Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí

Nárečja slovenskou alebo potreba písanja v tomto nárečí je spis Ľudovíta Štúra z rokov 1843 – 1845, vyšiel v roku 1846, ktorým autor vysvetľuje potrebu kodifikácie novej slovenčiny. Vyznačuje sa rečníckym pátosom a využívaním početných obrazov a prirovnaní, ktoré sú súčasťou romantickej rétoriky.

Vznik spisu je podmienený riešením teoretických i praktických otázok spojených s kodifikáciou nového spisovného jazyka. Štúr v ňom zdôvodňuje opodstatnenosť takéhoto kroku a podáva teóriu jazyka (jeho gramatickú sústavu rozvil v spise Náuka reči slovenskej i v ďalších samostatne publikovaných článkoch, napr. v časopise Tatranka II, 1842).

Argumentáciu „za“ spisovný jazyk postavil Štúr na úvahách o slovanskej vzájomnosti a kmeňovitosti a porovnaní vzniku a vývinu spisovných jazykov. Podobne ako pred ním Pavol Jozef Šafárik v Geschichte der Slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten / Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí (1826) hovorí o slovanskom národe a jeho kmeňoch a o slovanskom jazyku a jeho nárečiach, pričom nárečie definuje ako rozličný spôsob hovorenia jedného jazyka. Slovenský národ je teda jedným kmeňom slovanského národa a slovenský jazyk jedným nárečím slovanského jazyka. Kmeňovitosť Štúr veľmi oceňuje, pretože podľa neho svedčí o veľkej duchovnej sile Slovanov. Slovenský jazyk hodnotí ako bohatý, jadrný, plnozvučný, čistý a zachovaný a považuje ho za stred slovanských nárečí – prechod od východných k západným (upozorňuje, že vo svojom názve zachováva najstaršie meno Slovanov). Tieto úvahy sú základom pre odôvodnenie oprávnenia slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov: Štúr zdôrazňuje, že Slováci vo svojom vývine dospeli tak ďaleko, že sa môžu vyvíjať vo vlastnom „nárečí“ (teda jazyku), pričom tento akt nemožno chápať ako odtrhnutie sa od češtiny (Čechov), ale ako prirodzený výsledok vývinu (národa). Upozorňuje na to, že novou spisovnou slovenčinou sa odstráni rozčesnutie Slovákov v jazykovej oblasti na základe konfesionálnej príslušnosti (bernolákovčina katolíkov, čeština evanjelikov).

V dejinách spisovnej slovenčiny sa tridsiate, štyridsiate a sčasti aj päťdesiate roky 19. storočia nerozlučne spájajú v menom Ľudovíta Štúra: pod jeho vedením sa utvára novodobý spisovný jazyk. Spis Nárečja slovenskou alebo potreba písanja v tomto nárečí – ako ideologická platforma jeho opodstatnenia – je dôležitým prameňom jeho kodifikácie. Štúr tu najhlbšie prepracoval svoju slovanskú koncepciu v súvislosti s národnou ideológiou.

Ústav slovenskej literatúry SAV