Zlatý fond > Diela > Zuniaci krok 2


E-mail (povinné):

Peter Jilemnický:
Zuniaci krok 2

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Jana Jamrišková, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov



  • I
  • II
  • III
  • . . .  spolu 5 kapitol
  • Zmenšiť
 

I

Pavlovci obrali vinohrady, natlačili vína a od tých čias začal na dedine nový život. Večery hučaly v bujnej veselosti a od chalupy k chalupe chodili hostia, podgurážení vínom i smiechom, sadali za ťažké dubové stoly, ktoré od toho času neoschly a hodiny odbíjaly často dvanástu, keď gazdovia vstávali prevládaní a ukonaní, aby dočkali v tvrdom spánku nasledujúcich dní.

Starosti rozmokly vo víne a ztratily svoj význam. Nebolo ničoho, čo by bolelo, a myseľ sa ľahko prenášala cez prekážky, ktoré inokedy vyrastaly pred očami ako nesmierna hať. A najmä nedele zvučaly od rána spevom a harmonikou, pri ktorej od obeda až do noci tančila celá dedina v starej Hlaváčkovej chate (tá bola po otcovi a slúžila ako pivnica a krčma — sám Hlaváček s rodinou býval už v novom murovanom dome). Ej — bolo veselo v Pavlovke od jesene do jari, a starí gazdovia i ženy často vystrájali huncútstva nie horšie malých detí.

Do týchto bezstarostných časov ako ťažký kameň padla udalosť, ktorá neželane zvlnila celú dedinu.

Práve v čase, keď sa vrátil Michalj Petrovič z akýchsi kurzov, a znovu začal vyučovanie v škole, pukol na školskej budove múr. Od povale nadol, temer až k zemi zhadila sa cik-cakom čierna špára. Školská komisia obzrela rozpuklý múr: zvonká i zdnuká, černela sa nebezpečná štrbina. Jeseň je teplá a slnko vždy pripeká čertovsky, avšak keď prídu zimné dážde, až s pevniny na more od severovýchodu priletí zbesnený víchor, nebude dosť možné zachrániť dom…

Pavlovská škola je stará. Keď v 1867-om prišli sem títo chudáci bývať, zaryli sa do zemných dier a čistili krok za krokom zem pre prvú žatvu. Prvý dom, ktorý postavili, bola táto škola. Budova bola rozdelená na dve presné polovice. Prvá miestnosť — to bola modlitebňa, a stavali ju nie preto, že by boli hriešni, ale preto, že ten život prvého pokolenia bol nad ľudské sily. Schádzali sa v modlitebni, aby uprosili Boha, uľahčili si spevom nábožných piesní a nabrali nádeje i síl k novému zápasu. V druhej polovici býval učiteľ. Deti sa v jeho izbe schádzaly a ktoré z nich chcelo, naučilo sa písať, čítať a dosť. Bo vtedy mali sedliaci inakšie starosti pod čelom, ako výučbu detí…

Keď už každá rodina zodrala ruky do krvi, aby mohla vyliezť zo zemných dier a postaviť si dom, videlo sa im, že modlitebňa je málo dôstojná. Vybudovali novú, priestrannú a jasnú na druhom konci dediny, a starú venovali účelom školským. Tak sa stalo, že v jednej polovici budovy bol samostatný byt pre učiteľa, a v druhej bola trieda. Stačila vždy pre niekoľko tých detí.

Teraz sa teda na najstaršej pavlovskej budove rozpukol múr…

Obchádzali občania školu, krútili nerozhodne hlavou a odchádzali piť, neriešivši ani v najmenšom túto háklivú otázku.

— Treba stavať novú školu, — rozhodol Repka Matúš a Michalj Petrovič mu prisvedčoval: — Pravda, ani tamto pastuška nie je taká ošarpaná, ako naša škola.

Mal pravdu. Všetky chalupy boly ani kaštiele, červené strechy veselo volaly do ďaleka a nalíčené múry svietily na slnku ako mliečne sklá. Len škola, malá a stará, hŕbila sa pod hnilými vechťami a cez okná dúchal morský vietor. A teraz tá špára — o rok sa môže rozvaliť celá škola.

Obchádzali chlapi školu — nevraveli však nič. Až keď Tremboš s Petráňom obzreli čiernu špáru, vyriekli svoje slovo.

— Ohó!… to my budeme prv pod zemou, než sa táto búda zvalí. Na školu je ešte vždy dobrá!

Boli mnohí, ktorí s nimi súhlasili. Podľahli nálade, ktorá zachvacuje Pavlovku každičkú jeseň, keď sa pri víne do istej miery zabúdajú staré nepriateľstvá. I Stráňava — prirodzene — robil ďalej zúmyselne svoju sabotáž. Ba ani len sovietu neoznámil, čo sa so školou stalo.

Zašiel tam zato Matúš Repka sám, prehovoril dôverne s Michaljom Petrovičom a od toho času začal sa v škole zvláštny ruch. Deti sa mrvily, šuškaly, kričaly, písaly a maľovaly, učily sa prednášať akési básničky a jedna z väčších žiačok v kúte pri okne usilovne smolila čosi na papier, oblizujúc ceruzu.

Do školy zašli Zjazulin a Dolin.

— No, deti, čo sa tak mrvíte? Práce veľa?

Deti sa okolo nich soskupily a jedno cez druhé kričaly:

— Tuto — ľa, pozrite sa, súdruhovia… bude to pekná stengazeta?

— A náš plakát… hľa, my zas maľujeme plakát!

Sekretár buňky i predseda sovietu sklonili sa nad detskú prácu. Tlačenými písmenami písaly české i ruské článočky o pavlovskej škole. Koľko rokov už stojí, aká je stará a mrzká, srovnávaly ju s ostatnými domy v Pavlovke, poukazovaly na pekné školy v iných obciach a niektorý zo starších žiakov neumelými slovami poukazoval na zaostalosť v kultúrnom boji, ktorý teraz ide po celom Sovietskom Sväze. Boly i žartovné články, vtipy a satiry, ktorými deti, sprevádzajúc ich obrázkami, priklincovávaly úbohosť pavlovskej školy na posmech verejnosti. Michalj Petrovič jednému žiakovi poradil, aby zašiel do Varvarovky a podľa skutočnosti spravil obrázok tamojšei školy, druhý zas ako protivu spravil — tunajšiu školu. A tak na úvodnom mieste stengazety zaskvela sa výmluvná ukážka pavlovskej pečlivosti o kultúrne potreby detí…

— Dobre ste to spravily, deti, — pochvaľuje Zjazulin i Dolin. — A čože ty tam študuješ? — obracajú sa do kúta k tej žiačke veľkých očú, ktorá už písať skončila a teraz mlčky premielala rudými perami.

— Ona bude rečniť! — kričia miesto nej ostatné deti.

Odchádzajúc, otočil sa Zjazulin už na prahu a spýtal sa ešte:

— Doma ste nevyzradily nič?

— Nie! Nie!

— Ani len slovo! — kričia sborom deti a oči sa im radostne blyštia ani sklíčka.

V nedeľu odpoludnia pri veľkej modlitebni schádza sa vždy nie viac ako päť žien. Vysedávajú na trávniku v tôni líp a dnu sa im nechce. Petráňov dedko vychádza aspoň raz do týždňa z domu von, aby s nimi odbavil spoločné modlitby; vyjdúc však z modlitebne von a popustiac vrásky na svojich lícach, odoberajú sa k Hlaváčkovmu starému domu, kde vždy už dávno začala hystericky revať obvyklá harmonika…

V túto nedeľu však hneď po obede ani netancovali, ani sa nemodlili. Všetky deti, koľko ich len bolo, poschádzaly sa pri škole. Došli zu Su-Psecha i pionieri s červenými šatôčkami (v Pavlovke pionierov nebolo), zástavou, bubnom a trúbkou. Pavlovské deti pripevnily na stenu zvonká svoju stengazetu, vyniesly rudú zástavu i standarty — a začaly sa stavať do radov.

Strhol sa vzduchom signál trúbky, zarapotal bubon a vyrazili. V zraku záblesk neodolateľnej sily, nad hlavou krvavé výkriky zástav, v hrdle odvážnu pioniersku pieseň do kroku, tak išly od školy dole dedinou, okolo čistých, nalíčených domov s čerešňovými strechami, okolo vymetených dvorov a čistých maštáľ…

Tak išly demonštrovať za novú školu.

V rúčkach sa im mihaly papierové zástavky a celý ten dlhý sprievod presekávaný bol ohnivými standartami, na ktorých sa belely heslá:

DAJTE NÁM NOVÚ ŠKOLU! NECH I PAVLOVKA VSTÚPI NA KULTÚRNY FRONT! Najúbohejšie sme deti: Na hlavu nám škola letí!

Na konci dediny sa obrátily a vracaly sa na vyšný koniec popri druhom domoradí. Ľudia vybehávali z domov, pridávali sa k zástupu, srovnávali so smiechom krok podľa bubnu a keď už deti obišly všetky domy, bolo možno jediným mihnutím oka odhadnúť, že sa pred školou shromaždila celá dedina.

Tri agáty s polámanými korunami, ktoré tu stály, hodily na zem nepatrnú tôňu ako špinavú handru. A tak tu ľudia stáli v hromade, šedivý ťažký balvan, do ktorého sa sype priehršťami zlaté bohatstvo slnka, stáli, hučali, mlčali, kričali, dohadovali sa dotiaľ, kým nezavrešťala chrapľavá pionierova trúbka.

V tom okamihu, zahalená v tieni zástav, vystúpila na schody žiačka-rečníčka a hneď aj spustila:

— Súdruh Lenin nám deťom zanechal odkaz: Učiť sa, učiť a zas len učiť. My sme si ten jeho odkaz vštepily do sŕdc. Ako sa však máme spokojne teraz učiť, keď škola hrozí rozvaliť sa nám nad hlavou?

Oddýchla si, prehltla sliny, odkašľala si a pozrúc sa na okamih do svojho papierika, pokračovala:

— My sme dnes demonštrovaly za novú školu. V piatok mali všetci žiaci tunajšej školy poradu, a pri tom sa usniesli predložiť obci tieto požiadavky…

Požiadavky však v okamihu zanikly, prehlušené hukotom, výkrikmi a smiechom mužských i žien. Bolo to také smiešne, keď Božena rozhadzovala im nad hlavou rukami, vynášala nad nimi svoj súd a preháňala svoju neobvyklú detskú vážnosť až k smiechu.

— Sem s nimi… s vašimi požiadavkami! — kričali niektorí chlapi.

— Len nám rozkážte, hneď bude škola nová!

— Ale má dobrú hubu… tá žaba! — ozval sa ktosi.

Boženin otec odpovedal:

— To má po mame!

Keďže to vzbudilo všeobecnú veselosť, ktorá hrozila úplne pohltiť dcérine slová, zvážnel a dodal:

— Hovorí však pravdu, žaba! Čujme!

Božena im hodila do tvárí dve základné požiadavky:

— Okamžite pristúpiť k oprave školy!

— Započať s prípravami k stavbe novej školy!

Sostúpila so schodov a plápolala v krvi ako fakľa. Hneď za ňou vyskočil na schody smelý chlapec. Nemal žiadnu reč v programe, len napochytro vykríkol:

— Deti! Jestli… ono… tak pôjdeme demonštrovať i pred soviet… do Su-Psecha!

Stiahly ho deti síce nasilu so schodov, aby nerušil program, pri tom však v súhlase volaly:

— Áno! Do Su-Psecha!

— Aj do Varvarovky!

Potom vystúpilo niekoľko detí so sborovou recitáciou. Vymyslely si ju za pomoci Michajla Petroviča a naučily samy v škole. Hovorilo sa v nej posmešne o pavlovskej škole, o kulakovi, ktorý ide okolo nej a hovorí, že by sa bál do nej dať aj seno, aby sa mu nezamočilo, a napokon zjajkne pionierska harmonika melódiou častušky (všetky častušky, koľko ich len je, majú temer jednakú melodiu) a deti končia spevom:

Vietor dúcha hnilou pajtou, voda tečie zdola: veď to nie je žiadna pajta, to je naša škola!

Smiech zamrzol ľuďom v tvári a zamĺkli. Len Zlatník odkiaľsi s boku nahnevane zvolal:

— Michalj Petrovič!… Niečo lepšieho už deti naučiť neviete?

Ktosi sa k nemu pridružil:

— Pravda! Veď… na hanbu svetu…

— Sami si hanbu robíme! — vystrelil nakrátko Repka.

Zamrvilo sa ľuďmi, rozsypal sa zvuk bubna. Deti sa vzdialily, dosiaľ v usporiadaných radoch, na ihrisko. Pred školou zostali len dospelí. Pozastavovali sa pri stengazete, čítali, rokovali a smiali sa, avšak ten smiech bol akýsi nedokrvný a kdesi vo vnútri, v najskrytejšom kútiku každého z nich rodilo sa nesmelé vedomie vlastnej viny a hanby.

Každý dobre vedel, aká je mizerná tá škola. S roka na rok látali strechu niekoľko novými vechťami, vkladali do rozbitých oblôčkov nové kúsky skla, vykladali jarky okolo školy novým kameňom a štrkom, budova však zostávala naďalej nahrbená, ošarpaná a zlá… A kedykoľvek sa pri schôdzi vynorila otázka stavby novej školy, všetci podliehali ľahko vplyvu tých, ktorí na škole nemali žiadneho záujmu a ktorí, držiac starostlive ruku na svojom plnom vačku, vedeli zavše len nariekať na zlé časy. Ďaleko kdesi, až hen v Moskve, rodily sa okrýdlené heslá o kultúrnej revolúcii, a keďže maly pred sebou vysoký Elbrus a Kazbek, preniesly sa ponad ošarpanú strechu pavlovskej školy vysokým skokom, aby vykonaly svoju úlohu v skalách Dagestanu, v Suchume a Erivani…

Dalo sa ľahko predpovedať, že schôdza bude síce búrlivá, neprinesie však žiadneho prajného riešenia.

Zlatník, Petráň i Tremboš vynaložili všetky sily, aby zhatili prijatie Repkovho návrhu na stavbu novej školy. Zo zarástnutých úst spolu so smradom machorky valil sa im prúd ťažkých slov, ktoré zapadaly do černejúcej sa hŕby sedliackej masy ako ťažké rany, ktoré pripomínaly dane a nútené práce, podlamovaly vôľu, nebezpečne zvlnily spokojnú hladinu a hrozily sprotiviť sa všetkému, čo vychádzalo zo sovietu.

— Keď chceš, stavaj školu sám! — kričali na Matúša, až sa im hrdlá zalievaly krvou. — Pre naše deti táto stačí!

— Nech nám na dva roky dane odpíšu, vtedy sa do toho dáme!

— Ba ani vtedy! — pridal Tremboš. Matúš sa bil za školu ani lev.

— Dobre to tie deti spravily! Pozrite Varvarovku… je chudobnejšia ako naša obec… a školu má — hotový kaštieľ! A kde sa len zvŕtnete, všade je tak.

— To je pravda! — zahučali sedliaci i niekoľko ženských.

Stráňava sa v lavici rozrehotal a vykríkol.

— Ho-hó… pomaly, Matúš, pomaly! Ukáž… daj ešte nejaký príklad!

— Su-Psech… aj tam je hotový kaštieľ! — odráža Matúš útok. — A do Sukko sa choďte pozreť… akú školu tam práve stavajú! A to už je druhá!

Martin sedel hneď v prvej lavici a pozoroval boj. Videl: škola je stará a nedôstojná, hŕbi sa ako dedo a zvalí sa akiste do roka, do dvoch. Každý rozumný človek to uzná — a tuto hľa: jeho otec, Zlatník a Petráň trhajú sa ani psi… prečo? Boja sa vysokých nákladov? Veď v Pavlovke stavajú domy temer bez groša, kameň i drevo privezú sami a práve tak sami, spoločnou prácou, každý dom postavia. A či sa trhajú práve len zato, že Matúš dal ten návrh?… Matúš sa mu páči. Matúš je chlap na mieste. S Matúšom by neváhal ísť… hoci aj proti otcovi. Aj dnes by išiel, aj dnes by vstal a povedal svoju mienku. Matúš však nedávno zaťal doňho zlou ranou a dosiaľ nepopustil. Neverí Martinovi. Čosi vo vnútri bolí, zúfale kričí proti krivde a bráni sa, je to však nemé, bo vonku rachotí cieľavedomá práca a boj… a Martin len trpí.

— Súsedia! Hlasujte… oprava alebo nová škola? — volá Matúš.

Petráň vstal, zmraštil nahnevano obočie a v hlave mu zaznievala búrka:

— Čo ty… silou na nás? Daj si pozor!

Matúš sa mu zaškeril do očú a chcel mu odvetiť: Sadnite si, strýko, dosť je nás bez vás! — avšak nestačil odpovedať, bo starý Tremboš mu hodil priamo do tváre:

— Ty záletník! Za cudzími ženami lezie… a na nás tiež tu lezie!

Všetci zatíchli v neočakávanom prekvapení. Potom sa strhol veľký krik. Niektorí súsedia volali:

— Strýko… takéto slová… sa musia dosvedčiť!

Iní zas zvedave sa dopytovali:

— Povedzte! Povedzte! Von s tým!

Trembošovi však nebolo treba nič dosvedčovať. Hneď vedľa neho podoprel sa v lavici o suché ruky pastier Jefim, zažmurkal zarudlými očami a stareckým hlasom zakotkodákal:

— Ja… ja to dosvedčím! To za mojou… za Ninou…

Bol opilý ako snop.

Na krátky okamih zahluchol čas a nič sa nepohlo. V Matúšovom mozgu skrsla maličká iskierka. Vedel hneď, odkiaľ prišla rana. Priskočil k obloku, obrátenému do jeho dvora, a nakoľko mohol, skríkol:

— Mariana!

Potom sa obrátil smelo, tvárou v tvár ohoreným chlapom a ženám a zatíchol. Hneď nato vovalila sa do triedy Repkova žena. Na líci tmavely sa jej veľké škvrny. Bola v najvyššom stupni tehotenstva a vysoko vzdúval sa jej požehnaný život. Repka si odkašľal a začal:

— Súsedia! Kamaráti! Strýko tu na mňa čosi povedal. Že vraj som záletník… že vraj… za cudzími ženami… Každý druhý by sa pre tie slová do krvi bil… a ja nie. Ja sa s ním, aj s tými druhými budem ináč biť. Aby ste vedeli, o čo ide: popýtala ma Nina, až pôjdem do mesta, žeby som jej odviezol na bazár zeleninu. Prečo by nie! — hovorím. A keď ma viedla do izby ukázať, koľko tej zeleniny bude, videl nás s cesty strýko Tremboš. Možno, že poviete, že z toho predsa nemôže narobiť takéto reči. A ja vám poviem: ba práve, môže! On chce! On tie klebety potrebuje… proti mne, proti vám všetkým, ktorí ste rozumní. Ktorí chcete prikladať ruky k spoločnej práci. Ja sa ho však nebojím. Aby ste videli… čo je mi po cudzích ženách: tuto-ľa… pozrite! — a ukazuje na Marianin ťažký a mohutný život. — Tu je moja žena… nosí naše dieťa… z našej lásky. Mne viac žien netreba!… A až o vás niektorých budú nejaké klebety roznášať… ani vy sa nebojte! My všetci — spoločne… proti nim!

Zhýkli sedliaci od nevôle. Ženy začviríkaly medzi sebou a potom jedna z nich zavrešťala:

— Sám je nehanebník… a druhých ohovára!

Zloba sa proti tým vzadu podňala ako hučiaci príboj. Zvada, krik, mrmľanie, trieskanie do lavíc, kašeľ a lúštenie slnečnicových semien smiesilo sa ako jeden hustý, beztvarý zvuk, zanikajúci v štyroch kútoch izby a kolísajúci sa na vlnách tabakového dymu.

Mariana tomu všetkému dosť dobre nerozumela. Poznala len, že Matúš ako obvykle bojoval ťažký boj. Dnes však — vidno — sedliaci stoja na jeho strane. A keď ju ženské pozvaly do lavice k sebe, svolila; musela si sadnúť na samý kraj — lavice neboly robené pre tehotné ženy.

Z hluku a kriku vstal Martin, premeral všetkých prítomných jediným pohľadom a pripravoval sa k reči. Matúš si pohŕdavo pomyslel: Čo to len teraz bude!… bolo mu však súdené dožiť sa prekvapenia.

— To, čo tu proti Matúšovi otec povedal… to je… svinstvo! Sprosté klebety — nič viac, vravel Martin a obracajúc sa v tú stranu, kde sedel otec, pokračoval: — Svinstvo je to, čujete, tatko? S tým nič nevyhráte. Iba že do hanby donesiete seba i celý náš dom. Pravdu má Matúš… čo sa týka tej školy. Veď… či je to škola? Čo chvíľa môže všetky deti zavaliť. Spomínam si… v Československu. Darmo je — školy tam majú poriadne. To ešte nie si ani v dedine… a už z ďaleka poznáš, vidíš, kde je škola. U nás tiež treba postaviť poriadnu školu. Ináč… hanba na celý svet…

Starý Tremboš pri prvých Martinových slovách ztratil úplne reč. To, že hovorí jeho syn? Zlatník ho podpichuje: Vidíš, akého syna si vychoval! — a vôbec všetci, čo sú tu — zdá sa mu — vysmievajú sa mu priamo do očú, vyškierajú sa škodoradostne a ako by chceli povedať: Tak vidíš, starý, sedíš s celým svojim rozumom na piesku!

Vstal ani drevený, vyšiel z lavice ťažko a váhavo a pristúpil blízučko k Martinovi, div že sa nos nosa nedotýkal. Zaťal ruku v hrozivú päsť a bez jediného slova sa divoko rozohnal na Martina.

Martin stál v hrobovom tichu a ani sa nepohol. Schytil otcovu ruku v zápästí a pomaly, premáhajúc otcovu silu, stiahol mu ju nadol. Starý Tremboš zamihal očami, podlomil sa v kolenách a skĺzol sa mlčky na najbližšiu lavicu. Čosi sa v ňom zlomilo. Zostal tak sedieť až do konca schôdze…

Ľudia odrazu preklenuli ticho. Začali hučať, dohadovať sa a dvíhať sa v laviciach, vykrikovali nesúvisle a niektoré ženské sa už poberaly k dverám, snáď aby sa na sviežom vzduchu mohly spamätať z prekvapenia. Najviac zo všetkých bol však prekvapený Matúš. Toto… že bol Martin hovoril? Proti vlastnému otcovi sa postavil… na jeho stranu? Veď… čo potom s tým článkom v novinách… čo ten rukopis? Nesnívalo sa mu? Nie, nie, veď na vlastné uši počul, keď Martin vravel: „Svinstvo je to, čujete, tatko?“ Nuž dobre… avšak čo potom s tým… do-ku-men-tom?

Vytrhol sa z myšlienok a vidiac, ako sa ľudia pomaly sberajú ku dverám, volal:

— Súsedia! Kamaráti! Dočkajteže… ako to spravíme… s tou školou?

— Neblázni, Matúš, neblázni, — pritočili sa k nemu aj jeho priatelia, — spravíme ju a basta. Do novej školy sa teraz dať nemôžeme… na zimu, veď… či je to malá vec? Škola!

Odhlasovali opravu školy a rozchádzali sa.

— Ako ti teraz bude doma žiť, Martin? — stará sa ktorýsi súsed.

— Mal som pravdu, strýko? — pýta sa Martin miesto odpovedi.

— Pravdu si mal… to hej!

— Nuž a?

— No… ja len tak…

Pred školou práve stál Archip Fjodorovič a rozdával poštu.

— Martin Tremboš! — volal a mával vo vzduchu akousi kartou.

Podal Martinovi dopisnicu. Martin od nikoho pošty neočakáva. Za niekoľko rokov ani v starej vlasti sa nezakorenil… a tu bol tiež ešte cudzí. Pozerá kartu, číta:

„Nezabudli ste na moje posledné slová pri rozlúčke?“

A dosť.

Podpísaná je — Zina.

Martin zvraští čelo a silou-mocou spomína si na jej posledné slová. Ba hej… už vie: Máte starého otca i mať, Martin. Dobre vás vychovali. Stojte na ich strane — a tam s tými… holodrancami… si nezadávajte. — Tak akosi mu to vravela Zina.

Hlavou mu prebehol dneskajší výstup s otcom. Strhol sa v nepríjemnom pocite a zamrmľal sám pre seba:

— Nech ju parom berie… celú onú… Zinu!

Pozrel znova na kartu — a náhle mu srdce poskočilo až kdesi do hrdla a tam sa zadrhlo. Zaliala ho teplá vlna ako jarný vietor, oči vlhnú a robia sa šedivé kruhy. Hlava sa mu zakrúžila, ruky zachvely… a Martin už nerozumie obsahu slov, vycivený zrak vníma len tvary písmen. Bože… kdeže len videl toto písmo — veď od Ziny nemal nikdy ani riadočka v ruke!

Náhle sa v jeho vnútri zažala oslnivá žiara, rozvidnelo sa radostným ránom a v jedinom okamihu stalo sa mu všetko jasným.

Rozbehol sa na dva-tri kroky a zvolal ani bez rozumu:

— Matúš! Matúš!

Repka zastal pri svojom dome na podstení a bez záujmu pozeral na Martina, ktorý sa o zlomkrky rozbehol od školy do jeho dvora.

— Pozri sa, Matúš… tuto… pozri sa, — volá zadychčaný nesúvisle a pchá mu pod nos dopisnicu. — Pozri to písmo… Matúš… oj, Matúš!

Hlas sa mu zlomil, prekonaný šťastím.

Repka pochopil. Ako by nie — veď tento rukopis bol mu príliš známy a tvary tých písmen v koľkých nociach vpaľovaly sa mu do mozgu ako žeravé želiezka! Zašli do domu. Matúš zo starého kalendára vyňal nešťastný dokument, rozložil ho na stole, dlho a pečlive porovnával ho s dopisnicou a mlčal zatvrdilo ako peň. Vidí — mýlil sa. Teda Zina! Ako sa, potvora falošná, mohla skrývať za Martina!

A Martin, rozmäklý náhlym šťastím, už-už ide podávať Matúšovi ruku na bratské smierenie, bo vie: Matúš ho teraz kamarátsky privinie k sebe a povie —: Prepáč mi to, Martin môj milý, prosím ťa, odpusť!

Sklamal sa. Matúšovu myseľ zaujíma čosi iné. Bežia ňou… bežia v nepostihnuteľnej rýchlosti ako film… Zlatník, Petráň, Tremboš, Stráňava, bežia ako deti, ktoré sa hrajú na kone — a opraty drží Zina. Pripomína si ihrisko, Annu, KKOV, klebety, šuškanie, reči, stíska zuby a vidí: bežia, bežia proti… tvrdému múru. Ten tvrdý múr, to je on — Matúš Repka.

Vložil do kalendára rukopis i dopisnicu a tvrdo, avšak s dobrým úmyslom vravel:

— No… nechcel som. Niekedy však človek musí dať druhému po hube prv, než dostane sám…

Jeho reč zvučala ako dobrý peniaz.




Peter Jilemnický

— komunistický slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ českého pôvodu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.