ktorej sme svoje reflexie naťahali, o tom musíme tiež počet svoj zložiť. Nárečie slovenské, ktoré už koncom 17. storočia svoju hlavu dvíhať začalo, menuje sa napospol bernoláčtinou, bár Bernolák len na konci 18. hlas svoj pozdvihol. Maličké porovnanie nám tu trochu svetla dá: ako daktorí evanjelici protestantizmus ešte hen do Mojžišových časov hľadať idú, tak aj u daktorých pochopy nespytujúcich Slovákov je bernoláčtina všetko to slovenské slovensky písať probovanie, a to počnúc od Žilinca Mikuláša Tamášiho až po Jána Hollého. Nech sa teda ten storočný odsek, v ktorom sa na literárnu hodnosť domáhala tá s češtinou pomiešaná slovenčina, menuje bernolákovský, s celým tým štvrťstoročím, ktoré vybieha do 19. veku: muži znamenití krstia na svoje meno nielen budúcnosť, ale istotne aj veľkú časť minulosti. O to hádku nepovedieme. Na tamtie naše reflexie pripneme už teraz bezprostredne nášho Bernoláka a jeho vek a pôsobenie.

Mladé pokolenie je taká mladá dedinská chasa, keď sa na zvon šturmovať má pri príhodách osudných, prvšia letí na vežu a bije na jeden bok zvonov, keď horí, combáľa slobodne zvonmi, keď ide biskup alebo kráľ! Príchod nového princípu, klepanie podzemských, predživotných duchov na kôru skutočnosti čuje najsamprv duch mladého, slobodného pokolenia. Tu je srdce dengľavé, tu sú čuvy pružné, tu je duch čujný, lebo tu nemá šľapy vyryté ťažký obrovský zvyk, tu nieto stuhnutý rozum, ktoré veci len k počtom a skúsenosťou sto ráz vyopakovaným gajdošským hudlikaniam vedú: a preto nová sila mladými duchmi vyslovovaná aj uskutočňovaná, podopieraná, aj k zrelosti doprevadená býva. Po tých predchodných krokoch slovenského génia prostriedkom jednotlivých zjavov literárnych urobených, clivo bolo vo vzduchu literárneho života a s ťažkosťou sa čakal dáky vysloboditeľ z toho labyrintu, do akého to habkanie, tie pokusy a hádaniny slabo-literárne obecenstvo uvádzali. Lebo, ako sme už nadriekli, nebolo naprosto žiadneho pravidla, žiadnej gramatiky, tým menej slovníka, syntaxe, filozofie reči slovenskej. Tu teda povstal v útlom veku, srdcom dengľavým mládenec slovenský, ktorého oko bolo obrátené k nebu ktorého duch smelo letel nad zaprášené cesty zastaralého zvyku, a ktorý prvý povedal zreteľným slovom: Slováci, píšte po slovensky, tu máte moje slovo o vašej reči — a tento mládenec bol Anton Bernolák, učenec prešporského semeniska. Slovo jeho bolo pojednanie v latinčine spísané: Dissertatio philologico-critica de Literis Slavorum, de divisione illarurn, nec non accentibus, cum adnexa linguae Slavonicae per regnum Hungariae usitate compediosa simul et facili Orthographia. Roku tisíceho sedmistého osemdesiateho siedmeho!^[86] A hlas tento nebol viac hlasom na pustatine, lebo stá hlasov sa ozývalo a mládenca pozdravovalo, o ktorom neznámi mysleli, že je sedemdesiatročný, bachantmi obklopený, prachom starých biblioték zapadnutý starec, a známi i neznámi, starí i mladí menovali ho svojím otcom, vodcom, náčelníkom literárnym, povolaným za vyslovovateľa ich vlastných myšlienok. Bolo to nadšenie sviatočné, pozdravujúce nový vek s vrúcnosťou a pobožnosťou. Prvší hlas, ktorý sa vinul z priehlbín slovenského národa, bol hlas obrátený k mladému Bernolákovi, aby dal Slovákom slovenskú gramatiku, slovník, syntax, prozódiu, slovom žiadalo sa od neho nielen vyslovenie, ale aj uskutočnenie idey a myšlienky slovenskej. A mladý duch sa lapil do všetkého, a mladý duch slovenský prvší, po dlhých storočiach posvätil sa celkom myšlienke národnej a robil ako na gramatike, tak na slovenskom slovníku, a robil najmä na rozšírení sa v živote myšlienky literatúry slovenskej. Už roku 1790 vyšla v latinskej reči jeho gramatika, prv už ústne a priateľsky medzi mladším pokolením rozšírená. Na veľkom svojom slovníku pracoval cez celý život, ktorého ale vydania sa nedočkal. Muž tento svoje peniaze, hodnosť, úrad, čas a život obetoval na vzkriesenie sa života slovenského. Ako kaplán čeklísky, kde gramatiku vydal, pôsobil na okolité strany, menovite na mladé kňažstvo; ale najmä ako farár a arcidekan novozámocký celým vplyvom svojím o to stál, aby len bolo dačo zo slovenského kmeňa. On rozožíhal sviecu v tmách, on zreťazoval priateľov slovenskej literatúry po Prešporskej, Nitrianskej, Trenčianskej stolici, a v jednu spoločnosť knihy slovenské kupovať sa zaviazavšiu ich zvádzal, a tak na povedomí slovenského ducha a povolania neúnavne pracoval. Je to nekonečná radosť pre citlivého a vzdelaného Slováka, vidieť po storočnom mlčaní najväčšej čiastky národa dvíhať sa muža uprostred tých najhroznejších bied a nedostatkov, ktorý vyletiac nad ne obživí tisíc zanedbaných duchov, ako to urobil náš nezabudnuteľný Bernolák. Škoda večná, že ho život duchovný, že ho milenka jeho večná, myšlienka slovenskej úlohy a slovenského povolania skoro a privčas strovila; skončil svoju cestu v nesláve národa slávnu a nepoškvrnenú roku 1812. Ale nie, prajme mu odpočinku, neskončil cestu privčas, keď na ňu pohliadneme okom tým, ktorým sa čítajú nie roky, ale kroky urobené na tej ceste, po ktorej národ kráča k poznávaniu seba, svojej úlohy a sily k tamtej potrebnej. Kosti Bernolákove ležia na pokojnom cmiteri novozámockej fary: s ním a po ňom dostalo toto snaženie slovenského génia meno bernolákizmus, nárečie ním vzdelané bernoláčtina; a toto pomenovanie slovenskí Terzitovia aj ako posmech užívali a užívajú. Medzitým sa za meno Bernolákovo žiaden Slovák (iba ak dáky Ďurgala)^[87] nezahanbí, ba s nábožnou vďačnosťou ho bude klásť do panteónu histórie svojho národa. Medzitým uznať musíme odporníkom, že svoju myšlienku nevyviedol a nedokončil, lež ktože to z ľudí môže a smie žiadať? Gramatika jeho je chybná, nedôsledná, na bohatosť slovensko-slovanskú nášho nárečia potrebný pozor neobracajúca, ale ktože môže chcieť, aby jeden duch vyťahal na dno tú najbohatšiu studňu tisícvekých prameňov a životodarných žíl takej reči, ako je slovenská? Kto to všetko žiada od Bernoláka, ten nech seba najprv skúsi, či má len jeden necht zo zásluh Bernolákových, a potom nech hovorí. Inde sme hovorili, že táto reč je prostriedok medzi češtinou a čistou slovenčinou a ospravedlnili sme tento krok dostatočne; kto teda chce súdiť, musí to stanovisko pred oči vziať a z toho kritizovať Bernoláka. Už aj to pomenovanie bernolákizmu, nakoľko od samých úprimných a dobrých, Bernolákovmu snaženiu oddaných Slovákov pochodilo, svedčí, že tieto počiatky samy si neosobovali čistotu slovenčiny, za čo ju ani slovenčinou nemenovali. My ale cítime, aj oceniť vieme tento krok, ako aj o jeho historicko-filozofickej nevyhnutnosti a potrebe presvedčení sme, a práve zato aj každý z nás s tou literatúrou dobre oboznámený je, a kto nemohol byť, toho my už aj týmto pojednaním o stave a veciach literárnych poučiť, ako aj budúcne poučovať chceme a silne vo svojom predsavzatí máme. A práve zato, aby sa nezdalo, že si svoje všeobecné náhľady na literatúru slovenskú z prsta ciciame, zase sa ideme poohliadať po skutočnosti, tam nami vystaveným povedomím stvorenej. S Bernolákom a v najbližších rokoch jeho života vystúpilo veľa spisovateľov, ako kniežacie dvoranstvo okolo kniežaťa myšlienky, zaskvievajúc sa nám v sláve najlepšieho chcenia povýšiť kmeň slovenský. Ignác Bajza vydal roku 1783 Cvičení pobožnosti, Právo o živení farárov, Obrana Blahoslavenej Panni Marie, Veselé účinki a rozprávki k stravení trúchlivých hodin, O epigramatech, Kresťansko-katolické náboženství v 5 dieloch (v Žiline v rokoch 1789—1796), René mláďenca príhodi a skusenosťi v Prešporku 1783, Príklady ze sv. Písma, 2 diely. Toto bol hodný, smelý, plodný počiatok po dlhšom len preletovaní spisov a menších spiskov. Muž tento bol odporrečný tým, ktorí sa chceli prebíjať k jadru čistej slovenčiny, on sa dal zmiasť reminiscencii na slovenské nárečia, menovite na české; schádzala mu jednak známosť iných nárečí, jednak pravý náhľad na to, čo je slovenské. On chcel počeštiť slovenčinu a poslovenčiť češtinu, ideál to slabých duchov; pohliadnime len trochu na spôsob jeho! Píše v spisku svojom o epigramatách: Dlhozvučná jest tež, anebo krátkozvučná skládánka, která to z víslovností obsáhla; ale z víslovnosti pravéj, dobréj. Túžto já ne z običajného mluveňá chcem zebírati, kdiž bich tak na všéch, slovenskú, zvláštne včilejšú reč znajících, pochopení neujistitedlnému hádaňú bránu odevrel; a kdiž i proti jiních národuv príkladu, i proti rozumu jest chcéti reč napráviti a vikrásiti z obecného toliko mluveňá: než že slovárov (dikcionárov) a jiních, skrze učeních mužuv zloženích kních. Jakých ménem, ponevádž my Uhro-Slováci vlastních naších málo počtujeme, ovšem české pochopujem. A takto Bajza ďalej habká porád a porád. Ale mu na jeho úmysly odpovedali iní, menovite Bernolák, ktorý bez mena vydal spisok roku 1794 v Žiline (?) pod menom: Ňečo o Epigramatéch, anebožto malorádkoch Jozefa Ignáca Bajzi, dolnodubovského pána farára, oprávdivím Slovákom k uvažuváňú predložené. Menovite na tamtie jeho reči odpovedá: „Toto bich však nebol od p. Bajzi občekával: než skorej od takého nejakého človeka, kterí buďto v hlavu zachádzá, buďto ale na mukách postavení sám neví, čo nezmiseľne pletie. Nebo zdáliž to není i proti inich národov príkladu i proti samému rozumu zdravému? Slovákom predpisovať, aby sa pravú a dobrú svej reči víslovnosť od Čechov učili? — Od Čechov? — prečo ne i od Horvátov, Polákov a Rusňákov, kterížto též slovenského rodu sú, a jak slovári, tak aj iné mnohé skrz učeních ludí zložené knížki majú.“ Že Bajza bol opozícia novoslovenského hýbania, ten asi a taký moment in parvo predstavujúc, aký teraz u nás daktorí in magno so slovenskou češtinou a českou slovenčinou prevádzajú, svedčí aj jeho irónia, s akou sa dotkol až hore mnou nadrečeného spolčovania sa slovenských priateľov. Pustil sa vo svojich epigramoch takto do nich:

Komu tu nejdú na myseľ tí naši opozičníci, ktorí sa len zato proti slovenčine pechoria, že neboli o radu prosení, že ich Slováci nenosili na rukách; komu tu nejde na myseľ posmech tých novších Terzitov, ktorí sa zo spolčovania slovenského, z Tatrína, z Novín, z Nitry slovom aj perom dosýta navysmievali? Hľa, hľa, tak to išlo, tak to ide, tak to pôjde naveky s myšlienkami, ony musia aj samy v sebe mať odpor, aby sa vyvarili, nerátajúc sem istý odpor, ktorý z vonku princípu vždy prichodí a k udržaniu rovnováhy celku, k zachovávaniu posvätného ohňa novej myšlienky potrebný je. Bajza ale neostal bez soka, ktorý ho ako náleží na slovo vzal: odpovedal mu zas Bernolák, a síce takto:

Menovite poznameniahodný je spis Juraja Fándlyho v piatich dieloch v Trnave roku 1792 vydaný: Piľní hospodár. Ako tiež: Príhodné a svátečné kázne, dva diely, v Trnave 1795. Dúverná zmluva medzi mníchom a diablom, v Prešporku roku 1789. Bol on najhorlivejší pomocník Bernolákov, ako farár naháčsky výborne pôsobil na celé svoje okolie. Proti nemu ostro písal Anton Kubovič, expaulinus, a vydal bez mena knihu: Anti-Fándly, aneb dúverné zmlúvání medzi Theodulusem a Jurem Fandly,^[89] v Halle (?) roku 1789. Adalbert Gazda vydal: Zrelé ovoce slova božího, dva diely v Trnave roku 1796, Kvetná záhrada, v dvoch dieloch v Trnave roku 1798, Dvanást kázní roku 1798 a roku 1799 dva diely zas iných kázní. Peter Zaborský, notár, vydal: Stav sedlácky a jeho chvála. Anton Benčič spísal: Manna spasitedlná, v štyroch dieloch. Ondrej Mészáros, kapitulník v Nitre, vydal veľa pojednaní, kázní, modlitieb, Život Tobiáša, Učení náboženství rímskokatolického, Rímskokatolický katechizmus, Velmi vážné s Bohem obcování. Michal Klimka zložil jednu smutnohru a preložil daktoré spisy. Matej Kyselý, hornozelenický farár, vydal v Trnave roku 1795: Dúverné a spasitedlné rozjímaní, v rukopise po sebe zanechal: Obecná krížová cesta, aneb krátké naučení o všeobecných sveta bídách s obrázkami, v štvorke, strán 303. Július Dvorak, r. sv. Pavla pustovníka kňaz, vydal v Trnave roku 1798: Úzká cesta pobožného života, preklad z latinského. Jozef Otrokocy vydal v Trnave roku 1792: Krátky výklad kresťanského katolíckeho učení. Písali ešte veľmi mnohí iní, ako sám knieža, prímas uhorskej krajiny Alexander Rudnay, František Habel, Ján Rayczy, Jozef Bonaventura Mauchs, Ján Danys, Štefan Godoll, Jozef Kubányi, veľmi plodný spisovateľ, Jur Hollý, kapitulník nitriansky Ondrej Turzo, nech mlčím o iných, najmä tých, ktorí zasahujú do novších časov a o ktorých budúcne ešte hovoriť budeme. Lež nemôžeme sa ešte odtrhnúť od tejto činnosti, aby sme nepoznačili to, že duch slovenský ešte aj ináč bol činný pri diele svojho zbavenia, pri prácach vedúcich ho k úplnému poznaniu svojho povolania, aj ináč, ako len v týchto spisoch a spiskoch tlačou na svetlo vyšlých. Ako veľmi štedrí podporovatelia slovenskej literatúry zasluhujú byť pomenovaní Ján aj Štefan Illesházy, najmä tamten viedol veľké nákladky na mnohé knihy od roku 1797. Fraňo Xaver Fuchs, biskup nitriansky, vydal veľké množstvo slovenských kníh; Juraj Palkovič, ostrihomský kanonik, bol nielen spisovateľ znamenitý, pilný prekladateľ Biblie do slovenčiny, ale aj nedostihnutý podporovateľ a patrón literatúry. Mimo vydaných kníh jesto z toho veku veľa rukopisov, my daktoré tuná pripomenieme.

Hodegus k pravde vedúci Kalaus, ktorého spísal v uhorskom jazyku roku 1613 kardinál Peter Pázmán, na slovenský obrátil páter Anton Benčič, františkán, roku 1791, vo fólii, 552 strán. Diel II. z roku 1792 obsahuje 1092 fóliových strán. Práca to jednak veľká, jednak aj veľmi ťažká. Známe je, že tento Hodegus najviac pomohol Pázmánovi na jeho ceste obracania evanjelikov na katolícku vieru. Kázne polemické od Petra Serafína Vicena z roku 1801, v štvorke, 560 strán. Výklad katechizmu od Jána Podvazského, farára bobotského, v štvorke, dva hrubé diely, 620 strán, z roku 1790. Uhelný kamen náboženstva rímskokatolického od Pavla Foldy de Nagy-Schelmetz, advokáta, v osmorke, 1260 strán, z roku 1794. Plodný spisovateľ bol na konci minulého storočia zo svetského stavu Ján Turčáni, asesor, po ktorom veľké bachanty prekladov ostali a v knižnici pána farára Rešetku sa schovávajú, sú to romány a histórie z latinčiny, nemčiny a maďarčiny poprekladané, vyše 500 fóliových strán. Pet sto naučení o dobrých mravoch od Hugolína Gavloviča, 118 strán, v štvorke. — Opravdové náboženstvo v katechizmusových nedelních kázňach od Jura Hollého, kapitulníka, nitrianskeho farára a vicearchidiakona vestenického, z roku 1815, vo veľkej osmorke, 12 dielov. Laskavé pokarhání smiešno-pochabných svetských mravov, kde není šanovaní z lásky k pravde nekterých stavov; príhody rozličné tu sa predstavujú, nech sa jak v zrkadle ludé v nich zhlédajú. Toto je rukopis od Jána Sekáča, šaštínskeho farára, z roku 1800, v osmorke, 140 strán. Veselé to verše. Všetky tieto rukopisy a veľa iných ťažkou prácou, peniazmi a neustávajúcou horlivosťou pozbieral a svedomite opatruje už toľko ráz spomenutý pán Rešetka, ktorého láske a priateľstvu my tuná povinnú vďačnosť skladáme a mu za ochotu, ktorou spisovateľovi tohto naklonený bol, srdečne ďakujeme. Z vyrátaného už teraz vidíme, že duch národa nášho nespal ani nedriemal, keď sa mu jeho hodina precitnutia blížila, ale pracoval, koľko v jeho slabých silách stálo. S novým vysloveným princípom vidíme letieť na krídlach anjelských nové, z hrobu povstalé postavy; lebo to, čo sme vyrátali, je len samá čistá škola bernolákovcov. Takto, hľa, teda sa povedomie slovenské pri dvoch ohňoch na jednom, ohnisku rozvatrených vyváralo a prepaľovalo. Obidve strany sa k centrám svojim zrážali a konsolidovali, až sa pekné kryštály z oboch utvorili; kryštály to krásne, majúce slúžiť na okrasu toho čistého chrámu povedomia, sebavedomosti, sebaciteľnosti pravonárodnej, pravoslovenskej. Každá strana zbierala svoje sily, jedna pred druhou ich zostriť a k víťazstvu uspôsobiť sa usilujúc. Povstávali teda spolky, najprv tamten hore spomenutý, bernolákovcov dovedna zahrnujúci, ktorého údovia boli rozšírení po dolnom Slovensku až hore ku Kysuciam; málo časov po tejto konsociácii pratala sa do života učená spoločnosť slovenská v Prešporku. Tamtí si položili za cieľ: kupovať a rozširovať slovenské knihy, títo sa zaujali reči a literatúry československej, majúc za cieľ spisovať a vydávať prostonárodné, najviac školské a nábožensko-evanjelické spisy. Bolo to, pravda, všetko jednostranné, tamtí len katolíkov, títo len evanjelikov pod svoju opateru prijímali a zato aj jeden čínsky múr medzi sebou postavený mali, ktorý bránil životným pokrokom, jednej aj druhej strany. Medzitým ale každá strana dvíhala len Slovákov, bár časom jedna na druhú krivo zazerajúc. Slováci evanjelickí sa domnievali, že pravdu, a to úplnú pravdu majú, keď mohli povedať, že česká reč je vzdelanejšia ako slovenská, a zato dvojnásobnú prácu vynakladať museli, lebo im bolo reč aj veci učiť. Bernolákovi nášľapníci sa zas nazdávali, že oni majú úplnú pravdu, keď mohli s dobrým svedomím povedať, že pre Slovákov sa má po slovensky písať. Ale toto by ešte všetko bolo ušlo, keby sa len tá úzkosrdečnosť náboženská bola vysťahovala z hláv slovenských, pre ktorú sa nemohli synovia jedného národa po bratsky objať. Pravda celá bola na oboch stranách spolu, nakoľko obe tieto strany priviedli Slovensko k tomu povedomiu, v akom sa pracovať počalo, počiatkom terajšieho storočia.

Tamtie spolky nemali dlhého trvania a nad tým sa už dosť mnoho sĺz vylialo; neplačem nad ich rozlúsknutím sa práve zato, že ich považujem len za rozlúsknuté struky, z ktorých nové zrnká vypadli na roľu národnej literatúry a života. Kto tie konsociácie už tak považuje ako spolky zrelých, historických, mocných národov, ten musí plakať, lebo vidí, že inde sa zdarili a iba u nás nie! Ale my sa s tým nezrovnávame. Nielen okolnosti vonkovské nedopúšťali tým spolkom zveľadiť sa v ich formách, ale ani sama idea nebola ešte v povedomosti, na čase. Prosím, okolo čohože sa mali tie konsociácie udržovať? Či to číre čítať a knihy kupovať mohlo k sebe silne pritiahnuť duchov? Veď len pritiahlo dajakosi, to je pravda, ale akéže to bolo držanie? Hneď sa do všetkého dala tu žiadosť mrzkého zisku, tam prostá a chabá malodušnosť závisti a osobnej nenávisti a rozmrvila tie na slabom základe postavené spolčovania. Nebolo v tom vyššieho obsahu, aký ide len z prameňa idey a upovedomenej myšlienky; táto je obsah stvoriteľský, ktorého stvoriteľstvo záleží nielen v sebe, ale aj v stvorovaní takých stĺpov, o ktoré sa sama idea opiera. Dedičný hriech, na ktorý dočasná forma tamtých túžob zomrela, bol tento. Slováci katolícki, podopieraní bohatými priateľmi slovenskej literatúry, len o to stáli, aby sa knihy vydávali, aby aj oni mohli dačo slovenského proti česko-slovenským spisovateľom postaviť a preukázať, a zato nešli veľmi na obsah veci. To vieme, že mnohé tisíce dali do slovenskej literatúry, ale z nej naspäť neprišli, knihy sa potom, rozdarúvali skrze nakladateľov, aké príklady máme na Rudnaymu, Palkovičovi, Fuchsovi, Habelovi, Vurumovi, Illesházymu, ba i na samých spisovateľoch, ako bol aj sám Bajza, ktorý dľa svedectva Fándlyho 1500 zlatých len za svoje kázne vydal a sotva 115 zlatých z nich naspäť dostal! Tak sa táto literatúra udržiavala viac patrónstvom a spolčovania tie boli viac len materiálne. Slováci evanjelickí zas hnusnou ziskužiadosťou posadnutí priam ničového nič nechceli obetovať, ale ako Mošovský, Tablic a iní, nadrhnúc zo Slovákov peňazí, v ostatnom, nie mnoho dbali o literatúru. To je pravda, že obsah ich spisov bol vyšší, forma už uhladenejšia, ale nám neostalo po nich pevné stavenie, do ktorého by sme my boli mohli vpratať obsah našej myšlienky. Spojiť sa musíme, spojiť v reči, spojiť učenosť, myšlienku ducha s telom, so životom, s obeťami. Literatúru musíme mať jednu vo forme aj obsahu, a túto jednotu nie ako cieľ, ale ako prostriedok užívať máme na vytvorenie z národa nášho národ vzdelaný, sebavedomý, k svojmu cieľu rázne kráčajúci, nie rozcapartený a roztrhaný tam na katolíkov, tu na luteránov, tam na bernolákovcov, tu na čechistov, tam na meštiakov, tu na dedinčanov, tam na horniakov, tu na dolniakov, tam na miernych, tu na fanatických atď. Medzitým tomuto, nebol ešte čas, keď Bernolák svoje tovarišstvo, a Hamaliar, Tablic, Palkovič svoju prešporskú spoločnosť zakladali, a to, čo mohli urobiť, urobili tak, že nám aj po nich nové zrnká ostali, ktoré doniesli nové struky. V Budíne stojí spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, ako ostalo semä po tamtom tovarišstve literárnom; hen na rozvalinách učenej slovenskej spoločnosti zadržala sa katedra slovenská. Táto síce dlhé a dlhé roky vlastným profesorom zanedbávaná málo úžitku donášala slovenskej národnosti. Predsa ale, súc pri najvyšších školách evanjelických v Uhorsku, kde sa mládež slovenská hlavne na učenie schádzala a že, ako sme hore povedali, mládež najprv čuje tajné klopanie budúcich vekov vyššieho povedomia, aj ona prisilená bola vydať službu národnému duchu. Pri nej, keď nie na nej; pri nej sa rozložili mladé konáre, rozumiem spoločnosť mládeže slovenskej na prešporskom lýceu. Táto síce búrkou, aká sa strhla nad nemaďarskými národmi v Uhorsku, sklátená bola tiež; z jej drobkov prijala zas vädnúca katedra posilu a Palkovič dostal námestníkov, ktorí prechovávali čo najlepšie slovenskú myšlienku. Ale nové povedomie slovenskej národnosti prevrátilo čím hore tým dolu vzťahy a pomery starších spisovateľov k mladším a pán Palkovič, spojený s nepriateľmi slovenskými, odstránil námestníkov a nemôžuc staré veky povzbudiť v mladých dušiach, sám drží české lekcie na prešporskom ústave. A ešte by sa o jednom struku, ktorý je donesený ústavom pod námestníkmi, dalo dačo povedať; ale už sme ďaleko zabehli!

Sme na bráne nového veku, kde keď sa zastavíme a nazad ohliadneme, oddýchneme si s radosťou, že už predsa z toho najhrubšieho sa národ náš vyťal a vyrúbal: lebo čo priam hroznejšie boje nám nastanú k ohliadaniu, veselšie je predsa človeku okolo srdca práve preto, že sú to boje! Bez boja sme hnili, v bojoch ukrutných vieme, že žijeme, v tých bojoch sme vyrazili životné iskry, ktoré zapaľujú bohato zavinuté lunty slovenskej národnosti a toho povedomia, že aj Slovensko má svoj diel v rozvíjaní sa budúcnosti slovanskej a že tam, na tom búrnom divadle histórie civilizovaných národov aj my Slováci ako Slováci so cťou stáť máme!

Vstúpime teda v budúcom zväzku Pohľadov na bohatšie pole slovenskej národnosti, slovenského literárneho života, a počneme Tablicom a Palkovičom a ich činnosťou, a skončíme prácu, ktorú sme si boli pred seba vzali.