ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vonku na lúkach. V prostriedku kopú studňu. Vykopaná zem dookola. Slnko zapadá a oblaky sa miešajú na obzore.

ROBOTNÍCI A ROBOTNÍČKY (okolo vykopanej studne pracujú).

HLAS (zo studne): Ťahajte-e-e!

JEDEN Z ROBOTNÍKOV: Veď je hádam už dosť! Vy tam dolu ani nevidíte, že už slnko zapadá. A nám je ďaleko domov! (Ťahajú vedro so zemou a vysýpajú ho.)

HLAS (zo studne): No, ešte toto a dosť.

JEDEN Z ROBOTNÍKOV: A my už ideme. (Do studne.) Tak, majster, my už ideme. (Ostatným.) Kým prídeme domov, bude noc.

HLAS (zo studne): Ale zajtra príďte včaššie! Nie ako dnes!

JEDEN Z ROBOTNÍKOV: Ej, veď dnes nepôjdeme na priadky! (Chystajú sa preč, ukáže sa Juda.)

JUDA: Hej, a otca kto vytiahne?

JEDNA: Veď ti Mišo ostáva. Tam sa preoblieka.

DRUHÁ: Vytiahnite ho len vy dvaja!

JEDNA: Ktože by ich čakal? Keď sa oni tak dlho babrú v zemi.

DRUHÁ: A našli žilu?

JEDNA: Ej, ešte nie!

(Odídu všetci okrem Judy. Onedlho zaznie ich spev.)

MIŠO (vyjde. Ešte sa čistí).

JUDA: No, čo je? A ty nepôjdeš?

MIŠO: Pôjdem. Len nech sa trochu usporiadam.

JUDA: Ó, aký! A či pôjdeš aj dnes niekam na priadky?

MIŠO (pozrie): Ach, Juda —! Ale veď hádam musím majstrovi pomôcť.

JUDA: Nemusíš. Otec vyjdú aj bez teba.

MIŠO: A prečo si vravela, že kto ich vytiahne?

JUDA: Veď vieš, že majú rebrík. Vyjdú aj sami.

MIŠO: Pravdaže majú rebrík. Ale či im dosiahne? No, tak môžem aj ja ísť.

JUDA: Môžeš. Nikto ťa nezdržiava! Choď!

MIŠO: Juda! (Chce pristúpiť k nej.)

JUDA: Nechaj ma! (Ide k studni.)

MIŠO: Juda, aleže sa neskĺzni!

JUDA: Nie som malé decko. A potom, čo ťa do toho!

MIŠO: Juda!

JUDA (už je nad studňou, neobzrie sa a ťažko dýcha).

MIŠO: Juda, poď sem!

JUDA (hovorí do studne): Otec, idete už?

MIŠO (pristúpi náhle k nej a schytí ju): Juda — Juda, prečo sa hneváš na mňa? Po celý deň si ani nepozrela na mňa. Myslíš, že som to nezbadal?

JUDA (zakrýva rozčúlenie): A čo si mal zbadať? Čo chceš odo mňa? (Pohnute.) Čo ma mučíš!

MIŠO (zapaľuje sa ohromne): Čo ti je od včera večera? Prečo si smutná?

JUDA (nútene sa usmeje): Ja že som smutná? A keby som aj bola, čo sa ty staráš o to? (Prirodzene.) Ba máš — pravdaže sa máš starať. (Vybuchne v suchý plač.) Ty sa ešte spytuješ, ty?

MIŠO (vrúcne): Judka, prečo ma mučíš?

JUDA: Ja ťa mučím? Ach, prosím ťa, prestaň už! (Zahľadiac sa.) Ale včera u Barborášov si ma mučil!

MIŠO (nevinne): Včera? Veď včera sme boli na priadkach. Ja som ťa nemučil, ani jedno zlé slovo som ti nepovedal.

JUDA (prudko): Och, keby bolo aspoň zlé slovo bývalo!! Včera sme prišli do Barborášov a ani si sa neobzrel o mňa.

MIŠO: Ale, Juda, veď som ťa ešte zdržiaval, aby si ostala.

JUDA: Áno, zdržiaval si ma po všetkom, čo sa stalo. Keď sme sa už rozchádzali, keď si sa už bol zadrel do Ďura pre — Anču!

MIŠO (trhne sa): Ach, čo Anča…! (Rozmýšľa.) Nespomínaj mi Anču. Čo —

JUDA: Áno, áno, veď aj Zuza zbadala. Ona mi potom všetko vysvetlila.

MIŠO: Nepočúvaj ty Zuzu.

JUDA (bolestne): Ej, veď sa už aj gazdiná chválili.

MIŠO (strmo): A čo celý svet povie, ty nepočúvaj! Ty si divná, Juda. A či si ty nevybadala, že som sa tak držal včera na priadkach, (nežne!), aby som zapchal tie zlostné ústa, čo by ťa rozniesli po dedine… Tie zlostné jazyky, čo by ťa štípali — —! A teraz by mali dobrú príležitosť, lebo si pomoci nemala. Lebo, lebo — veď vieš. (Teplo.) Juda, ja odchádzam k vojsku.

JUDA (zbledne): Ty odchádzaš?

MIŠO (pretvaruje sa, ľahko): Ej, veď som už aj tam mal byť! Podali sme prosbu, ale to nič neosoží. V nedeľu už idem. Do Skoplje.

JUDA (utají krik): A nadlho?

MIŠO: Ach, kedysi na jeseň ma pustia.

JUDA (meravo): Na jeseň. (Vykríkne.) Bože!

MIŠO (pozrie na ňu skúmavo a zapáli sa): Tebe je vari ľúto? Ej, dlho je to! Čo myslíš, Judka, i jar prejde, a potom dlhé, ťažké leto a až keď počnú listy padať zo stromov, až potom kedysi v novembri.

JUDA: Nespomínaj, prosím ťa! Tebe je všetko ľahko, tebe je to všetko na smiech, ale —

MIŠO (nútene sa usmeje): Pfa, čože, keď je tak! Mne je ľahko, máš pravdu! (Podkušuje.) A čože tebe? Ojoj! Ty aj zabudneš dotiaľ na akéhosi Miša…

JUDA (celou dušou): Nie!

MIŠO (pozrie; milo): Prečo, Judka? Ale, veď si pomysli — do jesene!!

JUDA (nepovedome): Ja sa bojím jesene…

MIŠO (srdečne): Judka, ale prečo, prečo? Jeseň je krásna. Jeseň prináša plody… Vieš, Judka, že v jeseni sa chlapci ženia a — dievčence vydávajú…

JUDA (pozrie naňho, zdanlivo sa upokojí): Ty to len tak vravíš.

MIŠO: Áno, ja to tak vravím, a je to tak.

JUDA (zroneno): Ach, Mišo, keď ty odídeš, ja —

MIŠO: Neboj sa, Juda, veď sa už akosi potešíš.

JUDA: Ja viem, že nemám práva sa ani tešiť, ani dúfať. Ale tie reči, tie reči po dedine, tie ma umučia!

MIŠO (ostro): A nech sa len niekto opováži! Na teba nesmie nikto ani slova povedať. Tebe musia dať pokoj, lebo —

JUDA (pozrie nežne a oddane, tak, že to i Miša zmúti).

MIŠO (rezko): Nedovolím, aby si trpela pre mňa. Ty…

JUDA (ach, ako pozrela naňho): Prečo?

MIŠO (odhodlane): Lebo ťa milujem, Juda… (Pristúpi k nej.) Pozri, okolo nás je zem a blato. Pozri, aká je to nepekná miešanina. Ako mení všetky farby. Aké je to studené a hnusné. Vidíš, to je svet!! Svet zlostný, závistlivý, špatný. Ale z toho blata vyviera jednako voda, čistá, osviežujúca. To si ty, Judka.

JUDA (nedôverčivo): Ako pekne a podivne rozprávaš, Mišo. Ja to ani nerozumiem.

MIŠO (vrúcne): Ale zo srdca, Judka…

JUDA (naivne a prelestne): Áno, ale Zuza Botárová je ti jednako milšia, alebo tá Anča…

MIŠO (náruživo): Aj Zuza, aj Anča aj všetky iné — to je svet, to je zem, to je blato — čistá a svieža si ty, Judka…

JUDA (už je na predposlednej „nóte“): Mišo…

MIŠO (objíme ju mocne. Sypú sa bozky a len kedy-tedy počuť slabé vzdychy: Mišo, Mišo).

KLINČOK (vychádza zo studne): Hej, Mišo, ale si tu ešte? Ahahá, tu je lepšie ako tam dolu! (Striasa sa.) Bŕŕ — ale je tam zima! Ej, kto chce niečo mať, musí sa aj trochu potrápiť. (Triumfálne.) Ale žila je blízko! (Radostne.) Ej, deti moje, žila je blízko, keby ste vedeli, aký je to sladký pocit! Žila je tu, len čo nevyvrela! No, veď zajtra, zajtra už bude, oj, bude! (Až teraz pozrie lepšie na mladých.) A čo je? Odišli všetci? (Skladá nástroje.)

MIŠO (premôže sa): Všetci, ostali sme len my dvaja, reku ak by ste niečo potrebovali.

KLINČOK (zadíva sa akosi podivne): Ja? Ja nepotrebujem nič. Ja i tak tu budem nocovať. (Nepokojne.) Ale, hádam ste sa nepohnevali? (Pozrie na zmeravenú Judu.) Čo, ti je, Juda? Ja reku, že ste vy dobrí priatelia, a ono, hľa.

JUDA (prekladá nástroje, akoby ľahostajne): Ale, otec, nie! Ja neviem. Ak Mišo…

MIŠO: Ale majster, verte mi, nič nebolo.

KLINČOK (dobroprajne): No, no, veď i keby!! Ej, Mišo môj, to ti je tak. Moja Juda je ešte veľmi detská. Ak jej nedáš hračku, hneď sa rozplače. Hehehe, musíš jej hneď bonbóny sľúbiť, trochu sa pomaznať s ňou. Alebo ju treba niekedy i pokarhať, ej veru, trochu poobracať!

MIŠO (úplne zmýlený): Ale, majster, ako by ja smel Jude ubližovať?

KLINČOK: Tak jej teda hrkútaj. Povedz jej voľačo pekné! Ej, veď to dievčatá radi. Pravda, Juda? No, dobre je niekedy si aj zažartovať. Ale dosť toho! Divím sa, že Botárovci ešte neposlali nikoho. Ako to, že sa báči Botár tak málo zaujíma o studňu? Nuž, pravdaže, vie on, že je robota v dobrých rukách. Vie on! (Znáša nástroje ku kolibe.) Tak, deti, čo je? Vy by ste mohli aj ísť. Vidíte, bude už noc! A ja zostanem tu v kolibe, načo mám ísť domov? Ej, musím tu byť na stráži. Veď to nie je po prvý raz. (Prekladá brvná nad studňu.) Keby reku niekto naďabil v noci, pokryjem ju, aby sa nič nestalo.

JUDA: Ale, otec, a nepôjdeme domov večerať?

KLINČOK: Ach, aká večera, dievka moja. Niečo mi zostalo od obeda, to si zjem a pokoj. (Zrazu pozrie do diaľky.) Ahóó, čože je to? Vari idú Botárovci! (Vyzerá.) Ale, pravdaže! To sú ich sivky. No, to je dobre. Neostanete ani vy sami. Aj sa odveziete. A môže sa stať, že mi niečo doniesli na prehryznutie. No, celý deň sa babrať v tej zemi, veru by sa zišlo trochu potúžiť. Ale veď Botárovci vedia, čo treba!

JUDA (díva sa): A čo, vari len sama Zuza prišla? Sama Zuza ide.

KLINČOK: Ej, ale má čosi v rukách! (Tlieska rukami.) Ej, má, má!! Naozaj, krčah a balík prináša!! Vravím ja, že Botárovci vedia, čo treba! (Víta.) No, Zuza…

JUDA (prichádzajúcej Zuze): Dobrý večer, Zuzka, a čo ty sama?

ZUZA (vstúpi a prezrie situáciu): Poslali vám otec (podáva balík), no, aj trochu vína. (Podáva krčah.) Nech vám je na zdravie. (Pozrie na rozkopanú zem.) No, a ako sa práca darí? Ale nevravte, veď zajtra prídu otec, ja by som i tak nevedela dobre im to povedať. (Konečne pozrie na Miša a Judu.) A vy, ak chcete, môžete so mnou.

KLINČOK (radostne): To, to, dievka moja, vezmi ich na voz a ja pekne zostanem tu s touto „tetuškou“. (Obdivuje krčah a potriasa ho.) Hehe, plný je!

ZUZA (hrdo a vypočítavo): No, poďte, ak chcete. Povezieme sa ako svätý Eliáš.

JUDA (skromne): Áno, Zuzka, vezmi nás.

ZUZA (odmerano): Vezmem, prečo nie?! Ak sa vám páči, poďte. Čože ja viem, či sa vám páči…

MIŠO (zmätený): No, ja neviem — ale my môžeme aj pešo ísť.

ZUZA (trhne sa. V nej to „vrie“): A, pravdaže, môžete, môžete. Čo ja viem, kam vy chcete ísť.

MIŠO (vpadne): Nuž, totiž — ak sa Juda chce viezť, nech sa odvezie. Ja pôjdem pešo.

KLINČOK: Ej, deti, ale ste si už vo vlasoch! Čo ja viem, vy si spravte ako chcete, ale ja idem už do koliby pozrieť, čo mi poslal gazda Botár. (Odíde.)

(Prestávka. Stoja tí traja okolo vykopanej zeme a pozerajú tupo pred seba. A mráčok sa spúšťa.)

ZUZA: Tak, čo je? Len cigáň Jovo nám chýba a mohli by sme si nahradiť včerajšie priadky. Ale neviem, či by Mišovi bolo po vôli, keď tu nemá svoju Anču!

MIŠO: A čo ma podpichuješ s Ančou?

JUDA (prichytí): Veru tak, keď ti je Anča taká vzácna, nemal si nás volať.

MIŠO (vzpriami a nechápe): Ale, Juda, ako to?

ZUZA: Ej, Mišo, včera si nám peknú kašu navaril. Takú hanbu si nám nemusel urobiť. Ja som už mnoho dostala od našich pre včerajšok!

MIŠO: Čo ste sa oddali do mňa ako húsenice? Čo chcete so mnou?

JUDA: Keď máš Anču, tak si ju maj, ale nám daj pokoj!

ZUZA: A čo sa ty staráš o Miša? Hľadže ju, aká? Čo ťa do toho, či Mišo má voľačo s Ančou? Čo si mu ty?

MIŠO (spurne): Daj pokoj! Ani teba sa to netýka. Nemám nič s Ančou. Ale čo vy chcete? (Hrdo.) Ani ja sa vás nevyzvedám, s kým voľačo máte. (Odvráti sa.) Môžete si hľadať, koho chcete, môžete sa s ním hrať, koľko chcete, môžete s ním aj kotrmelce váľať, ja sa nestarám, ja sa nevyzvedám!

JUDA (urazeno): O mne sa môžeš vyzvedať, koľko chceš, ja som — (asketicky) čistá…

ZUZA (posmešne): Ach, ach, aká svätica! Aký anjelik — s rožkami!

JUDA (zostala v póze): Ja som tá čistá voda, ktorá vyviera zo zeme…

ZUZA (rozosmeje sa): Ó, aká múdra! Kto ťa tak naučil? Vari z Nového Zákona?

MIŠO (zmätený): Eh, čo sa ja budem s vami škriepiť! Mám ja i múdrejšiu robotu! (Odíde.)

ZUZA: Odišiel! Nech ide! (Obzrie sa.) Sme tu samé. Juda, ako sa cítiš? Tu medzi týmto blatom? (Zúri.) Ej, nuž, ty si čistá voda, čože sa miešaš medzi toto blato? Čože nejdeš za svojím milým? Za Mišom, Juda! Ty nepatríš sem.

JUDA (stojí ako socha): Áno, ja nepatrím sem… Toto je tvoje, ty si tá bohatá, hrdá Zuza Botárová, ty si tu na svojom, a ja…

ZUZA (rozdráždene): A ty? Sem nepatríš, pravda? Tak? A kamže? Kde ti je miesto?

JUDA (opätuje nepovedome): Ja — som — tá — čistá — voda…

ZUZA (skríkne): Ha, teda ty si tá čistá voda? Choď ta, odkiaľ si prišla, choď… (Chytí ju a tisne k studni.) Choď — do zeme…

JUDA (vzpiera sa a kričí): Pomoc…! Otec, pomoc!…

ZUZA (srší): Prečo si nevoláš svojho Miša? Volaj si Miša! Mišo ťa obráni, Mišo je tvoj!

KLINČOK (vystúpi zmätený): Čo je? Čo robíte vy dve? Čo kričíte? (Díva sa zmätený.)

ZUZA a JUDA (stoja nehybne; mlčia).

KLINČOK (zadíval sa, zrazu divným hlasom): Juda, hneď a zaraz do koliby! Aby si ani nemukla! A ty, Zuza — domov!

JUDA: A čo? Ona ma chcela do studne hodiť! Ona ma chcela znivočiť. (Plače.) Ona ma chcela do zeme strčiť!

ZUZA (pozrie víťazne a posmešne na Klinčoka; potom sa odvráti a odíde).

JUDA (s detinským trucom): A ja do koliby nepôjdem! Ja idem domov…

KLINČOK (prenikavo): Juda, poslúchni ma! Juda…

JUDA: Nepôdem k vám! Nepôjdem! Idem domov! Hľa, Zuza už vysadla na voz. Už šľahla bičom! Už ide, hahaha! Až sa práši za ňou. Ja idem.

KLINČOK (pozrie, bezradne, potom meravo): Choď! (Mávne rukou.) Choď!

JUDA (vykročí a zastane, pozrie na otca; odhodlane): Idem!

KLINČOK: Choď, Juda. Dnes sa trháš odo mňa. Zuza ťa chcela hodiť do studne, prečo? A ty? Ty sa teraz sama hádžeš do priepasti… (Zaplače.) Choď! (Odíde.)

JUDA (pozrie za otcom, ako zatvoril kolibu. Pribehne ku kolibe a načúva. Zrazu sa vychytí a beží smerom, kam odišiel Mišo. Blažene sa usmeje a zašepce): Mišo — a ty ma čakáš?

MIŠO (vynorí sa opatrne a obzerá sa): Tu som, sladká moja Judka. (Schytí ju náruživo a bozkáva.) Ja som ťa čakal…

JUDA (šepce): Mišo, môj dobrý Mišo!

MIŠO: Poďme do dediny, Juda, poďme…

JUDA (blažene): Ideme domov, Mišo.

MIŠO (sladko): Tak, touto cestičkou a rovno k tebe, (vzdychne), Juda…

JUDA: Áno…

(Úzko pritúlení idú domov… Noc. Tichosť.)