ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I december našiel dedinu v plnej práci. Studené dážde rozmočily zem, jagajúce sa kvapky vody visely na konároch stromov ako perly a krok ľudí i dní viazol v hlbokom blate. Ľudia dosiaľ chodili na vykoľčené úbočia s lopatami a čakanmi, zakladali nové vinohrady, vylamovali kamene a ztrácali sa vo vykopaných kanáloch po pásy. Len na chvíľu vysedávalo slnko na temene Špičiaka, aby sa onedlho skotúľalo do sivého mora, ktoré sa dmulo a hučalo, mrskané studeným vetrom.

Pavlovka sa pričupila k sebe, domy sa akosi pritúlily jeden k druhému a odfukovaly dym z čiernych gámb komínov ako zadychčaní starci. Večerami, dlho do nocí spievaly tichúčko petrolejové lampy a súsedia besedovali nad plnými pohárikmi, zakusujúc sa do ťažkých myšlienok a prežúvajúc tvrdé zprávy sovietskych novín.

A predsa život veselo plápolal ako červený prápor, penil sa na tomto úseku úrodných polí, sadov a vinohradov ako staré víno. Dávno už ležali pod zemou želiari a bíreši, ktorí v tretej štvrtine minulého storočia prišli z českých a uhorských zemí, aby tu složili ustarané hlavy, aby tu zrodili nové pokolenie, ktoré už nepozná útrapy a biedu svojich otcov. Kdeže sú, tie staré gazdinky, ktoré s nábožnou úctou sbierajú so stola najposlednejšiu omrvinku, kdeže sú, tí starí, prísni hospodári, ukladajúci do maľovaných truhál každičký groš?

Vymreli a s nimi pomaly vymiera všetka tá životná prísnosť juhočeských sedliakov, zabúda sa trpiteľská beznáročnosť hornoslovenských gazdov. V Pavlovke večne svieti slnko, nadostač rodia vinohrady a role, večne sa smeje belasé more a ako zo zlata svieti anapská pláž.

Blyští sa v očiach pavlovských gazdov víno a život…

Vysedávali gazdovia po domoch, vysedávali v pastuške, spievali, veselili sa a pili. Posbierali pastieri zásoby zbožia, doniesli pred sviatkami vína i rýb a teraz, vysušení celoročným slnkom sparných strání, ožierali sa, ujúkali, spievali, pili, ani keby pred Pavlovci chceli na niekoľko dní zahlušiť svoju zodranú biedu. Žilnatý Jefim objímal tulácku Ninu, márne sa snažiac blčať chlapským plameňom, a žeravá Nina, v ktorej sa krížilo toľko ďalekých ciest i toľko podhviezdneho milovania, spaľovala svojím žeravým zrakom hneď toho, hneď zas druhého z hostí na prach a popol.

Až zrazu, práve pred Vianocami, pri pastuške strhol sa náramný krik. Najbližší súsedia povybehali z domu, započúvali sa do nezvyklej riavy a poznali: Jefim vyháňal Ninu z pastušky.

— Choď…! Choď…! Ty… ty sviňa! — ozývalo sa zo strhaného Jefimovho hrdla, — ľa-ľa… frajerov sa jej zachcelo!

Nina stála pred pastuškou a hádzala po Jefimovi kamením.

— Takých frajerov… ako si ty… sa aj každej svätej odnechce!

Jefim zas vynášal akési handry a šaty a hádzal ich za Ninou:

— Na, tu máš… čo si si vyslúžila…!

Nina však v záchvate tuláckej hrdosti neposbierala nič z toho, čo Jefim nazýval výsluhou. Rozklesla sa v oblých bokoch, nachýlila sa vpred a ukázala Jefimovi dlhý nos.

— Obliekaj sa do toho sám… do sukní!… Aj tak už nie si žiaden chlap! — vykrikovala a rehlila sa zo široka ako kobyla.

— Vezmi si… na! Vyslúžila…

Jeho hlas však zaniknul a ostatok Jefim prehltol v udivení, lebo práve vtedy Nina podkasala sukňu, nárokom vydula brucho a volala:

— Tuto… vidíš? Tuto som si vyslúžila! Hen s tým… — a ukázala na Sergeja, ktorý stál na prahu pastušky, — nie s tebou…

Potom ani keby pocítila živočíšnu radosť, že môže beztrestne zráňať a bezdôvodne škodiť, rozhodila rukami po dedine a dovŕšila:

— A ešte aj tu… s mnohými.

To bolo už len bezpodstatné, nepravdivé, avšak hrdé gesto, ktorým sa tuláčka Nina lúčila s Pavlovkou. Zpráva však rozletela sa dedinou ako páperie vetrom hnané a nebolo jedinej chalupy, aby v nej nevznikly reči a dohady a aby ženy v utajovanej žiarlivosti neupodozrievaly svojich mužov. Mužskí skrývali blahovoľné úsmevy v zježených bradách a večer cítili dvojnásobne oddané náručia žien. Skoro sa pozabudlo na Ninu a nik nezbadal tichých bláznovstiev Jefimových, ktorý svoj starecký rozum utápal od toho času vo víne.

Martin v poslednom čase vždy častejšie pobúdal s Betkou a jeho reč nadobudla už zemitej vône. Nerozplýval sa v spomienkach na svoju okyptenú mladosť, nehojdal sa s rozcitlivelým srdcom medzi zemou a nebom. Vrástol nohami do pevnej pôdy a hovoril s Betkou už slovami, v ktorých nebolo najmenšej pochybnosti.

Raz, keď bol v Anape, zašiel ku Betkinmu otcovi.

— Strýko, máme sa s Betkou radi. Dali by ste mi ju za ženu?

Kováč Marček pozrel naň vtedy zakädenými očami, zamĺkol na chvíľu a potom udivene vravel:

— A to Pavlovci teraz takto chodia na pytačky?

Martin sa zasmial.

— Nuž neviem, ako teraz v Pavlovke… Myslím, že k tomu netreba žiadnych družbov. Aj tak by sme sa dali zapísať len na úrade…

— A do kostola?

— Eh! — hodil Martin plecom a dosť.

Starý Marček nebol z tých, ktorí sa silou-mocou zhrievajú pri dávnych zvykoch. Videl, že život sa mení a s ním i ľudia, že uháňa vpred ako kôň, keď ho podkuje na všetky štyri. Ťažko zadržíš takého koňa — ťažko dať kantár mladému životu.

A hoci sa s ním Martin dohodoval predčasne, hodil na znamenie súhlasu rukou a svolil.

Starý Tremboš však dobre vedel, prečo minule pred Martinom ustúpil. Bolo treba poradiť sa, nabrať síl, striasť so seba poníženie, ktoré naň čakalo, vstúpiť na pevnú zem a vykonať svoj plán za akúkoľvek cenu. Dobre vedel, prečo u Stráňavov sýtia Annu nádejou a prečo vždy, kedykoľvek končia rozhovor, utešujú: Dočkaj, Anna, veď ono sa karta na dobré obráti!

A Anna mlčala. Anna čakala. Sožierala sa vnútorným bôľom, upadala do beznádeje, hľadala zabudnutie a útechu v ťažkej práci, ktorá jej chorľavé telo kántrila a ujedala vždy viac, shŕňajúc jej mladú tvár do predčasných vrásiek. Nebadala ani, že sa pohybuje v začarovanom kruhu a že čím viac sa utešuje slovami Stráňavu, Petráňa, Zlatníka a ich žien, tým viac nejasnej, neurčitej pochybnosti sa v nej rodí a tá brázdi jej tvár a civí suchopárom, zakiaľ čas ušiel…

— Ešte ste mi nepovedali svoju mienku, — začal posledne Martin doma pri stole. — Chcel by som sa oženiť s Betkou.

Jeho hlas zapadol do zmeravelého ticha a — zdalo sa — ničoho nerozkolísal. Bola to mamka, ktorá sa oddávala do vôle osudu, ukonaná vekom, a pokyvujúc bezvládne hlavou, zavzdychla:

— Keď už ináč nechceš…

Starý však cítil, že nastal posledný vhodný okamih, aby dostal do ruky dobrú kartu, vybehol z domu bez jediného slova a ťažko, až po členky zapadajúc do hustého blata, hnal sa dole dedinou.

— Čože sa s otcom porobilo?

Stará Tremboška neodpovedala. Priložila do pece a striasajúc svojím zimomravým telom, pritisla sa bližšie k jej modrým kachlíkom a pozerala vyhaslým zrakom do prázdna.

V tej chvíli rozletely sa dokorán dvere a do izby navalilo sa blata. Studený vzduch roztančil sa po všetkých kútoch.

— Pozri sa naň… pozri! — kričí starý Tremboš Anne do tváre, že mu až žily na čele pukajú, — pozri, chce sa ženiť!

Anna stála pri dverách a zem ju pálila pod nohami. S kým sa chce Martin ženiť? — kolotalo jej hlavou a hučalo v sluchoch úžasnou víchricou, zdvíhajúcou súčasné mámivé vône i ostrý piesok. A nevedela teraz, či sa má v hanbe šialene roztočiť alebo snáď, keďže Martin rozpína obe ruky, vrhnúť sa mu do náručia?

Martinove ruky zaviazaly sa však v obrovské uzly a on, vztýčiac ich nad hlavou, v nesputnateľnom hneve zreval:

— Otec!

Tremboška skĺzla sa od pece na zem a prežehnala sa zúfale rýchlym krížom. Starý obnažil niekoľko žltých zubov a uškierajúc sa zlostne a smelo, trasúcou sa rukou ukazoval na Martina:

— Áno, ženiť sa ide!… S Betkou vraj… A nás poslúchnuť nechce!

Anna dosiaľ stála zlomená pri dverách a oči sa zmietaly ako dve lodičky vo vlnách sĺz. Prečo tu stojí? Prečo sa dostala do tohto pekla, v ktorom blčí vášeň, zlá pohana a krik? Prečo sa tu svíja, bezmocný červ, prečo roztvorenými ústami lapá po vzduchu a v bezradných rukách krúti modrú záponku, prečo je jej hlava tak zúfale pustá?

Martin priskočil k otcovi a celého ho rozdrvil vyhrážajúcim krikom:

— To je moja vec… čujete?… s kým sa ja idem ženiť… Ja budem s Betkou žiť! Nie vy!… Vy len darmo… ľudí do nešťastia privádzate!

Vybehol von dosiaľ otvorenými dverami.

Starý Tremboš stŕpnul. V izbe sa ani len mucha nepohla. Až po dlhej chvíli, keď už všetci cítili, že niečo sa musí stať, roztopila sa Anna v plači, prekydávajúc ho nesúvislými slovami:

— Prečo ste ma len… strýko… volali! Prečo ste…

Starý Tremboš k nej pristúpil a z najskrytejšieho kúta vnútra, kde varil svoj starecký hnev a zášť, odlamoval:

— Aby si vedela… že tuto my, ja a moja stará… sme chceli do domu teba.

A hoci sám svojim slovám neveril, pokračoval:

— Môžeš sa poďakovať bratovi… Matúšovi. To on to od samého začiatku s Martinom tak ondie. A vôbec… všetko…

Dokončil.

Anna sa vytackala z izby bez jediného slova.

U Repkov v dome búril sa Martin proti otcovi, zatínal päste a búšil nimi do širokého stola. Nadžganý hnevom, vytrhával svoju reč ani zauzlené korene, aby ich hádzal do ohňa blčiacej zloby.

— A keby sa otec aj na hlavu postavil… nič nevykoná! Nech ma aj z domu vyženie!

— Ešte ťa aj vydedí, — spomína s trpkým úsmeškom Mariana.

Matúš sa zastavil uprostred izby.

— Na hlavu sa postaviť môže, to hej… V tom mu nik nezabráni. Vyhnať ťa však z domu nemôže. Ani vydediť ťa nemôže. To nesmie… Na to sú teraz zákony.

— Čo sa tam otec… ondie do zákonov!

— To ako kto chce, — vravel Matúš so sebavedomým úsmevom, — zákony platia. A babrať sa s nikým nebudú.

Betka pristúpila k Martinovi, pozrela mu zblízka do očú a pomaly, vážiac pečlive každé slovo, vravela:

— Martin, ty si sám chcel. Ja som ťa nenútila. A jestli ti je teraz ťažko… takto — ja ťa zas nenútim! Rozmysli si to!

— O tom netreba hovoriť, Betka, — odvetil Martin, — to je… hotová vec. Tvoj otec súhlasí… a svojho sa viac pýtať nejdem. Pre našu mamku bude dobre… aj tak nemôže už chudera robiť. To len pre otcovu tvrdú hlavu všetko hynie. I mamka, i gazdovstvo… a on sám sa zožiera.

— Veď môžete za nejaký čas dočkať, — radila Mariana. — Či je vám takto zle? A na jar strýko uvidí, koľko mu treba rúk!

I Matúš si celú vec rozmyslel.

— Mariana má pravdu. Dočkajte… Veď s tým netreba náhliť. A či je vám clivo… za takýmto?

Sklonil sa nad Marianou, ktorá práve podávala synkovi svoj biely, bohatý prsník.

Anna od toho dňa vedela, že nič už nezachráni jej naivné nádeje a nič na svete nemôže jej vtisnúť do tváre šťastlivý úsmev.

Bol koniec.

Čierna, mátožná noc rozložila sa okolo nej, nasýpala do duše hluchej tmy, všetko v nej bolo mŕtve a bez hlasu. Aké to víchrice odniesly všetky túžby, aké to mrazy spálily všetku lásku k životu? Svinula sa do seba, učupila sa okolo jedinej čiernej myšlienky, s ktorou žila, a utešujúce slová Stráňavovcov, nadžgané falošným proroctvom, zaznievaly už len ako desiata ozvena z desiatych hôr.

Okolo nej letel život, nie ten krásny, jagajúci sa sviežimi farbami; život zuniaci rachotom práce, vzdutý smelými plány ako biele plachty vetríl, nabrznutý horkastými šťavami slávneho vyrastania, život, ktorý bol vznášaný na bedrách iba silných ľudí.

Sedávala po niekoľko dní, zarytá sama v seba, mlčala tvrdošijne a zpod nasopeného obočia tiekly jej čierne myšlienky ako prúd smoly. A keď ju tetka Stráňavová, dojatá Anniným zamĺklym smútkom, pozývala na obed alebo k večeri za stôl, hodila Anna nevľúdne schudnutým plecom a odvrkla:

— Nechcem!

— Niečo predsa musíš jesť… veď ťa to do hrobu donesie!

— Keby Boh dal! — odpovedala často Anna a zamyslene sa prehrabúvala v ľanových vláskach svojej dcérky.

— Čert nám ju bol dlžný, — hovorievala v posledných predvianočných dňoch tetka Stráňavová svojmu mužovi. — Sedí a civie do okna. Za celý deň ani slamku krížom nepreloží. Jestli to tak pôjde aj ďalej, tak… ja neviem…

— Nuž… pôjde z domu. Čože s ňou?

Stráňava často žene povoľoval.

V tomto prípade však tetka darmo vykúvala svoje skupánske plány. Bolo práve na Štedrý večer, keď celá dedina žiarila všetkými oblokmi a keď súsedia chodili od domu k domu, aby v každom vypili vína zo štedrej miery, Anna sa utiahla do svojej studenej komôrky a uviazla v mĺkvych stenách ako bez života. Cez obloky kedy-vtedy doliehal hrmot mužských hlasov a smiechu, poskakujúci zo zablatenej cesty popod ploty, inokedy zas psi rozbrechali sa šialeným revom, doznievajúcim dlho v úvaloch a v úbočiach kopcov. Neprišla do izby ani vtedy, keď tetka vyložila na stôl svojim deťom i Jelenke jablká s orechami, ba naopak: vtedy práve pocítila, ako odrazu zhustnul jej ten čierny mrak, ktorý sa na ňu navalil, vo vnútri kdesi, sadol ťažkou ťarchou do srdca i do hlavy a ona sa podňala, prekrižovala a — pod svojou mrákotnou myšlienkou nachýlená vpred — vyšla tichúčko z domu.

Na dvore pribehla k nej suka, a roztínajúc vzduch pahýľom svojho chvosta, olizovala jej ruku.

A potom už nič viac, potom bola už len čierna noc, okolo nej i v nej, mátožný sen a hlučné ticho.

Tu bola dedina, zatopená v blate, dedina, v ktorej žila svoj vek. Chalupy, hviezdy, kamene, stromy, piesne a noci. A teraz? Tma. Nad hlavou kvitne jej bezmesačná obloha strapcami hviezd, s vyšného konca zakričala harmonika. Neďaleko je Repkov dom, v ňom Mariana s Matúšom skláňajú sa nad kolískou decka. Hrejivá radosť rozlieva sa ich úsmevu plným srdcom, a vedľa nich, možno, sníva Betka s Martinom o svojom šťastí. Akými pocity bola však živená Anna vtedy, keď v Repkovom dome zaplakalo prvé decko? Jej decko? Ktože ňou kmásal od tých čias, keď pred rokami, udretá priamo do tváre vášnivým vzdychaním harmoniky, zvrátila sa v záhrade naznak, aby počala? Čieže to hlasy, klebetné a lstivé, zasypaly poslednú iskru šedivým popolom? A číže to život, práchnivejúci červotočinou nenávratných dní, márne sa mieni zachraňovať jej obeťou, zhnusenou klamom a zverskou sebeckosťou?

Prv, než padla do studne, zamávala nad hlavou zúfalými rukami, ani keby s čiernej oblohy chcela sotrieť zlatý prach hviezd. Ich svit sa zachvieval a pomaly snášal sa nemým priestorom — ako suché lístie, skmásnuté so stromu jesenným vetrom. A vtedy, keď v studni sa za Annou uzavrel posledný kruh, dopadly hviezdy práve na vodu a ležaly nepohnuto, tíško ako biele kvety, ktoré hádžeme na hrob mrtvým…

*

Ešte začiatkom decembra v ktorýsi deň v su-psechskom soviete poschádzali sa na schôdzu členovia volostnej bunky. Nebolo ich veľa — asi desiati prišli a rozsadili sa po hrubých laviciach, posunovali bundaté baranice do zátyľku, hovorili medzi sebou slovami starostlivých gazdov, ktorí okrem toho vzali na seba tento zodpovedný a ťažký kríž. Sedliakovi je ťažko byť členom strany. Dediny sedia skrčené v úvaloch, a všetky svieže vetry, ktoré sa rozdúvajú do šírych sveta strán, prenášajú sa ponad nimi, zriedka kedy vymeňujúc ich zatuchlý vzduch. Byť členom strany v dedine, znamená vyrásť z tej čiernej a hučiacej sedliackej masy vyše úvalu, stať sa veterným mlynom, ktorý by svojimi ramenami zachytil široké vetry, a pomocou ich sily pohnul ťažkým žarnovom dediny. Vetry sú prudké, žarnov je ťažký: ľahko sa doláme hriadeľ alebo v složení čap.

A najmä dnes ťažko súdiť o členoch budúceho sovietu. Voľby sú predo dvermi a členovia sovietu skladajú po dedinách celoročné účty. Sedliaci sú vypočítaví a opatrní, rozviazaly sa im jazyky a vedia biť klinec rovno po hlave.

— Nuž, teraz pristúpime k Pavlovke, — hovoril predseda Dolin, dobre vediac, že toto je ťažká otázka.

— S Pavlovkou je to zlé, keďže tam niet ani jedného partijca, — dôvodí Procenko.

— Daj mi slovo! — zvolal Zjazulin na predsedu schôdze a potom vstal zpoza stola, vyšiel do stredu izby a tam, kolíšuc sa v bokoch so strany na stranu, pomaly spustil:

— V Pavlovke to nie je zle, to sa mýliš, Procenko. V Pavlovke sú chlapi na mieste. Dlho ich musíš presviedčať, dlho s nimi tak i onak, a napokon predsa len vezmú rozum do hrsti. Keby nie nejakých troch, štyroch, ktorí medzi nimi šarapatia, tak je Pavlovka najlepšou dedinou z celej volosti!

— No… len pomaly, súdruh, pomaly! — zhučali niektorí nad touto chválou. — Ako tam pracuje KKOV, o tom už nevieš? A iné veci ešte…

— Pracoval zle, to je pravda. Veď aj u vás vo Varvarovke bol zasvinený a vôbec… všetkým treba stúpiť na päty. Pozrite sa však, ako si v Pavlovke vykonali daňovú kampaň! Sami! A už aj druhú splátku majú zaplatenú. Je pravda — je to zlé, že v Pavlovke niet ani jedného partijca. My však vo všetkých ostatných dedinách partijcov máme… a predsa znova tvrdím, že Pavlovka je prvá zo všetkých! Ako si vy vo svojich dedinách čistíte KKOV? Sú u vás všetci členmi družstva? Pozrite Pavlovku — nielen všetci sedliaci, no aj niektoré ich ženy sú družstevníkmi… a niektorí majú členstvo i na dvoch miestach! Ha — teraz povedzte! A či ste sa vy niekde postarali o ihrisko v lete…?

Zjazulinova reč zaliala ich ani vrelý prúd. Pri posledných slovách však niektorí zhýkli a potom sa rozosmiali:

— Pavlovskí kulaci sa postarali…!

— … nech, — pokračuje Zjazulin, — ale ho dostali naši ľudia do rúk! A vôbec…

— Súdruh Zjazulin, — volá predseda, — nevybočuj. Drž sa veci. Koho navrhuješ z Pavlovky do sovietu?

Zjazulin sa chvílu zarazil a potom pokračoval:

— No veď! Ja práve o tom. Chcel som len dokázať, že keby boli všade takí, ako je Repka Matúš… bolo by dobre. Ani nemusí byť členom strany. Navrhujem za prvého člena Repku… Stráňavu treba shodiť a nedopustiť, aby ho znova kandidovali. Šarapatí tam spolu s kulakmi…

— A druhý člen? Majú predsa na dvoch právo!

— Terajší… Kubeš… je tiež dobrý. Ak ho budú chcieť, môže zostať. Pracuje aj tak spolu s Repkom.

— A za náhradníka?

— To nie je vážne… Vyberú si sami.

— A predsa!?

— Nuž… keď už tak… Repka sám mi bol hovoril o tomto… ako sa volá? O mladom Trembošovi. Sám sa zaň zaručuje…

— Ha-ha-ha!

— Výborne!

— To je nemožné!

— Kulakovho syna… do sovietu!

— Repka sa zaručoval… a basta! — kričí Zjazulin. — Ostatne…

— Do paroma… s tvojím Repkom! A či je ti pánboh?

Procenko vstal a bez toho, žeby si pýtal slovo, začal:

— Ono… mne sa vidí, že Repku chcieť nebudú. Veľmi sa hnevajú… a ono… myslím, že im netreba sypať soli do očú. Nebude z toho nič. Repka všeličo takého vykonal… celá dedina o tom hovorí. Myslím, že keď ho pretisnete do sovietu, to vtedy s Repkom aj všetky kampane poplávajú dole vodou.

— O čom hovoríš? Vyprávaj tak… po našom, aby sme rozumeli, — dozviedajú sa prítomní sedliaci, a Dolin sám žiada:

— Vyprávaj jasne… keď už…

— Pletky! — vyskakuje Zjazulin a rozhadzuje rukami, zrejme nahnevaný, že členovia strany dajú sa nachytať na také klebety. — Pletky, hovorím! Kulaci naklebetili na Repku to i ono — a vy sa v tom teraz idete babrať. Prácu ukážme, ako on, a klebety nechajme babám!

— Ty si ešte málo po dedinách pochodil, ako sa mi vidí, — upodozrieva jeden maloroľník Zjazulina. — Naši ľudia sú potvory, neboj sa! Ono sa ľahko povie, pletka sem, pletka tam — a oni sa ti napokon na celý soviet vykašľú!

— Najmä keď medzi nimi budú partijci hovoriť tak ako teraz hovoríš ty! — odbíja ho Zjazulin.

Dohadovali sa vtedy dlho do noci a návrh Zjazulinov bol predsa len prijatý. Od toho času, kedykoľvek Procenko prichádzal do Pavlovky, striehol za každým slovom sedliakov, aby sa započúval a vycítil ich nálady, aby sa dozvedal názory jednotlivých ľudí a potvrdil nimi svoje výstrahy, v ktorých ho pri schôdzi tak náhle zahriakol sekretár Zjazulin. Prichádzal, počúval a videl: celá dedina hovorí o škole, kde-tu utrúsia slovo i o modlitebni, avšak len tak zdiaľky, skryte, nie naplno, bo táto otázka nateraz ešte príliš omíňala tých, ktorí ju napokon mali riešiť. Kolektívne zasiatie čisteného a ušľachtilého zrna — to už bola vec, ktorá vedela vzbudiť zatvrdlú sedliacku pozornosť a záujem, a vyprávali o nej nech už v súhlase alebo v prieku s každým, kto mohol povedať hoci len slovo.

Procenko videl: dedina sa hýbe, avšak nevidel toho, čo práve chcel. I tí, čo stáli v odpore ani duby, nevyriekli nikdy pri tom Matúšovo meno, dobre vystihujúc, že v tomto boji stoja nie jednotlivci, ale skupiny, každá so svojím jednotným dôvodom ako spoločnou zbraňou. Ešte mu tak veľmi treba bolo znať mienku tých druhých, aby mohol dokonale posúdiť správnosť svojej výstrahy na schôdzi volostnej buňky. I to sa mu ako-tak podarilo.

Na Štedrý deň sedel Martin u Repkov v dome. Dedina zabŕdla do hlbokého blata, opĺznuté úbočia sviezly sa akosi nadol, i šedivá obloha navisla nízko nad učupené domy a preto čas, ktorý zdĺhavo kráčal k čiernemu západu, voňal prítuľnou izbou a teplou pecou.

Mariana sedela pri okne a šeré záblesky zamierajúceho odpoludnia kládly sa na stránky starého kalendára, z ktorého hlasno predčítala uplakané historie.

Och, tých kalendárov, ktoré v minulom storočí zapadly do Pavlovky, ako posledný pozdrav starej vlasti! Prenášaly sa za zimných večerov z domu do domu ako sviatosť, a vtedy celý dom i s hosťujúcimi súsedmi načúval plačlivým historkám o sklamaných láskach, o dobrých srdciach zámockých pánov a oddanosti chudákov, o neslýchanom šťastí, s ktorým sa na svete stretla dcéra úbohej žobráčky, zaľúbivšia sa čistým srdcom do starého pána-dobrodeja.

Rozväzovaly sa pri tom jazyky načúvajúcich, ožívaly znova všetky spomienky starých otcov na dávnu vlasť, spomienky, zkreslené vekom a zkrášlené utrpením, ktorým tu v prvých časoch hynuli, bo to, ktorým trpeli doma, bolo časom smyté a zabúdané. Celá tá Pavlovka bola ani vrak stroskotanej lodi, vrhnutej z jasného mora ďaleko na skalu, a teraz tu žijú, trosečníci dávneho biedneho života, bez pomoci tých, od ktorých sa kedysi otcovia odlúčili. Roky idú a s nimi život, starí pomreli a noví sa narodili. Žijú na kavkazskom pobreží, žijú nad Krymom a na Volyni, nenávratne zabudnutí a osihotení od tých, z ktorých vyšli. Vymizly navždy predstavy juhočeských návrší a hlbokých klatovských lesov, nik si už nevie predstaviť biedu hornoslovenských kopaníc a keď stará Tremboška spomenie nebohú mať, povie: I ona sama by už dnes do Turca netrafila. Pochádzala vraj z akýchsi Príboviec…

— Koľko ráz si už tento kalendár prečítala? — pýta sa s úsmevom Betka. Boly jej také cudzie tieto rozprávky starého sveta, bo ona, mladá a horúca životom, nabrala dávno iného vetra do svojích plachiet.

— Už veľa ráz! — odpovedá Mariana. — Čo však čítať? Kde len aký riadoček v dedine, všetko som prečítala. Všetci tak, nielen ja… A do ruských kníh sa vždy nechce…

Martin sa zamiešal:

— Pomyslel som si často, že koľko kníh je tam… čo by sme radi čítali. Aby sa naši ľudia dozvedeli, odkiaľže vlastne sú. Čo sme. A čo sme boli. Pekné knihy, veru. Čítal som ich dosť… a priviezť som nemohol žiadnu. Vieš… ako som prišiel.

— Načo by to bolo? — ozýva sa Matúš. — Zabudli… a basta. Či nepozoruješ, že pomaly zabúdame i my? Vera bože — zabudneme aj my. Je tu… inakší vzduch. Inakšie pomery. Preto sme si navykli aj inakšie žiť. Tomu sa nevyhneš!

Matúš vyslovil horkú pravdu. Veď tak tu sedeli… niekoľkí potomkovia slovenských rodín, ktoré sa usadily v Pavlovke. Nik nevedel, ako znie ich materinská reč, bo splynuly s ostatnými českými rodinami, a keď Martin po svojom návrate obnovoval niekedy mäkký zvuk slovenčiny na ukážku, stáli nad ním ako bezradní robotníci, ktorí s čakanom v ruke dokopali sa neznámej starožitnosti. A dokonca oni všetci v tých desiatich dedinkách, rozšpľúchnutých po čiernomorskom pobreží ako rosa na slnku, ztrácali pomaly svoju reč, práve tak, ako tá jarabá smes všemožných kavkazských národností, tonúcich dobrovoľne v obrovskom ruskom mori.

Materinská reč, voňajúca minulými stáročiami, nemohla vystihovať všetky zjavy, ktoré vyrastaly okolo nich v tomto búrlivom živote a behu. Ich strapaté hlavy rozvial im nový, sviežejší vietor, do žíl im vnikala ostrejšia krv a všetko, čo dýchalo, všetko, čo rástlo a žilo, vykvitalo novými neznámymi kvetami, pre ktoré v reči otcov nenachádzali mena…

— Na čo by to bolo? — opakuje znova Matúš. — Čítali by sme… a dosť. A potom… teraz je, kamarát, pre nás vážnejšie postaviť sa na nohy… a rozkročiť sa. Keby nám tak mašín poslali… to už hej! Ale knižky…?

— I mlč! Radi by sme čítali, — hovorí Mariana.

Matúš však stojí na svojom.

Večer odišiel Martin domov, bo i Betka hneď popoludní odbehla do Anapy. Mariana sama mu radila: — Choď len, choď… nesmieš sa natoľko odťahovať od domova. A najmä dnes — bolo by to nepekné…

Matúš sa pri tom síce zaškeril, Martin však išiel.

U nich doma bolo veselo a hlučno. Sedeli u nich otcovi starí známi, sedel i Hlaváček i dedko Kubeš, bol i su-psechský hosť, ktorý sa utiahol s prižmúrenými očami mlčky do šerého kúta, a pri peci s mamkou sedela Zlatníčka s Petráňovou. Bokom, na peľasti postele bol otec s poštárom Procenkom, a rozprávali si celkom pre seba, nevšímajúc si ostatných hosťov. Vidno — všetci už vypili svoju mieru a darmo im žiarily oči veselým vínom: jazyk si nevidel na cestu.

— Á… mladý pán ide domov svätiť Štedrý večer! — privítali Martina, keď vstúpil do izby.

— A na svadbu kedy ti už pôjdeme?

— Vína nám dáš?

Martina sa nemilo dotkly opilé hlasy mužov. Izbou plával ťažký zápach ovčích kožuchov a šedé chuchvalce dymu prevaľovaly sa z kúta do kúta. Až dych zarážalo… tak bolo všetko nadžgané sedliackym smradom.

— Nezahrávajte si s ním, — volal potmehúdsky Zlatník, — a to on s vami potom zakrúti! Viete, že Betka… sa v soviete vyzná!

— Ešte ťa aj za člena zvolíme, dočkaj!

Procenko — čerti ho sem zaniesli, myslel si Martin — chcel povstať, avšak nemohol. Akosi sa mu hlava zakrútila a on si prešiel čelo drsnou rukou. V tom však ten su-psechský mlčanlivý človek, s ktorým sa Martin dosiaľ nikdy nevyprával, sklonil sa k Petráňovi a čosi mu zašepkal. Petráň pokýval hlavou a všetkých prekričal:

— Martina nie! Toho by nám nedovolili… kdeže! Tuto poštár, ten by nám mohol povedať… Hádam ste sa už radili o Pavlovke — ha?

— Veľavážení… ja… to sa vie… ale ja nič…

Kolísal sa na nohách, zmožený vínom, a Martin vycítil nebezpečie. Pozrel sa vyhrážavo na poštára, avšak jeho zahmlené a roztopené oči toho nepostihly.

— No, len povedz, povedz, — dorážajú naň znova.

— Dajte mu pokoj, — strhol sa Martin, — či nevidíte, aký je?

Chcel tak odvrátiť ľudí od tejto pálčivej otázky.

Procenko však počul Martinovu poznámku — „aký je“ — a zrazu so sprostou chvástavosťou, hodnou úplných korheľov, narovnal sa smiešne, zamečal v hlúpom smiechu a vravel:

— Pravdaže… radili… No, ako by som vám… všetko je hotové!

— Vyprávaj po ľudsky! A nekotkodákaj!

Vysmievali sa mu a on to vycítil. Zrazu mu prišla na um nešťastná myšlienka. Prečože chodil v poslednom čase Pavlovkou, prečo načúval pozorne sedliackym rozhovorom? Videlo sa mu, že s výstrahou, ktorú tak ostro odmietol Zjazulin v poslednej schôdzi, je dosiaľ v práve. A hoci pre ňu doteraz nenašiel žiadneho odôvodnenia, nevzdal sa nádeje. Veď nepočul ešte mienku týchto tu — a zdalo sa mu to potrebné.

Po tvári rozmazal sa mu opilý úsmev a on zo seba pomaly trúsil:

— No a čo… to je… jasné. Repka Matúš… by sa vám páčil?… A Kubeš…

Sedliaci zhýkli nevôľou a začali kričať jeden cez druhého, nepozorujúc ani, ako ku Procenkovi skočil Martin a zasekol mu opilú reč v posledných slovách. Bolo mu strašno a cítil, že sa tu deje niečo zlé, že sedliaci zúmyseľne spili poštára, udierajúc na jeho slabú stránku, aby sa vyzradil. Spomnel si naraz, čo hovoril Matúš vtedy, keď stretli Archipa Fjodoroviča na ceste, idúc na voze z Anapy, a bolo mu všetko jasné.

Ujasnil si to však neskoro a Procenko, vytriezvevší na chvíľku z oparu pitky, darmo sa zajakal v nesmyseľnej výhovorke:

— No, ja len tak… na zkúšku! Nič nebolo — žiadna porada…

Nik ho už nepočúval.

Hučali, búrili sa a vykrikovali, rozhadzovali rukami a všetok ten šum slieval sa v jediný zvlnený prúd. Na vlnách kde-tu vykvitla pena:

— Po chrbte sa nám chcú voziť!

— To preto… Repku…!

— Nedovolíme!

Martin vzal poštára pod ruku a chcel ho vyviesť von. Prv však, než došli k dverám, tieto sa otvorily. V tejto pozdnej nočnej chvíli, keď v ostatných chalupách už dávno osleply všetky okná, zastal vo dverách Stráňava zadychčaný a hrúzou bledý zo seba vyrazil:

— Anna je… v studni!

Prekvapenie i úžas vymrštilo všetkých od stola ako pružiny. Vybehli hučiac do čiernej noci bez toho, žeby za sebou zavreli dvere.

Uprostred izby zostal len Martin, otec a mať. Stáli oproti sebe dlho mlčky so sklonenými hlavami, a jak boly dvere otvorené, po izbe honil sa so šuchotom studený vietor…