ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od mora, s tej strany, kde na brehu hrdzavel člen pobitých partyzánov, zavieval lahodný májový vetrík. Vyliezol z mora do strmého brehu, poskakoval po vŕškoch a objímal vinohrady, rozbehol sa so Špičiaka o zlomkrky nadol a so širokým úsmevom vpadol do Pavlovky. Rozčesnul sa na ostrí tesárskych širočín a tie, striebristé a jagavé, zasekávaly sa do voniaceho dreva.

Pavlovci kresali brvná a stavali krovy. Vysoko sa vypnuly múry novej školy, agáty nad nimi pokyvovaly kvitnúcimi hlavami, sosýpajúc svoj biely kvet na hromady červenej škrydle. A tamto ďalej, kde cez koruny stromov prepadávaly zlaté peniažky slnca, postavili si dvaja stolári svoj stánok. Stružliny odskakovaly ako kaderavá vlna, voňal glej a mlatky poskakovaly po hlavách klincov. Odkiaľže prišli títo veselí stolári, kto všetko spojil sa v Pavlovke k veľkému dielu?

Pavlovci sa nedávno poškrabkali za uchom, poshovárali sa, zahútali sa a poradili. Vyšla z toho deputácia, ktorá sa odobrala do mesta k organizácii stavebníkov: Súdruhovia, pomôžte! Podnikli sme prvý krok ku… kolektívnemu, sami sme sa odhodlali a teraz staviame školu. Hýbete sa vy, nuž, musíme sa pohnúť aj my. Len ešte sila nedostačuje. Prijmite nad našou dedinou šéfstvo… a pošlite k nám dvoch stolárov. Treba nám robiť dlážku, okná a dvere, a sami nevládzeme. Zadrnčal telefón na partkomitét, z partkoma odvetili… a na druhý deň v Pavlovke pracovali títo dvaja mladí, veselí stolári.

V poludňajších prestávkach vysedávali všetci na bielych brvnách. Prinášali si noviny z modlitebne, čítali, načúvali a vykrikovali, a zdrapy žeravého slnka kládly sa na papier, svietily na svetové udalosti.

Dozvuky čínskej revolúcie znova striasaly Pavlovkou, hrmotné výkriky sedliackych hlasov zaháňaly strašidlá vojny.

Napadnutie sovietskeho vyslanectva v Pekingu! — volaly noviny palcovými titulkami.

Napadnutie a zhabanie sovietskych úradných aktov v Londýne!

Anglia prerušila diplomatické styky s SSSR!

Raz na raz, rana za ranou dopadala do zahluchlých kedysi dedín, sedliaci hýkali od nevôle, kulaci skrývali posledné zrno a robotníci prežehnávali ulice miest hlučnými demonštráciami.

Čím rušnejšie šiel čas, čím hlasnejšie ozývaly sa v novinách signály nebezpečenstva, tým tesnejšie spájaly sa mestá s dedinami. Hľa — v modravých diaľkach dymia fabriky a hrmia závody, aby daly dedine rubášku a pluh, hľa — v dedine spokojne orú, sejú a kosia, aby zaviezli do mesta chlieb. Ktože to dráždi a vyzýva stopäťdesiatmilionovú armádu mravcov, ktože im pod nohy hádže drúk a hatí ich zuniaci krok?

Od severa k juhu, od západu k diaľnemu východu rozletely sa heslá, karikatúry a plakáty, a zakiaľ sa zauzľovaly ruky do pästí, na lícach vykvitol pohŕdavý výsmech:

Hľa, takto vyzerá Chamberlain!

Čas letel bystro ako spenený kôň. Nebolo možné obracať sa k nemu chrbtom. Celučkým národom prechádzalo tajomné chvenie, a zakiaľ Petráň so Zlatníkom za čiernych nocí vždy častejšie vítali známeho ruského hosťa vo svojom dome, rozhodli ostatní Pavlovci o osudoch modlitebne.

— Prečo by sme ju púšťali z rúk, — hovorili všetci súhlasne, — bude nám dobrá na klub. Aspoň nebude treba odbavovať schôdze v škole. Bude to dobrá spolková miestnosť.

Na tomto rozhodnutí aj sotrvali.

Deputácia Pavlovských sedliakov skoro nato zašla do sovietu vyjednávať a dohovoriť slávnosť otvorenia novej školy a klubu. Zašli pri tej príležitosti aj do mesta, aby pozvali svojich terajších šéfov-stavebných robotníkov.

Na pestrom bazáre hučali ľudia, gágaly husi a zúfale kričaly naľakané sliepky, kopily sa hŕby zeleniny a od tureckej brány zapáchaly ryby. Vysoko nad nízkymi domčekmi vypínaly sa sivé a prísne budovy sovietskych úradov. Po zaprášenej trávke parku behali psi so smädom na jazyku.

Tam-hľa, kde vyprahlý park sváža sa až ku strmému brehu mora, medzi nahými ľuďmi a krikľavými parazólmi — stojí Zina. Martin, ktorý šiel s deputáciou, poznal ju na prvý pohľad. Stála obrátená lícom k jasnému moru, po ktorom v kĺzavom pohybe mihaly sa jarabé loďky, a hovorila vzrušene s akýmsi neznámym mužom. Tiesnivý pocit zadrhol Martinovi hrdlo. Bol by sa za ňou rozbehol, bol by s ňou vyrovnal ten starý, páľčivý účet, bol by ju… Nie, pomyslel si odrazu, nič by jej nespravil. Bo všetko to, čo ona chcela, všetko, čo podnikala, leží dnes v Pavlovke zdlávené pod ťažkou sedliackou pätou. Vysoko, vysoko vzdúva sa v ich očiach zástava skromného víťazstva.

— Pozrite sa na ňu, — ukazuje ostatným členom deputácie, — zas by azda chcela šarapatiť…

Pohodili len hlavami, ako keď protivnú muchu odháňajú, a nedali sa ňou vôbec vyrušiť.

Nedeľa, deň slávnosti, bola predo dvermi. Celá dedina pripravovala sa na túto radosť. Betka dokonca ušila nové biele šatočky Jelenke, ktorá teraz žila s mladými u Trembošov. Pripravili zástavy, nastínali zelených briezok a okrášlili vchod novej školy.

Prv však, než nedeľa vstúpila do dediny, očakávaná ako žiarivé dievča k tancu, otriasol radosťou krátky výstreľ.

Varšava!

Horúci júnový vietor vpaľoval toto slovo do vydráždených myslí, zbuntoval masy, rozblýskal ich zrak a zadrhol ruky v hroziacu päsť.

Zastrelili Vojkova!

Varšavský vyslanec súdruh Vojkov zastrelený emigrantom Kaverdom!

Znova sa rozletely noviny do šírych diaľav, diaľky sa vlnily zlatým vzduchom a vzbúreným povedomím. Demonštrácie, tábory, schôdze, mestá, fabriky a závody rozkolísaly sa pod náporom hnevného kriku. Telefony dňom i nocou spájaly celičkú zem, automobily sa rozbehly ani kŕdeľ oviec a bľačaly na križovatkách ciest. V Pavlovke sa už nedočkali Ziny a ruský hosť, sľúbivší návštevu Petráňovi, zostal mu ju na veky dlžný. Tichúčke dediny vyrušily sa výstreľom zo sna, na každej schôdzi znela tá zvesť, a tajomné chýry o zatýkaní v mestách skákaly od chalupy k chalupe ako čierna mačka.

Robotníci pustili kladivá a roľníci opraty koní z rúk.

Tvrdí, čierni a mlčiaci — čakali.

Vojna?

— Hľa, na čo sa zmenila vaša slávnosť! — volal v nedeľu predseda sovietu Dolin so schodov novej školy. — Chceli ste slávnosť… a ona je vlastne panychída! Nesmútime a neplačeme. Zastrelili nám Vojkova. Nebol prvou ich obeťou… a možno že nebude ani poslednou obeťou! Chceli by nás dohnať k vojne. My však stisneme zuby, prehltneme hnev — a nech strieľajú. Neprišiel ešte náš čas! Potrebujeme mier, tak ako vy ste ho potrebovali k tejto svojej práci!

Zástup sa černel, vlnil a mlčal. Tichúčko stály biele rady detí a veselé poľné kvety uvädaly im v rúčkach. Krv novej zástavy stekala pomaly po čiernej žrdi a nebolo vetru, ktorý by zamával nad množstvom sklonených hláv.

To nie je koniec?

Na miesto Dolina vystúpil Zjazulin. Veselá, zdravá tvár bola dnes zastretá šedivým výrazom vážnosti a premáhania.

— Žijeme dni, v ktorých nesmieme zaváhať. Treba mať čistý, jasný rozum. Nesmieme sa dať strhnúť k nerozvážnym skutkom. Každý z nás musí byť dňom i nocou na stráži! Nejde len o zastrelenie súdruha Vojkova. Hľa, čo sa okrem toho stalo cez šiesty, siedmy a ôsmy jún:

Založili požiar v priemyslových závodoch „Asnafty“ pri Baku!

Zapríčinili vyšinutie motorovej dreziny, na ktorej miestopredseda GPU v Bielorusi, súdr. Opanskij viezol poľského špiona. Opanskij i šofér sú mrtví!

Založili v horách neďaleko Čity požiar, zachvátivší niekoľko sto štvorcových kilometrov lesa!

Založili požiar rašeliníšť, zásobujúcich kurivom bachalinskú elektrostanicu!

Zapálili nádražné skladištia v Charkove!

Pokúsili sa založiť požiar „Veľkého divadla“ v Moskve!

Podnikli nezdarené atentáty na Stalina, Rykova, Bucharina, Petrovského a Čubasa!

Hodili v Leningrade bomby do robotníckeho klubu, kde bola schôdza, troch robotníkov ťažko zranili!

Pavlovských zmocnil sa na okamih nepokoj.

— Čože? My tu spokojne robíme, a oni nám takto…

— To všetko ten… akože… ten Chamberlain!

Nebolo nikoho, kto by sa bol zasmial. Mlčanie ako hlboká priepasť nad Pavlovkou roztvorilo svoju nemú gambu. Cítili jasne, že toto sa dotýka ich všetkých, a krv mnohých, ktorá kedysi kolotala po strašlivých, ďalekých frontoch a rokami vychladla, dnes znova skypela a divoko bije v sluchoch.

Ktosi z tých chlapov, majúcich ženu, deti, plný chliev a strechu nad hlavou, dušu srástnutú so zemou a v srdci sedliacky mier, odrazu zvolal:

— Prečo im, sakra, nevyhlásite vojnu?

Zaknísali sa všetci. Našlo sa pravé slovo.

Opakovali:

— Vojnu!

— Nie, nie vojnu! — kričí Zjazulin celý bledý. I jemu hrá v žilách stará vojenská krv, i on svojej mladosti dal shoreť na všetkých frontoch. Dnes však… je iný čas.

— Nie, nie vojnu! — opakuje znovu, — nám je potrebný mier! Hľa, aká ťažká doba, kamaráti drahí: budú nám odstreľovať našich najlepších ludí, budú napádať naše úrady zahraničné, a my musíme stisnúť zuby, až v čeľustiach zapraští, musíme prehĺtať hnev a mlčať. Mlčať a pracovať tak ako vy, ruka v ruku, plece k plecu, budovať nový život na novom základe! Musíme zosilnieť, upevniť sa a rásť, nedbajúc zelenej, jedovatej a besnej peny našich nepriateľov, aby sme, až príde náš čas, mohli vyriecť posledné slovo. Hľa — Pavlovka, hľa — vaša práca! Vykročili ste odvážne a pevne, zvuk vašich ťažkých krokov spája sa s obrovským pochodom tých milionov, ktoré na širokých ramenách nesú najslávnejšiu historiu ľudí i vekov!

Stáli mlčky a v zraku im sedel celučičký svet. A vietor, ktorý vyskočil z mora a hnal sa dedinou, nadniesol krvácajúcu zástavu ponad ich hlavy a letel ďalej, prenášajúc sa cez akúkoľvek hať…

Poznámka

Rozkaz veliteľa bielych vojenských oddielov, uvedený v č. II., kap. II., je doslovným prekladom dokumentu.

Rozpomienky Matúša Repku na život a boje partyzánov, uvedené v tejže kapitole, boly zpracované podľa pamätí, uverejnených niekoľkými partyzánmi v r. 1927 v časopise „Krasnoje Černomorje“ (Novorossijsk).

P. J.