ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Dievča, dievča z Horehronia, komu že tie zvony zvonia? Komu že tých zvonov hlahol rozlieha sa na hor, na dol?“ „Prišiel chýr, že ešte vlani Janíčok môj milovaný odobral sa z tohto sveta. Ah! mne veta, po mne veta! Tomu zvony vyzváňajú, darmo ho už zpät čakajú. Nečuť viac hlas jeho ladný, hrob ho kryje cudzí, chladný. Leží chudák v ťažkej zemi, nemá ani kríž drevený; nemal mu ho kto položiť, ani slzy za ním roniť. Kto ovenčil hrob zajatých? vzdychnul za nich na Všechsvätých? Nikto — nikto — ďaleko je; nevidím viac srdce moje. Pôjdem aj ja skoro za ním, za Janíkom milovaným; ta, kde večne prestane žiaľ a nevráti sa nik odtiaľ.“

To je dievča, ako kremeň, také si za ženu vezmem; tá aj v zime bosá chodí, donesie si krhlu vody; skáče, behá kade-tade či po vode, či po ľade. Neveľmi ju otec hladká a to nevie, čo je matka. Zemiakov a mliečka má dosť, na paškrty nemá žiadosť. Veselá je, dobrej vôli, jak by mala hory-doly. Slniečko jej barví líčka, je sťa ruža od malička. Púder, krémy, to nepozná, akú Boh dal, takú tvár má. Do roboty, ako osa. Či to hanba, keď je bosá? Lež pri sviatku, pri nedeli, vtedy by ste ju videli! Krása, len tak hľadia na ňu, čižmičky má z kordovánu. Radosť pozrieť na dievčatá, keď je v chráme omša svätá a keď stoja pred oltárom, abo idú pár za párom; vtedy vidno jaká krása Anička je, len tak jasá. Nechcem pánča rozmaznané, na paškrtoch vychované, čo len stále stenká, fňuká, akže vetrík na ňu fúka: hneď je chorá, prestydí sa; načo mi je taká chasa? Zdravé dievča nado všetko, stojí viac, než zlata vrecko. Nechcem, nechcem ja fiflenu, z tej by nemal dobrú ženu.

„Ach! môj chlapčok maličký, Prečo pasieš kozičky?“ „Zomrela mi mamička, Biedim už od malička. Ľudia ma zavolali, Kozičky mi pásť dali. A za to ma chovajú, Ba aj hábky mi dajú. Ak mi Pán Boh dá narásť, Nebudem kozičky pásť; Najdem inú robotu, Nebudem trpieť psotu. — Cíc, kozičky, pomaličky! Cíc, kozičky, do poľa! Cíc, kozičky, do pašičky! Budeže nám tam hoľa! Ciíc kozy kozina! Náš je vršok, dolina! Keď nám bude už do skoku, Zaraz sme na druhom boku; Keď zapískam na píšťale Všetky kozy, veľké, malé Tak sa budú radovať, Že budú aj tancovať. — Ja, čom som aj maličký, Vždy rád pasiem kozičky.

Tu na vrchoch, tu som rástol; od malička tu žijem; otecko tiež pastierom bol, každý chodník dobre viem. Vo dne skvie sa blankyt neba, ligotanie v noci hviezd; tu mám všetko, čo mi treba; blaženejší, jak ja, niet. Tie kvetnaté nivy, hory; tie potôčky ihravé, všetko sa mi prihovorí, všetko je tak pútavé. Na vše strany čarokrásné naše kraje pojímam; dokiaľ svetlo dňa nezhasne, tým sa sýtim, opíjam. Lúče slnka mne prvému ráno vrelý bozk dajú; večer zasa poslednému „dobrú noc“ mi volajú. Pieseň moja rozlieha sa po dolinách, po horách; víchor stromy kníše, striasa; ja sa kochám v týchto hrách. Vrchy, bralá, vy ste moje, výhľad mám do ďaleka; vaše skaly, vodné zdroje, z nichž blnkoce, vyteká. Vyteká mi z nich vodička, rukou si ju načieram; na jej žblnkot, huk zpod kríčka milerád sa prizerám. Rachotanie, hrmenie, blesk dolu praští, vír hviždí; nedotkne ma žiadon plesk-tresk, pevne stojím ja tu vždy. Búrky poznám a k nim volám: „Zachráňte že otcovu chalúpku a vďaky vám dám, veď len tú má úbohú.“ A keď by ma zvona poplach volal za vlasť do boja; nebude to žiadon mne strach, zaraz v šíku som aj ja. Vezmem šišak i šabličku vyskočím na vraníka; bozkám otca i mamičku, cválam, popchnúc koníka. Za klobúčkom vybíjaným plakať bude vrch, hora; v čižmičkách hej! s ostrohami zaletím do tábora.

Za doby dávnej v meste Sirakuze žil v hrúzovláde krutý despota. Ľud bičovaný stonal, úpel v hrúze; slobodný nebol, bol len helota.^[3] Raz tyran modlu postaviť dal pred hrad a velil, aby na znak pokory sa každý vazul, klonil jej, hoc’ nerád, ináče, že ho stráž hned zatvorí. Orestes, mladý, zmužilý to junák, už dvakrát odprel rozkaz tyranov; nač’ tyran spupný vypomstil sa mu tak, že vyriekol naň ortiel satanov. „Ty tvrdošijný vazul, tvoj pán velí: o tri dni koniec tvojmu životu!“ Lež Orestes, čo junák chrabrý, smelý, nezdesil sa, len v známosť vzal tú notu. A mu tú žiadosť ešte predstrel: „Pane“, na sňatku rád by som byť sestrinom; ak sa mi žiadosť táto k vôli stane, v deň tretí iste na popravišti som. Nač’ tyran zchechce sa sťa pomätený, škodoradosťou sa až opíja: „Nuž ktože bude dotiaľ uväznený na miesto teba, biedna paria!“ „Ó, mám ja muža, ušľachtilého mám; za mňa je ten aj zomreť hotový; keď do žalára ho za náhradu dám, ten neupŕchne, hoc’ bez okoví.“ O chvíľu vrzgnú väzby ťažké dvere a mladík chrabrý je už v žalári. Sťa Leonidas postaví sa smele, Pílades je to, s žiarou na tvári. — Orestes náhli sa na sestrin sňatok do ďalšej viesky, tam je rodina; tam miesto slasti prúdi žiaľov, krívd tok, tam v kruhu milých všetko spomína. — Posledné bozky sladia jeho pery, keď sestra, otec, mat ho objíma. Vytrhne sa im, požehná rod celý; preč jachá, prišla jeho hodina. Na všetky strany mračná plujú tmavé a rieky hučia, blesky režú zrak. Most vlečú vlny, Orest neváhave do rieky vrhne sa sťa vodný vták. Vo vlnách kalných Orestes sa dusí; na popravišti stoj čo stoj na čas, on odsúdený, dostaviť sa musí, to diktuje mu čistej duše hlas. — No — Zeus — jeho boh mu vypomôže preplávať šťastne až na druhý breh a ďalej jachá, jak len rýchlo môže; tvár blčí, znojí, prach mu hatí dech. — Tu zastavia ho lúpežníci dvaja; on jednoho hneď kyjom omráči a druhý skočí do blízkeho hája, tam najdúc skrýšu v hustom bodľačí. Už Piladesa vedú na Golgotu; už rinčia putá zahrdzavené. Ľud, vidiac takto šliapať pravdu svätú, čo martýra ho slávi nadšene. I Orest jachá, Golgota na blízku; za mestom davy, zotročilý ľud. Už si aj cestu brodí k popravisku, už s priateľom si stisnú hruď o hruď. — Kat náhli dúškom tyranovi sdeliť, že na Golgote aký je vir-var. Ten rozčúlený nechce ani veriť; dlaň bije v čelo, dúma, mraští tvár. Na zenite sa tratia tmavé chmáry a zlaté lúče slnka mäkčia hruď. Už obschnú slzy na zblednutej tvári, už jasať bude ubiedený ľud. Zrak ľudu vlhký so sústrasťou hladí na objatých dvoch verných priateľov. A cestu kliesnia, ustupujú rady, bo kráča tyran s tvárou veselou. Keď zrak aj slzí, lež tvár sa už jasní, že radosť blízo, i to znamená. I v daždi zaskvie dúha, úkaz krásny; už chveje techy vetva zelená. Už láskou žiaria oči tyranove, tá obapolná láska pohne ho. A složiac ruky na dvoch plecia, povie: „O, prijmite i mňa za tretieho!!“

Či si pyšno vykračuje, Ani čo by bol pánbohvie Aký boháč, krásny pánik. A tu vám je — len pisárik. Nemá nič, — len čo je na ňom, V zime mrzne, krčí hladom. Či treba groš, či perina, Všetko to mu dá gazdina. Na úver od roku žije; Ver ten platík málo mu je. Predsa pyšno si počína, Nadýma sa a vypína Ako by bol už županom; A či ešte väčším pánom. — Azdaj ide na vohľady, Cez okienko sem tam hľadí. Prázdnu hlavu hore dvíha, Hlavou kýva, okom mihá. Málo ten má pod klobúkom, Len to pierko, čo za uchom. Nemáš v tej zrnko múdrosti, Ale tým viacej hlúposti. — Paličkou sem a tam šmiškať, A či na dievčatá mrižkať; To je žiadna veľká múdrosť, Takých máme pajácov dosť. — A keď kúri cigaretku, Nevykúri dnes ju všetku. Pol z nej nechá si na zajtra, Lebo preň je drahá aj tá. Ústami nie, ale nosom Vypúšťa dym, ani kochom. Povie: „Len to je po pansky, Ináče je po sedliacky.“ Tak sa lúča, tak sa chvastá, Ako, keď je prázdna kapsa. Vyceriac deravé zuby, Myslí, že ho každá ľúbi. Tvár je chudá, vycivená; Krásy na nej žiadnej nemá. Predsa ufá, že omámi Všetky krásky, všetky dámy. — Ty mi, Bože, za chlapíka; Čo len takého pánika. Ani stav, ba ani krása; Veľmi ľahká si ty chasa. Takých chlapcov aj za vrece, Na tých dámy len cez plece Pozerajú, nič nedbajú; Takých partí hockde majú. Chalan! musíš mnoho čarbať, Chcešli šumnú ženičku mať!

„Hej, šuhaju! — Hej, šuhaju! Či ti pekne vyhrávajú. A to rovno hneď do ucha; Ako keďby dáka mucha Okolo nás zabzučala, Zlobila nás a hučala. Len či cechu zaplatiť máš? Veď ty tu aj kabát necháš. Predsa si ty veľký korheľ; Ty sveta škvrna, vyvrheľ! Domov ísť nemáš úmysel? Už si spitý, ako sysel. — Ten vám ani hor nevstane, Musíme ísť preň po sane. Hanba! Posmech! keď vidia ho Na saniach viezť opitého. Ešte je len mladý chasník; Ktože pôjde zaňho? Nuž nik!

Dúmam, chodím po izbietke a si spievam, sťa vták v klietke. Bolo večer, — v pološere otvoria sa zrazu dvere. Okolo mňa všetko jasá, zaskvie pred mnou hôrna krása. Čarokrásna ľúba víla krásou byt môj ožiarila. Nazriem do jej modrých očí, tu sa mi svet kolom točí. Stál som, ako zkamenelý, očarený a nesmelý. Chcem sa pohnúť, zblížiť ku nej, hrš! — a zmizla, išla ďalej. Išla ďalej, odletela, zmizla s očú ako strela. Hľadám vílu, hľadám všade, po lúkach a po záhrade. Modzog víri, v hrudi zmätok, cítim ztratu, neporiadok. V hlave, v hrudi čosi vŕce, zbadám, — že mi chybí — srdce!

Ešte som bol len maličký, keď mi mamka do dušičky krásny kvietok zasiala a takto prikázala: „Syn môj, pestuj kvietok tento, v svete nad ten krajší nieto; stále láskou ho polievaj! A oň starosť veľkú vždy maj!“ U mňa je to drahokam, ja za ten aj dušu dám. Meno jeho statočnosť, tá má trvať na večnosť. „A ja na to nezabudnem; kvietok ten pestovať budem, neutratím ho nikdá, dokiaľ Pán Boh mi žiť dá.

Bôľ v srdci cítiš, keď zrak tvoj zabehne na jej šperkov hoj; jej krása sňahovej pleti ti v očiach závisť žhavú vznieti. „Jak ona, nemáš aj ty tak,“ to na hruď tvoju tiskne tlak. A ťažko ti je, že ti osud nepoprial skvostu dav, ten trud. Ju zrakom takmer prebodneš a šípiš, sršíš sa sťa jež. I ťahy zračia tvojej tvári, že ťa jej krása, možnosť páli. A predsa si k nej premilá, sťa bys’ ju vrele ľúbila. Lež v duši soptíš žltú lávu; závidíš jej tú krásu, slávu. I v jeho mysli často znie: „Ach, prečo ten má a ja nie? Ja lopotím sťa kopov lovčí a šťastie odo mňa bočí — bočí. Ten viežky má na vkusnej vile, park, palác v barokovom štýle. Na milostivej šuštia brokáty. A mne sa tiskne bieda do chaty.“ Nad šťastím iných skrúcaš hlavu, a chrlíš hnev a závisť žhavú. Na tvári krivíš úškľaby a v duši kuješ úklady. Tys’ šťastný, bo máš zdarné deti a z tvojej chatky radosť svieti. Keď v paláci by hýril žiaľ i vtedy by si čarať prial? Veď závisť špiní ideále; česť šliape nohou drzou stále. Podrýva nás a hanobí; škľabí sa, keď nás rozzlobí. Jej farizejské úškľaby vyskúmať sme my prislabí; pod rúškom lásky a smevu ukrýva srdce pln’ jedu. Nie sám si vinný, uznám ti; tak chybní, hriešni sú aj tí, čo chvastajú sa, iných snižujú, nádherou svojou závisť rozdujú. Ten démon štve nás od liet veľa, od Kaina a od Abela. Reťaze našej bratskej lásky zášť trhá, borí sväté sväzky. Hriech dedičný sa rodí s nami, tak vypúďme ho z duše sami. Len pravá láska je liek istý, čo vylieči nás od závisti.

Dostal som od kmotra list. Píše, že chce ku mne prísť. A to s celou rodinou, s matkou, Klárou a Linou, na návštevu za mesiac. Doparoma, či nie viac? Keď mi toľkí prídete, tak mi všetko pojete. Hneď som ostal bez seba! Veď mne toto netreba! Toľké dámy v dome mať, tieto tri a mojich päť! Len kde ich tu uložiť? Toľkým treba veľký byt. A mne kde sa dostane spať? Istotne na slame. Ja len musím rozmýšľať, akú odpoveď mu dať. — Ako ich tu zabaviť; musel by vždy s nimi byť. Kde sú tu gavalieri, ktorí by im dvorili? — Tu niet ani divadlo; len čo mu to napadlo? Ba niet ani kolotoč! Poč’ to príde, ach, len poč’? Veď je tu len dedinka, niet tu ani verklíka. — Dámy chcú kočírovať. Aký že im tu koč dať? Či ja spoločnosť takú voziť mám na seniaku? Dámy z veľkého mesta nenajdu si tu miesta. Tým všetko biedne bude v našej chudobnej búde. Keď tie prach môj prekročia, nošťúriky otrčia. Tie sa tu hneď zunujú, o dva dni odcestujú. Teraz už napíšem list, by sa páčilo im prísť.

Žalo dievča, trávu žalo a rúčku si porezalo zamyslené v ťažkom žiali, milého jej na front vzali, Čo to bude, ak ten padne? Dievča zo dňa na deň vädne; ružie líčka, oči krásné, všetko klesá, všetko hasne. Bár by prišiel čím skôr, vtedy ranu veľkú zahojil by, zahojil by všetky rany Janík drahomilovaný. Ale ak sa ten nevráti, budeže tu žiaľu, ztraty; nielen deva, nielen brat, mať; lež aj tá zem bude plakať.

Ty jazdče, či si obrnený? bo život nás do boja volá! Tam pri najmenšom vánku chvení ťa zchvatne vír do hlbín mora. Na takej dlhej žitia ceste maj zdravý rozum vždy na mieste! Opraty vášne nevypusť z rúk, že nestrhne ťa do priepasti. Nehľadaj mamon, hýrenia, hluk; neopri zrak na úsmev slastí. Bezúzdna vášeň sťa kôň cvála a nezrie, kde je tŕň, kde skala. Ten kôň sa ľahko splaší v púti; zvlášť vtedy opraty drž statne. Bo v závratnú ťa hĺbku zrúti, alebo s výšky víru spadne. Bezúzdna vášeň sťa kôň cvála a nezrie, kde je tŕň, kde skala. Nejazdi potme, otvor oči a hľadaj svetlo zanorené. Kto slepo beží, v pokraj kročí a staví sa na priepasti dne. Bezúzdna vášeň sťa kôň cvála a nezrie, kde je tŕň, kde skala.

Môžem sa ja trúdiť a hrýzť tužku inde, ani za božemôj dobrý verš nepríde. Najlepšie sa mi tu pri obloku píše; rinú sa predstavy myšlienok mám ríše. Tu — sťa keď vyjde roj, pieseň sa mi rodí, oprúc zrak do krásnej, kvetnatej prírody. Myšlienky zaletia na pole, do hory a verš, jako vtáča priletí, švitorí. V maličkom oblôčku veľké vidím svety; pripnem si perute, myseľ po nich letí. Myseľ po nich letí a verš rastie ďalej. Múza! buď ty pri mne čím viac zdaru nalej!

Hľadí žienka von oblokom, zarmúteným hľadí okom; hlboko je zahrúžená, opustená, — muža nemá. Len čo bolo už po sňatku musel nechať žienku, matku; musel jachať muž do boja, koniec slasti, žienka moja! Pred šesť rokmi zajali ho, nevidí ho viac živého. Mladá žienka dúma, — dúma, vždy len jeho na mysli má. A v tom bližšie k oknu kročí, do diaľky si opre oči; hľadí, — hľadí, a v tej diaľke vidí zjavy všelijaké. Ale voľač’ tam vyniká, podobu má vandrovníka; rovno tiahne ku jej domu, akoby šiel len ku svojmu. Žienka, napne svoje zraky, ach! čo vidím? ach! zázraky! Či to skutok, a či len sen? veď ten jachá len sem, len sem! Ešte lepšie napne oči; od radosti hor vyskočí; zkríkne: „Ah, to je on, on, on, zvrtne sa a už je aj von. Letí, letí mu v ústrety, jasné nebo im zasvieti; ramená sa prestierajú, ale hneď aj zatvárajú; rovnako dve duše cítia, nebo, blaho im zavíta. Preč žalosti! preč stonania! radosť prišla bez nazdania!

On: „Stretám sa len niekdy v parku s Vami a už sa mi hlásil nový hosť. Čarovný váš zrak do srdca sa mi vpil a trpím nepokoja dosť. Keď ma dotkne prútik vášho smevu a z hviezd modrých lúče zaskvejú; vďačne prijmem, vssajem to bez hnevu; lúče chladnú hruď mi zohrejú. Listie šuští tajuplne v parku; vánok zhýňa vetvy po stromoch; sladký dojem cítim z vášho zraku; očarený lkám u vašich nôh. Opíja ma vaša krása, báje; blaženým ma činí pohľad váš. Lež by som rád znať aj vaše taje pokiaľ siaha vašej lásky kráž?“ Ona: „Pane, moderná vás nemoc tlačí; diagnosis som už určila; z illúzií vytrezvieť vám stačí, a ste driečnym chlapom čochvíľa!“

Bolo tam imania, bol to dom bohatý; kde si len zrak uprel, blahobyt smial sa ti. Bohatý na chlebík, lež aj na štedrotu; našiel tam úľavu, kto trel hlad, nahotu. Teraz sa ozýva dom ten od prázdnoty; bieda v ňom panuje, plný je len psoty! Na rumoch budovy chechce sa žihlava; so zdrapom krovu sa víchrica pohráva. Nepriateľ drancoval; kameň na kameni nenechal na mieste, nenechal bez zmeny. Kotúče dymu sa krútily ponad dom; jediná dušička zostala živá v ňom. Gazda? — ten musel sa šťuchnúť do mundúra. V štekote kanónov zkantrila ho guľa. Jedinú izbietku obýva starena; teraz je na slame v kútiku sčúpená. Prežíva chmúrne dni, bez vône, bez barvy; od detí nedočká pomoci, úľavy. Z lásky len kresťanskej živorí deň po deň; pre svet už zomrela, už je zdrap, ľudský tieň. Z početnej rodiny dcéra je jediná, ktorú si tu i tu chudina spomína. Šiju má sklonenú od ťarchy príkrych liet; s radosťou lúčila by sa na druhý svet. Zatúžiac uzrieť Ho, upre zrak do neba; ramená kostnaté vystrie, je bez seba. Na rtoch sa vyziablých úsmev mdlý objaví; striasť už chce nerestí, uletieť do slávy. V tom, sťa tieň, do chatky vpláva dač’ bez dychu; neznať kto, bo noc je, vkročí len potichu. Žena na vrzgot dvier s úžasom pozerá; zdesí sa, v tme sa jej zdá, že to príšera. V úzkosti vykríkne: „Kto je to?! Bože môj!“ Chveje sa, z čela jej tiskne sa chladný znoj. Postava ozvie sa: „Neboj sa, mamička!“ A k nej sa pritúliac, vdýchne bozk na líčka. Návalom ohromným vybúši z matky jas; nepočuť viac jej dych, nepočuť viac jej hlas. Mať mrie a v dcérinom dokoná náručí; tak sa s jej neblahým životom rozlúči.

Tu ho máš! — Zas idú dámy žobrať, sbierať pre deti! Ale! bodaj že tu s vami, či tu korún jak smetí? Povedzte im, že ma niet, že som išiel niekde v svet. Teraz rok tiež u mňa boly vypytovať na slepých; nebolo mi ni to k vôli, nech si chová štát aj tých. Štátna kasa bohatá, i na slepcov nech dá tá. — Darmo je to, — rád ja teba, ale radšej seba mám; — ktože mi dá, čo mne treba, — ja inému nič nedám. Bližšia košeľ’, než kabát. Kto by nemal seba rád? — Načo je to, vypytovať, sbierku robiť na pomník; ak nerobím, kto mňa chovať bude? dobre viem, že nik. — Ani na to nič nedám; Čo mám, to si strovím sám! Príde žobrák o palici; príde obec zhorelá; pýtajú do nemocnicí, shrnie háveď sa celá. Tak to ide deň po deň; ja už musím ujsť ta ven. Aj tých hostí, čo tu chodí, i rodina vyzerá; ale každý tak pochodí, že sa domov posbiera. Dajte mi už pokoja! najprvší som ja, — ja, — ja!

„Dievča! dievča, nezaliečaj sa mi! Povedz, čo chceš! veď sme tu len sami. Ja som síce ešte zdravý, jarý; Lež pre teba veru som už starý. Dcérka moja, či si utešená, Ale zato nebuď namyslená; Ak ma rada, tak ťa aj objímem A pri tom aj tvoj bozk vďačne príjmem.“ „Ej, susedko, aký ste vy furták, Kto by veril, že vy taký ste vták; Veď sa bozky nedajú tak ľahko, Len keď padnú obom líčkam sladko. Ale čujte! poviem vám voľačo; Môže byť aj z toho bozku dačo. Povedaly moja milá mamka, Žeby ste mi dali za muž’ Janka; Akže dáte, po čom ja tak túžim, Veru sa vám statočne odslúžim.“

Mrzelo ma veľmi, že som už tak starý; to mi jedno dievča čítalo už s tvári. Úprimne mi povie: „Milý ma už nechal; keby bola stará, skôr by ma Pán Boh vzal.“ „No tak, čarujme sa, mne je milšia mladosť!“ Pristala, na dôkaz hneď mi dala aj bozk. A v tom sa vám smraští; zaraz bola stará. Ja som sa len zasmial a mne tvár je jará.

V tých tvojich očiach divná moc; tak skvie sa miliard hviezd cez noc. On sa ti u nôh modlí, zvíja; ty zvŕtaš ho sťa žabu zmija. A koho tkne tvoj čarný prút, ten nie je vstave sa viac hnúť. I jedon záblesk tvojho zraku donesie obra do rozpaku. Vrezala s’ rán už do sŕdc moc. V tých tvojich očiach divná moc! — I mňa sa tknul tvoj prútik už; lež vidz, že ja som statný muž. Ja nie som zhebná, tenká trsť, alebo detský, malý prst. Ja poznám ženský svod a klam; viem ktorej a čo veriť mám. Lež trniem, ak sa aj vo mne roznieťa city ľúbostné a zraku tvojho lúče sa tak vryjú môjho do srdca, že začnem sniť o večnom šťastí, o rozkošiach a blahu, slasti; o bozku vrelom, opojnom, že ani nezviem, že kde som. A chtiac striasť žiale, trampoty, a zrieť tvoj úsmev, ľúbať rty; ponúknem tebe srdce moje, by si mi dala ty zaň tvoje, ponúknem tebe všetko — seba, by za výmenu vládnul teba, teba!! — Ah! veď ty aj mňa v putách máš! Ó! blamáž, — blamáž! nad blamáž!!!

Mnoho trpím, a to všetko pre teba; ľúbim ťa a to mi ani spať nedá; vrele ľúbim, ako ešte žiadnu nie; moje srdce len za tebou stále mrie. Práca ide mi vždy voľák’ na opak a to stále deň po deň len tak, a tak. Rád by som ťa zabudnúť a nemôžem. Pane Bože, akože si pomôžem? Ej, čí ma ten prvý bozk tvoj omámil; dotedy som slobodný bol, sťa vták žil. Tvoje oči spútaly ma pred rokom a teraz som tvojím väzňom, otrokom. Vo dne, v noci tvoje oči vidím vždy; skvejú sa mi sťa na nebi dve hviezdy; ružové rty na bozkania, líčka tiež; jaká slasť to, duša moja, dobre vieš. Hory, doly ďaleko už delia nás. Ale akby sme sa sišli ešte raz, odvráť od mňa líčka, oči pôvabné; na iného pozri, nech ti ten padne do väzenia a ja budem slobodný ako vtáča, — pozbavíš ma trpkých dní. Rád by som ťa zabudnúť a nemôžem. Pane Bože, azdaj si tak pomôžem!

Nemá otca, nemá matky — a zloduch sa dobýja do tej najmilšej zahradky, kde jej kvitne ľalia. Neviniatko, pel ružový mladuškú tvár pokrýva… A zloduch jej ľaliový koreň lstive podrýva. Dcérka! — tvoja spí obrana, nepríde viac otec, mať, proti zlobe sveta sama musíš statne bojovať. Stále bojuj, opustená, proti všetkým útokom! Slávne budeš odmenená nevinnosti venčokom.

Zrak vlhký beží jej po poli; žiaľ víri v duši, srdce sviera. Bič puká, chlapča hajská voly; i matka i syn pot si stiera. A pluh ju hŕbi, bieda tlačí; od nezvyklej sa práce silí. Ružové líčka zoschly v plači! pleť ramien zvädla, zdúly žily. Tí kapú^[4] s pluhom a na medzi dve detská vreštia na odedzi; nemluvňa lačné nechce spať, brat starší kojiť volá mať. Ój, škoda tvojej mladej krásy, — preškoda — škoda tvojho jara! Tys’ radšej mohla si tri vlasy zapletať, ako dievka stará. „A muž, — ten lagan, — kdeže ti je?“ „Ja hrdlujem, — on v krčme pije.“

Poď sem, skupáň! Poď, úžerník! Poď, lakomec! Poď, lúpežník! Vy ste všetci rovní páni; vy ste v jednom brde tkaní. S vami sa tiež rátať treba; odberáte ľuďom chleba. Vyvrheľ ste, škvrna v svete, ako červ na zdravom kvete. Ani ten ďas neposvieti do lúpežnej vašej sieti, biedny ľud jak polapáte. Blaho vaše je len v zlate. Peniaze sú modla vaša, kolo tej sa váš duch vznáša. Nepoznáte vyššie snahy, dľa vás je len boháč blahý. Nepoznáte ani ľútosť, ani biednych, — a tých je dosť! Vaša hriešna, čierna duša vás len k lakomstvu pokúša. Ľudia tak vás perú, hania; ste, vraj, zlá hus na šklbania a aj, že ste tvrdí platci. Takí chýrni ste vy vtáci. Krivdiť, sdierať, to vám je nič. Ale príde aj na vás bič. Nazdáte sa, že dľa vôle, jedna straka kým na kole bude, aj vy môžte tu žiť? Mýlite sa, nemôž’ to byť. Príde smrť, tá neodstúpi; od tej vás nik nevykúpi. Čo len máte, všetko potom; zlato, striebro, role i dom, zanecháte tu na svete; so sebou nič nevezmete. Ešte telo neochladne a už prídu vrany hladné. Čo tu najdú rozchmátajú; ani strapky nenechajú. Všetko, — všetko — to viem sväte — splákne, čo tu nazgúňate. Že ste zbožňovali zlato, nezaslúžili ste za to, by vám Pán Boh poprial neba. Ďas vás vezme! Tak vám treba! A ľud vystaví vám pomník, aký nemal na svete nik. Zkrsne povesť po okolí, že tu voľakedy boli, vydrigrošia a skupáni, lakomci a ľudia planí. Ten chýr nikdy nezahynie, skorej Ďumbier sa pominie.

Už tie dobré časy Dávno sa minuly, Keď dni starcov našich Blažene plynuly. Teraz ich najdeme V chudobnej chatrči; Strecha sa im skoro Svalí, len tak trčí. Dereš a Silajko Odišly z maštali, Ktoré im dakedy Drevo vozievaly. Teraz sami musia Sobrať sa do hája, Nasbierať a doniesť Raždiny obaja. Žena si povrázok Okrúti kol’ seba, On vezme sekerku A čo všetko treba. Takto vystrojení Vlečú sa pomaly, Žena ide vopred, Za ňou ide starý. Voľačo mrmocú, Len v sebe frfocú, Z jejich reči ťažko Vyrozumieť, čo chcú. Takto horko-ťažko Dôjdu až ku háju A v ňom haluzinu I ráždia sbierajú. Sbierajú, — sbierajú, Na hŕbky skladajú A od tej že práce Slzy im padajú. Starý i so starou Ťažkú haluz vlečie; Až konečne starká Takto k nemu rečie: „Ach! keby už len raz Tá smrť po mňa prišla Tak rada by som s ňou Na druhý svet išla.“ Sotva, že to povie, Odrazu tu v húšti Najbližšej voľačo Zrachoce, zašuští. A smrť v ruke s kosou Pred ženou zastane, A ona od strachu Bez seba ostane. „Čujem, že so svetom Rozlúčiť sa chcete, K službe vám hneď stojím, Akže rozkážete!“ Takto ju osloví Smrť a starká oči Do zeme si sklopiac, Sem a tam sa točí. Trasie sa na celom Tele sťa osyka, Ako malé dieťa Sostrašená fiká. Naposledy ťažko, Jakavo preriekne; „Podvihnúť mi tento Batoh, prosím pekne!“ Smrť hrozne zakríkne: „Takú prácu neznám!“ Zvrtnúc sa zavolá: „V tom nepomôžem Vám.“ Skočí do húšťavy, Len tak všetko praští; Drúzga, čo jej v ceste Stojí, o zem praští. Švihne kosou z dola, Švihne kosou z hora; Hviždí, na vše strany Ozýva sa hora. Až konečne zmizne V šírej, hustej hore A zajde ďaleko Za krvavé more. * A starý i stará, Domov sa soberú, O smrti ver’ nikdy Viacej nespomenú.

Raždia sa míňalo A nepribúdalo, Starec i starena, Muž a jeho žena Zase sa sobrali, Aby nasbierali Či kus haluziny Alebo ráždiny, Tak zašli do hory, Kde vtáča švitorí, Kde vietor previeva A starý okrieva. S blankytu modrého Oko Všemocného Tam mile pozerá O všetko starosť má. A v tom milom háji, Sťa pravekom raji Náš párik pracoval A do reči sa dal, Začali spomínať, A hneď aj za zlé mať Nebožkej Evičke Našej pramatičke; Taktiež Adamovi Nášmu praotcovi. „Mohli sme ľahko žiť, Mohlo nám dobre byť, Oni sú príčina, Že nám zle hodina Ide, bo zhrešili; Zákaz prestúpili.“ * Tu vtáča zapeje A vetrík zaveje Od dola ľúbežný, Okúzlivý, nežný. A v tom jedon krásny Lovec sa postaví, Lesk-blesk vidno na ňom K starcom takto vraví: „Milí moji starci! Vy sa sťažujete, Že za hriech praotcov Teraz biedu triete. Ak bude vám k vôli, Poďte ku mne bývať; Čo si zažiadate, To všetko môžte mať, Robiť nemusíte, Mám všetko v hojnosti, V šírom svete takej Niet pohodlnosti.“ Tak k sebe ich volá, Ten veľkodušný pán; Chtiac im tu na zemi Sriadiť nebeský stán. To slyšiac, obaja S úchvatom prijali, Tak prajnú nabídku Jakživ neslýchali. Po malej chvíli sa Našli naši starci V utešenom raji, V prekrásnom paláci. Skvostne ozdobený Byt im otvorili; Zaraz im jedon stôl Nádherne prikryli. Našli tam v hojnosti Všetko, čo len chceli, A robiť, — trápiť sa Viac už nemuseli. Ale vidno bolo, Tam v jednom kútiku Prevrátenú misku Na malom stolíku. Keď ten dobrodinec Im všetko to oddal, Rozlúčiac sa s nimi Na vedomie im dal: „Všetko, čo tu máte, Voľno užívajte, Ale sa tej misky Nikdy — netýkajte!“ Dni, týždne, mesiace Chytro sa míňaly A naši starci sa Veľmi dobre mali. Ale starkú našu To mrzeť začalo A vo dne i v noci Hlavu jej vŕtalo: Že prečo sa nesmú Tej misy dotýkať; Ten ich pán musí tam Pokladov mnoho mať. Starý na to povie: „Čo teba do toho? Nám dobre urobil, Praj mu žiť liet mnoho! No, starú ver’ zo dňa Na deň to vždy viacej Pokúša a v noci Ani spať nedá jej. Konečne už svodu Odolať viac nevie; Dotkne sa mištičky A už aj hore je. A ako sa zdvihne Táto malá misa, Vyskočí hneď zpod nej Myš, — a aj ztratí sa. Obaja behajú, Myšku naháňajú. Myška sa ztratila, Starí bedákajú. * Na hrkot, na šramot Dvere pán otvorí; Zhroziac sa a hromžiac, Takto k nim hovorí: „Aj vy ste len takí, Ako Eva, Adam, Myslíte, že vám ja Chlieb aj na ďalej dám? V potu tvári aj vy, Chlieb si zahľadajte! A choďte pracovať! Mrtvým pokoj dajte!"

Loďka žitia môjho pláva ďalej a mňa osud hádže sem-tam na nej. Slnce skvie mi, hneď ho zastrú chmáry, sťa smiech a žiaľ mení obraz tvári. A keď búrka vlny hádže, zúri, pevne stojím, ako hradby múry. Zvolám s Petrom: „Zostaň so mnou, Pane.“ Búrka stíchne, loďka nezastane, ale pláva, pláva tíško ďalej; jasot, chmáry striedajú sa na nej. Takto prešlo môjho žitia jaro; tak sa to aj v mojom lete dialo. Tu je jeseň, nebude to ináč; chladne, vädne, pribúdza vždy viac mráč. Loďka pláva dolu, dolu ďalej, zakotví len na stanici tajnej. Pláva k moru Večná, zkiaď niet návrat, istý som, že sa to musí raz stať. O tom svedčia každodenné dáta: „proti smrti nieto apelláta.“

Čujem, že sa moja túžba splní? Či sú to len bublinky a peny? V duši cítim preradostné vlny. Či sa sklamem, vytvorené neni. Neraz sa mi ukázal lúč jasný. Prišiel vánok, závoj chmúrny lúč skryl. Chameleon je náš život časný, obíde ma, po čom som tak túžil. Osud machlí túžbam číry-čáry; Večer skloníš zdravé v lúžko údy. Iste budeš svedkom rannej žiary? Koľkých zora rannia nezobudí. Mení sa kvet, mení jaro, leto; tma a svetlo, radosti i žiale. Tu na svete nič istého nieto; len smrť, — len smrť kosí a žnie stále.

Tmí sa, noc sa blíži; chlapi v šíkoch stoja. Na bojišti krik, hluk; ah, škoda pokoja, Beda nám, bude zas drahá krv otcov tiecť; svet sa už pomätil, či tomu pomoc niet? Hučanie, dunenie neprestajne rastie; tlupy chlapov rednú a to rastie — rastie. Za oblakmi kuká polmesiačik bľadý, na krvácajúcich ľútostive hľadí. Po mestách, dedinách zvony vyzváňajú; nábožné dušičky do chrámu volajú. Sláviť príchod Syna Božieho zvon volá; junač šla do boja a nie do kostola. Od smutných ženičiek Boží chrám černie sa, srdce verných lká, radosťou neplesá. Ozýva sa v chráme „Veseľme sa“ pieseň; nejde to veselo, srdce tlačí tieseň. Okolo chudobne prikrytého stola sedí troje detí, jedno z nich zavolá: „Tatík vlani tu bol, starý tato, kde je?“ „Synčok môj, ďaleko, že kde, len Pán Boh vie.“ Namiesto radosti leží žiaľ po tvárach, akoby videli mrtvého na márach. Radosť medzi štýrmi stenami zavretá; len žiaľ, bieda, boľasť po slobode lieta. Jedla sa nedotknú, stále bedákajú; hruď sa dmie a v očiach horké slzy hrajú. II. Po vojne Štekot diel zamĺkol; rany sa už hoja. Za päť liet volal ľud Anjela pokoja. Nebo vyjasnieva, príval sĺz vyschýna, s radosťou vítajú príchod Boha Syna. Chrám Boží plný je, mnohých duša jasá; lež len tých, ktorým ich milí navrátia sa. Okolo bohate prikrytého stola sedí troje detí, jedno z nich zavolá: „Dajme niečo Anke susedovie, plače; tatíčko jej padol, nepiekli koláče.“ „Daj jej, dcérka moja, naber do košíčka; Pán Boh zachránil nám milého tatíčka.“ Všetci vzdychli k Bohu: „Oddiaľ krvavý boj, nech na svete celom panuje len pokoj. Príchod Spasiteľa radostne vítajme, Sláva na výsostiach! — zo srdca volajme!“

S Bohom! S Bohom, milá moja, ja už idem do pokoja. Ach! — tie časy ako letia, veď je tomu polstoletia, ako sme sa spriatelili a od tých čias svorne žili. Miloval som mladé púčky, pracovité, útle rúčky; bzučanie tých včeliek pilných; mával som ja radosti z nich. Lež mal som aj takých dní dosť, keď som musel horkosť, trpkosť požívať na miesto slasti, kalich plný krivdy, strasti. Zloduch sväzok náš roztrhol a mňa medzi cudzích vrhol; upel som tam ako väzeň, ťažko čakal slobody deň. Vo dne, v noci som na teba myslel, prosiac pomoc s neba. Až konečne prišla spása, šťastne sišli sme sa zasa; blažené sme spolu žili, vzdelávali podrast milý. Ty žiť budeš, Boh dajs’ žila a aj ďalej sa tešila; tešila z tých kvietkov milých, by aj národ radosť mal z nich. Oddiaľ tmu a rozšír svetlo! Roznieť lásky k vlasti teplo! Zobuď spiacich a vlej do nich krv prúdiacu za národ ich! Po mne, ako po oblaku, nezostane ani znaku. Ó! prepusť ma, milá moja, mne je treba už pokoja! Tvoje práce Boh požehnaj, z lavíc radosť národu daj!

Na stanici lomoz, vrava, každý sem-tam sa upráva. S jednej tvári radosť žiari, druhá lká, úpie v žiali. — Deti berú si batôžky, koľko im len vládzu nôžky; idú, — idú na púť dlhú, striasť sa biedy, striasť sa dlhu. „Deti moje, — čo myslíte, že sa vy zas rozchodíte? sotva som vás odchovala a dom trochu sporiadala, a už sa zas preč berete, rozísť chcete sa po svete. — Bože! Bože! Čože je to, či tu pre vás chleba nieto? Ach! — zostaňte že mi doma, strhnúť sa môž’ zas sodoma, ktože mi dom, kto ochráni? zas ho vezmú cudzí páni! Nechodte preč, milé dietky, priviniem vás k srdcu všetky!“ Matka, deti slzy ronia, ako keď na pohrab zvonia; akoby hrob vykopaný stál pred nimi aj s rakvami. Perlia slzy, srdce žmýka, ten narieka, tamten fiká! Až jedon z nich povie matke nasledovné slová krátke: „S Bohom! s Bohom, drahá mati, z nás sa sotva kto navráti, ďaleká je naša dráha, s Bohom zostaň, mati drahá! Vďaka ti buď za tie dary, čo od teba sme prijali, pre nás ďalej nemáš chleba, čo deň po deň nám je treba. Opatruj ťa ruka Pána! ži blažene, požehnaná!“ Rušeň sfučal a zahvizdnul, — vlak sa pohol, — s deťmi zmiznul.

I. Na konci dediny malý domčok stojí, to hniezdo rodiny — žijúcej v pokoji. Stojí na rovine, radosť je naň pozrieť; v celej tej dedine krajšej chalúpky niet. Rodina blažená; muž pilne pracuje, jeho milá žena dom múdre spravuje. Tak vedie domácnosť, vychováva dietky, že je to až radosť pozrieť na tie kvietky. Toho, čo im treba vždy na dostač majú a všedného chleba nikdy nežiadajú. Šperkov a ligotu tam síc’ nenajdete, ale na čistotu prizrieť sa môžete. Každý tu len ctnosti žije a pracuje; hriechu, bezbožnosti chráni sa, varuje. Ó, blažené deti, blažená rodina, nech vám slnce svieti, šťastie vás objíma! II. Lež ten raj pokoja dlho nepotrval; slnce sa zatmelo, víchor im všetko vzal. Nenadále zkaza na nich sa vrútila; všetku radosť, blaho im navždy zničila. Sťa príval odrazu, smetie pole klasné; diabol poslal zkazu, všetka radosť zhasne. III. Pod lipkou košatou detičky sa hrajú; otecko a mamka na ne sa dívajú. Tešia sa, veď sú to ich drahé poklady, na svete ničoho nemajú tak radi. — Zrazu rachot bubna ozvie sa v dedine a ľudstvo sa valí, hluk je, sťa vo mlyne. Otecko vyskočí načúvať, čo je to; príde s chýrom nazpäť hrozne obľadnuto. Vojna bude, vojna! do boja volajú všetkých vojpovinných, mňa tu nenechajú! Zajtra odísť musím a vás tu zanechám; s vami sa rozlúčim a za vojskom jachám. Matka, deti bľadnú; oči stĺpom stoja; ruky zalamujú, aj sa pohnuť boja. Slzy roní matka, srdce sa jej kruší; ktože jej spomôže opustenej duši? Ktože ju ochráni? Ktože im dá chleba, všetko, čo chúďatkám napozatým treba? Otecko teší ich, že on skoro príde, že to nepotrvá ani za dva týždne. Na druhý deň ráno ho odprevadili, s ťažko zarmúteným srdcom sa vrátili. „Ako si tu počiať, Pane Bože milý? ako nás vychovať, pomoc sme ztratili?“ Takto dúma matka: „Čoho sa tu chytiť, by mohla, kým mi muž príde, statočne žiť? — Zmuží sa, — borcuje s ťažkosťou života, by sa neusadla do jej domu psota. To trvá deň po deň, ale muž len nejde; nie týždeň, lebo dva, už aj polrok prejde. Až sa zrazu rychtár do domu dostaví a smutnej rodine nasledovne vraví: „Otec váš nepríde, už má večný pokoj, kde niet ani biedy, ani krvavý boj!“ Plač a nariekanie nemá ani konca; úbohá rodina utratila otca. Keď tie nebožiatka vidíš v plači tonúť, kamenné srdce sa musí nad tým pohnúť. — Na druhý deň matka silou dvojnásobnou chytí sa do práce vidiac, čo je pred ňou. Lež po toľkej práci tratí sa jej sila; brázdy tvár zoraly, rumenec ztratila. Takto hynie, vädne a vše len zmuží sa, ale so dňa na deň očividne klesá. Sila sa jej tratí, nemoc ju prikváči v posteľ a jej deti umoria sa v plači. Zima, hlad a všetko zlo oči vytasí; nepočuť inšieho, iba smutné hlasy. — IV. Zvony smutne vyzváňaly, keď do hrobu mamku kládli. Ach, sirôtky nebožiatka, tam váš otec, vaša matka! Kdeže sa už utúlite? Ku komu sa obrátite? Kto vás nasýti, odeje? láskou matkinou ohreje? V. Ľudia boží, srdce majte, biednym zahynúť nedajte! Smilujte sa nad vdovami, nad biednymi sirotami! Otvorteže štedré ruky! Nedajte im snášať muky! Kto sa nad biednym smiluje, toho aj Pán Boh miluje.

Pasie Janko ovce, voly voľač mu je nie po vôli. Ovce hľadia na pastiera a ten slzy s tvári stiera. Zdá sa mu, že pred očima svoju milú Aničku má. Vo dne, v noci na ňu myslí, život mu je bez nej kyslý. Oprie hlavu si o kyjak, nemôže sa premôcť nijak; dúma, hľadí s prava, s ľava; pomútená mu je hlava. Hneď zas vytiahne fujaru, začne nôtu novú, starú; dobrá vôľa len nebeží, Anička mu — v hrobe leží.

Hneď žalospev, hneď zas humor víri v mojej duši. Keď sa jedno ohlási z nich, druhé vtedy čuší. Boj ten trvá až dotedy, dokiaľ v nás krv bije; dokiaľ telo s dušou spolu sjednotene žije.

Chmáry ležia na dedine, nie dedine, na ruine. Zrak mi beží po nej sa pásť a hruď tlačí bôľ a sústrasť. Nie na ženy, na mátohy upriem zrak, čo vlečú nohy. Bedač, len sa poneviera a mne srdce lká, sviera. Domy hynú po dedine; čo plam nechal, i to hynie. Po ruinách kvitne tráva, času zub ich nenapráva! Radosť prišla už na máre; odletely jasné tváre; po nich už len slzy kanú; boj im vrezal veľkú ranu. Blaho skrylo sa za mreže; núdza hĺbi, rany reže. Nad vieskou sa kuvik krúti; blíži sa jej čas ku smrti. Vieska biedna, nevyhasni! Pomôž ti Boh! Rasť, kvet krásny! Vysúkaj si k práci paže! Zmuž sa! To ti rozum káže.

Ej, mesiačik! — Ej, mesiačik! akýže si ty furtáčik! Zpoza záclon kolembavých, zo strieborných nití tkaných hneď vykukne, — hneď sa skryje. Ej, furtáku, na smiech ti je? Kukučká na zaľúbených, niekde v kúte učúpených. Ustavične ich pokúša, keď ti, ako jedna duša tešia sa a vyznávajú, jak vrele sa radi majú; snívajú o dňoch blažených. — Nerob im zlosť, — požehnaj ich! Radšej zavolaj do neba, by im Boh dal, čo im treba. — Oroduj za zaľúbených! Pros im šťastia! zlého chráň ich!

Mrká, — a som doma len sám a tmou tichou obkľúčený; všeličo si pospomínam, ako sa svet tento mení. Legie tých spomienok sa vyrútia sťa z úľa včely; jedna štípe ako osa, druhá ma zas’ rozveselí. Obe vedú dotiaľ spor, boj, kým sa tretí nepripojí; dohodnú sa, bude pokoj, sporné stránky — spánok spojí.

Keď som ja mal jaro, tvrdo sa oralo, ruže mi nekvitly, vtáča nespievalo. Keď jar odletela, pot sa mi lial s čela, na plecia sa strastí shrnulo priveľa. Teraz? keď je jeseň, blíži sa Večna deň, a ten závoj kryje. Slabnem sťa hmla, sťa tieň.

Zodvihnem kamienok celkom nepatrný; skúmam ho — inokdy vrhnem medzi tŕni. A tu mi napadne divné to problema, zvedieť, či kameň ten, zdnuka niečo nemá. Nazrem mu do vnútra a tu — rýdze zlato v chatrnom kamienku. Čo poviete na to? Mnoho ráz myslíme v biednej že chatrči len hriech, nečistota von oblokom trčí. Aj hľa! — veľmi často takto sa mýlime, šľachetné srdiečko aj tam nachodíme.

Keď má sused trošku v rožku, je tak červený, sťa rak pečený a robí zloby. Pobúri celý dom, je lom. Deti, čeľaď i mať musia sa pratať sťa myši do dierky. A on zo sklenky glg za glgom slope. Tí po šope, holomnici a v pivnici kryjú sa od ďasa. Ten kľaje, až je ťažko zeme. Vlastnej žene sype nadávky, pohlavky. S každým sa škriepi, ide sťa a slepý, vypľazí oči; fľochá a bočí. Až ho lieh a sen vrhne o zem, A rum mu um odobere. Tak pre lieh vynde na smiech.