ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tmavá noc, nemota bdie tam von; závoj ten pokrýva Babylon, Len tam hor’ na hrade kráľovskom šľahá vresk a lesk von oblokom. Dvorana kráľovská zriedkavých hosťov má a kráľ sa kochá v nich. Nádherné hody im pripravil, ako keď Lucullus chýrny žil. Nechybí ani húf vnadných žien, aby aj Bacchus mal slávny deň. Skvejú sa kniežatá, pážatá, čaše a pokále zo zlata. Iskrí sa révy mok, pijú moc; orgie trvajú celú noc. Cvengot čias, lesk a vresk lokajov vlní sa kráľovskou dvoranou. Kráľova duša sa vyjasní, vidiac tú slávu, skvost prekrásny. Zavolá na sluhov hromady; „Zaraz sem prineste poklady!“ Doniesli pokladov premnoho; tvár sa mu zmenila, — pohlo ho! Poklady boly zo svätiny; on ich vzal rukami hriešnymi. Nalejú vína do kalichu. Vylogá všetko bez oddychu. Peniace ústa mu zarevú: „V Tebe, Boh, nemám viac dôveru! Ja som kráľ, Belsazar, nepoznám väčšieho pána, jak ja som sám! Môj Boh je zo striebra, zo zlata, modla to umele uliata!“ Rúha a reve sťa pustý lev; bije mu do modzgov vriaca krev. Háveď sa rehoce, schvaľuje kráľove slová, veď pán mu je. Zrazu hľa, Belsazar úžasne, predstavy víria mu sťa vo sne. Stojí jak kameň, už neplesá, vidiac, že na bielej stene sa zjavila ruka aj s prstami. V nádhernej kráľovskej dvorane hrobové ticho, des nastane. Na stene výpoveď plamenná; nevie nik, čo to, čo znamená. Mágovia prichodia s všetkých strán, nechápu takýmto písmenám. Kráľ, v tú noc, prv než zôr úsvity vzišly, bol od sluhov zabitý.

Chlapča mrzne tam von v lichej košeli a mat v izbe hýri a sa veselí. „Mamka, mamka, tu je zima, dnu ma pusť! Dnu ma pusť!“ „Mlčíš, papľuch! Čo mi máš kol ušú húsť!“ Mladá žena oheň vatrí na krbe; šišky chutné pečie, už sú na hŕbe. „Matka, matka! pusťže ma dnu hladujem, hladujem!“ „Ah! — len keby už aj teba kryla zem!“ Chúďa, tam von trpí zimu, trpí tmu. Vdova? — v lone s milým, hrude sa im dmú. „Mamka, mamka! ani neviem, čo vidím, čo vidím. Nezhas svetlo, jaj tak sa rdím a stydím.“ Predesí sa chlapča, vidiac prichádzať otca v plachte umrlčej a volá mať: „Mamka, mamka! čo to vidím? Bože môj! Bože môj! Ahá! — tamto ide v plachte tatík môj!“ Vdova vyjde rozsrdená vo tme von; bije chúďa, vlastné dieťa — remeňom, „Ej, ty striga, čože si ty za mati, za mati? Zabilas’ ho, veď ti Pán Boh odplatí!“ „V cintoríne mám ja tichý pokojík; vezmem chúďa na ramená, tam mu nik neublíži, budeme tam vedno spať, vedno spať! Nebude ho trýzniť, mučiť vlastná mať.“ Mladá vdova blúdi v noci v košeli Po dedine už ju často videli. Sem-tam blúdi, zájde i do cmitera, cmitera; poneviera, potĺka sa chudera.

Dievčatká, plačte tu u hrobu Amora! Spadnúl od ničoho, — zvláštna to náhoda. Mrtvý je? — Skutočne? Ja za to neručím; môže ho prebudiť náhoda, — kto vie čím?

Dávali mi naučenia, múdru radu; sypali mi úctu — poctu na hromadu; musím čakať, vraj, a trpelivosť mať, že ma chceli už aj zaprotežovať. Ale pri ich všetkom protežovaní od hladu by bol už aj pochovaný, ak by nebol prišiel statný, hodný chlap, čo mi šťastne vypomohol z týchto tráp. Chlapák tento kázal mi, by som len jel; nezabudnem mu to, bo mi dobre chcel. Bozkal by ho, neviem, jak to spraviť mám, lebo tento hodný chlapák — som ja sám.

Vetrík letí ponad more: „Odstúp sa, hmla, vyleť hore!“ Sletí na loď: „Hor sa chlapi, víchor ide, loď vám zdrapí!“ A keď ponad domy letí, takto k spiacim ľuďom vetí: „Vstaňte hore, do práce sa, rannia zora svieti, jasá!“ Preletí aj ponad lesy: „Hor sa, vtáča, zapej že si!“ Všade lieta, všade budí, k práci volá zvery, ľudí. Lež keď letí ponad mrtvých, vzdychne, — a len požehná ich.

Sklamal som sa v mojej milej, netúžim po radosti; utekal som k Váhu od nej, zronený od žalosti. Nemo stojím, — v zúfalstve sa točím, jako opitý; už, — že sa do Váhu hodím; tu ma voľač’ zpät chytí. Zrazu čujem krásny hlások, bol mi práve za chrbtom; „Pozor si daj, Váh je veľmi hlboký na mieste tom!“ Prenikne ma milý pocit; vidím, — to hlas dievčatka, pýtam sa ho: „Jak sa voláš?“ Ona povie: „Nuž, Katka!“ „Katka krásna, tys’ mi život zachránila od smrti, lež len to dať, — maličkosť je, k tomu daj aj blaho ty!“ Nato som jej vylial túžby, ona oči sklopila; bozkal som ju, — ona mňa tiež a, — smrť sa hneď ztratila.

Keď ma tak náramne zabolí a nie mi tento svet po vôli; opustím dedinu, — celý svet; zajdem, — kde pre ľudí žitia niet. Od svitu do mraku, kde len spia, a keď sa k polnoci priblížia, v oblakoch mesiac sa zkormúti a spiacich hore vstať prinúti; pretrhnú na čas si večný sen, opustiac tmavú a chladnú zem. V obleku bielom sa túlajú, dokiaľ svit kohúty hlásajú. Idem si ku hrobu ľavniť bôľ, život mi bez nej tak ťažký bol. Ak sa mi nad mojou mohylou žriedlo sĺz otvorí presilou a k slzám môj vzdych sa pripojí, tíško sa aj môj bôľ ukojí. * Ach! potom budem sa dobre mať, keď budem pri tvojom lúžku spať.

Mopslíčku môj, že ťa rád mám, to ty veľmi dobre vieš, keď ta cukrom pohostím, tak vďačne mi dlaň oblížeš. Psík si a chceš byť len psíkom, a to nielen na pohľad; všetci moji priatelia sa pretvarujú, ako had.

Ako som raz ticho priadla, zrazu si ku kúdeli sadne jedon švárny mladík a sme vedno sedeli. Chválil, čo sa chváliť dalo, neškodilo, že vraj mám vlasy krásné, tenulinké, podobné tým vlákenkám. Neposedel pokojne, nič nenechal mi v poriadku; roztrhnul mi niť na dvoje; zlobil ma od počiatku. Priadza rástla so dňa na deň; vždy viac a viac vážila; zato ale načo by sa bola s ňou aj chlúbila. Berem priadzu ku tkáčovi, sotva vládzem sa už hnúť; srdiečko mi strmo bilo, cítila som tuhý prúd. Raz, keď slnce tuho pieklo, šla som priadzu vybieliť; zohnem sa len horko-ťažko, chtiac z rybníka vodu piť. To, čo sa tam v tej komôrke tíško, nežne uplietlo — nemohlo to ináčej byť — všetko prišlo na svetlo. —

Či som sa napukal, teraz si pohoviem; bude to pôžitok báječný, vopred viem. Ó! milá pohovka, rozkošné pohodlie; kto teba vynašiel, ten veľmi mnoho vie. Fagan! sem tú fajku! stúpaj! Nuž či ťa biť? Najškaredejšie je leňochom takým byť. Somár! Bližšie ju daj! Ja sa mám natŕčať? Nie dosť, že ju v ústach budem musieť držať? Iba ma pokúša tá bezbožná mucha. Odožeň ju! — Psina, bzučí mi koľ ucha. Tu cez celý život žiadnej niet radosti; človek nezažije inšie, len tej zlosti. Tento bezbožný svet ma len zdiera, lúpi; nazdá sa, že som ja Bohvie aký hlúpy. Odkry na obloku tamto tú záclonu; vidieť chcem, jak stojí budovanie domu. Pekne napredujú, práca len tak letí. Zatvor oblok, slnce do očú mi svieti. Hej! ale to slnce dnes škarede páli; kto je dnes na poli, ten sa nepochváli.

Na končiari vrchu leží zámok nocou zastretý. lež lesk mečov štrngajúcich hory-doly osvieti. — Dvaja bratia šermujú tam, oba rozpajedení krutý súboj vedú na smrť, život, ako zdivení. Povedz že mi, prečo títo vlastní bratia sa tak rvú: rozsrdení, sťa lvi vzteklí, pravdu mečom hľadajú? Iskry v očiach kňažny Laury zapálily bratský boj; oba túžia chlípkať ľúbosť krásavice; stoj! čo stoj! Lež ku komu z týchto dvoch sa srdce kňažny obráti? Nemôže to žiadon mudrák vedieť; meč von! rozsúď ty! A tí rúbu odvážlive; rana praští, krv tečie; v noci šalba zlá sa plazí; pozor dajte na meče! Beda! bratia, krvácate, doliny sú krvavé; spadli oba prepichnutí; tečie krv aj po tráve. Mnoho stoliet uplynulo; mnoho rodov kryje zem, zámok pustý smutno hľadí dolu, kde bol súboj ten. V noci je po bratovražde v dolinách blud, nepokoj a keď dvanásť hodín udrie, bratia začnú krutý boj.

Hor na tom vrchu stojí zámok starý, kde za dvermi, za vrátami striehli niekdy rytieri aj s bohatiermi. Dvere, vráta zhorely už; tak je clivo, ticho všade; rozrúcané staré múry preliezť možno hocikade. Pivnica tiež bola pri ňom, plná vína výborného; dnes už nejde čiašnička ta veselá natočiť z neho. Neprikrýva viacej hosťom poháriky vo dvorane; nenalieva farárovi víno pri večeri Páne. Nedá viac na chodbe nápoj žížnivému panošovi a za ten dar nik jej vďaku napochytre nevysloví. Povaly a všetky dýle dávno sú už popálené; kaplnky a chodby, schody ležia v rumoch porúcané. Lež keď s fľašou a citarou na tú výšku vrchovatú videl som v dňoch najveselších milú hore ísť ustatú, tu sa tisly zo spustlého pokojíka radovanky a šlo zase, jako predtým, prišiel čas na hodovanky. Bolo, sťa keď chystala sa zvláštnym hosťom pohodlnosť, a keď mal prísť nový párik, všade skvela sláva, lesk, skvost. Keď dôstojný farár čakal v kaplnke nám vystrojenej a sa spýtal: „Či sa radi máte?“ My so smiechom, že hej! Piesne pohly struny srdca, a hlboko dojalo nás; bolo počuť, bolo cítiť prenikavý, ľúbezný hlas. Pred večerom, keď sa všetko po tichúčku rozchodilo, slnko žhavé na úbočí končiara sa odrazilo. Čiašnička a panoš všade chýrni sú, čo hrdí páni; ona stačí traktovať ho, on ju za to stále chváli.

Srdce, srdce, čo to má byť? Čo je to za premena? Voľač nové chce ťa tlačiť! Ah! — čože to znamená? Tam je, čo si milovalo, Tam je, čo ti žiaľ zavdalo, Snaha tvoja, pokoj tvoj Tam je! — Zkadiaľ ten duše boj? S neslýchaným násilím ťa Upútal kvet mladosti, Je to milé, verné kvieťa, Plné krásy, radosti. Rád by som ho čím skôr ztratiť, Zmužiť sa a zpät sa vrátiť; Ale ma ten prinúti Vrátiť sa v tej minúti. A na čarnej nitke tejto, — Čo sa nedá roztrhnúť, Drží ma, — nie k vôli mi to, — Nemôžem sa ani hnúť. V jeho krúžku čarodejnom Núti ma žiť a nie v inom. Ó, jak hrozná premena! Lásko! Lásko! Sloboď ma!

Zašiel som do hory; sám som bol, celkom sám; nemal som úmysel, že dač tam pohľadám. Tu vidím v tôni stáť kvietočok ľúbezný; jagal, sťa hviezdička, pohľad mal tak nežný. Chcel som ho odtrhnúť, tu mi vľúdno povie: „Zlomíš ma? uvädnem, taký ti na čo je?“ So všetkým, s koreňom som si ho vykopal; domov vzal a tam mu poriadné miesto dal. Tam si ho pestujem na mieste tichúčkom; a hľa! zas kvitne mi. Čiže mám radosť v ňom!

Tvoj bozk páli, oko blýska, ruka tuho objíma; len na tvojom čele sedí dávny bôľ, čo smútok má. Ľúbim ťa, sťa rieka brehy a sťa potok dolinu; ako víla mesiaca lúč, a plam žiaru ohnivú. Ľúbim ťa, sťa svetlo svety a všeličo mnohého. Nehnevaj sa, vyznaj, čo máš na srdci tak ťažkého? — „Oko bystré a driek hrdý, impozantná postava, tvoje srdce vrelé, veľké ľúbiť ma neprestáva. Počuj, čo mi telo ťaží, sťa keď závrat obtočí; ľúbil som už dávno dievča pre jej krásne dve oči. Ako rieka rada brehy a potôček dolinu, ako víla mesiaca lúč, a plam žiaru ohnivú. Ešte väčšmi, ako svetlo svet rád má, som ju rád mal. Počuj, milá, nepohorš sa! predsa som ju — zanechal. To je, — čo ma veľmi rmúti, že ma ty tak miluješ jak som tamtú ja miloval, a nevernou — budeš tiež.“

Ztratený som, — nikde nemám pokoja, — ťažko je to, keď sa milí rozdvoja. Hviezda moja, — prečo si mi ulietla? bez teba som nocou tmavou, — bez svetla. Kvetúca tys’ bola moja ratolesť; ukrutná smrť doniesla mi žiaľ, — bolesť; len sa táram, len sa túlam, ako kvet suchý, ktorý vláči vietor preč, vo svet. Bôle srdca často ma tak napadnú, sta by videl korisť driapať zver hladnú. Kričím, — volám osud v bôli o pomoc, — všade ticho, — nik nečuje, — všade noc. Ukázal mi život blaho, — nebesá, — teraz vidím, že doň vkročiť nedá sa. Predtým rád som mával známych, — priateľov, s mládežou rád zabával sa veselou. Teraz stále myslím len na samotu, nenávidím ľudí, — ani robotu. Blúdim, — chodím, — ani neviem kade sám; len keď som pri hrobe; tak sa spamätám. Pri hrobe sa kochám sladkou nádejou, že sa sídem, poteším sa ešte s ňou; lež na miesto slasti príde mnoho chmár, — nádej zmizne, — príde všetko len na zmar.