ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeseň nastúpila chladným frontom. List viniča ozlatovel a spadol, stelúc sa na mokrú zem ako hodvábne zdrapy, a vtáci nad záhradami zúfale kričali spomienkou nedávnych dní, bohatých lahodou, slncom a plodom. Krátke dni ústily v mrákotnú noc, a nikto nemohol zastaviť čas. A hoci i teraz roztápala sa zem v žeravom poludní, nebolo dňa, aby zpoza Špičiaka od mora nevyrástly biele hrady hmly — hromady čistučkej, studenej a vlhkej vaty, nepriehľadnej, hustej, ktorá prikrývala všetky pobrežné dediny. Ľudia sa driapali po strmých úbočiach, kolčili les a húšťavy ničili ohňom, kopali kanály pre nové vinohrady a zakrývali oči rukami, kedykoľvek britký lúč rozťal nakaderenú vlnu hmly, aby ňou presvitlo slnce. Vracali sa domov, ukonaní prácou a zavalení blatom, s ťažkým čakanom a lopatou v ešte ťažších rukách, a na tvári predsa jagal sa spokojný úsmev.

Vysedávali po večeroch, družný rozhovor miesil sa so zlatým vínom a staré historie, stokráť opakované, nachádzaly vždy cestu k srdcu…

Jedine starý Tremboš nosil na čele šedivý mrak. Od posledného času, keď vlastný syn vystúpil verejne proti nemu, pocítil jasne, že sily mu miznú a srdce slabne, a po prvý raz spozoroval, že ťažko už na dvore otočí voz alebo na úzde udrží mocného žrebca, aby sa nevzopäl. Toto vedomie učinilo ho neprístupným a uzavretým, a kedykoľvek bolo mu treba odpovedať na otázky, odkrajoval slová ako kusy ťažkého, hlucho dopadajúceho olova.

Cítil — život je ťažký, a akže starý chce medzi mladými žiť, musí sa prispôsobniť alebo biť. A starý Tremboš sa bil, zatvrdol a bil sa so všetkým, čo mu vstúpilo do cesty, bil sa tým viac, čím viac jeho mátožných, nemožných predstáv tratilo sa v závane nových a výbojných vetrov, ktoré zachvacovaly zatuchlé dediny…

— Nebabri sa už s tými detiskami, — vravieval nevľúdne Betke, kedykoľvek aspoň na chvíľku zabehla v podvečer na ihrisko. — Dosť sme spravili, že sme ho zariadili… a teraz nech sa druhí starajú.

Vedel, že jemu, Zlatníkovi a Petráňovi potrebné bolo len gesto, a nijako nerátali s Betkou, ktorá celú vec viedla až do konca, znemožňujúc tak činom ich cieľavedomé chvastúnstvo.

Okrem toho Tremboš skoro vytušil, že Betkina prítomnosť nielen v dome, no i v dedine ohrožuje jeho plán s Martinom.

— Vezmeš si Annu, — hovoril mu kedysi a postaral sa, aby Stráňavová rozchýrila jeho úmysel po celej dedine. A teraz vidí — mladí sa schádzajú po večeroch, šuškajú si ružové slovíčka a vinú sa k sebe v mámivej tme, do ktorej padajú jesenné hviezdy.

Preto jedného dňa zapriahol kone a zašiel k Betkinmu otcovi do Anapy.

— Tak sa mi vidí… náručnej kobyle podkova povolila. Sprav to.

Kováč Marček pozerá kobylu na všetky štyri a žiadnej chyby nenachádza. Zatiaľ čo kladivom poklopkával po podkove, Tremboš dul ďalej:

— A za Betkou je vám clivo, však?

— Čo by… clivo! Nech sa len trocha medzi ľuďmi poneviera, to jej nezaškodí.

Tremboša táto ľahostajnosť škrela a preto vyšiel hneď s trumfom:

— Nuž… moja baba už vyzdravela. U nás už pre Betku práce nebude.

Marček sa k nemu obrátil čiernym lícom, posunul čiapku do zátyľka a poškrabkávajúc sa za uchom, vravel:

— Keď nebude, nebude. Príde domov. Povedz jej… Betke.

Trembošove plány sa však v poslednom čase nijako nedarily. Je pravda — dostal Betku z domu, Betka však pobrala svoje veci a preniesla sa rovno do Repkovho domu. U Repkov v ktorýsi večer po prvý raz zaznel detský plač, a to bol začiatok nových zápasov a novej borby.

Mariana porodila Matúšovi ružového synka.

Skláňali sa nad ním, ani jediné slovo nevyšlo z usmievavých úst, oči však, privykajúce na tento neznámy zázrak, prenášaly sa od kolísky k obrazu budúcich rokov, ktoré musia zunieť prácou a trblietať sa znojom — pre nové pokolenia.

— Aké má belasé očká, — radovala sa často Mariana nad kolískou. Matúš však nevidel belasé očká svojho synka, nevidel bucľaté líčka, zružovelé detským snom — pred jeho duševným zrakom tvrdého sedliaka hmatateľnelo a hustlo vedomie nových povinností, ktoré mu ukladalo pokračovanie rodu.

Obrovské víchrice rozkývaly svet, a na jednom mieste odkryly nový život. Matúš, bývalý rudý partyzán, stál na tomto úseku vzbúreného frontu, okolo neho zem i ľudia napuchali novými silami, a každý čin rodil plod nebývalej krásy. Mestá v modravých diaľkach dunely prácou a sebavedomím bezmenných más, jedna jediná elektrická iskra vedela spojiť desaťtisíce verst. Okrýdlené heslá vpaľovaly sa do mozgu milionov, a miliony čistily každodenne zem pre príchod novej jari.

Len dediny boly niekde príliš drevené, než aby nimi mohla šľahnúť elektrická iskra, a krýdla ohnivých hesiel často uviazly v hlbokom blate. A tam, kde sa zakorenila rastlinka nových jarí, čierna a stará burina tvrdošijne hlušila jej nesmelé vzrastanie a medzi zlatým žitom budúcich dní bolo treba rvať sa s kúkoľom zatuchlej minulosti.

A Matúš stál na tomto úseku frontu. Rval sa.

Skláňajúc sa nad kolískou svojho syna, cítil, že treba sa storáz viacej biť. Nie za neho, za jeho syna — veď jeden syn ľahko môže umrieť — no neumrie celé to miliónové pokolenie, ktoré dnes, ako jeho dieťa, v kolíske ružovie spokojným snom.

Preto Repkove dni išly železným krokom a nevybočily nikde od naznačeného smeru.

Prichádzal Martin do Repkovho domu, sedával pri stole a prinášal so sebou ovzdušie mladých a radostných nádejí, ktoré nemohly zatuchnúť ani v zahriaknutom mlčaní otcovského nerozumu.

Žili svoje večery, dva páry mladých ľudí, Matúš so svojou Marianou, ktorým v kolíske mrnčalo ružové dieťa, a Martin s Betkou, spájaní závanom sladkých očakávaní. V nich rodil sa nový svet, rodil sa v nesmelom brieždení, z ktorého napokon musí vyústiť k zrelému poľudniu.

Matúš nikdy viac nehovoril o obvinení, ktorým ovalil Martina. Mal svoje srdce zatvrdlé v inakších bojoch a nebol prispôsobený k tomu, aby kedykoľvek podliehal hlúpemu citu. Bolo dosť na tom, keď s Martinom odteraz vyprával ako chlap s chlapom, neskrýval zámysly, netajil plány a dokazoval mu správnosť a potrebu svojich krokov.

— Prehrali sme túto poslednú schôdzu, — hovoril raz Martinovi, — avšak to nie je ešte koniec. Na jar sa dáme do stavby novej školy, keby sa hneď aj pol dediny proti nám postavilo.

Martin pokyvoval hlavou a cítil, že proti tej sile, ktorá dula z Matúšovho hlasu, musí sa skutočne oprieť na všetky štyri ten, kto by sa chcel sprotiviť. Bola však jedna veľká prekážka:

— Dobre, na jar. Prečo práve na jar? Prečo nie cez prázdniny?

— V lete ti nikto školu stavať nepôjde… keď je žatva. A po žatve každý hneď mláti. Potom príde oberačka, víno… Nie, kamarát, v lete v Pavlovke školu nepostavíš!

— A na jar sa zas deti učia. Kde ich dáš za ten čas, kým sa postaví nová?

Martin spočinul na Matúšovi spýtavým pohľadom a myslel si: Tu máš… rozrieš otázku! A potom stavaj školu. Matúšovi však sadol na ústa ľahký úsmev. Vedel, že sa tým dostali k uhlovému kvádru, na ktorom stojí a s ktorým padá stavba novej školy. I na to už myslel… a odvážne sa rozbehne so svojou tvrdou hlavou proti hlinenému múru. Nebude, nesmie zostať sám, oprú sa doň spoločnou silou a múr povolí…

— Kde dáme deti za ten čas? — opakuje Matúš otázku. — A vieš ty, Martin, koľko ľudí chodí v nedeľu do modlitebne? Celých päť báb! A vieš ty, koľko je tam miesta? Koľko svetla? Vieš… Nuž tak.

Martin naň pozeral vyciveným zrakom.

— Čo sa pozeráš! Deti sa budú učiť v modlitebni… a basta.

— Súsedia sotva budú súhlasiť, — pochybuje Martin.

— Nemysli si. Či si už u nás videl chlapa v modlitebni? Hovorím ti: päť ženských tam chodí. Tvoja mama tiež. A to je všetko… Proti tým si ľahko poradíme.

Inokedy zas Matúš začal druhú otázku.

— Hovorili sme nedávno so Zjazulinom, že by bolo dobre v Pavlovke pomýšľať na kolektívne hospodárenie. Nemyslím hneď… zrazu do toho bachnúť. Tak, pomaličky, krok za krokom. Zem „na zadných dieloch“ je pre to ako stvorená. Veď vieš… celá dedina tam má záhony. Jeden záhon vedľa druhého… ako na dlani. To je práve dobré. Zasejeme všetci jediný druh žita. Ušľachtilý druh žita.

— Na to ti asi súsedia nepristanú, — namieta Martin.

— Ja viem, ťažko to pôjde; prečo by však nepristali? To ti je, kamarát, dobrá vec. Zrno nám požičia štát. Zasejeme, a až do žatvy bude nám sem dozerať agronom. Vymlátime, vrátime pôžičku a ostatok predáme o 50 % drahšie. Na to sú presné stanovy… nikto nás nemôže ošmeknúť. Hlavné, aby nikto zrno nepomiešal. Na to je zas vysoký trest.

Martinovi sa otváraly ďaleké obzory. Čím bližší si boli s Matúšom, tým jasnejšie videl, ako sa stará dedina, ktorú znal, vyvracia z koreňov ako práchnivý peň, ako čiesi ruky, bezmenné a mnohonásobné, zakladajú pod ňu železný topor. Ktože sa podujal konať túto nadľudskú prácu? Kto je to, ten predseda sovietu Dolin, kto je to, ten sekretár Zjazulin? Jeden sa hrdľačil na kamenistom kúsku prenajatej role, aby kričiace hrdlá hladných svojich detí mohol zapchať horkým chlebom, druhý zas prišiel z rozletených plání, páchnuci dosiaľ konským potom, krvou a dymom strašlivej občianskej vojny. A kto je to ešte, čo za nimi ide a hučí sťa spenená rieka, akým menom nazvať to vzdúvajúce sa more osmahlých tvárí, hužvovitých svalov a čiernych baraníc? Odkiaľ sa vzala tá urputná sedliacka masa, ktorá sa vopred týždeň, mesiac, rok poškrabkáva v zátyľku, aby napokon vyriekla neústupné slovo? A odkiaľ vyrástol tento Matúš Repka, svedomie pavlovskej väčšiny, o ktorú sa bezpečne opiera ako dub, vrástnuvší koreňami do hrádze rybníka? A kto je to tam ďalej, kde dymia fabriky, rachotia závody, šopkajú dynama elektrostaníc, kto sú tí všetci, ktorých železný krok zuní víťazne nad celým svetom?

Sú bez mena.

Sú bez tvárí.

Hovoria:

— My!

A Martin, ktorý kedysi v chlapčenskom nerozume odlúčil sa od tejto čiernej masy, ktorá v opojení víťazstiev i v šialenstve bolestí vykupovala svoj holý život, Martin by sa tak rád pripojil teraz k tomuto bezmennému prúdu, ktorý sa nezadržateľne valí vpred, potkýnajúc sa, chybujúc, bičujúc vlastný chrbát korbáčom svojich omylov, zadržiavajúc pri tom však určený smer.

Letia, letia okrýdlené heslá nad mestami i dedinami, v jedinom okamihu dostihnú Ľadový oceán, hranice Perzie, Pamir i Mandžuriu. Zapadajú do bundatých hláv, prevárajú sa v domácich kotloch a tvrdé ruky miesia chlieb, z ktorého sa budú sýtiť vyrastajúce pokolenia.

Letely heslá i ponad Pavlovkou, i tu zapadly do bundatých hláv, i tu preváraly sa v domácich kotloch a teraz celá dedina dohaduje sa o novej škole, hovorí o modlitebni a vyzvedá od agronoma, aby im vysvetlil, čo je to za novota s tým ušľachtilým zrnom. Poškrabkávajú sa v zátyľku, súhlasia, kričia a priečia sa, bijú a smejú sa súčasne, v kotli vrie a para tlačí.

Prichádzajú k Matúšovi, opierajúc sa o ťažké čakany a lopaty, postávajú na podstení a vravia:

— Ty, Matúš, hen to s tou školou by nebolo zlé. Na čerta je nám modlitebňa… ale… s tými babami potom nevydržíš… — a prestupovali rozpačite s nohy na nohu.

Matúš sa usmieval. Dedina hýbala mozgom.

Na druhej strane, zpoza uhlov, bolo počuť zelené, nenávistné hlasy:

— Zabiť ho… ako žabu ho zabiť! Ani modliť sa nám na ostatok nedá, vidíte, čo si ešte nevymyslí!

Rozdúvaly sa nenávistné hlasy tichým vetríkom, vtieraly sa pod sukne prístupným babám a na budúcu nedeľu okrem Zlatníka, Tremboša i Petráňa bolo v modlitebni už osem ženských…

Matúš sa dosiaľ usmieval. Dedina hýbala mozgom.

A Martin Tremboš, v ktorom sa odrazu akosi rozvidnelo, stál na rozhraní dvoch táborov pred nevyhnutným rozhodnutím. Kdeže ísť? Na ktorú stranu si stať? Obe sú v znamení boja. Má sa pripojiť k tým, ktorí silou-mocou pridŕžajú sa šósu odumierajúcich dní, ktorí s vedomím dohárajúcich v poslednom okamihu najviac smradia a kädia? Alebo má sa pripojiť k tým, ktorí rozvážne, krok za krokom, avšak neochvejne napredujú, bo sa im ako jarné rieky uvoľnily sily? K tým, ktorých dobývateľské srdcia kvitnú v práci ako višňový sad?

Bola tu Betka, ktorá v slnečných odpoludniach zavše zabehla na ihrisko, kde ju deti obskakovaly ako veselé kozlence, Betka, ktorá chodila do sovietu, radila sa so sekretárkou ženoddielu a mala styky s komsomolom. Betka vrástla v ten radostný, činorodý prúd napriek tomu, že jej otec v Anape okúval staré kone i vozy svojich starých známych.

Bol tu Matúš, boli všetci ostatní, zapáchajúci chlievom, znojom i machorkou, kamaráti na pevných nohách a s širokým čelom. Prebili sa z čiernej húšťavy na čisté slnce… slnce je ešte v hmlách a treba sa ďalej biť. A Martin cíti, že musí ísť s nimi, s Betkou, s Matúšom, so všetkými, stať si do ich tábora, čelom proti druhému táboru…

V tom druhom tábore stojí jeho otec.

Teda aj proti otcovi…?

Zakolísal.

Zakolísal tým viac v ktorýsi deň, keď sedel doma spolu s rodičmi v izbe a očakávajúc novú búrku z otcovej strany, vravel:

— Čo by ste na to povedali, keby som sa oženil s Betkou?

Bola to príliš náhla otázka a preto ju začali prežúvať v širokom tichu. A Martin, aby odôvodnil svoje slová, doložil:

— Mamka, vám aj tak treba odpočinku…

Pokývala chorľavou, žltou hlavou a čakala, čo povie otec. Starý dlho rozmýšľal a potom akosi ticho, bez sily trúsil:

— A rozmyslel si si to dobre? Mysleli sme, že to predsa len s Annou k nejakému koncu privedieš… keď si už tak začal. Betka sa pre teba nehodí. Vyprávajú, že… že akosi často do sovietu chodí… s komsomolcami sa vodí… sopľavými, — a vo vyhaslom zraku zahorel mu zas slabý ohníček.

— Čo vy, otec… už zas s klebetami začínate…

Stará šípila, že Tremboš príliš vybočuje z rozvahy, a preto vravela:

— Nuž… Betka nie je zlá…

— Žiadne klebety, — držal sa starý svojej myšlienky, — nikto tu neklebetí. To je… dokázaná vec.

— Iba že by vám to chcel Zlatník s Petráňom dokazovať, — odvrkol prudko Martin.

Potom sa starý na chvíľu odmlčal, žily mu na čele navrely, ako nad čímsi usilovne premýšľal, a po dlhej prestávke vravel:

— Musíš si to dobre rozmyslieť, Martin. Nemôžeš tak… o zlomkrky. A ešte máš čas.

Mal radosť, že sa udržal nad vodou. Bolo treba veľa sily k tomu, aby podlomil Martinov vzdor bez kriku a zloby. A Martin zakolísal, roztopil sa vo svojom cite a bol otcovi odrazu vďačný za jeho posledné slová. Veď… možno, že otec vôbec nesmýšľa zle, keď stojí s niekoľkými proti väčšine, možno, že niekedy i proti vlastnému synovi prestrelí, keď sa mu vymyká z rúk — a v základe predsa je dobrý. Je to jeho otec — a on zas syn. Vie, koľko bolesti jeho otec v starom srdci utlmil, koľko horkosti prehltol za všetky tie ťažké roky, ktoré Martin nepozná?

Vie Martin vôbec, za čo sa otec s druhými bije?

Martinom kmáše bolestný zmätok.

Keď však vychádzaval z domu, aby trávil večery v blízkosti Betky, keď hovorieval s Matúšom o posledných rokoch, ktorými sa túlal kdesi po Slovensku, po starej vlasti, žijúcej v podaniach susedov nie tak, ako žije teraz v skutočnosti, keď spomínal tie dni, dediny, mestá, v ktorých ho nikto nepoznal a poznať nechcel, bolo mu horko, hoci nenachádzal nijakého ospravedlnenia pre svoju bolesť. Nachádzal ho tým menej, čím viac poznával bludnosť svojej púti a čím jasnejšie si uvedomoval bezcieľnosť ztratených rokov. Bolesť, ktorú vtedy prehĺtal, nemala vyššieho posvätenia, neslúžila ničomu a nevykupovala nič okrem poznania nesmyseľného bludu, v ktorom sa Martin tackal bez vôle a smeru.

Aký smutne smiešny videl sa mu jeho život, srovnávajúc ho s osudmi Matúša! A aký smiešny videl sa mu napokon i hašterivý život otca, vyplnený slabošskými zápasmi a nesmyseľnými, nečestnými útokmi proti Repkovi, ktorý sa pri nich vedel hrdo usmievať!

Matúš hovorí o škole a vie čo chce. Matúš hovorí o modlitebni a vie, že spolu so súsedmi svoj úmyseľ vykonajú. A akže hovorí o prvom kroku ku kolektivizácii, vie, že na budúcu jar ušľachtilý druh žita zasejú.

Matúš však vedel, čo chce, ešte prv, než zjačala siréna posledného denikinského parníka, ktorý v marci 1920 odvážal ostatky zdemoralizovanej armády — a s nimi Martina. A keď teraz v dlhých jesenných večeroch vyprával Matúš o sukkovských úbočiach a o Lysých horách, v ktorých za nocí horely partyzánske vatry, keď vyprával o všetkých nebezpečenstvách a bojoch, ktorými sa prebili — za svoju spoločnú vec: Martin cítil, že on so svojím slabošským, úbohým osudom nie je nič, že on za žiadnu myšlienku sa neobetoval, za žiadne právo netrpel, a naopak tí, ktorí vynášali dlhý rad krvavých rokov na svojich hrdinských a beznáročných bedrách, tí že sú — všetko.

Jedného dňa vravel Matúš Martinovi:

— Hovorili mi v soviete, že mám napísať, na čo sa pamätám z partyzánskych bojov. Aby vraj to bolo pre historiu zachované. Všetkých vyzývajú… tak neviem. Mám už akúsi ťažkú ruku.

— Na ruke, myslím, málo záleží, — odpovedá Martin. — Škoda by bolo nenapísať.

— Keby si mi chcel pomôcť…

— Akože ti ja mám pomôcť, ja… veď ja nič neviem, — vyznával s úprimnými rozpakmi Martin — a predsa bol tak rád, že ho Matúš pozýval k takejto práci.

Matúš priniesol starý zápisník. Vyňal z neho žltý, rozdriapaný papier a podávajúc ho Martinovi, spýtal sa:

— Čo myslíš… aj toto by som mal priložiť? Pekná pamiatka. Je to vyhláška akéhosi bieleho náčelníka… ani neviem, ako sa volal… je to celé dodriapané a podpis chýba. Dosť na tom, že to vylepovali a rozhadzovali po vidieku bieli, keď už im horela zem pod nohami. Škoda… i začiatok je už nečitateľný — no, veď som to taký čas nosil po vačkoch!

Martin sa zblízučka pozerá a namáhavo lúšti zlú tlač:

„Presvedčil som sa osobne, že v povstaniach bolše… (dva riadky nečitatelné) … účasť nielen muži, no i ženy, dovoľujúc si zpoza uhlov, z okien a výklenkov strieľať na našich skvelých obráncov vlasti. Doteraz týmto zločinným ženám nedostávalo sa náležitej odplaty za vlastizradu. Smrť zastrelením alebo obesením pre takéto zločinné ženy pokladám za celkom neprípustnú a príliš čestnú, a preto upozorňujem a nariaďujem, aby tieto osoby boly trestané výlučne mrskaním, dokiaľ nepadnú. Som úplne presvedčený, že taký domáci prostriedok náležite bude pôsobiť na tieto blbé tvory, ktoré právom svojho predurčenia zaoberať sa budú výlučne hrncami, kuchyňou i výchovou detí budúceho, lepšieho pokolenia, a nie politikou, úplne cudzou ich pochopu.“

— Nuž, čo na to povieš? — usmieva sa Matúš, avšak v jeho úsmeve horkne spomienka nedávnych strašlivých rokov. — Priložiť to?

— Prilož, — odpovedá Martin, a bolo mu odrazu, ani čoby nad ním vyriekli súd. Hľa… s týmito ľuďmi utekal, s tými prirodzene bral spoluzodpovednosť za také činy, hoci o nich nemal najmenšieho poňatia. A po chvíli dokladá: — Veď to je… krásny dokument!

Od toho času vysedával s Matúšom dlho do nocí. Hodiny kráčaly v tichúčkych papučiach jedna za druhou, v kolíske driemalo dieťa, Mariana s Betkou sedávaly na peľasti postele, plátaly šaty, vrecia a počúvaly, ako sa Matúš rozpomína na partyzánsku historiu, ktorú má ťažkou rukou zapísať v pamäť budúcich rokov.

V týchto nasledujúcich riadkoch nie sú zapísané len osudy Matúša Repku, to sú osudy všetkých tých osmahlých, svalnatých a chlpatých sedliakov a robotníkov, ktorí v horách a skalách, v rudo-zelených kádroch nesmiernym utrpením, hladom, zimou a krvou vykúvali tiež jedno ohnivko z dlhočiznej reťaze nadľudských zápasov za nový život.

*

V devätnástom roku na jeseň odišiel som do sukkovských hôr. Bol tam oddiel partyzánov. Nevydržal som tam dlho — nebolo čo robiť a celý oddiel nebol dosť stály. Odchádzali a noví zas prichádzali. Vrátil som sa potajomky do Pavlovky. Chcel som prehovoriť chlapov a odísť s nimi do Lysých hôr, kde bol silný partyzánsky káder. Chlapi však boli leniví a na zimu sa im nechcelo nikde ísť. Odišiel som sám a od toho času až do pádu bielych bol som v Lysých horách. Tam bolo rušno. Z Novorossijska prichádzali vždy noví ľudia a prinášali zprávy. Mali sme plno svojich ľudí v meste. Boli to tí najšikovnejší a najodvážnejší. V meste žiť nebol nijaký žart, lebo tam bolo plno bielych. Keď chytili niekoho, kto sa im videl podozrivým, bili ho, väznili a často i zastrelili alebo utopili v mori. Napriek tomu naši chlapci v meste vyvádzali pekné kúsky.

Raz stál som na stráži ďaleko od nášho oddielu, pri ceste. Jeden z našich, ktorý verboval a vyzvedal v Novorossijsku, priviedol naraz deväť ľudí. Vrátili sa na parníku „Rosenfeld“ z Francúzska domov. Po ceste, keď som ich viedol k nášmu štábu, mi rozprávali, že boli hneď na prvý deň v meste areštovaní, bo oslovili nejakého bieleho v prístave „súdruh“. Potom vyprávali, ako sa stretli s našimi chlapci. Sedeli spoločne v krčme. Prišiel tam jeden z našich a keď počul, ako sa ponosujú medzi sebou na poriadky, prisadol k nim. Slovo dalo slovo a už vedeli, na čom sú. Odrazu prišla do krčmy patrola. Dvaja bieli oficieri a dvaja vojaci. Nik nesmel vyjsť von. Karhali ostatných oficierov, prečo vysedávajú v takej krčme. Mnohým bielym vojakom odobrali zbrane, iným zas zadržali dokumenty. Keď odišli, každý pred nimi na ulici vyhýbal a bieli dôstojníci vzdávali patrole česť. Až potom len náš agitátor tým deviatim vyzradil, že tá patrola — to boli naši chlapci, ktorí tak pracujú, aby podrývali vo verejnosti autoritu bielych oficierov, zásobili nás zbraniami a tým chlapcom, ktorí pracujú v meste, aby zadovážili spoľahlivé dokumenty. Hneď mali chuť pridať sa k nám. Dohovorili sa s našim agitátorom. Čudovali sa, že im neurčil miesto, kde ho majú čakať. Vraj im len povedal: Vy mňa, chlapci, nikde nečakajte. Ja vás sám vyhľadám. Pochvaľovali si, akí sú naši chlapci šikovní.

Keď som ich priviedol do štábu, rozdelili si prácu. Jedon z nich bol zbrojný majster. Takého náš veliteľ Pugačev už dávno potreboval. Inštrumenty však mal v meste vo svojom byte a myslel, že ich už nikdy nedostane. Pugačev mu vravel: O inštrumenty nemaj žiaden strach. Napíš pár slov svojmu domácemu, a chlapci ti to zaraz prinesú. A keby si mal svoje inštrumenty hneď aj u samého gubernátora v stole zamknuté, aj vtedy ich prinesú.

Potom si Pugačev vymyslel dobrú vec. Zavolal si tých, čo prišli zo zahraničia a pýtal sa: Nuž, chlapci, kto z vás vie dobre písať po francúzsky a po anglicky? Dvaja z nich vedeli. Tak im dal Pugačev papier a začal im diktovať proklamácie. Jednu k robotníkom, druhú k námorníkom. On diktoval po rusky a ti dvaja to prerábali. Napokon im to zachutilo a vymýšľali si už sami. Vyšly z toho tak krásne výzvy, že Pugačevovi sa od radosti štikútkalo. Potom boly výzvy na mašinke rozmnožené. Chlapci ich doniesli do mesta. Na bazáre ich rozdali babám, čo predávaly jablká a hrušky. Papier bol vtedy vzácny a baby sa radovaly. Prichádzali francúzski i anglickí námorníci na bazár a odnášali si ovocie zabalené v proklamáciach. Čítali ich a vozili domov, i tam čítali naše proklamácie. Naša revolúcia sa rozdúvala vždy ďalej. Zahraniční súdruhovia sa dozvedeli o našom položení.

Tak sme sa dočkali jari roku 1920. Chlapci prinášali zprávy o nepokojoch v meste. Medzi bielymi začal rozklad. Boli znechutení, keď sa dozvedeli, že rudá armáda v Sibíri porazila Kolčaka. A najväčšiu ranu im dala zpráva, že kubánska kozácka rada vyslovila denikinským dobrovoľníkom svoju nedôveru. Bolo to v časoch, keď medzi nami objavila sa týfová epidemia. Mnohí pomreli. Ostatní vyzdraveli práve v ten čas, keď prichádzaly zprávy pre nás radostné. Rudá armáda hnala bielych k nám, na juh. Náš káder so dňa na deň rástol. Prichádzali noví partyzáni a tvorily sa nové oddiele po celom vidieku. Bieli šípili nebezpečenstvo a preto ich chceli zničiť, najmä okolo Abrau-Ďurso. Obsadili s veľkými ztratami Borisovku, Vasiljevku, Glebovku, Abrau-Ďurso. Tamejšie naše oddiele stály v neprestajnom boji proti nim. Len v noci mohli odpočívať.

V ten čas sa temer všetky naše oddiele začaly spojovať. Okolo 20. marca — myslím 24. — pribehol k nám posol z Varenikovského oddielu. Že sa tam naši chlapci spojili už s rudou armádou a nastupujú k Anape. Po dobytí Anapy potiahnu vraj na Novorossijsk. Súčasne prišla zpráva, že neďaleko Sukko objavily sa veľké ozbrojené časti. Naši nemohli zistiť, aké sú to vojská. Postaviť sa proti nim nemohli, bo ich bolo málo. Preto ustupovali smerom k nám.

Na druhý deň odišli od nás do Rajevskej poslovia. Tam bola už rudá armáda. Oznámili, že sme v horách. Hneď nato prišli zas k nám zástupcovia armády. Potom sme sa my partyzáni spojili s armádou. Hneď bola usporiadaná vojenská paráda. Mašírovali sme pred rudými veliteľmi: 5 členov nášho štábu, asi 40 ozbrojených a 300 neozbrojených partyzánov.

Ešte v ten deň podnikli bieli posledný útok. Dobyli sa do pivníc Abrau-Ďurso a naložili plné sudy vína. Zadné časti sa celkom spily, a predné nemohly nastupovať k Novorossijsku. Naše delostrelectvo obstreľovalo hradskú. Bieli boli natoľko spití vínom, že ani nevideli. Naša kavaleria vpadla im do chrbta. Išlo to na šable. Bieli sa rozpŕchli alebo sa poddali. Keď sa zmrákalo, biela artileria od Glebovky začala strieľať k Abrau-Ďurso. Zatiaľ naši kavaleristi honili sa po doline za bielymi, rúbali sa, a pri tureckej kasárni abrau-ďurovskí robotníci mali shromaždenie a volili svoj revolučný výbor.

Dňa 26. marca začala naša artileria kanonádu po celom fronte. Bieli tiež strieľali, aby nám znemožnili cestu k Cemevskej doline. Streľba hrmela po celý deň. Pred večerom sme nastúpili všeobecný útok. Obsadili sme Gajduk. Denikin silou-mocou bránil prístup k Novorossijsku. Anglické loďstvo mu pomáhalo. Strieľalo z prístavu zo svojich kanónov na naše pozície. Napriek tomu sme postupovali vpred. Boj trval celú noc. Po ceste k Novorossijsku bolo ťažko ísť. Dookola bolo všetko vystlané mŕtvolami ľudí, koní i rožného statku.

Keď sme dostihli Vasiljevského vŕšku, užasli sme. Novorossijsk bol v jednom ohni. Horely všetky obilné sklady, horela ich nákladná stanica. Horely vagóny a všetko, čo mohlo horieť. Vybuchovaly tisíce granátov a patrón. Po doline behaly stá ranených koní bez jazdcov. V diaľke na mori knísal sa posledný anglický krížnik. V prístave niekoľko posledných mínonoscov zásobilo sa vodou. Tie sa potom ponáhľaly za krížnikom.

Ráno o ôsmej boli sme v meste. Gardisti čistili ulice od posledných ostatkov barikád.

A tak 27. marca 1920 bol Novorossijsk náš.