ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Úryvok)

Narodila som sa 26. apríla 1872 v Horných Bzinciach ako ôsme dieťa svojich, ešte mladých rodičov (matka sa vydávala pätnásťročná, otec sa ženil dvadsaťjedenročný). Otec bol evanjelickým učiteľom-organistom; miesto nastúpil po svojom starom otcovi, u ktorého bol „preceptorom“. Riznerovci takmer cez sto rokov úradovali v Bzinciach ako učitelia; môj prastarý otec a prapraotec boli teológovia, mužovia prísni, ale na svoju dobu obdivuhodne vzdelaní. Matkin otec bol zámožný obchodník, hospodár a majiteľ pálenice; pochodil priamo zo sedliackej kopaničiarskej rodiny zo Starej Turej.

Moji súrodenci v útlom veku mreli (vychovali sme sa z desiatich štyria) a aj ja sama azda bola som prírodou predurčená ku krátkemu veku, no húževnate som sa držala života, ktorý som vždy ľúbila pre v ňom nachodiace sa krásy. Prvé dva roky života prežila som v nemocniciach črevných a očných a z toho ostala som telesne slabou na celý život.

Záľuba k rozprávkam rástla so mnou od prvých rokov môjho života: brat Miloslav, neobyčajne nadaný, tíšil mňa a mladšieho bratríčka Žigmunda čítaním povestí. Zomrel osemročný, a sotva som vládala zložiť literu s literou, už zase ja čítavala som mladšiemu bratovi.

*

Keď som bola deväťročná, skončilo sa naše detské šťastie: zjari zhorela škola a v lete náš priateľ, účastník detských radostí i žalostí, prešiel za farára na Brezovú. Do novej školy nenasťahovali sa staré radosti — ešte i verný druh veselosti, starý klavír, utiahol sa na povalu, lebo pri hasení požiaru naliali do neho vody… Celá moja radosť boli rozprávky a škola — tam ale učila som sa tak hravo, že vyššie triedy nemali mi už čo podať: v dvanástom roku mala som už svoj širší obzor v slovenskej a českej literatúre a veľkú zásobu cudzích slov. V tom čase čítala som najmä historické romány a knihy vtedy obľúbenej švédskej spisovateľky Flygara-Karlénovej a konečne všetko, čo mi prišlo pod ruku. Strašne som túžila po vyššom vzdelaní, menovite vábilo ma učiť sa rečiam — no hamovala ma smutná okolnosť, musela som sa podrobiť ťažkej operácii očného neduhu, ktorý zrel k tomu od môjho prvého roku. Operácia zoslabila ma natoľko, že roky potom trpela som neznesiteľným bolením hlavy, čo ma hatilo najmä v súkromnom učení sa… Mojou túžbou bolo dostať sa na dievčenskú preparandiu — pozdejšie skončiť poštový kurz — ale keďže som už v osemnástom roku (predpísaný vek) dostala na to potrebné obecné vysvedčenie ako „tót írónő“, čo bola skorej zlomyseľnosť notára ako presvedčenie, neprijali ma. A tak so žiaľom som videla, že moju vedychtivosť musím kojiť sama čítaním a domácim vzdelávaním sa — a prichytila som sa každej litierky a vsala do seba všetko, čo môj duševný obraz mohlo rozšíriť. Sama naučila som sa čítať po nemecky a po rusky a v bratovej domácnosti (starší brat bol merníkom pri Tise a mal za ženu Maďarku) po maďarsky tak, že môj brat, tuhý „Maďar“, bol so mnou úplne spokojný.

*

Ako som prišla na myšlienku písať do časopisov, určite ani neviem! Nebodaj to vzniklo z mojej až chorobnej túžby po činnosti, ktorou by som osožila slovenskému národu… a tiež až z chorobnej ambície vymaniť sa z bolestnej duchovnej nepatrnosti, v akej som sa videla. Mala som silne vyvinutý zmysel pre povinnosť, až natoľko, že ma to viedlo ku škodlivej sebaobetavosti: slabá telesne, pracovala som v dome i za seba i iných, čím som prepínala svoje sily.

Prvé moje „literárne pokusy“ bola próza — akási romantická povesť, ktorú som začala písať v škole, na tabuli, a potom prepisovala do zošitu. Za touto (neuverejnenou) som napísala niekoľko básničiek — ktoré pod menom Ľudmila Ružodolská hneď boli uverejnené v Slovenských novinách. Sú to tie, čo po prevrate prevzali do učebníc pre nižšie triedy. Po prvých pokusoch som už vôbec neprestávala: veršíky o kráse prírody a piesne o láske sa mi priam v mysli rojili. Podotknúť musím, že i tie prvé, i pozdnejšie, hovoriace o šuhajovi a láske, boli takmer všetky bezpredmetné (totiž „umelecká tvorba“ — ako vravieval redaktor Škultéty, môj veľký priaznivec!), no obecenstvo to nemohlo vedieť a azda mi ľúbostný tón zazlievalo. Bola som totiž prvou ženou, čo sa osmelila písať vo veršoch (okrem pokusov Závorinskej a niekoľkých básničiek azda v rokoch matičných) — a o láske! Menovite strašne sa pohoršovala moja matka, ktorá mi i pre písanie vôbec i pozdejšie robila výčitky.

Písala som už hodne — veršíky — besednice, humoristické črty (tieto boli, ako i neskoršie humoresky v Pohľadoch, najvydarenejšie) bez toho, že by som z nich bola mala zvláštnu radosť, alebo nádej, že budem kedysi zaradená medzi slovenské spisovateľky! Až tu raz v Národných novinách príde kritika mojej „Vzkries nás, Kriste“! Písal ju Vajanský, nadšený „novým talentom“ — ako sa i vyslovoval. Táto kritika ma utvrdila, že som na pravej životnej ceste — že nebudem žiť nadarmo. Odvážila som sa do Pohľadov a jemný takt, uznanlivosť a povzbudzovanie redaktora Škultétyho a jeho drahej družky Bohdany ma radostne pozdvihovali.

*

Mala by som naznačiť, ako som písala a čo ma k písaniu pobádalo i viazalo.

Bola to v prvom rade moja veľká túžba po vzdelaní a úsilie byť v dačom užitočnou. V novelách Vajanského som videla vznešené vzory slovenských dievčat: mojou túžbou bolo osvojiť si ich charakter a ušľachtilosť. Keďže celé moje okolie a moje styky boli s ľudom, hľadala som „vyšší“ svet v literatúre. Neskoršie pobádala ma i duchovná potreba národa: boli to práve časy duchovného úpadku u nás, literatúra, jediná reprezentantka nášho žitia, živorila — hoci na druhej strane zasa najdrahocennejšie obohacovali ju naši velikáši: Vajanský, Hviezdoslav a Kukučín. Boli roky, že Slovenské pohľady sme beletriou zásobovali my, ženy: Šoltésová, Vansová, ja a neskoršie Timrava. V tom čase, ako môžem súdiť z listov i osobných prejavov — ja som bola miláčikom obecenstva a i Somolický v Národných novinách uverejnenou úvahou prisúdil mi prvenstvo medzi slovenskými spisovateľmi. Možno bolo to pre verše, ktoré sú slovenskému obecenstvu (priemernému) bližšie ako próza, možno bolo to pre poéziu, ktorú v mojich prácach vyciťovalo — možno preto, že do svojej tvorby vkladala som celú svoju dušu — z druhej strany čerpajúc ich priamo z prírody. Svoje postavy, hrdinov a hrdinky, vytvárala som si v mysli také živé, že som ich ľúbila, i plakávala som od nadšenia, že sú, že jestvujú. Pravda, ľúbila som ich iba dovtedy, kým práca nebola uverejnená: potom som celé svoje „dielo“ nemala rada. Nebolo v ňom to, čo malo pre mňa cenu: neviem, či nálady, či farby, či zvuky, ktoré sa mi nepodarilo zachytiť. Len málo veršov a len málo z prózy zostáva mi vždy milým a zodpovedajúcim môjmu duchovnému ustrojeniu. Mnohé veci sú mi po uverejnení priam odporné.

Vrátim sa ešte k otázke, ako som písavala. Keď som si predmet v mysli náležite (ale s veľkým rozochvením citovým) okrem podrobností vytvorila, písala som plynne a veľmi rýchlo (besednicu obyčajne na dúšok od večera do polnoci, i dlhšie). Napísané som vždy prepísala na čisto. Opravovala som málo a obyčajne vrátila som sa k pôvodnému vyjadreniu, lebo premyslená oprava nikdy nebola taká priliehavá… Neraz sa mi zdalo, akoby ruka poslúchala kohosi iného, akoby môj mozog s napísaným nemal nič do činenia: celé vety vynárali sa mi kdesi v podvedomí, hotové a najkrajšie z celého, čo som potom písala s pozornosťou. Možno bola tu na pomoci fantázia, u mňa faktor najdôležitejší, lebo pre exaktné veci nemám zmysel a písať o veciach určitých, kde je autor za výraz i slovo zodpovedný, je mi ťažko: strácam i autokritiku i schopnosť.

… Verše písala som obyčajne pri varení. Mala som nachystanú ceruzku a kúsok papiera a kým som miesila na rezance, lebo cesto rozvaľkávala, zatiaľ sa mi zrodila myšlienka a sypali sa rýmy. Týmto si i vysvetľujem, ako som mohla vládať konať domáce práce nad moje sily: básničky boli protiváhou telesnej práce a oveľa dôležitejšie — pre ne nevšímala som si, že omdlievam telesne. Zdá sa to divné, že som takto nad sily pracovala. No bolo to potrebné z viacerých ohľadov: učiteľsko-kantorský plat môjho otca bol taký nepatrný (60 gr. od žiaka ročne a podob.), že sme museli hospodáriť — i na svojom i na árendovanom…

Mojimi najkrajšími chvíľami boli jarné rána, keď som o štvrtej-piatej vyšla do hory rovno nad našou záhradou počúvať drozdy a vynadívať sa na veľké, bledé, nočnou rosou skropené fialy. Nevoňali, no pre mňa v tom okolí boli zhmotnenou poéziou. Takýmito rannými vychádzkami (boso, po mokrej pôde) som sa raz vyliečila z choroby celú zimu trvajúcej, v ktorej som sedela zväčša so zaviazanými očami a ktorá, dľa dr. Markoviča, mala byť počiatkom tuberkulózy. Ináče pre moje večné plačkanie sa v studenej vode zvali ma doma i „vodnou pannou“.

Za potrebné držím zaznačiť, ako prišlo k vydaniu mojich veršov v zbierke Z vesny života… U pani Bohdany Škultétyovej som sa zoznámila s mladým klerikom Jozefom Šrobárom. Celý zjav tohto šuhaja dýchal sviežou čistotou a mladosťou. Spriatelili sme sa ani brat a sestra. Keď som sa vrátila domov, onedlho zastavil sa u nás Šrobárov priateľ Práth: šiel na Myjavu za koncipistu k dr. Krnovi a priniesol mi pozdrav od Šrobára. Navštívil nás ešte zo tri razy a vyžiadal si môj zápisník, kde som si zapisovala svoje verše, zdá sa mi, že v tom poriadku, ako vznikali, zároveň so žartovnými poznámkami, vzťahujúcimi sa na ich obsah. Vzal si ho v úmysle, že by mládež (kto to bol, neviem…) vydala verše svojím nákladom a či len starostlivosťou, u Salvu. No dosť skoro sa Práth myšlienky vzdal a Salva, s ktorým som si niekoľko rokov písala, mi rozhorčený počínaním „mládeže“ písal: … „Verše vydám ja sám, lebo by ma hanba o zem hodila, keby som Vám ich mal vrátiť…“ Myslím, že neoželel, lebo náklad bol čoskoro rozobratý. Zato ale, keď som dostala prvé vytlačené hárky (nie korektúru) do ruky, dobre mňa o zem nehodilo od úžasu, keď som videla, že text je tlačený i s mojimi žartovnými poznámkami, ktoré pre cudzie oči neboli súce… Na moju prosbu Salva údajne tie hárky zničil. — Kritika prijala knižku dosť srdečne, a to i česká, ba české časopisy prinášali i ukážky z nej — iba Tichomír Milkin v Literárnych listoch vyslovil sa proti zdrobňovaniu, ktoré som často (po detsky) používala, vyčítal neumelosť zneliek — ale vyzdvihol, že vidno, že som náležite študovala slovenskú prozódiu! No ja som o nej, o jej pravidlách, nemala ani zdania!

(Podľa faksimile Podjavorinskej rukopisu, ktorý len celkom nedávno získal a pohotovo sprístupnil z autorkinej pozostalosti Literárny archív Matice slovenskej. V úryvkoch je opravovaný len pravopis a jednotlivé výrazy.)