ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miestnosť u Barborášov ovenčená girlandami. Vpredu stoly a muzikanti v kúte. Mládež tancuje. Po ukončení dievčence zastanú do hŕby a mládenci pristúpia k stolom a pijú.

PRVÝ: Na tvoje zdravie, priateľ! Ech, ale nám ide robota! (Štrngajú si.)

DRUHÝ (vypíja): Aha, kĺže sa dobre! Pozri len, koľko nás je! Ja som ti vravel, že sa nám pošťastí. (Pozerá.) Ale jednako, Mišo Topoľských vari neprišiel. A bol prisľúbil.

PRVÝ: Mišo? Ó, on má kedy! Neboj sa, príde! Veď, hádam vidíš, že ani jeho najmilšia nie je tu.

TRETÍ: Hm, a ktorú myslíš?

PRVÝ: Hľa, aký mudrák! Čo sa pretváraš? Ako keby si nevedel.

TRETÍ: Nuž, povedzme, že neviem. Čo ja viem, na ktorú Mišovu „najmilšiu“ ty myslíš, keď on ich má viacej — „najmilších“.

(Smiech.)

DRUHÝ: Hja, môže si to dovoliť! Veru Mišo. — Nikto sa mu nevyrovná!

TRETÍ: A čože sa ty tak chvasceš s Mišom? (Dievčencom.) Či ste počuli, dievčence, aký je Mišo Topoľských vzácny! No, ktorá ste ešte jeho frajerka?

DIEVČENCE (odmietajú ho).

TRETÍ: Kohosi tu veľmi vychvaľujú.

DRUHÝ: Prečo by som Miša nechválil? Jeho môže každý pochváliť. Neboj sa, teba veru nebude nikto chváliť!

TRETÍ (pozrie a zasyčí): Nezadieraj!

(Hlasy, výkriky, pohyb.)

NIEKTORÍ: Dosť už! Hádam sa len nebudeme biť!

DRUHÝ: A čo myslíte, že sa ho bojím? Nech len čuší. (Pristúpi k muzikantom.) Hej, muzikanti, nože! (Dievčencom.) Poď, Anča, zatancujeme si!

HLAS MUZIKANTA: Dotrhali sa nám struny!

DRUHÝ: No, veď vám ich ja pozväzujem! Tu máte! (Hodí peniaz.)

TRETÍ (pozoroval, náhle): Nehrajte nič!

(Muzikanti prestávajú „štimovať“.)

DRUHÝ: A čo je?

TRETÍ: To je, že nebudú hrať. Tebe nebudú!

DRUHÝ: A kto si ty? Ty mi budeš rozkazovať? Hľaďže ho, aký…! Muzikanti, hrajte, ale hneď! (Zamrmle čosi.)

TRETÍ (ostro): Nie! Ja vravím, že nie, tak nie! Tu máte dve bankovky — ale nehrajte nič, kým ja nepoviem.

DRUHÝ: A či sú to tvoji hudci? Chlapci, či ste ho videli? Kazí nám zábavu, — taký jeden… (Nepokoj.)

GAZDINÁ (vynorí sa spomedzi mládeže, rezko): A čo je to, ha? Pokoj už! Čo sa vadíte, čo sa mi tuto rozhadzujete? Kto tu u Barborášov rozkazuje? Z mojej lásky ste všetci. (Akoby dobroprajne.) Ale, chlapci, nože sa správajte poriadne. Pozrite, dievčence ledva čakajú, aby ste ich trochu povykrúcali — a vy sa idete vadiť.

DRUHÝ: A prečo on tak rozkazuje? Či mu zavadziam? Čo mu robím? Povedzte, gazdiná, prečo do mňa zapára?

TRETÍ: No, no, len sa vyžaluj — ako malé decko!

GAZDINÁ: A ja vravím — dosť už! Ja také veci vo svojom dome nestrpím a dosť! Ak sa chcete vadiť alebo biť — pakujte sa, vykúrim vás všetkých, muzikanti domov a pokoj!

DIEVČENCE (sa hlásia): Ale my chceme tancovať! (Krik.)

MLÁDENCI (okrem Tretieho): Tak je! Tancovať, tancovať!

TRETÍ: A ja vravím — nie!

MNOHÍ (pristupujú k nemu a tíšia ho).

TRETÍ (dôvodí): Ja som tu od začiatku a nemôžem preňho s Ančou tancovať. Aj teraz ju volal. A kto mu je Anča? Čo on má vždy s ňou?

PRVÝ (Tretiemu): Ale, Ďuro, ale si ty! Aspoň neukazuj, že si taký zamilovaný do Anči, pozri, je tu dievok dosť, nekaz nám zábavu!

TRETÍ: A čo? Nech si on tancuje s tou okatou Judou a nie vždy s Ančou!

HLAS DIEVČENIEC: Juda je nie tu!

PRVÝ: No, keby sa Mišo Topoľských dozvedel, že spomínaš Judu Klinčokovú, mal by si zasa s ním robotu!

JEDNO Z DIEVČENIEC: Ó, veru! Čo ho po nej! Má on už bohatšiu. (Významne.) Zuzu Botárovú!

GAZDINÁ: A hľa, ešte sa aj tieto zamiešajú! U mňa to nesmie byť! Nože, muzikanti, ale teraz mne samej zahrajte tú starodávnu!

(Hudci hrajú, Gazdiná spieva a tancuje.)

(Schvaľovanie. Krik.) Tak, a teraz môžete vy!

MIŠO (vstúpi a ešte zbadal, ako sa Gazdiná vrtela): Oho, oho, aj naša maminka dala sa do tanca? Eh, tak je tu naozaj veselo!

PRVÝ: No, Mišo, a prečo sám?

MIŠO: Eh, nie som sám. Ale, reku, najprv, či nás prijmete, keď sme sa tak opozdili.

VŠETCI: Prijmeme, prijmeme.

MIŠO: Ech, ale nie som sám, veď vám vravím.

PRVÝ: Hádam si neprišiel s — čertom!

MIŠO (galantne): Ó, nie — prišiel som s anjelikom, a to ešte s dvoma.

PRVÝ: No, nech ich vidíme!

MIŠO (k dverám): No, tak teda, poďte, vy anjelíci. —

(Otvorí dvere a vstúpia Zuza a Juda — zadivenie a výskanie.)

PRVÝ: No, Mišo, ty to dobre robíš, prichádzaš hneď s dvoma — na každú ruku po jednej!

DRUHÝ: Keby Mišo chcel, mal by na každý prst po jednej!

(Dievčence nesúhlasia. Gestá.)

JEDNO Z DIEVČAT: Nie sme ani my hnilé hrušky, aby sme len tak padali do náručia — a hoci i Mišovi! (Druhej.) Ozaj, s ktorou začne?

MIŠO (sebavedome, v prostriedku): Počkajte! Chcem vám voľačo povedať. (Utíšenie.) Toto sú nám teda už posledné priadky.

HLASY: Veď hádam nie posledné!

MIŠO: No, rozumejme sa. Tohoročné posledné, alebo, ako to páni vravia, posledné v tejto sezóne. A preto by som chcel, aby sme ich dnes veselo strávili. (Schvaľovanie.) Lebo, naozaj, môže sa stať, že niekomu budú — posledné… Naše dievčence sa povydávajú, mládenci sa poženia, niektorí pôjdu do sveta, vojenčinu a bohvie kam.

HLAS: I do Argentíny.

MIŠO: Pravdaže, aj ta pôjdu. Ja napríklad pôjdem do Skoplje. Hej, veru, o tri týždne som už tam!

ZUZA A JUDA (sa trhnú).

MIŠO (zbadal): Možno, že aj niektorá zaplače za mnou… Nuž, reku, kým sme takto spolu, veseľme sa a zaspievajme si nejakú.

HLASY: Ktorú, ktorú?

MIŠO: No, dobre, začnem vám ja, ak vám je po vôli. (Spieva.)

CHÓR:

MIŠO: A teraz do skoku! Muzikanti, nože! (Premeria dievčence pohľadom a z chuti vykríkne.) Pod sem, Anča! Už som ťa dávno nevidel!

(Hudba. Páry tancujú. Mišo zvŕta sa s Ančou a tie dve, Zuza a Juda, pozerajú urazene. Medzi tancom skríkne Mišo.)

MIŠO: Gazdiná, dajte sem vína! A dievčencom limonádu, lebo aj im sa zíde osladiť si život!

(Tanec prestáva.)

JEDNA Z DIEVČENIEC (ktorá tancovala s Mišom): Ej, darmo je, kde je Mišo, tam je vždy veselo!

(Gazdiná donáša na stôl sklenky a poháre. Mládenci pijú a núkajú aj dievčencom.)

TÁ ISTÁ (rozjarená chytí pohár): Ej, na zdravie, Mišo! (Vypije.)

TRETÍ (k nej): Mohla by si sa aj hanbiť.

MIŠO (zbadal): A prečo? (Pozrie naňho.) Čo so mnou chceš?

TRETÍ (sa odvráti, ale mu odpovedá): Čo chcem — čo chcem? Keď si doviedol dve, máš sa s nimi vrtieť, ale —

JEDNA Z DIEVČENIEC: Ale, Ďuro, čo ty vždy zapáraš?

(Všetci pozorujú hádku a idú dokopy.)

TRETÍ: A čo sa má Mišo toľko nafukovať? Radšej keby nebol prišiel. Čo tu hľadá?

MIŠO (pristúpi k nemu): Čo hľadám?

TRETÍ (proti nemu): Áno, čo ty tu hľadáš?

MIŠO (pozrie a zaškrípe): Teba hľadám. Práve teba!

TRETÍ (sa zmýli): Čo ma ty máš hľadať? (Obráti sa k mládencom.) Či ho vidíte? Čo sa stará do mňa? (Nepokoj.)

HLASY: Buďte ticho! Čo to robíte?

MIŠO (sa rozosmeje): S tebou? Teraz vidím, že vlastne nie. Ja len so sebe rovnými.

TRETÍ (vzbĺkne): To sa ty opovážiš povedať? A kto si ty? Ha!

(Chcú sa vari pochytiť.)

GAZDINÁ (dobehne): Čo je to zasa? A či ste vy na to sem prišli? Tu nie je na to miesto! (Ukáže von.) Či ich vidíš? (Prísne.) Kto sa chce vadiť a hádať, kto sa chce biť — marš, ta von! Tu musí byť pokoj. Nebudem ja za vás pokutu platiť richtárovi.

ZUZA (stane si pred Gazdinú): Mišo má pravdu. (Pohŕdlivo.) A čo sa vy bojíte pokuty?

JEDNA Z DIEVČENIEC: Ach, pozri, ako ho bráni.

ZUZA: Ty, buď ticho!

JEDNA Z DIEVČENIEC: Keby ho to Juda Klinčoková bránila, ešte ako tak!

JUDA (ticho Zuze): Poďme, Zuza.

PRVÝ: Hľa, hľa, teraz sa ešte dievky pochytia! Ale radšej pochytíme my dievky. Hudci, hore!

TRETÍ: A čo sa my máme hádať? Poďme, chlapci! (Nepokoj. Mnohí odchádzajú.)

MIŠO (zastane si pred dievčence): Ale, dievčence, nechoďte! Počuj, Anča, ostaň tu!

JEDNO Z DIEVČAT: Už je neskoro. Už musíme ísť!

MIŠO: Anča, prečo odchádzaš?

JEDNO Z DIEVČAT (pichľavo): A čo? Keď ti len tvoje dve ostanú. (Odíde.)

MIŠO (za ňou): Ale, Anča? — Nuž tak, gazdiná, dajte ešte vína! A vy dve, sem sa!

GAZDINÁ (nalieva a donáša): Ej, Mišo, Mišo, ale si nám vykonal! Všetkých si rozohnal!

MIŠO (pije): A kto mi čo môže?

ZUZA (pristúpi k Mišovi): My ideme, Mišo. Prečo si nás volal, keď také veci vystrájaš? Pozri, všetci odišli.

MIŠO: Všetci? A koho ja potrebujem? Kto ma ľúbi, ten nepôjde. Juda! Čo sa uťahuješ? Vari ti je ľúto, že Ďuro odišiel? Čo sa smoklíš? Poď sem, sadni si raz aj ku mne. Alebo sa ma bojíš? Čo som ti urobil? Hľaďže, aká zrazu!

JUDA (ťažko): Zuza, ja musím ísť!

MIŠO: No, tak teda choďte! Budem sám! Keď nemám nikoho!

JUDA (srdečne): Ale, Mišo…

MIŠO (spurne): Choďte…!

ZUZA (ťahá Judu von): Poďme! (Odídu.)

(Prestávka. Mišo sedí pri stole, Gazdiná pozerá raz naňho, raz na dvere, ktorými odišli dievčence.)

MIŠO: Hej, gazdiná, či ste videli? Čo poviete na to?

GAZDINÁ (akoby s hnevom): Čo poviem na to? Veď vidíš, čo si urobil. Rozohnal si mi spoločnosť. Ako vám mohlo pekne byť!

MIŠO: Tak, že ja som rozohnal? Ej, ale Ďurovi to neodpustím! (Zaškripí. Rozmýšľa.) Ale že aj tie dve odišli! Gazdiná, čo poviete na to?

GAZDINÁ (úlisne, ticho): Že ťa obe ľúbia, Mišo!

MIŠO (pozrie, vypije víno a rozosmeje sa): Ja za to nemôžem! Ony sa lepia na mňa!

GAZDINÁ: Mohol by si. Veľa by si mohol! Keby si len chcel. (S dôrazom.) A ktorú by si radšej?

MIŠO: Že ktorú? Ale veď ste videli, že ma všetky opustili. A ostala mi len táto — litrička.

GAZDINÁ: No, no, ja viem, čo je vo veci. Srdce ti káže: Judu. Rozum ti káže: Zuzu. (Vrúcne.) Ale Anča by ti bola najlepšia.

MIŠO: Prečo práve Anča? (Usmeje sa.) Hádam, aby sme sa dostali do rodiny, tetka? Lebo vari vy prichodíte ako tetka Ančina?

GAZDINÁ: Ach, ale si ty! Nuž, nebolo by zle, keby sme prišli do rodiny. A vidíš, dnes si mi po vôli spravil. Ja som až tak zhíkla od radosti, keď si pred chvíľou vyvolal Anču do tanca. Videl si, ako to nahnevalo Ďura? Videl si, ako sršal od zlosti, ked si Anču vykrúcal? Ej, Ďuro ju už dávno nahovára.

MIŠO: Ďuro?

GAZDINÁ: Ej, veru, Ďuro sa jej už dávno natíska, Ďuro jej už dávno hrkúta, už je pochabý za ňou, ale —

MIŠO: Tak? Nuž, tak sa vám i ja môžem zdôveriť. (S utajeným dychom.) Viete, v sobotu to bolo, dnes týždeň, keď sme tu boli — — a on celý čas len s Ančou tancoval, ale mňa to žralo, pálilo — — bolelo ma… (Prudko.) A ona sa mu pritískala, ona pozerala horúcim pohľadom na neho a okolo úst úsmev — ach, to bolo pre mňa. — — A dnes, povedal som si, pomstím sa jej. Prišiel som s dvoma — pravda, tetka, hrdé sú to dievky, Zuza i Juda, a budem sa s nimi zabávať na truc. A vidíte, čo sa stalo? Keď som zazrel Anču, tak som zabudol i na pomstu i na tie dve priateľky a akousi podivnou silou hnaný, vychytil som Anču do tanca.

GAZDINÁ (zvedavo): No, a ona, ona ako sa správala?

MIŠO (oduševnene): Ach, tetka, ona bola taká hybká, taká srdečná, taká milá.

GAZDINÁ: No, vidíš, no, vidíš, Mišo! To by bola žena pre teba! Mišo môj, len sa ty drž Anči. Anča je ako stvorená pre teba. (Dôrazne.) Anča je ako tá jarná zem, žiadostivá, smädná… To ťa ona len vyzývala v sobotu pri priadkach. Ach, čože jej je Ďuro? Ona len teba miluje, ja to viem. Veď mi chuderka i pripomenula nedávno, keď sme sa o tebe zhovárali, že ty vraj cieliš na Zuzu Botárovú. Ach, drahý môj, na ňu ani nemysli! To je boháčka, jej otec by ti ju nedal, ten vysoko rúbe, ten len boháčov hľadá, je lačný na zem a svoju dušu by dal za brázdu zeme.

MIŠO (zadíva sa a premýšľa).

GAZDINÁ: Mišo, na koho myslíš? O ktorej teraz rozmýšľaš? Ach, ja viem, ktorá ti ešte vŕta v hlave. Či to nebude tá druhá priateľka, Juda? Ale, Mišo, kde by si si takú maznu bral? Veď tá nemá ani ohňa v sebe.

MIŠO (nevedomky): Ach, dajte pokoj, tetka — Juda je krásna, Juda —

GAZDINÁ: No, veru! Ach, ach, ako si sa zrazu rozhovoril! Nevídali — Juda! Ale si si vybral! (S posmechom.) Keď nemôže boháčku Zuzu, dobrá bude i žobráčka Juda!

MIŠO (pozrie): A prečo vy tak rozprávate o nej?

GAZDINÁ: Ale, Mišo, pre tú si nerob starostí. Len jej dobre zaplať a —

MIŠO (vstane a zmeravie).

GAZDINÁ (tíši): No, no, veď si to nevysvetľuj zle. Juda je ešte dieťa, ona ešte ani nevie o tých veciach.

MIŠO (prisadne si a zdôveruje sa zasa): Ach, vidíte, ňaňa, to ja práve nerozumiem, prečo je Juda taká chladná ku mne, to ma búri, to mi nedá pokoja. Keď ju vidím, tak by ju vari na rukách nosil.

GAZDINÁ: Ach, Mišo, ale si ty len! Judu by si chcel? Človeče, veď ty potrebuješ gazdinú, ženu, robotnicu a nie také maznavé decko. Drž sa ty len Anče a neobanuješ!

MIŠO (úplne bezradne): Ej, gazdiná, vy ste mi už celkom pomútili rozum. (Podoprie sa a díva do diaľky.) Vari je dobre, že musím v marci narukovať, a potom už — (Pozrie na Gazdinú.) Viete čo, gazdiná? Nože sa vy spýtajte Anči, ale len tak zďaleka, či by dočkala do jesene.

GAZDINÁ (radostne): Ach, Mišo môj, neboj sa, ja to už vykonám!

MIŠO (chytro): Ale nepovedzte, že som sa ja spytoval!

GAZDINÁ (vypočítavo): Pánboh chráň! Ja to tak navlečiem, že ona nič nezbadá. Teda Anča! Ale tie dve nechaj tak!

MIŠO: Ach, čo ma po nich! (Vstane.) Hej, poďme! Zajtra máme ťažkú robotu. Včas ráno musím byť už na lúkach, až tam pri poštárskej ceste. Kopeme studňu.

GAZDINÁ: Vari majster Klinčok? (Pohrozí mu.) Ej, Mišo, Mišo, daj pozor, tam bude iste i jeho dcéra Juda. Ej, Mišo, aby si zasa nezvrtol!

MIŠO (pozrie): Dobrú noc, gazdiná! (Odchádza.)

GAZDINÁ (za ním): Len sa ty chráň tých dvoch! An-ča, An-ča!!

MIŠO (odíde. Po chvíli zaznie jeho spev).

GAZDINÁ (načúva a potom privrie dvere).