ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bohato zariadená izba u Botárovcov. Opona sa zdvihne tichúčko a niekoľko sekúnd panuje mier — možno preto, aby obecenstvo malo času kochať sa na skvostnom zariadení. Ale o chvíľu počuť.

HLAS (chorľavej ženy Botárovej): Len prejdite, zavolám Ďura.

(Dvere sa otvoria. Vstupuje Sedliak.)

SEDLIAK: Ale veď by som dočkal aj tu vonku. (Zastane bojazlivo pri dverách, pozrie zadiveno a pokrúti hlavou. Skadiaľ to nenadále priateľstvo a úcta u Botárovcov? Ako ho pekne vítajú tí bohatí Botárovci! Vykročí a obdivuje bohatstvo, ktoré kričí z vyparádenej izby. Hľa, všetko je nové, novučičké! Ach, to iste kúpil gazda Botár minulej jesene, keď sa chmeľ tak dobre vydaril. Oho, aký krásny zimný kabát má Botár! Veď to vari pravý astrachán! A hľa, tie sukne — to sú iste Zuzine, pravdaže! Ako si ich navešala! Ó, hľaďže, a aké koberce majú! To nie sú „handrošky“. Načo je len to? A aké sú mäkké, škoda po nich aj chodiť. Veď som si mohol aj pantofle vonku nechať — a už sa aj poberá von, aby ich zobul…)

BOTÁR (vstúpi): No, vitajte, sused. Žena mi práve hovorí, že ste prišli. Veďže si sadnite, báči Paľo, a toto dajte sem. (Berie mu klobúk z ruky a dáva na vešiak.) Tak.

SEDLIAK (díva sa vyjavene na Botára a ako hypnotizovaný sadne si): Ale…

BOTÁR: Ach, sadnem si aj ja. Veď sme od rána na nohách. Ale, čo robiť? Kým sme tu, musíme sa trápiť… (Zmraští tvár.) Ach, viete, báči Paľo, ťažko je to!

SEDLIAK: Hej, veď ja viem! Trápenia všade dosť. (Pozrie, ale zbadá, že prestrúhal.) Ale, pán Botár, prečo sa vy tak trápite? Prečo vy toľko robíte? Taký gazda, panebože, vy by ste mohli, vidíte, takto len si sadnúť, cigaru do úst, pred seba liter vína a —

BOTÁR: Ej, ej, aký som zábudlivý…! (Vstane, ide k skrini a berie prichystanú fľašu vína. Rozostaví poháre.) Ale Zuza nezabudla! Nože, sused. (Nalieva.) Ale dohánu nemám.

SEDLIAK (prekvapený, znovu, okúňa sa): Veď ja len žartujem. Ďakujem, ďakujem! (Robí si cigaretu.) Veď by som aj ja toto pľuhavstvo zanechal, nuž ale načo? Keď si tak zafajčím, aspoň zabudnem na svoju biedu, na svoje trápenie. A potom aj pri robote, dobre mi príde. (Pije.)

BOTÁR (pozrie): Dobre vám, že si môžete takto pomôcť. Vidíte, ja sa už len trápiť musím. Hej, veru trápenia dosť — až potiaľ. (Ukazuje, potom si upije a utiera si fúzy.) Ale čože, ak sa človek nepostará, ak všade, prepytujem — nestrčí svoj nos — tak pôjde všetko dolu vodou! Hej, môj drahý báči Paľo, nie je to ľahko! Hľa, dnes sme odbavili jednu robotu.

SEDLIAK: A koľkože bolo?

BOTÁR: Doplnili sme do štyroch vagónov. Ostatok nechal som si pre dom. Bude trochu i pre ošípané.

SEDLIAK: A koľkože tohto roku chováte?

BOTÁR: Ach, veru málo, štyridsaťdva kusov. Hej, nevypláca sa to, ako pred dvoma rokmi. Cena padla a ani kupci nemajú peňazí. Viete, koľko som stratil vlani na sviniach? Takmer stotisíc dinárov. Nuž, však to chmeľ vyrovnal.

SEDLIAK (vyvalí oči): Panebože — stotisíc…

BOTÁR: Ja som to ani nezbadal. Dobre je, že my sedliaci si nepíšeme. Veď by sa človek zbláznil! Ach, viete, to sú všetko také „luxusy“. Také špekulácie nech páni robia. My sedliaci držme sa len zeme. Zem je náš „varštať“.

SEDLIAK (smutne): Nuž, kto sa jej môže držať, dobre tomu. Ale keď varštať musíme opustiť?

BOTÁR (trhne sa a zatušúva): Ach, nuž ako sa vezme. Nie je ani každý pre zem. Mnohým je na ťarchu… (Povedal priveľa, a preto hneď sa chce opraviť.) No, hej, ani zem nemôže divy stvárať, ak ju človek neobrába tak, ako načim.

SEDLIAK (poškrabe sa; cíti, že to bolo naňho cielené): Nuž, akože ju obrobím, keď…

BOTÁR (pozrie — teraz vari príde to hlavné…): Veď to je to! (Skúmavo.) No a, sused, ako vlastne stojíme? Či ste si už rozmysleli? O tej zemi, viete. (Čaká na odpoveď ako jastrab!)

SEDLIAK: A čože mám veľa rozmýšľať? Už je to tak. Ja predám…

BOTÁR (natešený, ale tají): Vaša vôľa. Nechcel by som vás ani narádzať, ani vás prinucovať…

SEDLIAK: Ach, čože ma máte narádzať alebo nútiť! Mne radí bieda a núti ma to isté s makom… Lepšie teraz, ako keď bude pozde… Radšej vám, ako niekomu cudziemu. Veď je, ako by stvorená pre vás.

BOTÁR (radostne): Veru, dobre vravíte. A ja vám zaplatím za ňu ako nikto iný.

SEDLIAK (rozjasní sa): No, naozaj, udiera do vašej zeme…

BOTÁR (znáhla): To sú dve aj pol jutra, ale ja by som aj pašienky kúpil.

SEDLIAK (zadíva sa): Ale veď som ja chcel predať len dve aj pol jutra na lúkach… (Bojazlivo.) A vy vari chcete celú moju zem? Všetko? Všetko chcete kúpiť? Moju zem…?

BOTÁR (vyjavený): Zem, áno, ja chcem všetku vašu zem — aj na lúkach, aj pašienky. (Mierni sa.) Máte jej okrem domu a záhrady niečo vyše štyroch jutár.

SEDLIAK (pozrie pomútený): Mám štyri jutrá a dvestoštyridsať kvadrátov.

BOTÁR: Viem. Včera mi ukázali v grundbuchu.

SEDLIAK (stupňovanie): A vy ste sa prezvedeli v grundbuchu?

BOTÁR: Grundbuch je naše zrkadlo. Tam som videl.

SEDLIAK: A videli ste v „zrkadle“ aj ťarchu, ktorú mám na zemi?

BOTÁR: O to sa netrápte. Ja všetko prevezmem. V banke mi vraveli, že to pôjde.

SEDLIAK: Aj v banke ste už boli? A ja reku, že. — (Utrápený.) Ach, moja zem, moja milá zem…

(Prestávka.)

HLAS (z vonku): Ďuro, nože hybaj!

BOTÁR: Čo je? (Vyjde.)

SEDLIAK (načúva. Chytá sa za hlavu. Obzrie sa a upije si).

BOTÁR (sa vráti a hovorí vo dverách): Tu sú, pravdaže, tu sú. (Sedliakovi.) Spytuje sa váš malý Janko, že či ste tu.

SEDLIAK (zarmúti sa): Môj Janko. Aha, už viem, už viem… Viem, kto ho posiela. A prečo…! Moja žena, chudera, tak ma odrádzala, tak ma prosila…

BOTÁR: No, nebojte sa sused, ja som Janka upokojil, aj som mu na cukor dal. Odišiel. Viete, sused, ženy sú také. Ony to nerozumejú, ale starať sa chcú do všetkého.

SEDLIAK: Ach, zem, moja milá zem…

BOTÁR (ostro): Ale, čože toľko bedákate? Zem…? Zem ostane, môžete si ju každý deň pozrieť — ale aj tie ťažké tisíce, ktoré dostanete za ňu. A zem si nevezmete sebou do hrobu ani vy, ani ja. Dosť nám bude po siahe.

SEDLIAK: Dosť nám bude po siahe…! Veď tú siahu nám nikto nevezme, to ja viem. Ale kým sme živí, chceli by sme všetko. Chceli by sme salaše, chmeľnice, vinice, chceli by sme zem, ohromnú, nedohľadnú, šíru zem… Ej…! A nikdy dosť, nikdy dosť… Koľko vy už len máte tej zeme?

BOTÁR (skromne): Ach, nie je to tak mnoho. Ľudia sú, viete, závistliví a vidia všetko dvojnásobne. Čože, ak sa rozhodnete a predáte mi tie štyri jutrá a dvestoštyridsať kvadrátov, budem mať rovno osemdesiat jutár — pravdaže, okrem vinice.

SEDLIAK (skríkne): Osemdesiat jutár — a mne zostane siaha…

(Dusná prestávka.)

BOTÁR (vstane): Nuž, Paľo, ja vás nebudem nahovárať. Božechráň. Ak chcem, môžem si kúpiť inde. Veď ja som vám len chcel pomôcť. Poznám vás ako pilného majstra, vy sa rozumiete do každého remesla, reku, načo vám je zem? A lepšej ceny nemôžete dostať od nikoho. Kto vám dá dnes hotových osemnásť tisíc za jutro? Ha? To môžem len ja, preto, že vaša zem je pri mojej chmeľnici. Chcel som zväčšiť chmeľnicu, reku, pomôžem mu. Viete vy, že takej príležitosti nikdy viac nechytíte. Prosím vás, veď si len rátajte: odfúknete si dlžôbku v banke a ešte budete mať peňazí ako pliev.

SEDLIAK (vyvedený z rovnováhy): Nuž, to je pravda, ale zem, zem… Ach, panebože, čo si počnem. (Rozmýšľa.) Tak vravíte chmeľ? A keby som ja nasadil chmeľ?

BOTÁR (so smiechom): Ale, ale, človeče, čo vy ešte nepoviete. Vari sa vám sníva. Vy — a chmeľ? Viete, koľko treba na založenie chmeľnice? Dvadsaťpäťtisíc na jutro! A skade, človeče, skade? Banky vám už nedajú — no, a keby vám i dali, veď vás interesy zjedia, človeče boží. Áno, keď by ste predali tú zem, potom by ste si mohli konečne aj chmeľnicu založiť v záhrade pri dome. Hojhoj! Tam by bola chmeľnica ako cukor!

SEDLIAK (pozrie ako na dobrodincu): Vari máte pravdu! (Polohlasne a nepovedome.) Peknú chmeľnicu pri dome — a v banke bez dlžoby…

BOTÁR (do reči): Aká dlžoba! Ešte by ste si mohli aj do banky odniesť! Áno, áno.

SEDLIAK (vo vytržení): Ach, bože môj, mne sa vari naozaj sníva… (Dobrácky.) Vy mi teda naozaj radíte, aby som tie štyri a pol jutra predal, a potom — (usmeje sa), potom by som —

BOTÁR: Áno, potom by ste si žili bez starostí. Ja sa, sused, zriedka mýlim. Počúvnite ma, neobanujete. Vidíte tieto mozole? Nebojte sa, tieto mozole by vám vedeli rozprávať, ako som ja nazhromaždil svoje jutrá.

SEDLIAK: Viem ja, že ste usilovný človek, aj že vám to ide ako po masle, ale —

BOTÁR (náhle): Nuž, teda pôjdeme k pánu notárovi. Tu je moja ruka: jutro po osemnásťtisíc dinárov a tých dvestoštyridsať kvadrátov na dôvažok! Môžeme ísť hneď, veď nás on už čaká, lebo som sa už s ním o tom zhováral.

SEDLIAK (ešte raz sa vzpriami): Teda aj s notárom už!! Aj tam ste to už navliekli! Grundbuch, banka aj notár!! (Zúri.) So všetkými čertmi ste sa už spojili, len aby ste ma obrali o moju zem, o moje dedičstvo.

BOTÁR: No, no, sused, nieže, nieže! Pánboh s nami a zlé preč. Len sa utíšte. (Ako by dobrosrdečne.) Ale, Paľko. Paľko, čo vám je, že tak kričíte? Ešte tí moji tam vonku si pomyslia, že sa vadíme. Veď my sa môžeme aj ticho zhovárať. Nuž, pozrite, vy máte zdravé ruky a deti vám už dorastajú. Pravda, Janko, čo tu bol, je najmladší? Koľkože máte detí, vari päť? Ej, vidíte, také pekné deti máte, pán boh vám pomôže, len nezúfajte a nerobte si zbytočné starosti.

SEDLIAK: Nuž veď, to je to práve! Na svoje deti som si pomyslel. A keď by som zem predal, čo bude potom?

BOTÁR: Ale, prosím vás, čože len vám pomôže kúsok zeme? Zo štyroch jutár nemôžete vyživiť takú početnú rodinu. Ale, veru, vy ani zem nepotrebujete. Vy máte poklad vo svojich deťoch. Keď vám vaše deti dorastú a keď ich potom vystrojíte na zárobky, tak sa vám peniaze len tak budú sypať. A budete bez starostí. Nebude vám škodiť ani suchota, ani povodeň, ani oheň, ani voda. Nebudú vás dane tlačiť — ach, budete si žiť ako pán. A dom vám ostane pekný, bez ťarchy!

SEDLIAK (pozerá, pozerá a krúti hlavou): Ale zem — zem odíde! (Zamyslí sa.) Sladko je zaorať do svojej zeme v jarný deň. A keď sa tak spod pluhu šmýka svieža, mastná, čierna zem a ligoce sa na slnci… Ech, či jesto niečo krajšie!

BOTÁR (s náruživým záujmom): Áno — a zo zeme sa vtedy parí, až človeka omamuje…

SEDLIAK: Tak vidíte, preto mi je ľúto za zemou, za mojou zemou!

BOTÁR (dôvodí): Ach, nuž, panebože, veď sme nie deti, ktoré plačú, keď im človek odoberie hračku. Rátajte a uvidíte, že vám je osožnejšie predať zem. Paľko, vy už len pristaňte. Odídeme k notárovi a nech nám urobí kontrakty. A potom pôjdeme na oldomáš.

SEDLIAK (pokojne, ale s iróniou): A či ste už aj oldomáš schystali?

BOTÁR (nechce badať iróniu): A čo? Zavoláme aj pána notára a budeme jesť, piť a veseliť sa.

SEDLIAK (smutne, bez irónie): Nad stratou mojej zeme…

BOTÁR (žartovne): Ešte si aj muzikantov zavoláme…! No, a keď sa vám tu nebude páčiť, keď sa vám zažiada zeme, svojej zeme, keď budete chcieť mať ohromnú, šíru zem — veď ste počuli o Argentíne — tam dostanete, koľko sa vám len zachce.

SEDLIAK (pozrie, bolestne): Vari mi už ani tej siahy nedoprajete? Chcete ma odpratať ďaleko, ďaleko až do Argentíny a vy sa budete tu šíriť na mojom? Ach!

BOTÁR (ostro): Tak, čo je? Ako stojíme? Mne sa to už počína nepáčiť. Dáte alebo nie? Naposledy, čo? Prikúpim z ľavej strany od Miša a dám mu hoc i po dvadsať tisíc. Čo sa ja tu mám s vami naťahovať? A prosiť sa? Ale zem musím mať!

SEDLIAK (v ťažkej nerozhodnosti): Ach, nuž viete, nehnevajte sa, gazda. Človek ťažko opúšťa svoje. (Trápi sa.) Veď, naposledy, čože — dnes alebo zajtra — a bude jednako vaša. (Ťažko.) Pôjdeme teda k notárovi. Ale len tie dve jutrá konča vašej zeme.

BOTÁR (pozrie naňho víťazne): Počujte, Paľo, viete vy, ako sa tomu povie? Sekať psovi chvost na dva razy. (Smeje sa.) Ale, Paľko, Paľko, veď sme my svoji! My sa už dohovoríme. (Volá.) Zuza, Zuza, poďže sem. Len jej poviem, a potom pôjdeme.

ZUZA (vstúpi): Čo chcete, apo?

(Tu musíme urobiť malú prestávku. Preto, aby sme upozornili na Zuzu, aby sme ju mohli obdivovať. Typická sedliacka kráska. Asi dvadsaťročná. Všetko kypí na nej… Bujné formy prerážajú i cez pletenú blúzku. Hrubý vrkoč vyčnieva spod ručníka. Pery mäsité, červené a veľké sivé oči.)

BOTÁR: Reku, kde sú mať?

ZUZA: Chodili po dvore, prezerali, ale už prichádzajú do izby.

BOTÁR: Tak je dobre. Len nech dobre poprezerajú. Aby bolo všetko v poriadku.

ZUZA: Ale veď som ja už poprezerala všetko, aj im vravím, ale darmo, oni musia všetko sami. A radšej by si mali oddýchnuť.

BOTÁR: No, no, dobre už! Gazdiná musí byť všade a práce sme mali dosť. Teda, Zuza, ja idem s báči Paľom trochu k pánu notárovi. Aby ste vedeli. A potom —

ZUZA: A večerať nebudete?

BOTÁR: Nie, nechystajte nič. Tak, báči Paľo, poďme.

SEDLIAK (nájde si klobúk a pristúpi k dverám).

ZUZA (Botárovi): Apo, ale ak (tíško) — ak sa vám vydarí, tak mi dáte na nové šaty? I na ten hodvábny ručník, áno?

BOTÁR (usmeje sa): Ale si ty len šikovná! No, uvidíme, uvidíme! (Do ucha.) Ak Paľo predá celú zem, tak bude! No, neboj sa! (Usmievajúc sa, odíde so sedliakom.)

ZUZA (sama, prezerá sukne na vešiaku, vtom zavolá): Mama! (Otvorí dvere.) Mama, hybajte dnu!

ŽENA (vstupuje, ubiedená, ani nie stará, ale má výzor stareny).

ZUZA (pretriasa sukne na vešiaku): Pozrite, mama! Toto všetko nie je nič.

ŽENA: Ale kde je otec?

ZUZA: Odišli! Odišli aj s báči Paľom k notárovi. A neprídu ani na večeru. (Radostne.) Mama, už zas bude niečo! Ja som poznala po apovi. Ale keby ste vedeli, čo mi sľúbili!

ŽENA: Ach, tak mu ten Paľo naozaj predá? (Lamentuje.) Tak, tak — na to má peniaze. Zem. Ešte mu je nie dosť. Ach, a ja som ho tak prosila, tak zaprisahávala, aby ma odviezol k doktorovi na „mašinu“. Ale on, že vraj, čo si myslím, veď to stojí vyše dvoch tisícov, že takto, že toto. Ej, vidíš, dcéra moja, na to tvoj otec nemá peňazí.

ZUZA (detinsky): Ale mne sľúbili na nové šaty, aj hodvábny ručník! K Veľkej noci, mama!

ŽENA (úprimne): Tebe musí byť, tebe, pravdaže, tebe sa aj patrí, veď ja ti nezávidím. Nie, nie! Ty si len voľkaj, kým si mladá a zdravá. (Vzdychá.) Zuza, ja by som si už ľahla. Akosi mi je nie dnes dobre. Nie som ako treba. Ja neviem, čo mi je. (Sadne si.) Ach, aká som úbohá. (Prestávka, aby sa lepšie videl kontrast.) Veď som aj poprosila Judu, aby mi tie korienky priniesla. Ale vari zabudla. Povedz jej — nie, ja jej sama zajtra poviem.

ZUZA (úslužne): Ale, mama, ale veď ja jej ešte dnes môžem povedať.

ŽENA: Ach, nechaj len. Hneď je noc, kamže teraz pôjdeš? I zajtra je dosť času.

ZUZA: Ale prečo? Teraz na noc vám práve budú veľmi potrebné. Odídem k nej a —

ŽENA: Ach, dievka moja, nechoď ty tam. Juda je nie pre teba.

ZUZA (pozrie): Prečo nie?

ŽENA: Ja ti to nemôžem vysvetliť… To sú veci, o ktorých ťa len život poučí. A potom, aj jej otec je taký čudný.

ZUZA: Ale, mama, veď sú to naši susedia!

ŽENA: Nuž, pravda, susedia! (Zastená.) Len keby som mala už tie korienky!… (Odíde.)

ZUZA (díva sa za ňou. Nuž, teda tak! jedna rodina: otec, matka a ona a každý pošiel svojou stranou… Otec zháňa sa za zemou, matka chorľavá túži za korienkami a ona, Zuza — prehŕňa sa v šatách na vešiaku. Ach, akí sú títo traja rozdielni! Ale osud ich postavil pod jednu strechu. Zrazu počuť klopkanie na oblok. Zuza sa trhne a pristúpi k obloku): Kto je? — Ach, ty si, Judka! Počkaj, hneď ti otvorím.

ZUZA (odíde von a o chvíľu vstupuje s Judou. Tu musíme opísať Judu. Juda je jemná krásavica s čiernymi očami, v bohatom ráme — ale veľmi skromne oblečená. Tenká je a vysoká — len čo prekročí sedemnásť rokov…): Aká si ty dobrá, Juda, vidíš, mať práve spomínali akési korienky.

JUDA: Korienky som doniesla, otec mi ich dali, keď prišli z roboty. A kde sú mať?

ZUZA: Vidíš a mať — (trhne sa) mať sa potešia, že si ich doniesla. Už ich veľmi spomínali, keď išli spať. Ale ja im ešte dnes dám, aby videli, aká si ty dobrá. Ach, Juda, trápenie je to s nimi! Vždy a vždy len stonú, lamentujú, božekajú. Cez celú zimu, od rána do večera, na každom kroku! A teraz, keď ide jar, bude ešte horšie!

JUDA (bojazlivo, so zvláštnym prízvukom): Jar ide… Ach! (Sadne si a zadumá sa.)

ZUZA (pozrie): Juda, prečo —? Čo si si tak vzdychla?

JUDA: Neviem… (Násilne sa usmeje.) Len tak. Pozri, otec poslali tie korienky. Ony pomôžu tvojej matke. Môj otec lepšie sa rozumejú do liečenia ako nejaký doktor. (Podáva korienky.) Tieto korienky máš uvariť ešte dnes večer, tak ako mrkvu, a potom rozpusť žltý cukor a v ňom nech sa močia do rána. A potom po lyžičke tri razy cez deň.

ZUZA: Ach, Juda, ty rozprávaš ozaj ako nejaký doktor! Keby ťa mať počuli, aj by ti boli vďačná! Aj keby… (Zahľadí sa na Judu.) Ako ty to vieš? Vidíš, ja by som tak nevedela.

JUDA: Čo? Čo by si nevedela?

ZUZA: Ja by som to nemohla! Ja nepotrebujem lieky. Načo sú mi lieky?

JUDA: Ej, čože, aj môj otec hovoria: zdravý chorému neverí… Ty si zdravá, tebe nechýba nič. Ty —

ZUZA (chytro): Mne nič nechýba? To si ty myslíš!

JUDA: A čože by tebe chýbalo? Zuza, Zuza, ako môžeš tak rozprávať! Si zdravá a bohatá. (Ťažko.) A si pekná…

ZUZA (páči sa jej, usmeje sa, ale sa zadrží): Ach, to ty vravíš! To ty len tak.

JUDA: Vravia to aj iní. (Díva sa meravo na ňu.)

ZUZA (prirodzene): Ach, Juda… (Pozrie. Jej oči žiadajú vysvetlenie. Vystiera ruky.) Juda, kým zima sputnávala zem, kým ležali snehy na našich pažitiach, kým horela tvár od zimy, vari bolo skrehnuté i moje srdce. Bola som na svadbách, bola som na muzikách, bola som na tancoch… Ach, všetko to tu zaviazlo (udrie sa do pŕs), ale bolo skrehnuté, vieš. Ale teraz, teraz — sa už rozpúšťa, teraz všetko už blčí vo mne, teraz — ach!

JUDA (v neznámom rozochvení): Zuzka, čo ti je? (Vstane a pristúpi k nej.)

ZUZA: Ach, Juda, dokedy, dokedy?

JUDA: Čo ťa tak znepokojuje, Zuzka?

ZUZA: Ach, Juda, Juda, to sú muky…

JUDA (naivne): Zuzka, netráp sa. (Hladká ju.) Vidíš, ja ťa nerozumiem, a tak rada by som ti chcela pomôcť, Zuzka, nežalosti sa, prosím ťa, Zuzka!

ZUZA: No, či nevidíš, že nie som šťastná, že nie som zdravá! Aha, vidíš, ty si doniesla od svojho otca korienky pre moju chorľavú mať… Juda, daj mi úľavu, vylieč ma!

JUDA: Zuzka moja milá, utíš sa. (Chlácholí ju.) Čo by si sa ty — (Spamätá sa.) Ach, ty si možno aj zabudla? Zuzka, a či ty nevieš? Dnes večer sa končia priadky u Barborášov!! Zuzka —?

ZUZA: Dnes večer? (Pozrie studeno.) A čo tým chceš povedať?

JUDA (pomýlená): No, vieš, mohli by sme aspoň nakuknúť.

ZUZA (rozmýšľa, s určitosťou): Juda, vieš, čo? Pôjdeme —! (Snivo.) Pôjdeme do Barborášov… Juda, a šla by si? (Veselšie.) My dve? Do Barborášov!

JUDA (v pomykove, ale dôvodí): Videla som, keď sa schádzali. Tam je aj Mara Balážová, aj Anča, naša suseda. Išli i dve Malkové. A, hádam, prídu aj druhé.

ZUZA (vrúcne): Kto je tam ešte, Juda? Ty vieš, ty si videla, Juda?

JUDA: Ja? Ja neviem. — (Zapýri sa.) Mládencov som nevidela. (Prekára.) Ej, viem, ty by si len mládencov! Ale oni prídu istotne! Aj cigán Jovo je už tam.

ZUZA (bez pretvárky): Ach, Juda, či by som si rada zatancovať!

JUDA (premeria ju, akosi vyzývavo): Ach, veď ty môžeš! Bude tam i Mišo!

ZUZA (stŕpne, prudko dýcha, ale sa zadrží): Aj Mišo? Pf, Mišo, čo ma do toho, ktorý Mišo?! Ale ty, Juda, hádam vieš, ktorý Mišo tam bude.

JUDA (ospravedlňuje sa): Nuž, pravdaže, viem. Veď keby on tam nebol, ja by som bola i sama odišla.

ZUZA: Prečo nechceš ísť, keď je tam Mišo?

JUDA (pretvára sa, ale tým väčšmi sa prezrádza): Nechcem — ani neviem, prečo. Ale ja sa ho bojím. On má taký divný pohľad.

ZUZA (žiarlivo): On na teba pozerá! Veď prečo by nepozeral? A keď pozerá, čo je na tom? Ty môžeš sklopiť oči a —

JUDA (už sa celkom prezrádza): Ach, to neosoží! Ja zbadám jeho pohľad i keď mám oči sklopené.

ZUZA (pohŕdavo): Haha! Čo si ty myslíš, že sa on vtedy práve na teba díva? Ach, aká si ty!

JUDA (sa opravuje): Ja cítim jeho blízkosť i keď je ďaleko. Ani z pamäti mi nevychodí.

ZUZA (podráždene): Ach, ty ho ľúbiš, Juda! Pekného frajera si si našla, Juda. (Utišuje sa.) A čo? Dobre si urobila. (Vždy nežnejšie.) Ach, ty si šťastná, Juda! Takého mládenca niet v celej ulici a, hádam, ani v celej dedine. (Rezignovane.) Pekný pár to bude! Ach, Juda, on bude tvoj…! (Premáha sa.) Mišo bude tvoj —

JUDA (skromne): Kdeže by on chcel také chudobné dievča, ako som ja? Kdeže by on! Nie, nie. Veď on si môže vybrať. Jeho ľúbia i bohaté dievky. (Vypočítavo.) Vidíš, Zuza, ty by si si ho mohla okolo prsta okrútiť.

ZUZA: Prečo práve ja? Vari mi ho prepúšťaš? (Smeje sa.)

JUDA: Vy ste bohatí. Vy máte zem. Ó, koľko vy máte zeme! Keby si len zakývala! (Rezignovane.) Ja naňho ani pomyslieť nesmiem.

ZUZA (rozmýšľa): A bude aj on dnes u Barborášov?

JUDA: Istotne. A práve preto!

ZUZA: A práve preto — pôjdeme! (Voľne.) Ako sa to dobre trafilo: otec odišli k notárovi a na večeru neprídu, mať už spia — a my dve pôjdeme. Juda, pôjdeme sa zabávať. Veď aj tak sú to už posledné priadky. Jar sa už hlási, začnú sa už roboty a nebude čas na zábavku.

JUDA: Tak pôjdeme, Zuza? (Postupne sa rozohňujúc.) A hoci aj len trochu nakuknúť.

HLAS (zvonku): Hej, báči Ďuro, doma ste?

JUDA (sa strhne): To sú otec.

ZUZA (vychádzajúc von): Veď je otvorené, a či — (Vyjde.)

JUDA (hľadí k dverám).

ZUZA A KLINČOK (vstúpia).

KLINČOK: Dobrý — a hľa, Juda, ty si tu? Vidíš, ako som dobre utrafil. (Sadne si bokom.) Moje pekné vtáča nemohlo ma doma dočkať, ale ufrnglo už sem, hehe!

JUDA (nevrlo): Ale, apo, vy ste sa zase napili!

KLINČOK: A nuž, panebože, ak som sa aj napil, ale som sa neopil. Piť a múdrym byť — to je to hlavné! Len pomaly, dievka moja! S otcom len pekne, však ver, Zuza! Tak teda, čo som chcel povedať? — Aha, už viem! Kde sú otec?

ZUZA: Odišli k notárovi. Pre tú zem —

KLINČOK: Á — teraz už viem. Ej, pravdaže, im aj treba zem. Malá hŕbka pýta viac. Panebože, koľkože jej už majú?! No, bude jej už blízo sto jutár!

ZUZA: Ja som nerátala.

KLINČOK (pohŕdlivo): Všakver, ani ty, Juda moja, nerátala si našu zem? (Usmeje sa.) Lebo nemáme ani brázdy, haha! Hej, vidíš, ako je to, jeden si nevie vyrátať, koľko jej má, lebo má mnoho, a druhý nevie si vyrátať preto, lebo nemá nič, haha! A čo nás po tom! „Neoriem, nesejem, samo sa mi rodí…“

JUDA: Veď vy tak, apo. Ale gazda Botár potrebuje veľa zeme, keď má dievku na vydaj.

ZUZA: Ale, Juda!

KLINČOK: Hej, veď ja to viem! (Poškrabe sa za uchom.) Majú dievku na vydaj. Dnes to stojí peňazí, ako som počul. Dvadsať, tridsať a čo ja viem koľko tisíc len za veci! A potom ešte! Ach, (mávne rukou) čo ja viem! Ale dievke netreba nič. (Pozrie na Zuzu.) A čo treba Zuzke? Taká krásna dievka…! Eh, taká pracovitá dievka, tá je viac hodná ako všetky Botárove jutrá! Veď ja to ešte viem. A vedia to aj iní. Čo myslíš, Zuzka, jeden sa ma aj spytoval na teba. Či by vraj mohol zahryznúť.

JUDA (náhle): Ale, apo, čo to rozprávate!

KLINČOK: Nuž čo? Ej, veru pekný mládenec sa ma spytoval. Taký hodný. Nuž ale, pravda. Nie je to pre nás robota. Na to sú naše ženičky, nech si tie obíde, tie mu všetko urobia. (Zuze.) A kedy prídu otec?

ZUZA: Veru neviem, voľačo mi spomínali, že ani na večeru neprídu.

KLINČOK (sa spamätá): Áá, teraz už viem! Bude hostina u Brcku. Práve som bol trochu uňho, na jednom „malom“, ale veru tam pražia o dušu. A ja len tak zďaleka, že čo to bude. „Pre jedného gazdu“ — hm, už ja viem! Ale som sa nechcel zamiešať, lebo nevolaných hostí pod pec usádzajú. A potom, zajtra na svitaní treba nám ísť! Tak, veru, Zuza, to som prišiel otcovi povedať, že teda, ako zajtra na ráno, pôjdeme kopať tú studňu na vašej zemi.

ZUZA: Aby som im to povedala?

KLINČOK: Ach, veď sa oni rozpamätajú ráno, ak nebude veľký oldomáš… tam u Brcku! Áno, zajtra začneme kopať studňu… (Začne rozprávať, dievčence pozorne počúvajú.) To mi bude štyridsiata šiesta studňa a toľko mám i rokov. Panebože… Už vyše dvadsať rokov kopem studne. Ej, deti moje, nie je to len tak! Tu musíš vedieť, kde a ako. (Zajasá.) Kým prídeš na vodu…! A keď sa voda ukáže — ach, to je radosť!!! Taká žila, keď sa ukáže — huch, a potom to chŕli, chŕli… (Vzdychne si.) Spočiatku mútna, nečistá, žltastá, ale potom — keď si vymyje hniezdo, ej, potom už vyviera vždy čistejšia a čistejšia — až kým nie je ako slza. Hej, ale i mne potom idú slzy od radosti!! (Utiera si oči.) Ech, voda je život! Ale len, keď sa žila nájde. Ale potom, odkiaľ tá sila? Skade to bohatstvo? Tak ako i u človeka… Kým sa nenájde žila, nič a nič, ani sem, ani tam. Ale potom — keď sa žila nájde — — (dievčence zmeraveli) tam v hĺbke, tam je život!

(Zvláštna prestávka.)

JUDA (preruší tichosť): Ale apo, vy to len tak rozprávate. (Srší.) Z vás hovorí tá nešťastná pálenka. Inokedy neviete ani slova prehovoriť. A hľa, teraz ako ste sa rozkrákorili!

KLINČOK (pozrie): Ja už nepoviem ani slova. Dievka moja, rob si ako chceš. Ja teda ti už nebudem nič vravieť. (Bolestne.) Ó, prečo ma tá zem nezahrabala…

ZUZA (chlácholí): Ale, báči, dobrý báči Jano, nože nežalostite. Veď to Juda len tak povedala. Čože sa ona rozumie do vašich vecí?

KLINČOK (pozrie vyjavene): Zuzka, ako to ty pekne rozprávaš. Ale tá moja Juda, ona sa do toho ani nerozumie. A len uráža vlastného otca.

ZUZA: No, upokojte sa, báči Jano.

KLINČOK: Ona to nemôže ani rozumieť. Lebo — — lebo — (stíši sa) — u nej sa ešte nenašla žila… Hej, dievka moja, tak je to. (Zasa v rozprávajúcom tóne.) Kým nenájdeš žilu, len kop, kop, hlbšie a hlbšie — a vody niet. Ako i kedysi na hornom konci, tam u Turanov. Kopali sme štyri a pol siahy — a kde nič, tu nič! Už, reku, necháme tak. Niet žily — a dosť. Ale človeka len voľačo ťahá, ťahá dolu, dolu… Tak i my. Bude, bude…! Keď tu — ešte polsiahy a — žila! Ach, to bola voda! Kým ešte nerobili tie čudesné studne, artézske — pol dediny nosievalo vodu od Turanov. To bola zdravá voda! (Vzdychne.) Ej, ak sa nám tak zajtra pošťastí žilu nájsť…! Ach… (Vstane.) Tak, Zuza, ja vari nedočkám otca. A ty im povedz, že som tu bol. Veď sa ráno ešte ohlásim. (Pozrie na Judu.) Poď, Juda, ideme domov.

ZUZA: Nie, nie, báči Jano, nech Juda ostane tu! — Juda, počkaj, máš kedy! Prosím vás, báči Jano, nechajte Judu, my máme robotu, veľmi vážnu robotu ešte máme!

KLINČOK (sa usmeje): Hej, vaša robota…! No, čože, mladé ste, veď sa vám patrí spolu… Ja vám nechcem zavadzať. Idem teda sám, lebo som ustatý. A zajtra ma čaká práca. Ehé, zajtra budem žilu hľadať…! Daj bože šťastia! (Odíde.)

ZUZA (za ním): Zbohom, báči Jano —! (Náhle sa obráti k ]ude.) Juda, sladká Juda, čo vravel tvoj otec?

JUDA: Môj otec? Veď si počula. Vravel o — svojom remesle. Vravel o kopaní studne. (Spamätá sa.) Ach, vravel o akejsi novine.

ZUZA: Ale či je to pravda?

JUDA (bolestne): Ty nevieš, kto je ten pekný mládenec, čo sa na teba toľko vypytuje? (Ticho.) To je Mišo.

ZUZA (zakrýva radostné rozčúlenie): Ktorý Mišo?

JUDA: Mišo. Ten tvoj Mišo. Mišo Topoľských.

ZUZA (sa pretvaruje, ale je dotknutá do srdca): Mišo Topoľských? A čo ten chce? Prečo vravíš, môj Mišo? Veď ja viem a všetci vedia, že on za tebou chodieva.

JUDA: Za mnou? (Rezko.) Ó, to nie je pravda. (Tichšie.) To nemôže byť pravda. (Bolestne.) Veď ja som chudobná dievka, čože by on pri mne hľadal? Ja nemám zeme ako ty!

ZUZA (vzplanie): Zem…! Prekliata zem! Čo mi spomínaš vždy tú zem? Tu som ja! Ak mňa chce — tu som! (Vypne sa hrdo.) Načo mi zem? Ja som tu!!

JUDA (zahľadí sa na impozantnú postavu Zuzinu a nechtiac porovnáva. Dobre, myslí si, ak ty nemáš zeme — nemám ju ani ja, — tak sme rovné!! Ak si ty myslíš Miša získať i bez bohatstva — oj, vtedy sa už môžem s tebou pustiť do boja. Sebavedome): Mišo bol u mňa, on chodieva pod oblok, možno, že je už i teraz tam. Ja viem, že on príde.

ZUZA: Ach, teda tak. Juda, ty si ho i dnes volala? Ty pôjdeš dnes do Barborášov na priadky, pôjdeš? Viem, prečo. Lebo si sa s Mišom už dohovorila!!

JUDA (popúšťa): Ale len, ak ty pôjdeš, Zuza. Aj Mišovi som tak povedala.

ZUZA (strnie): Tak ste sa jednako dohovorili.

JUDA: Ja sa sama bojím. A otec nesmú vedieť. Ale videla som, že boli trochu napitý, ľahnú si — a potom sa už opovážim.

ZUZA: Ináč by si nešla?

JUDA: Veru nie! Oni dávajú veľký pozor na mňa — ako na dieťa — a predsa trochu inakšie ako na dieťa… Raz sa tak zahľadeli na mňa a povedali: Krásna si, dievka moja, krásna.

ZUZA: Ach, to boli iste opitý.

JUDA (trhne sa): Ach, nie! Keď sa opijú, tak všeličo natárajú a vtedy môžem robiť, čo chcem!

ZUZA (pozrie na ňu závistlivo): Ach, Juda, ty si šťastná… Juda, Juda, (radostne) a pôjdeme už? Ani mňa by otec nepustili, ale dnes sa nevrátia tak skoro domov. A mať sú radi, že im nezavadziam. Juda, pôjdeme?

JUDA: Veď sa už zotmelo. (Pozrie cez oblok.) Ach, už je tma!

ZUZA: Zapálim svetlo. (Zapaľuje elektrické svetlo.) Vidíš, hneď je veselšie.

JUDA: Naozaj! Lebo ja sa bojím keď je tma. Ej, ako vám dobre, že máte elektriku! Ľahko vám! Aj my by sme chceli. Ale nemôžeme. Pýtajú osemsto dvadsať dinárov za dve lampy. A kde my vezmeme osemsto dvadsať dinárov!

ZUZA: Ach, čo je to osemsto dvadsať dinárov? Sotva jeden pekný ručník kúpiš za tie peniaze. Taký so strapcami. Ja ich mám vari päť.

JUDA (závistlivo): Tebe je ľahko. Vy môžete! Ty máš všetkého dosť!

ZUZA: Ó, moja drahá, to si ty len myslíš! To sa ti len tak zdá. Treba mi ešte veľa, ak sa budem na jeseň vydávať. (Pozrie na Judu.) Počula si, Juda, že keď sa Mara Kričková vydávala, tak len u stolára vyplatili šesťtisíc osemsto dinárov.

JUDA (skoro s plačom): A ja nemám nič. Ó, bože, keď si pomyslím, tak by som sa rozplakala… Akože to bude so mnou? Dnes treba najchudobnejšej dievke aspoň desať tisíc, keď sa vydáva. A kde ja vezmem desať tisíc?

ZUZA: A čože, už ťa pýtajú? (Smeje sa.) Alebo ty už tak pachtíš za výdajom? Ledva si prešla na sedemnásty — a už by si sa chcela vydávať? Nuž a ja? Tejto jesene skončím dvadsať — aha, Juda! Čo ty budeš robiť potom? (Úprimne.) Ej, Juda, ťažko je to, ťažko…

JUDA: Čo je tebe ťažko? Máš všetko, čo ti len srdce zažiada. A keď by si zakývala prstom, máš na každý jedného… Taká dievka, ako ty! Taká bohatá dievka!

ZUZA: Ach, prestaň mi už raz s tým bohatstvom! Čo ja mám z toho bohatstva? (Vrúcne.) Tu, vidíš, tu vnútri vrie… (Zatvorí oči a šepce.) Tu sa čosi búri… a — (tichúčko) čosi požaduje.

JUDA (nerozumie): Zuza, Zuza, čo je to? Ako je to? Čo ťa znepokojuje?

ZUZA (zahľadí sa, vraví bez efektu. Ale neskoršie prichádza vždy viac a viac ohňa, tak, že sa Juda naľaká): Čo ma znepokojuje? Ach, Juda, teraz to prichádza! Teraz. — — Teraz, keď zlomená zima prešla a jar sa hlási. Teraz, keď spod vlhkého snehu čochvíľa vykuknú skromné fialky… Teraz, keď čosi hučí v povetrí — neznáme a sladké… Teraz to prichádza… A keď ležím na lôžku v bezsenných nociach a čelo horí, horia ústa, horí celé telo a srdce bije nepokojne — — a potom nad ránom príde spánok, ťažký — ale sny sa vinú prekrásne, len preto, aby sa stratili… Ach, Juda, to sú muky, to sú strašné muky!

JUDA: Ale prečo, prečo?

ZUZA: Hej, keby som ja vedela! Ale ja cítim, že je to tak!

JUDA: Až ma zima prechodí, keď tak rozprávaš. Ja som to ešte nikdy neskúsila.

ZUZA: Ó, šťastná si, kým to nepoznáš. Ale je to, Juda, i tak krásne. Počkaj, keď ťa raz schytí, keď ťa raz zatočí, potom uvidíš!

JUDA: Dobre, ale ako to možno odstrániť? Kto má liek od toho?

ZUZA (sa rozosmeje): Hej, Juda, korienky by si chcela? Korienky so žltým cukrom? (Smeje sa.) Kde je vraj liek?

(Klopanie na oblok.)

ZUZA (sa trhne): Kto je to? Kto búcha?

JUDA (učupí sa ku skrini): Neotváraj, Zuza, neotváraj!

ZUZA (pri obloku): Kto je? (Načúva. Odvráti sa k Jude.) Mišo.

JUDA: Čo tu chce? Nepúšťaj ho! Ja sa bojím.

ZUZA (vydýchne; chladno): Mišo Topoľských pod oblokom! Prináša liek, Juda. (K obloku.) Kdeže, Mišo, kdeže? (Načúva.) Ach, pravdaže, je tu! Tu je Juda!

JUDA (strápene): Jaj, nevrav, prosím ťa! Ja sa schovám, ja sa prepadnem.

ZUZA (neobzrie sa, ale ďalej sa zhovára): Tak, do Barborášov? (Smeje sa.) A my sme ani nevedeli! Choď sám, my prídeme. Tam nás dočkaj! Ale áno, áno. Istotne! (Odstúpi od obloka.) Juda, ideme!

JUDA: Ach, Zuzka, ja neviem, čo mi je. Tak mi je divne, ako nikdy. (Chytá si hruď.) Ja neviem. Vari, čo by som šla domov.

ZUZA (pozrie na ňu skúmavým pohľadom): Juda, Juda! (Skríkne.) Teba to chytá, Juda —!

JUDA (pozrie nechápavo, ale oči jej blyštia): Čo ma chytá —?

ZUZA: Juda, či cítiš teraz?

JUDA (pozrie, tvár jej vzbĺkne a akoby chápala): Poďme, Zuza.

ZUZA (premeria ju): Poďme do Barborášov! Poďme po liek, Mišo nás čaká!