ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od desať liet skvie hviezda slobody nad našou vlasťou oslobodenou. Boh vymanil jej národ z poroby, z katanských ramien, láskou vznešenou. On vyviedol aj jaté parie Sionské, niekdy z Babylonie. Sletela i nám hviezda veliká; úsmevom žiari náš zrak, naše rty. A dušu chmúrnu radosť preniká, Slovensko skvie sa už rok desiaty. Keď zavítal ten jasu prvý deň, nazdali sme sa, že je to len sen. Nebeský Otče, vrúcne modlíme, ráč proti zhubcom chrániť národ náš. Tajnými svodci obkľúčení sme: len Ty ich cestu dokonale znáš. Zlom nepriateľské zbroje, úklady, by sme žiť mohli svorne, bez vady. Radosťou jasá národ slovenský; žiaľ duše dávny tíchne, uniká. Leť chvála, vďaka pred trón nebeský! Dobrota Jeho je tak veliká. Ó, popraj, Bože, blaho národu; Pavezou Tvojou chráň mu slobodu! Ó, Hospodine, Otče láskavý, hoj rany vlasti v súžbach ubitej! Nepriateľ nech nás už viac negniavi a Ducha lásky, mieru aj doň vlej! Nech blaží národ krásny ružoker: ten prežiadaný, stály pokoj, mier!

Šesťdesiatkrát prekonala zem púť svoju od tých čias, keď slovenská hruď jasala, zavznel žitia — plný hlas. Zavítala, Slovák verný hlásal: „Tu je milý hosť, Matica a predo dvermi stojí skvelá budúcnosť.“ Matička si hneď pritisla k srdcu svoju rodinu; zdalo sa, že keď už prišla, zlé časy sa pominú. Krátka bola radosť táto, zhubca hral jej o ztratu; o jedenásť rokov nato viedli ju na Golgotu. Tam ju na smrť odsúdili, srdiečko nám pukalo; života ju pozbavili, malé, veľké plakalo. Boh je ale nie náhlivý, On náš národ miluje; Je na toho pamätlivý, kto Mu stále verný je. Pred štýr rokmi z hrobu vstala v oslávenom už tele; zem slovenská zajasala, žije slávne, vesele. Národ spiaci prebudil sa; zažal osvety vatry; starec tešil sa i chasa od Dunaja po Tatry. A odkedy národ náš sa oslobodil z poroby, Matica nám svetlo hlása, blahodarne pôsobí. Ako víťaz triumfuje, brány pekla zborila, vrele národ náš miluje, rozmáha sa jej sila. Na Slovensku slnce jasné na vše strany už svieti i s dcérami šíri krásné dielo našej osvety. Zvláštny deň sme dnes dožili; Matička, ten víťaz náš, má deň vzácny, slávny, milý — Národ — čo jej za dar dáš? „Ah! len čím ju ovenčíme, veď je teraz nie leto! Kvety v takej krutej zime po lúčinách už nieto.“ Dačo nieto! srdce máme, tam sú kvety najkrajšie; odtrhneme, z tých jej dáme, tie jej budú najmilšie. Venčok krásny uvijeme z lásky a všetkých ctností; kytku dcérkam upletieme, budúže mať radosti! A složíme sľub vernosti, že ju chrániť budeme proti nepriateľskej zlosti, čo priam za ňu zomrieme. Oh, pomáhaj pracovať jej Všemohúca pravica! a chráň našu najmilšiu mať! Zdravstvuj, naša Matica.^[2]

Povďačná dcéra sa k matke s úctou chová; radosť preukázať jej, vždy je hotová. I národ slovenský má matku vznešenú, ktorá oň pečuje; ctihodnú starenu. Sedemdesiat rokov minulo od tých čias, keď lúč slnka bozkal matku tú prvý raz. Od tých čias otecko, Slovák to horlivý vštepoval do srdca dcérke kvet spanilý. Blízo polstoletia, čo sťa hviezda jasá, slovenskému ľudu svieti, stále hlása. Hlása pravdu, lásku, osvetu, slobodu; tak stala do služby ducha nášho rodu. Ale prišly chmáry, jako závoj čierny zastrely národ náš dávno zotročelý. To svetlo všemožne cez závoj sa tislo, lež len kedy-tedy národu zablyslo. Nepriateľ kládol jej do cesty prekážky, čo zlého len mohol; ah! — boj to bol ťažký. Borže sa so svetom, keď ti so všetkých strán, hľadí škodiť zhubca a zavdá bôľnych rán! Stala s nepriateľom do boja tuhého; za pravdu bojovať, — niet vznešenejšieho! Snažila očistiť ľud náš od tmy, bludu; horlila oproti škodlivému prúdu. Ale hviezda naša neprestala svietiť; dúfala, všetko to musí sa premeniť! A aj poslal Pán Boh víchor, vír svetový neprávosť odmietiť a stvoriť svet nový. Po tomto očistci nebo vyjasnilo, na slovenský národ slnce zasvietilo. Po boji víťaznom hviezda sa už jasá; po celom Slovensku ľudu znovu hlása. Odtedy národ náš slobodný z poroby budí, osvecuje a zdarne pôsobí. Pracuje s dcérami a tie múdre vedie, zkúsená to matka, všetkým radu dať vie. Aj do tej najmenšej chalúpky osvetu rozsieva; — národ čím odmeníš prácu tú? Niet marných pokladov, čím by s’ to odmenil, od teba to čaká, aby s’ jak Ona žil. * Šľachetná správkyňa a vodca „Živeny“ zo srdca prajeme život Ti blažený! Nech Ti na oblohe jasné slnko svieti, nech pre Teba rastú tie najmilšie kvety! Radosť z práce Tvojej požívaj mnoho liet! Oh! svieť Ti slniečko mnoho liet, ešte svieť!

Oj, tie háje naše, hory a doliny nečarám za vaše žírne pustatiny! Zaletím do lesa, ľahnem si pod kríka, a tu hneď ozve sa ľúby hlas slávika. Vetríček zaveje a lístie zašuští, tam vtáča zapeje, huš! — a už je v húšti. Škovránok vyletí vysoko nad stromy; ležím, hor vystretý, a aj ten spieva mi. Ešte aj svrčok len príjemne čviriká; jeho hlas čujem hen zpoza môjho kríka. Ľúbežný ručaj je hučiacej riavy; príjemné šušťanie vánkom hnanej trávy. Ľúbim, keď včeličky rútia sa na lúky a ponad trávičky porobia zákľuky. Nejedna náhli sa sladuškú šťavu ssať, druhá prášok striasa kvety ním posypať. Lahodné bzučanie včeličiek s obľubou načúvam, to mi je sťaby milou hudbou. Ovečky, jahňatá šklbkajú trávičku; nech je len rosnatá, zjedia i maličkú. Jedna si zacvendží, druhá zas zabľačí; tu sa všetko hemží, mne sa aj to páči. Z kapselky pastierik vytiahne fujaru; zanôti, ako nik, nôtu novú, starú. Alebo prstami zahvizdne tak, že sa ozýva horami od lesa — do lesa. Stádočku na paši pastierska pesnička lepšie sa zapáči, ako tá trávička. Zastane, — načúva a strihá ušima; medzitým prežúva trávu, čo v pysku má. Ba i to stane sa, blankyt že zakryjú chmáry a zatmie sa, hromy divo bijú. V studenej cudzine nemal by radosť v tom, lež v mojej otčine príjmam to s úchvatom. Cudzí mi spev a kraj nevzbudí nadšenie; ale náš spev je báj, ľúbežné zunenie. Keď na dol, i na hor víchor hviždí, jačí; všetko, aj taký chór, všetko sa mi páči. Tu chcem ja ešte žiť, trpeť len tu s vami, tu sa aj potešiť, dokiaľ Pán Boh dá mi.

Chceš vedieť, aký je život? Obzri náš slovenský kraj! Máš tu vrchy a doliny, Máš tu kvetnaté roviny, Máš tu krásyplný háj. Najdeš ale aj priepasti, máme dosť nerestí, strastí; všetkého tu hojne máš, taký je ten život náš!

Betka zo Slatiny, slovenskej dediny prišla zo Zvolena, domov premenená. Tak na ňu hýkali; sotva ju poznali. Čo to vraj za dáma? z voľakiaľ neznáma. Tu klobúk na hlave, tam črievy beľavé; sukňa novomodná, ale veru hodná. To iste od panej dostala, bo to jej nijako nesvedčí; vidno, veď je väčší celý ten jej oblek; Boh vie, koľký má vek. A tak si vám kráča, ako malé vtáča; ide, ako páva, kde-tu i postáva. Len sa tak vyškiera, sem a tam obzerá, kde by boli chlapci, tí švárni šuhajci; čo by ju videli, takto po nedeli. A aká je hrdá, aj nosom vám mrdá. Zrazu dievčat tlupa rovno k Bete stúpa; začnú strašne ju myť, ani len jednu niť suchú nenechajú a takto volajú: „Hej, si mi za dievča! ale ti len svedčia také fúry staré, čo sa všade páre! Aké to srdce máš, keď ten pestrý kroj náš takto opovrhneš, a na seba vrhneš hocijaké špaty? Nuž, či sú to šaty? — Čo aj hviezdy s neba prilepíš na seba, nič krajšia nebudeš; darmo o tom hudieš.“ Zrazu milá Beta skapala so sveta; skryla sa voľakde, doteraz neviem kde. — Slatinským panenkám, driečnym to Slovenkám vrele blahoželám a pozdrav posielam: „Dobre ste spravily, vy ste zvíťazily; driečne ste Slovenky, žite tak naveky! Kto ctí slovenský kroj, ten ctí aj národ svoj.

Náš strom rastie, vždy je pevnejší, s roka na rok krajší, silnejší. Oči žiaria, keď naň pozreme; slasti z neho sa dožijeme. Národ milý, prispej pomocou! Polej hojne lásky ho rosou! Aby strom náš čím skôr zmohutnel, všetkým búrkam statne odoprel. S veľkou prácou, ba v potu tvári, sadili ho legionári. Strom už pučí, aj sa rozvíja; našu dušu vôňou opíja. A keď pučí, bude aj kvitnúť. Keď noc bola, musí aj svitnúť. Pomaly aj odrast dozreje. Potom sa nám srdce zasmeje. A tak verne vždy oň pečujte; k jeho sláve všetko venujte. Spravujte ho čestne, s rozumom. Zdráv buď, našej republiky strom.

Zpoza hory lúče zory jagajú, spiacich, ľudia k práci budia, volajú. Volajú: už tu je ráno; božská moc, že náš národ zachránil cez dlhú noc! Tu je ráno a tma sa už ztratila; žiara nebies k Slovensku sa zblížila. Tu je ráno, Jemu vďaku každý daj! a za tým sa hneď do práce priberaj! Tu je ráno, práce všade premnoho; chyť sa starec, mladík zmužne do toho! Tu je ráno, nepracuj len pre seba; myslí na to, že aj iným žiť treba! Tu je ráno, pracuj až do večera, keď sa starec do večnosti poberá!

„Dievča, dievča, či si krásne, odkiaľ si? Ktože ti dal báječné tie okrasy? Nemáš klenot, nemáš šperkov zo zlata, predsa si ty na krásu tak bohatá, Z tvojich očú trblietavých a tvári nebeské sa blaho sála a žiari. Mnohé kraje, pol sveta som pochodil, nevidel som také dievča, ako včil. Pomenuj mi tú bylinu a zem tú, krásy také, ako si ty, kde rastú?“ „Nechoďte vy, pane drahý, ďaleko, tá zem tu je, menuje sa Slovensko. Zem tá svätá bohatá je na krásy, obzrite sa, všetko jasá, spieva si; spieva slávik, spieva deva v dolinách, spieva šuhaj, kosiaci po lúčinách. Lúče slnka naše líčka ohrejú, preto sa tak milo, vľúdno zasmejú. A čo naše zdravé telo zdobuje, to si každá deva sama hotuje. Čo hneď celý okršlek obídete, Slovenkám vy páru ťažko nájdete.“