ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Procenko ani netušil, akú zbraň dal do rúk pavlovským kulakom pre nové voľby. Po celé sviatky i po sviatkoch ešte zadlho chodili Zlatník, Petráň, Tremboš i Stráňava po dedine, prichádzali s prívetivým úsmevom i tam, kde inokedy nezašli, a rozdúchavali usilovne všetku svoju nenávisť oproti Matúšovi, obnovujúc dávne klebety a vymýšľajúc nové, ktoré maly oslabiť vplyv Matúšov na väčšinu.

Dedina žila otázkou nových volieb, živily ju schôdze, porady, časopisy, rozletúvaly sa heslá a sedliaci posedávali vo vážnych skupinkách, stískali zuby i mraštili obočie v usilovnom premýšľaní, nemôžuc sa dohodnúť na návrhoch nových členov.

Neistota, ktorá až do sviatkov žrala pavlovských kulakov, zrazu bola rozptýlená opilým výrokom poštára Procenka. Teraz už s istotou vedeli, do koho biť, a napínali všetky sily, aby dosiahli úspechu. Martin bol celkom zdrtený smrťou Anny, ktorá v poslednom čase zahlušila v ňom všetky ostatné záujmy, a celkom zabudol na hrozné previnenie Procenka, ktoré si vtedy ujasnil s takou silou.

Zabudol — a čas, ktorý nezastal, dovalil sa v šume a ruchu k polovici februára, keď sa lámala zima a s prvým škovránkom pukala jar.

Až vtedy, v deň volieb, znovu sa v ňom rozvidnelo.

— Volostná buňka po zrelom uvažovaní navrhuje vám za členov sovietu Repku Matúša a Kubeša Antona, — vravel vtedy pri voľbách sekretár Zjazulin, a predseda Dolin pridal:

— Nuž, kamaráti, vyslovte sa! Veď ich poznáte!

— Poznáme! Poznáme! Nech bude tak, — volali mnohí, i ženy.

Iní však zhučali ani hora, dávajúc signál k útoku. Bolo ich viac ako inokedy. Matúš to poznal jediným mihnutím oka. A v tom už Zlatník vstal, postrčil nevdojak svoju čiernu baranicu na bok a pomaly, rozmýšľajúc nad každým slovom, spustil:

— Tuto mnohí súsedia kričia: Poznáme, poznáme, nech bude tak! A ja zas naopak si myslím. Práve preto, že ich poznáme, nesmieme ich voliť do sovietu!

Strhol sa krik!

— A to prečo?

— Vás tam nepošleme!

— Nuž… povedzte, strýko!

Zlatník v tom šume neztratil reč. Pozrel pohŕdavo po kričiacich a výsmešných tvárach, a ani keby sa ho to netýkalo, pokračoval:

— Nemôžeme ich vyvoliť do sovietu preto, lebo v soviete musia byť len poriadni ľudia a chlapi na mieste!

— Ľa-ľa, ako mu záleží! — vykríkol ktosi uštepačne.

— A teraz nám tu navrhujú týchto! Celá dedina vie, kto je to ten Repka Matúš. Celá dedina vie, čo bolo s ním na príklad v pastuške… Starému Jefimovi rodinu rozondel… za ženou mu tam bol… a teraz sa Jefim užiera, pije, od toho času ešte nevytriezvel… nos medzi očami prepije.

— Čo je vás do toho? — ozval sa ktosi nesmelo.

— Mňa samotného nič, — neustupuje Zlatník, — celá dedina tým utrpí. Nám všetkým… pastiera zkazil. Či môžeme teraz Jefimovi sveriť naše kravy? Ha — teraz povedzte!

Hľa — na túto myšlienku nikto neprišiel. A veru — zdá sa to byť aj pravda. Len či na tom ozaj má Matúš vinu… Nebolo však kriku, nebolo nespokojnosti. Matúš sedel bledý a na tvári by sa mu krvi nedorezal. Potom stisol zuby, obrátil sa k Zlatníkovi a vyzval ho:

— No… pokračujte!

Petráňom i Trembošom jeho poznámka pohla. Tremboš vstal a vravel:

— Keď chceš, môžem aj ja…, — a obracajúc sa ku všetkým prítomným, pýtal sa: — Kto má vinu na tom, že sa Anna utopila v studni? Celá dedina vie, že ja a moja baba sme chceli, aby si tuto… náš Martin Annu vzal. Raz je decko — tak je to povinnosť. A náš Martin by si ju bol aj vzal, a to Matúš doň zavše dul. Neber si ju, uvidíš, nebude to dobre robiť medzi vami…

— Otec! Čušte! — vykríkol Martin, vyskočivší divo v lavici. Je to… hanba na vás, takto vyprávať!

Tremboš ukázal trasúcou sa rukou na syna:

— Vidíte? Aj on už… To všetko je Matúšova práca! I Annu do hrobu doniesol, i Martina proti nám nahuckáva! A to ešte nie je členom sovietu…

Vo vzduchu visely oblaky dymu ako ťažké šedivé mraky. V nich skryla sa búrka — len zahrmieť.

Dolin, zrejme nespokojný s útokmi kulakov, dôrazne vravel:

— Takéto veci bez dôkazov vyprávať nesmiete. Na to môže byť… aj kriminál!

Tremboš zjašene vyskočil a rozhodil rukami:

— Vidíte, susedia? Kriminál! A tu každý vie… bez dôkazov… i bez kriminálu!

Všetci hučali odporom i súhlasom a v hustom šume vykvitol kde-tu i naplašený ženský výkrik. Napokon vstal i Petráň, napľul na nedopaľok cigaretle, odhodil ho a začal nesúvisle tárať:

— Ono… kamaráti, tak to nemôže byť. Zlatník i Tremboš tuto majú pravdu! A vôbec… Dajme tomu — škola. Kto by ju staval? My všetci! N… a rozhodovať o nej chce Matúš sám! I o modlitebni. My sme ju nestavali, naši otcovia… ono…

— Že by ste sa ich išli spýtať na cintorín? — ozval sa ktosi a všetci vybúšili v rehot a smiech.

Zlatník si zlostne hrýzol končeky fúzov. Petráň valil ďalej:

My nie zato, že by sme sami chceli… do sovietu. My sme za soviet. Za poriadny soviet. Avšak modlitebňu nám brať… čerta-diabla do nej nasťahovať… kamaráti! A veď sa tam niekedy dáky fagan aj pomočí!

Zhýkla čierna masa smiechom, kožuchy i baranice sa triasly.

— Čo by sme všetko pre tie decká nemali ešte robiť! Škola nespadne — a keď spadne, len vtedy novú postavíme! Smejete sa nám, že ono… že my tak a onak… a že my proti sovietu… Čo? A ihrisko ktože začal riadiť? Kto odviezol kamene? Kto navozil piesku? Ha? — A teraz vy povedzte… nie čo spravíte, o tom sa dohodneme spoločne, ale… čo ste vy už spravili? Navrhujem do sovietu… na prvé miesto Raka, na druhom nech zostane Stráňava! Dajte o tom hlasovať! — a ťažko si sadol.

Martin si pomaly uvedomoval tú silu, s akou zaútočili proti Matúšovi. Bolo mu jasné, že útok musel byť dávnejšie pripravovaný, a len teraz pochopil, prečo to všetko, prečo tie klebety, prečo ten náhly obrat u nich doma, keď sa zmienil prvý raz o Betke, prečo otec napokon vykonal tú hnusnú vec s Annou, prečo tá starosť o ihrisko a vôbec… Zina… Ako sa mohli teraz tak pripraviť? Je isté — tušili, že bude do sovietu navrhnutý Matúš, tušenie však ešte neznamená… Odrazu blysla mu hlavou tá noc, kedy Procenko, ktorého náročky opojili vínom, v korheľskej nesmyselnosti dal im do ruky zbraň… A teraz už vedel, že Procenko je vinný, Procenko že napomohol k tomuto veľkému útoku. Bolo mu ľúto, sám seba začal viniť v tom, že neupozornil vopred Matúša a podľahol tiesnivému dojmu z Anninej smrti… Ako len teraz Matúša obrániť?

Nebolo toho treba. Videl, ako sa Zjazulin shovára s Repkom, videl, ako Matúš súhlasne prisvedčuje na čosi kývnutím hlavy a potom už počul Zjazulinov pevný, ostrý a presvedčivý hlas:

— Opakujem znova, že buňka navrhuje vám do sovietu Repku a Kubeša. Viem, že máte právo náš návrh odmietnuť. Máte právo zvoliť si celkom druhých členov. To právo vám nemôžeme ani nechceme vziať. Navrhli sme vám dvoch. Vy ste sa o nich dosiaľ nevyslovili. Kto proti Repkovi hovoril? Boli to tí, ktorých my všetci veľmi dobre poznáme! Nakoľko sme my v soviete prišli s Repkom do styku, vieme, že lepšieho člena si vyvoliť nemôžete. Je váš… z vás. A čo robí, robí verejne v súhlase s väčšinou. Viete, že u nás sa proti väčšine nedá ísť. Jestliže proti nemu vystúpili títo traja, čo hovorili predo mnou, vtedy to znamená, že Matúš Repka i vy všetci ste na najlepšej ceste. Na klebety my nedáme nič. A že sú to klebety, a čo je to ešte… to vám dokáže Repka sám. Jestliže to nedokáže, odvolávame svoj návrh. Bo o čistý soviet ide nám — a nie kulakom!

— Čože… my sme kulaci? — hučí Zlatník. — Keby sme boli, tak nás nepripustíte k voľbám!

— Ste na najlepšej ceste ku kulakom! — odbíja ho Dolin.

Medzi tým Matúš vstal, bledý, so stisnutými zubami, pomalým pohľadom porozhliadol sa po všetkých a začal:

— Nejdem hovoriť snáď preto, žeby som sa silou-mocou tisol do sovietu, ako hen tí tam. Oni dobre vedia, prečo sa usilujú. Nechcem brániť svoju osobu. Musím vám však ukázať, čo a ako oni robili, aby do sovietu dostali svojich ľudí. O Nine — to už dnes každý vie, že je to klebeta. Hneď vtedy, keď sa nám pukla škola, s tým oproti mne vyšli. Aj som ich odbil. Preto si museli vymyslieť novú vec. Že som vám Jefima zkazil. Ja sa však pýtam: povedzte… keďže som s Ninou nič nemal, ako som ho mohol zkaziť? A hneď vám poviem aj to: sami ho napájajú, že od toho času ani nevytriezvel. Aj z vlastného na to niečo obetujú, aby mi to všetko mohli prišiť za golier.

— Pravda! Pravda je to! — dosvedčovali niektorí gazdovia.

— A teraz o mojej sestre… o Anne. To je pravda, že som jej dohováral, aby nerobila žiadne komedie. Kto ju však do tých komedií nahuckával? Kto ju štval proti mne a proti Martinovi? Neboli to len Stráňavovci. Bol to i sám… Tremboš. To neodtajíte! Všetci roztrubovali po dedine všelijaké klebety, hlavu jej celkom pomútili — a teraz že vraj ja som jej smrti na vine! Prečo to robili! Bo vedeli, že ma tým budú môcť biť! Počuli ste všetci, ako si strýko Tremboš ruky umýval: My sme chceli, aby si Martin Annu vzal. Nech však dosvedčia členovia daňovej komisie, čo mi vravel Tremboš vlani „na zadných dieloch“, keď sme mu zapísali plnú úrodu! Vraj: to sa ty ideš na nás vyvŕšiť… za Annu! Avšak nemysli si, hovoril, že si ju náš Martin vezme! Nuž vidíte, ako je to s Annou. A teraz by chceli aj jej smrť pripísať na môj účet!

— Nevyprávaj do vetra! Krátko! — volá na Repku Stráňava.

Repka, pohnevaný jeho výkrikom, ukázal naň rovno prstom:

— Vidíte… Stráňavu? Že vraj — krátko! To aby sa aj jemu neušlo. Bo on v tom vo všetkom má prsty. Keby mali byť všetci členovia sovietu takí ako on, tak budeme mať na krkoch… hneď Denikina! Naopak — ja dnes nie krátko… bo raz už s vami musíme zúčtovať!

Oddýchnul si a hneď zas pokračoval:

— Petráň začal čosi o modlitebni. A ja mu poviem: keby sa tam maly hneď aj všetky deti pomočiť — nebojte sa, však ony nie! — tak aj vtedy sa tam budú dočasne učiť. Lebo hneď dnes po voľbách budeme o tom hlasovať, aby raz bol už vašim šarapatám koniec. Uvidíte, na čej strane je väčšina… A keď sa nehanbíte pýtať, čo sme už my pre deti spravili, poviem vám hneď: Nič, nič sme nespravili! Lebo ste všetko vy hatili! Vy ste sa proti všetkým návrhom postavili! Odteraz bude však inak!

— No, vidíš, zas len na slovách…! — ozýva sa Petráň.

Repka horel veľkým blčiacim požiarom, ktorý spaľoval všetko okolo seba a pomaly, nepremožiteľne však zachvacoval všetkých do svojej vyhne. Väčšina stála už na jeho strane — zbadal to jediným objímajúcim pohľadom, a to mu dodávalo síl. Sedeli, usmievaví, vykrikovali povzbudzujúce slová a s času na čas pokosili zrakom v tú stranu, kde sedeli v tvrdom nepriateľstve tí, ktorí ho prejavili. Avšak ani oni nevzdávali sa nádeje.

— A o tom ihrisku povedz!… koľko piesku si ty doviezol…, — ozval sa vyzývavo ktorýsi z nich.

— Len sa nechvastajte! — kričali mnohí.

— Vy ste tam… najmenej…

— Matúš, duj!

Matúš sa rozkročil, dočkal až sa utíšia a potom s úsmevom spustil:

— Nuž, dobre… o tom ihrisku! Tu treba spomenúť tú osobu — Zinu. Ona vám poradila, a vy ste začali robiť to ihrisko. Ani nie vy — deti samy si ho urovnaly i vyčistily. Čo ste spravili vy? Zlatník odviezol za voz kameňa. Hneď nato bola v novinách táto zpráva… (Matúš vytiahol z vačku noviny a prečítal zprávu)… To sa rozumie, ten jeden voz kameňa musel byť hneď aj pochválený v novinách. Viete prečo? To aby ste si v Pavlovke medzi sebou vyprávali: Ľa-ľa, ten Zlatník predsa nie je taký… darmo ho ten Repka naťahuje. Do mňa však ani keby vrazili nôž, keď som tú zprávu prečítal. Rozmýšľal som, rozmýšľal… ktože to mohol napísať? Udrel som tuto na Martina: Ty si to bol! — a bol som o tom dlho presvedčený. Raz sme sa s Kubešom dohovorili, že dovezieme na ihrisko piesku. Nedošli sme ani ku Varvarovke — a piesok už vezú Zlatník s Petráňom. Viete si predstaviť našu hanbu? Nuž… čo robiť, obrátili sme. A doma ma už čakal tuto súdruh Zjazulin, ktorý sa vrátil práve z mesta. Bol v redakcii a priviezol túto zprávu. (Matúš vyníma a číta rukopis.) Kamaráti, súsedia, viete, čo to znamená? Prv, než vyšli Zlatník s Petráňom pre piesok, bola tá zpráva už v redakcii! A myslíte, že to písal Martin? Nie! To písala… Zina!

— To je lož! — kričal Zlatník.

— Nevidíš si do huby! — pripojil sa k nemu Petráň.

Matúš sa zaškeril a vravel:

— Pravda je to… a do huby si vidím práve tak dobre, ako aj vám do žalúdka. Keď odišla tá Zina z Pavlovky, poslala Martinovi túto karotku. To isté písmo, kamaráti, to isté písmo! Tá Zina… sa starala o dobrú povesť Petráňa, Zlatníka a podobných. Prečo? Aby ste im verili! Aby ste ich prípadne zvolili aj do sovietu! Aby mohli lepšie sabotovať všetku prácu! Tak je to! Nám však cez rozum neprejdete! Ani vtedy nie, keby vám na pomoc prišlo aj desať takých… kontrarevolucionárov!

— Vidíte! — začali vykrikovať ľudia, aká potvora!

— Ako sa stavala!

— Pľuha!

Matúš sa znovu zaškeril zoči-voči tým, ktorí sedeli so svesenými hlavami, a pýtal sa ich: — Stačí vám to? Potom už, nevšímajúc si ich, končil:

— Tak, kamaráti… toto je všetko, čo som chcel povedať. Hen s tými, nazdávam sa, sme už dokončili. Aj s ich návrhmi, bo vieme, kde cielia. A teraz voľte svojich zástupcov do sovietu… okrem nich môžu byť všetci dobrí!

Matúš, ukonaný týmto neobvyklým bojom, posadil sa na lavicu. Vo vnútri však horel mu plamienok teplej radosti. Vedel, že dnes vykonal veľký kus práce, ktorá hneď v nasledujúcich dňoch musí niesť ovocie. Oddychoval dosiaľ zhlboka… a potom mu prišlo na um: akože sa tak mohli pripraviť? Ako sa mohli dohovoriť a rozdeliť si tie svoje hnusné úlohy? Nemohli vedieť, že bude práve on navrhnutý do sovietu. A tu… taká istota! Taký presný plán!

A hoci už ťažko usporadoval svoje myšlienky, oči mu dosiaľ žiarily uspokojením.

Občania, ktorým Matúš tak neočakávane odhalil zákulisie tajnej podkopnej práce niekoľkých súsedov, odhlasovali teraz s nadšením návrh volostnej buňky. A ďalej? Bola tu ešte veľká práca.

Určili úlohy budúceho sovietu. Znova ruch a šum, znova výkriky, návrhy i smiech, ktorý kedy-tedy vykvital ako záruka radostnej práce.

Rečnili do večera. Neobratné sedliacke jazyky ťažko vyvaľovaly slová z úst; hovorili i rukami, pohadzovali hlavami, usnášali sa a hlasovali.

Protokol rástol do dĺžky a Michalj Petrovič, zvolený za náhradníka do sovietu, s veľkou námahou postihoval ten prúd návrhov, protinávrhov a rečí, do ktorého prítomných zavliekol Repka svojou rečou.

Konečne si i Matúš oddýchol. Hľa — treba len zadúchať, rozohnať starý vzduch, otvoriť obloky, z ktorých vidno obrysy nových, užitočných vecí, a oni sami už idú, sedliaci dlho sa rozhodujúci, ženy uľpievajúce na dávnych predstavách, i mládež, spriatelená iba s harmonikou. Hľa — predmet tvrdých a úporných bojov, hľa — stavba novej školy! Sami ju už teraz navrhli, sami odhlasovali, sami rozhodli dočasne použiť modlitebne… a Matúš sa usmieva ako oráč, ktorý dooral brázdu, robotník, ktorý dokončil dielo. Spokojný výraz sedí i na tvári Zjazulinovej, ktorý svojím radostným pohľadom mazná sa s Matúšom.

Dolin si uspokojením lepí cigaretľu, objíma všetkých teplým zrakom a vraví:

— Tak deti, tak to má byť! Nie darmo tvrdí vždy súdruh Zjazulin, že Pavlovka je najlepšia dedina v celej volosti.

Zjazulin sa mierne pousmial, a ten radostný úsmev rozlial sa po všetkých lícach.

— A s tým zrnom, akože bude? — spomenul ktorýsi gazda. — Hovoria, že akési ušľachtilé zrno máme zasiať!

Nech nám predseda vysvetlí!

— Zjazulin! Zjazulin!

— Či sme sa o tom ešte málo vyprávali? — povstáva znova Matúš. — Veď vám vravím: „Na zadných dieloch“ máme každý svoj záhon. Vždy tam sejeme všetci to isté, však? Nuž… v tomto roku tam máme siať pšenicu. Prečo by sme mali siať každý inú? Veď sa nám to pomieša a nebude ani taká ani taká. Vieme dobre, ako niekedy tá naša pšenica vyzerá. Tak… a prečo by sme nemohli zasiať jednu a tú istú? Čistý, ušľachtilý druh! O výhodách sme tiež už hovorili. Zrno nám požičajú… to nám soviet zadováži, koľko komu treba. Keď sa urodí, vrátime. Ďalej: bude nám radiť a dozerať agronom. To je zdarma. A keď vymlátime, všetku ju predáme, aby mohli čistým zrnom zásobiť aj druhých. A dostaneme o päťdesiat percentov vyššiu cenu. Nuž…?

Zjazulin i Dolin v súhlase pokyvujú hlavami. Dobre to Repka vysvetľuje. Zakolísalo sa shromaždenie v hustnúcej tme.

— Doneste lampu! — skríkol ktosi.

— Takí… Rozum osvietiť!

Všetci sa veselo rozrehotali. Začaly sa ozývať hlasy:

— A na polovic s druhou nemožno smiešať? Keby jedna neurodila…

— To sa nesmie! — kričí Dolin. — Vtedy sa všetko spotvorí! Nebude čistá ani tá, ani tá.

Zlatník, Petráň, Tremboš i Stráňava nechceli na to pristúpiť. Volali:

— Miešať ich nebudeme, ale… jeden záhon čistej a druhý tej našej…

— Ani to sa nesmie! Vietor prenesie peľ s jednej na druhú… a zas je po paráde, — odporuje Zjazulin.

— Vtedy my nesúhlasíme, — volali sborom, — zasejeme svoju!

— Nie však „na zadných dieloch“, — útočí Matúš, — to môžete celkom na druhom konci dediny! Nám našu pšenicu zkaziť nesmiete!

Odpor tých štyroch priečil sa už ostatným tak, že ich napokon ukričali:

— Vysťahujte sa už celkom odtiaľto, keď vždy…

— … vždy len napriek!

Zahučali ešte, pokričali a podohadovali sa, napokon však predsa Michalj Petrovič písal do protokolu… rozhodli sa zásadne pristúpiť na zaosiatie „zadných dielov“ ušľachtilým zrnom. Podrobnosti stanoviť na najbližšej schôdzi; referát podá agronom.

Pavlovskí vytýčili si veľkú a krásnu úlohu. Toto vedomie sedelo sedliakom na hrdých čelách. Dlho sa prehrabúvali, dlho sa dohadovali, štetili, pochybovali, hádali, jedovali: dnes však vyriekli slovo a to platí.

Zlatník, Tremboš, Stráňava a Petráň odchádzali zo schôdze ako zbití psíci. Cítili jasne, že dnes už prehrali všetko — a nadovšetko ešte verejne, pred celou dedinou boly im odkryté falošné karty. Dnes už nebolo možné sa skrývať, nebolo však možné už ani ďalej bojovať. Boli porazení, boli bezbrannými zajatcami tejto hučiacej, čiernej sedliackej masy, pohnojenej úrodnými myšlienkami, z ktorých vyrastal nový život. Hľa — tu je škola, ktorú o pár dní rozvalia železným čakanom, tu je modlitebňa, v ktorej deti budú spievať Internacionálu. A za dedinou, „na zadných dieloch“ zvlní sa skoro zelené osenie, sedliaci budú ho pozerať s agronomom a ten povie: — Nuž, občania… dobre je tak? Nie tak, že jeden čihý a druhý hota, musíme všetci spoločne — za jeden povraz!

Udalosti teraz stíhaly jedna druhú. Aký to zvrat? Nedávno ešte — dedina ležala mrtvá, bez pohnutia, nebolo ničoho, čo by ju mohlo vyrušiť z jej pokoja. Nielen dedina — všetko bolo nehybné a mĺkve, ako keď nad obzorom navisne čierny, búrlivý mrak. A dnes, keď ten mrak zlobne zaručal predzvesťou búrky, zamrvilo sa zrazu všetko živé a ľudia sa začali starať. Hľa — boly noviny, ktoré predtým zriedka kedy čítali, boly i schôdze, ktoré ich kedysi unavovaly. Dnes sa hovorí, reční, píše a číta… z čierneho mraku to hučí a ľudia sa pohli. Lebo čas navrel udalosťami.

Nedlho po voľbách hovoril Matúš Martinovi:

— Dnes večer pôjdeme do Su-Psecha na schôdzu buňky.

V klubovni zasedala buňka. Dnes však okrem členov strany bolo tam mnoho iných. Schôdza bola verejná. Rokovalo sa o výsledkoch volebnej kampane. Posmrkávali, počúvali a fajčili, reč tiekla vzrušeným prúdom, ktorý sa zvlnil najmä vtedy, keď sekretár Zjazulin podával zprávu o Pavlovke. Prítomní sedliaci vykrikovali, čudovali sa nad ostrým útokom, a krátkymi poznámkami, sprevádzanými úprimným smiechom, pridružovali sa k Zjazulinovej zpráve.

— Týmto sa končí verejná schôdza, — oznámil sedliačik Filipov z Odrezku, ktorý dnes predsedal schôdzi. — Ďalšiemu rokovaniu môžu byť prítomní len členovia a kandidáti strany. Je tu ešte jedna taká vec…

Martin sa chcel s ostatnými vzdialiť. Repka ho chytil za rukáv práve v tom okamihu, keď Zjazulin dodal:

— Okrem toho nech tu zostanú Repka Matúš a Tremboš Martin!

Izba zamĺkla ako storočný hrob. Všetci cítili neobyčajnosť chvíle. Sedeli so sklonenými hlavami a Procenko prehrabúval sa rozpačite vo svojej poštárskej kabele. Napokon Zjazulin vstal, vážne a s mrakom na čele, odkašľal si a pomaly začal:

— Musíme sa vrátiť k otázke pavlovských volieb. Viete všetci, že naša buňka v tajnom zasadnutí rozhodla sa navrhnúť do sovietu i Matúša Repku. Pri voľbách však podnikli v Pavlovke niektorí sedliaci, známi svojím kulackým, protisovietskym smýšľaním, organizovaný útok proti Repkovi. Opakujem: organizovaný útok. Bolo jasné, že o Repkovej kandidatúre museli vopred vedieť. Táto skutočnosť ohrožila prajný výsledok volieb v Pavlovke tak, že našej kandidátke hrozilo odmietnutie so strany väčšiny pavlovských občanov. Otázka znie: ako sa mohli dozvedieť o našom návrhu? Súdruh Procenko — viete o tom niečo?

Martina zmocnil sa zvláštny pocit. Hľa — to on vyzradil Matúšovi Procenkovo previnenie, on teda priviedol poštára pred tento súd. A hoci vedel, že Procenko jemu samotnému nikdy ani slovom neublížil, bol si vedomý, že jeho vina dotýka sa ich všetkých, celú dedinu že ohrožila a po takom previnení že musí nadchádzať trest. Pochopil dnes už jasne, nakoľko potrebné je stierať svoje osobné záujmy — a pred očami mať vždy len vec. Spoločnú vec. Za ňu sa biť. Zradu trestať.

A teraz tu Procenko stojí, biely a bez slova, pozerá neistým zrakom po stole a zas ku povali a mlčí…

— Nuž…? — pýta sa znovu Zjazulin.

Procenko však ani vtedy neodpovedá.

— Bolo zistené, — pokračuje sekretár, — že súdruh Procenko zúčastnil sa v Pavlovke pijatyky, pri ktorej v netriezvom stave, vyprovokovaný súc známymi sedliakmi, vyzradil návrh našej buňky. Každý vie, že je z nášho stanoviska trestné, opiť sa, a on sa dokonca medzi bezpartijnými! Tým trestnejšie a neodpustiteľnejšie je vyzrádzať tajné usnesenia buňky. Súdruh Procenko, máme na to svedkov. Teraz povedzte vy: je to pravda?

Procenko shŕbil sa pod ťarchou viny a svinul sa do seba ako jež. A do mĺkveho priestoru medzi štyrmi stenami splynulo mu s pier:

— Je to pravda…

Všetci prítomní na svojich miestach zakolísali a ktosi zhlboka, udivene si povzdychnul.

— Súdruh Procenko, máte možnosť ospravedlniť sa? Obrana…

Procenko zdvihnul svoj previnilý zrak k Zjazulinovi, pokrčil ramenami, rozhodil rukami a vravel:

— Čo by som mal… Nuž, opitý…

Začali sa dozvedať podrobnosti, posudzovať, obracali sa k Repkovi i Martinovi a šum i hluk naplnil celú klubovňu. Martin, vidiac Procenka bezradného a zgniaveného, márne sa snažil zbaviť sa tiesnivého pocitu. Napokon Zjazulin prerušil šum:

— Súdruhovia, uvedomujúc si vážnosť doby, do ktorej na hospodárskom fronte vstupujeme… všetky okolnosti… a vôbec… Je treba, aby sme podali návrh na vylúčenie zo strany. Rayonný výbor strany o našom návrhu rozhodne.

Nielen Martinovi — mnohým sa zdal Zjazulinov návrh príliš krutým.

— Nemožno… hneď vylúčiť! — volá jeden z nich smierlivým hlasom.

Druhý sa pripojil:

— Prečo hneď vylučovať?… Možno aj… možno aj najprísnejšie pokarhanie s hrozbou na vylúčenie! Súdruh Procenko má zásluhy… vo vyhnanstve bol… ešte sme my ani…

— Pripojujem sa k Zjazulinovmu návrhu, — vravel tvrdo Dolin. — Je možné, že to v rayone pozmenia. My ináč postupovať nesmieme!

Zjazulin vzal si posledné slovo.

— Naša strana nesmie byť žiadnym… veteránskym spolkom. Keď má niekto zásluhy, musí sa podľa toho vždy držať. Boli už mnohí, čo mali zásluhy — a kde sú dnes? Na druhom brehu! Hovorím: očakávajú nás nové veľké boje… a tu nesmieme medzi sebou strpeť ani žiadneho kolísania! Kdeže tam… vyzradiť usnesenia buňky! Napomôcť kulakom proti nám! To by sme mohli už hneď teraz zavrieť celý krám! — A obracajúc sa k predsedovi schôdze, vravel:

— Daj hlasovať o návrhu na vylúčenie!

Zdvihla sa väčšina rúk. Dvaja sa zdržali hlasovania. Proti návrhu nebol žiaden.

Archip Fjodorovič Procenko bol vylúčený zo strany…

Keď odchádzal Martin s Matúšom zo schôdze, Zjazulin sa s nimi na dvore vo tme lúčil.

— Človeku je aj ľúto… dobrý chlap. Pre stranu však je to málo, byť dobrým chlapom. A zásluhy? Treba si ich udržať… novými zásluhami. Víno ho k tomu priviedlo. A ja vždy hovorím: tu na Kavkaze treba čistiť i… podľa vína. No… do videnia!

Noc ležala nad vrchami ako hustý závoj. Hviezdna obloha splývala pri mori s Anapou, jagajúcou sa elektrickými slzami svetiel. Zem začala nesmelo voňať blízkym jarom. Ľahúčky vietor ako zlodej preliezal ploty vinohradov. Ani vzdialený brechot psov ho nevyrušil…

Matúš po voľbách nesložil ruky do lona — naopak: využíval času, keď sa zima menila v jar a keď nebolo možné začať ešte poľnú prácu, k dokončeniu príprav na stavbu novej školy. Bol rád, že Dolin bol znovu zvolený za predsedu sovietu. Ľahšie pracovať so známym človekom.

— Keďže ste ma dali zvoliť a prijali pracovný plán, — vravel raz v kancelárii sovietu, — musíte nás aj napomáhať. Ideme stavať tú školu. Čo nám na to dáte?

— Peňazí nemáme, to vieš, — usmieval sa Dolin.

— Netreba… my tak, svojimi rukami všetko. Stavebný materiál nám dajte, toho nám treba. Kameň, drevo… a podobne…

Vykázali im drevo i kameň na Sukko. Zaručili sa pôžičkou na škrydľu. Matúš sa vrátil s rozjasnenou tvárou domov.

Pavlovci začali k starej škole svážať stavebný materiál. Veselo zapráskaly korbáče do ľahkého vzduchu, zaerdžali žrebci a zaškrípaly nápravy plných vozov. Kolesá zarezávaly sa do mäkkej zeme, nad zemou letely mámivé vetry a s nimi o závod — pieseň vtáka.

Prv, než jar zamávala zeleným chochoľom úbočí a brehov, prv, kým pri vode rozprsklo sa slnce v tisícoch žltých kvetov a kým odpočinuté pole zavolalo k sebe oráčov, belely sa pri škole mohutné sklady kameňa a vyvalily sa ťažké kmene stromov…

Pavlovci zatlieskali radostne lopatovými rukami, zaujúkali a zadupkali čižmami do mäkkej, teplej zeme. Ktože to kráča po chodníkoch v poli, ktože to v húšťavách strání hvízda, čo sa to smeje vo voniacom vzduchu?

— Oj — radosť!

Smraďte, kožuchy, v zatuchlých komorách do budúcej zimy, spievajte, vtáci, na pukajúcich konároch vŕb!

Roďte, teplučké, vyhnojené záhony „na zadných dieloch“, pluhy vás brázdia ako vietor vodu. V túto jar prišli k vám rozsievači a sejú do vás zrno budúceho chleba i semeno nového súručenstva!

Roďte!

Jar bola radostná a plná práce. I deti znova vybehávaly na ihrisko, znova sa kobŕtaly po vyhriatych medziach, prepichovaných štetkami nedočkavej trávky, vyháňaly teľce na slnečné humná a smialy sa zjasnenými očami do nežného vzduchu.

Až raz, keď sedliaci zasiali do zeme posledné zrno, keď si mali oddýchnuť, nabrať síl k novej práci, zaznela v posledný raz zo starej školy odhodlaná pieseň. Z otvorených oblokov razil si cestu smelý pochod, rozkýval vzduch, stromy i chalupy a hľa — kým jeho údery zabúšily na zavreté vráta niektorých dvorov, schádzali sa ku škole sedliaci s niekoľkými vozmi.

„Smelo tovariši v nogu!…“ vybuchovala pieseň vo sviežom vzduchu, a sedliaci pred školou veselo pohundrávali:

— No, no… už sme aj tu!

— Lúčte sa, lúčte, len sa nerozplačte…

— Hybajte už, hybajte!

Deti sa vyhrnuly zo školy. Betka s Michajlom Petrovičom odviedla ich zatiaľ na ihrisko. A zakiaľ deti odchádzaly hore dedinou, vtrhli sedliaci do starej školy, vynášali lavice, tabuľu, obrazy, skriňu a opatrne poukladali na vozy. Vyniesli i nábytok z učiteľovho bytu — a zrazu zostala škola prázdna, úbohá a opustená a každé slovo, ktoré kto vyslovil, poskakovalo zjašene v pustom priestore medzi stenami. Teraz len videli všetci, nakoľko žobrácka je tá nahnilá búda s popukanými múrami, nepriliehajúcimi oknami a vybitou dlážkou.

— Vidíte, kamaráti?… Najvyšší čas!

Pohly sa vozy a kone pohodily zlatou hrivou. Martin sám kráčal pri svojom voze, bolo mu ľahko na duši a okolo uší letel mu škripot zadných vozov, znejúci radostne ako v čas žatvy. Pred ním išli sedliaci, ich hlasy rozrážaly vzduch ako vojenské trubky; kolíšuc sa zvoľna s nohy na nohu, rozhadzovali rukami.

Dochádzali k modlitebni. Zrazu sa zastavili. Trhli sa i kone a vozy tichúčko zasekly v nápravách.

— Hybajte ďalej! Čo je? — ozval sa ktosi od zadu.

Pred modlitebňou stál dedko Petráňov, Zlatník, Petráň, Tremboš a asi päť žien. Stráňava krčil sa v ústraní. A hoci bol čistý a jasavý deň, tu nad všetkými visela divoká búrka. Stáli tu, v dvoch nerovných táboroch oproti sebe, a všetci zamĺkli ako duby. Chlapi pred vozmi sa rozostúpili — a tu ani čoby blesk rozčesnul šedivé mračno.

— Á… to ty, naničhodník… s mojím vozom! — vykríkol starý Tremboš, vrhajúc sa na Martina. — Ktože ti dovolil… kto…?

Chlapi sa znova somkli a zastúpili mu cestu.

— Nerozčuľujte sa, strýko… bol na vás rad! — vravia mu tvrdo.

Tremboš sa v rozbehu zakolísal.

— Aký rad? Ja sa vám na váš rad… Zavráť kone, čuješ? — reval ponad hlavy sedliakov na Martina.

— Urobte nám miesto! — a Matúš vystúpil do popredia. — Nesmiete sa protiviť usneseniu väčšiny! Kde je kľúč? Kto ho má?

— Tuto!… — ukázal Zlatník na trasúceho sa, starého dedka Petráňa. — Odváž sa, na starého… ty…

Petráňov dedko mihal vyhaslými, uslzenými očkami a bolo vidno, že on, človek dávneho sveta, ničomu z tohoto sa asi nerozumie. Matúš k nemu pristúpil a vravel:

— Dedko, pozrite sa… nerobte hlúposti… Predsa sa nedáte k vôli hen tým… zavreť! Dajte kľúč!

Dedko bol celkom zjašený a bezradne otváral bezzubé ústa, z ktorých však nevyšiel ani len zvuk. Nerozhodne vsunul ruku do vačku za kľúčom.

— Nedávajte! Sem ho dajte! — skočil k nemu Tremboš a vyrval mu kľúč zo zvráskavelej slabej ruky.

— Tak… tu je teraz kľúč! — vykrikoval Matúšovi rovno do tváre v jedovatom výsmechu.

Sedliaci hučali ako vzbúrené more, metali nadávkami a navalili sa všetci vpred.

— Dajte kľúč!… a to… do kriminálu…

— Vylomíme dvere!

— Nie… nelámať!

Ženy kričaly, nadávaly a poskakovaly ako naplašené. Druhé, ktoré sa poschádzaly z celej dediny, odpovedaly im s výsmechom. Zlatník s Petráňom postavili sa k dverám modlitebne a vraveli:

— Lámte dvere… ak môžete!

Martin pustil opraty, pristúpil k otcovi, zrudlému nepríčetným hnevom, a mierne, so zatrpklou výčitkou mu dohováral:

— Otec… neprivádzajte sa do nešťastia…! Dajte…

Nedokončil. Starý Tremboš sa ako ľúty rozmáchol zaťatou päsťou a udrel Martina do tváre, až zakolísal. Martin už nepočul nič, do jeho sluchu dral sa úžasný hukot sedliackych hlasov, zjašené výkriky naplašených žien, jemu však v hlave šumel akýsi mohutný vodopád a on nerozpoznával žiadnych podrobností. Nepočul ani, keď otec svoj čin doplnil poznámkou:

— Ty… ty si mi syn?… Sopľoš naničhodný!

Sedliaci sa navalili k dverám modlitebne, odhodili Zlatníka i Petráňa a začali sa dobíjať dnu. Ktosi vykríkol: — Nelámte! a dedko Petráňov sa plačky prekrižoval, volajúc: — No… pre boha živého… a ustúpil na bok. Tremboš ešte vždy ako šialený, s vycivenými očami a rudým lícom zaháňal sa kostnatými rukami do prázdna a nadával.

Hukot a krik prevýšil Matúšov hlas:

— Dáte kľúče?

— Nedám! — zreval Tremboš tak, že sa až zatackal.

— Dobre!… Kto má v tomto týždni… miličnú službu?

Vystúpili dvaja sedliaci. Sovreli ruky starého Tremboša, avšak tá, v ktorej svieral kľúč, bola s úžasným napätím zauzlená. Jeden z nich stisol ju silou a ruka povoľovala. Po tvári starého Tremboša, do ktorej vo vzteklom záchvate sbehla sa všetka krv, zjavily sa besnotou strhané rysy a zo skrivených úst vyšľahol ako plameň násilný výkrik:

— Zlodeji!…

Kľúč padol na zem a súčasne s ním, ako v kolenách podťatý, klesnul i Tremboš pred kamenným prahom modlitebne. Martin sa nad ním zúfale zastavil… otcova tvár však vo svojej divokosti sa ani nepohla. Složili veci s Martinovho voza a zakiaľ niekoľkí súsedia odnášali starého do domu, zavrátil Martin fŕkajúce kone a zahrmel s vozom smerom k Anape.

— Aspoň slamy si naber, — volali za ním, — takto ti lekár nepôjde!

Nepočul. Zahýbal práve von z dediny.

*

Kedysi dávno, temer pred desiatmi rokami, obrovský výbuch zahrmel po celom svete. Ohromné skladište výbušných myšlienok sa zapálilo, ostriaslo základmi, zvrátilo večité poriadky ako detské hračky a rozhodilo nové myšlienky, vo svojom čase vybuchujúce, po celei zemi. Vzbĺkajú, horia, praskajú, hrmia, vybuchujú, rúcajú a prevracajú všetko, čo nemá na svete miesta, preorávajú zem pre novú sejbu. Dnes tu, zajtra zas tam výbuch vyvracia staré poriadky zo základov, dnes tu, zajtra zas tam vyvolá cieľavedome nový život.

Zatiaľ čo v mestách dávno už tichúčko bežia turbíny a dynamá elektrocentrál, zatiaľ čo tam vyrastajú nádherné fabriky na holej zemi a všetko v nepostihnuteľnej rýchlosti uháňa vpred, dediny potkýňajú sa na nerovnej ceste, viaznu juchtovými čižmami v hlbokom blate a zadychčané, špinavé, slamenné badajú, že pred nimi trčí až k nebesiam o veľa väčšia hať ako pred hybkým mestom, a že ich zbraňou nesmie byť nateraz dynamo, že ony k traktoru sa dobijú pomocou kefky na zuby a šlabikára.

Tak i Pavlovka, kedysi hnijúca mláka, v ktorej sa nenávratne zabúdalo staré a neprijímalo sa nové, pomaly, ako ťažko chorý, prevracala sa s boka na bok. Celý rad rokov žila svojím zatuchlým životom, stavajúc sa s urputným čelom proti sviežemu vetru, celý rad rokov uzatvárala sa do seba, slepá a hluchá, a nevľúdnym trhnutím pliec striasala so seba všetko, čo prinášalo zvesť novej jari. Mali svojich členov sovietu, mali i spolok svojpomoci, mali i školský soviet… a predsa tu vládla mŕtvota ľudí i vecí a nepohlo sa nič z toho, čo už ležalo päťdesiat rokov.

Až teraz — hľa: zadul nový vietor, vyrovnal vekami zdupanú trávku a pyšné stromy, ktoré ju tienily, poshýňal k zemi. A trávka sa zelená, vlní sa, mastie a zohnuté stromy musia sa krivými konármi opierať o zem, aby nepadly. O rok však, o dva konáre uhnijú a ony padnú…

Obloky modlitebne sa otvorily a dnu vstúpil svieži vzduch. Slnko tam svieti na zlatovlasé hlávky detí, ktoré sa mrvia, behajú, kričia, dohovárajú a smejú. Sriadily v jednom rohu rudý kútik, zavesily tam časopisy, složily knihy a pochvaľovaly si, ako sa dobre na svesenej zástave vyníma Lenin. Na volostný soviet napísaly žiadosť a poslaly deputáciu: Dajte nám detské časopisy, predplaťte roľnícke noviny, pošlite brošúry pre našich otcov a mamkám zadovážte obrázkový ženský časopis!

V soviete sa členovia výboru smiali, žartovali s deťmi a rozhodli sa okamžite vyhovieť ich žiadosti.

K večeru po práci vychádzali gazdovia z domu, zamierili k modlitebni a zastavujúc sa pred ňou, vraveli:

— Hľa… fagani, už aj záhonky skopali dookola! Veru, pekné to bude s tou záhradkou. Len ešte kvety…

— No, na to je čas… až v apríli.

Vchádzali dnu, brali noviny do mozolnatých rúk a čítajúc zvoľna a rozvážne, spájali sa s celičkým svetom. Nebola už len Pavlovka, bol Anapský rayon, Čiernomorský okruh, RSFSR, SSSR, bol celý svet. Ako celá stámilionová armáda ľudí plnila svoju úlohu, tak i oni tu, nepatrná buňka v obrovskom tele, vzali do ruky bič, aby pohnali čas.

Čas ako dynamit vybuchoval na celom svete udalosťami, a odrazu akosi blizúčko, blízko, priamo v Pavlovke odohrávaly sa otrasy čínskej revolúcie. Pád Šanghaja zakolísal celou Pavlovkou, a skoro zas ani čoby na svojom vlastnom tele cítili zradný meč Čankajšekov. Pomôžte! — volali čínski robotníci a roľníci… a ohlas ich zúfalého, nenávistného volania zapadol do Pavlovky ako signál. Usporiadali sbierku, založili organizáciu Medzinárodnej rudej pomoci, a od toho času prichádzali so zvýšeným záujmom, rastúcou dychtivosťou a zoceľujúcim sa súručenstvom do starej modlitebne, brali do rúk noviny a čítajúc, debatovali so vzrušeným hlasom, predstavujúc si ďaleké krajiny a osudy blízkych ľudí…

Nebolo už Matúša, nebolo Martina a Betky, ktorí už dávno žili spoločne v dome mŕtvicou trafeného, bezmocného otca, nebolo nikoho z tých, ktorí kedysi vypiatím mysle a síl trčali nad druhými. Boli len ľudia, sputnaní spoločným záujmom, sjednotení záhonmi „na zadných dieloch“, somknutí k sebe prvou ranou čakana, vrazeného na jar do múra starej školy.

Jar letela nad krajom v zelenom úsmeve, slnce vysoko tančilo na jasnom nebi a v nasládlych sadoch rozkvitly čerešne, marhule, broskyne, mandlone, slivy; na zelenú pažiť kvočky vyviedly zlatisté kurčiatka a pod vŕbami v mlákach džavotaly kačky.

Zmizla už celkom stará škola. Nebolo inej práce pre roľníka, bo ľudia priviazali vinič a skopali zem, vytrhali burinu v záhonoch slnečníka a teraz bol čas pokojného vyrastania.

Tak, ako rástol slnečník, vinič, kukurica i raž, zo srovnanej zeme rástla nová škola. Z každého domu bol tu niekto, prikladal ruky k spoločnej práci, ľudia sa smiali i kričali, miešali maltu a mlatkami poklopkávali do kameňov; vŕzgaly nápravy fúr, privážajúcich od mora piesok, kone erdžaly, pohadzujúc hrivnatými hlavami, a dedinou poletoval radostný slaný vietor.

Na podstení domu v širokej lenoške sedával starý Tremboš. Na mŕtvicou skrivenej tvári ukladalo sa slnko v hustých pavučinách, a vyhaslý zrak svážal sa dole k dedine, kde ľudia na stavbe hučali v potuplnej práci. Každičký deň ho takto vynášali z domu, bezmocné telo obložili poduškami a on, ztrativší reč, pozeral nemým a bezúčastným zrakom na nižný koniec dediny, kde sa mrvilo ľuďmi a zo zelene agátov vyrastala škola.

Kedy-tedy prichádzali k nemu, Zlatník, Stráňava, Petráň, zjašenými rukami ukazovali k modlitebni, kde jasaly deti cez celý deň, a večerom prichádzali sedliaci čítať a debatovať; Tremboš však bezvládne otváral nemé ústa a z vyhaslých očú dívala sa mrtvá duša.

Rástlo a kypelo všetko v sladkom vzduchu, Pavlovka napredovala. Rástlo a kypelo po celej šírej zemi, ostré vetry dúchaly od severa, žeravé z Ázie, sjednotil sa a spojil železný, zuniaci krok, vetry ho niesly na západ a ten sa otriasal a chvel, svíjal a besnel…