ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Javisko ako v prvom dejstve. Koniec leta.

BOTÁR (sám. Sedí pri stole a počíta peniaze. Z času na čas sa bojazlivo obzrie a prikrýva peniaze obrusom, načúva a potom počíta ďalej. Skladá ich do kôp. Vidno, ako ho tá práca teší, ale zároveň vidno, ako sa bojí, aby ho nikto nemýlil. Ale vtom).

ŽENA (zvonku, slabým hlasom volá): Otvor, Ďuro!

BOTÁR (vstane a prikryje peniaze): Počkaj! Čo chceš?

ŽENA (ako hore): Prosím ťa, otvor!

BOTÁR: Mám robotu! Počkaj! (Opatrne prikryje peniaze obrusom a urovnáva.) Čo ma trápiš? (Pristúpi k dverám a otvára.)

ŽENA (vstúpi): Ach, Ďuro, Ďuro, ja to ďalej už nemôžem trpieť, chorá som.

BOTÁR: A čože ja môžem? Chorá si! Ja ani nemám kedy byť chorý. A ty sa stále mazneš. A stále ma obťažuješ s tou svojou chorobou. Celé leto si prestonala.

ŽENA: No, veď to práve! (Sadne si.) Ach, bože, kedy ma vyslobodíš? (Prestávka.)

BOTÁR (nervózny, už by sa jej chcel striasť a preto): No, veď zaveziem ťa k doktorovi, len kým toto dám do poriadku.

ŽENA: Ach, veď si mi už dávno sľúbil, že ma zavezieš k doktorovi. Lebo musím ísť k doktorovi.

BOTÁR: No, dobre, dobre! Čo som sľúbil, to aj splním. Ale si len nedočkavá! Pomaly, žena moja! Ty máš svoje trápenie, vidím ja to a verím ti, ale i ja mám svoje. Vieš ty, že mi treba ešte štyridsaťdva tisíc dinárov? Ach, ja úbohý človek, kde ja vezmem štyridsaťdva tisíc dinárov!

ŽENA (zalomí rukami): Ach, panebože, na čo sú ti zasa peniaze? Štyridsaťdva tisíc dinárov! Čo si si zaumienil?

BOTÁR: Čo som si zaumienil?

ŽENA: Ty chceš kúpiť zem, viem. Či jej nemáš dosť? Žito si dobre predal, za chmeľ ti núkajú po osem tisíc, kukurice máš ešte plné sýpky.

BOTÁR (ticho): Všetko je to málo…

ŽENA (naľakane): Tebe je to málo? A mne nechceš pomôcť?

BOTÁR: Nechcem — nechcem — aké sú to slová? Nemôžem! Keby si bola včera pýtala, možno, že by som bol dal. Ale dnes som vyrátal. (Trasľavo.) Málo, málo je! Ešte štyridsaťdva tisíc dinárov si musím požičať.

ŽENA (skríkne): Panebože, Ďuro, čo zamýšľaš? Načo budeš požičiavať? Pri toľkej hojnosti, pri toľkom…

BOTÁR: Ticho! Veď ich nechcem premrhať, veď ich nechcem podriapať, veď… (pozrie, vizionársky) chcem nadobudnúť, — kupujem zem… (chorobne) zem… (Utišuje sa.) Mladý Bzovský odchádza do Argentíny.

ŽENA (nechápe): Ktorý? Tomášov syn?

BOTÁR (smeje sa): Ej, veru Tomášov syn! Čo myslíš! Bzovský! Kedysi som bol u jeho deda nádenníkom. Bzovských „zadruga“ prvá voľakedy v Pazove! Tým ležalo kedysi dvadsať-tridsať jutár úhorom! Osem koní držiavali, kráv mali po dvadsať a oviec ani nevedeli koľko! A ja som robieval u nich! Žena, či ty to rozumieš? Bzovského zem odkúpim!

ŽENA: Ale ako to? Prečo by mladý Bzovský šiel do Argentíny? Veď mu ešte ostalo zeme!

BOTÁR: Ej, áno, ostalo mu! Dvanásť jutár. Ale je zadĺžený vyše práva. A interesy ho jedia a zjedia. A preto odchádza. Včera som sa s ním stretol. „Ej, báči Botár,“ hovorí mi, „či by ste nekúpili moju zem?“ A do mňa ako by bol hrom udrel! Žena, vieš ty, aká je to krásna zem? (Až chorobne.) To je zlato! Tam nie sú ani bažiny, ani nie je ďaleko — tu hneď za Lúkami. Hej, ale Bzovský potrebuje v hotovosti! Tu treba hneď peniaze zložiť! A kto sa pustí do toho? (Hrdo.) Kto? „Len gazda Botár to môže!“ Veru tak! Preto on i odpredáva, lebo chce mať hotové peniaze… (Ticho.) Ale preto i lacnejšie! Len ticho! Ja som si to všetko vyrátal a vidím, že potrebujem ešte štyridsaťdva tisíc dinárov. Do soboty mi počká s odpoveďou. (Nervózne.) Do soboty musím mať všetko hotové. A preto — ani grajciar na iné! Do soboty mu dám odpoveď. A preto — pokoj! Nežiadaj odo mňa nič! A v sobotu budem mať o dvanásť jutár viacej! (Blažene.) Ach, zem, zem!

ŽENA (rezignovane): Do soboty… Áno, do soboty môžem i zahynúť! Do soboty môžem byť pod zemou!

BOTÁR (chce sa rozčúliť, ale sa mierni): Ale, žena, žena, nemazni sa už! No, že vraj budeš v zemi! Nuž, veď raz budeme všetci v zemi… (Akoby nábožne.) „Musíme, všickni zemříti…“

ŽENA: Ach, Ďuro, Ďuro, ty mi to nespomínaj! Ty nie! Ale že nechceš na mňa nič obetovať, to ma bolí. Veď len nech ma doktor prezrie na „mašine“, nech mi povie, čo mi je a potom už ako pánboh dá. Nebudem ťa viac omŕzať.

BOTÁR (už nanajvýš podráždený): No, už dobre! Čo chceš teda, čo by si žiadala?

ŽENA: Vraveli mi, že to stojí okolo osemsto dinárov.

BOTÁR (zhíkne): Ach, pre pánaboha! Osemsto dinárov! Vidíš, „daj a daj!“ Osemsto dinárov len tak vyhodiť? Žena božia, ale čo si ty myslíš? (Akoby súcitne.) Veď keby ti to ozaj pomohlo, ja nedbám, vďačne by som obetoval i viac.

ŽENA (s nádejou): Chcem probovať aspoň raz. Aj Topoľská bola tam. Vieš, aká bola biedna. A doktor jej pomohol.

BOTÁR: Ach, čo pomohol? Doktori pomôžu človeku len očistiť od peňazí — ale ináč je všetko v božej ruke. Nie, nie, ja ti teraz nemôžem dať, teraz nijako! Neskoršie, na jeseň, keď všetko dám do poriadku; nuž potom uvidím!

ŽENA (pozrie studeným pohľadom na neho a odchádza): Potom… (vzdychne) potom… (mávne rukou a odíde).

BOTÁR (chce ju zastaviť, ale sa zháči. Teší sa, že to tak prešlo… Vtom sa spamätá a skríkne za Ženou): A Zuzu mi pošli! (Pristúpi zasa k stolu, skladá peniaze, opatrne ich prikryje obrusom a čaká. Vstupuje Zuza). No, kde si? Aj tebe mám vyčítať kapitolu!

ZUZA (hrdo): Tu som, čo ste ma volali?

BOTÁR: Áno. Počuj, Zuza (sadne si k stolu a zavalí sa rukami na našuchorený obrus). To, čo som ti včera večer vravel, vieš?

ZUZA (vie, o čom bola reč): Čo ste vraveli? A čo ja viem! (Trucovito.) Neviem.

BOTÁR (tíši sa): Vieš ty! O tých tvojich „chrobákoch“, čo ich máš v hlave. O tom tvojom vydaji. (Prísne.) Aby si si to z hlavy vyhodila! Aby si teraz na to ani nemyslela, vieš!

ZUZA (zháči sa): Ale, apo!

BOTÁR (rozhodne): Dosť! To mi viac nespomínaj ani ty, ani mať. Tej jesene ťa nevydám.

ZUZA (zadivená): Ale, apo, veď som vám ja ani nespomínala. Veď ja!

BOTÁR: Veď to práve! V dome nepočujem o tom ani slova, ale v celej dedine to hučí.

ZUZA (neisto): A mať vám spomínali?

BOTÁR (mávne rukou): Ach, mať —! Tá mi iné spomínala.

ZUZA (osmeľuje sa): No, veď to je! S vami sa človek ani nemôže zhovárať o tých veciach. (Bolestne.) Vy sa nestaráte o nás! Nikdy ste sa ma ani neopytovali.

BOTÁR (podráždene): Veď to, veď to! Ale mne už včera brnkli popod nos dobrí ľudia, že vraj vydávam dcéru. A už aj vedia, aká to bohatá nevesta bude. Že vraj tú zem, čo som kúpil na jar, tie štyri aj pol jutra, to vraj prepíšem budúcemu zaťovi a čo ja viem ešte čo!

ZUZA: Ale, apo, kto vám to povedal?

BOTÁR: Ja som to počul — a dosť! Ale ja ti vravím — s tým teraz nezačínaj! Ja nemám peňazí, aby som ťa na jeseň vydával. (Neprirodzene.) A keď sa bude Botárova dievka vydávať, nech sa čuduje celá Pazova! (Prirodzene.) Vieš ty, čo dnes treba pri vydaji? Hej, hej, keď sa tvoja mať vydávali za mňa, mali vari pätnásť zlatých na hŕbe! Ale dnes — to ide na tisíce!

ZUZA (nežne): Ale, apo, vám je teraz ľahšie mať tisíce, ako vtedy mojej matke pätnásť zlatých. (Túli sa.) Otec, ja myslím, že vy toľko ešte budete mať, aby ste ma mohli vydať. Viete, ak sa vám chmeľ zasa tak podarí…

BOTÁR: Už ani reči. A, na to ty cieliš? Chmeľ? Haha! Ledva že sme ho obrali a ty by si ho už odpredala? To by som ja pekne gazdoval! Kým nemáš ceny — nič nie je tvoje a keď i predáš — potom obráť peniaz na múdrejšie veci. Ej, keby som sa ja nebol toho držal, už by sme boli dávno aj my niekde v Argentíne!

ZUZA (trucovito): A čo? Aj tam žijú ľudia. A možno, že sú šťastnejší ako my.

BOTÁR (žičlivo): No, a čo by si chcela? Čo ti tu chýba?

ZUZA (reálne a spurne): Chcem sa vydať, to je všetko!

BOTÁR: Ale, dievka moja, pravdaže! Ja ti nebránim, bože chráň! Viem, že si dorástla, že si už dievka na mieste a že sa ti patrí, aby si prišla pod čepiec, ale…

ZUZA (hrubo): No, tak, keď viete, čo ma zdržiavate? Urobím ako Juda, a potom?

BOTÁR (pozrie. Zrazu nastáva v ňom obrat… On sa začne zaujímať i o svojich): Juda? Ktorá Juda? (Oči otvára.) Juda Klinčoková? (So vzrastajúcim strachom a „otcovskou“ starostlivosťou.) Úbohý otec, úbohý otec… A ty sa chceš jej prirovnávať? Ty — urobíš — ako Juda — hach —!? Zuza, Zuza, čo si to povedala? Čo si to vyslovila?

ZUZA: No, čože je zrazu? Ako ste sa naľakali! Doteraz ste sa o mňa nestarali. Mohla som i horšie urobiť ako Juda!

BOTÁR (skríkne): Zuza! Čuš —! (Ide k nej. Trhne sa, potom si sadne.) Veď ja konečne ani nehovorím, že by si ty… (Pozrie.) Poď sem, Zuzka, poď k otcovi!

ZUZA (pomaly, akosi nevoľky ide k nemu).

BOTÁR (hladká ju po hlave): Veď si ty moja dobrá dcéra. Hospodin nech ťa chráni od všetkého zlého! Vidíš, o chudere Jude povráva sa všeličo. Neviem, možno je i na veci niečo. (Vzpriamuje sa.) Ale ty si Botárova dcéra, vieš. Ty nie si hocijaká nádenníčka, ktorá by sa prvému hodila do náručia. (Už zasa vo svojom elemente.) Ej, vidíš, tvoj apko stará sa o teba. (Dobromyseľne kýva prstom.) Tvoj apko ti chystá dobrý základ. Aby si bola prvá a — hľadaná. Aby si bola vzácna! Aby sa mládenci trhali o teba! Vidíš, Zuzka, teraz sa mi pritrafila taká príležitosť, že ju nesmiem premeškať.

ZUZA (počúvala otca so vzrastajúcim záujmom. Ale vysloví mechanicky): Vy chcete zasa kúpiť zem?

BOTÁR (starý zbožňovateľ zeme): Áno, veru, zem! Bzovský ide do Argentíny a ponúkol mi zem. Krásna je ako dlaň. A blízko. Dvanásť jutár v jednom kuse. Vieš ty, čo je to?! A preto, len sa utíš a buď trpezlivá. Musíme sa aspoň do jari utiahnuť. Veď aj mať by potrebovali na doktora, ale teraz nemožno, nemožno.

ZUZA (po zdanlivom upokojení vzkypí): A vy nechcete dať materi na liečenie? (Pozrie prenikavo na otca.)

BOTÁR: Áno, nech aj ona strpí. Len nateraz.

ZUZA (díva sa uprene): Tak ani matke na liečenie nie? Otec…!

BOTÁR (tíši ju): No, no, dobre bude. Ešte len tých dvanásť jutár.

ZUZA: A potom? (Zronene a bolestne.) Ach, nikdy, nikdy vám nebude dosť! Vám nikdy! (Odchádza.)

BOTÁR (pozrie): Zuza!

ZUZA (náhle vyjde).

BOTÁR (díva sa za ňou a mávne rukou. Potom pribehne k stolu a pritíska obrus na peniazoch).

KLINČOK (vstupuje): Tak dobrý večer, gazda. Ej, dobre, že som vás zastihol doma.

BOTÁR (nevrlo): No, no, čo by ste chceli? Čo máte zasa?

KLINČOK: A, čo mám? (Okúňa sa.) Veď keby som mal, ja by som neprosil. (Škrabe sa za uchom.) Čo mám? Nemám nič! Nuž darmo: jeden má priveľa a druhý, ani čo je pod necht! Druhí majú len starosti a starosti.

BOTÁR: Hojhoj! To vy už, ako že ja nemám starostí?

KLINČOK: Nuž, pravdaže, ale vaše starosti a moje — to je veľký rozdiel. (Krúti klobúk v rukách.) Tak teda, gazda, myslím, že ste sa doteraz vo mne nesklamali, robil som vám všetko hádam po vôli a či by ste mi reku nevypomohli.

BOTÁR: Ej veru, majster, zle ste natrafili! Oprávačky musia do jari čakať a na nové teraz ani pomyslieť!

KLINČOK (pozrie sklamane): Teda nič? Ale ja som myslel, či by ste mi nemohli (ťažko) trochu vypomôcť…

BOTÁR (otvorí oči): Vypomôcť? Ale ja?

KLINČOK (s maličkou nádejou): Veď by ste to ani nezbadali. Takú malú pôžičku. Alebo preddavok. Ja by som vám to statočne odrobil.

BOTÁR: Ale, človeče, čo sa vám zdá? Či som pekne, poriadne nevyplatil za studňu? Či som vám nedal zarobiť na sýpkach tej jari? Či ste si nezarobili žita u mňa pri mlátení na celý rok? Čo chcete ešte?

KLINČOK: Ach, pravdaže, veď vám ja za to pekne ďakujem. Ale či som to všetko statočne nezarobil? (Trochu sa ohlási spurnosť.) Veď ste mi to nedarovali!

BOTÁR (pozrie): No a čo? Teraz by ste hádam chceli, aby som vám daroval? Nejakú odmenu chcete, a či… (cez zuby) almužnu?

KLINČOK (trhne sa): Nežiadam milosť, mám zdravé ruky. Len také — priateľstvo, (bôľne) keď som už upadol do takej biedy, (trhano) do takého nešťastia. Ja myslím, že doteraz ste boli s mojou robotou spokojný a že mi nemôžete v ničom zazlievať. (Úzkostlivo.) Ale teraz vás prosím, pomôžte mi! Pomôžte mi v trápení, do ktorého som upadol.

BOTÁR (studeno): A čo myslíte, že ja nemám ťažkostí? Hojhoj! Divné, že ste sa práve dnes všetci tak zlietli. Ako by ste sa všetci boli dohovorili. Len do mňa, do mňa!

KLINČOK (nechápe): Kto sa dohovoril? Veď ja neviem.

BOTÁR (mávne rukou): Ach, nevravte! (Náhle.) No, dobre teda, Čo by ste chceli odo mňa?

KLINČOK: Ach, panebože, veď ja by som nič nepotreboval. (Ťahavo.) Ale v dome mám trápenie! (Ťažko.) Tak sa stalo, čo ja viem — Judu, moju dievku, musím vydať… Ach, bože, ani neviem, ako vám povedať — ona sa musí vydať, a na to mi treba peňazí.

BOTÁR (usmeje sa): Ej, tak aj vy? No, to si môžeme ruku podať. Tak sme rovnakí. Vidíte, to isté, čo vás trápi, trápi i mňa. Dievky nám dorástli, chcú sa vydať. Ale ja som odsekol… Nie — a dosť! Aj vy tak urobte. Čože, vaša Juda by sa chcela už vydávať? No, to by bolo! Musí ona otcovi ešte veľa pomáhať! Môže ešte čakať.

KLINČOK (smutne): Veď tak by malo byť! Ale, gazda, (obzrie sa) u nás je zle! Juda sa musí vydať, a to čím skôr!

BOTÁR (pozrie): A to už prečo?

KLINČOK (pozrie naňho a až sa bojí vysloviť): Ach, nuž čo? Mladá, neskúsená — nuž viete, ako je to. (Ťažko.) Pochybila.

BOTÁR (s citom, čo nie je jeho zvykom): Pochybila? Panebože! A vy ste sa dozvedeli, vy to viete?

KLINČOK (temne): Teraz už viem.

BOTÁR (ľahostajne): Tak, tak! Hm, hm! To je veru smutné. Ľutujem vás veru. Áno, ľutujem vás.

KLINČOK: Nuž teda, keby ste boli taký dobrý a vypomohli mi nejakým tým grošom, aby som ju mohol vychystať. (S odtienkom nádeje.) Potom by sa to všetko dalo do poriadku. On už písal z vojenčiny, že príde na jeseň domov a bolo by všetko dobre. (Srdečne a citne.) Gazda, aby ma nezastihla tá hanba.

BOTÁR (rozmýšľal — a potom akosi súcitne): Ach, nuž, drahý môj Janko, vidíte, že rozumiem vášmu trápeniu, aj mi je ľúto — nuž ale ja vám teraz pomôcť nemôžem. Ja nemám… Sám potrebujem ešte.

KLINČOK: Vy že nemáte? Vy, gazda? (Premôže ho sklamanie.) Ach, bože môj, bože môj…

BOTÁR: Veru nemám. Keby ste vedeli, že si sám musím požičať asi päťdesiat tisíc, tak by ste uznali.

KLINČOK (pomaly chápe): Vy zasa kupujete zem? Ach, pravdaže, teraz rozumiem! Vám ešte nie je dosť! Vy ešte potrebujete zeme… (Klesne.) Ale mne by boli potrebné peniaze, aby som ratoval svoju dcéru, aby som ju ra-to-val… Od hanby, od posmechu, od zahynutia!

BOTÁR: Ale, veď si to neberte tak k srdcu. Také prípady boli a budú a svet čochvíľa na to zabudne.

KLINČOK (pozrie naňho a dvíha plecia): Také prípady boli a budú…? Ale keď sú ďaleko od nás, keď sa nás netýkajú, pravda? Ale keď nám zaklopú u susedov, keď nám zaklopú na naše vlastné dvere, vtedy…

BOTÁR (díva sa naňho): A čože chcete tým povedať? Komu vy chcete teraz poučenie dávať? (Surovo.) Mali ste si na svoju dcéru pozor dávať — alebo, teraz trpte s ňou!

KLINČOK (chcel by prudko, ale veď prišiel prosiť): Vidíte, gazda, ja by som vám to všetko statočne odrobil. Vaše hospodárstvo je veľké, u vás sa vždy nájde robota a potom…

BOTÁR (vpadne): Pravdaže, u mňa roboty vždy dosť. (Ako by mu bolo niečo prišlo na rozum.) Bolo by roboty, bolo by. (Zadíva sa.)

KLINČOK: No, či vidíte! A mňa poznáte, že sa môžem do každej roboty chytiť. (Nadšene.) Veď by som vám robil ako stroj. Až boh dá, potom by i Mišo pomáhal. (Temer radostne.) Ó, to by šlo! (Úpenlivo, celou dušou.) Gazda, báči Ďuro, ach, pomôžte mi v tomto trápení!

BOTÁR: Ja vám dať nemôžem.

KLINČOK (smutne): Nemôžete? A to by bola len maličkosť pre vás!

BOTÁR: Ale, človeče, choďte do banky a tam si požičajte. Na to sú banky.

KLINČOK: Do banky? Ja do banky? Čože mi tam dajú? Na čo? Na tú moju chalupu? Ej, v banke si nemôže chudobný človek pomôcť. Tam daj kolky, daj žirantov, daj sa intabulovať a čo ja viem.

BOTÁR (zastane; pozrie naňho): Počkajte! Koľko by ste potrebovali?

KLINČOK (pozrie ako na zjavenie): Koľko by som potreboval? Nuž, ja veru neviem, koľko dnes treba. Hádam asi päť tisícok.

BOTÁR (díval sa dlho naňho, predošlá myšlienka mu ožíva): A či by ste mi nechceli predať váš dom?

KLINČOK (nerozumie): Dom? Predať? Moju chalupu, moje prístrešie? (Bolestne.) A čo by som si potom začal, čo by som už potom?!

BOTÁR: No, veď ja to len tak vám pripomínam. Máte tam vari pod domom asi štyristo kvadrátov. Nuž, ak by ste chceli, ja vás nenahováram. Vidíte, môj dvor je už i tak preplnený a mal by som stavať sušiareň.

KLINČOK (vyvalí oči): Sušiareň? Su…?

BOTÁR: Ale tu ma nahovárajú obchodníci, aby som postavil sušiareň na chmeľ. Nuž, pravda, mal by som. (Nehľadí na Klinčoka, ale ráta v hlave a mrmle čísla.)

KLINČOK: Veď hádam nechcete sa rozšíriť i v mojej chalupe?

BOTÁR (nepočúval; rozhodne): Tak viete čo? Vy musíte dievku vydať a potrebujete peniaze. Dám vám hneď štyritisíc a urobím intabuláciu na váš dom. Choďte k notárovi, nech porobí potrebné spisy a potom.

KLINČOK: K notárovi? (Úzkostlivo.) Nuž, ale ja k notárovi? Ach, bože môj, čo si len počnem?

BOTÁR: Ako chcete — ináč vám nemôžem dať peniaze.

KLINČOK (nerozhodne): Ale ja mám ísť k notárovi? Čože, veď notár bude pýtať za kontrakty. (Láme sa.) Notárovi treba platiť!

BOTÁR: Ale, človeče, veď vám nasypem peňazí a zaplatím aj notára!

KLINČOK: Ale čo ja mám robiť? (Nerozhodný, ale sa chystá odísť.)

BOTÁR: Počkajte, teda! Pôjdem i ja s vami. A hneď sa aj dohovoríme o cene. Poďte, poďte!

DVAJA (vstúpia).

PRVÝ: Pán gazda, prišli sme zbierať na siroty. (Podáva knižku.)

BOTÁR: Pre koho? Pre siroty?

PRVÝ: Pre naše siroty, slovenské.

BOTÁR: Hojhoj! Koľkože takých sirôt jest! A kde by som ja mohol všetkým pomôcť. Nemám, nemôžem!

PRVÝ: Vy že by ste nemali? Ej, gazda, nieže tak! My len žiadame malý darček pre našu chudobu, pánboh vám to vynahradí. Siroty vás prosia.

BOTÁR: Hej, veď siroty! Aj ja som bol kedysi sirota, ale nikto sa o mňa nestaral. Aká to móda teraz? Siroty? Vidíte, ja som nepýtal od nikoho. Ale tieto ruky mi pomohli!

PRVÝ: Ale veď práve preto, že ste kedysi boli sirota, mali by ste uznať. Teraz, keď ste taký gazda.

BOTÁR (Klinčokovi): Nuž, či ste videli, Janko? Daj a daj a všade len daj! A preto, že si gazda! Nie, nemôžem, nemôžem… (Nervózne sa krúti.)

PRVÝ: Nuž, nezazlievajte, gazda, keď teda nemôžete… (Odídu.)

BOTÁR: No, ale už poďme, lebo ešte nejaká pliaga príde!

(Odídu.)

(Prestávka.)

ŽENA a ZUZA (vstupujú).

ŽENA: A čože tí dvaja chceli?

ZUZA: Čo chceli? A či ste nevideli, ako otec náhle vyšli a boli mrzutý. Tí dvaja chceli milodar, lebo mali knižku a hundrali, keď odchádzali. Otec nedali milodar, to viem.

ŽENA: Ach, veď by i ja potrebovala milodar a nechce mi ho nikto dať. (Bedáka.) Ach, bože, čo to len bude s nami? Otec len zhŕňa a my môžeme zhynúť. (Pri svojom každodennom predmete.) Tak by som chcela ísť k doktorovi na mašinu a vidíš, otec nechcú. Žiaľ im je tých osemsto dinárov. Ja si už všeličo myslím. Ja už čosi cítim. Dievka moja, otec mi vari nechcú pomôcť. Ja som im vari na ťarchu a chceli by sa ma zbaviť.

ZUZA (skríkne): Mama —!

ŽENA (nedá sa zmýliť): Vidím ja už, kam to cieli. (Sadne si.) Sem prídu iní, keď mňa nebude! Tak sa už povráva.

ZUZA: Nevravte tak, mama! Čo vás po tom, čo svet tára.

ŽENA: A či i sama nevidíš? Či si nemusíš každú stužtičku od otca vyžobrať? Bohatstvo máme, ale otec ho skrýva pred nami. My sme tu posledné… A bohatstvo leží pred nami, ale my ho nesmieme ani vidieť, my sa ho nesmieme ani dotknúť. (Podoprie si hlavu o stôl.)

ZUZA (sa rozčuľuje): A veru je tak. Načo nám je všetko bohatstvo? Načo sú nám zeme, vinice, chmeľnica, dvory, sýpky? Načo sú nám skrine, koberce, stôl a všetko ostatné? (Buchne päsťou na stôl — trhne sa.) Čo tu je? (Dotýka sa obrusu na stole a odkrýva ho.) Mama! (Odkryje.) Mama!! Pozrite, tu sú peniaze!

ŽENA (zdvihne hlavu a vstáva): Čo je to? (Hľadí.) Panebože, veď sú to peniaze!! (Híka.) Ach, a koľko ich je! Ja som ešte toľkú hŕbu v živote nevidela!

ZUZA: Otec zabudli! Otec ich čítali, to som videla a potom zrazu odišli. Mama, mama, vravte teraz, koľko potrebujete? Mama, na doktora? Povedzte. (Berie balík peňazí.)

ŽENA (trhne sa, až sa striasa): Zuza, Zuza, nedotýkaj sa, Zuza, nie, nie… Zabije nás, Zuza!

ZUZA: Mama, veď sú to naše, to sú naše mozole, to sú vaše slzy! Mama, berte si!

ŽENA: Nie! Daj im pokoj! (Chytí ju a odťahuje od stola.) Poď, drahá, poď…

ZUZA (sa vzpiera): Mama, bude nám dosť! I vám na liečenie i mne, mama!

ŽENA (váha krátku chvíľu. Potom): To nie sú naše peniaze. To sú gazdove Botárove. A keď by zrazu prišiel a zastihol nás pri nich, ešte by nás upodozrieval, ešte by nás okríkol a možno i preklínal! Nie, nie!

ZUZA: Ale, mama, veď otec ani nevedia, koľko ich majú, oni ich nemohli ani spočítať. Kdežeby — toľké peniaze!

ŽENA: A či ich spočítal, či nie — ja ich nechcem! Prekliate peniaze, prekliate bohatstvo!

ZUZA (s veľkým duševným pohnutím): Mama, mama, nevravte tak! Nevravte!

ŽENA (pristúpi k stolu, s hnusom): Tu ste vy prekliate peniaze! Toto je tvoja radosť, Ďuro, toto je tvoja žena, tvoja dcéra, tvoj život, tvoj boh, tvoje všetko! Za tie zdrapy namaľovaných papierikov dal by si i čertovi svoju dušu! Ach, keby to pomohlo, spálila by som všetko, spálila by som tie handry, aby som si aspoň trochu zohriala svoje skrehnuté ruky. A potom by som rozsypala popol po všetkých tvojich zemiach. A potom, nech sa stane zázrak!

ZUZA (skríkne): Otec idú —!

ŽENA (nepohnute): Poď, poď, čakajú ťa tvoji, Ďuro.

BOTÁR (vstúpi bledý a ustrašený. Pozrie na stôl, potom na Ženu a Zuzu a skríkne): Vy ste mi brali peniaze! (Pribehne k stolu a počíta rozčúlený.) Vy ste mi vzali!

ŽENA (pokojne): Len si počítaj. Všetky tu máš. Nechýba ti nič.

BOTÁR (pozrie nedôverčivo): Tak ste ozaj nevzali nič? Ani len jednu bankovku? No, tak je dobre. (Upokojuje sa.) Ale som sa naľakal. (Skladá peniaze.) Vďaka bohu, keď sú len tu.

ŽENA (vzpriami sa, neobyčajne mocne): Nespomínaj boha, ty — ty…

BOTÁR: No, a čo? (Opatrne skrúca peniaze a ukladá ich do skrine, škrkne kľúčikom a usmeje sa.) Tu sú.

ŽENA (hrdo): Máš ich všetky? (Náhle sa zmení, bolestne zaplače a odíde.)

ZUZA (zalomí rukami): Otec, otec, prečo to len robíte? (Zaplače.) Ó, moja úbohá mať!

BOTÁR (toto všetko sa ho netýkalo. Pokojne): No, teraz už môžem odísť. Veď ma čakajú u notára.

ZUZA: Teraz môžete ísť, áno, peniaze sú opatrené. Vy máte srdce na pokoji — a čo vás po tom, že mať a ja hynieme, krvácame. (Hrozne.) Pre vás, otec, pre vašu tvrdosť!

BOTÁR: Zuza, Zuza, pánboh ťa skára, keď tak rozprávaš o svojom otcovi. Či si zabudla: „Cti otca svojho…“

ZUZA: A vy ste otec? Vy ste…

BOTÁR (skríkne): Dosť! Už dosť!

ZUZA (s krikom, trucovito, ale mocne): Áno, od takého otca utečiem! Ja odídem… (Kŕčovito vystiera ruky.)

BOTÁR (pozrie; pohŕdlivo): Hľa, hľa, ako sa rozškrečala!

ZUZA (v rozčúlení): A mať nám zomrú, zomrú istotne…

BOTÁR (sa trhne. Pozrie. Chytí kľučku na dverách a obráti sa ešte raz. Polohlasne): Ej, vari ťa jednako vydám tej jesene… (Odíde.)