ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Biskupská to usnovala rada, ako má byť jatý Boží Syn. Odznel zradcov bozk, sťa sipot hada. Judáš jať dal, spáchal podlý čin. U dvier chrámu sedí zadumene; striebro číta vopred odvážené. Judášovi trasú sa už údy; peniaze mu v rukách hrkocú. Dudre, šomre, len do sveta blúdi: netrúfa si pozrieť do očú, lebo zrada dušu jeho tlačí, striebro číta, — číta, tonie v plači. Nábožný sbor v chráme žalmy spieva, tam sa rany duše zahoja. Judáš sa už sám na seba hnevá. Čierna duša nemá pokoja, Takú škvrnu strieť nič nedostačí, keď mu dušu kameň ťažký tlačí. „Bože, tresceš hriešnych,“ znie chôr v chráme. Starci oprú zrak na Judáša. Ten sa plazí k oltáru a v sáme^[7] šomre, a sem-tam ho unáša. Preklína už aj tú hodinu, v ktorej zradil krv tú nevinnú. S lodi chrámu visia cherubíny zlaté; skvie sa Šalamúnov chrám, ktorý hlása slávu, Judáš vinný kajá sa a šomre v sebe sám. Vrhne striebro, cvendží jaspis, zlato. „Čo nás po ňom!“ starci rieknu na to. Sťaby zdrúzgať chcel ten svodný svet; päste dvíha, hodí sa na zem: „Hriešny som, už smilovania niet; tu už žiadne blaho nenajdem!“ Vyrúti sa, — beží z chrámu von a v tom prišla tragická smrť poň!

Večer je a tam von huk, hvižď a víchrica; šibe dážď do očú, prázdna je ulica; len kto strechu nemá, ten sa tam von moce, ako rozpŕchnuté, bez pastiera ovce. Ale čujem hlas aj nábožný v chalupe; vdova opustená spieva, v žiali upie. Nemá už nikoho? ni muža? ni deti? že v jej izbietke len samej lampa svieti? Mala muža, mala, leží v zemi chladnej a syn? — nevie, kde je, ten len bočí od nej. Nie je mrzák, blbý, ani nie skrčenec, štihlý, ako jedľa, krásny to mládenec. Prísny otec vždy ho zdržiaval na korde, ako taký kazár — nesmel odísť hockde. Akže by bol videl v dome nekľud, zmätok, dupnúl nohou — a hneď musel byť poriadok! Otec — zavrel oči, kazára syn nemá, v dome stal sa prevrat, prišla po svetle tma. Syn sťa slepý letí do bahna, do chrasti, až sa nezastaví, len keď je v priepasti. Striezlivosť, stydlivosť, stud a iné ctnosti sobliekol so seba, skočil do márnosti. Od zbožnej, stydlivej uteká mládeži a len do brloha nemravov, vín beží. Kde len môže, láme ľalie nevinné; odpadlé duše si ku srdcu privinie. Nenasýti sa s tým, keď na kvetoch oči trochu si popasie, kmáše ich, bezočí. Ide to noc po noc, letí vždy už na dol; srdiečko matkino tlačí vždy väčší bôľ. Netrvajú večne ani hviezdy jasné; lampa jeho žitia veľmi chytro zhasne. Po dráhe života rýchlikom cestuje, posledná stanica ver’ už blízo mu je. Trasie sa na tele, ako huspenina; hýril ustavične, — ktože mu je vina? Nenasýtnik, — hltal slasť bez miery, s chmatom; mať už nevládze s ním, — s nezdarným dieťaťom. — Škoda tej pôvabnej, veselej tej tvári; bystré oči hasnú, lesk ich už nežiari. Tvár, predtým ružová, teraz samé vrásky; bledá, ako krieda, od žeravej lásky. Žeravosť zaškŕli nedozralé semä, zamĺkvie a sťa smeť, žiadnej ceny nemá. Osinely, niekdy ružové, tie pery, neobdrží bozk už ani od materi. Dievčatá? šepcú si: „Ach, ten vyšiel z hrobu.“ Nie, milé, ide doň, teraz mu ho kopú. — Úbohá mamička, koľký žiaľ musí niesť, pred sebou vidiac tú uvädlú ratolesť. —

Plynú melodie cez ružové pery, plynú aj cez staré, čo už osinely. Nábožný spev zunie doma i vo chráme; letia, letia piesne nesporné i ranné. Letia i kde je skvost, tak aj pri kozúbku pravý kresťan dvíha k nábožnosti ruku. Hlas ten nadchne dušu, milý je a vonný, aký niekedy bol nábožnej Madonny. Vyletí do výšin, do sfér, k trónu Jeho a On príjme vďačne hlasy nábožného. Tie žalmy, tie hymny vzletné a vznešené naplňujú techou srdcia zarmútené. Na perutiach zdvihnú trúchleho do výšin, so spokojnou dušou snesú ho do tíšin. Zvuk ten letí, letí až k nebeskej bráne, On mu tam otvorí štedrej ruky dlane. Rozsieva milosť tým, čo v Neho dúfajú, rozsieva potechu tým, čo v žiali lkajú. — Otec čeľaďný tak vedie celý svoj dom, že v ňom kresťanský duch najmilším je hosťom. Tak to bolo niekdy, lež ten čas uletel; nábožnosť dnes vädne, ako z ružičky pel. Pred tým milým hosťom zatvárajú dvere; do korán otvoria rozkoši, nevere. Či nekajáš, svete, ešte ani teraz? Necítil si Jeho prísnu ruku neraz? Či si snáď zabudnul na včerajšie hrôzy? Neveríš, že i to bol trest, bol bič Boží? Zvelebujme Pána modlitbou i spevom, privinie nás láskou, oddiali zlých hnevom. Privinie, pritúli svoje dietky k sebe a kynie im rukou v pálčivej potrebe. Krásna je nábožnosť, krásna je pieta, jako útlé, vonné, jako jarné kvieťa. Krásna je nábožnosť, dušu pozdvihuje a kto v kríži upí i kríž ľahší mu je. Plyňte,hymny, žalmy, keď sa hrnú chmáry; plyňte aj keď slnko jasom tvár obdarí!

Do chladnej zeme skryté poklady mne smrtelník nevynahradí. Ich smelý úsmev mladej tvári zahynul, mňa viac neožiari. Kde, ah, kde vás ja hľadať mám, keď tento svet je klam a mam? A vaše duše vznešené sú tiež na hrudy zdrtené? A či sťa hviezdy ligocete súc roztratené v šírom svete? Nazrite aspoň raz ku mne, keď vo dne nie, aspoň vo sne. Oh, príďte, príďte, pošopte mi, či tam je lepšie, či na zemi?

Môž byť väčšie blaho, jako úsmev sladký na tvári dieťaťa bez otca, bez matky? Keď ty sotrieš slzy s jeho bľadej tvári, nazmar nešly tvojej štedrej ruky dary. Slovo, sľub len jako mlha, preč uletí. Ale odev nahé, nasýť hladné deti! Vykrúcanie očí, hlavy pri modlení, — bez skutkov šľachetných je hlas bez ozveny. Len kto biednym čím viac milých poskytne chvíľ, dokáže i skutkom, že nadarmo nežil. Príval slz na jeho rakev liať sa bude, odmenu obdrží pri poslednom súde.

Blahoslavený je, kto sa Hospodina bojí a má ľúbosť v prikázaniach Jeho; modlitbou kto prácu svoju započína, neopustí nikdy núdzu trpiaceho. Tomu Pán Boh zbožie pošle na rodinu, dedičovia jeho nikdy nevyhynú. A na zemi jeho semä mocné bude, aj keď by nad domom hrozila mu búrka, hromy rachotily, — ój, i v takom blude zachráni ho od hrôz Jeho svätá ruka. A na štite jeho domu zaskvie sláva; spravedlnosť jeho nikdy neprestáva. Zhubcov nebojí sa srdce utvrdené, ak aj nepriateľov uzrie pomstu sypať. Rozdeľuje štedre, zvlášť pre ubiedené. Bezbožní to vidiac, budú zubmi škrípať. Keď zlé chýry slyší, nezdesí sa, ale dúfa v Hospodina a má srdce stálé.

Bože, jak sú milé domy Tvoje; duša moja túži po nich stále. Ba aj každý tvor má bydlo svoje, Tvoje diela sú tak dokonalé. V Tvojom slávnom chráme blažený som; techu, pokoj, radosť nachodím v ňom. Ó, jak mnoho vstupuje doň ľudu, hľadá a aj najde požehnanie. Tam Ťa stále zvelebovať budú, Tvoja láska nikdy neprestane. Hospodine, všemohúci Bože, akže Ty nie, ktože nám pomôže? Lepšie je deň prežiť v Tvojom chráme, ako blúdiť v stánku bezbožníkov; radšej sedím u dvier domu „Páne“, ako mrhám v spolku svevoľníkov. Hospodine, Ty si môj štít, slnce, len po Tebe túži moje srdce!

S Bohom, starý rok! Už sa lúčime. Či sa dakedy ešte uzrieme? Tys’ mi doniesol žalosť hlbokú, lež aj potechu v minulom roku. — Zblížil som sa zas s velikým krokom hrobu ku svojmu a s žiaľnym okom. — Zrak sa mi marí a čas na tvári brázdy mi ore. Hlavie nie hore kloním, lež k zemi. Pomáhaj že mi v prišlý rok nový, tvojmu starcovi! Vítaný mi buď, plná mi je hruď láskou ku Tebe; prišiel si s nebe. — Čo mi prinášaš? Ty všetkého máš. Len nedaj žalosť, tej mám už nadosť. Ah, už viem vopred, nechcem odpoveď. Staroba je tu, čakám už na tú. Moje mladé dni rýchle, jako sny, už uletely. A sniežok biely pokrýva hlavu moju vráskavú. Kde je staroba, tam je choroba. Ó, pomôž že mi na tejto zemi šťastne putovať, zdarne pracovať. A daj mi radosť. Vítaj, milý hosť!

Zloduch — preč sa! — nepokúšaj! — tichej duši pokojík daj! Stále sa mi len lichoceš a do hriechu zaviesť ma chceš. Ukazuješ milé líčka, vábiš, lákaš jako líška; úsmev tvoj, tak aj očičky sladký jed sú do dušičky. Preč! preč! zloduch, — choť len ďalej, krása mi je ceny malej. Zloduch — preč sa! — nepokúšaj s tvojím mešcom ďalej rušaj! Na svete niet tie poklady, čo by sviedly ma do svady. Ani sláva nespomáha, to je u mňa ľahká váha. Čokoľvek bys’ mi ponúkol, sypal dary zôkol-vôkol, nepustím sa statočnosti, hriech odmrštím, žijem ctnosti. Zloduch! — darmo vložíš nohu, kde je pevná viera v Bohu: ta nadarmo dobýjaš sa, marný poklad, sláva, krása!

Koliké radosti sú tu pochované, od žiaľu koľko sĺz horkých spŕchlo na ne; koliké nádeje prišly večne nazmar; chladná zem pokrýva všetok ten vzácny dar. Kropila slzami dcéra otca, matku, kropila slzami matka dcéru sladkú. I dnes tak kanú im horké slzy s tvári, sťa keď na pohrabe pri ich rakvi stáli. Vánok — už jesenný — ponad hroby veje; aj len to vtáčatko žiali a nepeje. Smútočne odená dcéra, matka zdobí kytkami z chryzantém milým svojim hroby. A keď tak dcérka hrob matkin kvetmi zdobí, zašumie mystický vánok ponad hroby; v dcérkinu dušu sa vkráda kási techa, nádej má, že Boh ju nikdy nezanechá. — Na hrobe otcovom jedon kahan svieti, mrachce len a pri ňom úbohých šesť detí. Chúďatkám vyčítať všetkým s bľadej tvári, že len žiaľ, že len hlad na večeru maly. Pri nich nik nestojí, sú len s matkou samy; ich hrob je chudobný, minú ho aj známi. Nad hrobom boháča? — skvie sa ako vo dne, laterien, vencov, sviec nanosili hojne! Za národ, nepohnul ani krížom slamu, predsa hrob všemožným skvostom ozdobia mu. Ale na martyrov často zabudneme, nevďačnosť proti nim takto dokážeme. Tam, kde je nádhera, ta sa hrnú davy, nádhernom pri hrobe každý sa zastaví. Rovnosť tu panuje? — Tu je o slávu boj! Rovnosť je pod zemou, kde je večný pokoj!

Ešte aj tu krivá pravda? Tak ju prisluhujete? Tam chudoba, — tu paráda, hrozná krivda na svete. Ten lakomec prečo má tam drahocenný obelisk? veď ten, — ako ja pamätám — žil len sebe, — pre svoj zisk. Zásluhy ten žiadne nemá, sdieral, lúpil chudobu; zlatorezy, blysklé mená dali mu za ozdobu. Ani cirkvi, ani vlasti nezanechal haliera; požíval len sveta slasti, žil a zomrel sťa zviera. — Čo ma tam po marnej sláve, pozriem na hrob zelený, na ňomž kvietky v bujnej tráve, vŕba a kríž drevený. Hlávku kloní smutná vŕba, žiali aj bez pomníka; kolo hrobu detí hŕba slzy roní a fiká. Poklad, — otca utratily, z vojny prišiel ranený, otca toho navštívily, ktorého tu viac neni. Za vlasť život obetoval, biedi žena, siroty; nieto, kto by ich ratoval od hladu a nahoty. Nádheru? — hoj? — prepych a skvost? úzkoprsý rád má svet; hej! — má na to pokladov dosť; biednym pomôcť? — na to niet. Kde tu pravda? — kde tu rovnosť? všade krivda víťazí. — Ó! jak malú cenu má ctnosť, svet ju šliape, — zatasí. * Lež po smrti ináč bude; tam je sudcom prísny Pán, ktorý pri poslednom súde prisluhuje pravdu sám. Šľachetné tam skutky cenia v najvzácnejšej hodnote; tajné hriechy, zločinenia odhalia v ich nahote. Bezbožných červ neumiera, ani oheň nehasne; ale dobrým v Bohu viera stany chystá prekrásne. Kde prebýva večná sláva, pravda, rovnosť a pokoj; nenávisť tam nieto žhavá, niet boľasť a nieto boj.

Kúpeš sa v hojnosti blaha; ruže ti kvitnú so všetkých strán; nádhera nie ti je drahá; aký si blažený, nevieš sám; nad tebou obloha jasá; chlipkáš slasť, kol’ teba krása! Spusť že zrak na hriechy, kliatbu, čo o zem vrhá svet hriešny, ako tie šliapu ctnosť, pravdu a kazia, ničia cit nežný! Nevidíš pýchu a spupnosť, veď jej máš za každým krokom dosť? Alebo vidíš-li mrzáka, trasúcou rukou keď prosí; od hladu, od zimy bedáka, krčí sa, randavý, bosý stôl tvoj sa od ťarchy jedál prehýňa, či si mu dač’ dal? Na rohu chorá mať kľačí s maličkým dieťaťom vzdychá; od hladu morí sa v plači; vo tvojej dvorane pýcha, hodváb, skvost, zamaty — a tí — majú len zdrapy, nie šaty. — Niet, kto by slzy vdov, sirôt stieral a sladil ich život. Nevidíš, že čo je sväté, z toho si svet zlý žart tropí? Koľkože mudrákov máte? Nejeden koná len zloby; zrúcať chce podstatu Jeho, aby svet neveril v Neho. — Zarachoc, kresťane verný! Prebúdzaj zatvrdlé srdcia! Žije Boh a ten je veľmi prísny a najvyšší sudca, karhá a švihá hriech, kliatbu; miluje chudobných, pravdu.