ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Hmly, oblaky! ako vtáky ďalej, — ďalej letíte; ponad vrchy, sťa nejakí šarkani sa krútite. — Zastaňte už aj u nás raz! povedzte, čo nového! neobíďte okršlek náš! doneste dač’ dobrého!“ „Putujeme vo dne, v noci pri mesiačku a potme; v Jeho ríši, v Jeho moci, ako všetko, aj my sme. Vrchy, lesy my ľúbime, to sú naši priatelia; keď ich žízeň zahasíme, hej! — tomu sa veselia. — Vzájomne sa radi máme, radšej, ako s rovinou; niekdy sa aj pobozkáme, sťa mať, otec s rodinou.“ „Ah, keď vy tak putujete ustavične sem i tam po tom šírom, krásnom svete, mal by jednu prosbu k vám. — V ďalekej tam cudzej zemi leží môjho srdca kvet, hľadajte ho! — doneste mi o ňom čím skôr malú zvesť. — Búrka strašná, oheň, vraždy zahnaly ho v kraj, kde hlad v kvete život kosí každý, podúškou je tam sneh, ľad.“ „Smutná duša, ukoj! ukoj! svoje bôle a svoj žiaľ, pohľadáme milý kvet tvoj; preletíme šíru dial.“ Zmiznul oblak, zmizla aj hmla, preletelo dní, — nocí; syn môj nejde, — ó, duša mdlá, — tu už niet viac pomoci! —

Ozrutné dubisko, vari si už aj ty na zemi vystretý medzi pní, vývraty? Ktože ťa, ach, kto len vyvrátil z koreňa? Obor náš, ty si bol z mocného plemena! Ach! viem už, kto ti tú smrteľnú ranu dal, neraz ti nad hlavou skrúcal sa, zahvižďal. Orkán ťa od dávna doniesť chcel na vnivoč; teraz mu pomohol ešte aj červotoč. Horár, čo lekár, bol neraz to spomínal dubisko nemoc tú, že už vraj dávno mal. Nekvíliš príroda? veď si mu mamička, ty si ho chovala verne od malička. Nuž a vy vtáčatká, však aj vy želiete? Hospodu zadarmo teraz kde nájdete? Cez jeseň lahôdku, kto ti dá, kto takú? ako dal dubisko, burý, vrav, diviaku! Neraz ťa pohostil, zvlášte tak na podzim; mľaskajúc, chrumkajúc, besedils’ často s ním. Či valach, či horár tu sa vždy zastavil; zajel si, zapil si, fajočku zapálil. Celá tá dolina bola mu rodina; dobre viem, že si ho nejedno spomína. Storočia minuly odtedy, ako ho matička chovala, tvrdá bola naňho. Koľké sa za ten čas dialy tu prevraty, koľko ráz nepriateľ šliapal ten kraj svätý. Pod jeho košatou korunou v úpeku starci a detičky hľadali útechu. Starému dubisku trúchlivá spoločnosť takúto sriadila poslednú počestnosť: Horár, čo najbližší, pohrab mu vykonal, do krematória na brňoch odviezť dal; z chvojok a listov mu venčoky uvili, drozdi a škovráni žalostne kvílili. Náhla smrť dubiska prejala diviaka, nemá viac žaludu, hladný je nežviaka. Ovesil dlhý nos, krochce a smutný je; sem a tam pozerá, od hladu zem ryje. Matička zakryla slniečko súmrakom, kázala poliať dub slzami oblakom.

Kde je leto? Čo to znamená? Prečo vtáča prchá v teplý kraj? Z radosti žiaľ, — trpká premena. Slnko neskúp, leto zpät nám daj. Kamže letíš vánok studený? Hľadáš kraje, čo ťa zohrejú? S tvári spŕchnul jej kvet červený; už je bledá, — nebozkajže ju. Vietor chmáce stromov ozdobu, žlté listie lieta horami. Nevráti sa, spadne do hrobu; tak je pusto medzi stromami. Ráno, keď tak slnko zažiari a keď lúčmi bozká celý svet, vzbudí bôľny úsmev na tvári; chystá sa už blízky na odlet. Ako keď sa lúčia milenci a si: s Bohom, s Bohom volajú, uletí tak leto s vtáčencí; háje, nivy kvília bez báju. Dúmam o tej kráse pestrých lúk, ktorá oči naše sýtila a slaď, úsmev vzbudil ruže puk, krása naša, kdes’ sa ztratila? Zomiera už ambra na poli, zdrcujúci vlieva mi to žiaľ. Zrak mi vlhne, srdce zabolí. Moja radosť odletela v diaľ.

Tak podcenená som ja starena, tak znevážené moje šediny! „Nie som“ vraj „sťa jar skvostne odená a nebo často slzí mi.“ Povedzte spevci vážnej osobe či patrí výskať, sťa jar, v starobe? Ja krásavica nie som, ako jar; nekvitnú mi už ruže na tvári. Tú marnú krásu úpek leta vzai. Lež recte, kto ľud stravou obdarí. Kto zaplní mu žitom susáky, by na stole bol chlebík na veky? Kto naplní mu sudy nektarom, čo veselú mu myseľ doženie? Uprite zrak na obťažený strom, na bohatstvo, to drúčkom podpreté. Čo požehnala mať zem na poli to posvážal si ľud do stodoly. Ja myslím už aj na budúcnosť. Pozrite, jak sa brnie siatina. To zase bude o rok na chlieb dosť. Ten chlebík sa už rodiť začína. Ja verne o vás pečujem, by dala vám chov matka zem. Ba prebarvím aj lesy, háje; tie tam na žlté, tieto rudé; tak, že zrak uzrie nové báje a úžasne v tom novom kľude. Stráň rdie sa krvou, jasá zlatom a naša duša kochá sa v tom.

Tak ma láka, tak ma vábi jaro. S dolín, s vrchov čarný hlas sa prúdi. Vánkom teplým tvár mi pobozkalo, slnko zhrieva kostnaté mi údy. Lúče srnka na okno mi ďobú, volajúc ma: „medzi nás poď von!“ (šarvanci ma tiež tak v dávnu dobu lákali von výskať, robiť shon.) Čerstvý vzduch, ten balzam mojej hrudi, dech mi hatí, ťažko môžem vpiť. Jaro čerstvosť, silu vo mne budí a len klesám, náhlim, — náhlim žiť. Milá jar, ty jasáš od tej krásy; z teba kypí radosť, hej, veselosť. Prajem ti ssať tú slasť, ale ja si nemôžem už ani žiadať ten skvost. Uletí deň, zastrie ho noc tmavá; po tme vkročí rannia zora znovu. Premena tá od jakživ sa stáva, ale mladosť darmo čakám novú. Kto strie brázdy s chmúrneho mi čela? Vrásky tvári mi nik nevyhladí; Dobrá vôľa? tiež mi odletela a zrak hmlistý smutno na zem hľadí. Odletely mladosti dni zlaté. Moja snaha, nádej marná bola. „Už“ — vraj „málo rokov žitia máte.“ Kuvik takto v noci na mňa volá. Neváb ma jar žiť v mládeži kruhu; zrak mi vlhne, pokoja mi už daj. Načo budiť tú mladosti túhu, mne už nepej, nepej, ty vonný háj!

Majestátna noc, — ktože ťa ozdobil? — Ó, — koľké svieťa miliardy na blankyte diamantov! Či ich vidíte? Všetky blyštia a sa skvejú, jagajú a nám sa smejú, keď šum dňa a života boj zamĺkne a príde pokoj. Klenba nebies rozpína sa; všetko jasá, to je krása! Vnímaj, duša, rozkoš, krásu; leto trvá len do času! Čím viac taje tieto skúmaš, že vieš málo, — potom uznáš. Pokor, pokor sa pred mocou panujúcou nad dňom, nocou! Ó, nádherné, letné noci aj vy ste len v Jeho moci! Červík, — čo si na svete tom? Nepatrný, drobný — atom!

Už hučia kalné vlny na Hrone a búšiac do brál, každá zastone. I tepny zeme chrlia prívaly, čo stroskocú sa v brehu, v úskalí. Je deň — a tmí sa ako cez polnoc; sťa cievami sa valí dažďa moc. Oblohu kryjú tmavé závoje a všade smutno, všade desno je. A rieky dmú sa, dmú i potoky; prúd trhá hrádzu i breh vysoký! Ľud spína ruky — i zrak do neba; úroda hynie — už je bez chleba. Svalila sužba ťažká sa na hruď, a cez rty kvíľbu bôľnu letieť čuť: „Ó, pomoc, Bože, zastav povodeň, bo zahynieme, tu je súdny deň!“ Nezúfaj, duša, nebuď bez viery; zastihly ľud aj väčšie údery. A trpelive niesol každý kríž. Nereptaj Bohu, lež sa uponíž! Veď po potope tak znel Boží hlas, že nevyhladí žiadnu dušu z nás. Ratolesť pošle milú, zelenú a stuhu krásnu, mnohobarevnú. A vietor vzdiali tmavú oponu, slniečko skvieť sa bude poznovu. A zasmeje sa dažďom zbitý kraj; nezúfaj, duša smutná, nezúfaj!

Uprem zrak na kvety, skaly, bralá, na priepasti, ozrutné tiež duby. Skúmam, odkiaľ sa tá krása vzala; pohľad na to úžas vo mne vzbudí. „Milé kvietky moje, povedzte mi, odkiaľ vy tú nehu, krásu máte? Nechápem, keď vidím hŕstku zemi a v nej smiať sa primulienky zlaté!“ „Kedže príde víchor, zima, bieda, v machu mäkkom, sťa pod perím, spíme; ani tam nám Pán Boh zhynúť nedá; vzdorujeme vetrom, biede, zime!“ * V chatke rastlá nežná krásavica; nepoznala prepych, nádheru skvost. Z kiaď má čarné hviezdy, ružie líca? Hlad a núdzu požívala dosť! Hrdá buď! tys’ viac jak cintľavý kvet, rastlý v meste, v teplej panskej hrade. Veselosť ti bude závidieť svet; krása tvoja skvieť sa bude všade!

Na okno klopú lúče jara a tam von skvie sa slnka žiara. A v lese vanie drozdov hvizd; len v chatku nemôž’ radosť vnísť. Neskrývaj, chatka, devy krásy; dve skvúce hviezdy, zlatovlasy. Jej ruže schnú už na tvári; u teba je sťa v žalári. Už tiskne sa von z vŕby šťava. Príroda jasá, z mrtvých vstáva. Ó, deva, poď von, tu je jar; vyjasní sa ti chmúrna tvár. Aj ty si dožič ssať tú krásu, kým ti dá osud na to času. Keď časnosť zastrie opona, večnosti prijdeš do lona.

Na nebeskom modrom poli slnce cestu dokonáva; volá: „s Bohom, vrchy, hory; všehomierom pláva, pláva.“ Kde-tu veje chladný vánok; vtáča, včielky letia domov, hľadajúc si nočný spánok; na veži čuť hlahol zvonov. Ponad lúky, ponad domy kúdol dymu a hmly pláva; letia, letia ponad stromy a od rosy vlhne tráva. Závoj sivý, pološerý kryje šíru oblasť poľa; hemženie je kol’ večery, po kuchyni, vôkol stola. Slniečko, ach, nenáhli sa, svieť nám dlho, — dlho, — oh, svieť! nech nám srdce v kráse jasá, velebnejšie nad teba niet. Keď nás necháš, ztratí sa kvet oku nášmu, vrchy, háje, vo tme, sťa kde ničoho niet, zmiznú krásy, zmiznú báje. Čo nás teší, čo sa skveje, všetko zastrie závoj tmavý; ani líčko, čo sa smeje nevidno, keď noc sa zjaví. Ríša hriechov je noc tmavá, večer otvára jej brány; len ctná duša sladko spáva, v noci lúpi jastrab dravý.

Na končiari strmej skaly stojí sama jedlička, okolo nej všetko pusté, želie, — radosť nevyčká. Donedávna bolože tam okolo nej veselo: šumot stromov a spev vtáčkov: teraz, — všetko vymrelo. Cítila sa, jak by bola najšťastnejšou na svete, keď videla usmievať sa vôkol nej kraj vo kvete. Krásné boly okolo nej jedle, buky, jasene; po potôčkoch, po dolinách pásaly sa jelene. Jasene a buky, jedle všetky, — všetky vyťali; jelene a srnky, vtáčky ušly, — ju tam nechaly. Uletely milé časy, smutno hľadí na pníky, sťa by mala pred sebou na cintoríne pomníky. Teraz stojí opustená, sama, jedna, — jediná! neraz, keďže tade idem, tak sa rmúti, chudina. * Ó, jak biedny život má ten, komu slnce svietilo; prišiel večer, slnce zašlo a sa všetko zmenilo.

Knieža sveta, slnko, svetlo jasné, čo nad nami skvie sa a nezhasne, tklo sa prútkom čarodejným zemi, biely plášť sa v smavú zeleň mení. Budí zo sna hory, lúky, doly, vonné lesy, háje a čo v poli celú zimu pod tým plášťom spalo, tomu volá: „Vstaň, veď je už jaro!“ Onedlho veľkolepú slávnosť sriadi, bude tu lesk, nádhera, skvost. Rozpošle na všetky strany vánky, povolať dá, rovno, bez pozvánky, na tú slávnosť doliny a lúky a ich krásky: trávy, kvety, puky, ratolestí, čo na stromoch chvejú, pozve spevcov, čo po lesoch pejú. Medzi tými škovránok tiež bude, čo včas ráno nad oráčom hudie. Bude počuť rozmanité tóny; blankyt zaskvie, nadchne nás vzduch vonný. Povolá aj naše milé dietky, a im chystá rozmanité kvietky. Veď aj to je naša nádej, jaro, bár by sa im blaho stále smialo. Mamička zem bude v plemparáde, po jej smaragdových šatoch všade roztrúsené budú pestré kvety, v rôznych formách naše ornamenty. Bude na nej všetok možný prepych, bude sňatok — slnko je, vraj, ženích. Dostanú aj stromy oblek nový, Slnko im to krásne vyhotoví. Oslobodí ich od strasti, trudu, končiare brál závidieť im budú. Oslobodí potôčok tiež malý, čo ho v putách tvrdé ľady maly, a ten strasiac tvrdý pancier s seba, užasne sa — zazrúc blankyt neba. Ó, príjď, svetlo, spiaci prebúdzaj svet, bude pučať, z puka vyrastie kvet a donesie hojné požehnanie duši, telu. Slávne zmrtvýchvstanie!

Slávik peje a tak milo mu je, pod kríkom si skrytý trillíruje! hneď sa sčupí, a hneď sem-tam lieta, cíti sa sťa by mal sám pol sveta. Stojím, dúmam, ssajem v sebä ten hlas zahrúžený a zdá sa mi: som zas v opere a z hrdla primadony tečú sťa med, sladké, kúzlé tóny. Tu, nevdojak, omámený spevom, zabudnúc, že nie som v opere, lež v čarokrásnom háji, tuhý potlesk vykĺzne sa mi z rúk, povstane huk. A v tom slávik: huš! huš! zpopod kríka a mne srdce za slávikom vzlyká.

Pod košatým bukom ležal starý valach, podopriac si hlavu na mäkkušký tam mach. Oči oprel hore na priateľa buka, pod hlavou ležiac mu uvráskaná ruka. Kedy-tedy mihnul zrakom na ovečky, cvendžiac pasúce sa, že či sú tu všetky. Do dávnej mladosti myseľ si zanorí, ako ho pútaly tieto krásne hory. Keď bučka sadili vtedy otecko ho zachytil ovečky pásť ešte malého. Od tých čias rok po rok obaja zrastali; a čo leto prešlo, vždy sa radšej mali. Keď sa na jar sišli, ako sa tešili, a zas v tvrdú jeseň ťažko sa lúčili. Nejeden rachot, blesk spolu načúvali; víchor stromy drúzgal a hromy práskaly. Inokedy zasa v ovzduší voňavom podriemkal si starčok pod hustým bučiakom. Roky za rokami chytro sa míňaly; naši rovesníci sa aj zostarali. * Ovce zacengaly zelenej na paši; nato rozišli sa rovesníci naši.

Už Vesna leskom zory ovenčená s brál nebotyčných ráno sletela, Tu víta ju háj, lúka zelená; tam krepčí, výska mládež veselá. A mne tiež dali také pokyny, by som tiež išiel vítať krásnu jar a výskal, jasal, krepčil za nimi. Čo povie na to moja tvár? Tie moje údy kostnaté už nie sú vstave krepčiť tak. Vy jarí, sťa vták lietate; ja starý, leziem ako rak. Tak jemne hladká vánok moju tvár, tie vrásky, brázdy chtiac mi vyhladiť, by ztratil sa mi na nej každý švár^[6] a kvitla znovu. Môž’ to nahradiť? A holdujú mi pestré kvetiny; býl kloní hlávku s úsmevom. Šum listia rezkú pieseň šepce mi a všetko volá ma len von, len von. I blankyt modrý sa mi usmieva a slávik v kríku milo šveholí. A les si oblek nový odieva. A predsa nič mi nie po vôli. Tak vábné kúzla mi jar predkladá, chtiac vo mne mladosť novú zobudiť; lež, kde už vládne chmúrna nálada, tam nemôž’ úsmev, jasot vylúdiť. Ach, marne volám zpäť vek mladosti, niet z toho ani zdrapu, odletel; len srdce moje za ním žalostí, sťa ruža, keď jej zmizne vonný pel.

V putách ľadu potok sťa rab stene, dmie sa marne v tvrdom obale; ako väzňa, ťaží ho tak bremä, utlumený hučí zúfale. Mamičku zem pláštik biely kryje, pod ním mŕtvosť, tichosť hrobová; predsa jasám, bo príjemne mi je, keď sa krása smeje stromová. Tu na vetvách vidím kožušiny biele, ako mladej devy pleť; chumáče tie stromy, kerebiny zdobia, sťa by to bol biely kvet. Milo dotkne moju dušu, nehu, úsmev sladký tvárou preletí, keď na vetvách vidím chĺpky snehu a lúč slnka cez ne zasvieti. Poletujú ponad stromy holé hviezdy sňažné, krutú cez zimu; sem tam krúžia, nevrátia sa hore, prilnú k vetvám a ich objímu. Objatím sneh nežným vetvy skláňa, mäkko halí jejich nahotu; zabolí ma, keď jedného rána nemôžem viac ssať tú krásotu. A keď pri tom chladný vetrík vanie a sa chveje každá vetva, býl, vidím drobných hviezd lesk, trblietanie, sťa by to bol tanec hôrnych víl. Skoro zmizne preleskná tá krása, len dva-tri dni trvá ako hosť; vánok fúkne — vetvy pozatriasa, všetko marné, marný aj ten skvost.

Jak čarodejný je ker ružový, keď slobodí kvet z ťažkej okovy. Z zápachu plnej čiernej pôdy, na jar ho počne, v lete plodí. Ker spal, sťa mrtvý, cez zimu; v jar lúče vypomohly mu. Vytryskly v lete krásny kvet, čo ambrou sýti šíri svet. Ker tento čarný nám to vraví: „Aj ty sa sloboď z tmy do slávy!“

Mamka, tam je tvoj plášť biely, koliké máš na ňom diery! Zima ho už darmo pláce, a to jej dá mnoho práce. Takú vetchú hábu slátať, škoda aj len látku naň dať. Slnce príde, sneh roztopí, nezostane ani stopy. Mutná voda v rieke tečie a na chrbte ľady vlečie; kolembá sa ľadu balvan a slniečko prihrieva naň. Choď ty, starká zima, choď spať; ide milá jar pracovať. Dáždik príde, poumýva všetko, čo na zemi býva. Na preddomí štebot detí, slniečko im teplé svieti; donesú si lobdy, hračky, kým pod strechou pejú vtáčky. Čoskoro sa lúka a les rozzelenia, budeže ples; ba aj Vesna už sem letí a donesie krásne kvety. Rozseje ich po lúčinách, horách, poliach, po dolinách. Život nový nám nastane; to, čo spalo, zasa vstane. Odstránia sa všetky zloby, jaké zima niekdy robí. Ó, príjď! Ó, prijď! a to čím skôr, milá jar a zimu zatvor!

Či si schudobnela príroda bohatá; ako skvostne bolas’ nedávno odiata! Tvoj šat smaragdový okrašľoval pole; ťažké zlatoklasy pokrývaly role. Slniečko tak milo sa ti usmievalo včas ráno končiare vrchov pobozkalo. Teraz takás’ smutná a vždy zadúmená; veľmi často slzíš, čo to za premena? Istotne nariekaš za jarom, za letom, čo už odletely od nás šírym svetom. Nelkaj, uspokoj sa, aj ja mám stále žiaľ; moje jaro, leto taktiež prišlo na zmar. Tebe sa navráti, ešte hore vstane; moje jaro, leto je už pochované. Tebe sa navráti, budeš že prekvitať; moje jaro, leto nemôž’ viac z hrobu vstať.

Sem-tam túlam sa po háji; krík ma proti vetru háji. A u päty toho kríka, fialôčka vôňou dýcha. Mnoho, mnoho kvetov lesa smeje sa mi, kloní, skvie sa. Ja tak šetrím, milujem kvet; nesšklbnem ho ani za svet! Učupená fialôčka, aké milé máš ty očká, nedotknem ťa, bo svet vraví: „kto kvet kmáše, je zver dravý.“ Zachránim ťa, moja ľúba, by ťa netkla žiadna zhuba. V skromnosti a v kríkov tôni, kvitni ďalej, kvet môj vonný!

Keď som jar mal, ja i háj, letel som mu na návštevu. A tam hučal celý kraj od smevu a vtákov spevu. Bolo vám tam veselo, a mňa to nič nechvelo. Bol to hluk, ach, bol to krik a ja hľadal úkryt v tichu. Sadnem si pod hustý krík, kde o hluku ani slychu. Tu na veľké prekvapenie, najdem srdcu potešenie. Skloním hlavu si na trávu; tkne ma ambra príjemne; dennú striasam si únavu, tu zrak, vlažný dobehne. Prestrašená fialôčka úpenlive uprie očká; prosí, vzdychá a modliká: „Len ma netkni, abo netlač.“ Chúda, tonie v plači, vzlyká. „Nedes sa tak,“ poviem „neplač! uspokoj sa, milé kvieťa; ani za svet nedotknem ta!“ — Skromnosť, nehu čítať na nej a hluk hája veje ďalej.