ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sirôtke, vnučkovi tváričku z ruže pel kryl a si v náručí mojom rád posedel. Milo sa usmieval, žiale mi odháňal, akoby tušenie o našej ztrate mal. Neraz sme takto sa kochali, tešili, by sme si trpké dni nejako sladili. Tu sa raz jeho rty ružové ozvaly, hruď sa mu dvíhala slzy ho zalialy. „Kdeže je, tatík môj? dávno už odišiel, preťažko čakám ho, ešte mi neprišiel.“ „Odišiel ďaleko, skoro sa nevráti.“ „Tak idem ja za ním, prídem a poviem ti.“ O pár dní odletel, za otcom šiel aj on; pačičkou kývajúc, volal: „S Bohom! S Bohom!“ Odišiel za otcom, neprišiel viacej zpäť; ostali oba tam na večné veky spať.

Vy spevci, koľkí bôľne kvílite nad ztratou milých matiek vašich! Svet šíry, zrak váš i naň uprite; najdete tam spŕch žiaľov väčších. I ja som matičku mal takú, čo zaslúžila lásku, vďaku. I ona mala dni bez vône a musela piť horký blen, keď blaho domu kryly tône a prišiel chmúrny, žiaľny deň. A predsa mala ma tak rada, jak od matičiek to Boh žiada. Sťa jedlu dá chuť i tá soľ, tak tešila ju ťažká práca. Jej kvietkom, vôňou ja som bol; len vo mne žila, kochala sa. Z jej duše čistá láska plála a tou ma hriala hneď od mala. Do chrámu Muzy vrchmi divými ma sprevádzala len per pedes; zpät úplazami tými istými merala cestu sama cez les. Samotne sťa, len vzdychala k Pánu, by vzal ju, chúďa, pod ochranu. Tak z biedy, z práce vzala údel lví, — nebožká, moja sklúčená mať. — Či núdza život jasom zabarví? A predsa ju nik nečul reptať. Keď dom tknúl techy prvý záblesk, otvoril dvere si žiaľ a stesk. Bo keď som krýdla vzal na seba a začal lietať voľno po svete, mne nechajúc žiaľ, šla do neba; chudina, práve v žitia kvete. Pred polstoletím srdce ranené, vždy ešte sviera nezacelené. Buď vďaka Ti, ó, matka milá! Hospodin daj Ti večnú slávu! Tys’ ako matka zaslúžila, by vavrín zdobil Tvoju hlavu! Ó, skvej sa aspoň tam vo večnosti; za milou matkou syn Tvoj žalostí!

Mal som krásnu záhradku, držal som ju v poriadku; pilne som ju polieval, plel a čisté semä sial. Mnoho práce bolo zjari, tak, že tiekol pot mi s tvári; v lete žitia tiež nie menej, ťažkej práce bolo vždy v nej. Ale keď už hnalo, klilo, pučilo sa, bolo milo; bolože vám tam radosti, zabudnul som na starosti. Ó, jak som sa kochal v kráse, v ovocí to mojej práce. Tu sťa s neba jasného by rútily sa zkazy, zloby. Vrazil víchor, rachot hromov; bolo počuť praskot stromov; zrútil sa mi najkrajší strom; hynul, — a aj bolo po ňom! Blysklo zasa — padol druhý. Tam je nádej, tam sú túhy! Všetko — všetko zmarené, tam sú dietky ztratené!

Mohutné tri ratolesti Víchrica zdrúzgala. Synov troch mi, z nich dvoch otcov Krutá smrť vyrvala. Stromu kmeň je pozbavený Okrasy, hrdosti. Moje hlboko ranené Srdiečko žalostí. Na odlomkoch ratolestí vädnú útle púčky. Kto opatrí tie siroty, Vnukov, tak aj vnučky? Či ratolesť okyptená Púčky tie vychová? Čo počne so sirotami Utrápená vdova? Duša otcov v rukách božích; Telo zem pokrýva. A na skormútenom srdci Rana sa rozrýva. V kríži upiac a stonajúc Volal som k Otcovi, A On poslal anjelov dvoch Ku mne, hriešnikovi. Jeden mi z nich, potešujúc, Sdelil tento odkaz: By som prijal Jeho radu, A tak nie jak rozkaz. „Choď do chrámu vied a mravov, Mládež zas vzdelávaj! Pripravuj ju pre môj stánok, Pre tento večný raj!“ Druhý mi zas podal lýru, By som spieval ľudu, Chránil ho od mravnej zkazy A od všeho bludu. Čo tu počiať, veď som lýru Nemal nikdy v rukách; Rozmýšľal som, či to prijať, Bol som v trapách, mukách. Povzbudzujúc, anjel riekne: „My vždy na pomoci Budeme ti, len sa prichyť A buď verný Otci! Pracuj ďalej, a pri práci Rana sa zahojí; Bôle tvoje utíšia sa; Budeš na pokoji!“ S ochotou som zaraz prijal Túto Božiu radu, Vstúpiac medzi delníkov zas Jedného do radu. A v tej práci zacítil som Úľavu deň po deň. Cítim pomoc prispejúcu, Snášať ťažký kameň. Ó! buď, Otče opustených, Vždy mi na pomoci; Teba pridŕžať sa budem I vo dne i v noci!

Pristúpte, vetvy môjho rodostromu; pristúpte s pietou ku hrobu tomu, v ňomž’ starú matku našu kryje zem; pristúpte, nech vám o nej zapejem. Tu spráchnatelo už jej telo; od šesťdesiat liet dávno stlelo. Kým Pán Boh nerozlúčil nás, k jej srdcu lnúl som v krátky čas. Bo ona moju tuhu k Múzi pomocou podpierala v núdzi, jej ambícia stoj, čo stoj previedla tuhý, ťažký boj. Nechcela, by sa kochal v tme; jej radosť rástla, radosť v mne. Od najútlejších mojich liet bol som jej srdca milý kvet. Keď tknúl ju o mne chválny hlas, v jej duši zachvel ladný jas, jej vôľu za svätú som mal, do mojej duše som ju vlial. To chcela, by na štíte domu zaskvelo blaho a česť k Bohu; by čisté mravy, mok ten zlatý z jej duše v našu by bol vliaty. Ó, ten náš život je tak krátky; tak dávno som bez starej matky; u jej nôh složiť hold by rád a vďaky plný kynúť vzhľad. Lež pozde je už, to jej telo, v tej chladnej zemi dávno stlelo; vyjadriť vďaku dosť slov niet; ó, svieť ti sláva v nebi, svieť! Ó, dietky, vzdych váš leť nad oblaky a dajte jej za vrelú lásku vďaky. Veď ak jej duch tu nežije, my všetci sme len parie. Jej ambícia, snaha zdvihla nás; na náš dom ona zažala jas. Roznieťte ďalej tú jej túhu; osvety pleťte ďalej stuhu! Jej meno skvej sa v rodine; pamiatka jej nech nezhynie!

Preletelo päťdesiat liet od tých čias, čo nás v chráme božom v sväzok spojil kňaz. Žienke mojej na striebornom temene skvie sa zlatý venčok a už starneme. Preletely roky, už sme na sklone; boly vonné a boly aj bez vône. Na pleciach sme niesli ťažké bremená; dnešný deň je zato sladká odmena. Kde-tu chvelo jasné nebo nad nami; čosi-kamsi zastrelo sa chmárami. Niekde bola cesta hladká a na dol, ale najviac hrboľatá a na hor. Na tej púti sproboval ma Hospodin; zkúmal, či mu zostanem vždy verný syn. Poslal úder a na dušu ťažký žiaľ. Nereptal som, bo len to vzal, čo mi dal. Shrnulo sa práce obom často roj; tisknul sa nám z vráskavého čela znoj. Žienkiny tiež ruky k práci prispely; biede dvere otvoriť sme nechceli. Veselosťou tvár a zrak už nežiari; zádumčivosť, starosť leží na tvári. Unikly nám zlaté časy mladosti; telo chabne, dušu ťažia starosti. Blížime sa ku prístavu pokoja, kde sa rany naše všetky zahoja. Ružové rty, ružová tvár, bystrý zrak upŕchly už, zostal z nich len strasti znak. Chvála Ti buď Hospodine za dar ten, žes’ bol s nami v polstoletí každý deň. Ó, buď s nami i v poslednej hodine. Tvoja láska nech nás k Tebe privinie!