ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Klinčoka, úbohá, biedna izba. Oblôčik a dvere. November.

JUDA (sedí bledá a zmätená. Každú chvíľu stŕha sa a načúva. Ako keby niekoho očakávala… akéhosi strašného hosťa… Zrazu sa otvárajú dvierka. Ona mŕtvie a naplašene pozrie. Vstúpi Gazdiná).

GAZDINÁ (obzrie sa, až zbadá): Ach, ja reku, že niet nikoho doma. (Usmeje sa.) Pánboh daj dobrý deň, dievka moja! A zdravie ti vinšujem, Judka! Ach, veď je to najväčší poklad a kto ho nemá, ten si ho hľadá, ako i ja. Prišla som otca poprosiť o tie korienky. Kašeľ ma dusieva a ako prišli tieto dažde, celé noci nemôžem spávať.

JUDA (počúva, ale sa nehne).

GAZDINÁ: Hľa, aj tejto noci som ani oka nezažmúrila. Až nad ránom, tí svadobníci vrieskali, ako besní. Ej, veď sa najbohatšia dievka vydáva dnes. (Pozrie.) Nuž ale ty si doma? To mi je ozaj divné. Na taký veľký deň — a ty sedíš ako popoluška. Či vás Botárovci, vaši susedia, nevolali? Ej, ako to? Zuza Botárová sa vydáva a jej verná kamarátka Juda je nie na svadbe? Idem sa reku presvedčiť, a tu, hľa — nech skameniem — pravda spravodlivá! (Obzerá ju.) Ej, ej, dievka moja, tak teda vy smútite miesto Botárovcov! Nuž, veru, čo je pravda, to je pravda — nemuseli robiť také hlučné oddávky. Ešte neprešli ani tri mesiace, ako sa Botárka odobrala na večnosť — nech jej je zem ľahká — a už na všetko zabudli. Aká je to divná rodina! Nuž, ale čo? Starý Botár sa oženil hneď po mesiaci, pravdaže, nemohol ani dcére brániť. Ach, veď tá ledva dočkala!

JUDA (každé slovo tejto „dobrej“ ženičky vyvoláva nervózne záchvaty u Judy. Vstane): No, veď si sadnite, ňaňa!

GAZDINÁ: Ach, dievka moja, nemám času, veru nemám! Toľko roboty ma čaká. Ale ver mi, že mi dnes ani robota nejde, čo veľa premýšľam. Ako to len mohlo byť, že vás nevolali na oddávky? Ako to, že ťa Zuza nevolala za družicu?

JUDA (zapýri sa; bolestne): Čo sa mi posmievate, ňaňa? Veď vy všetko viete… (náhle prestane) nevolali nás — a dosť! (Pomaly ide k obloku.)

GAZDINÁ (obzerá ju dôkladne): Ale si hodná, Juda! Už som ťa dávno nevidela. Nechodievaš nikde. Čože si sa tak utiahla? No, ale keď sa zasa začnú priadky, potom prídeš, pravda? Ej, veď aj Mišo bude už tu. A možno, že už aj prišiel na Všechsvätých, veď hádam ty vieš? Či ti písal? Ale, pravdaže ti písal, však ver?

JUDA (studeno): Nepísal mi.

GAZDINÁ: Čože, nepísal ti? Nuž, panebože, komuže má písať, ak nie tebe? Ach, aký je to — nevďačný mládenec! (Smeje sa.) Za tú dobrotu, za tú lásku, ktorou si ho obsýpala!

JUDA (trasie sa ako prút).

GAZDINÁ: No, no, veďže sa upokoj! Zabudni ty na to! Zabudni na všetko, — ale až ti niečo poviem.

JUDA (mechanicky): Čo?

GAZDINÁ: Že on i teraz len na teba myslí, len teba spomína!

JUDA (prebúdza sa): Čo to vravíte, ňaňa?

GAZDINÁ (sladko): Ale áno, áno, Juda. Á — vidím, že ho i ty ešte miluješ. Hej, veru! A preto ťa chcem — potešiť. Pozriže, písal nám list. (Vykrúca list a ukazuje ho.) A vidíš tuto, ako píše: „Čo robí moja Juda? Pozdravte ju!“

JUDA (oživne trochu): On tak píše?

GAZDINÁ: Veď preto som i prišla! Áno, tebe doniesť liek! Ty, dievka moja, potrebuješ dobrý liek! Vidíš, aká som ja dobrá, však ver? Vidíš, ako on píše, ako ťa spomína, ako dáva pozdravovať. Vidíš, ako ti je vďačný za tvoju dobrotu a lásku! Neboj sa, vie on, že je s tebou zviazaný. A ty si mu nikdy nepísala? Ty si mu neoznámila?

JUDA (začína sa domýšľať; ale ešte skrýva): Čo mu ja mám písať? Čo?

GAZDINÁ: Ach, ale si ty! Čo! Ty mu máš všetko pekne vyrozprávať, vysvetliť mu a nie, aby mu druhí dokazovali. A on má srdce, on je dobrák, ja viem. On by ti bol dal radu, on by ťa bol poučil, on by ťa bol potešil…

JUDA (zadíva sa. Prestávka — ale hrozná: Juda sa začne zdôverovať): Ach, ňaňa, ňaňa moja — už je všetko neskoro…! (So strachom.) Teraz je už neskoro… (Temno.) Už je všetko skončené…

GAZDINÁ (prekvapená): Ale, Juda, čo to rozprávaš? Čo je ti? Prečo je neskoro, prečo je už skončené? Daj si poradiť, dievka moja!

JUDA (zaplače): Ach, ňaňa, mne už nijakej rady netreba.

GAZDINÁ: Čo si vykonala, Juda? (Schytí ju.) Juda —?

JUDA (studeno): Veď vy to budete počuť. Veď sa to zvie, oj, to sa ľudia dozvedia!

GAZDINÁ: Tak je to predsa pravda, Juda?

JUDA (zúfalo vystiera ruky): Dozvedia sa všetko, dozvedia…! Prečo ste neprišli skôr? Prečo ste mi nepriniesli tú milú zvesť, že ma Mišo miluje, skôr, skôr! Mišo nezabudol na mňa, nezabudol na svoju nešťastnú Judu! Keby som to bola skôr vedela!

GAZDINÁ: Ach, panebože, a či som ja to mohla vedieť? Či som len šípiť mohla, no? Veď som i dnes so strachom prišla sem a nevedela som ani, ako to navliecť. Stará Rázgová mi i čosi pripomenula, ale kto by takej babe veril? Kto by si bol myslel, že je to pravda, čo si svet pošuškáva?

JUDA (pozrie; mechanicky): Svet si pošuškáva?

GAZDINÁ: Ach, svet… Ale ja som nič nezbadala, ja som nepomyslela…

JUDA (so zábleskom nádeje): Vy ste ozaj o ničom nevedeli, ňaňa?

GAZDINÁ: Ach, nuž — vedela — nevedela! Ono sa povrávalo po dedine, panebože, o ktorejže dievke sa nerozpráva — ktože by dal na také klebety! (Hodí rukou.) No, hľa, čo navraveli i o Zuze Botárovej! A vidíš, čo je: Zuza sa dnes vydáva, Botár si našiel pekného zaťa a kto im čo môže? (S dôrazom.) Bohatí sú, zem prikryje všetko.

JUDA (skamenie a pohľad jej zmŕtvie. Nepovedome a trhano): Zem… prikryje… všetko…

GAZDINÁ (zľakne sa): Juda —?

JUDA (opätuje): Zem… prikryje… všetko… (Stojí ako socha.)

GAZDINÁ (bojazlivo ustupuje a odíde).

(Vonku počuť rozhovor. Potom vstúpi Klinčok.)

KLINČOK (s akousi oprávačkou. Príde k stolu a hľadá niečo. Vtedy pozrie na Judu): Juda, čo ti je? (Naľaká sa.) Juda —!

JUDA (sa prebúdza): Ja —? (Strháva sa. Nanucuje si prívetivú tvár.) A čo to oprávate, otec?

KLINČOK (ju zvedavo skúma).

JUDA (sa usmeje): Čo vám je dnes? Čo ma tak prezeráte? Čo vám je také divné na mne? Mne nie je nič. (Ale stŕpa.) A vy sa tak čudujete.

KLINČOK: Teda tebe nie je nič?

JUDA: Ja som ako vždy. (Odvráti sa, aby zakryla — slzy.)

KLINČOK: Ej, Juda, Juda, čo sa to len s tebou stalo? Kde je tvoja veselosť, kde je tvoj spev?

JUDA (utíši sa; povrchne): Ach, keď chcete, veď vám aj zaspievam.

KLINČOK: Nie, nie, ja dobre vidím. Juda, ty si chorá. Povedz pravdu. S tebou sa niečo stalo. Juda, pozri mi do očí. (Rozpráva.) Odkedy som bol vo viniciach, ty si sa premenila. Počkaj! Ale radšej, keby som ani nebol šiel… Tam mi povedali čosi — ponáhľam sa domov, aby som sa presvedčil, aby som sa upokojil a tu…

JUDA („hrá“): No, a čo ste tu našli? Našli ste svoju dcéru. (Objíme ho.) Veselú, spokojnú. Veď dnes i môžem byť veselá, dnes sú oddávky u Botárov, dnes sa moja „priateľka“ vydáva. A hoci ma ani nevolali! Prečo by som sa neradovala? Zuza sa vydala, vydám sa aj ja!

KLINČOK (díval sa na túto „hru“; trpko): Juda, či vieš, že som ti prichystal všetko? Či vieš, že som i tento náš dom, túto chudobu dal na to? — len aby si ty neprišla do hanby, aby sa to vyrovnalo, aby sa to prikrylo… (Pozerá prenikavo na ňu!) Vieš ty —?

JUDA (nepriamo): Ale otec, prečo ma tak muštrujete? (Akoby utekala pred pohľadom.) Prečo ma tak mučíte? Čo chcete odo mňa? Ó, radšej keby ste boli ostali ešte vo viniciach! Veď ste vraveli, že do prvého mrazu — a ono, vy ste už prišli.

KLINČOK (chŕli): Tak ti nebolo dosť? Veď som tam bol vyše mesiaca! Nebolo ti dosť slobody? Hej, aká…! (Bôľne.) A veď mráz ma dočkal tu! (Prísne, ale bolestne.) Srdce ma ťahalo sem… (Kričí.) Otcovské srdce, ktoré chcelo zvedieť — pravdu. (Zastane, ticho.) Vo viniciach začali prstom ukazovať na mňa. Tam som musel počúvať podivné zvesti zo svojho domu, podivné zvesti o — tebe!

JUDA (akoby zľahka): Počuli ste? A čo ste počuli?

KLINČOK: Tam som počul hrozné zvesti… (Utišuje sa.) Môže byť, že nie je tak, Juda. A preto som sa ponáhľal, aby som sa teba opýtal!

JUDA (bezočivo): A čo sa ma máte opytovať? Kedy ste sa vy mňa na niečo opytovali? Či ste sa vy doteraz o mňa starali? Či ste vy doteraz tak „otcovsky“ bdeli nado mnou? (Vyčítavo, ale potom až bezočivo.) Ja som vám bola poslednou starosťou, len keď ste mali svoj pohárik! Veď ste boli ožratí zo dňa na deň!

KLINČOK (vyvalí oči a vrhá slová): Juda, Juda, ako ty rozprávaš?!

JUDA: Preto ste sa i vrátili, vo viniciach hádam nemajú takej pálenky ako tu. Alebo ste sa hádam ponáhľali na oddávky do Botárov, tam jest toho pitia plné sudy!

KLINČOK (zničený): Juda!

JUDA (seká ďalej): A tam by ste si boli i zarobili, keby vás boli pozvali hrať.

KLINČOK (chripí): Do Botárov ja nepôjdem. Ani keby mi zlatom zaplatili. Oni majú lepších muzikantov ako som ja.

JUDA: Oni majú všetko! (Bôľ prechádza.) Prečo ste nešli? Mali ste Zuze zahrať takú… (Zaplače.)

KLINČOK (rozcíti sa): Ej, veru nejakú žalostnú, takú smutnú nôtu, ktorá by bola všetkých rozplakala… Ale takú by som teraz mohol hrať u nás doma… Tu —! Oni sa teraz radujú, oni majú veselie! Oni sú v sláve a bohatstve. Oni robia také veselie, akého dedina ešte nevidela! A aj môžu! Ohó, čo len vystrájali! Aké to boli parády! Či si videla, keď viezli veci mladej nevesty? Videla si tých osem vozov?

JUDA (bez dôrazu): Videla som.

KLINČOK: A či si videla ten rad svadobných hostí, ktorý sa hrnul do Botárov?

JUDA (ako hore): Videla som.

KLINČOK: A či si videla, keď družičky šli s venčekom?

JUDA: Ako vy na všetko dávate pozor! Vari vám je predsa len ľúto, že ste nie tam?

KLINČOK: Nie, nie je mi ľúto. Iba ľutujem, že ty nie si medzi tými družičkami!

JUDA (nervózne): A čo by som tam robila? Čo by som ja robila u tých, ktorí nám chcú vziať i túto strechu nad hlavou!

KLINČOK: Nechaj to! Do toho sa ty nemiešaj! Ty nie! A hoci sa to i pre teba a len pre teba muselo stať. Ale tam si mala byť! Juda, tvoja kamarátka sa vydáva, tvoja suseda, vidíš, a bolo by to v poriadku, keby si i ty bola na tej svadbe!

JUDA: Áno, ale tá moja „kamarátka“ sa vkradla do môjho, to nie je v poriadku! (Bolestne.) Chcela mi môjho Miša odvábiť, to je nie v poriadku!

KLINČOK (pozrie): Akého Miša spomínaš? Akého ty máš Miša? O ňom si mi ešte nikdy nič nehovorila.

JUDA (od srdca, ale ani zo sna): Môj Mišo, môj drahý Mišo, on príde, iste príde a nedá ma nikomu! (Strach.) On ma ochráni, on ma neopustí…

KLINČOK: Ej, keby si ty toho Miša bola skôr opustila, keby si nikdy nebola videla toho oplana!

JUDA: Prečo nadávate naňho? Čo vám on urobil?

KLINČOK: Čo mi urobil? (Ťažko.) Čo mi on urobil… ja viem všetko!! Juda, ja viem, ja… (Zaplače a klesne.)

JUDA (skamenie): Vy viete všetko? Vy viete všetko? (Skríkne.) Čo viete?

KLINČOK (premôže sa; zaduní): Viem — všetko.

JUDA: Naozaj viete všetko? Teda musíte vedieť i to, že som Miša milovala, že som mu verila, že som každú jeho žiadosť vypĺňala.

KLINČOK: Každú žiadosť? (Z dna duše.) Ach, Juda, čo si to vykonala?… (Kričí.) Juda, ty nešťastnica, čo si to vykonala?

JUDA (konečne sa zlomí… Hrozné útvary predstupujú jej pred oči. Ona im uhýba a hľadá pohľadom bod, na ktorom by zakotvila…): Otec, ja som… (Ako by sa chcela schovať.)

KLINČOK: Čo teraz hľadáš? Pomoc? Hej, a čo si mala s tou prekliatou Rázgovou, s tou starou ježibabou? Na čo ťa ona narádzala, čo hľadala v našom dome?

JUDA (nerovno): Ona nebola tu.

KLINČOK (ticho): Ona tu bola. Kým som bol vo viniciach, ona bola často u nás. Všetko sa zvie. Čo tá tu hľadala? Ona ťa narádzala, a ty si ju poslúchla. (Sucho a tvrdo.) Keď som dnes na svitaní prichádzal z viníc, ona sa už ponáhľala od nás. Zbadal som ju. Ach, Juda, ako sa na mňa vyškerila, ako sa vycerila, ako sa posmešne vyškľabovala!! Juda, ja som rozumel prečo!! Juda, teraz som istý, že tie povedačky o tebe sú pravdivé… Povedačky o mojej dcére!! Ó, bože, zmiluj sa! Bože, do čoho sme sa my dostali!! (Zalomí rukami. Prestávka.) No, čo, nebola by si ani prvá ani posledná. Stáva sa to, viem. (Rozpomína sa.) Nuž, pravdaže! Nemala si výchovy materinskej, matka ťa zanechala v útlom veku, sirotu. A ja, čože? Čo som ja mohol? (Priznáva.) Nestaral som sa, veď bolo biedy dosť. A ty si dozrievala — ach, krásna si bola. Závideli ti mnohé gazdovské dievky. Ale pokušenie prišlo… Našiel sa zlostník. Padla si… Boli by sme hanbu mali, boli by sa nám posmievali — ale to by bolo všetko prešlo… Ty by si prišla k rozumu a bolo by bývalo všetko dobre! Ale teraz sa zatajiť už nič nedá — teraz prichádza koniec… Dnes už hučí dedinou. Dnes už každý vie, čo sa u nás stalo!

JUDA: Otec, prestaňte, otec! Ak ma budete takto trápiť, ja — ja — sa zmárnim, otec, ja sa zabijem!

KLINČOK (pokojne): To by nebola novina. (Postupne do extázy.) To by bolo celkom múdre, to by bolo celkom po tvojom… (Kričí.) Zabiť sa? Zmárniť sa? Och, veď ty si sa to už naučila! Povedz mi, spytujem sa ťa. Ty si zabila svoje dieťa — ty si vražednica! (Klesne.)

JUDA (ustrnie a díva sa tupo).

KLINČOK (ťažko, ako z hrobu): Tam, v kúte záhrady, videl som čerstvú zem… Ta si odpratala, ta si skryla dieťatko. (Pozrie na ňu.) Tam v zemi!

JUDA (opätuje nepovedome): Tam v zemi — v zemi… (Začne plakať.)

KLINČOK (díva sa na ňu): Tak, poplač si trochu. Hej, teraz už plačeš? Vari ti je ľúto? (Schytí ju.) Tam si choď slzy roniť, na ten malý hrobček, tam na tú zem, kde si hodila svoje dieťa!

JUDA (prosebne): Otec —!

KLINČOK (surovo): Nie som ti otcom! (Studeno.) Ja nemám dcéru!

JUDA (ešte raz): Otec…

MIŠO (vstúpi): Dobrý deň!

(Prestávka. Stoja tu traja ľudia a dívajú sa jeden na druhého.)

MIŠO: Báči Jano, vari ma už nepoznáte?

(Prestávka.)

MIŠO: A ty — Juda —?

KLINČOK (ako z hrobu): Prišiel si, Mišo? To je pekne, naozaj pekne. Hľa, tu tá tvoja… (mocnejšie), tvoja milá Juda. No, Juda, prišiel ti Mišo, tvoj Mišo; ktorého si tak vyčkávala. (Prestávka.) Tak čo je? Počul si už novinu, Mišo? Počul si, čo nám vykonala? Hádam ten chýr prišiel až do Skoplje, (trpko) zlý chýr ďaleko ide. Hádam si počul? A pravdaže si počul! A hádam preto si aj prišiel, aby si videl, ako sa máme, čo robievame. Ej, ako by nie, zvedavý si, však ver?

MIŠO: Ja som prišiel. Povráva sa všeličo, ale…

KLINČOK: Nie, nie, nielen že sa povráva. To je pravda, to je… (bolestne) pravda!

MIŠO (pozrie): Juda… Juda, čo povieš na to ty?

JUDA (nervózne sa stŕha).

MIŠO (meravo): Nevravíš nič, Juda…?

(Vonku zaznie hudba. To idú na sobáš. Počuť výskanie svadobčanov a siluety cez oblok. A títo traja počúvajú… Až prejde všetko a utišuje sa…)

KLINČOK: Haha, haha! Idú na sobáš! Juda, či si videla? Tvoja priateľka Zuza ide na sobáš! (Hrozne.) A ty? Zuza sa vydáva, čochvíľa bude pred bohom a ľuďmi manželka — a ty? A potom pôjdu na hostinu! Tí sa budú veseliť — a ty?! A potom, hej, bude im ľahko žiť! Ó, Juda, Juda, ako si ty padla! Ach, aká si ty hriešnica! Ó, Juda, čo ty kydáš na moju úbohú hlavu, kam pôjdeš ty?

MIŠO (zazrie cez oblok, ustrašene): Žandári! Kam idú žandári? (Skríkne.) Žandári idú sem!

KLINČOK (pozrie, nechápe): Žandári idú sem? Do môjho domu? Na čo, na čo… (Skríkne, keď pozrel na Judu.) Teba hľadajú, Juda, teba…

JUDA (zastane do prostriedku a odtisne Klinčoka a Miša): Idú po mňa! Po mňa! (Hystericky sa zasmeje.) Odvedú ma na sobáš! Haha! Na sobáš!…

(Očakávanie.)