ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Beseda

Všeobecne uznávaný je veľký význam krásnej spisby v živote národov. Ako prejav vzdelanosti jednotlivcov je vychovávateľom celku — ona je tou ničím nenahraditeľnou silou, ktorá z más robí národ, v národe tvorí dušu. Podľa spisby národa neomylne možno poznať stupeň jeho vzdelanosti, upadanie alebo zveľaďovanie sa literatúry ukazuje vzrast alebo úpadok národa.

U nás, Slovákov, význam a úloha spisby sú dvojnásobné. Ona nielenže je nevyhnutným pokrmom duševným, nielenže nám, obraným o možnosť vzdelávania sa školami, je dôležitým činiteľom vo výchove, ale najmä je takrečeno jediným voľným dôkazom nášho jestvovania. Obraní o slobodu živého slova a prirodzené politické práva, stavajúce i Slováka medzi národy jestvujúce a dejstvujúce, spisbou predsa počítame sa ta a, zaznávaní v histórii živých národov, žijeme v histórii vedy a umenia. Preto kýmkoľvek literatúra bude jediným naším reprezentantom navonok, dvojnásobne treba nám mať na zreteli jej zveľadenie.

A predsa, hoci poznáme nevyhnutnú potrebu i dôležitosť spisby, podľa výroku Národných novín slovenská literatúra dávno nebola takou popoluškou, ako je dnes. Výrok tento je tým žalostnejší, že nielen nehlása pokrok, ale priam ideme nazad, čo je svedectvom nastúpivšej chudoby ducha, ktorá chudoba, keby to tak ďalej išlo, v národe bez možnosti voľnej kultúry na seba ponechanom znamenala by počiatok rozkladu.

Potešme sa, že to nie je u nás ešte také zlé. No čo by horeuvedený výrok bol i prehnaný, predsa, prezrúc a spočítajúc súčasnú spisbu našu, musíme sa zaradiť nad skromnou produkciou. Píše sa tak málo, že vydanie slovenskej knihy je ozaj udalosťou. A chudobní sme nielen na nové vydania, ale i na obsah časopisov. Vezmime niektorý z posledných ročníkov nášho, donedávna jediného beletristického časopisu, Slovenských pohľadov, a užasneme, ako málo je tam pôvodných prác. A, čo je tým smutnejšie, len ktorási z nich je označená novým menom. Teda: nepodrastáme! A koho to obviňuje, koho obžalúva? Pomery? Naše nevládne, utisnuté postavenie? Ono, chvalabohu, ešte nie je také kruté, žeby bránilo vzrast peknej myšlienky, žeby hatilo vzlet a nadšenie — už či za myšlienku národného povznesenia a či nadšenie čisto umelecké. Že vzdor tejto ešte nezmarenej slobode môcť vysloviť sa v svojej reči nesnažíme sa účinkovať a osožiť prácou potrebnou a užitočnou, to v prvom rade obviňuje mládež — tú časť, z ktorej regrutovať sa majú učitelia, vodcovia, kratšie rečeno inteligencia národa.

Keď však povážime, že nielenže nepíše sa, ale i to málo napísané nečíta sa, že časopisy nemajú odberateľov tam, kde mohli by ich mať; že knihy ležia v skladoch nakladateľov a kníhkupcov: musíme zájsť ďalej a, prv než mládež, obviniť rodinu. Áno, rodinu, našu domácu výchovu. Veď hľa, rodina je to, ktorá mala by nám vysielať pracovníkov! Ona jediná je u nás voľným činiteľom vo vzraste a vývine. Ona jediná je posvätným kruhom, kam nezasahuje ruka svätokrádežníkov, siahajúcich po práve jazyka, o ktorý, ak si len bude dôslednou, zlomí sa nápor útočiacich. Kruh rodinný, vplyv otcov i matiek je to, k čomu viažeme svoje nádeje, uvažujúc potrebu pracovníkov, učiteľov, bojovníkov a apoštolov našej myšlienky.

A skutočne: rodina ozaj slovenská, citom i bytom národná, pestujúca reč nielen ako prostriedok dorozumenia sa, ale povedome, oddaná myšlienke a snahe národnej nie povrchne, pre osobné azda styky alebo len tradicionálne, ale zo skutočného presvedčenia, i dostojí svojej úlohe. Rodina, pestujúca spisbu nielen akoby z povinnosti, ale z vnútornej pohnútky, z cítenej potreby, nemožno, aby nevychovala hodných synov, aby v nej vyrastali len chladní prijímatelia, nečinné postavy, netrebné duše, jestvujúce len ako číslice.

A tak teda, keď v rodine slovenskej nachodíme nedostatok zmyslu pre spisbu, to hneď privádza nás na koreň biedy druhej: na nedostatok sily pracovnej. Tieto dve biedy naše tak tesno súvisiace jedna s druhou, že iste správny je predpoklad: keby odstránila sa jedna z nich, druhá padla by sama. Keby plody slovenských básnikov a spisovateľov udomácnili sa v našich rodinách, keby boli čítané a porozumené, nemožno, aby mládež, tá najvnímavejšia, citom najprístupnejšia vrstva, zostala chladná, ľahostajná, nedvižná. A čo je hlavná vec: že by sa spreneverila ideám a ideálom svojeti. A čo by priam i dostala sa (ako sa dostáva) do školy tým ideám a ideálom nepriateľskej, protitlak nemal by dosť sily, aby vytisol dojmy dušou v živote rodinnom zachytené. Dobrý základ pretrval by vplyv duchamorne. Raz čistou, zbožnou a národnou atmosférou nadýchané duše, chránené ňou i vo svete, vrátili by sa domov nepokalené, vrelé a svieže a zaujali postať ochotne a dôstojne.

Táto úloha rodiny stáva sa tým dôležitejšou, že citeľne vystupuje potreba nových pracovníkov menovite v obore spisby ľudovej. Čo i bola by chuť i prostriedky vydávať potrebné spisy pre ľud, veľmi málo je ľudí, ktorí by mohli písať. Tento úkaz zarmútiť musí každého, komu na srdci leží duševný pokrok a kto sám vlastnou lieňou neoddal sa hriešnej rezignácii. Už teraz cítiť nedostatok náhrady z radov mladšej vrstvy, a ešte pýšime sa činnosťou našich starších, a ak neuspejeme včas vychovať hodných následníkov — ako bude to potom?! Zaiste bolo by tak, ako prorokuje v jednej zo svojich krásnych básní Hviezdoslav: „Čo zbudne vám, keď raz poét zmĺkol? Sahara s hyén krochkom, Sibír s vytím vlkov!“ Dôležitosť talentov dôrazne prízvukuje i Vajanský, keď ústami svetom precibreného Rudopoľského v svojej Suchej ratolesti privoláva: „Do každodennej motlitby zavierajte prosbu: ,Bože, daj nám talenty — a čo hlavné: nech zostanú doma!‘“

Preto teda otázka vychovávania mladej, pracovnej sily je u nás otázkou pálčivou, neodkladnou, a nemal by sa od nej odťahovať nik, kto cíti v sebe len trochu schopnosti. Zodpovedať jej činne, to je úlohou v prvom rade mládeže, z ktorej radov majú sa regrutovať hodní nástupcovia tej dobrej, starej gardy — potom však i starších, už skúsených. Tí prví, náležitým vzdelávaním sa, učením od svojich i inorečových dobrých spisovateľov, snažiť sa majú dosiahnuť onej výšky ducha, ktorá, spojená s vrodeným talentom, oprávňuje jednotlivca byť vychovávateľom celku. Pravda, toto môže sa týkať len tých, ktorí ozaj majú talent. Tí však, na ktorých teraz spočíva celá požiadavka produktívnej práce, majú vychovávať hlavne svojím príkladom usilovných, svedomitých pracovníkov, dávať smer dobrý, upravovať, zdokonaľovať, cibriť um, cizelovať vkus, zjemňovať cit — slovom: vychovávať. Živé slovo, súkromne udelená rada posmelí, obodrí — verejne podaná mienka, výrok, kritika poučí, zdokonaľuje. Ako diamant stáva sa drahocenným len mnohým hladením, tak i talent, čo ako veľký, nie je hneď tak rozvitý, aby nepotreboval brusu kritiky a aby mu ten nebol na osoh. Preto z jednej strany správna je výčitka, ktorá, keď je reč o ľudovej spisbe, neprírast pracovníkov pripisuje tomu, že nemáme kritiky. Píšem: z jednej strany; bo mýlne pochopoval by vec, kto doslovne chcel by, už či kritikou, či akokoľvek vychovať talent. Talent je iskra božia, génia dáva boh. A dáva ho tak, ako oku zmysel pre farby, uchu pre tóny — vychovať nedá sa, ani čo by sme zmrhali kvôli tomu celé sklady papiera, celé sudy tlačiarskej farby. No rozširovať svoje známosti a rozhojňovať prípadne v sebe tušené dary, cvičením sa zdokonaľovať až po stupeň, kde počína sa skutočná, v prospech rodu konaná práca, to je svätou povinnosťou každého, komu boh dary tieto udelil. Tu však potrebný je dlhý trud: talent sám od seba tiež nevyroní sa hneď do výše, ale postupne rastie, unášaný snahou zdokonaľovania sa.

A možno tento prirodzený postup je u nás príčinou, že nepodrastáme. Prvé roky mladosti strávia štúdiá — a kým dospeje to k osobnej voľnosti, vstup do skutočného života nájde už, keď nie duše oproti krásnej literatúre úplne blazeované, teda aspoň natoľko „zrelé“, že tu už hanbí sa byť považovaným za počiatočníka. Zväčša však hľadí sa na verš a novelu tak asi, ako na komika v cirkuse. Kým bol dieťaťom, bavil sa na jeho pohyboch, ale teraz…

To teraz, tá doba, ktorá mala by byť dobou mužného zápalu a živých záujmov za pomery svojho národa či politické, či literárne, vyplní sa keď nie čiste sebeckými starosťami o chlieb, nuž najčastejšie iba malichernými prejavmi národného povedomia, neraz iba odoberaním časopisu a — vyšívanou náprsenkou.

No krivdilo by sa nám, mládeži, keby v radoch našich vyzdvihovala sa len lieň a nespôsobnosť k práci. Čo ako dokazovalo by sa to faktami, v skutočnosti jestvuje i chuť k práci, i snaha byť činným, i zmysel stať sa užitočným. Lenže doteraz akosi nebolo smeru, a či pre mýlne pochopy, ako pracovať, obchádzala sa pravá, najprimeranejšia postať: pestovanie peknej spisby, jej tvorenie a rozširovanie. „I k nebu hľadieť je práca,“ hovorí Tolstoj (a veru je to jedna nie z najpohodlnejších!), nasledovne náhľady o práci a účinkovaní sú rôzne. Hlavná dôležitosť práce však je v tom, nakoľko je ona potrebná a užitočná. Konať to, čo už iní vykonali, alebo čoho ešte niet potreby, je zneužitím času, márnením síl — je rovno spiatočníctvom…

Preto, mládež milá, veliká škoda by bola, keby nám, túžiacim po reformách a prevratoch, derogovalo znížiť sa k metrám piesne či k novele, kde hlavným činiteľom je cit — a to vari zdá sa detinským a nezrelým…

Ako cele ináče chápali vec naši otcovia! Vezmime staré ročníky časopisov a, hoc nebude toho príliš mnoho a mnohé nie ani nad strednosť, no zahovorí to k srdcu vrelým tónom mladosti, nadšením rodoľubstva, vzletom lásky, rozkoše zo života — všetko to zvuky zdravej, sviežej, vierou v život zaoceľovanej duše. A tie mladé zápaly tvorili podstatu činov, v nich korenili krásne, príkladné charaktery! To bol prirodzený počiatok, i prirodzený postup. Jar sa nedá myslieť bez kvetov a piesní, bez lúčov a jasného neba; mladosť nie je mladosťou bez citu, bez lásky ku kráse. Ona nedá sa myslieť bez vlnenia pekných citov, ktoré hriech je ukrývať klobúkom vedátora, udúšať plášťom chladného rozumkovania a v istom zmysle asketizmu. Cit je privilégium mladosti, ba on je jej povinnosťou. Cit, i keď zblúdi, nech je len iskrenný, vzbudzuje účastenstvo; poblúdenie rozumu je smiešne i ťažké, bo zriedka dá sa napraviť. „Šťastný, kto za mlada bol mladým,“ peje Puškin. Mladá mladosť je tým poetickým kúzlom, čo dáva smer celému životu: ona tvorí v povahe črtu dobra, črtu šľachetnosti; ona i v pozdnom veku chráni dušu pred zmĺkvením, pred zhavranelosťou. Bez onej mladej mladosti mĺkvy je u mládeže zápal za prácu, oduševnenie za „obrodenie“, bo snaha nezakladá sa v cite. A jedine cit, vrelý a iskrenný, je mladej duši najprimeranejším kompasom a činnou silou.

Konečne ešte slovo o výchove. Kedykoľvek hovoríme o rodine, vždy silne prízvukujeme, aby, vychovávajúc synov národu, vychovávala z nich optimistov. Áno, zdravý optimizmus musí nás živiť. Optimizmus, tak ako my ho chápeme, je viera v dobro, v krásno, šľachetnosť, spravodlivosť, viera v život, vo víťazstvo pravdy… Optimizmus je výraz zdravej, sviežej duše, je samým bohom darovaným dobrom. Nijaká vlastnosť nášho ľudu nevystupuje tak markantne, ako optimizmus, nasledovne je nám vrodenou, charakteristickou plemennou vlastnosťou. A preto divné by bolo, keby sme ju hľadeli vytrhnúť a miesto nej postaviť bohzná aké -izmy…

V posledné dni čítame v časopisoch vyzvanie mládeže k spisovateľom, ktorým prihlasujeme sa vydávať spisy pre ľud. Je to úkaz radostný, potešiteľný. Mládež cíti nedostatok a ide pomáhať. Mládež sama cíti povinnosť a chápe sa práce v smere potrebnom, užitočnom…

Nuž len rezko k dielu — k literatúre! Toto nech je stálym heslom v rodine i v radoch mládeže, a pri všestrannej zaujatosti nemožno, aby i v tomto smere túžené obrodenie, obrodenie ducha prácou potrebnou, užitočnou a povznášajúcou, nedostavilo sa k nám.^[1]