Pijavice

Pijavice

Obrázok z nitrianskej stolice

Dľa V. Lieskovanovej veselohry „Ako sa u nás žije“, pre širšie obecenstvo spracoval St. F. Martinov.

Tlačou a nákladom Th. Böhma v Novom Meste nad Metují.

Bolo to v tej dobe, keď nitrianská stolica proslula v celej uhorskej krajine a vyšvyhnula sa na prvé miesto, ako — — — defraudautské hniezdo prvej triedy. Od vicišpána počnúc, až po toho najúboženejšieho pisárika, všetko kradlo, defraudovalo a šialilo, tak že konečno musel hrom do toho uderiť. A udrel. Nastaly vyšetrovania, súdy, prehaňačky, a konec koncov bol, že vicišpán len tak bol zachránený od sebävraždy, že rodina a priatelia složili za neho mnohé tisíce a diery ešte za včasu zapchali. Horšie sa viedlo stoličnému hlavnému notárovi. Na toho uvrhnuli najviac hriechov, a súdna stolica posúdila ho na 6 rokov žaliaru. Mimo neho bolo posúdených, alebo disciplinárne trestaných viac úradníkov, slúžnych a notárov; mnohí boli chleba pozbavení, poprehazovaní a mnohí spasili sa útekom. Samovražd bolo tiež dosť.

Nebudem menovať osobnosti, lebo mnohé ešte žijú a sú opäť v úradoch postavené. Mohlo by sa stať, že by jeden lebo druhý knihu do ruky dostal, a potom by mňa istotne zažaloval pre osočovanie, alebo pre urážku na cti. V takýchto pádoch v Uhorsku nikdy neni dovolený dôkaz pravdy. Slovák nesmie proti maďarónom ani pravdu písať, ani hovoriť, keďby toto mohlo jeho vlasteneckej osobe uškodiť, alebo česť jeho snížiť.

Áno, bola to pliaga v rokoch 1870 — 1880 v tej nitrianskej stolici. A myslíte, že bol ten zloriad vykynožený? Čo vás napadá! O nedlho vtisli sa všetci opäť do služieb stoličných, zo začiatku na podriadené miesta, a dobudnúc si zásluh o „panslavismus“, toho koníčka všetkej úradníckej sberby, napredovali výšej a výšej, lenže — boli napotom opaternejší. Jednoho na 2 roky žaliara posúdeného pokladníka, po vypršaní trestu, učinili exekútorom, neskôršie stal sa notárom; zase jednoho slúžneho postavili do sirotnej kasse za kancellistu; iného učinili dozorcom pri nemocnici. No najviac ích otvorilo advokátsku kancellariu, a mnohý s ních bol neskôršie za kraj. vyslanca vyvolený.

Najcharakternejšie pro túto dobu bolo vyšetrovanie a súd istého podnotára, ktorý značné obnosy proneveril. Dobre sa vedel vyhovárať a všetko vstrčil notárovi do vačku. A verejný žalobca, král. fiškus, vo svojej reči doznal: „Keďby sme tohoto človeka posúdili pre defraudaciu, museli by sme pol nitrianskej stolici pozatvárať; ja zťahujem žalobu nazpät!“ A podnotár, ktorý mnohé stovky premrhal, bol oslobodený.

Nasledujúci obrázok padá do toho obdobia, keď bolo už po súdoch, a keď opät zaujali posúdení dajaké úradné miesta a hazafičili o pretrh, aby si nadobudnuli dajakých zásluh a tak napredovať mohli. Vymysleli panslavismus, a priamo šialene riadili proti nemu. Nik nebol pred ními istý. Kto hľadal pravdu, právo, bol za pansláva vyhlásený a prenasledovaný; kto mal požiadavky u stolice, u slúžneho, a domáhal si ích, bol buričom.

Teda zase len pliaga!

Teraz zavedem milých čitateľov do západnej čiasti nitrianskej stolice, do malého, ale dosť bohatého a úhladného mestečka, s dosť uvedomelým a neodvislým ľudom, bo žiaden veľkostatok tu nebol, a obyvatelia boli samostatní živnostníci a gazdovia.

Poznámka: V rozprávke uvedené mená nie sú pravé a síce z tých príčin, ktoré som už v prvej poznámke uviedol.