ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď husle plačú i ja s nimi plačem a dušu dačú trhajú a ja plačem tanec divoký… Ten tanec divoký — ah, tažkými kroky mi stúpa do duše, ktorá pod nimi kvíli a v tej chvíli, oh, Bože, ktože do iných nív vyvedie mi myseľ, ktorú kyseľ života otravuje?…

Pri víne tak všetko veselé zdá sa byť, ale vnútri chmura bez konca, ktorá nedá sa skryť ani vtedy, keď šklebí sa každý divým smiechom… Červené víno krvou horí, duša mi spieva, ale ktorý hlas to chytila, keď sa pribila mi myseľ na deje dávno zapadlé? — Eh nič to! Víno som vypil a som ju schytil zase zpät, nechže svet uvidí taký, jako nám šľaky ho ľudstva ukazujú…

Žiť chcem, žiť chcem a načo? Abych trpel, smial sa, ako kŕdeľ hnusoty rozháňal, ktorá obklopuje mňa? Baviť sa a užiť dňa a noci, ktorej v moci hromada trčí otrokov biedy, ktorých čriedy zúfale sa preháňajú životom; mám sa dať tedy strhnúť nimi — i ja? A či som ja niečo iné? Hah, veď i mne zkaza kynie, všetko, všetko — všetko zhynie… Zkrehne, praskne žitia niť… — A ja predsa žiť chcem, žiť!

Vietor žitia rýchlo letí, nesie s sebou ľudstva smeti v neznámo… Smrť si hroznú spieva nôtu, prosí pri tom všetko, čo tu nachádza živé a náreky divé na strnisku žitia vôkol sa schytia — a zas sa nový život rodí…

Dým cigarety vzpomíenky rôzne V duši mojej vyludzuje a ich vzlety šíria sa hrozne na všetky strany žitia môjho… Ešte je celá, dým sa jej belá okolo a v šíre kolo sa rozťahá a v ňom, jako postava čiasi sa ztráca a ohňa pokračuje práca… Už je do poly dohorená a z jej mena nezostane, iba — popol, ktorý vôkol sa rozletí, jako i ten roj vzpomienok z pamäti mi časom vyletí… Konec sa blíži a ešte sa zkríži niečo zapadlé v mojej mysli a už vyšly všetky, keď špak som vyfukol… eh, pletky! to boly len smietky tabaku, ktorý zostal a ja som trochu postál — a zase ma nič netrápi…

Za svitu slnka, nad ránom v lese, za zvučnej hudby chorálnych sborov pri zlatých hlasoch strieborných bystrín šuhaja vraník ihravý nese. Myšlienky v dialnu blúdia mu horu, milá kde jeho v horárni sedí, za milým túžiac vo chvíli voľnej… … Smutno je v hore samému tvoru… O závod s vetrom vraník len letí… Na jeho chrbte túžiaci mladík rád by už s milou v objatí sedel… Vraník len letí, letí a letí. Prez skaly skáče pomedzi stromy zoslablý vraník. Preskočiť ide hlbokú rokľu. — Napne sa — skočí. — Zahrmí, — prasne, diaľne sťa hromy. Zarechce vraník v divokom letu v priepasť tú veľkú, hlbokú, chladnú. Dopadnul. — Leží, — nedýchne viacej, milenec na ňom urvaný svetu. V horárni deva nevrle čaká hodinu — dve — tri. — Vonku sa zmráka. Von vyjde, vyzerá chvíľu, milého v túžbach ohavných. — Čaká… Milý však nejde. — Vzchopí sa — beží o závod s vetry do tmavej hory nad rokľu tmavú, milý kde v bôľoch dobitý k smrti na koni leží. Našla ho. — Plačúc, štvornožky dolu po skalách k nemu dychtive spiecha. Sotva však sišla, zakvíli. — Výkrik žalosti zavznie. Zamdle od bôľu. Milenec mŕtvy a ona zúfa… Vzchopí sa, beží na skalisk temä, vrhne sa dolu na ostré skaly. Dopadla mŕtva. — Už nie je sama.

Drotárom ma mať zrodila, núdza svetom donútila. Požehnaný matky rukou, rozlúčil sa s rodnou lúkou. Hned na kraji rodnej viesky stihajú ma búrav blesky a tak v daždi v tmavej noci svetom musím bez pomoci. Šírym blúdim svetom v noci bez otcovskej nápomoci, letným teplom, zimným chladom nasýtený večným hladom. Keď si prosím skyvu chleba, k živobytiu čo mi treba vtedy štedrej ruky nenie, čo mi matku pripomenie. Hrubé slová, hrubšie skutky, čo zvyšujú moje smútky újdu sa od bratskej tváre, aby zžala v srdci žiale. Ked si prosím kvapku vody, výsmešok mi v oči hodí bratská duša, moje plemä, otcov našich vzorné semä. V biednej mojej drotárčine hlásil by sa ku otčine, ale komu, ale komu, keď von musím z môjho domu. Kľaknem k čiernej hline v poli, vypoviem jej, čo ma bolí, keď ma bratia nepoznajú, miesto chleba výsmech dajú… Však im zazlievať nebudem. Na ich krivdy pozabudnem smrtnom dychu pri poslednom… Zvolám: Bratia, buďte s Bohom!

Mlžného v nedeľu za rána azúrom nebeským krúži týždenná ľudu nálada. V náručí chrámu prírody kosatec za rána hlavu si skláňa, konvalinky zvonivým švehoľom vítajú príchod Pána. Zvončeky pestré hlaholia na všetky sveta strany, v prírodné zovú paloty časného sveta miloty. Do zvuku harfy potoka kliesnia sa zvuky zvona, hlásajúc ľudstvu do vôkol: „Včul naveky ktosi skoná.“ Zachrapčí chvíľu — zastane. Znovu však v azúr zahučí v súzvukoch strieborných, zlatých zapeje: „Zomrel zas jeden pravdivý, prijmi ho k sebe, Pane!“

Hej, zabudla si časom krásnych chvíľ a okamžikov života. Tys’ moja bola milota, ja Tebe samej celou dušou žil. Hej, zabudla si, kto Ti tíšil žiaľ a srdce smutné potešil, do duše nalial nových síl a kto Ti bôľny život preosial? Hej, zabudla si na mňa, zabudla… A vedz, že žiadnych bez príčin. Ver, nehnevám sa. Do výšin vždy uprem zrak svoj, bos’ ma zabudla.

Len chvíľkou každý život nazvať smiem a poľutovať žitie každého… Ba spievať žaltár mal by človek vždy, by nesadnul mu chladný v dušu srieň — Tu marné plakať, marné kvíliť je, ved zomrieť musí každý božstva tvor… Žiť život živý právo každý má, lež smrť mu lôžko v zemi zahraje… Však nezúfať môž’ v živote! Tu klinec rudý strhne Morana, tam ľaliu zas zláme voňavú a kosí vždycky ničí vše, čo v cestu raz jej kročí. — Morí vše… To osud náš je zo všech najlepší…

Och! buď vítaná, ty krásna kňažná jara, Tebe sa teší každý, jak starý, tak duša mladá. Buď vítaná, ty hlásateľka jasného už rána, Ty chlúba celého vesmíru a útecha nám daná. Nuž vítaj nám, ty máj spanilý, Ty priateľ starých ľudí, mladým láskavý; Ty rozsievač kvetov vonných, pestrých lúk A dušiam mladým darca, šťastných sladkých múk.

Videla som čierne oči, čože mi je z nich? Odišly ta v dialne kraje, nevidím viac ich… Prestaň srdce, nesmúť viacej, veď to bol len sen. Snívala som o dvoch očiach, celý boží deň… Sen sa minul, zobudil ma očú krásny jas A ja dlho nevidím, čierne oči vás!!

Keď krásna luna mesiaca obrátila na zem tvár, keď slávika, lásky spevca prebudila hviezd mocný žiar; keď kraj driemal v sladkom snení v lásky putách zapletený, ja kráčala vedľa Teba v mukách sladkých opojená… Tys’ odchádzal v cudzie svety mne si dával lásky kvety. Tvoj stisk ruky pri lúčení rozžialil ma v opojení. — „Zdravý buď a šťastný vždycky, nech Ťa pokoj sprevádza, spomeň niekdy na mňa, drahý!“ To Ti volá hlas srdca.

Šuhajec maľučký tára sa svetom: z dediny k dedine noha mu kročí. V lete mu postieľka vystlaná kvetom, šat v noci studená rosa mu močí, spev kosa, srdce mu strápené hojí, keď sa on modlitbou večera kojí. V zime, keď ostrý mu severák duje cez šaty k tieľku — (ach, hrozná je zima!) z dediny, strápený, k mestu vandruje. Od ťarchy krošne ver’ chudák až zdýma. Sčupený pod stromom sprahlým už sedí: tielko, ach, premrzlé, nevládze sa hnúť. Pretre si, keď v oči vietor mu smetí; zbystrí sluch, keď v diaľke zaspieva kohút veštiaci premenu žitia i času… Drotárik! nečuješ zvončekov hlasu? Konec je! Odišiel z tohoto sveta. Tak biedny úbožiak: (či mal aj ciele?) Vietor už pomaly sňah naňho metá, až ho tam tichučko zasype cele!… Už iba čiapočka nad sňahom trčí… a vlk, jaks’ v blízkosti, radostne vrčí.

Zas po čase rozryls’ rany ktoré už čas zahojil; zas rozbúrils’ staré city, ktoré rozum zavrátil. Pozri na mňa, čo ja trpím, trpím láskou ranená, svetlom Tvojich očú trpím, srdcom Tvojím zranená.

Vonku je tak smutno, zimno, sneh nám bije do okien, mráz maľuje kvety živo. Nebo modré — bez mračien. Ach, tá zima dotieravá chce sa vtisnúť do srdca, kde mi kvitnú kvety blaha, láska vládne bez konca. „Ty, ktorý si kvety zasial, zažal lásky, ohňa žiar; prajem Ti, by lásky úbeľ osvietil tiež Tvoju tvár. Hej, okúsže čarovnú moc lásky šťastnej okovy, bys’ nepoznal tajomnú noc, jej zklamania príšery.“

Škamravá lampa na tvrdom stole nejasno svieti… Tak tmavočierné v srdci sú bôle, ukrutné bôle… Len kde-tu vzplanie, kde-tu sa vznieti nová a nová myšlienka spásy… A zase, zase jak čierné pásy v srdci sú bôle tak jemné, hrubé, tak tupé, tlsté… či už niet vôle odpudiť chmáry, čo v duši tiahnu čierne a husté? Či už niet sily rozdraté cáry so seba shodiť? Hej, bolo, bolo vôle i sily, lenže už dávno… (tie čierne chmáry!) Nemocný, slabý nevládzem chodiť — niet mladej sily! Tie moje túžby, tie moje sfingy zostaly nemé, nerozriešené. Záhadné sfingy… záhadné sfingy… Nerozriešené? Ach, veď sú ony v neznámej diaľke ďaleko odtial — nie na tej zemi! Nuž, keď sú neni na tejto zemi: čo ešte čakám? či snáď čakaním život prilákam, ktorý už dávno moju hruď nechal? Jak rád bych s nimi za Ním pospiechal hoc i v neznámu, nevzhľadnú diaľku, jak večnosť dlhú!… — — — — — — — — — — — — — — — — — — čoskoro uzriem účtu obálku — Mnoho je dlhu!… Všetko je tiché, pusté dokola… Len ja už čakám, kým smrť nezvolá: „Už čas! Poď so mnou, žijúca mrtvola!“

Ty múza snov mojich, jarej sily, Ty vzalas’ mi lásku v malej chvíli; Ty kúzliš oči moje ligotné, Ty v srdce vkradlas’ sa mi prvotne, Ty sviazals’ mi voľný život môj a vrháš ma v tuhý, krutý boj. Ty! Blúznim za Tebou! Túžim, túžim… Ty! Kedy slzy z oka vysuším, kedy ukojím srdce istotou reálnou, svätou, istou istotou?! Ty si myšlienky mojej ideou tak krásnou, svätou, hriešnou ideou!!! Teba zbožňuje srdca môjho ston, na Teba čaká, Tebe sa klania, za Tebou volá srdca zlatý zvon: „Ty! Poď! Nechaj toho lásky lkania; Nechaj! Láska nechce preklínanie, len nežnosť, sklonenie sa srdca k srdcu! Oj, to hovie svätej láske, — srdcu!!!

Jak dunenie večné žhavých útrob zeme srdce tvoje, matka drahá, pre mňa bije nežne, by — sťa sviatosť čistú — lásku k tebe vážil, v nej prospieval, čestne s ňou dokonal a žil. Keď jak dieťa — nemluvňa som hlavičku si k blahu sklonil na hruď tvoju bielu: veď žiť musí, tlkot dvoch sŕdc v pocit božský sa spojil — a tys’ ma posvätnými citmi napojila. Tak mi uplynuly mladé detské letá, (bez hriechu to bola doba nevinnosti skvelá). Ja vstúpil som do oblasti tajných žitia, nečujúc hlas matkinho už srdca bitia. Krutý osud nemilosrdne ma stínal, ja som od boľastí kričal a plačom sa svíjal v prachu ťažkom klamú, zrady, biedy ľudskej, v blate čiernom tuhy podlej — vášne ľudskej. Nebo života sa časom vyjasnilo a víťazstvo svoje dúhou krásnou smädne pilo. Do duše mi skleslej vnikol božský ohlas: v záchranu toť prišlý matkinnej hlas. Ó, ja ozdobil chcem oltár ten životom svojím, kde, mať moja, srdce tvoje krvou svätou vrylo slová: Trp a snášaj!!!

Vlnami osudu z prístavu šťastia, pokoja a blaha zahnaný na more búrlivé života, v nádeji hľadáš útechy sťa vierou vraha. Láska ťa zradila, pokorený si; v duši bôľ a kliatby báje, láskou bys’ pohŕdal, boril bys’ nebesá, najväčšou útechou ti pomsta nevinná je. Čosi ta sužuje; od matky jedno slovo nežné len a milé od otca prísny a meravý pohľad len jediný usmieri, blaží, odmení ťa za boľastné chvíle. Útecha balzamom pre duše slabé, trpiace je; na rany, ktoré sa nezhoja, tajná, čo ruka udeľuje. Útecha nádej je, budúcnosť v nej a život celý; vyviera z hlbín i malých i velikých boľastí. Je tým, čím kráse pôvab skvelý.

Chumáčky snehu padajú voľne na prírodu tichú, ktorá pustotou dýše bôľne. Žalostné hlasy vystrely ruky, krvavé ruky i povzdychly: „… Všade po strániach rodia sa muky, boľastné muky, ľadová zima, chrapľavý dych. Nestrpíme ich!“ Príroda slzí, príroda nahá nad ztratou svojou, (ztratila blaha), nad krásou svojou (zeleň už mizla), sťa osiralé dieťa nad nahotou svojou. Útroby zeme, útroby žhavé zatriasly základmi, vykríkly hrave: „… Zárodok citlivý silného života chováme v sebe. Nebesá! ak chcete, by príroda mala skvelejšie ráno — podušku mäkkú, pokrývku teplú shoďte nám v dary, zapejte k spánku piesne vánku potom…!“ Odznely piesne, mrazivé piesne. Nebeské striebro pokrylo zem… Príroda zaspala.

Žehnám tú chvíľu, v ktorú som sa zrodil, denný jas poprvýkrát zrel som skvele, nevinné roniac prvé slzy svoje nad niečím strašným, tajným, krásnym, novým. Nechápal som, kde život vo mne sa vzal, smial som sa, plakal, kričal, prečo a jak!? Mlčalo všetko divne okolo mňa… Čakal som záhadu, kým rozriešim sám. Žehnám tú chvíľu, v ktorú pocítil som, ruka že silná nado mnou bdie stále, a srdce drahé, plné nežných citov — lásku čo vzbudí — bije pre mňa prudko. Srdce priveľké, slabé ženy — matky stelesnená to večná ľudská neha… Ruka tá symbolom je pravdy, hnevu, moci a sily, lásky rodičovskej. Žehnám tú chvíľu, v ktorú zakúsil som, čierna že podlosť, bieda vládne svetom, i tam, kde modré nebo usmieva sa, blato, prach skrýva ulice i mesta. Všade, kde život nádherným sa zdá byť, kde radosť, blaho prekypuje sladké, preds’ i tam človek suďbou hnaný žobre, handrami zodratými odieva sa. Žehnám tú chvíľu, v ktorú zanechal som spomienky z detstva, mladé roky svoje a vstúpil do života s úsmevom i túhou, s náručím otvoreným v cudzie kraje. Ľudia ma stretávali — brechali psi — predo mnou jedni dvere zatvárali, druhí zas vrúcne v dome uhostili. Veselým, smutným zavše som sa cítil.

Prekrásny deň, plný nadchnutia bol to v jare mojej mladosti, ked na sklonku svojich detských rokov a na prahu novom nádejného rána. Osud otcovsky ma vyzýval: … „Synu môj! Už prišla doba velebná, nasleduj ma a slož na obetný oltár, túhy svoje marné a sny veľké, prv, než skutočnosť ich drsná rozbije.“ Kľakol som si k posvätnému miestu a požehnanie som prijal pokorne: „Po trnistej ceste medzi skalím povediem ťa na vrch Života, kde si odpočinieš z útrap svojich napokon. Čiernym bičom ťažkých námah, utrpenia stínať budem ťa a hladkať rukou hebkou boľasti a slasti nemnohej. Vytrvaj a neklesaj! Napreduj a dúfaj! Pozemská púť tvoja dovŕšená bude víťazstvom jak u človeka každého!“ — — — — — — — — — — — — — — — — — Poslúchol som…