ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudmila Podjavorinská: Išli svrčky poza bučky

Vydali Mladé letá

Bratislava 1994

Druhé vydanie

Redaktor Ondrej Sliacky

Editorka Magda Baloghová

Technický redaktor Marián Škripek

Doslov

Verše, ktoré si dočítala, či dočítal, nie sú nové. Poznali ich už tvoji rodičia, ba kedysi pred polstoročím si ich čítala i tvoja stará mama. Tak ako ty teraz i ona sa im tešila. Hádam i väčšmi než ty, pretože dovtedy sa s takými peknými nestretla. Ty, pravdaže, si už počula, alebo čítala mnoho básničiek, ktoré sa ti páčili. Jedny ťa rozosmiali, druhé očarili, že si sa cítila ako na kúzelníckom predstavení. Lenže ona, to dievčatko, ktoré ti je teraz starou mamou, takéto veselé verše čítala po prvý raz. Tie, ktoré poznala dovtedy, ju veru nerozosmiali. Boli to samé zveršované príkazy; to smieš, a to nie, to sa patrí tak, a to zas takto. Akoby to ani neboli slová, ale zdvihnuté kárajúce prsty. Alebo ešte horšie — švihajúce trstenice. A zrazu sa jej dostali do rúk básničky, v ktorých už neboli ani poslušné, ani zlé deti, v ktorých sa ani nenapomínalo, ani netrestalo. Len sa hralo. Tak ako naozaj; na doktora, na divadlo, na školu.

„Veď je to básnička o mne a o mojom medvedíkovi,“ povedalo si to dievčatko a usmialo sa. A keď si potom prečítalo básničku o strapatom vrabcovi, čo postúpal v tanci na päty milej pani sove, rozosmialo sa ešte veselšie. Určite sa zasmialo; také smiešne verše. A bolo rado, že ich má. Azda mu v tej chvíli zišlo na um, že ich autorke o svojej radosti napíše: „Vy, teta Ľudmila, musíte byť zaiste veľmi šťastná a veľmi veselá, keď píšete také krásne básničky.“

Ten list si teta Ľudmila čítala ustavične; ráno, na obed, večer. Jeden deň i druhý. Tak sa mu tešila, že celkom zabudla na svoj pustý dom, na jeho mĺkve izby, v ktorých nik nešantí, nesmeje sa, neplače. Ten list, pár riadkov v ňom od neznámeho dievčatka, čo sa zasmialo na trúfalom tanečníkovi, aspoň na okamih rozohnal obláčiky smútku z jej tváre. Smútku zo samoty.

„Veď mi je celkom veselo,“ usmiala sa teta Ľudmila. Potom si sadla za písací stôl, rozžala lampu a vzala do ruky pero. Napíše dievčatku dajaký veselý veršík, nech sa mu za ten pekný list dajako zavďačí. Lež ako naprotiveň jej v tej chvíli nič neschodí na um. Zdvihne oči od papiera a zahľadí sa do tmavnúceho okna. Usiluje sa predstaviť si to dievčatko. Možno jej tak skôr niečo napadne. A naozaj. O chvíľočku ho už má pred očami. Útle, vrkočaté, akési tiché, až zakríknuté. Sedí na hrubej lavici a okolo neho je strašne veľa detí.

„Ale veď to som ja, keď som bola malá,“ začuduje sa spisovateľka. „A tá izba, to je trieda v našom slamou pokrytom dedinskom dome.“

A vtom už vidí, ako do izby vchádza otec, učiteľ. Nahrbený, v starom ošúchanom kabáte. Chce sa naňho zahľadieť, pozornejšie si všimnúť jeho starosťami utrápenú tvár. Zavolať naňho. Ale otec sa odrazu ponáhľa preč; na druhom konci dediny ktosi zomrel, treba mu zaspievať na poslednej ceste. Príde jej ľúto, že na ňu opäť nemá čas a je jej z toho smutno. Otec sa však predsa len k nej obráti. No nie preto, aby si ju krehučkú pritúlil k sebe, ale aby jej podal svoju trstenicu. Lebo dnes sa už do školy nevráti. A dievčatku, vlastne to je už taká malá slečna, je znovu smutno. Ona predsa nechce učiť. Ona sa chce učiť sama. Chce ísť do školy v meste. Vraví to otcovi aj mamke. Ale tí len bezmocne sklonia hlavy.

„Sme chudobní, dcérenka,“ šepce cez slzy mamka. „Sotva nám vyjde na chleba,“ dopovie otec.

Malá slečna nechápe, čo jej to hovoria. Cíti sa ukrivdená, nikto ju nemá rád. Ešteže je tu Anka, tá prostučká kamarátka od susedov, ktorá vie spievať také krásne smutné pesničky. Beží za ňou a vraví jej všetko, čo ťaží jej mladučkú dušu. No Anky zrazu niet. A niet ani iných dievčat. Všetko sú to už nádherne vyčepčené mladuchy, ktoré pyšní otcovia vedú na sobáš.

Každá tá veselá spoločnosť ide popri škole. Ona, učiteľská slečna, stojí pred ňou a kýva svadobčanom. Veselo, s úsmevom. Ale v kútiku srdca, tam, kde nikto nedovidí, má smútok. Ako rada by tou mladuchou bola ona. No o rechtorskú slečinku, chudobnú ako kostolná myš a ešte k tomu v okuliaroch, nemá záujem nikto. Ešte šťastie, že neďaleko, v Zemianskom Podhradí, je strýko. Pre iných učiteľ, pre ňu niečo ako lekár:

„Je to veľmi pekné, Ľudmilka, len píš ďalej. Píš, moja.“

Strýkove slová sú liekom, ohníčkom, čo otepľuje jej chladnú samotu. Chce sa mu poďakovať, ale akýsi hrozný kŕč jej zviera hrdlo. Premáha ho, hovorí, čo už chcela dávno povedať, že nebyť jeho… lenže jej slová zanikajú v hlase umieráčika. A ten najmenší zo všetkých zvonov ozve sa ešte niekoľko ráz. A potom sa zakaždým rozhostí ticho v ich dome. Čoraz mrazivejšie a čoraz väčšie. Až nakoniec už niet komu zvoniť.

Ale to už nevidí pred sebou ani vrkočaté dievčatko, ani chudučkú slečnu v okuliaroch. To je už opäť ona, starnúca žena, samučičká v prázdnom byte, s boľavým smútkom na duši. Oj, ako by len zaplakala. Lenže najprv treba odpovedať tomu dievčatku, čo jej napísalo:

„Vy, teta Ľudmila, musíte byť zaiste veľmi šťastná a veľmi veselá, keď píšete také krásne básničky.“

V tej chvíli už konečne vie, čo mu napíše. Skloní sa nad papier a sústredene naň ukladá riadok za riadkom:

Keď pršalo, mrholilo,
žabiatko sa narodilo,
žabiatko ver’ silné ani buk,
otvorilo sivé očká,
skríklo: „Mama, kŕk!“

Ondrej Sliacky

Edičná poznámka

Prítomná kniha je dosiaľ najrozsiahlejším výberom z básnickej tvorby Ľudmily Podjavorinskej adresovanej deťom. Jej obsah pozostáva z dvoch základných autorkiných žánrových sfér; z krátkej zvieracej veršovanej epiky a z básní motivovaných realistickým detským svetom. Pri jej zostavovaní editor jednoznačne rešpektoval čitateľský aspekt, preto ju pripravil z textov, ktoré v úprave Márie Ďuríčkovej jazykovo aktualizujú Podjavorinskej lexiku a tak korešpondujú s jazykovým vedomím súčasného detského čitateľa. Upravené texty sú prevzané z 5. vydania výberu Už ho vezú! (1980) a z 2. vydania výberu Medový hrnček (1982). Básne Hudie svrček, Micka gazdinou, Sova na trhu, Kozy, Hakom-bakom… (pôvodne publikované v zbierke Zvonky, 1942) a Zvala sojka (uverejnená v zbierke Klásky, 1947), ktoré uvedené výbery nezahrnovali, publikujeme takisto po jazykovej revízii Márie Ďuríčkovej.

O. S.